Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 703/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. novembra

2014 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Villa Vino Rača, a. s.,

Pri vinohradoch 2, Bratislava, zastúpenej advokátkou JUDr. Elenou Ľalíkovou,

Podbrezovská 34, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a , ako aj práv podľa

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd a čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. z 13. marca 2014 a jemu predchádzajúcim postupom

a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Villa Vino Rača, a. s., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júla 2014

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Villa Vino Rača, a. s., Pri vinohradoch 2,

Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. Elenou Ľalíkovou,

Podbrezovská 34, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a (ďalej len „“), ako aj práv podľa

čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane základných ľudských práv

a slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej

len „krajský súd“) sp. zn. z 13. marca 2014 (ďalej len „rozsudok z 13. marca

2014“) a jemu predchádzajúcim postupom.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou podanou

12. decembra 2008 na Okresnom súde Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) domáhala

určenia neplatnosti darovacej zmluvy medzi žalovanými a zároveň určenia vlastníckeho

práva k parcele č... (ďalej len „sporná nehnuteľnosť“). Sťažovateľka si svoje vlastnícke

právo k spornej nehnuteľnosti uplatnila z titulu vydržania a preukázanie svojej

dobromyseľnosti počas obdobia vydržania opierala o kúpnu zmluvu z 11. decembra 1956

registrovanú bývalým Štátnym notárstvom 11. decembra 1957, ktorej predmetom sa podľa

nej iba omylom nestala aj sporná nehnuteľnosť, ktorá spolu s parcelou č. 727/3 o výmere

790 m² prevedenou na základe uvedenej kúpnej zmluvy tvorila jeden hospodársky celok a v

takomto stave ju sťažovateľka užíva dosiaľ, pričom v dôsledku týchto skutočností bol aj v

kupujúcej zmluve označený predávajúci – K., družstvo s r. o. v likvidácii, následne

vymazaný zo všetkých registrov v roku 1957 ako bezmajetný.

Podľa sťažovateľky v roku 2008 už preto nemohlo byť k spornej nehnuteľnosti

osvedčené vlastnícke právo notárskou zápisnicou v prospech právneho nástupcu bývalého

vlastníka E., ktorý ju následne nemohol darovať B.

V roku 1963 bol na spornej nehnuteľnosti dokončený družstevný dom R. s vinárskou

výrobou v jeho pivniciach, ktorý dosiaľ slúži, takže sporná nehnuteľnosť už ako záhrada

fyzicky neexistuje.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 21. septembra 2011 (ďalej len

„rozsudok z 21. septembra 2011“) žalobu sťažovateľky zamietol s odôvodnením, že spornú

nehnuteľnosť sťažovateľka nenadobudla kúpnou zmluvou z 11. decembra 1956, pretože táto

nebola jej predmetom. Podľa okresného súdu spornú nehnuteľnosť sťažovateľka

nenadobudla ani vydržaním, lebo v konaní v tejto veci nepreukázala svoju dobromyseľnosť

v jej držbe. V tejto súvislosti okresný súd ďalej poukázal na fakt, že vlastníctvo takýmto

spôsobom mohol nadobudnúť do 1. januára 1992 iba štát a právny poriadok po roku 1950

a po roku 1964 neumožňoval nadobudnúť vlastnícke právo k pozemku spracovaním, resp.

jeho zastavaním trvalou stavbou, pričom dodal, že sporná nehnuteľnosť už v tom čase

neexistovala, keďže z nej boli vytvorené pozemky č... – zastavaná plocha o výmere 335 m²

a č...– zastavaná plocha o výmere 38 m² a pre určenie neplatnosti kúpnej zmluvy medzi

žalovanými odporcami v prvom a druhom rade sťažovateľka nepreukázala naliehavý právny

záujem na určovacej žalobe.

Krajský súd svojím rozsudkom z 13. marca 2014 na základe odvolania podaného

sťažovateľkou rozsudok okresného súdu z 21. septembra 2011 potvrdil ako vecne správny.

V odôvodnení svojho rozsudku z 13. marca 2014 krajský súd uviedol, že s ohľadom

na predmet kúpnej zmluvy z r. 1956, ktorého súčasťou nebol prevod spornej nehnuteľnosti,

sťažovateľka podľa krajského súdu nebola dobromyseľná jej doterajšej držbe a na tento

záver nemá vplyv skutočnosť, že sťažovateľku v držbe spornej nehnuteľnosti nikto nerušil,

ako ani skutočnosť, že pôvodný vlastník spornej nehnuteľnosti bol ako bezmajetný

zlikvidovaný. Z uvedených dôvodov sa na tento prípad podľa krajského súdu nevzťahuje

ani predložený judikát Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. , pretože

v konaní nič nenasvedčovalo úmyslu zmluvných strán pojať do kúpnej zmluvy aj spornú

nehnuteľnosť. Napokon krajský súd poukázal aj na to, že predmetom spracovania môže byť

len stavba, a nie pozemok, pretože spracovanie predpokladá vznik inej veci podľa § 120

ods. 2 , čo vyplýva z z roku 1950.

