Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 606/2014
PDF · 185.95 KB
No categories available
III. ÚS 606/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. októbra 2014
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.,
Garbiarska 2, Košice, zastúpenej obchodnou spoločnosťou MST PARTNERS, s. r. o.,
Zámocké schody 2/A, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Martin
Timcsák, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd,
ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní
vedenom pod sp. zn. 7 ECdo 88/2013 a jeho uznesením z 15. mája 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a
ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
12. augusta 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa,
a. s., Garbiarska 2, Košice (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 ECdo 88/2013 a jeho
uznesením z 15. mája 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že jej bolo 25. februára 2013 doručené uznesenie
Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10 CoE 162/2012 z 29. januára 2013, ktorým odvolací súd
potvrdil uznesenie Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 5 Er 439/2011
z 19. marca 2012, ktorým bola zamietnutá žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie. Proti označenému uzneseniu odvolacieho súdu podala sťažovateľka
26. marca 2013 dovolanie, ktoré bolo podľa jeho názoru prípustné podľa § 237 písm. f)
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).
Písomným podaním z 18. apríla 2013 (doručeným okresnému súdu 19. apríla 2013)
označeným ako „Späťvzatie dovolania oprávneného“ sa sťažovateľka domáhala späťvzatia
dovolania podaného v exekučnej veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 5 Er 439/2011
a žiadala, aby dovolací súd konanie zastavil.
Podaním z toho istého dňa (doručeným okresnému súdu faxom taktiež
19. apríla 2013) sťažovateľka deklarovala svoj omyl – chybu v písaní, keď uviedla,
že „s ohľadom na skutočnosť, že na Okresnom súde Galanta sú vedené dve exekučné
konania medzi tými istými účastníkmi konania (sťažovateľka a povinný, pozn.)..., a to pod
sp. zn. 5 Er/439/2011 a 12 ER/1051/2010, v podaní označenom ako Späťvzatie dovolania
oprávneného došlo len k chybe v písaní pri uvedení spisovej značky 5 Er/439/2011
namiesto 12 ER/1051/2010“. Z uvedeného dôvodu žiadala dovolací súd, aby na jej
späťvzatie dovolania neprihliadal a aby pokračoval v dovolacom konaní. Sťažovateľka
v ňom okrem iného tiež preukázala postúpenie potrebných krokov k náprave jej omylu
(žiadosť o storno doručenia zásielky na Slovenskej pošte, a. s., ktorú sa nepodarilo
zrealizovať, pretože pracovník okresného súdu už vyzdvihol zásielku na pošte).
Napadnutým uznesením najvyššieho súdu bolo však napriek tomu dovolacie konanie
zastavené, na základe čoho zastáva sťažovateľka názor, že „bolo zásadným spôsobom
porušené jeho právo na súdnu ochranu“.
Sťažovateľka v sťažnosti poukazuje na judikatúru ústavného súdu (napr.
IV. ÚS 1/02, I. ÚS 139/02) súvisiacu s výkladom a aplikáciou § 43 OSP (upravujúcim
zastavenie konania z dôvodov nedostatku návrhu na jeho začatie), ako aj na judikatúru
týkajúcu sa porušenia základného práva na súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v súvislosti s „príliš
formalistickým prístupom všeobecných súdov“ ( napr. I. ÚS 255/2010).
Podľa názoru sťažovateľky aj druhú vetu § 243b ods. 5 OSP v spojitosti s § 41 ods. 2
OSP treba (podobne, ako aj § 43 ods. 2 OSP) vykladať a aplikovať tak, aby „sa v celom
rozsahu rešpektovalo základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy. Všeobecný súd musí podľa sťažovateľa vykladať a používať ust. § 243b ods. 5 OSP
v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Všeobecný súd musí súčasne
vychádzať z toho, že všeobecné súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní
materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv
a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 OSP). Občianske súdne konanie sa musí v každom
jednotlivom prípade stať zárukou zákonnosti a slúžiť na jej upevňovanie a rozvíjanie
(§ 3 OSP). Prílišný formalizmus pri posudzovaní úkonov účastníkov občianskeho súdneho
konania nie je podľa názoru sťažovateľa v súlade s ústavnými princípmi spravodlivého
procesu.“.
Sťažovateľka je toho názoru, že keďže najvyšší súd napriek uvedenému
sťažovateľkou podané dovolanie nepreskúmal, ale dovolacie konanie zastavil, dopustil sa
tak voči nej tzv. „denegatio iustitiae“, pokiaľ ide o prístup k dovolaciemu súdu, čím
zároveň porušil jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36
ods. 1 listiny, ako aj právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Základne právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, v spojení so základným právom sťažovateľa na súdnu ochranu podľa
čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo sťažovateľa na spravodlivý proces
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 15. 05. 2013 sp. zn.
