Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 703/2014
PDF · 241.15 KB
No categories available
I. ÚS 703/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. novembra
2014 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Villa Vino Rača, a. s.,
Pri vinohradoch 2, Bratislava, zastúpenej advokátkou JUDr. Elenou Ľalíkovou,
Podbrezovská 34, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 1 ods. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 9 Co 52/2012 z 13. marca 2014 a jemu predchádzajúcim postupom
a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Villa Vino Rača, a. s., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júla 2014
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Villa Vino Rača, a. s., Pri vinohradoch 2,
Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. Elenou Ľalíkovou,
Podbrezovská 34, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa
čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane základných ľudských práv
a slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej
len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 52/2012 z 13. marca 2014 (ďalej len „rozsudok z 13. marca
2014“) a jemu predchádzajúcim postupom.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou podanou
12. decembra 2008 na Okresnom súde Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) domáhala
určenia neplatnosti darovacej zmluvy medzi žalovanými a zároveň určenia vlastníckeho
práva k parcele č... (ďalej len „sporná nehnuteľnosť“). Sťažovateľka si svoje vlastnícke
právo k spornej nehnuteľnosti uplatnila z titulu vydržania a preukázanie svojej
dobromyseľnosti počas obdobia vydržania opierala o kúpnu zmluvu z 11. decembra 1956
registrovanú bývalým Štátnym notárstvom 11. decembra 1957, ktorej predmetom sa podľa
nej iba omylom nestala aj sporná nehnuteľnosť, ktorá spolu s parcelou č. 727/3 o výmere
790 m² prevedenou na základe uvedenej kúpnej zmluvy tvorila jeden hospodársky celok a v
takomto stave ju sťažovateľka užíva dosiaľ, pričom v dôsledku týchto skutočností bol aj v
kupujúcej zmluve označený predávajúci – K., družstvo s r. o. v likvidácii, následne
vymazaný zo všetkých registrov v roku 1957 ako bezmajetný.
Podľa sťažovateľky v roku 2008 už preto nemohlo byť k spornej nehnuteľnosti
osvedčené vlastnícke právo notárskou zápisnicou v prospech právneho nástupcu bývalého
vlastníka E., ktorý ju následne nemohol darovať B.
V roku 1963 bol na spornej nehnuteľnosti dokončený družstevný dom R. s vinárskou
výrobou v jeho pivniciach, ktorý dosiaľ slúži, takže sporná nehnuteľnosť už ako záhrada
fyzicky neexistuje.
Okresný súd rozsudkom sp. zn. 9 C 160/2008 z 21. septembra 2011 (ďalej len
„rozsudok z 21. septembra 2011“) žalobu sťažovateľky zamietol s odôvodnením, že spornú
nehnuteľnosť sťažovateľka nenadobudla kúpnou zmluvou z 11. decembra 1956, pretože táto
nebola jej predmetom. Podľa okresného súdu spornú nehnuteľnosť sťažovateľka
nenadobudla ani vydržaním, lebo v konaní v tejto veci nepreukázala svoju dobromyseľnosť
v jej držbe. V tejto súvislosti okresný súd ďalej poukázal na fakt, že vlastníctvo takýmto
spôsobom mohol nadobudnúť do 1. januára 1992 iba štát a právny poriadok po roku 1950
a po roku 1964 neumožňoval nadobudnúť vlastnícke právo k pozemku spracovaním, resp.
jeho zastavaním trvalou stavbou, pričom dodal, že sporná nehnuteľnosť už v tom čase
neexistovala, keďže z nej boli vytvorené pozemky č... – zastavaná plocha o výmere 335 m²
a č...– zastavaná plocha o výmere 38 m² a pre určenie neplatnosti kúpnej zmluvy medzi
žalovanými odporcami v prvom a druhom rade sťažovateľka nepreukázala naliehavý právny
záujem na určovacej žalobe.
Krajský súd svojím rozsudkom z 13. marca 2014 na základe odvolania podaného
sťažovateľkou rozsudok okresného súdu z 21. septembra 2011 potvrdil ako vecne správny.
V odôvodnení svojho rozsudku z 13. marca 2014 krajský súd uviedol, že s ohľadom
na predmet kúpnej zmluvy z r. 1956, ktorého súčasťou nebol prevod spornej nehnuteľnosti,
sťažovateľka podľa krajského súdu nebola dobromyseľná jej doterajšej držbe a na tento
záver nemá vplyv skutočnosť, že sťažovateľku v držbe spornej nehnuteľnosti nikto nerušil,
ako ani skutočnosť, že pôvodný vlastník spornej nehnuteľnosti bol ako bezmajetný
zlikvidovaný. Z uvedených dôvodov sa na tento prípad podľa krajského súdu nevzťahuje
ani predložený judikát Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 22 Cdo 635/2012, pretože
v konaní nič nenasvedčovalo úmyslu zmluvných strán pojať do kúpnej zmluvy aj spornú
nehnuteľnosť. Napokon krajský súd poukázal aj na to, že predmetom spracovania môže byť
len stavba, a nie pozemok, pretože spracovanie predpokladá vznik inej veci podľa § 120
ods. 2 Občianskeho zákonníka, čo vyplýva z § 126 Občianskeho zákonníka z roku 1950.