Rozsudok krajského súdu z 13. marca 2014 bol sťažovateľke doručený 14. mája 2014.

Podľa sťažovateľky krajský súd porušil a , ako aj

ods. 1 dohovoru svojím prísne formalistickým prístupom pri interpretácii a aplikácii

dobromyseľnosti ako jednej z podmienok vydržania vlastníckeho práva k spornej

nehnuteľnosti, pretože podľa nej vychádzal

„/i/ iba z písomnej formy zmluvy, v ktorej sa parc. č... skutočne nenachádzala a

/ii/ že sa - bez zisťovania skutočnej vôle zmluvných strán pred, v priebehu a najmä po

uzavretí kúpnej zmluvy - nemohol oprieť o okolnosti takej povahy, ktoré by nasvedčovali

skutočnosti, že bolo ich úmyslom pojať do nej aj spornú parcelu, hoci ide o zjavne účelový

výklad prejavu vôle /arbitrárny/ účastníkov zmluvy, pretože

/iii/ aj podľa názoru ÚS ČR sp. zn. , z ktorého vychádza judikatúra NS

ČR /viď a ďalšie/, aj keď v kúpnej zmluve sporné pozemky uvedené

výslovne nie sú, držiteľ môže byť v dobrej viere, že ich nadobudol do vlastníctva a teda

došlo k ich vydržaniu, lebo opačný záver by značil porušenie základného práva na právnu

istotu podľa a dôsledne vzaté aj porušenie základného práva vlastniť

majetok podľa ; z tohto pohľadu neobstojí ako ústavne konformné, že

neuvedenie nehnuteľnosti v zmluve znamená paušálne /absolútne/ nemožnosť

dobromyseľnosti, že sporná nehnuteľnosť bola prevedená, ako to uvádzali obidva súdy a

/iv/ predmetná zmluva sa stala zreteľne titulom, o ktorý sa opierala držba sporného

pozemku sťažovateľom, po ktorom čase išlo družstvo ako bezmajetné do likvidácie, čiže

samo uznávalo, že predmetná parcela prešla do vlastníctva sťažovateľa.“.

Sťažovateľka ďalej v odôvodnení svojej sťažnosti uviedla:

„Ústavnoprávny deficit posudzovaného konania a v ňom vydaného rozsudku

odvolacieho súdu, má aj ním podaný výklad, že tzv. stredný z r. 1950

nepoznal inštitút nadobudnutia vlastníckeho práva k pozemku jeho spracovaním podľa

§ 125 a nasl. per analógiám, pretože ide o výraz interpretačnej svojvôle krajského súdu,

ktorému chýba zmysluplné odôvodnenie a žiadna reakcia na sťažovateľom predostretú

argumentáciu v poslednom procesnom podaní z 3. 3. 2014, podloženú odkazom na ustálenú

súdnu judikatúru počnúc rozh. č. 155/1953 zb., či Výberu č. zošita 6/1972, str. 350n,

prípadne rozhodnutie NS SR sp. zn. , a p. Možno teda uzavrieť, že

rozsudok odvolacieho súdu je v tomto rozsahu nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov,

a tak v zjavnom rozpore s a dohovoru. ...

Rozsudok odvolacieho súdu vykazuje aj extrémny nesúlad so všeobecnou predstavou

o spravodlivom súdnom rozhodovaní, keď si neoveril, že predmetná parcela je už vyše

50 rokov zastavaná družstevným domom RAČAN o dvoch podlažiach, pričom v pivničných

priestoroch sa nachádza výrobňa vína spoločnosti Villa Vino Rača, čiže opäť rozhodol

mimo akejkoľvek reality, odcudzene, kabinetne, čiže tak, ako súdy rozhodovať nesmú.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka ústavnému súdu navrhla, aby vydal

nález, v ktorom vysloví, že jej základné práva podľa a , ako

aj práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu a čl. 6 ods. 1 dohovoru boli rozsudkom

krajského súdu z 13. marca 2014 porušené, zruší uvedený rozsudok a vec vráti na ďalšie

konanie a zaviaže krajský súd uhradiť náhradu trov konania v sume 340,88 € na účet jej

právnej zástupkyne.