7 ECdo/88/2013 porušené boli.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 15. 05. 2013 sp. zn.
7 ECdo/88/2013 sa ruší a vec sa vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 323,95 €...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde (t. j. ústavný súd môže na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré
nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým
zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde je teda úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti tiež posúdiť, či táto sťažnosť nie je zjavne
neopodstatnená. O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným rozhodnutím tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa
namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia
alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,
pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04,
II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).
Ústavný súd považuje, tak ako pri obdobných sťažnostiach smerujúcich proti
rozhodnutiam všeobecných súdov, za potrebné zdôrazniť, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k danému
rozhodnutiu, ani skúmať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový
stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy
Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené právne závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, alebo z ústavného hľadiska inak neospravedlniteľné
a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. III. ÚS 180/02, IV. ÚS 1/02). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov.
Ústavný súd pripomína, že vo svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne
poňatie právneho štátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov
z hľadiska ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa
nesmie opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska
všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07,
I. ÚS 82/07, IV. ÚS 182/07). Priorizovanie formálnych požiadaviek vyplývajúcich z noriem
bežného zákonodarstva (formálne poňatie právneho štátu) môže totiž v konkrétnych
súdnych konaniach (alebo iných právom upravených konaniach pred orgánom verejnej
moci) viesť k rozhodnutiam, ktoré budú v zjavnom rozpore s účelom a zmyslom príslušnej
právnej úpravy a v konečnom dôsledku môžu v súdnych konaniach spôsobiť porušenie
práva na spravodlivý proces.
Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojich v sťažnosti označených práv
podľa ústavy a listiny a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu,
ktorým podľa jej názoru v rozpore s § 243b ods. 5 OSP a § 41 ods. 2 OSP došlo
k zastaveniu dovolacieho konania potom, ako žiadala dovolací súd, aby na jej späťvzatie
dovolania neprihliadal, čím sa podľa sťažovateľky dopustil „denegatio iustitiae“ vo vzťahu
k prístupu k dovolaciemu súdu.
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny), ako aj práva na spravodlivé
súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom
tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako
aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.
Vychádzajúc z obsahu sťažnosti a jej príloh je zrejmé, že najvyšší súd sa
v predmetnej veci musel vysporiadať so skutočnosťou, že sťažovateľka vzala späť svoje
dovolanie a následne žiadala, aby najvyšší súd na toto späťvzatie neprihliadal.
Najvyšší súd postupoval v danej veci podľa § 243b ods. 5 druhej vety OSP, v zmysle
ktorého ak dovolateľ vezme dovolanie späť, dovolací súd konanie uznesením zastaví.
Dovolací súd vychádzal z toho, že podaním dovolania začalo v danom prípade
dovolacie konanie.
Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že „oprávnená
zastúpená advokátom, ktorému pre dovolacie konanie udelila plnú moc, právne účinným,
jasným a zrozumiteľným spôsobom prejavila vôľu, aby sa jej dovolanie vecne
nepreskúmavalo a konanie o ňom aby bolo zastavené“. Najvyšší súd zaujal stanovisko aj
k námietke sťažovateľky o zrejmej chybe v písaní, keď uviedol, že „neobstojí tvrdenie
oprávnenej o chybe, ktorej sa mala dopustiť pri písaní späťvzatia dovolania pokiaľ ide
o uvedenie spisovej značky okresného súdu, pretože v späťvzatí je navyše správne uvedené
(spisovou značkou a dátumom vydania) aj rozhodnutie odvolacieho súdu proti ktorému bolo
dovolanie pôvodne podané, čo je nezameniteľný znak toho, že späťvzatie dovolania sa
vzťahovalo práve k tomuto konaniu, nie k inému konaniu (sp. zn. 12 Er 1051/2010)“.
