Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
d42/372030.2cd62e.pdf
PDF · 108.19 KB
No categories available
3Cdo/39/2008
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 3 Cdo 39/2008
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Mesta R., zastúpeného JUDr.
E., advokátkou so sídlom v R., proti žalovanej R., so sídlom v R., zastúpenej JUDr. V.,
advokátkou so sídlom v B., o určenie neplatnosti dohody o vydaní vecí, vedenej na
Okresnom súde Rožňava pod sp. zn. 10 C 89/2004, o dovolaní žalovanej proti rozsudku
Krajského súdu v Košiciach z 8. februára 2007 sp. zn. 1 Co 348/2005, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Košiciach
z 8. februára 2007 sp. zn. 1 Co 348/2005 a rozsudok Okresného sudu Rožňava z 3. augusta
2005 č.k. 10 C 89/2004-99; vec vracia Okresnému súdu Rožňava na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Rožňava rozsudkom z 3. augusta 2005 č.k. 10 C 89/2004-99 určil, že je
neplatná dohoda uzavretá 4. októbra 1996 medzi Mestom R. a R. o vydaní nehnuteľností
2
v katastrálnom území R. – domu a zastavanej plochy parcelného č. X. vo výmere X. m.
O trovách konania rozhodol tak, že žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na ich náhradu.
Vychádzal z toho, že dohodu o vydaní veci uzavrel žalobca, ktorý nebol povinnou osobou
v zmysle § 3 ods. 1 zákona č. 282/1993 Z.z. o zmiernení niektorých majetkových krívd
spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam (ďalej len „zákon č. 282/1993 Z.z.“),
ako aj to, že dohodu za žalobcu uzatvoril primátor mesta bez jej predchádzajúceho schválenia
mestským zastupiteľstvom (§ 9 ods. 2 písm. a/ zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí – ďalej
len „zákon č. 138/1991 Zb.“). Právny záujem na žalobcom požadovanom určení neplatnosti
tohto právneho úkonu videl v tom, že táto dohoda je absolútne neplatná.
Krajský súd v Košiciach na odvolanie žalovanej rozsudkom z 8. februára 2007 sp. zn.
1 Co 348/2005 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa a účastníkom nepriznal náhradu trov
odvolacieho konania. Vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa
a stotožnil sa aj s jeho právnym záverom o absolútnej neplatnosti dohody o vydaní veci.
V danom prípade bolo nepochybne preukázané, že žalovaná bola oprávnenou osobou zmysle
zákona č. 282/1993 Z.z., čo vyplýva z kúpnej zmluvy z roku 1954, ktorou prešiel majetok
cirkvi na štát. Žalovaná ako oprávnená osoba v zmysle platnej právnej úpravy mala možnosť
uplatniť reštitučný nárok podľa tohto zákona voči povinnej osobe, v konaní ale takéto
uplatnenie nebolo preukázané. Povinnou osobou v zmysle predložených listinných dôkazov
bola totiž Školská správa v R., a nie Mesto R. (ktoré k predmetu sporu nemalo vlastnícke ani
užívacie právo). Vzhľadom na to Mesto R. podľa zákona č. 282/1993 Z.z. nemohlo sporné
nehnuteľnosti na základe výzvy žalovanej vydať. Odvolací súd dodal, že k nesprávnemu
názoru o právnom postavení Mesta R. ako povinnej osoby viedol nesprávny údaj uvedený vo
výkaze výmer geometrického plánu predloženého žalovaným, v zmysle ktorého užívateľom
sporných nehnuteľností je žalobca. K námietke žalovanej, že neplatnosť dohody o vydaní veci
nezakladá jej podpísanie primátorom Mesta R. bez predchádzajúceho súhlasu mestského
zastupiteľstva, lebo nešlo o zmluvný prevod majetku ale o vrátenie majetku postupom
upraveným zákone č. 282/1993 Zb., odvolací súd poukázal na § 9 ods. 2 písm. a/ zákona č.