Podľa rozvrhu práce ústavného súdu na obdobie od 1. marca 2014 do 28. februára

2015 v znení jeho dodatkov I. senát ústavného súdu rozhoduje v zložení: predseda senátu

Peter Brňák a sudkyňa Marianna Mochnáčová a sudca Milan Ľalík. Na základe oznámenia

podaného sudcom Milanom Ľalíkom o dôvodoch vylúčenia, resp. nevylúčenia z výkonu

funkcie sudcu v tejto veci bol uznesením sp. zn. z 11. septembra 2014

sudca Milan Ľalík vylúčený z konania a rozhodovania vo veci. Na základe čl. III platného

rozvrhu práce ústavného súdu namiesto vylúčeného člena I. senátu ústavného súdu

rozhodovala o predbežnom prerokovaní sťažnosti členka III. senátu Jana Baricová.

II.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľka v sťažnosti namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a , ako aj práva podľa dodatkového protokolu a

ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu z 13. marca 2014. K namietanému porušeniu

uvedených práv malo dôjsť v dôsledku toho, že súdy zúčastnené na rozhodovaní v uvedenej

veci pri posudzovaní dobromyseľnosti držby sporných pozemkov sťažovateľkou vychádzali

iba z obsahu písomnej formy kúpnej zmluvy z 11. decembra 1956, v konaní nezisťovali

skutočnú vôľu zmluvných strán pri uzatvorení uvedenej zmluvy, ďalej nezohľadnili

skutočnosť, že i napriek neuvedeniu spornej nehnuteľnosti v uvedenej kúpnej zmluve ako

držitelia mohli byť v dobrej viere, resp. dobromyseľní pri jej užívaní (v tejto súvislosti

poukázali na nález Ústavného súdu Českej republiky č. 2576/11), a taktiež na to, že uvedená

kúpna zmluva bola zreteľne z titulu držby spornej nehnuteľnosti, pretože právny predchodca

odporcu zanikol v likvidácii podľa tvrdenia sťažovateľky ako bezmajetný.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Ústavný súd preskúmal obsah rozsudku krajského súdu z 13. marca 2014, ako aj

rozsudok okresného súdu z 21. septembra 2011 v rozsahu, v ktorom naň odkazuje uvedený

rozsudok krajského súdu. V obsahu odôvodnenia rozsudku z 13. marca 2004 krajský súd

v podstatnom uviedol:

«Odvolací súd preskúmal vec v napadnutom rozsahu podľa (t. j.

vo vzťahu k odporcom 1/, 2/, nie však aj vo vzťahu k odporcovi 3/, keďže navrhovateľ

rozsudok prvostupňového súdu vo vzťahu k nemu odvolaním nenapadol), bez nariadenia

odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s, p.), Vo veci verejne vyhlásil rozsudok podľa

v spojení s , keď zistil, že odvolaniu navrhovateľa nemožno

priznať úspech.

Ako je zrejmé z obsahu spisu, navrhovateľ sa domáha určenia neplatnosti darovacej

zmluvy a tiež určenia, že je vlastníkom pozemku parc. č... Súd prvého stupňa vzhľadom na

predmet sporu - určovací návrh - správne skúmal, či je daný naliehavý právny záujem

jednak na určení neplatnosti darovacej zmluvy a tiež na určení vlastníckeho práva k

nehnuteľnosti. Záver prvostupňového súdu, že nie je daný naliehavý právny záujem na

navrhovateľom požadovanom určení neplatnosti darovacej zmluvy, uzavretej medzi

odporcami 1/ a 2/, je správny. ...

Súd prvého stupňa otázku existencie naliehavého právneho záujmu navrhovateľa na

požadovanom určení, že darovacia zmluva je neplatná, vyriešil správne, keď dospel

k záveru, že tento nie je daný.

Podmienkou úspešného uplatnenia určovacieho návrhu podľa cit. ust. § 80 písm. c/

je naliehavý právny záujem navrhovateľa na takomto určení. Povinnosť preukázať

existenciu naliehavého právneho záujmu zaťažuje navrhovateľa. Naliehavosť právneho

záujmu je nutné vzťahovať na petit, ktorý navrhovateľ zvolil v návrhu. Naliehavý právny

záujem je daný v zásade vtedy, keď sa nemožno domáhať priamo plnenia a ak právne

postavenie navrhovateľa by bez takéhoto určenia bolo neisté.

Súdna prax za určovaciu žalobu v zmysle považuje aj návrh na

určenie neplatnosti zmluvy, hoci sa ním priamo neurčuje existencia či neexistencia práva,

resp. právneho vzťahu. Zároveň vychádza z názoru, že ak sa vyslovením neplatnosti má

riešiť len predbežná otázka vo vzťahu k otázke, či tu právo je alebo nie je, nie je na takejto

žalobe daný naliehavý právny záujem - ten je v takomto prípade daný na samotnom určení

práva. Ak totiž súd rozhodne o tom, že zmluva o darovaní nehnuteľnosti je neplatná, týmto

deklaratórnym súdnym rozhodnutím sa spravidla neriešia všetky otázky sporu,

predovšetkým sa s konečnou platnosťou nerieši otázka, komu nehnuteľnosť patrí.

