Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)II. ÚS 689/2014
PDF · 242.1 KB
No categories available
II. ÚS 689/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. októbra 2014 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Sergeja Kohuta (sudca spravodajca)
a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. F., zastúpenej advokátkou
JUDr. Evou Peničkovou, Advokátska kancelária, Radlinského 1735/29, Dolný Kubín,
ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 41 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej
republiky v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu
Dolný Kubín č. k. 8 P 46/2013-198 z 15. októbra 2013 a rozsudkom Krajského súdu
v Žiline č. k. 5 CoP 102/2013-224 z 25. marca 2014, a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ľ. F. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júna 2014
doručená sťažnosť Ľ. F. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základných
práv podľa čl. 41 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení
s čl. 12 ods. 1 ústavy rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“)
č. k. 8 P 46/2013-198 z 15. októbra 2013 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len
„krajský súd“) č. k. 5 CoP 102/2013-224 z 25. marca 2014 a žiada vydať tento nález:
„1. Základné právo sťažovateľky Ľ. F., nar. 10. 09. 1979, trvale bytom Martina
Hamuljaka 1491/22, Dolný Kubín porušené bolo.
2. Ústavný súd ruší rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín zo dňa 15. októbra 2013,
č. k. 8 P 46/2013 a rozsudok Krajského súdu Žilina zo dňa 25. marca 2014,
č. k. 5 CoP 102/2013 a vec vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľke Ľ. F. priznáva finančné zadosťučinenie v celkovej výške 5 000 €
(slovom päťtisíc eur), ktoré sú jej Okresný súd Dolný Kubín a Krajský súd Žilina povinní
spoločne a nerozdielne zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.
4. Okresný súd Dolný Kubín a Krajský súd Žilina sú povinní spoločne a nerozdielne
zaplatiť sťažovateľke Ľ. F. náhradu trov konania v sume 284,08 € do pätnástich dní
od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľky.“
Ako vyplýva zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a k nej pripojených príloh,
sťažovateľka bola ako odporkyňa účastníčkou konania vedeného pred okresným
súdom pod sp. zn. 8 P 46/2013 o rozvod manželstva a úpravu práv a povinností
k maloletým deťom, a to mal. J. F. a mal. S. F. (ďalej len „maloleté deti“), ktoré sa začalo
na návrh P. F. (ďalej len „navrhovateľ“ alebo „otec“).
Okresný súd rozsudkom č. k. 8 P 46/2013-198 z 15. októbra 2013 manželstvo
účastníkov rozviedol, maloleté deti zveril na čas po rozvode do osobnej starostlivosti
sťažovateľky, otca zaviazal platiť na výživu mal. J. výživné 140 € mesačne a na výživu mal.
S. výživné 120 € mesačne, vyslovil, že obaja rodičia sú oprávnení zastupovať maloleté deti
a spravovať ich majetok, a upravil styk otca s maloletými deťmi tak, že „otec je oprávnený
stýkať sa s maloletými deťmi J. a S. každú stredu od 15.00 hod. do 18.30 hod. a každý párny
kalendárny týždeň v sobotu od 13.00 hod. do 18.00 hod. Okrem toho je oprávnený stýkať sa
s mal. J. každý nepárny kalendárny týždeň vždy od soboty od 9.00 hod. do nedele do 17.00
hod.“ s tým, že otec je oprávnený prevziať maloleté deti v určených časoch v mieste
bydliska matky s deťmi a na rovnakom mieste ich v určenom čase aj odovzdať
a sťažovateľka je povinná maloleté deti na styk pripraviť a v určených časoch ich otcovi
odovzdať. Samostatnými výrokmi rovnakého rozsudku okresný súd vo zvyšnej časti návrh
otca na úpravu styku a na uloženie povinnosti sťažovateľke na podávanie pravidelných
informácií o deťoch zamietol a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov
konania.