Rozsudok krajského súdu z 13. marca 2014 bol sťažovateľke doručený 14. mája 2014.
Podľa sťažovateľky krajský súd porušil čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6
ods. 1 dohovoru svojím prísne formalistickým prístupom pri interpretácii a aplikácii
dobromyseľnosti ako jednej z podmienok vydržania vlastníckeho práva k spornej
nehnuteľnosti, pretože podľa nej vychádzal
„/i/ iba z písomnej formy zmluvy, v ktorej sa parc. č... skutočne nenachádzala a
/ii/ že sa - bez zisťovania skutočnej vôle zmluvných strán pred, v priebehu a najmä po
uzavretí kúpnej zmluvy - nemohol oprieť o okolnosti takej povahy, ktoré by nasvedčovali
skutočnosti, že bolo ich úmyslom pojať do nej aj spornú parcelu, hoci ide o zjavne účelový
výklad prejavu vôle /arbitrárny/ účastníkov zmluvy, pretože
/iii/ aj podľa názoru ÚS ČR sp. zn. I. ÚS 2576/10, z ktorého vychádza judikatúra NS
ČR /viď 22 Cdo 3410/11 a ďalšie/, aj keď v kúpnej zmluve sporné pozemky uvedené
výslovne nie sú, držiteľ môže byť v dobrej viere, že ich nadobudol do vlastníctva a teda
došlo k ich vydržaniu, lebo opačný záver by značil porušenie základného práva na právnu
istotu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy a dôsledne vzaté aj porušenie základného práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy; z tohto pohľadu neobstojí ako ústavne konformné, že
neuvedenie nehnuteľnosti v zmluve znamená paušálne /absolútne/ nemožnosť
dobromyseľnosti, že sporná nehnuteľnosť bola prevedená, ako to uvádzali obidva súdy a
/iv/ predmetná zmluva sa stala zreteľne titulom, o ktorý sa opierala držba sporného
pozemku sťažovateľom, po ktorom čase išlo družstvo ako bezmajetné do likvidácie, čiže
samo uznávalo, že predmetná parcela prešla do vlastníctva sťažovateľa.“.
Sťažovateľka ďalej v odôvodnení svojej sťažnosti uviedla:
„Ústavnoprávny deficit posudzovaného konania a v ňom vydaného rozsudku
odvolacieho súdu, má aj ním podaný výklad, že tzv. stredný občiansky zákonník z r. 1950
nepoznal inštitút nadobudnutia vlastníckeho práva k pozemku jeho spracovaním podľa
§ 125 a nasl. per analógiám, pretože ide o výraz interpretačnej svojvôle krajského súdu,
ktorému chýba zmysluplné odôvodnenie a žiadna reakcia na sťažovateľom predostretú
argumentáciu v poslednom procesnom podaní z 3. 3. 2014, podloženú odkazom na ustálenú
súdnu judikatúru počnúc rozh. č. 155/1953 zb., či Výberu č. zošita 6/1972, str. 350n,
prípadne rozhodnutie NS SR sp. zn. 3 Cz 8/85, 2 Cz 21/86 a p. Možno teda uzavrieť, že
rozsudok odvolacieho súdu je v tomto rozsahu nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov,
a tak v zjavnom rozpore s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. ...
Rozsudok odvolacieho súdu vykazuje aj extrémny nesúlad so všeobecnou predstavou
o spravodlivom súdnom rozhodovaní, keď si neoveril, že predmetná parcela je už vyše
50 rokov zastavaná družstevným domom RAČAN o dvoch podlažiach, pričom v pivničných
priestoroch sa nachádza výrobňa vína spoločnosti Villa Vino Rača, čiže opäť rozhodol
mimo akejkoľvek reality, odcudzene, kabinetne, čiže tak, ako súdy rozhodovať nesmú.“
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka ústavnému súdu navrhla, aby vydal
nález, v ktorom vysloví, že jej základné práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako
aj práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu a čl. 6 ods. 1 dohovoru boli rozsudkom
krajského súdu z 13. marca 2014 porušené, zruší uvedený rozsudok a vec vráti na ďalšie
konanie a zaviaže krajský súd uhradiť náhradu trov konania v sume 340,88 € na účet jej
právnej zástupkyne.