V súdenej právnej vecí by preto - ako správne uzavrel prvostupňový súd - otázka

určenia neplatnosti označenej darovacej zmluvy neviedla k odstráneniu neistoty v právnom

postavení navrhovateľa ako tvrdeného vlastníka sporného pozemku a rovnako by rozsudok

súdu o určení označenej darovacej zmluvy za neplatnú neviedol k zápisu (tvrdeného)

vlastníckeho práva navrhovateľa do katastra nehnuteľností, a to z toho dôvodu, že

navrhovateľ (ani jeho právny predchodca) v katastri nehnuteľností nikdy nebol zapísaný

ako vlastník spornej nehnuteľnosti. Rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým by súd vyhovel

návrhu navrhovateľa, že darovacia zmluva je neplatná, by teda v konečnom dôsledku nič

neriešilo, na právne postavenie navrhovateľa by nemalo žiadny dosah. Len v konaní

o návrhu o určenie vlastníctva by súd riešil otázku, či vlastníckemu právu navrhovateľa

nebráni iná právna skutočnosť, t. j. skúmal by aktuálny stav vlastníctva. Vydania takéhoto

súdneho rozhodnutia sa navrhovateľ napokon aj domáha v tomto konaní, a to v poradí

druhým žalobným petitom, v ktorom žiada, aby súd určil, že on je vlastníkom dotknutej

nehnuteľnosti. Až takéto rozhodnutie súdu (v prospech navrhovateľa) by viedlo k jeho

zápisu ako vlastníka spornej nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Výrok o určení

neplatnosti darovacej zmluvy tak bol nadbytočný - táto otázka bola vo vzťahu k určeniu

vlastníckeho práva navrhovateľa len otázkou predbežnou (prejudiciálnou). V zmysle textu

vyššie potom na takomto určení nemohol byť daný naliehavý právny záujem podľa § 80

písm. c/ Tento nedostatok je samostatným a prvoradým dôvodom, pre ktorý takýto

určovací návrh nemôže obstáť a ktorý sám osebe a bez ďalšieho musel viesť prvostupňový

súd k zamietnutiu návrhu (v časti o určenie neplatnosti darovacej zmluvy).

Pokiaľ ide o ďalší určovací návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal určenia, že je

vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti, na tomto určení je daný naliehavý právny záujem

podľa Podľa ustálenej súdnej praxe ak je žalovaný odporca (v danom

prípade odporca 2/) zapísaný v katastri nehnuteľností ako vlastník nehnuteľnosti, má

navrhovateľ naliehavý právny záujem na určení svojho vlastníckeho práva, lebo také

rozhodnutie súdu môže byť aj podkladom pre vykonanie zmeny zápisu v katastri

nehnuteľností (porovnaj napr. rozsudok NS SR sp. zn. ).

Navrhovateľ svoj návrh o určenie svojho vlastníckeho práva k nehnuteľnosti založil

na tvrdení, že je vlastníkom spornej nehnuteľnosti v dôsledku jednak vydržania vlastníckeho

práva, a to ešte jeho právnym predchodcom (J.) a tiež, že vlastníctvo nadobudol aj

spracovaním.

Navrhovateľ tvrdil, že jeho právny predchodca J. užíval sporný pozemok spolu s

nehnuteľnosťou (parcela č...), ktorú kúpil kúpnou zmluvou zo dňa 11. 12. 1956. Právny

predchodca navrhovateľa, J., od počiatku užíval nielen v kúpnej zmluve uvedený pozemok

parc. č..., ale aj susednú parc. č... To, že navrhovateľ v katastri nehnuteľností nie je vedený

ako vlastník aj pozemku parc. č..., zistil navrhovateľ až v r. 2008, kedy sa rozhodol

zrekonštruovať D., stojaci na časti parc. č... (v súčasnosti parc. č...). Navrhovateľ

argumentoval tým, že počnúc kúpou nehnuteľnosti na základe kúpnej zmluvy zo dňa 11. 12.

1956 mal právny predchodca spornú nehnuteľnosť - susedný pozemok parc. č... - v držbe,

pričom v jeho užívaní ho nikto nerušil. Skutočnosť, že susedný pozemok parc. č... o výmere

2

387 mnebol pojatý do kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 11. 12. 1956, vysvetľoval

navrhovateľ ako dôsledok administratívnej chyby.