138/1991 Zb., v zmysle ktorého schváleniu obecným zastupiteľstvom podliehajú zmluvné
prevody vlastníctva nehnuteľného majetku vždy. To neplatí len vtedy, ak obec je povinná
previesť nehnuteľný majetok podľa osobitného predpisu (z odkazu pod 22a tohto ustanovenia
ale vyplýva, že osobitným predpisom je tu iba zákon o vlastníctve bytov a nebytových
priestorov). Na aplikáciu tejto výnimky v citovanom ustanovení nebol zákonný podklad. To
znamená, že dohoda o vydaní nehnuteľností bola aj v danom prípade úkonom, o ktorom
rozhoduje obecné zastupiteľstvo; keďže ale k jej uzavretiu došlo bez predchádzajúceho
právoplatného rozhodnutia mestského zastupiteľstva, absentuje v danom prípade právne
relevantný prejav vôle Mesta R.. Predmetný právny úkon je preto absolútne neplatný.
Odvolací súd uviedol, že naliehavý právny záujem (§ 80 písm. c/ O.s.p.) má spravidla žalobca
v prípade žaloby o určenie absolútnej neplatnosti právneho úkonu týkajúceho sa
nehnuteľností, lebo žalobe vyhovujúci rozsudok môže privodiť zmenu zápisu v katastri
nehnuteľností. Odvolací súd zároveň pripustil voči svojmu rozhodnutiu dovolanie na
vyriešenie otázky, 1/ či sa možno úspešne domáhať neplatnosti právneho úkonu – dohody
o vydaní nehnuteľnosti uzavretej v zmysle zákona č. 282/93 Z.z., pokiaľ bol v katastri
nehnuteľnosti subjekt, voči ktorému sa nárok uplatnil, vedený ako užívateľ, napriek tomu, že
užívateľom ani vlastníkom nehnuteľnosti nebol a 2/ či podmienka platnosti právneho úkonu –
schválenie prevodu vlastníctva nehnuteľného majetku mestským zastupiteľstvom podľa § 9
ods. 2 písm. a/ zákona č. 138/1991 Zb., sa vzťahuje aj na dohodu o vydaní nehnuteľnosti ako
splnenie povinnosti podľa zákona č. 282/1993 Z.z.
Proti rozsudku krajského súdu podala žalovaná dovolanie s odôvodnením, že napadnutý
rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Uviedla, že žalobca bol povinnou osobou podľa zákona č. 282/1993 Z.z. V minulosti totiž
boli národné podniky, štátne podniky, obce ako aj orgány štátu povinné nahlasovať všetky
zmeny vo vlastníckych a užívateľských vzťahov, túto povinnosť ale plnili len sporadicky.
V dôsledku toho bola evidencia nehnuteľností neúplná a neprehľadná. To sa neskôr prejavilo
aj v reštitučný konaniach a poškodzovalo oprávnené osoby, ktoré v mnohých prípadoch
nevedeli spoľahlivo zistiť povinnú osobu. Súdna prax so zreteľom na to akceptovala, ak
oprávnená osoba urobila právne úkony smerujúce k vydaniu veci voči tomu, kto bol
v identifikácii parciel označený ako jej užívateľ. Žalovaná ako oprávnená osoba z tohto
dôvodu aj v prejednávanej veci žiadala vydanie majetku od Mesta R., ktoré vystupovalo ako
vlastník predmetnej nehnuteľnosti, o čom svedčí aj korešpondencia účastníkov konania a tiež
skutočnosť, že dohodu podpísalo. Dohoda o vydaní veci je platný právny úkon, lebo sa
nevyžadovalo jej schválenie mestským zastupiteľstvom (§ 9 ods. 2 písm. a/ zákona
č. 138/1991 Zb.). Z § 5 ods. 1 zákona č. 282/1993 Z.z. vyplýva, že k prevodu vlastníctva na
základe tohto zákona dochádza bezodplatne, ide tu síce o prevod, nie však na základe kúpnej
či inej zmluvy. Pojem prevod používaný v tomto zákone neznamená, že ide o zmluvný prevod
v zmysle občianskeho práva hmotného. Pri tomto nadobudnutí vlastníctva sa nevyžaduje
súhlas mestského zastupiteľstva. Z uvedených dôvodov žiadala napadnutý rozsudok spolu
s rozsudkom okresného súdu zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie.
Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu žiadal dovolanie zamietnuť a priznať mu náhradu trov
dovolacieho konania. V čase uzavretia dohody nebol vlastníkom predmetných nehnuteľností
a ich skutočný vlastník bol ľahko zistiteľný aj na základe dostupných údajov evidencie
nehnuteľností. V písomnej odpovedi žalobcu z 31. marca 1995 na výzvu žalovanej je
uvedené, kto je užívateľom predmetnej nehnuteľnosti. Pri zachovaní náležitej opatrnosti,
ktorú realizácia reštitučných práv vyžaduje, by žalovaná správne zistila povinnú osobu, ktorou
mohol byť popri Meste R. len štát – Školská správa v R.. Ustanovenie § 9 ods. 2 písm. a/
zákona č. 138/1991 Zb. v znení účinnom ku dňu uzavretia spornej dohody (4. októbra 1996)
kogentne určovalo, že schváleniu obecným zastupiteľstvom podliehajú prevody vlastníctva
nehnuteľného majetku bez akejkoľvek výnimky. Keďže mestské zastupiteľstvo žalobcu
predmetnú dohodu neschválilo, bola uzavretá v rozpore so zákonom a je absolútne neplatná.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), postupujúc
v zmysle § 372p ods. 1 O.s.p. podľa predpisov účinných od 15. októbra 2008, po zistení, že
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorá je zastúpená
advokátkou (§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným
prostriedkom (§ 238 ods. 3 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že tento rozsudok treba
zrušiť.
V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že a/ v konaní
došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní
uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami
uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci.
Dovolací súd skúmal, či napadnutý rozsudok nebol vydaný v konaní, postihnutom
niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. O vadu tejto povahy ide vtedy, ak a/ sa
rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako
účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Uvedené procesné vady neboli v dovolaní tvrdené
a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo.
Povinnosť dovolacieho súdu skúmať, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo
vydané v konaní zaťaženom procesnou vadou, nie je daná len vo vzťahu k procesným vadám
v zmysle § 237 O.s.p., ale tiež vo vzťahu k procesným vadám inej závažnej povahy (tzv. iným
vadám konania), pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. So zreteľom na to
dovolací súd skúmal, či v prejednávanej veci nedošlo k takejto procesnej vade.
Súdy v prejednávanej veci okrem iného riešili tiež otázku existencie naliehavého právneho
záujmu žalobcu na určení neplatnosti dohody o vydaní veci uzavretej podľa § 5 ods. 2 zákona
Súd prvého stupňa v rozsudku, ktorým určovacej žalobe vyhovel, dospel k záveru
o existencii naliehavého právneho záujmu žalobcu na požadovanom určení v zmysle § 80
písm. c/ O.s.p., lebo dohoda je absolútne neplatný právny úkon – žalobca v čase uzavretia
dohody o vydaní veci nebol povinnou osobou v zmysle zákona č. 282/1993 Z.z. (nebol
vlastníkom ani užívateľom vydávaných nehnuteľností) a dohodu o vydaní nehnuteľností
podpísal za žalobcu primátor mesta bez predchádzajúceho zákonom požadovaného
odsúhlasenia tohto právneho úkonu mestským zastupiteľstvom (§ 9 ods. 2 písm. a/ zákona
č. 138/1991 Zb.). Odvolací súd sa v odôvodnení potvrdzujúceho rozsudku otázkou
naliehavého právneho záujmu žalobcu na určení neplatnosti dohody o vydaní veci zaoberal vo
všeobecnej rovine; svoje všeobecné konštatovania v tomto smere ale bližšie nekonkretizoval
na prejednávanú vec a stotožnil sa so záverom prvostupňového súdu o absolútnej neplatnosti
tohto právneho úkonu.
Dovolací súd poukazuje na to, že podľa § 80 O.s.p. návrhom na začatie konania možno
uplatniť, aby sa rozhodlo najmä a/ o osobnom stave (o rozvode, o neplatnosti manželstva,
o určení, či tu manželstvo je alebo nie je, o určení rodičovstva, o osvojení, o spôsobilosti na
právne úkony, o vyhlásení za mŕtveho), b/ o splnení povinnosti, ktorá vyplýva zo zákona,
z právneho vzťahu alebo z porušenia práva, c/ o určení, či tu právny vzťah alebo právo je
alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. Žalobu o určenie neplatnosti dohody
o vydaní nehnuteľnej veci je potrebné podľa ustálenej súdnej praxe považovať za určovaciu
žalobu podľa § 80 písm. c/ O.s.p. Existencia naliehavého právneho záujmu je aj v prípade
takejto žaloby zákonnou požiadavkou, ktorá musí byť splnená, inak nemožno žalobe
o určenie právneho vzťahu vyhovieť. Existenciu naliehavého právneho záujmu musí v konaní
preukázať žalobca, pričom naliehavý právny záujem musí existovať v čase, kedy bol rozsudok
súdu vyhlásený (§ 154 ods. 1 O.s.p.). Právny záujem žalobcu musí byť podľa požiadavky
zákona naliehavý. Vo všeobecnosti platí, že naliehavý právny záujem je daný predovšetkým
tam, kde by bez tohto určenia bolo právo žalobcu ohrozené, alebo kde by bez tohto určenia sa
stalo právne postavenie žalobcu neistým. Žaloba o určenie nie je spravidla opodstatnená tam,
kde je možné žalovať na splnenie povinnosti (§ 80 písm. b/ O.s.p.).