Proti tomuto rozsudku, avšak iba proti jeho výroku o úprave styku, podala
sťažovateľka odvolanie, v ktorom poukázala na to, že tento výrok je čo do rozsahu styku
nesprávny, pretože takto určený styk znamená, že sťažovateľke je znemožnené tráviť
víkendy s oboma deťmi počas celého kalendárneho roka, keďže otec je oprávnený stretávať
sa mal. J. každý nepárny víkend od soboty rána od 9.00 h do nedele večera do 17.00 h a
každý párny víkend v sobotu od 13.00 h do 18.00 h aj s mal. S. V odvolaní argumentovala
sťažovateľka tým, že rozsudkom okresného súdu boli porušené jej práva podľa § 28 ods. 2
Zákona o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o rodine“),
podľa ktorého majú obaja rodičia práva a povinnosti v rovnakom rozsahu.
Krajský súd rozsudkom č. k. 5 CoP 102/2013-224 z 25. marca 2014 rozsudok
okresného súdu v odvolaním napadnutej časti ako vecne správny potvrdil, v ostatných
častiach ho ponechal nedotknutý a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu
trov konania.
Rozsudok krajského súdu č. k. 5 CoP 102/2013-224 z 25. marca 2014 nadobudol
právoplatnosť 7. apríla 2014.
Sťažnosť doručenú ústavnému súdu na porušenie základného práva podľa čl. 41
ods. 1 a 4 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy rozsudkom okresného súdu č. k.
8 P 46/2013-198 z 15. októbra 2013 a rozsudkom krajského súdu č. k. 5 CoP 102/2013-224
z 25. marca 2014 sťažovateľka odôvodnila tým, že krajský súd sa v odôvodnení
svojho rozhodnutia nevysporiadal s jej argumentáciou v odvolaní a obmedzil sa iba
na konštatovanie správnosti dôvodov rozsudku okresného súdu. Oba súdy nedostatočne
prihliadali na výkon rodičovských práv zo strany sťažovateľky, keďže sťažovateľka stratila
akúkoľvek možnosť tráviť s oboma deťmi voľný čas cez víkend. Sťažovateľka musí
cez pracovnú časť týždňa zvládnuť všetky povinnosti, a tak nemá možnosť prežiť ani jeden
víkend samostatne so svojimi deťmi. Taktiež deti nemajú priestor na oddych a pokoj soboty
a nedele, keď v priebehu pracovnej časti týždňa navštevujú predškolské zariadenie
a následne sa pripravujú na odchod k otcovi. Takýto kolobeh je náročný pre sťažovateľku
i pre deti, keďže sú vystavované neustálemu tlaku povinností. Sťažovateľka nechce brániť
deťom v styku s otcom, ale taktiež sa nechce vzdať ani práva na oddych s deťmi a prípadne
spoločne aj so širšou rodinou. Takto vymedzený styk jej znemožňuje s deťmi stráviť aj
dovolenku, resp. voľné dni mimo trvalého bydliska. Vytvorený stav je neprijateľný
a diskriminačný, je v rozpore s čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy, ktorý garantuje práva obom rodičom
a garantuje i osobitnú ochranu deťom; porušuje i čl. 12 ods. 1 ústavy, pretože narúša
rovnosť rodičov v právach. Hodnota činností pracovného týždňa je neporovnateľná
s možnosťami víkendov. Takáto úprava styku nie je v záujme maloletých detí a znemožňuje
aj širšej rodine sťažovateľky kontakt s nimi, pretože cez pracovný týždeň na to niet dostatok
priestoru.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich
sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda
nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva alebo
slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím
jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí
takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie
(napr. I. ÚS 103/02).
Podľa čl. 41 ods. 1 ústavy manželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona.
Zaručuje sa osobitná ochrana detí a mladistvých.
Podľa čl. 41 ods. 4 ústavy starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti
majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť
a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím na základe
zákona.
Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
Ako vyplýva z obsahu i petitu sťažnosti, sťažovateľka sa sťažnosťou domáha
vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy v spojení
s čl. 12 ods. 1 ústavy jednak rozsudkom okresného súdu č. k. 8 P 46/2013-198 z 15. októbra
2013 a jednak rozsudkom krajského súdu č. k. 5 CoP 102/2013-224 z 25. marca 2014.
