Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 606/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. októbra 2014

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.,

Garbiarska 2, Košice, zastúpenej obchodnou spoločnosťou MST PARTNERS, s. r. o.,

Zámocké schody 2/A, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Martin

Timcsák, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa

a Listiny základných práv a slobôd,

ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 15. mája 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a

ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

12. augusta 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa,

a. s., Garbiarska 2, Košice (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 15. mája 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že jej bolo 25. februára 2013 doručené uznesenie

Krajského súdu v Trnave sp. zn. z 29. januára 2013, ktorým odvolací súd

potvrdil uznesenie Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 19. marca 2012, ktorým bola zamietnutá žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie. Proti označenému uzneseniu odvolacieho súdu podala sťažovateľka

26. marca 2013 dovolanie, ktoré bolo podľa jeho názoru prípustné podľa § 237 písm. f)

(ďalej len „OSP“).

Písomným podaním z 18. apríla 2013 (doručeným okresnému súdu 19. apríla 2013)

označeným ako „Späťvzatie dovolania oprávneného“ sa sťažovateľka domáhala späťvzatia

dovolania podaného v exekučnej veci vedenej okresným súdom pod sp. zn.

a žiadala, aby dovolací súd konanie zastavil.

Podaním z toho istého dňa (doručeným okresnému súdu faxom taktiež

19. apríla 2013) sťažovateľka deklarovala svoj omyl – chybu v písaní, keď uviedla,

že „s ohľadom na skutočnosť, že na Okresnom súde Galanta sú vedené dve exekučné

konania medzi tými istými účastníkmi konania (sťažovateľka a povinný, pozn.)..., a to pod

sp. zn. a , v podaní označenom ako Späťvzatie dovolania

oprávneného došlo len k chybe v písaní pri uvedení spisovej značky

namiesto “. Z uvedeného dôvodu žiadala dovolací súd, aby na jej

späťvzatie dovolania neprihliadal a aby pokračoval v dovolacom konaní. Sťažovateľka

v ňom okrem iného tiež preukázala postúpenie potrebných krokov k náprave jej omylu

(žiadosť o storno doručenia zásielky na Slovenskej pošte, a. s., ktorú sa nepodarilo

zrealizovať, pretože pracovník okresného súdu už vyzdvihol zásielku na pošte).

Napadnutým uznesením najvyššieho súdu bolo však napriek tomu dovolacie konanie

zastavené, na základe čoho zastáva sťažovateľka názor, že „bolo zásadným spôsobom

porušené jeho právo na súdnu ochranu“.

Sťažovateľka v sťažnosti poukazuje na judikatúru ústavného súdu (napr.

, ) súvisiacu s výkladom a aplikáciou (upravujúcim

zastavenie konania z dôvodov nedostatku návrhu na jeho začatie), ako aj na judikatúru

týkajúcu sa porušenia základného práva na súdne konanie podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v súvislosti s „príliš

formalistickým prístupom všeobecných súdov“ ( napr. ).

Podľa názoru sťažovateľky aj druhú vetu v spojitosti s

treba (podobne, ako aj ) vykladať a aplikovať tak, aby „sa v celom

rozsahu rešpektovalo základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

. Všeobecný súd musí podľa sťažovateľa vykladať a používať ust.

v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Všeobecný súd musí súčasne

vychádzať z toho, že všeobecné súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní

materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov ( ). Občianske súdne konanie sa musí v každom

jednotlivom prípade stať zárukou zákonnosti a slúžiť na jej upevňovanie a rozvíjanie

( ). Prílišný formalizmus pri posudzovaní úkonov účastníkov občianskeho súdneho

konania nie je podľa názoru sťažovateľa v súlade s ústavnými princípmi spravodlivého

procesu.“.

Sťažovateľka je toho názoru, že keďže najvyšší súd napriek uvedenému

sťažovateľkou podané dovolanie nepreskúmal, ale dovolacie konanie zastavil, dopustil sa

tak voči nej tzv. „denegatio iustitiae“, pokiaľ ide o prístup k dovolaciemu súdu, čím

zároveň porušil jej základné právo na súdnu ochranu podľa a

ods. 1 listiny, ako aj právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Základne právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, v spojení so základným právom sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo sťažovateľa na spravodlivý proces

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 15. 05. 2013 sp. zn.

porušené boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 15. 05. 2013 sp. zn.

sa ruší a vec sa vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 323,95 €...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde (t. j. ústavný súd môže na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré

nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa je teda úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti tiež posúdiť, či táto sťažnosť nie je zjavne

neopodstatnená. O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným rozhodnutím tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa

namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia

alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,

pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (,

, , a ).

