Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 809/2014
PDF · 658.16 KB
No categories available
II. ÚS 809/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. novembra 2014
v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti
, , a obchodnej spoločnosti
, , zastúpených JUDr. Bohuslav MAJCHRÁK,
advokát, spol. s r. o., Nová Bystrica 850, konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta
JUDr. Bohuslava Majchráka, ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa
čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2,
čl. 12 ods. 4, čl. 13 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
uzneseniami Okresného súdu Žilina č. k. 4 R 1/2012 1456 z 21. augusta 2013,
č. k. 4 R 1/2012 1649 z 3. septembra 2013 a č. k. 4 R 1/2012 1663 z 3. septembra 2013,
a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti , a obchodnej spoločnosti
, o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. novembra
2013 faxom a 8. novembra 2013 poštou doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti
, (ďalej len „sťažovateľka v prvom rade“),
a obchodnej spoločnosti , (spolu len
„sťažovateľky“), zastúpených JUDr. Bohuslav MAJCHRÁK, advokát, spol. s r. o., Nová
Bystrica 850, konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Bohuslava Majchráka,
ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 4, čl. 13 ods. 1,
čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uzneseniami
Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) č. k. 4 R 1/2012 1456 z 21. augusta 2013,
č. k. 4 R 1/2012 1649 z 3. septembra 2013 a č. k. 4 R 1/2012 1663 z 3. septembra 2013.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľky sú účastníčkami
konkurzného konania vedeného na majetok úpadcu obchodnej spoločnosti
(ďalej len „úpadca“), a to v konaní
prebiehajúcom pred okresným súdom pod sp. zn. 4 R 1/2012. K začatiu konkurzného
konania a k vyhláseniu konkurzu došlo po tom, ako uznesením okresného súdu
č. k. 4 R 1/2012 1170 zo 17. mája 2013 zverejneným v Obchodnom vestníku č. 98/2013
z 23. mája 2013 bolo zastavené reštrukturalizačné konanie vedené voči úpadcovi (v tom
čase ešte v pozícii dlžníka, pozn.). Do funkcie správcu bol ustanovený
.
V predmetnom konkurznom konaní okresný súd uznesením č. k. 4 R 1/2012 1456
z 21. augusta 2013 priznal veriteľovi ,
(ďalej len „ “), hlasovacie práva a ďalšie práva spojené s jeho popretými
pohľadávkami spolu v sume 4 800 618,12 € zapísanými v zozname pohľadávok
pod poradovými číslami 413 až 422.
Uznesením č. k. 4 R 1/2012 1649 z 3. septembra 2013 okresný súd zamietol návrhy
veriteľov úpadcu na zrušenie uznesenia č. 1 schôdze veriteľov z 23. augusta 2013, ktorým
bol do funkcie správcu ustanovený správca
, . Súčasne zrušil uznesenie č. 2
schôdze veriteľov úpadcu z 23. augusta 2013, ktorým bol zvolený veriteľský výbor,
a návrhy na pozastavenie účinkov uznesenia č. 2 schôdze veriteľov úpadcu, ktorým bol
zvolený veriteľský výbor, zamietol.
Ďalším uznesením č. k. 4 R 1/2012 1663 z 3. septembra 2013 okresný súd odvolal
pôvodne ustanoveného správcu a ustanovil nového správcu
Podstata námietky sťažovateliek proti uzneseniu okresného súdu č. k. 4 R 1/2012
1456 z 21. augusta 2013 spočíva v priznaní hlasovacieho práva veriteľovi ,
bez toho, že by okresný súd „mal na to vytvorený skutkový a právny základ daný v súlade
s ust. § 32 ods. 20 ZKR“. V tejto súvislosti sťažovateľky argumentujú, že aj keď je im
známy obsah nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 333/2012 z 1. augusta 2012, v ich veci
ide o „iný právny prípad z dôvodu iných skutkových tvrdení“.
Sťažovateľky tvrdia, že „ospravedlniteľným preto nemôže byť takýto postup súdu ani
s prihliadnutím na tvrdené skutočnosti o potrebe rýchleho rozhodnutia vzhľadom na termín,
ktorý určil správca v konkurze na prvú schôdzu veriteľov, pretože:
veriteľ ako zabezpečený veriteľ by nemohol vykonávať hlasovacie
práva ako z dôvodu postavenia zabezpečeného veriteľa;
k výmene správcu po rozhodnutí o jeho právach vo vzťahu k popretým pohľadávkam
a vo vzťahu k nim inak patriacim hlasovacím právam by sa zmeny v osobe správcu mohol v
konkurze dovolať v súlade s ust. § 36 ods. 1 písm. b ZoKR.
Tieto skutočnosti pri rozhodovaní súd nebral vôbec na zreteľ.“.
Sťažovateľky napádajú aj uznesenie okresného súdu č. k. 4 R 1/2012 1649
z 3. septembra 2013, ktorým rozhodol o návrhoch na vyslovenie neplatnosti rozhodnutí
prvej schôdze veriteľov konanej 23. augusta 2013, pretože „z jeho rozhodnutia je zrejmé, že
rozhodol účelovo na prospech niektorých veriteľov a sťažovateľom odoprel právo
na dovolanie sa súdnej ochrany s prihliadnutím na im priznané (či nepriznané) práva
na schôdzi správcom“.