Podľa rozvrhu práce ústavného súdu na obdobie od 1. marca 2014 do 28. februára
2015 v znení jeho dodatkov I. senát ústavného súdu rozhoduje v zložení: predseda senátu
Peter Brňák a sudkyňa Marianna Mochnáčová a sudca Milan Ľalík. Na základe oznámenia
podaného sudcom Milanom Ľalíkom o dôvodoch vylúčenia, resp. nevylúčenia z výkonu
funkcie sudcu v tejto veci bol uznesením sp. zn. II. ÚS 531/2014 z 11. septembra 2014
sudca Milan Ľalík vylúčený z konania a rozhodovania vo veci. Na základe čl. III platného
rozvrhu práce ústavného súdu namiesto vylúčeného člena I. senátu ústavného súdu
rozhodovala o predbežnom prerokovaní sťažnosti členka III. senátu Jana Baricová.
II.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Sťažovateľka v sťažnosti namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu a čl. 6
ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu z 13. marca 2014. K namietanému porušeniu
uvedených práv malo dôjsť v dôsledku toho, že súdy zúčastnené na rozhodovaní v uvedenej
veci pri posudzovaní dobromyseľnosti držby sporných pozemkov sťažovateľkou vychádzali
iba z obsahu písomnej formy kúpnej zmluvy z 11. decembra 1956, v konaní nezisťovali
skutočnú vôľu zmluvných strán pri uzatvorení uvedenej zmluvy, ďalej nezohľadnili
skutočnosť, že i napriek neuvedeniu spornej nehnuteľnosti v uvedenej kúpnej zmluve ako
držitelia mohli byť v dobrej viere, resp. dobromyseľní pri jej užívaní (v tejto súvislosti
poukázali na nález Ústavného súdu Českej republiky č. 2576/11), a taktiež na to, že uvedená
kúpna zmluva bola zreteľne z titulu držby spornej nehnuteľnosti, pretože právny predchodca
odporcu zanikol v likvidácii podľa tvrdenia sťažovateľky ako bezmajetný.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Ústavný súd preskúmal obsah rozsudku krajského súdu z 13. marca 2014, ako aj
rozsudok okresného súdu z 21. septembra 2011 v rozsahu, v ktorom naň odkazuje uvedený
rozsudok krajského súdu. V obsahu odôvodnenia rozsudku z 13. marca 2004 krajský súd
v podstatnom uviedol:
«Odvolací súd preskúmal vec v napadnutom rozsahu podľa § 212 ods. 1 O. s. p. (t. j.
vo vzťahu k odporcom 1/, 2/, nie však aj vo vzťahu k odporcovi 3/, keďže navrhovateľ
rozsudok prvostupňového súdu vo vzťahu k nemu odvolaním nenapadol), bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s, p.), Vo veci verejne vyhlásil rozsudok podľa
§ 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 O. s. p., keď zistil, že odvolaniu navrhovateľa nemožno
priznať úspech.
Ako je zrejmé z obsahu spisu, navrhovateľ sa domáha určenia neplatnosti darovacej
zmluvy a tiež určenia, že je vlastníkom pozemku parc. č... Súd prvého stupňa vzhľadom na
predmet sporu - určovací návrh - správne skúmal, či je daný naliehavý právny záujem
jednak na určení neplatnosti darovacej zmluvy a tiež na určení vlastníckeho práva k
nehnuteľnosti. Záver prvostupňového súdu, že nie je daný naliehavý právny záujem na
navrhovateľom požadovanom určení neplatnosti darovacej zmluvy, uzavretej medzi
odporcami 1/ a 2/, je správny. ...
Súd prvého stupňa otázku existencie naliehavého právneho záujmu navrhovateľa na
požadovanom určení, že darovacia zmluva je neplatná, vyriešil správne, keď dospel
k záveru, že tento nie je daný.
Podmienkou úspešného uplatnenia určovacieho návrhu podľa cit. ust. § 80 písm. c/
O. s. p. je naliehavý právny záujem navrhovateľa na takomto určení. Povinnosť preukázať
existenciu naliehavého právneho záujmu zaťažuje navrhovateľa. Naliehavosť právneho
záujmu je nutné vzťahovať na petit, ktorý navrhovateľ zvolil v návrhu. Naliehavý právny
záujem je daný v zásade vtedy, keď sa nemožno domáhať priamo plnenia a ak právne
postavenie navrhovateľa by bez takéhoto určenia bolo neisté.
Súdna prax za určovaciu žalobu v zmysle § 80 písm. c/ O. s. p. považuje aj návrh na
určenie neplatnosti zmluvy, hoci sa ním priamo neurčuje existencia či neexistencia práva,
resp. právneho vzťahu. Zároveň vychádza z názoru, že ak sa vyslovením neplatnosti má
riešiť len predbežná otázka vo vzťahu k otázke, či tu právo je alebo nie je, nie je na takejto
žalobe daný naliehavý právny záujem - ten je v takomto prípade daný na samotnom určení
práva. Ak totiž súd rozhodne o tom, že zmluva o darovaní nehnuteľnosti je neplatná, týmto
deklaratórnym súdnym rozhodnutím sa spravidla neriešia všetky otázky sporu,
predovšetkým sa s konečnou platnosťou nerieši otázka, komu nehnuteľnosť patrí.
V súdenej právnej vecí by preto - ako správne uzavrel prvostupňový súd - otázka
určenia neplatnosti označenej darovacej zmluvy neviedla k odstráneniu neistoty v právnom
postavení navrhovateľa ako tvrdeného vlastníka sporného pozemku a rovnako by rozsudok
súdu o určení označenej darovacej zmluvy za neplatnú neviedol k zápisu (tvrdeného)
vlastníckeho práva navrhovateľa do katastra nehnuteľností, a to z toho dôvodu, že
navrhovateľ (ani jeho právny predchodca) v katastri nehnuteľností nikdy nebol zapísaný
ako vlastník spornej nehnuteľnosti. Rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým by súd vyhovel
návrhu navrhovateľa, že darovacia zmluva je neplatná, by teda v konečnom dôsledku nič
neriešilo, na právne postavenie navrhovateľa by nemalo žiadny dosah. Len v konaní
o návrhu o určenie vlastníctva by súd riešil otázku, či vlastníckemu právu navrhovateľa
nebráni iná právna skutočnosť, t. j. skúmal by aktuálny stav vlastníctva. Vydania takéhoto
súdneho rozhodnutia sa navrhovateľ napokon aj domáha v tomto konaní, a to v poradí
druhým žalobným petitom, v ktorom žiada, aby súd určil, že on je vlastníkom dotknutej
nehnuteľnosti. Až takéto rozhodnutie súdu (v prospech navrhovateľa) by viedlo k jeho
zápisu ako vlastníka spornej nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Výrok o určení
neplatnosti darovacej zmluvy tak bol nadbytočný - táto otázka bola vo vzťahu k určeniu
vlastníckeho práva navrhovateľa len otázkou predbežnou (prejudiciálnou). V zmysle textu
vyššie potom na takomto určení nemohol byť daný naliehavý právny záujem podľa § 80
písm. c/ O. s. p. Tento nedostatok je samostatným a prvoradým dôvodom, pre ktorý takýto
určovací návrh nemôže obstáť a ktorý sám osebe a bez ďalšieho musel viesť prvostupňový
súd k zamietnutiu návrhu (v časti o určenie neplatnosti darovacej zmluvy).
Pokiaľ ide o ďalší určovací návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal určenia, že je
vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti, na tomto určení je daný naliehavý právny záujem
podľa § 80 písm. c/ O. s. p. Podľa ustálenej súdnej praxe ak je žalovaný odporca (v danom
prípade odporca 2/) zapísaný v katastri nehnuteľností ako vlastník nehnuteľnosti, má
navrhovateľ naliehavý právny záujem na určení svojho vlastníckeho práva, lebo také
rozhodnutie súdu môže byť aj podkladom pre vykonanie zmeny zápisu v katastri
nehnuteľností (porovnaj napr. rozsudok NS SR sp. zn. 1 Cdo 3/03).
Navrhovateľ svoj návrh o určenie svojho vlastníckeho práva k nehnuteľnosti založil
na tvrdení, že je vlastníkom spornej nehnuteľnosti v dôsledku jednak vydržania vlastníckeho
práva, a to ešte jeho právnym predchodcom (J.) a tiež, že vlastníctvo nadobudol aj
spracovaním.
Navrhovateľ tvrdil, že jeho právny predchodca J. užíval sporný pozemok spolu s
nehnuteľnosťou (parcela č...), ktorú kúpil kúpnou zmluvou zo dňa 11. 12. 1956. Právny
predchodca navrhovateľa, J., od počiatku užíval nielen v kúpnej zmluve uvedený pozemok
parc. č..., ale aj susednú parc. č... To, že navrhovateľ v katastri nehnuteľností nie je vedený
ako vlastník aj pozemku parc. č..., zistil navrhovateľ až v r. 2008, kedy sa rozhodol
zrekonštruovať D., stojaci na časti parc. č... (v súčasnosti parc. č...). Navrhovateľ
argumentoval tým, že počnúc kúpou nehnuteľnosti na základe kúpnej zmluvy zo dňa 11. 12.
1956 mal právny predchodca spornú nehnuteľnosť - susedný pozemok parc. č... - v držbe,
pričom v jeho užívaní ho nikto nerušil. Skutočnosť, že susedný pozemok parc. č... o výmere
2
387 mnebol pojatý do kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 11. 12. 1956, vysvetľoval
navrhovateľ ako dôsledok administratívnej chyby.
Vydržanie (§ 134 ods. 1, 3 Obč. zák.) predstavuje originárny spôsob nadobudnutia
vlastníckeho práva; je úzko späté s držbou, a to len s oprávnenou držbou, ktorá môže
vyústiť do nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním. Účelom inštitútu vydržania je
uvedenie faktického stavu oprávnenej držby do súladu s právnym stavom. Pri vydržaní ide o
taký spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva fyzickou alebo právnickou osobou, pri ktorom
sa oprávnený držiteľ po uplynutí zákon stanovenej doby stáva vlastníkom veci a tým aj jej
skutočným držiteľom. Inštitút vydržania v slovenskom právnom poriadku prešiel niekoľkými
významnými zmenami. Vo vzťahu k prejednávanej právnej veci podľa tvrdenia navrhovateľa
začala plynúť vydržacia doba po kúpe spornej nehnuteľnosti v r. 1956, v ktorom období
platil Občiansky zákonník, zákon č. 141/1950 Zb., ktorý v prípade vydržania vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam vyžadoval uplynutie 10-ročnej vydržacej doby, ktorá by tak
v prejednávanej veci uplynula v r. 1966. Vtedy však už bol účinný Občiansky zákonník
č. 40/1964 Zb., ktorý vydržanie vôbec neupravoval. Z uvedeného dôvodu bolo potrebné
vychádzať z toho, že po 1. 4. 1964 nebolo možné vlastnícke právo k nehnuteľnostiam
nadobudnúť vydržaním. Až novela Občianskeho zákonníka (zákon č. 131/1982 Zb.), účinná
od 1. 4. 1983, opätovne vrátila inštitút vydržania do Občianskeho zákonníka, hoci vo
výrazne obmedzenej podobe (možnosť vydržania obmedzila len na fyzické osoby, keď toto
právo nepriznala aj právnickým osobám, tiež zúžila okruh hnuteľných i nehnuteľných vecí,
ku ktorým bolo možné nadobudnúť vlastníctvo vydržaním). Novela Občianskeho zákonníka
(zákon č. 509/1991 Zb.) účinná od 1. 1. 1992, obnovila tradičné poňatie inštitútu vydržania
v slovenskom právnom poriadku, keď napr. opätovne umožnila nadobudnúť vlastnícke
právo vydržaním aj právnickým osobám.
Z hľadiska plynutia vydržacej doby potom navrhovateľ nemohol nadobudnúť
vlastnícke právo k spornému pozemku vydržaním podľa Občianskeho zákonníka zák. č.
141/1950 Zb. z dôvodu, že mu ešte neuplynula 10-ročná vydržacia doba, ďalej ani podľa
Občianskeho zákonníka zák. č. 40/1964 v znení účinnom do 31. 12. 1991, z dôvodu, že
dovtedy platná právna úprava neumožňovala vydržať vlastnícke právo právnickej osobe,
akou bol aj navrhovateľ. Vychádzajúc z textu vyššie - za predpokladu splnenia ostatných
zákonných podmienok, ako bude rozvedené nižšie - tak mohol navrhovateľ (resp. jeho
právny predchodca J.) ako právnická osoba podľa názoru odvolacieho súdu nadobudnúť
vlastnícke právo k spornému pozemku vydržaním najskôr k 1.1. 1992, kedy prestalo platiť
obmedzenie subjektov nadobúdania vlastníckeho práva vydržaním (vydržať vlastníctvo už
mohli nielen fyzické ale aj právnické osoby).
Tomuto návrhu navrhovateľa však tiež nebolo možné vyhovieť, a to z dôvodu, že
v konaní nepreukázal splnenie všetkých zákonom stanovených podmienok vydržania
vlastníctva, osobitne podmienky dobromyseľnosti držby.
Okolnosťami, ktoré môžu svedčiť pre záver o existencii dobrej viery
(dobromyseľnosti) podľa § 130 ods. 1 Obč. zák. sú spravidla okolnosti, týkajúce sa
právneho dôvodu nadobudnutia práva a svedčiace o poctivosti jeho nadobudnutia.
Domnienka držiteľa, že mu vec alebo právo patrí, sa musí vždy opierať o niektorý právny
úkon alebo inú právnu skutočnosť, na základe ktorých, podľa jeho presvedčenia, vec alebo
právo nadobudol. Ako podmienka vydržania nestačí len subjektívne presvedčenie držiteľa
o tom, že vec alebo právo mu patrí, ale je potrebné, aby držiteľ bol v dobrej viere (aby bol
dobromyseľný) „s prihliadnutím na všetky okolnosti.“ Takéto posúdenie nemôže vychádzať
len z už spomínaných subjektívnych predstáv držiteľa. Otázka existencie dobrej viery sa
posudzuje z objektívneho hľadiska, teda podľa toho, či držiteľ pri bežnej opatrností, ktorú
možno od neho požadovať, nemal a nemohol mať pochybnosti o tom, že mu vec alebo právo
patrí.
Vo vzťahu k prejednávanej právnej veci argumentoval navrhovateľ
dobromyseľnosťou jeho právneho predchodcu ohľadom držby spornej nehnuteľnosti jej
držbou už od r. 1956. Právny predchodca navrhovateľa ako aj navrhovateľ sám sa však
nielen mohli ale aj museli zoznámiť s obsahom kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 11. 12. 1956,
a tam vymedzeného predmetu kúpy, z ktorého jednoznačne vyplýva, že predmetom kúpy
bola len parcela č..., nie aj sporná susedná parcela č... Obsah kúpnej zmluvy (č. l. 26, 27
spisu) zo dňa 11.12.1956 v tomto smere - pokiaľ ide o identifikáciu, čo všetko bolo
predmetom kúpy, resp. predaja - nevyvoláva žiadne pochybnosti. Predmet kúpy je v čl. I.
zmluvy označený nielen parcelným číslom (parc. č...), ale aj výmerou pozemku... a napokon
aj kúpnou cenou. Zo žiadneho zmluvného ustanovenia nevyplýva, že by okrem parcely č...
mienili zmluvné strany uzavrieť zmluvu aj ohľadom inej ďalšej parcely; toto nemožno
vyvodiť ani z výmery kupovanej parcely (parcela č... mala podľa zápisu v PK vložke...
výmeru...). Riadna identifikácia predmetu kúpy, ako aj ostatný jednoznačný obsah kúpnej
zmluvy administratívnu chybu vylučuje. Právny predchodca navrhovateľa a ani navrhovateľ
tak ani podľa odvolacieho súdu nemohli byť dobromyseľní v držbe pozemku parc. č..., že im
patrí na základe kúpnej zmluvy z r. 1956, keďže parcela č... predmetom kúpy podľa kúpnej
zmluvy zo dňa 11. 12. 1956 nikdy nebola. Hodnotenie dobromyseľnosti je vždy vecou
individuálneho posúdenia, pri ktorom je nutné brať do úvahy všetky okolnosti veci.
Odvolací súd v predmetnej právnej vecí považuje za nesporné, že sa navrhovateľ, resp. ešte
jeho právny predchodca na základe kúpnej zmluvy zo dňa 11. 12. 1956 ujal držby susednej
parcely č... o výmere... bez akéhokoľvek právneho dôvodu, t.j. neoprávnene. Na uvedenom
závere nemení nič skutočnosť, že navrhovateľa, resp. J., v užívaní uvedenej parcely nikto
nerušil. Za irelevantnú považuje odvolací súd aj okolnosť, že podľa záverečnej správy
likvidátora K. družstvo K. ku dňu svojej likvidácie nemalo žiaden majetok. Stanovy družstva
K. riešili postup aj v prípade likvidácie družstva, a to v § 16 tak, že po speňažení majetku
družstva (ktoré malo slúžiť na vyrovnanie záväzkov družstva voči tretím osobám) mal zbytok
majetku družstva pripadnúť rímskokatolíckej cirkevnej obci v R. Uvedené Stanovy družstva
K. neboli nikdy určené za neplatné, ako na to správne poukázal vo svojom rozhodnutí už
prvostupňový súd.
Navrhovateľ v otázke nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním vo vzťahu k
dobrej viere argumentoval tým, že existujúca judikatúra nevylučuje dobromyseľnosť
držiteľa ani v prípade, keď v kúpnopredajnej zmluve došlo k opomenutiu uvedenia dotknutej
nehnuteľnosti, poukazujúc na rozhodnutie NS ČR sp. zn. 22 Cdo 635/2012. Je pravdou, že
spomínané rozhodnutie NS ČR rieši práve situáciu, kedy v zmluve o prevode nehnuteľnosti
nebola uvedená tá nehnuteľnosť, ohľadom ktorej si zmluvné strany želali, aby v zmluve bola
tiež uvedená. Právne závery, ku ktorým Najvyšší súd Českej republiky v uvedenom
rozhodnutí dospel, však podľa odvolacieho súdu nemožno mechanicky aplikovať
na prejednávanú právnu vec. Predovšetkým podľa obsahu spomínaného rozhodnutia sp. zn.
22 Cdo 635/2012 medzi zmluvnými stranami panovala zhoda v tom, že dotknutá
nehnuteľnosť mala byť pojatá do zmluvy a navyše v tam prejednávanej veci už skôr
príslušný štátny orgán - katastrálny úrad - osvedčil určité významné skutočnosti (a síce, že
držiteľ nadobudol sporné nehnuteľnosti) na základe zmluvy. Najvyšší súd ČR potom vyslovil
právny záver, že držiteľka bola vzhľadom na všetky okolnosti prípadu dobromyseľná aj
ohľadom držby tej nehnuteľnosti, ktorá v zmluve uvedená nebola (v zmluve bola uvedená
parc. č... namiesto správnej parcely č...). V prejednávanej právnej veci sa však - na rozdiel
od spomínaného rozhodnutia NS ČR - nemožno oprieť o okolnosti takej povahy, ktoré by
nasvedčovali tomu, že napr. bolo úmyslom oboch zmluvných strán pojať do kúpnej zmluvy
zo dňa 11.12.1956 aj sporný pozemok parc. č..., resp. chýbajú iné, pre posúdenie dobrej
viery navrhovateľa ako držiteľa, relevantné okolnosti. Spomínané rozhodnutie NS ČR preto
na prejednávanú právnu vec nebolo možné použiť.
Navrhovateľ sa napokon domáhal určenia, že je vlastníkom spornej nehnuteľnosti,
tvrdiac, že vlastnícke právo nadobudol spracovaním pozemku, a to tým, že na časti parcely
č... postavil družstevný dom R. a pod ním výrobné priestory - pivnice. Ani uvedený dôvod
nadobudnutia vlastníckeho práva navrhovateľom neobstojí. Spracovanie cudzej veci
predstavuje samostatný právny dôvod nadobudnutia vlastníckeho práva, a rozumejú sa ním
prípady, keď sa z jednej veci vytvorí iná vec, ktorá sa líši od pôvodnej veci. K spracovaniu
môže dôjsť spojením vecí, zabudovaním jednej veci do druhej, riedením, zatavením,
zmiešaním vecí. K tomu, aby došlo k vzniku nového vlastníckeho práva, sa vyžaduje, aby
došlo k spojeniu vecí, ktoré patria odlišným vlastníkom. Keď niekto spracuje vec, ktorá mu
vlastnícky patrí, potom nejde o spracovanie veci. Predmetom spracovania okrem hnuteľnej
veci môže byť aj nehnuteľná vec, touto nehnuteľnou vecou však môže byť len stavba, nie
pozemok. V prípade spracovania pozemku ani zriadenia stavby na ňom (s odlišnými
vlastníkmi) nejde o spracovanie veci, pretože stavba a pozemok sú dve samostatné veci,
pričom spracovanie predpokladá, že vznikne iná vec (§ 120 ods. 2 Obč. zák.). Uvedené
podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva aj z právnej úpravy, ktorú obsahoval Občiansky
zákonník zákon č. 141/1950 Sb. (§ 126). Zastavaním cudzieho pozemku nemôže vlastník
stavby nadobudnúť vlastníctvo k pozemku titulom jeho spracovania.
Odvolací súd z uvedených dôvodov rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny
potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p., keď vo zvyšku a v podrobnostiach odkazuje na
odôvodnenie rozsudku súdom prvého stupňa. ...»
Podľa zistenia ústavného súdu krajský súd v obsahu svojho rozsudku z 13. marca
2014 správne poukázal vo vzťahu k odôvodneniu neexistencie naliehavého právneho
záujmu na určení neplatnosti darovacej zmluvy na ustálenú súdnu prax [pozri napr.
rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
4 Cdo 89/2007 z 25. februára 2007, sp. zn. 3 Cdo 112/2004 z 1. novembra 2006, sp. zn.
1 Cdo 91/2006 z 18. júna 2007, sp. zn. 3 Cdo 199/2007 z 30. júla 2008, sp. zn.
3 Cdo 56/2011 z 8. septembra 2011, sp. zn. 3 Cdo 39/2008 z 23. apríla 2009 a sp. zn.
1 Cdo 28/2007], v rámci ktorej opakovane najvyšší súd vychádzal z právneho názoru, že ak
sa vyslovením neplatnosti má riešiť len predbežná otázka vo vzťahu k otázke, či tu právo je
alebo nie je, nie je na takejto žalobe daný naliehavý právny záujem – ten je v takomto
prípade daný na samotnom určení práva.
Sťažovateľka v konaní pred ústavným súdom namietala, že zo strany súdov
zúčastnených na rozhodovaní v jeho veci bola nesprávne posúdená najmä otázka
dobromyseľnosti jeho držby spornej nehnuteľnosti, ktorá je aj jednou z podmienok
nadobudnutia vlastníckeho práva k tejto nehnuteľnosti vydržaním, no napriek tomu uvedené
súdy svoje rozhodnutie založili len na písomnom obsahu zmluvy a neskúmali skutočnú vôľu
zmluvných strán.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že pre sporové konanie je typické
uplatnenie dispozičnej zásady a prejednacej zásady. Podľa § 153 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku má súd povinnosť rozhodnúť na základe skutkového stavu zisteného
z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi
sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti.
Z uvedeného vyplýva, že zodpovednosť za predloženie dôkazov postačujúcich na
preukázanie skutkového stavu nesú bezo zvyšku jednotlivý účastníci konania, ktorí v konaní
slobodne disponujú hmotnými aj procesnými právami.
Sťažovateľka v tejto súvislosti v podstate namietala nesprávne zhodnotenie
predložených dôkazov súdom (predovšetkým kúpnopredajnej zmluvy z 11. decembra 1956
a rozhodnutia o likvidácii právneho predchodcu odporcu z roku 1957) s poukazom na nález
Ústavného súdu Českej republiky č. 2576/10 z 11. mája 2011.
Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že rozsah vykonaného dokazovania, ako aj
selekciu dôkazov navrhnutých jednotlivými účastníkmi konania určuje v súlade so zásadou
voľného hodnotenia dôkazov súd rozhodujúci vo veci samej, ktorý je taktiež ako jediný
v konaní oprávnený posúdiť význam dôkazu v rámci obsahového kontextu posúdením
množstva, kvality a závažnosti dôkazov, ktoré už boli v danej veci vykonané.
Podstatnou pre rozhodnutie v tejto veci bolo v rámci vykonaného dokazovania
posúdiť otázku dobromyseľnosti držby spornej nehnuteľnosti sťažovateľom. Krajský súd
v tejto súvislosti poukázal predovšetkým na obsah kúpnej zmluvy z 11. decembra 1956,
z ktorého jednoznačne vyplýva, že sporná nehnuteľnosť nebola súčasťou jej predmetu, čo
vyplýva ako z identifikácie predmetu prevodu, tak i dohodnutej kúpnej ceny. Z uvedeného
následne krajský súd vyvodil záver, podľa ktorého sťažovateľka nemohla svoju
dobromyseľnosť v užívaní spornej nehnuteľnosti založiť na kúpnej zmluve z 11. decembra
1956. Vo vzťahu k námietke sťažovateľky predloženej v tejto súvislosti v konaní, podľa
ktorej právny predchodca odporcu podľa záverečnej správy o jeho likvidácii uskutočnenej
v roku 1957 nemal žiaden majetok, t. j. do jeho majetku nepatrila ani sporná nehnuteľnosť,
krajský súd poukázal na stanovy právneho predchodcu odporcu, v ktorých bol určený
prechod zostávajúceho majetku odporcu na jeho právneho nástupcu, ktoré nikdy neboli
zrušené. V tejto súvislosti sťažovateľka ďalej taktiež poukázala na existujúcu judikatúru
(nález Ústavného súdu Českej republiky č. 2576/10 z 11. mája 2011), podľa ktorej sa
dobromyseľnosť držiteľa nevylučuje ani v prípade, keď v kúpnopredajnej zmluve došlo
k opomenutiu uvedenia dotknutej nehnuteľnosti.
Podľa zistenia ústavného súdu v uvedenej veci vedenej pod č. 2576/10 na Ústavnom
súde Českej republiky bolo posudzované a hodnotené konanie, v ktorom bolo pre
rozhodnutie dôležité odpovedať na rovnakú otázku ako v konaní preskúmavanom ústavným
súdom na základe sťažnosti sťažovateľky, a síce otázky dobromyseľnosti držiteľa
nehnuteľnosti, avšak išlo o vec založenú na odlišných skutkových okolnostiach, v ktorých
záver o dobromyseľnosti sťažovateľky založili české súdy jednak na preukázanom úmysle
oboch zmluvných strán pojať do predmetu zmluvy aj sporné pozemky (uvedený záver
vychádzal zo špecifikácie predmetu kúpnopredajnej zmluvy odkazom na znalecký posudok,
ktorým bola určená kúpna cena, ktorá zahrňovala aj cenu v tomto konaní sporných
pozemkov), ako aj na skutočnosti, že uvedená kúpnopredajná zmluva bola registrovaná,
resp. zapísaná príslušným strediskom geodézie do listu vlastníctva právnych predchodcov
tejto sťažovateľky aj vo vzťahu k sporným pozemkom.
Z uvedeného je zrejmé, že súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci sa nemohli
oprieť o okolnosti takej povahy, ktoré by nasvedčovali prijatiu záveru o dobromyseľnosti
sťažovateľa, resp. jeho právneho predchodcu pri užívaní spornej nehnuteľnosti, a preto
nemohli ani dospieť k obdobným záverom, ku ktorým dospel Ústavný súd Českej republiky
vo svojom náleze č. 2576/10 z 11. mája 2011.
Z obsahu odôvodnenia rozsudku krajského súdu z 13. marca 2014 vyplýva, že
krajský súd zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil pri preskúmaní rozsudku okresného
súdu z 21. septembra 2011 a jemu predchádzajúceho postupu, a právne závery, ku ktorým
dospel, nemožno hodnotiť ako arbitrárne. Krajský súd podľa názoru ústavného súdu ústavne
akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, prečo nepovažoval jednotlivé námietky
sťažovateľky za akceptovateľné, a poukázal na správnosť okresným súdom vykonaného
hodnotenia jednotlivých dôkazov v predmetnom konaní. Rozsudok krajského súdu
z 13. marca 2014 preto nemožno považovať za svojvoľný či arbitrárny a samotný nesúhlas
sťažovateľky s jeho obsahom ešte nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani
oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.
S ohľadom na uvedené ústavný súd nepovažuje odôvodnenie rozsudku krajského
súdu z 13. marca 2014 za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
za neospravedlniteľné, resp. neudržateľné, a preto sťažnosť sťažovateľky odmietol z dôvodu
zjavnej neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. novembra 2014