Ústavný súd považuje, tak ako pri obdobných sťažnostiach smerujúcich proti

rozhodnutiam všeobecných súdov, za potrebné zdôrazniť, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k danému

rozhodnutiu, ani skúmať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový

stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, ).

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené právne závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, alebo z ústavného hľadiska inak neospravedlniteľné

a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , ). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov.

Ústavný súd pripomína, že vo svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne

poňatie právneho štátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov

z hľadiska ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa

nesmie opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska

všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. , , ,

, ). Priorizovanie formálnych požiadaviek vyplývajúcich z noriem

bežného zákonodarstva (formálne poňatie právneho štátu) môže totiž v konkrétnych

súdnych konaniach (alebo iných právom upravených konaniach pred orgánom verejnej

moci) viesť k rozhodnutiam, ktoré budú v zjavnom rozpore s účelom a zmyslom príslušnej

právnej úpravy a v konečnom dôsledku môžu v súdnych konaniach spôsobiť porušenie

práva na spravodlivý proces.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojich v sťažnosti označených práv

podľa a listiny a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu,

ktorým podľa jej názoru v rozpore s a došlo

k zastaveniu dovolacieho konania potom, ako žiadala dovolací súd, aby na jej späťvzatie

dovolania neprihliadal, čím sa podľa sťažovateľky dopustil „denegatio iustitiae“ vo vzťahu

k prístupu k dovolaciemu súdu.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu ochranu ( , listiny), ako aj práva na spravodlivé

súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom

tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ), ako

aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Vychádzajúc z obsahu sťažnosti a jej príloh je zrejmé, že najvyšší súd sa

v predmetnej veci musel vysporiadať so skutočnosťou, že sťažovateľka vzala späť svoje

dovolanie a následne žiadala, aby najvyšší súd na toto späťvzatie neprihliadal.

Najvyšší súd postupoval v danej veci podľa druhej vety , v zmysle

ktorého ak dovolateľ vezme dovolanie späť, dovolací súd konanie uznesením zastaví.

Dovolací súd vychádzal z toho, že podaním dovolania začalo v danom prípade

dovolacie konanie.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že „oprávnená

zastúpená advokátom, ktorému pre dovolacie konanie udelila plnú moc, právne účinným,

jasným a zrozumiteľným spôsobom prejavila vôľu, aby sa jej dovolanie vecne

nepreskúmavalo a konanie o ňom aby bolo zastavené“. Najvyšší súd zaujal stanovisko aj

k námietke sťažovateľky o zrejmej chybe v písaní, keď uviedol, že „neobstojí tvrdenie

oprávnenej o chybe, ktorej sa mala dopustiť pri písaní späťvzatia dovolania pokiaľ ide

o uvedenie spisovej značky okresného súdu, pretože v späťvzatí je navyše správne uvedené

(spisovou značkou a dátumom vydania) aj rozhodnutie odvolacieho súdu proti ktorému bolo

dovolanie pôvodne podané, čo je nezameniteľný znak toho, že späťvzatie dovolania sa

vzťahovalo práve k tomuto konaniu, nie k inému konaniu (sp. zn. )“.

Preto podľa najvyššieho súdu «ak dovolateľ vezme dovolanie späť, dovolací súd

nemá inú možnosť, než dovolacie konanie zastaviť. Späťvzatie dovolania je z tohto hľadiska

definitívne. Dovolací súd pripomína, že právne účinky každého procesného úkonu účastníka

súdneho konania, ak spĺňa zákonom ustanovené formálne náležitosti, nastávajú v momente,

keď sa prejav vôle účastníka dostane do dispozičnej sféry konajúceho súdu; Rovnako platí,

že po tomto momente (teda ex post) už nemožno účinne právne relevantným spôsobom

uskutočnený procesný úkon odvolať (viď R 60/1999). V danom prípade to znamená,

že pokiaľ oprávnená nedokázala predísť tomu (dôvod nerozhoduje), aby sa inak riadne

späťvzatie dovolania nedostalo do dispozičnej sféry súdu, potom platí, že vzala účinne

dovolanie späť. Po právne účinnom späťvzatí dovolania nemôže už „vziať späť späťvzatie

dovolania“, nemôže ani trvať na späťvzatom dovolaní a žiadať, aby konanie o dovolaní

nebolo zastavené. Vo všeobecnosti platí, že pokiaľ dovolateľ taký úkon predsa len urobí,

dovolací súd naň neprihliada, lebo taký úkon dovolateľa nemá žiadne procesné účinky

(obdobne Najvyšší súd Slovenskej republiky sp. zn. ).».