Sťažovateľky nesúhlasia s právnym názorom okresného súdu, podľa ktorého
„v prípade veriteľov a však súd zistil,
že ide o spriaznené osoby úpadcu, a preto im boli správcom hlasovacie práva priznané
nesprávne... Keďže veritelia a
z týchto dôvodov v zmysle § 95 ods. 3 ZKR v spojení s § 35 ods. 4 druhá veta ZKR nemali
na schôdzi veriteľov hlasovacie právo, v zmysle § 35 ods. 8 ZKR tak nemajú ani aktívnu
procesnú legitimáciu domáhať sa zrušenia uznesení schôdze veriteľov...“. Vo svojej
argumentácii vychádzajú z názoru, že „ak správca rozhodol, že im pri ich účasti na prvej
schôdzi veriteľov hlasovacie práva priznal, musí to súd pre konanie o ich návrhu akceptovať
a len v prípade, že by súd v konaní o návrhu iného veriteľa zistil (pri splnení ďalších
kumulatívnych podmienok vyžadovaných pre dôvodné konanie o takomto návrhu), a ak by
išlo o námietku niektorého z veriteľov vo vzťahu k takto realizovanému hlasovaciemu právu,
musel by konať o prípadnej neplatnosti prijatých rozhodnutí a v tomto sa s jeho
dôvodnosťou vysporiadať“.
Podľa názoru sťažovateliek „na ich strane podmienka na uplatnenie nároku
v súdnom konaní vo vzťahu k uplatneným námietkam voči prijatým rozhodnutiam, je
dôvodná“.
V nadväznosti na to sťažovateľky napádajú aj uznesenie okresného súdu
č. k. 4 R 1/2012 1663 z 3. septembra 2013, ktorým okresný súd rozhodol o odvolaní
správcu a ustanovení nového správcu
Vzhľadom na uvedené sťažovateľky konštatujú, že okresný súd porušil ich základné
právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základné právo na rovnosť účastníkov
podľa čl. 47 ods. 3 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 4, čl. 13 ods. 1,
čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy napadnutými uzneseniami, ktoré boli vydané „jednak
neprípustnou aplikáciou a výkladom právnych noriem ZoKR“.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľky domáhajú, aby
ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľov... podľa čl. 46 ods. 1a čl. 47 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 4, čl. 13 ods. 1, čl. 141
ods. 1 a čl. 144 ods. 1 uzneseniami Okresného súdu Žilina sp. zn. 4 R 1/2012 1456 zo dňa
21. 08. 2013, 4 R 1/2012 1649 zo dňa 3. 09. 2013 a 4 R 1/2012 1663 zo dňa 3. 09. 2013
porušené boli.
2. Uznesenia Okresného súdu Žilina sp. zn. 4 R 1/2012 1456 zo dňa 21. 08. 2013,
4 R 1/2012 1649 zo dňa 3. 09. 2013 a 4 R 1/2012 1663 zo dňa 3. 09. 2013 zrušuje a veci mu
vracia na ďalšie konanie.
3. Okresný súd Žilina je povinný uhradiť sťažovateľom trovy konania pred Ústavným
súdom Slovenskej republiky na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Bohuslav MAJCHRÁK,
advokát, spol. s r. o. so sídlom v Novej Bystrici 850 do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu.“
Sťažovateľky súčasne navrhujú, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) uložil okresnému súdu, aby sa „dočasne zdržal vykonávania
právoplatných rozhodnutí uznesení č. 4 R 1/2012 1456 zo dňa 21. 08. 2013, 4 R 1/2012
1649 zo dňa 03. 09. 2013 a 4 R 1/2012 1663 zo dňa 03. 09. 2013, a zároveň aby uložil
správcovi úpadcu... povinnosť zdržať sa oprávnení priznaných právoplatným rozhodnutím
OS Žilina č. 4 R 1/2012 1663 zo dňa 03. 09. 2013 a ďalej spoločnosti ..
povinnosť zdržať sa oprávnení priznaných právoplatným rozhodnutím OS Žilina
č. 4 R 1/2012 1456 zo dňa 21. 08. 2013“.
II.
Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno
považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci (v danej veci
všeobecného súdu) alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označili sťažovateľky, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom
prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva
alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr.
rozhodnutia I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV.
ÚS 27/2010).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Ústavný
súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy
všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a
následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a
uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS
78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým
predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).
O zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti súdneho rozhodnutia v súvislosti
s právnym posúdením veci možno hovoriť spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu
a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej
právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú,
sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú
tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti
(III. ÚS 305/08, I. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Uvedené právne východiská uplatnil ústavný súd aj pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti sťažovateliek.
Podstatou námietok sťažovateliek je ich nesúhlas s výkladom relevantných noriem
uplatneným v ich veci okresným súdom, ktorý podľa nich ignoroval popretie pohľadávok
, správcom a tiež veriteľmi úpadcu a priznal jej hlasovacie práva a ďalšie
práva spojené s jej popretými pohľadávkami. Nadväzne na to sťažovateľky nesúhlasia
ani s potvrdením uznesenia č. 1 a zrušením uznesenia č. 2 prijatých schôdzou veriteľov,
ktorá sa uskutočnila 23. augusta 2013, okresným súdom, ktorý veriteľov vo vzťahu
k preskúmavaným uzneseniam (ako jedných z navrhovateľov zrušenia uznesení č. 1 a č. 2
schôdze veriteľov, pozn.) považoval za spriaznené osoby úpadcu, ktoré nemajú na schôdzi
veriteľov hlasovacie právo, a teda ani aktívnu procesnú legitimáciu domáhať sa zrušení
uznesení schôdze veriteľov.
Všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich
zákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou
a výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom
zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade
a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu
pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania
(obdobne III. ÚS 271/05, III. ÚS 78/07). Princíp spravodlivosti a požiadavka materiálnej
ochrany práv sú totiž podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany
(predovšetkým súdnej) v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu.
Ústavný súd z listín pripojených k sťažnosti zistil, že podaním doručeným okresnému
súdu 20. augusta 2013 pôvodný správca predložil podnet veriteľa
, na priznanie hlasovacích práv podľa § 32 ods. 20 zákona č. 7/2005 Z. z.
o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom
od 1. januára 2012 (ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“). K popretiu
prihlásených pohľadávok , došlo zo strany pôvodného správcu, ako aj
zo strany sťažovateľky v prvom rade a veriteľa
. Dňa 20. augusta 2013 bol okresnému súdu mailovou správou
doručený súhlas veriteľa , s uznaním pohľadávok veriteľa
Okresný súd uznesením č. k. 4 R 1/2012 1456 z 21. augusta 2013 (právoplatným
6. septembra 2013) priznal veriteľovi , hlasovacie práva a ďalšie práva
spojené s popretými pohľadávkami. V predmetnej veci okresný súd ako konkurzný súd
riešil predovšetkým zásadnú právnu otázku, či možno priznať hlasovacie práva veriteľovi
s pohľadávkou, ktorú poprel nielen veriteľ (veritelia), ale aj správca.