Vydržanie (§ 134 ods. 1, 3 Obč. zák.) predstavuje originárny spôsob nadobudnutia

vlastníckeho práva; je úzko späté s držbou, a to len s oprávnenou držbou, ktorá môže

vyústiť do nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním. Účelom inštitútu vydržania je

uvedenie faktického stavu oprávnenej držby do súladu s právnym stavom. Pri vydržaní ide o

taký spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva fyzickou alebo právnickou osobou, pri ktorom

sa oprávnený držiteľ po uplynutí zákon stanovenej doby stáva vlastníkom veci a tým aj jej

skutočným držiteľom. Inštitút vydržania v slovenskom právnom poriadku prešiel niekoľkými

významnými zmenami. Vo vzťahu k prejednávanej právnej veci podľa tvrdenia navrhovateľa

začala plynúť vydržacia doba po kúpe spornej nehnuteľnosti v r. 1956, v ktorom období

platil , , ktorý v prípade vydržania vlastníckeho

práva k nehnuteľnostiam vyžadoval uplynutie 10-ročnej vydržacej doby, ktorá by tak

v prejednávanej veci uplynula v r. 1966. Vtedy však už bol účinný

č. , ktorý vydržanie vôbec neupravoval. Z uvedeného dôvodu bolo potrebné

vychádzať z toho, že po 1. 4. 1964 nebolo možné vlastnícke právo k nehnuteľnostiam

nadobudnúť vydržaním. Až novela (), účinná

od 1. 4. 1983, opätovne vrátila inštitút vydržania do , hoci vo

výrazne obmedzenej podobe (možnosť vydržania obmedzila len na fyzické osoby, keď toto

právo nepriznala aj právnickým osobám, tiež zúžila okruh hnuteľných i nehnuteľných vecí,

ku ktorým bolo možné nadobudnúť vlastníctvo vydržaním). Novela

() účinná od 1. 1. 1992, obnovila tradičné poňatie inštitútu vydržania

v slovenskom právnom poriadku, keď napr. opätovne umožnila nadobudnúť vlastnícke

právo vydržaním aj právnickým osobám.

Z hľadiska plynutia vydržacej doby potom navrhovateľ nemohol nadobudnúť

vlastnícke právo k spornému pozemku vydržaním podľa zák. č.

z dôvodu, že mu ešte neuplynula 10-ročná vydržacia doba, ďalej ani podľa

. č. 40/1964 v znení účinnom do 31. 12. 1991, z dôvodu, že

dovtedy platná právna úprava neumožňovala vydržať vlastnícke právo právnickej osobe,

akou bol aj navrhovateľ. Vychádzajúc z textu vyššie - za predpokladu splnenia ostatných

zákonných podmienok, ako bude rozvedené nižšie - tak mohol navrhovateľ (resp. jeho

právny predchodca J.) ako právnická osoba podľa názoru odvolacieho súdu nadobudnúť

vlastnícke právo k spornému pozemku vydržaním najskôr k 1.1. 1992, kedy prestalo platiť

obmedzenie subjektov nadobúdania vlastníckeho práva vydržaním (vydržať vlastníctvo už

mohli nielen fyzické ale aj právnické osoby).

Tomuto návrhu navrhovateľa však tiež nebolo možné vyhovieť, a to z dôvodu, že

v konaní nepreukázal splnenie všetkých zákonom stanovených podmienok vydržania

vlastníctva, osobitne podmienky dobromyseľnosti držby.

Okolnosťami, ktoré môžu svedčiť pre záver o existencii dobrej viery

(dobromyseľnosti) podľa § 130 ods. 1 Obč. zák. sú spravidla okolnosti, týkajúce sa

právneho dôvodu nadobudnutia práva a svedčiace o poctivosti jeho nadobudnutia.

Domnienka držiteľa, že mu vec alebo právo patrí, sa musí vždy opierať o niektorý právny

úkon alebo inú právnu skutočnosť, na základe ktorých, podľa jeho presvedčenia, vec alebo

právo nadobudol. Ako podmienka vydržania nestačí len subjektívne presvedčenie držiteľa

o tom, že vec alebo právo mu patrí, ale je potrebné, aby držiteľ bol v dobrej viere (aby bol

dobromyseľný) „s prihliadnutím na všetky okolnosti.“ Takéto posúdenie nemôže vychádzať

len z už spomínaných subjektívnych predstáv držiteľa. Otázka existencie dobrej viery sa

posudzuje z objektívneho hľadiska, teda podľa toho, či držiteľ pri bežnej opatrností, ktorú

možno od neho požadovať, nemal a nemohol mať pochybnosti o tom, že mu vec alebo právo

patrí.