Je notorietou, že právne účinky každého procesného úkonu účastníka súdneho

konania, ak spĺňa zákonom ustanovené formálne náležitosti, nastávajú v momente, keď sa

prejav vôle účastníka dostane do dispozičnej sféry konajúceho súdu. Zároveň platí,

že po tomto momente (teda ex post) už nemožno účinne právne relevantným spôsobom

uskutočnený procesný úkon odvolať (k tomu pozri napr. aj rozhodnutie najvyššieho súdu

sp. zn. zverejnené pod č. R 60/1999, na ktoré poukazuje aj najvyšší súd

v napadnutom uznesení). Tieto pravidlá treba osobitne dôsledne dodržiavať, ak ide

o uplatnenie dispozičných práv navrhovateľa, ktorý je dominus litis v každom súdnom

konaní. Najvyšší súd reagoval aj na argument sťažovateľky, že v jej prípade došlo len

k chybe v písaní, keď poukázal na to, že nemohlo ísť len o pisársku chybu, keď v návrhu

na späťvzatie dovolania jasne označil rozhodnutia všeobecných súdov, proti ktorým

dovolanie smerovalo.

Ústavný súd zhodnotiac výrok a obsah odôvodnenia napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu konštatuje, že v predmetnej veci išlo iba o výklad a aplikáciu

jednoduchého práva, ktoré sú v súlade so zásadou nezávislosti súdnej moci doménou

všeobecného súdu v každej ním prerokúvanej veci. Spôsob, akým najvyšší súd vyhodnotil

skutkový stav, keď v odôvodnení rozhodnutia uviedol všetky skutočnosti, ktoré považoval

za zistené, ďalej tiež úvahy, ktorými sa riadil a napokon zaujal právny názor vo veci,

na základe ktorého aj rozhodol, nijako nenaznačuje prienik do ústavnoprávnej roviny, ktorý,

ako to vyplýva z uvedenej judikatúry, je ústavnou podmienkou eventuálneho zásahu

ústavného súdu do výkonu súdnej právomoci všeobecného súdu. Už toto zistenie samo

osebe odôvodňuje, aby ústavný súd odmietol sťažnosť pri jej predbežnom prerokovaní

(m. m. ).

V kontexte uvedených skutkových okolností bolo potom úlohou ústavného súdu

posúdiť ústavnú konformitu výkladu použitého v napadnutom uznesení

najvyššieho súdu v tom zmysle, či v prípade pochybností o jednote vôle a prejavu

o uskutočnenom procesnom úkone (návrhu na späťvzatie dovolania a návrhu

na neprihliadanie k nemu ) môže všeobecný súd takémuto právnemu úkonu nevyhovieť.

Ústavný súd je toho názoru, že v danej veci najvyšší súd vykonal v potrebnom

rozsahu všetky nevyhnutné zistenia a v jeho úvahách a záveroch nie je možné vidieť

svojvôľu, nelogickosť alebo vnútornú rozpornosť. Odôvodnenie jeho napadnutého

uznesenia je jasné a zrozumiteľné a jeho závery nie sú v extrémnom rozpore so zisteným

skutkovým stavom.

Na základe všetkých uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru,

že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nevybočuje z rámca ústavnosti, pričom

poukazujúc na doterajšiu svoju judikatúru ústavný súd pripomína, že ak najvyšší súd oprel

svoje rozhodnutie o právny názor, s ktorým sa sťažovateľ nestotožňuje, nezakladá to

odôvodnenosť jeho sťažnosti, resp. že obsahom základného práva na spravodlivé súdne

konanie, ktoré je esenciálnou zložkou základných práv garantovaných ,

nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania alebo

právo na úspech v konaní (obdobne napr. , , ,

). Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ústavný súd o ďalších požiadavkách

sťažovateľky už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. októbra 2014