Naliehavý právny záujem žalobcu na požadovanom určení treba skúmať so zreteľom na
cieľ, ktorý žalobca sleduje podaním žaloby a konečný zmysel navrhovaného rozhodnutia.
Naliehavý právny záujem súvisí s vyriešením otázky, či sa konkrétnou žalobou môže
dosiahnuť odstránenie spornosti žalobcovho práva alebo neistoty v jeho právnom postavení.
Najvyšší súd Slovenskej republiky už v rozsudku sp. zn. 3 Cdo 98/2004 (na ktorý poukázal aj
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 91/2006) uviedol, že
určovacia žaloba nie je spravidla opodstatnená vtedy, ak požadované určenie má povahu (len)
predbežnej otázky vo vzťahu k posúdeniu, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je. Ak
napríklad právna otázka platnosti alebo neplatnosti právneho úkonu má povahu predbežnej
otázky vo vzťahu k spornej otázke existencie práva alebo povinnosti, nie je daný naliehavý
právny záujem na vyriešení (určení) tejto predbežnej otázky.
Rozhodnutie odvolacieho súdu v posudzovanej veci neobsahuje dostatočné vysvetlenie
dôvodov, so zreteľom na ktoré odvolací súd dospel k záveru o naliehavom právnom záujme
žalobcu na požadovanom určení neplatnosti dohody o vydaní veci a podľa názoru
dovolacieho súdu je v tomto smere pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľné. V súlade
s § 157 ods. 2 O.s.p. mal odvolací súd aj v odôvodnení napadnutého rozsudku (medziiným)
konkrétne uviesť, z čoho pri posudzovaní naliehavého právneho záujmu žalobcu na ním
požadovanom určení (§ 80 písm. c/ O.s.p.) vychádzal, akými úvahami sa riadil, k akým
záverom dospel a z akých dôvodov ich zaujal. So zreteľom na individuálne okolnosti daného
prípadu mala zodpovedajúca časť odôvodnenia jeho rozsudku vysvetľovať, v akom smere má
rozsudok súdu vydaný na základe žaloby konkrétny pozitívny dopad na právne postavenie
takého žalobcu požadujúceho určenie neplatnosti dohody, ktorý v katastri v čase uzavretia
dohody nebol vedený ako vlastník nehnuteľností, ktoré (ako sám tvrdí) v čase vydania
nevlastnil a neužíval a ktoré (podľa jeho argumentácie) vlastnila a užívala tretia osoba (štát).
V konkrétnostiach danej veci to znamenalo tiež vysvetliť, či (vôbec) a aké práva (a voči
komu) vzniknú žalobcovi v prípade, že sa vyhovie jeho žalobe; ďalej tiež v čom spočíva
neistota v jeho právnom postavení a v akom smere sa rozhodnutím súdu odstraňuje.
Odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu však také konkrétne
vysvetlenie neobsahuje. So zreteľom na to dovolací súd dospel k záveru, že uvedená časť
odôvodnenia napadnutého rozsudku je nepreskúmateľná, a že predmetné konanie je
v dôsledku toho postihnuté procesnou vadou v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. Najvyšší
súd Slovenskej republiky z tohto dôvodu zrušil tak napadnutý potvrdzujúci rozsudok
odvolacieho súdu, ako aj ním potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa a vec vrátil súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie (§ 243b O.s.p.).
Vzhľadom na dôvod zrušenia napadnutého rozsudku nemal dovolací súd procesnú
možnosť preskúmať napadnutý rozsudok odvolacieho súdu z hľadiska správnosti v ňom
zaujatých právnych záverov a ani pristúpiť k riešeniu odvolacím súdom pripustených
dovolacích otázok.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 23. apríla 2009
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková