Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 689/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. októbra 2014 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Sergeja Kohuta (sudca spravodajca)

a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. F., zastúpenej advokátkou

JUDr. Evou Peničkovou, Advokátska kancelária, Radlinského 1735/29, Dolný Kubín,

ktorou namieta porušenie základných práv podľa a 4 Slovenskej

republiky v spojení s rozsudkom Okresného súdu

Dolný Kubín č. k. -198 z 15. októbra 2013 a rozsudkom Krajského súdu

v Žiline č. k. -224 z 25. marca 2014, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ľ. F. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júna 2014

doručená sťažnosť Ľ. F. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základných

práv podľa a 4 (ďalej len „“) v spojení

s rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“)

č. k. -198 z 15. októbra 2013 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -224 z 25. marca 2014 a žiada vydať tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľky Ľ. F., nar. 10. 09. 1979, trvale bytom Martina

Hamuljaka 1491/22, Dolný Kubín porušené bolo.

2. Ústavný súd ruší rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín zo dňa 15. októbra 2013,

č. k. a rozsudok Krajského súdu Žilina zo dňa 25. marca 2014,

č. k. a vec vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľke Ľ. F. priznáva finančné zadosťučinenie v celkovej výške 5 000 €

(slovom päťtisíc eur), ktoré sú jej Okresný súd Dolný Kubín a Krajský súd Žilina povinní

spoločne a nerozdielne zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.

4. Okresný súd Dolný Kubín a Krajský súd Žilina sú povinní spoločne a nerozdielne

zaplatiť sťažovateľke Ľ. F. náhradu trov konania v sume 284,08 € do pätnástich dní

od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľky.“

Ako vyplýva zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a k nej pripojených príloh,

sťažovateľka bola ako odporkyňa účastníčkou konania vedeného pred okresným

súdom pod sp. zn. o rozvod manželstva a úpravu práv a povinností

k maloletým deťom, a to mal. J. F. a mal. S. F. (ďalej len „maloleté deti“), ktoré sa začalo

na návrh P. F. (ďalej len „navrhovateľ“ alebo „otec“).

Okresný súd rozsudkom č. k. -198 z 15. októbra 2013 manželstvo

účastníkov rozviedol, maloleté deti zveril na čas po rozvode do osobnej starostlivosti

sťažovateľky, otca zaviazal platiť na výživu mal. J. výživné 140 € mesačne a na výživu mal.

S. výživné 120 € mesačne, vyslovil, že obaja rodičia sú oprávnení zastupovať maloleté deti

a spravovať ich majetok, a upravil styk otca s maloletými deťmi tak, že „otec je oprávnený

stýkať sa s maloletými deťmi J. a S. každú stredu od 15.00 hod. do 18.30 hod. a každý párny

kalendárny týždeň v sobotu od 13.00 hod. do 18.00 hod. Okrem toho je oprávnený stýkať sa

s mal. J. každý nepárny kalendárny týždeň vždy od soboty od 9.00 hod. do nedele do 17.00

hod.“ s tým, že otec je oprávnený prevziať maloleté deti v určených časoch v mieste

bydliska matky s deťmi a na rovnakom mieste ich v určenom čase aj odovzdať

a sťažovateľka je povinná maloleté deti na styk pripraviť a v určených časoch ich otcovi

odovzdať. Samostatnými výrokmi rovnakého rozsudku okresný súd vo zvyšnej časti návrh

otca na úpravu styku a na uloženie povinnosti sťažovateľke na podávanie pravidelných

informácií o deťoch zamietol a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov

konania.

Proti tomuto rozsudku, avšak iba proti jeho výroku o úprave styku, podala

sťažovateľka odvolanie, v ktorom poukázala na to, že tento výrok je čo do rozsahu styku

nesprávny, pretože takto určený styk znamená, že sťažovateľke je znemožnené tráviť

víkendy s oboma deťmi počas celého kalendárneho roka, keďže otec je oprávnený stretávať

sa mal. J. každý nepárny víkend od soboty rána od 9.00 h do nedele večera do 17.00 h a

každý párny víkend v sobotu od 13.00 h do 18.00 h aj s mal. S. V odvolaní argumentovala

sťažovateľka tým, že rozsudkom okresného súdu boli porušené jej práva podľa § 28 ods. 2

Zákona o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o rodine“),

podľa ktorého majú obaja rodičia práva a povinnosti v rovnakom rozsahu.

Krajský súd rozsudkom č. k. -224 z 25. marca 2014 rozsudok

okresného súdu v odvolaním napadnutej časti ako vecne správny potvrdil, v ostatných

častiach ho ponechal nedotknutý a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu

trov konania.

Rozsudok krajského súdu č. k. -224 z 25. marca 2014 nadobudol

právoplatnosť 7. apríla 2014.

Sťažnosť doručenú ústavnému súdu na porušenie základného práva podľa čl. 41

ods. 1 a 4 v spojení s rozsudkom okresného súdu č. k.

-198 z 15. októbra 2013 a rozsudkom krajského súdu č. k. -224

z 25. marca 2014 sťažovateľka odôvodnila tým, že krajský súd sa v odôvodnení

svojho rozhodnutia nevysporiadal s jej argumentáciou v odvolaní a obmedzil sa iba

na konštatovanie správnosti dôvodov rozsudku okresného súdu. Oba súdy nedostatočne

prihliadali na výkon rodičovských práv zo strany sťažovateľky, keďže sťažovateľka stratila

akúkoľvek možnosť tráviť s oboma deťmi voľný čas cez víkend. Sťažovateľka musí

cez pracovnú časť týždňa zvládnuť všetky povinnosti, a tak nemá možnosť prežiť ani jeden

víkend samostatne so svojimi deťmi. Taktiež deti nemajú priestor na oddych a pokoj soboty

a nedele, keď v priebehu pracovnej časti týždňa navštevujú predškolské zariadenie

a následne sa pripravujú na odchod k otcovi. Takýto kolobeh je náročný pre sťažovateľku

i pre deti, keďže sú vystavované neustálemu tlaku povinností. Sťažovateľka nechce brániť

deťom v styku s otcom, ale taktiež sa nechce vzdať ani práva na oddych s deťmi a prípadne

spoločne aj so širšou rodinou. Takto vymedzený styk jej znemožňuje s deťmi stráviť aj

dovolenku, resp. voľné dni mimo trvalého bydliska. Vytvorený stav je neprijateľný

a diskriminačný, je v rozpore s a 4 , ktorý garantuje práva obom rodičom

a garantuje i osobitnú ochranu deťom; porušuje i , pretože narúša

rovnosť rodičov v právach. Hodnota činností pracovného týždňa je neporovnateľná

s možnosťami víkendov. Takáto úprava styku nie je v záujme maloletých detí a znemožňuje

aj širšej rodine sťažovateľky kontakt s nimi, pretože cez pracovný týždeň na to niet dostatok

priestoru.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich

sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda

nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva alebo

slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím

jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí

takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(napr. ).

Podľa manželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona.

Zaručuje sa osobitná ochrana detí a mladistvých.

Podľa starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti

majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť

a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím na základe

zákona.

Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Ako vyplýva z obsahu i petitu sťažnosti, sťažovateľka sa sťažnosťou domáha

vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa a 4 v spojení

s jednak rozsudkom okresného súdu č. k. -198 z 15. októbra

2013 a jednak rozsudkom krajského súdu č. k. -224 z 25. marca 2014.

Ústavný súd sa najprv zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti rozsudku

okresného súdu č. k. -198 z 15. októbra 2013. V súlade s princípom subsidiarity

svojej právomoci vyplývajúcim z dospel ústavný súd k záveru, že je vylúčená

právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľkou uplatnených

námietkach porušenia jej základných práv týmto rozhodnutím okresného súdu, pretože

preskúmavanie jeho postupu zveruje (ďalej len „OSP“) v tomto

prípade odvolaciemu súdu. Odvolací súd vo veci o podanom odvolaní sťažovateľky konal

a rozhodol rozsudkom krajského súdu č. k. -224 z 25. marca 2014. Krajský

súd ako súd odvolací bol súdom, ktorému patrí právomoc posúdiť, či odvolanie

sťažovateľky bolo dôvodné, a rozhodnúť o ňom. Preto v tejto časti ústavný súd sťažnosť

sťažovateľky odmietol podľa pre nedostatok

právomoci.

Odlišná je situácia vo vzťahu k rozsudku krajského súdu č. k. -224

z 25. marca 2014. V tejto časti je sťažnosť podaná včas a smeruje proti rozhodnutiu,

na preskúmanie ktorého má ústavný súd právomoc.

Krajský súd rozsudok č. k. -224 z 25. marca 2014 odôvodnil takto:

„Kolízny opatrovník sa k odvolaniu odporkyne písomne nevyjadril.

Krajský súd v dôsledku podaného odvolania vec prejednal postupom podľa § 156

ods. 3 v spojitosti s v odvolacom konaní a po preskúmaní rozsudok

okresného súdu v odvolaním napadnutej časti o úprave styku otca s maloletými deťmi podľa

potvrdil ako vecne správny. Ostatné časti rozsudku okresného súdu

odvolací súd nepreskúmaval, pretože neboli napadnuté odvolaním a ponechal ich

nedotknuté.

Podľa , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len

na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

V súlade s vyššie uvedeným citovaným ustanovením zákona, odvolací súd sa

obmedzuje len na konštatovanie správnosti dôvodov rozsudku prvostupňového súdu, pričom

sa v celom rozsahu stotožnil aj s jeho odôvodnením v odvolaním napadnutej časti o úprave

styku otca s maloletými deťmi. Odvolací súd len dodáva, že okresný súd v tejto časti

rozhodol po rozsiahlom a precíznom dokazovaní, vyhodnotil dôkazy v súlade s ust. § 132

a nasl. a napokon upravil styk v súlade so zákonom a s potrebnou citlivosťou, keď

vo zvyšnej časti návrh otca na úpravu styku zamietol. Pokiaľ matka maloletých detí

v odvolaní žiadala ešte viac obmedziť stretávanie sa otca s maloletými deťmi, aj podľa

názoru odvolacieho súdu v súlade s ustálenou judikatúrou v obdobných veciach by došlo

k obmedzeniu rodičovských práv na strane otca maloletých detí a upravený styk a jeho

rozsah je predovšetkým v záujme maloletých detí.“

Ústavný súd pri preskúmavaní namietaného rozsudku krajského súdu vychádzal

zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (,

, ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku

komplexného posúdenia všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako

aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania

().

Ústavný súd preto preskúmal aj rozsudok okresného súdu. Okresný súd rozsudok

č. k. -198 z 15. októbra 2013 odôvodnil, pokiaľ ide o úpravu styku maloletých

detí s otcom, takto:

„Pri rozhodovaní o styku otca s deťmi súd prihliadal na vek maloletých detí,

na priebeh doterajších stretnutí od odchodu otca zo spoločnej domácnosti, na dĺžku doby,

po ktorú sa otec s deťmi nestretáva ako aj zistené pomery u otca. Rodičia spolu nežijú

v spoločnej domácnosti už od roku 2011, odkedy sa otec stretával s deťmi často počas

víkendov a v týždni počas stredy, pričom stretnutia sa uskutočňovali na základe požiadavky

matky detí predovšetkým v bydlisku rodičov otca v.... Väčšina stretnutí prebiehala aj za

prítomnosti matky detí, ktorá na svojej prítomnosti počas stretnutí trvala.

K prerušeniu stretnutí otca s deťmi došlo v máji 2013, kedy otec prestal prispievať

na výživu detí zdôvodňujúc to práve tým, že mu matka bránila v styku s deťmi, resp.

stretnutia podmieňovala svojou prítomnosťou, ďalej neprítomnosťou ďalších osôb

pri stykoch a ich realizáciou výlučne v bydlisku rodičov otca. Od mája 2013 sa otec stretol

len s J., ktorého prišiel pozrieť do škôlky.

Z výpovede otca vyplýva, že J. sa z jeho prítomnosti tešil. To, že dieťa otca

neodmietalo, vyplýva aj z reakcií učiteliek (vyplývajúcich zo záznamu z čl. 115), ktoré prvé

dve stretnutia umožnili a o ďalšom informovali už matku detí, ktorá to požadovala, keď sa

o opakovaných stretnutiach otca so synom v škôlke dozvedela.

Súd prešetril pomery, v ktorých žije otec, kolíznym opatrovníkom, ktorý podal dňa

16.09.2013 zo šetrenia písomnú správu, v ktorej uviedol, že otec žije v Osádke spolu

s družkou, jej dvoma maloletými deťmi a spoločnou dcérou Bibiánou, v rodinnom dome,

ktorý pozostáva z kuchyne, obývačky na prízemí a z dvoch izieb na poschodí. V spodnej

časti domu sa nachádza jedna izba. Domácnosť je udržiavaná v čistote a v poriadku.

V dome na poschodí sa nachádza izba, v ktorej je manželská posteľ a postieľka, čiže sú

vytvorené podmienky pre návštevy maloletých J. a S. v súčasnom bydlisku ich otca. Družka

otca uviedla, že v minulosti sa stretávala s mal. J. a tiež aj jej dcéry a medzi sebou

vychádzali dobre. Pokiaľ sa otec stretával s maloletými deťmi z manželstva, pri týchto

stretnutiach bola väčšinou prítomná aj mal. B., voči čomu matka detí výhrady nemala.

Matka svoj nesúhlas so stretávaním otca s deťmi nad rámec ňou určených podmienok

odôvodňovala vekom mal S., dĺžkou odlúčenia detí od otca a tiež aj z dôvodu, že

z morálneho a náboženského hľadiska je proti tomu, aby jej deti boli vychovávané milenkou

otca. Právo na styk rodiča s maloletým dieťaťom je súčasťou rodičovských práv

a povinností, ktoré vychádza z , v zmysle ktorého

starostlivosť o deti a ich výchova, je právom rodičov, deti majú právo na rodičovskú

výchovu a starostlivosť, teda ide o obojstranné práva. Obsahom je právo rodiča na kontakt

s dieťaťom, ako aj právo dieťaťa na starostlivosť zo strany jeho rodiča. Rodič, ktorý nemá

maloleté dieťa v osobnej starostlivosti, prípadne s ním nežije v spoločnej domácnosti, je

v prevažnej miere vylúčený zo sústavného výkonu rodičovských práv a povinností.

Realizáciou styku s ním dochádza k ich výkonu, preto styk rodiča s dieťaťom významne

ovplyvňuje jeho ďalší život. Právo styku rodiča s maloletým dieťaťom vyplýva aj

z ustanovení Dohovoru o právach dieťaťa, z ktorých vyplýva, že dieťa má právo poznať

svojich rodičov a právo na ich starostlivosť. Dieťa má právo udržiavať pravidelné osobné

kontakty s oboma rodičmi a dohovor priznáva obom rodičom spoločnú zodpovednosť

za výchovu a vývoj dieťaťa. Na tunajšom súde sa vedie aj konanie o návrhu otca na vydanie

predbežného opatrenia o dočasnej úprave styku s deťmi. Súd o návrhu rozhodol uznesením

č. k. dňa 08.10.2013, ktorým upravil styk otca s maloletými J. a S. každú

sobotu od 14.00 hod. do 18.00 hod., pričom prvých osem stretnutí viazal na bydlisko

rodičov otca v..., ktoré je deťom známe, a kde stretávanie najčastejšie prebiehalo. Otec má

záujem stretávať sa s deťmi, ku ktorým má citový vzťah, má vytvorené podmienky pre

realizáciu stykov v domácnosti svojich rodičov, kde sa stretnutia do mája tohto roku

prevažne uskutočňovali, ale aj v súčasnom bydlisku v... Prítomnosť matky pri stretnutiach

nie je potrebná, ani vhodná, z dôvodu negatívnych emócií medzi rodičmi a ich neschopnosti

dohodnúť sa vo veciach týkajúcich sa detí. Tak isto vzhľadom na predchádzajúcu predbežnú

úpravu stykov účinnú aj v období ďalších 30 dní od vykonateľnosti rozhodnutia o konečnej

úprave styku, nie je potrebné obmedzovať realizáciu stykov na určité konkrétne miesto. Otec

sa tak môže s deťmi stretávať u svojich rodičov, vo svojom bydlisku, či na verejných

miestach.

Je však potrebné vychádzať z toho, že osobné kontakty otca s deťmi sú prerušené

od mája 2013 a že mal. S. je v útlom veku necelých dvoch rokov, kedy je ešte silne

naviazaná na matku a dlhodobejšie odlúčenie dieťaťa od matky, by mohlo u maloletej

vyvolať negatívne stresové reakcie.

U mal. J. je situácia odlišná v tom, že už bude mať 5 rokov, otec sa s J. stretával

pravidelne od svojho odchodu z domácnosti v roku 2011 až do mája 2013, a za tento čas sa

vytvorilo citové puto J. k otcovi. Z uvedených dôvodov súd upravil spoločné stretnutia otca

s oboma maloletými deťmi zohľadniac pritom pomery u mal. S. a to každú stredu tak, že

otec si bude preberať deti v čase po príchode J. zo škôlky v poobedných hodinách o 15.00

hod. do 18,30 hod., teda tieto stretnutia budú v trvaní tri a pol hodiny a tiež každú sobotu v

párnom kalendárnom týždni, kedy deti strávia s otcom stretnutia v trvaní piatich hodín, od

13.00 hod. do 18.00 hod., pričom súd považuje dĺžku stretnutí za primeranú veku S. ako aj

tej skutočnosti, že dieťa si potrebuje na otca zvyknúť, keďže k stretnutiam od mája

nedochádzalo a dieťa nemá ešte vytvorenú pevnú citovú väzbu k tomuto rodičovi.

Naviac, u J. upravil styk aj každý nepárny kalendárny týždeň počas víkendu

od soboty od 09.00 hod. do nedele do 17.00 hod., čo považuje za primerané veku dieťaťa,

vzájomným vzťahom otca s dieťaťom i potrebe prehĺbenia tohto vzťahu.

Pokiaľ otec žiadal o úpravu stykov v širšom rozsahu ako bolo súdom určené, súd

jeho návrh v dôsledku neprimeranosti súčasným pomerom, zamietol. Úprava styku v

rozsahu viacerých po sebe nasledujúcich dní počas sviatkov a prázdnin aj s prespávaním, je

predčasná, neprimeraná veku mal. S. ako aj dĺžke odlúčenia otca a detí. K rozširovaniu

stykov má dochádzať postupne a citlivo a deti si majú najskôr zvyknúť na pravidelnosť

kratších stretnutí. V prípade, že stretnutia podľa úpravy budú prebiehať, deti si na otca

zvyknú a vzťahy medzi nimi a otcom sa upevnia, vzniknú predpoklady pre rozšírenie styku

otca s deťmi aj počas viacerých dní, čo môže byť predmetom dohody rodičov, ktorá je

prioritná a v prípade nemožnosti takejto dohody, môže byť rozšírenie stykov predmetom

súdnej úpravy. V súčasnosti však nie sú podmienky na tak širokú úpravu stykov ako ju

navrhuje otec. Preto súd jeho návrh v časti prevyšujúcej súdnu úpravu styku... zamietol“.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho

pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Sťažovateľka v sťažnosti doručenej ústavnému súdu vyčíta krajskému súdu, že

z odôvodnenia jeho rozhodnutia nemožno zistiť, ako sa vysporiadal s jej odvolacími

námietkami. Sťažnosť sťažovateľky však inú argumentáciu ústavnoprocesného charakteru

neobsahuje, sťažovateľka v sťažnosti výslovne ani nenamieta porušenie svojho základného

práva na súdnu ochranu podľa .

Ústavný súd uznáva, že súčasťou štandardu súdnej ochrany je aj právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu ( ).

Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,

ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,

že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces

().

Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah, zaoberal sa ústavný súd posúdením

obsahu napadnutého rozhodnutia z uvedených hľadísk a dospel k záveru, že krajský súd

na argumentáciu sťažovateľky reagoval primeraným spôsobom (hoci čiastočne iba tým, že

odkázal na dôvody obsiahnuté v rozhodnutí okresného súdu), jeho rozhodnutie v spojení

s rozhodnutím okresného súdu sa vysporiadalo s okolnosťami, ktoré majú pre vec podstatný

význam a ktoré dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Spôsob, akým

upravil styk maloletých detí s ich otcom okresný súd, považoval krajský súd za súladný

so zákonom a vykonaný „s potrebnou citlivosťou, keď vo zvyšnej časti návrh otca

na úpravu styku zamietol“, naopak, pokiaľ sťažovateľka v odvolaní žiadala ešte viac

obmedziť stretávanie sa otca s maloletými deťmi, „podľa názoru odvolacieho súdu... by

došlo k obmedzeniu rodičovských práv na strane otca maloletých detí“. Preto ústavný súd

na rozdiel od sťažovateľky považuje odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu

za dostatočné.

Podľa tvrdenia sťažovateľky takáto úprava styku nie je v záujme maloletých detí,

neumožňuje im potrebný oddych po pracovnom týždni a spoločné trávenie voľného času

s matkou, pretože v konečnom dôsledku znamená, že každý víkend má dochádzať

k stretnutiu otca s oboma maloletými deťmi, čo znemožňuje sťažovateľke stráviť s nimi

súvislo víkend alebo dovolenku.

Ústavný súd pri predbežnom preskúmavaní tejto časti sťažnosti sťažovateľky

považoval za kľúčové východiská pre svoje rozhodnutie tieto skutočnosti:

Rodičovské práva a povinnosti patria obidvom rodičom. Či už rodičia žijú

v manželstve, alebo nie, predpokladá sa, že dieťa vychovávajú v zásade na základe

vzájomnej dohody a v záujme maloletého dieťaťa. Zákon o rodine úpravu výkonu

rodičovských práv a povinností v určitých špecifických situáciách rieši osobitne, čo čl. 41

ods. 4 (v spojení s ) nielen nevylučuje, ale to aj predpokladá.

Pritom zákon o rodine preferuje predovšetkým dohodu rodičov pri výkone rodičovských

práv a povinností (§ 35, § 36, § 25 ods. 1 a § 24 ods. 2 zákona o rodine). Až keď nedôjde

k dohode rodičov o výkone rodičovských práv, rozhodne o ich výkone súd, vždy však

s prihliadnutím na záujem maloletého dieťaťa.

Právna úprava styku rodičov s ich maloletými deťmi nevedie podľa už vysloveného

právneho názoru ústavného súdu () k obmedzeniu práv rodičov, ale práve

naopak, práve prostredníctvom tejto úpravy sa prispieva k ich garancii, a preto nemôže byť

v nesúlade s .

Z argumentácie sťažovateľky vyplýva, že k porušeniu jej základného práva

na ochranu jej rodičovských práv vyplývajúceho z malo a mohlo dôjsť

len v príčinnej súvislosti so sťažovateľkou konkrétne výslovne nenamietaným porušením jej

základného práva podľa napadnutým rozsudkom krajského súdu,

ktorému vyčítala, že pri rozhodovaní o jej odvolaní sa iba mechanicky stotožnil s dôvodmi

rozhodnutia súdu prvého stupňa a na jej odvolacie argumenty nereagoval. V tejto súvislosti

ústavný súd poukazuje na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne

nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru,

ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z , ak toto porušenie

nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce

z až . O prípadnom porušení základného práva podľa

by bolo teda možné uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo

k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených

v až , resp. v spojení s ich porušením (napr. alebo

). Keďže ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade nemohlo byť

porušené základné právo sťažovateľky podľa , v nadväznosti na to

nemohlo dôjsť ani k porušeniu označeného základného práva podľa .

Sťažovateľka tiež namieta, že rozsudkom krajského súdu došlo aj k porušeniu jej

základného práva podľa , a to v zásade na základe rovnakej

argumentácie a z rovnakých dôvodov ako vo vzťahu k namietanému porušeniu základného

práva podľa . Z uvedeného dôvodu možno závery, ktoré ústavný súd

formuloval vo vzťahu k namietanému porušeniu , v celom rozsahu

vzťahovať aj na namietané porušenie , a preto ich netreba opakovať,

resp. osobitne zdôvodňovať.

Napokon k sťažovateľkou tvrdenému porušeniu ústavný súd

uvádza, že označený článok neobsahuje garanciu konkrétneho základného práva

a slobody, ale je základným ústavným ustanovením limitujúcim zásahy štátu vo vzťahu

k nositeľom základných práv a slobôd. V nadväznosti na uvedené treba konštatovať, že

v prípade sťažnosti podľa ústavný súd rozhoduje vždy o porušení

konkrétneho základného práva alebo slobody zakotveného v druhej hlave , prípadne

práva zaručeného medzinárodnými zmluvami o ochrane ľudských práv a základných

slobôd. Porušenie iného článku možno teda podaním individuálnej sťažnosti podľa

namietať len v spojení s namietaným porušením už konkrétneho

označeného základného práva alebo slobody (obdobne napr. , ,

). Keďže však porušenie označených základných práv sťažovateľky (čl. 41

ods. 1 a 4 ) zistené nebolo, nie je možné ani vysloviť záver o porušení už označeného

všeobecného ustanovenia.

Ústavný súd nepovažoval teda právny názor krajského súdu, na ktorom založil svoje

rozhodnutie, za svojvoľný či arbitrárny. Aplikácia príslušných zákonných ustanovení

krajským súdom na vec sťažovateľky nepoprela ich účel a zmysel. Krajský súd podľa

názoru ústavného súdu postupoval v súlade so zásadou ústavne konformného výkladu,

pretože nepoužil taký výklad dotknutých ustanovení, ktorý by poprel realizáciu

garantovaných práv fyzických alebo právnických osôb.

Z týchto dôvodov ústavný súd podľa odmietol

sťažnosť sťažovateľky v časti smerujúcej proti rozsudku krajského súdu z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti rozhodol ústavný súd tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. októbra 2014