Ústavný súd sa najprv zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti rozsudku
okresného súdu č. k. 8 P 46/2013-198 z 15. októbra 2013. V súlade s princípom subsidiarity
svojej právomoci vyplývajúcim z čl. 127 ústavy dospel ústavný súd k záveru, že je vylúčená
právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľkou uplatnených
námietkach porušenia jej základných práv týmto rozhodnutím okresného súdu, pretože
preskúmavanie jeho postupu zveruje Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“) v tomto
prípade odvolaciemu súdu. Odvolací súd vo veci o podanom odvolaní sťažovateľky konal
a rozhodol rozsudkom krajského súdu č. k. 5 CoP 102/2013-224 z 25. marca 2014. Krajský
súd ako súd odvolací bol súdom, ktorému patrí právomoc posúdiť, či odvolanie
sťažovateľky bolo dôvodné, a rozhodnúť o ňom. Preto v tejto časti ústavný súd sťažnosť
sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok
právomoci.
Odlišná je situácia vo vzťahu k rozsudku krajského súdu č. k. 5 CoP 102/2013-224
z 25. marca 2014. V tejto časti je sťažnosť podaná včas a smeruje proti rozhodnutiu,
na preskúmanie ktorého má ústavný súd právomoc.
Krajský súd rozsudok č. k. 5 CoP 102/2013-224 z 25. marca 2014 odôvodnil takto:
„Kolízny opatrovník sa k odvolaniu odporkyne písomne nevyjadril.
Krajský súd v dôsledku podaného odvolania vec prejednal postupom podľa § 156
ods. 3 v spojitosti s § 214 ods. 2 O. s. p. v odvolacom konaní a po preskúmaní rozsudok
okresného súdu v odvolaním napadnutej časti o úprave styku otca s maloletými deťmi podľa
§ 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil ako vecne správny. Ostatné časti rozsudku okresného súdu
odvolací súd nepreskúmaval, pretože neboli napadnuté odvolaním a ponechal ich
nedotknuté.
Podľa § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
V súlade s vyššie uvedeným citovaným ustanovením zákona, odvolací súd sa
obmedzuje len na konštatovanie správnosti dôvodov rozsudku prvostupňového súdu, pričom
sa v celom rozsahu stotožnil aj s jeho odôvodnením v odvolaním napadnutej časti o úprave
styku otca s maloletými deťmi. Odvolací súd len dodáva, že okresný súd v tejto časti
rozhodol po rozsiahlom a precíznom dokazovaní, vyhodnotil dôkazy v súlade s ust. § 132
a nasl. O. s. p. a napokon upravil styk v súlade so zákonom a s potrebnou citlivosťou, keď
vo zvyšnej časti návrh otca na úpravu styku zamietol. Pokiaľ matka maloletých detí
v odvolaní žiadala ešte viac obmedziť stretávanie sa otca s maloletými deťmi, aj podľa
názoru odvolacieho súdu v súlade s ustálenou judikatúrou v obdobných veciach by došlo
k obmedzeniu rodičovských práv na strane otca maloletých detí a upravený styk a jeho
rozsah je predovšetkým v záujme maloletých detí.“
Ústavný súd pri preskúmavaní namietaného rozsudku krajského súdu vychádzal
zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí
prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05,
III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska
predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku
komplexného posúdenia všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako
aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania
Ústavný súd preto preskúmal aj rozsudok okresného súdu. Okresný súd rozsudok
č. k. 8 P 46/2013-198 z 15. októbra 2013 odôvodnil, pokiaľ ide o úpravu styku maloletých
detí s otcom, takto:
„Pri rozhodovaní o styku otca s deťmi súd prihliadal na vek maloletých detí,
na priebeh doterajších stretnutí od odchodu otca zo spoločnej domácnosti, na dĺžku doby,
po ktorú sa otec s deťmi nestretáva ako aj zistené pomery u otca. Rodičia spolu nežijú
v spoločnej domácnosti už od roku 2011, odkedy sa otec stretával s deťmi často počas
víkendov a v týždni počas stredy, pričom stretnutia sa uskutočňovali na základe požiadavky
matky detí predovšetkým v bydlisku rodičov otca v.... Väčšina stretnutí prebiehala aj za
prítomnosti matky detí, ktorá na svojej prítomnosti počas stretnutí trvala.