Vo vzťahu k prejednávanej právnej veci argumentoval navrhovateľ

dobromyseľnosťou jeho právneho predchodcu ohľadom držby spornej nehnuteľnosti jej

držbou už od r. 1956. Právny predchodca navrhovateľa ako aj navrhovateľ sám sa však

nielen mohli ale aj museli zoznámiť s obsahom kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 11. 12. 1956,

a tam vymedzeného predmetu kúpy, z ktorého jednoznačne vyplýva, že predmetom kúpy

bola len parcela č..., nie aj sporná susedná parcela č... Obsah kúpnej zmluvy (č. l. 26, 27

spisu) zo dňa 11.12.1956 v tomto smere - pokiaľ ide o identifikáciu, čo všetko bolo

predmetom kúpy, resp. predaja - nevyvoláva žiadne pochybnosti. Predmet kúpy je v čl. I.

zmluvy označený nielen parcelným číslom (parc. č...), ale aj výmerou pozemku... a napokon

aj kúpnou cenou. Zo žiadneho zmluvného ustanovenia nevyplýva, že by okrem parcely č...

mienili zmluvné strany uzavrieť zmluvu aj ohľadom inej ďalšej parcely; toto nemožno

vyvodiť ani z výmery kupovanej parcely (parcela č... mala podľa zápisu v PK vložke...

výmeru...). Riadna identifikácia predmetu kúpy, ako aj ostatný jednoznačný obsah kúpnej

zmluvy administratívnu chybu vylučuje. Právny predchodca navrhovateľa a ani navrhovateľ

tak ani podľa odvolacieho súdu nemohli byť dobromyseľní v držbe pozemku parc. č..., že im

patrí na základe kúpnej zmluvy z r. 1956, keďže parcela č... predmetom kúpy podľa kúpnej

zmluvy zo dňa 11. 12. 1956 nikdy nebola. Hodnotenie dobromyseľnosti je vždy vecou

individuálneho posúdenia, pri ktorom je nutné brať do úvahy všetky okolnosti veci.

Odvolací súd v predmetnej právnej vecí považuje za nesporné, že sa navrhovateľ, resp. ešte

jeho právny predchodca na základe kúpnej zmluvy zo dňa 11. 12. 1956 ujal držby susednej

parcely č... o výmere... bez akéhokoľvek právneho dôvodu, t.j. neoprávnene. Na uvedenom

závere nemení nič skutočnosť, že navrhovateľa, resp. J., v užívaní uvedenej parcely nikto

nerušil. Za irelevantnú považuje odvolací súd aj okolnosť, že podľa záverečnej správy

likvidátora K. družstvo K. ku dňu svojej likvidácie nemalo žiaden majetok. Stanovy družstva

K. riešili postup aj v prípade likvidácie družstva, a to v § 16 tak, že po speňažení majetku

družstva (ktoré malo slúžiť na vyrovnanie záväzkov družstva voči tretím osobám) mal zbytok

majetku družstva pripadnúť rímskokatolíckej cirkevnej obci v R. Uvedené Stanovy družstva

K. neboli nikdy určené za neplatné, ako na to správne poukázal vo svojom rozhodnutí už

prvostupňový súd.

Navrhovateľ v otázke nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním vo vzťahu k

dobrej viere argumentoval tým, že existujúca judikatúra nevylučuje dobromyseľnosť

držiteľa ani v prípade, keď v kúpnopredajnej zmluve došlo k opomenutiu uvedenia dotknutej

nehnuteľnosti, poukazujúc na rozhodnutie NS ČR sp. zn. . Je pravdou, že

spomínané rozhodnutie NS ČR rieši práve situáciu, kedy v zmluve o prevode nehnuteľnosti

nebola uvedená tá nehnuteľnosť, ohľadom ktorej si zmluvné strany želali, aby v zmluve bola

tiež uvedená. Právne závery, ku ktorým Najvyšší súd Českej republiky v uvedenom

rozhodnutí dospel, však podľa odvolacieho súdu nemožno mechanicky aplikovať

na prejednávanú právnu vec. Predovšetkým podľa obsahu spomínaného rozhodnutia sp. zn.

medzi zmluvnými stranami panovala zhoda v tom, že dotknutá

nehnuteľnosť mala byť pojatá do zmluvy a navyše v tam prejednávanej veci už skôr

príslušný štátny orgán - katastrálny úrad - osvedčil určité významné skutočnosti (a síce, že

držiteľ nadobudol sporné nehnuteľnosti) na základe zmluvy. Najvyšší súd ČR potom vyslovil

právny záver, že držiteľka bola vzhľadom na všetky okolnosti prípadu dobromyseľná aj

ohľadom držby tej nehnuteľnosti, ktorá v zmluve uvedená nebola (v zmluve bola uvedená

parc. č... namiesto správnej parcely č...). V prejednávanej právnej veci sa však - na rozdiel

od spomínaného rozhodnutia NS ČR - nemožno oprieť o okolnosti takej povahy, ktoré by

nasvedčovali tomu, že napr. bolo úmyslom oboch zmluvných strán pojať do kúpnej zmluvy

zo dňa 11.12.1956 aj sporný pozemok parc. č..., resp. chýbajú iné, pre posúdenie dobrej

viery navrhovateľa ako držiteľa, relevantné okolnosti. Spomínané rozhodnutie NS ČR preto

na prejednávanú právnu vec nebolo možné použiť.

Navrhovateľ sa napokon domáhal určenia, že je vlastníkom spornej nehnuteľnosti,

tvrdiac, že vlastnícke právo nadobudol spracovaním pozemku, a to tým, že na časti parcely

č... postavil družstevný dom R. a pod ním výrobné priestory - pivnice. Ani uvedený dôvod

nadobudnutia vlastníckeho práva navrhovateľom neobstojí. Spracovanie cudzej veci

predstavuje samostatný právny dôvod nadobudnutia vlastníckeho práva, a rozumejú sa ním

prípady, keď sa z jednej veci vytvorí iná vec, ktorá sa líši od pôvodnej veci. K spracovaniu

môže dôjsť spojením vecí, zabudovaním jednej veci do druhej, riedením, zatavením,

zmiešaním vecí. K tomu, aby došlo k vzniku nového vlastníckeho práva, sa vyžaduje, aby

došlo k spojeniu vecí, ktoré patria odlišným vlastníkom. Keď niekto spracuje vec, ktorá mu

vlastnícky patrí, potom nejde o spracovanie veci. Predmetom spracovania okrem hnuteľnej

veci môže byť aj nehnuteľná vec, touto nehnuteľnou vecou však môže byť len stavba, nie

pozemok. V prípade spracovania pozemku ani zriadenia stavby na ňom (s odlišnými

vlastníkmi) nejde o spracovanie veci, pretože stavba a pozemok sú dve samostatné veci,

pričom spracovanie predpokladá, že vznikne iná vec (§ 120 ods. 2 Obč. zák.). Uvedené

podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva aj z právnej úpravy, ktorú obsahoval Občiansky

zákonník zákon č. 141/1950 Sb. (§ 126). Zastavaním cudzieho pozemku nemôže vlastník

stavby nadobudnúť vlastníctvo k pozemku titulom jeho spracovania.

Odvolací súd z uvedených dôvodov rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny

potvrdil podľa , , keď vo zvyšku a v podrobnostiach odkazuje na

odôvodnenie rozsudku súdom prvého stupňa. ...»

Podľa zistenia ústavného súdu krajský súd v obsahu svojho rozsudku z 13. marca

2014 správne poukázal vo vzťahu k odôvodneniu neexistencie naliehavého právneho

záujmu na určení neplatnosti darovacej zmluvy na ustálenú súdnu prax [pozri napr.

rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 25. februára 2007, sp. zn. z 1. novembra 2006, sp. zn.

z 18. júna 2007, sp. zn. z 30. júla 2008, sp. zn.

z 8. septembra 2011, sp. zn. z 23. apríla 2009 a sp. zn.

], v rámci ktorej opakovane najvyšší súd vychádzal z právneho názoru, že ak

sa vyslovením neplatnosti má riešiť len predbežná otázka vo vzťahu k otázke, či tu právo je

alebo nie je, nie je na takejto žalobe daný naliehavý právny záujem – ten je v takomto

prípade daný na samotnom určení práva.

Sťažovateľka v konaní pred ústavným súdom namietala, že zo strany súdov

zúčastnených na rozhodovaní v jeho veci bola nesprávne posúdená najmä otázka

dobromyseľnosti jeho držby spornej nehnuteľnosti, ktorá je aj jednou z podmienok

nadobudnutia vlastníckeho práva k tejto nehnuteľnosti vydržaním, no napriek tomu uvedené

súdy svoje rozhodnutie založili len na písomnom obsahu zmluvy a neskúmali skutočnú vôľu

zmluvných strán.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že pre sporové konanie je typické

uplatnenie dispozičnej zásady a prejednacej zásady. Podľa § 153 ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku má súd povinnosť rozhodnúť na základe skutkového stavu zisteného

z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi

sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti.

Z uvedeného vyplýva, že zodpovednosť za predloženie dôkazov postačujúcich na

preukázanie skutkového stavu nesú bezo zvyšku jednotlivý účastníci konania, ktorí v konaní

slobodne disponujú hmotnými aj procesnými právami.

Sťažovateľka v tejto súvislosti v podstate namietala nesprávne zhodnotenie

predložených dôkazov súdom (predovšetkým kúpnopredajnej zmluvy z 11. decembra 1956

a rozhodnutia o likvidácii právneho predchodcu odporcu z roku 1957) s poukazom na nález

Ústavného súdu Českej republiky č. 2576/10 z 11. mája 2011.

Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že rozsah vykonaného dokazovania, ako aj

selekciu dôkazov navrhnutých jednotlivými účastníkmi konania určuje v súlade so zásadou

voľného hodnotenia dôkazov súd rozhodujúci vo veci samej, ktorý je taktiež ako jediný

v konaní oprávnený posúdiť význam dôkazu v rámci obsahového kontextu posúdením

množstva, kvality a závažnosti dôkazov, ktoré už boli v danej veci vykonané.

Podstatnou pre rozhodnutie v tejto veci bolo v rámci vykonaného dokazovania

posúdiť otázku dobromyseľnosti držby spornej nehnuteľnosti sťažovateľom. Krajský súd

v tejto súvislosti poukázal predovšetkým na obsah kúpnej zmluvy z 11. decembra 1956,

z ktorého jednoznačne vyplýva, že sporná nehnuteľnosť nebola súčasťou jej predmetu, čo

vyplýva ako z identifikácie predmetu prevodu, tak i dohodnutej kúpnej ceny. Z uvedeného

následne krajský súd vyvodil záver, podľa ktorého sťažovateľka nemohla svoju

dobromyseľnosť v užívaní spornej nehnuteľnosti založiť na kúpnej zmluve z 11. decembra

1956. Vo vzťahu k námietke sťažovateľky predloženej v tejto súvislosti v konaní, podľa

ktorej právny predchodca odporcu podľa záverečnej správy o jeho likvidácii uskutočnenej

v roku 1957 nemal žiaden majetok, t. j. do jeho majetku nepatrila ani sporná nehnuteľnosť,

krajský súd poukázal na stanovy právneho predchodcu odporcu, v ktorých bol určený

prechod zostávajúceho majetku odporcu na jeho právneho nástupcu, ktoré nikdy neboli

zrušené. V tejto súvislosti sťažovateľka ďalej taktiež poukázala na existujúcu judikatúru

(nález Ústavného súdu Českej republiky č. 2576/10 z 11. mája 2011), podľa ktorej sa

dobromyseľnosť držiteľa nevylučuje ani v prípade, keď v kúpnopredajnej zmluve došlo

k opomenutiu uvedenia dotknutej nehnuteľnosti.

Podľa zistenia ústavného súdu v uvedenej veci vedenej pod č. 2576/10 na Ústavnom

súde Českej republiky bolo posudzované a hodnotené konanie, v ktorom bolo pre

rozhodnutie dôležité odpovedať na rovnakú otázku ako v konaní preskúmavanom ústavným

súdom na základe sťažnosti sťažovateľky, a síce otázky dobromyseľnosti držiteľa

nehnuteľnosti, avšak išlo o vec založenú na odlišných skutkových okolnostiach, v ktorých

záver o dobromyseľnosti sťažovateľky založili české súdy jednak na preukázanom úmysle

oboch zmluvných strán pojať do predmetu zmluvy aj sporné pozemky (uvedený záver

vychádzal zo špecifikácie predmetu kúpnopredajnej zmluvy odkazom na znalecký posudok,

ktorým bola určená kúpna cena, ktorá zahrňovala aj cenu v tomto konaní sporných

pozemkov), ako aj na skutočnosti, že uvedená kúpnopredajná zmluva bola registrovaná,

resp. zapísaná príslušným strediskom geodézie do listu vlastníctva právnych predchodcov

tejto sťažovateľky aj vo vzťahu k sporným pozemkom.

Z uvedeného je zrejmé, že súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci sa nemohli

oprieť o okolnosti takej povahy, ktoré by nasvedčovali prijatiu záveru o dobromyseľnosti

sťažovateľa, resp. jeho právneho predchodcu pri užívaní spornej nehnuteľnosti, a preto

nemohli ani dospieť k obdobným záverom, ku ktorým dospel Ústavný súd Českej republiky

vo svojom náleze č. 2576/10 z 11. mája 2011.

Z obsahu odôvodnenia rozsudku krajského súdu z 13. marca 2014 vyplýva, že

krajský súd zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil pri preskúmaní rozsudku okresného

súdu z 21. septembra 2011 a jemu predchádzajúceho postupu, a právne závery, ku ktorým

dospel, nemožno hodnotiť ako arbitrárne. Krajský súd podľa názoru ústavného súdu ústavne

akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, prečo nepovažoval jednotlivé námietky

sťažovateľky za akceptovateľné, a poukázal na správnosť okresným súdom vykonaného

hodnotenia jednotlivých dôkazov v predmetnom konaní. Rozsudok krajského súdu

z 13. marca 2014 preto nemožno považovať za svojvoľný či arbitrárny a samotný nesúhlas

sťažovateľky s jeho obsahom ešte nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani

oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.

S ohľadom na uvedené ústavný súd nepovažuje odôvodnenie rozsudku krajského

súdu z 13. marca 2014 za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

za neospravedlniteľné, resp. neudržateľné, a preto sťažnosť sťažovateľky odmietol z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. novembra 2014