Preto podľa najvyššieho súdu «ak dovolateľ vezme dovolanie späť, dovolací súd
nemá inú možnosť, než dovolacie konanie zastaviť. Späťvzatie dovolania je z tohto hľadiska
definitívne. Dovolací súd pripomína, že právne účinky každého procesného úkonu účastníka
súdneho konania, ak spĺňa zákonom ustanovené formálne náležitosti, nastávajú v momente,
keď sa prejav vôle účastníka dostane do dispozičnej sféry konajúceho súdu; Rovnako platí,
že po tomto momente (teda ex post) už nemožno účinne právne relevantným spôsobom
uskutočnený procesný úkon odvolať (viď R 60/1999). V danom prípade to znamená,
že pokiaľ oprávnená nedokázala predísť tomu (dôvod nerozhoduje), aby sa inak riadne
späťvzatie dovolania nedostalo do dispozičnej sféry súdu, potom platí, že vzala účinne
dovolanie späť. Po právne účinnom späťvzatí dovolania nemôže už „vziať späť späťvzatie
dovolania“, nemôže ani trvať na späťvzatom dovolaní a žiadať, aby konanie o dovolaní
nebolo zastavené. Vo všeobecnosti platí, že pokiaľ dovolateľ taký úkon predsa len urobí,
dovolací súd naň neprihliada, lebo taký úkon dovolateľa nemá žiadne procesné účinky
(obdobne Najvyšší súd Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 247/2011).».
Je notorietou, že právne účinky každého procesného úkonu účastníka súdneho
konania, ak spĺňa zákonom ustanovené formálne náležitosti, nastávajú v momente, keď sa
prejav vôle účastníka dostane do dispozičnej sféry konajúceho súdu. Zároveň platí,
že po tomto momente (teda ex post) už nemožno účinne právne relevantným spôsobom
uskutočnený procesný úkon odvolať (k tomu pozri napr. aj rozhodnutie najvyššieho súdu
sp. zn. 6 Obo 27/98 zverejnené pod č. R 60/1999, na ktoré poukazuje aj najvyšší súd
v napadnutom uznesení). Tieto pravidlá treba osobitne dôsledne dodržiavať, ak ide
o uplatnenie dispozičných práv navrhovateľa, ktorý je dominus litis v každom súdnom
konaní. Najvyšší súd reagoval aj na argument sťažovateľky, že v jej prípade došlo len
k chybe v písaní, keď poukázal na to, že nemohlo ísť len o pisársku chybu, keď v návrhu
na späťvzatie dovolania jasne označil rozhodnutia všeobecných súdov, proti ktorým
dovolanie smerovalo.
Ústavný súd zhodnotiac výrok a obsah odôvodnenia napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu konštatuje, že v predmetnej veci išlo iba o výklad a aplikáciu
jednoduchého práva, ktoré sú v súlade so zásadou nezávislosti súdnej moci doménou
všeobecného súdu v každej ním prerokúvanej veci. Spôsob, akým najvyšší súd vyhodnotil
skutkový stav, keď v odôvodnení rozhodnutia uviedol všetky skutočnosti, ktoré považoval
za zistené, ďalej tiež úvahy, ktorými sa riadil a napokon zaujal právny názor vo veci,
na základe ktorého aj rozhodol, nijako nenaznačuje prienik do ústavnoprávnej roviny, ktorý,
ako to vyplýva z uvedenej judikatúry, je ústavnou podmienkou eventuálneho zásahu
ústavného súdu do výkonu súdnej právomoci všeobecného súdu. Už toto zistenie samo
osebe odôvodňuje, aby ústavný súd odmietol sťažnosť pri jej predbežnom prerokovaní
(m. m. IV. ÚS 115/03).
V kontexte uvedených skutkových okolností bolo potom úlohou ústavného súdu
posúdiť ústavnú konformitu výkladu § 243b ods. 5 OSP použitého v napadnutom uznesení
najvyššieho súdu v tom zmysle, či v prípade pochybností o jednote vôle a prejavu
o uskutočnenom procesnom úkone (návrhu na späťvzatie dovolania a návrhu
na neprihliadanie k nemu ) môže všeobecný súd takémuto právnemu úkonu nevyhovieť.
Ústavný súd je toho názoru, že v danej veci najvyšší súd vykonal v potrebnom
rozsahu všetky nevyhnutné zistenia a v jeho úvahách a záveroch nie je možné vidieť
svojvôľu, nelogickosť alebo vnútornú rozpornosť. Odôvodnenie jeho napadnutého
uznesenia je jasné a zrozumiteľné a jeho závery nie sú v extrémnom rozpore so zisteným
skutkovým stavom.
Na základe všetkých uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru,
že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nevybočuje z rámca ústavnosti, pričom
poukazujúc na doterajšiu svoju judikatúru ústavný súd pripomína, že ak najvyšší súd oprel
svoje rozhodnutie o právny názor, s ktorým sa sťažovateľ nestotožňuje, nezakladá to
odôvodnenosť jeho sťažnosti, resp. že obsahom základného práva na spravodlivé súdne
konanie, ktoré je esenciálnou zložkou základných práv garantovaných čl. 46 ods. 1 ústavy,
nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania alebo
právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07,
III. ÚS 139/08). Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ústavný súd o ďalších požiadavkách
sťažovateľky už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. októbra 2014