K prerušeniu stretnutí otca s deťmi došlo v máji 2013, kedy otec prestal prispievať
na výživu detí zdôvodňujúc to práve tým, že mu matka bránila v styku s deťmi, resp.
stretnutia podmieňovala svojou prítomnosťou, ďalej neprítomnosťou ďalších osôb
pri stykoch a ich realizáciou výlučne v bydlisku rodičov otca. Od mája 2013 sa otec stretol
len s J., ktorého prišiel pozrieť do škôlky.
Z výpovede otca vyplýva, že J. sa z jeho prítomnosti tešil. To, že dieťa otca
neodmietalo, vyplýva aj z reakcií učiteliek (vyplývajúcich zo záznamu z čl. 115), ktoré prvé
dve stretnutia umožnili a o ďalšom informovali už matku detí, ktorá to požadovala, keď sa
o opakovaných stretnutiach otca so synom v škôlke dozvedela.
Súd prešetril pomery, v ktorých žije otec, kolíznym opatrovníkom, ktorý podal dňa
16.09.2013 zo šetrenia písomnú správu, v ktorej uviedol, že otec žije v Osádke spolu
s družkou, jej dvoma maloletými deťmi a spoločnou dcérou Bibiánou, v rodinnom dome,
ktorý pozostáva z kuchyne, obývačky na prízemí a z dvoch izieb na poschodí. V spodnej
časti domu sa nachádza jedna izba. Domácnosť je udržiavaná v čistote a v poriadku.
V dome na poschodí sa nachádza izba, v ktorej je manželská posteľ a postieľka, čiže sú
vytvorené podmienky pre návštevy maloletých J. a S. v súčasnom bydlisku ich otca. Družka
otca uviedla, že v minulosti sa stretávala s mal. J. a tiež aj jej dcéry a medzi sebou
vychádzali dobre. Pokiaľ sa otec stretával s maloletými deťmi z manželstva, pri týchto
stretnutiach bola väčšinou prítomná aj mal. B., voči čomu matka detí výhrady nemala.
Matka svoj nesúhlas so stretávaním otca s deťmi nad rámec ňou určených podmienok
odôvodňovala vekom mal S., dĺžkou odlúčenia detí od otca a tiež aj z dôvodu, že
z morálneho a náboženského hľadiska je proti tomu, aby jej deti boli vychovávané milenkou
otca. Právo na styk rodiča s maloletým dieťaťom je súčasťou rodičovských práv
a povinností, ktoré vychádza z čl. 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, v zmysle ktorého
starostlivosť o deti a ich výchova, je právom rodičov, deti majú právo na rodičovskú
výchovu a starostlivosť, teda ide o obojstranné práva. Obsahom je právo rodiča na kontakt
s dieťaťom, ako aj právo dieťaťa na starostlivosť zo strany jeho rodiča. Rodič, ktorý nemá
maloleté dieťa v osobnej starostlivosti, prípadne s ním nežije v spoločnej domácnosti, je
v prevažnej miere vylúčený zo sústavného výkonu rodičovských práv a povinností.
Realizáciou styku s ním dochádza k ich výkonu, preto styk rodiča s dieťaťom významne
ovplyvňuje jeho ďalší život. Právo styku rodiča s maloletým dieťaťom vyplýva aj
z ustanovení Dohovoru o právach dieťaťa, z ktorých vyplýva, že dieťa má právo poznať
svojich rodičov a právo na ich starostlivosť. Dieťa má právo udržiavať pravidelné osobné
kontakty s oboma rodičmi a dohovor priznáva obom rodičom spoločnú zodpovednosť
za výchovu a vývoj dieťaťa. Na tunajšom súde sa vedie aj konanie o návrhu otca na vydanie
predbežného opatrenia o dočasnej úprave styku s deťmi. Súd o návrhu rozhodol uznesením
č. k. 8P/100/2013 dňa 08.10.2013, ktorým upravil styk otca s maloletými J. a S. každú
sobotu od 14.00 hod. do 18.00 hod., pričom prvých osem stretnutí viazal na bydlisko
rodičov otca v..., ktoré je deťom známe, a kde stretávanie najčastejšie prebiehalo. Otec má
záujem stretávať sa s deťmi, ku ktorým má citový vzťah, má vytvorené podmienky pre
realizáciu stykov v domácnosti svojich rodičov, kde sa stretnutia do mája tohto roku
prevažne uskutočňovali, ale aj v súčasnom bydlisku v... Prítomnosť matky pri stretnutiach
nie je potrebná, ani vhodná, z dôvodu negatívnych emócií medzi rodičmi a ich neschopnosti
dohodnúť sa vo veciach týkajúcich sa detí. Tak isto vzhľadom na predchádzajúcu predbežnú
úpravu stykov účinnú aj v období ďalších 30 dní od vykonateľnosti rozhodnutia o konečnej
úprave styku, nie je potrebné obmedzovať realizáciu stykov na určité konkrétne miesto. Otec
sa tak môže s deťmi stretávať u svojich rodičov, vo svojom bydlisku, či na verejných
miestach.
Je však potrebné vychádzať z toho, že osobné kontakty otca s deťmi sú prerušené
od mája 2013 a že mal. S. je v útlom veku necelých dvoch rokov, kedy je ešte silne
naviazaná na matku a dlhodobejšie odlúčenie dieťaťa od matky, by mohlo u maloletej
vyvolať negatívne stresové reakcie.
U mal. J. je situácia odlišná v tom, že už bude mať 5 rokov, otec sa s J. stretával
pravidelne od svojho odchodu z domácnosti v roku 2011 až do mája 2013, a za tento čas sa
vytvorilo citové puto J. k otcovi. Z uvedených dôvodov súd upravil spoločné stretnutia otca
s oboma maloletými deťmi zohľadniac pritom pomery u mal. S. a to každú stredu tak, že
otec si bude preberať deti v čase po príchode J. zo škôlky v poobedných hodinách o 15.00
hod. do 18,30 hod., teda tieto stretnutia budú v trvaní tri a pol hodiny a tiež každú sobotu v
párnom kalendárnom týždni, kedy deti strávia s otcom stretnutia v trvaní piatich hodín, od
13.00 hod. do 18.00 hod., pričom súd považuje dĺžku stretnutí za primeranú veku S. ako aj
tej skutočnosti, že dieťa si potrebuje na otca zvyknúť, keďže k stretnutiam od mája
nedochádzalo a dieťa nemá ešte vytvorenú pevnú citovú väzbu k tomuto rodičovi.
Naviac, u J. upravil styk aj každý nepárny kalendárny týždeň počas víkendu
od soboty od 09.00 hod. do nedele do 17.00 hod., čo považuje za primerané veku dieťaťa,
vzájomným vzťahom otca s dieťaťom i potrebe prehĺbenia tohto vzťahu.
Pokiaľ otec žiadal o úpravu stykov v širšom rozsahu ako bolo súdom určené, súd
jeho návrh v dôsledku neprimeranosti súčasným pomerom, zamietol. Úprava styku v
rozsahu viacerých po sebe nasledujúcich dní počas sviatkov a prázdnin aj s prespávaním, je
predčasná, neprimeraná veku mal. S. ako aj dĺžke odlúčenia otca a detí. K rozširovaniu
stykov má dochádzať postupne a citlivo a deti si majú najskôr zvyknúť na pravidelnosť
kratších stretnutí. V prípade, že stretnutia podľa úpravy budú prebiehať, deti si na otca
zvyknú a vzťahy medzi nimi a otcom sa upevnia, vzniknú predpoklady pre rozšírenie styku
otca s deťmi aj počas viacerých dní, čo môže byť predmetom dohody rodičov, ktorá je
prioritná a v prípade nemožnosti takejto dohody, môže byť rozšírenie stykov predmetom
súdnej úpravy. V súčasnosti však nie sú podmienky na tak širokú úpravu stykov ako ju
navrhuje otec. Preto súd jeho návrh v časti prevyšujúcej súdnu úpravu styku... zamietol“.
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom
nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho
pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Sťažovateľka v sťažnosti doručenej ústavnému súdu vyčíta krajskému súdu, že
z odôvodnenia jeho rozhodnutia nemožno zistiť, ako sa vysporiadal s jej odvolacími
námietkami. Sťažnosť sťažovateľky však inú argumentáciu ústavnoprocesného charakteru
neobsahuje, sťažovateľka v sťažnosti výslovne ani nenamieta porušenie svojho základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy.
Ústavný súd uznáva, že súčasťou štandardu súdnej ochrany je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (§ 157 ods. 2 OSP).
Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,
ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,
že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces
Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah, zaoberal sa ústavný súd posúdením
obsahu napadnutého rozhodnutia z uvedených hľadísk a dospel k záveru, že krajský súd
na argumentáciu sťažovateľky reagoval primeraným spôsobom (hoci čiastočne iba tým, že
odkázal na dôvody obsiahnuté v rozhodnutí okresného súdu), jeho rozhodnutie v spojení
s rozhodnutím okresného súdu sa vysporiadalo s okolnosťami, ktoré majú pre vec podstatný
význam a ktoré dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Spôsob, akým
upravil styk maloletých detí s ich otcom okresný súd, považoval krajský súd za súladný
so zákonom a vykonaný „s potrebnou citlivosťou, keď vo zvyšnej časti návrh otca
na úpravu styku zamietol“, naopak, pokiaľ sťažovateľka v odvolaní žiadala ešte viac
obmedziť stretávanie sa otca s maloletými deťmi, „podľa názoru odvolacieho súdu... by
došlo k obmedzeniu rodičovských práv na strane otca maloletých detí“. Preto ústavný súd
na rozdiel od sťažovateľky považuje odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu
za dostatočné.
Podľa tvrdenia sťažovateľky takáto úprava styku nie je v záujme maloletých detí,
neumožňuje im potrebný oddych po pracovnom týždni a spoločné trávenie voľného času
s matkou, pretože v konečnom dôsledku znamená, že každý víkend má dochádzať
k stretnutiu otca s oboma maloletými deťmi, čo znemožňuje sťažovateľke stráviť s nimi
súvislo víkend alebo dovolenku.
Ústavný súd pri predbežnom preskúmavaní tejto časti sťažnosti sťažovateľky
považoval za kľúčové východiská pre svoje rozhodnutie tieto skutočnosti:
Rodičovské práva a povinnosti patria obidvom rodičom. Či už rodičia žijú
v manželstve, alebo nie, predpokladá sa, že dieťa vychovávajú v zásade na základe
vzájomnej dohody a v záujme maloletého dieťaťa. Zákon o rodine úpravu výkonu
rodičovských práv a povinností v určitých špecifických situáciách rieši osobitne, čo čl. 41
ods. 4 ústavy (v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy) nielen nevylučuje, ale to aj predpokladá.
Pritom zákon o rodine preferuje predovšetkým dohodu rodičov pri výkone rodičovských
práv a povinností (§ 35, § 36, § 25 ods. 1 a § 24 ods. 2 zákona o rodine). Až keď nedôjde
k dohode rodičov o výkone rodičovských práv, rozhodne o ich výkone súd, vždy však
s prihliadnutím na záujem maloletého dieťaťa.
Právna úprava styku rodičov s ich maloletými deťmi nevedie podľa už vysloveného
právneho názoru ústavného súdu (PL. ÚS 26/05) k obmedzeniu práv rodičov, ale práve
naopak, práve prostredníctvom tejto úpravy sa prispieva k ich garancii, a preto nemôže byť
v nesúlade s čl. 41 ods. 4 ústavy.
Z argumentácie sťažovateľky vyplýva, že k porušeniu jej základného práva
na ochranu jej rodičovských práv vyplývajúceho z čl. 41 ods. 4 ústavy malo a mohlo dôjsť
len v príčinnej súvislosti so sťažovateľkou konkrétne výslovne nenamietaným porušením jej
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu,
ktorému vyčítala, že pri rozhodovaní o jej odvolaní sa iba mechanicky stotožnil s dôvodmi
rozhodnutia súdu prvého stupňa a na jej odvolacie argumenty nereagoval. V tejto súvislosti
ústavný súd poukazuje na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne
nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru,
ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 41 ods. 4 ústavy, ak toto porušenie
nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce
z čl. 46 až čl. 48 ústavy. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 41 ods. 4 ústavy
by bolo teda možné uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo
k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených
v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením (napr. II. ÚS 78/05 alebo
IV. ÚS 326/07). Keďže ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade nemohlo byť
porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, v nadväznosti na to
nemohlo dôjsť ani k porušeniu označeného základného práva podľa čl. 41 ods. 4 ústavy.
Sťažovateľka tiež namieta, že rozsudkom krajského súdu došlo aj k porušeniu jej
základného práva podľa čl. 41 ods. 1 ústavy, a to v zásade na základe rovnakej
argumentácie a z rovnakých dôvodov ako vo vzťahu k namietanému porušeniu základného
práva podľa čl. 41 ods. 4 ústavy. Z uvedeného dôvodu možno závery, ktoré ústavný súd
formuloval vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 41 ods. 4 ústavy, v celom rozsahu
vzťahovať aj na namietané porušenie čl. 41 ods. 1 ústavy, a preto ich netreba opakovať,
resp. osobitne zdôvodňovať.
Napokon k sťažovateľkou tvrdenému porušeniu čl. 12 ods. 1 ústavy ústavný súd
uvádza, že označený článok ústavy neobsahuje garanciu konkrétneho základného práva
a slobody, ale je základným ústavným ustanovením limitujúcim zásahy štátu vo vzťahu
k nositeľom základných práv a slobôd. V nadväznosti na uvedené treba konštatovať, že
v prípade sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje vždy o porušení
konkrétneho základného práva alebo slobody zakotveného v druhej hlave ústavy, prípadne
práva zaručeného medzinárodnými zmluvami o ochrane ľudských práv a základných
slobôd. Porušenie iného článku ústavy možno teda podaním individuálnej sťažnosti podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy namietať len v spojení s namietaným porušením už konkrétneho
označeného základného práva alebo slobody (obdobne napr. II. ÚS 167/04, III. ÚS 300/06,
III. ÚS 224/08). Keďže však porušenie označených základných práv sťažovateľky (čl. 41
ods. 1 a 4 ústavy) zistené nebolo, nie je možné ani vysloviť záver o porušení už označeného
všeobecného ustanovenia.
Ústavný súd nepovažoval teda právny názor krajského súdu, na ktorom založil svoje
rozhodnutie, za svojvoľný či arbitrárny. Aplikácia príslušných zákonných ustanovení
krajským súdom na vec sťažovateľky nepoprela ich účel a zmysel. Krajský súd podľa
názoru ústavného súdu postupoval v súlade so zásadou ústavne konformného výkladu,
pretože nepoužil taký výklad dotknutých ustanovení, ktorý by poprel realizáciu ústavou
garantovaných práv fyzických alebo právnických osôb.
Z týchto dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol
sťažnosť sťažovateľky v časti smerujúcej proti rozsudku krajského súdu z dôvodu jej
zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti rozhodol ústavný súd tak, ako to vyplýva
z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. októbra 2014