Podstata právneho názoru okresného súdu v predmetnej veci je vyjadrená
v odôvodnení napadnutého uznesenia takto:
„Novelou ZKR účinnou od 1. 1. 2012 sa prihláseným veriteľom úpadcu otvorila
možnosť popierať pohľadávky iných do konkurzu prihlásených veriteľov, pričom popretie
pohľadávky v celom rozsahu má za následok stratu hlasovacích práv veriteľa.
Aby nedochádzalo k čisto účelovým popretiam pohľadávky veriteľa zo strany ďalšieho
veriteľa, zákon v citovanom § 32 ods. 20 ZKR upravil právomoc súdu rozhodnúť o priznaní
práv veriteľom takto popretej pohľadávky. Vzhľadom na účel citovaného ustanovenia
dočasnú korekciu svojvoľného popretia spôsobujúceho stratu hlasovacích práv, a tým
pádom ingerencie do najzávažnejších rozhodnutí prijímaných veriteľmi v priebehu
konkurzného konania (voľba veriteľského výboru a hlasovanie o výmene správcu), by sa
mohlo zdať, že postup priznania hlasovacích práv súdom v zmysle § 32 ods. 20 ZKR je
možný iba v prípade, ak pohľadávku poprie iný veriteľ, nie však správca. Uvedený záver by
mohol podporovať aj historický výklad, keď do novely účinnej od 1. 1. 2012 zákon nepoznal
iný prostriedok obnovenia hlasovacích práv v dôsledku popretia pohľadávky ako rozsudok
súdu vydaný v incidenčnom konaní (odhliadnuc od prípadného dodatočného uznania
pohľadávky správcom). Novozavedený inštitút priznania hlasovacích práv je dôsledkom
zavedenia možnosti popierania pohľadávok nielen správcom, ale aj konkurznými veriteľmi
navzájom (viď dôvodová správa k novele ZKR č. 348/2011 Z. z.).
Na druhej strane samotné znenie § 32 ods. 20 ZKR podporuje záver o možnosti súdu
priznať hlasovacie práva veriteľovi aj v situácii, keď jeho pohľadávku poprie nielen veriteľ,
ale aj správca. V samotnom ustanovení § 32 ods. 20 ZKR nie je explicitne uvedené, že
konkurzný súd by mohol priznať veriteľovi popretej pohľadávky práva s ňou spojené iba
v prípade, keď pohľadávku nepoprie správca. Toto ustanovenie navyše výslovne ukladá
správcovi predložiť podnet popretého veriteľa súdu, okrem iného aj so svojim stanoviskom,
či pohľadávku uznáva alebo neuznáva a v akom rozsahu, a z akého dôvodu. Neuznávanie
pohľadávky správcom sa nemôže prejaviť inak ako v podobe popretia pohľadávky správcom.
Z tejto formulácie je teda vyvoditeľný záver, že priznanie hlasovacích práv zákon
predpokladá nielen v situácii, keď pohľadávku správca uznal, ale aj v situácii, keď správca
pohľadávku neuznal, čo sa prejavilo v popretí pohľadávky správcom. V neposlednom rade
možno argumentovať aj tým, že správca môže popretú pohľadávku kedykoľvek neskôr uznať
(napr. ak správca poprel pohľadávku len z opatrnosti z dôvodu absencie účtovníctva
úpadcu), čo by v prípade výkladu o nemožnosti priznania hlasovacích práv pri súčasnom
popretí pohľadávky veriteľom aj správcom, vo svojich faktických dôsledkoch znamenalo
nemožnosť veriteľa popretej pohľadávky domáhať sa súdnej ochrany proti svojvoľnému
popretiu jeho pohľadávky iným veriteľom prostredníctvom postupu podľa § 32 ods. 20 ZKR,
a tým k porušeniu veriteľovho ústavného práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1
Ústavy SR. Nemožno tiež opomenúť to, že k svojvoľnému a špekulatívnemu popretiu
pohľadávky nemusí dôjsť len zo strany veriteľa, ale aj správcu. Hoci ZKR a zákon
o správcoch predpokladá, že správca vykonáva svoju funkciu nestranne a s odbornou
starostlivosťou, vo všeobecnosti je celkom prirodzene v niektorých prípadoch správca
motivovaný poprieť pohľadávku niektorých veriteľov z dôvodu, že práve títo veritelia môžu
prejavovať vôľu správcu na prvej schôdzi veriteľov vymeniť (in concreto v posudzovanom
prípade túto okolnosť súd nevie pre nedostatok relevantných informácií posúdiť, z obsahu
konkurzného spisu sú však zistiteľné nezhody správcu a popretého veriteľa ešte z času pred
popretím pohľadávky veriteľa, pričom spisový materiál obsahuje aj podnet veriteľa
na odvolanie správcu...). Korekčný mechanizmus v podobe priznania práv spojených
s popretou pohľadávkou sa tak javí ako užitočný aj v prípade popretia pohľadávky
správcom.“
V ďalšej časti napadnutého uznesenia okresný súd poukázal aj na skutočnosť, že mu
„... je známy aj opačný názor vyslovený v odbornej literatúre (Ďurica, M.: Zákon
o konkurze a reštrukturalizácii. Komentár, Bratislava: C. H. Beck Praha 2012, s. 274, tento
však bol publikovaný z časového hľadiska pred opačným rozhodnutím Ústavného súdu SR
uvedeným nižšie), súd s poukazom na potrebu ústavne konformného výkladu právnych
predpisov vychádzajúc z vyššie uvedených úvah a berúc do úvahy aj aktuálnu judikatúru
Ústavného súdu SR k rovnakej problematike, dospel k záveru o možnosti priznania
hlasovacích práv veriteľovi popretej pohľadávky aj v prípade súčasného popretia
pohľadávky tak veriteľmi, ako aj správcom (rovnaký záver viď v uznesení Ústavného súdu
SR sp. zn. III. ÚS 333/2012 12 z 1. augusta 2012). Je povinnosťou všeobecných súdov
v situácii, keď právny predpis dovoľuje dvojaký výklad (jeden ústavne konformný a druhý
ústavne nekonformný), vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným (viď
uznesenie Ústavného súdu SR I. ÚS 338/06 z 3. novembra 2006). Za ústavne konformný
považuje súd v danej situácii výklad zabezpečujúci účastníkovi čo najväčšiu mieru
realizácie jeho procesných práv, v posudzovanom prípade sa prejavujúci hlasovacími
právami.
K priznaniu práv spojených s popretou pohľadávkou je potrebné podľa názoru súdu
pristupovať len v nevyhnutných prípadoch. Rozhodnutie o priznaní práv spojených
s popretou pohľadávkou má predbežný charakter a nijako neprejudikuje výsledok
incidenčného sporu o popretej pohľadávke. Konkurzné konanie je vo svojej povahe vždy
procesom riešiacim súbeh pohľadávok a často rozporných záujmov veriteľov úpadcu. Súdna
ochrana práv jednotlivých veriteľov v konkurznom konaní aj prostredníctvom inštitútu
zakotveného v § 32 ods. 20 ZKR, tak musí byť vyvážená a nemôže neodôvodneným
priznaním práv spojených s popretou pohľadávkou zasiahnuť do práv iných veriteľov
úpadcu. In abstracto je tak priznanie práv spojených s popretou pohľadávkou namieste
najmä vtedy, keď sa popretie pohľadávky javí ako účelové a špekulatívne alebo ak absentuje
odôvodnenie popretia (súdu sú z jeho činnosti známe popretia, ktoré boli len zhlukom slov
bez akéhokoľvek zmyslu). Pôjde tiež o prípady, keď pohľadávky popretého veriteľa boli pred
vyhlásením konkurzu priznané exekučným titulom (v súlade s princípom právnej istoty je
potrebné rešpektovať najmä právoplatné rozhodnutia súdov), či pôjde o pohľadávky zistené
v reštrukturalizácii predchádzajúcej konkurzu alebo pohľadávky riadne evidované
v účtovníctve dlžníka, či uznané dlžníkom, nakoľko uznanie pohľadávky zakladá vyvrátiteľnú
právnu domnienku o existencii záväzku v čase uznania a spôsobuje prenos dôkazného
bremena o neexistencii dlhu na dlžníka.
Rozhodnutie súdu podľa § 32 ods. 20 ZKR nenahrádza zistenie pohľadávky, to je
vyhradené incidenčnému konaniu. V konaní nedochádza k dokazovaniu, pre priznanie práv
spojených s popretou pohľadávkou postačuje osvedčenie pohľadávky a zistenie, že právny
dôvod prihlásenej pohľadávky je vierohodne doložený. ...“.
V nadväznosti na citované okresný súd ďalej v napadnutom uznesení uviedol:
„V konkrétnom posudzovanom prípade sú popreté pohľadávky vierohodne doložené.
Dôvodom popretia pohľadávok prihlásených pod poradovými číslami 413 a 414 zo strany
správcu a veriteľa má byť skutočnosť, že podpisy zástupcov
dlžníka na zmluvách medzi veriteľom , a úpadcom sú falošné. Nemožno
však nezohľadniť fakt, že po vyhotovení znaleckých posudkov preukazujúcich údajne
sfalšované podpisy zástupcov úpadcu na zmluvách, úpadca svoj záväzok z týchto zmlúv
uznal aj s úradným osvedčením podpisov osôb konajúcich v mene úpadcu (pričom pri tomto
uznaní konala v mene úpadcu aj osoba, ktorej podpisy mali byť sfalšované). Tieto
pohľadávky boli v bezprostredne konkurzu predchádzajúcom reštrukturalizačnom konaní
zistené a popretý veriteľ bol ako najväčší veriteľ dokonca predsedom veriteľského výboru.
Nosný dôvod popretia sfalšované podpisy mali byť zistené znaleckým posudkom
vyhotoveným na objednávku úpadcu, ktorý pravosť podpisov namietal so značným časovým
odstupom (po tom, čo plnenie z úverových zmlúv prijal a k zmluvám uzatvoril rad dodatkov
konajúc aj osobami podpisujúcimi spochybňované zmluvy, pri ktorých platnosť zmlúv nijako
nespochybňoval) až v čase začatého reštrukturalizačného konania, čo značne znižuje
dôveryhodnosť vypracovaného znaleckého posudku, ktorého závery neboli preverené
znalcom ustanoveným súdom a tiež dôveryhodnosť tvrdení úpadcu o falošnosti podpisov.
Možno súhlasiť so stanoviskom správcu, že uznanie pohľadávok úpadcom ani uzatváranie
dodatkov nemôžu konvalidovať absolútne neplatný právny úkon, avšak tieto úkony značne
naštrbujú dôveryhodnosť tvrdení o falošnosti podpisov. Pohľadávky veriteľa sú z väčšej
časti aj podľa predloženého zoznamu prihlásených pohľadávok evidované v účtovníctve
úpadcu a úpadca voči nim v konkurznom konaní nič nenamietal.
Osobitne je potrebné sa vyjadriť k popretiu pohľadávok veriteľom
a jeho následnému súhlasu s uznaním pohľadávok podľa § 32 ods. 18 ZKR. V popieracích
úkonoch veriteľa absentujú bližšie dôvody popretí, jediný veriteľom uvedený
dôvod popretia pohľadávok (neplatnosť Zmluvy o úvere), pokiaľ ide o pohľadávky
prihlásené prihláškami pod poradovými číslami 415 až 422, je okrem toho, že je zjavne
neurčitý, dokonca zmätočný a nezmyselný, keď pohľadávky prihlásené ako pohľadávky
z titulu poskytnutých bankových záruk sú spochybňované z dôvodu údajnej neplatnosti
úverovej zmluvy, ktorá sa pri popretých pohľadávkach ako právny dôvod vzniku
prihlásených pohľadávok vôbec nespomína. Ide tak o ukážkový príklad takého druhu
neodôvodneného a svojvoľného popretia, ktorý bol dôvodom pre zakotvenie inštitútu
priznania hlasovacích práv veriteľovi popretej pohľadávky v ustanovení § 32 ods. 20 ZKR.
Súd rozhodoval aj o priznaní hlasovacích práv spojených s pohľadávkami popretými iba
veriteľom napriek jeho neskoršiemu súhlasu s uznaním pohľadávok v zmysle
§ 32 ods. 18 ZKR, nakoľko k momentu rozhodovania súdu z obsahu spisu a najmä
z konečného zoznamu pohľadávok nevyplývalo, že by došlo k uznaniu popretých
pohľadávok.
Vedený vyššie uvedenými úvahami súd priznal veriteľovi
hlasovacie práva a ďalšie práva spojené s jeho popretými pohľadávkami tak, ako je uvedené
vo výrokovej časti tohto uznesenia.
Toto uznesenie je predbežne vykonateľné dňom jeho doručenia správcovi bez ohľadu
na jeho právoplatnosť a má len predbežný charakter. Súd opätovne zdôrazňuje, že jeho
rozhodnutie nijako neprejudikuje a nenahrádza výsledok incidenčného sporu o popretých
pohľadávkach.“
Ústavný súd v medziach svojej právomoci preskúmal napadnuté uznesenie okresného
súdu z hľadísk, ktoré pripúšťa ústavný prieskum súdnych rozhodnutí na základe sťažnosti
podľa čl. 127 ústavy, a dospel k záveru, že uznesenie č. k. 4 R 1/2012 1456 z 21. augusta
2013 je z ústavného hľadiska udržateľné, keďže sťažovateľkami formulované námietky
nemajú takú relevanciou, aby ústavný súd svojím zásahom vstúpil do výsledkov
napadnutého konania.
Namietaná arbitrárnosť uznesenia okresného súdu č. k. 4 R 1/2012 1456
z 21. augusta 2013 má podľa sťažovateliek vyplývať z nesprávnej aplikácie § 32 ods. 20
zákona o konkurze a reštrukturalizácii okresným súdom, ktorý veriteľovi ,
priznal hlasovacie práva spojené s jeho popretými pohľadávkami.
Podľa § 32 ods. 20 zákona o konkurze a reštrukturalizácii účinného od 1. januára
2012 prihlášku pohľadávky, ktorá bola účinne popretá veriteľom, správca predloží na podnet
popretého veriteľa bez zbytočného odkladu súdu spolu s listinami, ktoré predložil
prihlasujúci veriteľ a popierajúci veriteľ, a svojím stanoviskom, či pohľadávka je a v akom
rozsahu evidovaná v účtovníctve, či je a v akom rozsahu namietaná úpadcom a či ju uznáva,
alebo ju neuznáva a v akom rozsahu a z akého dôvodu. Súd na základe týchto listín
bez zbytočného odkladu rozhodne, či a v akom rozsahu veriteľovi prizná hlasovacie práva
a ďalšie práva spojené s popretou pohľadávkou. Rozhodnutie súd doručí správcovi
a veriteľovi, o ktorého právach spojených s popretou pohľadávkou rozhodoval; rozhodnutie
sa nezverejňuje v Obchodnom vestníku. Proti rozhodnutiu je oprávnený podať odvolanie
veriteľ, o ktorého právach spojených s popretou pohľadávkou súd rozhodoval.
V dôvodovej správe k zákonu č. 348/2011 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácií
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o konkurze a reštrukturalizácii“) zákonodarca vo vzťahu k novému zneniu § 32 zákona
o konkurze a reštrukturalizácii uviedol, že rozhodovanie súdu o priznaní hlasovacích práv
veriteľovi pohľadávky popretej iným veriteľom súvisí so zavedením práva veriteľov popierať
pohľadávky iných veriteľov (pozri poslednú vetu dôvodovej správy k bodu 33 vládneho
návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze
a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov;
Dostupné na internete:
<www.nrsr.sk/web/Default.aspx?sid=zakony/zakon&MasterID=3738>).
Zo znenia označeného ustanovenia zákona o konkurze a reštrukturalizácii vyplýva,
že všeobecné súdy príslušné v konkurznom konaní konať (ďalej len „konkurzný súd“) majú
právomoc rozhodnúť o priznaní hlasovacích práv a ďalších práv spojených s popretou
pohľadávkou v prípade, ak pohľadávka veriteľa bola účinne popretá iným veriteľom
a veriteľ popretej pohľadávky doručí správcovi podnet na predloženie veci príslušnému
konkurznému súdu na účely priznania hlasovacích práv a ďalších práv spojených s popretou
pohľadávkou. Konkurzný súd má právo tieto hlasovacie práva priznať po preskúmaní
stanoviska správcu obsahujúceho okrem iného aj vyjadrenie, či popretú pohľadávku uznáva
alebo neuznáva.
Ustanovenie § 32 ods. 20 zákona o konkurze a reštrukturalizácii teda podľa názoru
ústavného súdu nevylučuje, aby konkurzný súd priznal hlasovacie právo veriteľovi popretej
pohľadávky aj v prípade, ak správca túto pohľadávku neuznáva. V označenom ustanovení
zákona o konkurze a reštrukturalizácii pritom nie je explicitne uvedené, že by konkurzný
súd mohol veriteľovi popretej pohľadávky priznať hlasovacie práva, ako aj ďalšie práva
spojené s touto pohľadávkou len v prípade, ak pohľadávku súčasne s iným veriteľom
nepoprel aj správca. Právomoc priznať hlasovacie práva veriteľovi popretej pohľadávky
konkurznému súdu z označeného ustanovenia však nevyplýva, pokiaľ niektorý z veriteľov
účinne nepoprie pohľadávku iného veriteľa, resp. že takú pohľadávku poprie len správca
konkurznej podstaty.
Podľa názoru ústavného súdu len samotná skutočnosť, že právna úprava umožňujúca
priznanie hlasovacích práv veriteľovi pohľadávky popretej iným veriteľom bola zavedená do
zákona o konkurze a reštrukturalizácii v súvislosti s právom veriteľov poprieť v konkurznom
konaní pohľadávku iného veriteľa, ešte neznamená, že konkurzný súd nemôže svojím
rozhodnutím priznať hlasovacie práva veriteľovi tej pohľadávky, ktorá bola popretá iným
veriteľom a súčasne správcom. V tejto súvislosti sa žiada uviesť, že priznanie hlasovacieho
práva veriteľovi popretej pohľadávky nemení nič na samotnom popretí pohľadávky a
hlasovacie práva sa priznávajú len do času, kým sa právoplatne nerozhodne o popretej
pohľadávke v merite veci, t. j. incidenčnom konaní. Okresný súd preto v uznesení č. k. 4 R
1/2012 1456 z 21. augusta 2013 správne pri svojom rozhodovaní o priznaní hlasovacích
práv veriteľovi popretých pohľadávok konštatoval, že takéto rozhodnutie má iba predbežný
charakter.
Vychádzajúc z konkrétnych okolností posudzovanej veci, ako aj s prihliadnutím
na svoju doterajšiu judikatúru (III. ÚS 333/2012), ústavný súd dospel k záveru, že okresný
súd neaplikoval § 32 ods. 20 zákona o konkurze a reštrukturalizácii arbitrárne, ale
vychádzal z účelu tejto právnej normy inkorporovanej zákonom č. 348/2011 Z. z. Zmyslom
inkorporácie označeného ustanovenia do zákona o konkurze a reštrukturalizácii totiž bolo
rozšírenie pôsobnosti konkurzných súdov takým spôsobom, ktorý by im umožnil zamedziť
účelovému popieraniu pohľadávok v konkurznom konaní a aby v odôvodnených prípadoch
veriteľovi popretej pohľadávky umožnili vplyv na priebeh konkurzného konania. Okresný
súd v danej veci podľa názoru ústavného súdu nerozhodol v rozpore s uvedeným účelom
a pri svojom rozhodovaní posúdil všetky relevantné skutočnosti týkajúce sa popretej
pohľadávky. Predovšetkým považoval za podstatnú tú skutočnosť, že úpadca voči
prihláseným pohľadávkam veriteľa , nič nenamietal, v reštrukturalizačnom
konaní bezprostredne predchádzajúcom konkurzu boli tieto pohľadávky zistené, pričom
popretý veriteľ bol dokonca ako najväčší veriteľ predsedom veriteľského výboru.
Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci všeobecného súdu je opodstatnená
len v prípade jej nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.
Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi v zmysle
svojej ustálenej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor okresného súdu ako
konkurzného súdu iba v prípade, ak by bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne
nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu
posudzovaný výklad okresného súdu takéto nedostatky nevykazuje.
Ústavný súd teda nezistil existenciu skutočností svedčiacich o tom, že by napadnuté
uznesenie okresného súdu bolo možné považovať za popierajúce zmysel práva na súdnu
ochranu, pretože okresný súd právne závery, ku ktorým dospel, zrozumiteľne vysvetlil.
Okresný súd rozhodol spôsobom, s ktorým sťažovateľky nesúhlasia, ale rozhodnutie
dostatočne odôvodnil na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré
ústavný súd nie je vzhľadom na už uvedené oprávnený a ani povinný nahrádzať. K tomu
ústavný súd obdobne poznamenáva, že ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí
podľa želania účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom
pre namietanie porušenia základného práva (napr. II. ÚS 54/02).
Pokiaľ ide o uznesenie okresného súdu č. k. 4 R 1/2012 1649 z 3. septembra 2013,
sťažovateľky ho považovali za arbitrárne, pretože im v konaní o zrušenie uznesení č. 1 a č. 2
prijatých schôdzou veriteľov uskutočnenou 23. augusta 2013 nepriznal aktívnu procesnú
legitimáciu z dôvodu, že ich považoval za osoby spriaznené s úpadcom. Sťažovateľky preto
v zmysle § 35 ods. 4 zákona o konkurze a reštrukturalizácii nemali na schôdzi veriteľov
hlasovacie právo.
V napadnutom uznesení č. k. 4 R 1/2012 1649 z 3. septembra 2013 okresný súd
rozhodol o zamietnutí návrhu na zrušenie uznesenia č. 1, ktorým bol do funkcie správcu
ustanovený správca , a o zrušení
uznesenia č. 2, ktorým bol zvolený veriteľský výbor úpadcu, prijatých schôdzou veriteľov
uskutočnenou 23. augusta 2013, pričom návrh na pozastavenie účinkov uznesenia č. 2
schôdze veriteľov zamietol.
V relevantnej časti odôvodnenia označeného uznesenia okresný súd uviedol:
„Z obsahu Zápisnice zo schôdze veriteľov úpadcu, doručenej súdu dňa
26. 8. 2013..., súd zistil, že dňa 23. 8. 2013 prijala schôdza veriteľov úpadcu uznesenie č. 1,
ktorým bol do funkcie správcu ustanovený správca
... Schôdza veriteľov tiež prijala uznesenie č. 2, ktorým boli za členov veriteľského výboru
zvolení veritelia , , ,
a . Pri každom jednotlivom hlasovaní zápisnica
uvádza celkový počet hlasov, počet hlasov za a hlasov proti a hlasov, ktoré sa zdržali
hlasovania, avšak bez uvedenia toho, ako ktorí konkrétni veritelia hlasovali...
Vo všeobecnosti možno uviesť, že z ustanovenia § 35 ods. ZKR vyplýva, že veriteľ sa
môže domáhať zrušenia prijatého uznesenia schôdze veriteľov, ak
a) bol prítomný na schôdzi veriteľov,
b) mal hlasovacie právo,
c) na schôdzi uplatnil do zápisnice odôvodnenú námietku rozporu prijatého
uznesenia so zákonom.
Všetky uvedené predpoklady musia byť splnené kumulatívne. Predpokladom
úspešnosti návrhu je jeho podanie v päťdňovej lehote po skončení schôdze veriteľov a tiež
rozpor napadnutého uznesenia so zákonom, ktorý môže byť založený tak rozporom obsahu
samotného uznesenia so zákonom, ako aj porušením formálnych pravidiel pri prijímaní
napadnutého uznesenia. Veriteľ sa môže domáhať zrušenia uznesenia len z tých dôvodov,
ktoré uviedol v námietke. Súd vecne preskúmava napadnuté uznesenie len z dôvodov, ktoré
veriteľ v námietke uviedol. Súd môže zrušiť iba to uznesenie, ktoré v zákonnej lehote
napadol procesne aktívne legitimovaný veriteľ, inými slovami, nemôže zrušiť uznesenie
bez návrhu ex offo z vlastnej iniciatívy, hoc by aj trpelo vadami, ktoré by pri relevantnom
návrhu aktívne legitimovaného subjektu viedli k jeho zrušeniu. Rovnako nemožno zrušiť
uznesenie, ak by ho napadol subjekt bez aktívnej procesnej legitimácie v zmysle § 35 ods. 8
ZKR, resp. veriteľ, ktorý nesplnil kumulatívne všetky predpoklady uvedené vyššie. Uznesenie
nenapadnuté v zákonnej lehote aktívne legitimovaným veriteľom, hoc by aj bolo
z materiálnych či formálnych dôvodov v rozpore so zákonom, by bolo nutné považovať
za platné a záväzné.
Z hľadiska zachovania lehoty na podanie návrhu v zmysle § 35 ods. 8 ZKR možno
konštatovať, že všetci veritelia, ktorí sa domáhajú zrušenia uznesení schôdze veriteľov
úpadcu, podali návrh včas.“
K aktívnej procesnej legitimácii jednotlivých veriteľov, ktorí podali návrhy
na zrušenie uznesení prijatých schôdzou veriteľov úpadcu 23. augusta 2013, okresný súd
v napadnutom uznesení uviedol:
«Z prezenčnej listiny zo schôdze veriteľov úpadcu zo dňa 23. 8. 2013 súd zistil, že
všetci veritelia, ktorí sa domáhajú zrušenia uznesení schôdze veriteľov, mali správcom
na schôdzi priznané hlasovacie práva aspoň v minimálnom rozsahu. Ak by súd posudzoval
aktívnu legitimáciu veriteľov na podanie návrhu na zrušenie uznesení schôdze veriteľov iba
na základe priznania hlasovacích práv správcom, musel by konštatovať, že všetci veritelia,
ktorí sa domáhajú zrušenia uznesení, majú aj aktívnu procesnú legitimáciu. V prípade
veriteľov a však súd zistil, že ide
o spriaznené osoby úpadcu, a preto im boli správcom hlasovacie práva priznané nesprávne.
Pohľadávky spriaznených osôb sa v zmysle § 95 ods. 3 ZKR uspokojujú v poradí ako
podriadené pohľadávky a v zmysle § 35 ods. 4 druhá veta ZKR s takýmito pohľadávkami nie
spojené hlasovacie právo na schôdzi veriteľov ani pasívne volebné právo byť volený
do veriteľského výboru. Keďže veritelia a
z týchto dôvodov v zmysle § 95 ods. 3 ZKR v spojení s § 35 ods. 4 druhá veta ZKR
nemali na schôdzi veriteľov hlasovacie právo, v zmysle § 35 ods. 8 ZKR, tak nemajú ani
aktívnu procesnú legitimáciu domáhať sa zrušenia uznesení schôdze veriteľov...
je spriaznenou osobou dlžníka podľa § 9 ods. 1
písm. b) ZKR, nakoľko má v úpadcovi kvalifikovanú účasť. Skutočnosť, že tento veriteľ
je spriaznenou osobou úpadcu vyplýva aj z odôvodnenia odvolania
dlžníka proti uzneseniu tunajšieho súdu č. k. 4 R 1/2012 1039 zo dňa
18. 12. 2012 o zamietnutí reštrukturalizačného plánu dlžníka..., v ktorom sa uvádza, že
akcionár dlžníka, obchodná spoločnosť , previedol Zmluvou o kúpe
finančných nástrojov, uzatvorenou dňa 15. 2. 2012, svoje akcie v spoločnosti na spoločnosť
.., ktorá od takto zrealizovaného prevodu vykonávala v zmysle
dohody všetky práva akcionára v spoločnosti V rámci výkonu práv
akcionára spoločnosti uzatvorila potom spoločnosť
, so spoločnosťou dňa 15. 2. 2012 Komisionársku
zmluvu, ktorou sa jej účastníci dohodli, že v zozname akcionárov ostane aj naďalej zapísaná
spoločnosť Keďže obchodná spoločnosť
mala v tom čase v spoločnosti kvalifikovanú účasť, uvedené
potvrdzuje, že aj keby spoločnosť nebola majiteľom akcií
úpadcu, samotný úpadca potvrdil, že od tohto dňa mala spoločnosť
možnosť uplatňovať vplyv na riadení úpadcu, ktorý je porovnateľný s vplyvom
zodpovedajúcim podielu predstavujúcemu aspoň 5 % na základnom imaní úpadcu tak, ako
predpokladá § 9 ods. 3 ZKR.
Vzhľadom na to, že podľa aktuálneho výpisu z Obchodného registra Okresného súdu
Banská Bystrica obchodná spoločnosť je spoločníkom obchodnej
spoločnosti , pričom je majiteľom obchodného podielu v tejto
spoločnosti vo výške 8000/14639, veriteľ je spriaznenou osobou
dlžníka podľa § 9 ods. 1 písm. e) ZKR.
K podaniu veriteľa doručenému súdu dňa 2. 9. 2013 je
potrebné uviesť nasledovné:
tvrdí, že akcionárom úpadcu nikdy nebol, čo
dokladuje odstúpením od Zmluvy o kúpe finančných nástrojov z 15. 2. 2012 s účinkami
od počiatku. Toto tvrdenie nezodpovedá skutočnosti a listinným dôkazom v spise. Zmluva
o prevode finančných nástrojov je uzatvorená podľa § 30 zákona č. 566/2001 Z. z.
o cenných papieroch. Táto zmluva sa v zmysle § 30 ods. 1 zákona o cenných papieroch
riadi ustanoveniami Obchodného zákonníka o kúpnej zmluve. V právnom režime
Obchodného zákonníka, ak dôjde k odstúpeniu od zmluvy, k zániku zmluvy dochádza s
účinkami ex nunc, teda minimálne v čase od 15. 2. 2012 do 6. 7. 2012 mohla spoločnosť
uplatňovať v úpadcovi aspoň nepriamy vplyv v zmysle § 9 ods. 3
ZKR (ako však vyplýva z ďalšieho, tento vplyv podľa tvrdení dlžníka mohla spoločnosť
uplatňovať aj po tomto dátume), a to tak, že práva akcionára
vykonávala spoločnosť vo vlastnom mene na účet
na základe Komisionárskej zmluvy z 15. 2. 2012... S poukazom na
Komisionársku zmluvu tak na uplatňovanie vplyvu nebol vôbec
potrebný zápis v zozname akcionárov úpadcu. Ustanovenie § 9 ods. 3 ZKR myslí aj na
takéto prípady spriaznenosti, keď za kvalifikovanú účasť považuje aj možnosť uplatňovania
vplyvu na riadení právnickej osoby. Pre posúdenie, či niekto má alebo nemá kvalifikovanú
účasť nie je rozhodujúce, či právne dohľadateľným spôsobom drží podiel v právnickej
osobe, ale či má možnosť uplatňovať vplyv na riadení právnickej osoby, čo možno preukázať
aj fakticky, a to napríklad tým, ako sa správa dlžníkov manažment, komu si manažment
dáva neformálne schvaľovať svoje rozhodnutia, kto aktívne vystupuje v mene spoločnosti
ako „decisionmaker“ napriek tomu, že formálne nemá k právnickej osobe žiaden vzťah, a
pod. Pre posúdenie uvedeného môžu byť rozhodujúce aj také skutočnosti ako mailová
korešpondencia, spoločná adresa sídla, právne zastúpenie tou istou advokátskou
kanceláriou, splnomocnenie tých istých osôb v dôležitých veciach a pod. (citované podľa
Pospíšil, B. Zákon o konkurze a reštrukturalizácii. Komentár. Bratislava, Iura edition,
2012, s.40). Uplatniac tieto kritériá naznačené odbornou literatúrou je možné priamo v
obsahu spisového materiálu nájsť viacero dôkazov o spriaznenosti spoločnosti
s úpadcom a ďalšími s úpadcom spriaznenými osobami:
na č. l. 1076 sa nachádza Uznesenie Prezídia Policajného zboru SR, Úradu boja
proti korupcii ČVS: PPZ 177/BPK B 2011 z 15. 12. 2011, z ktorého vyplýva, že skupina
osôb spriaznených s úpadcom bola už v roku 2011 zastúpená
, konateľom súčasného právneho zástupcu
a ,
viaceré spriaznené osoby úpadcu, ktorých spriaznenosť bola priznaná samotným
úpadcom a zistená a odôvodnená predchádzajúcimi rozhodnutiami Okresného súdu Žilina
a Krajského súdu v Banskej Bystrici obsiahnutými v spise, sa v reštrukturalizačnom konaní
dali zastúpiť buď priamo spoločnosťou , alebo jej predsedníčkou
predstavenstva, ktorá je zároveň jedinou akcionárkou tejto spoločnosti alebo členom jej
dozornej rady, napr. na č. l. 483 sa nachádza splnomocnenie, ktorým
splnomocňuje , člena dozornej rady
na zastupovanie na schôdzi veriteľov dlžníka dňa 27. 7. 2012; na č. l. 592 sa nachádza
splnomocnenie, ktorým splnomocnil predsedníčku predstavenstva
, , na zastupovanie na zasadnutí
veriteľského výboru úpadcu dňa 5. 11. 2012; na č. l. 652 sa nachádza splnomocnenie ďalšej
spriaznenej osoby úpadcu pre , člena dozornej rady
, na zastupovanie na schvaľovacej schôdzi dňa 30. 11. 2012;
na č. l. 664 spriaznená osoba úpadcu splnomocňuje
na zastupovanie na schvaľovacej schôdzi; na č. l. 703 spriaznená osoba úpadcu
udeľuje splnomocnenie , členovi dozornej
rady , na zastupovanie na schvaľovacej schôdzi
minulá aj súčasná personálna prepojenosť členov orgánov spoločnosti
s inými spriaznenými osobami úpadcu.
Tieto skutočnosti izolovane sami osebe nedokazujú spriaznenosť
s úpadcom, posúdené však vo vzájomných súvislostiach a v kontexte
predloženej Zmluvy o prevode finančných nástrojov a Komisionárskej zmluvy z 15. 2. 2012
a opakovaných tvrdení úpadcu o ako o akcionárovi úpadcu,
znedôveryhodňujú tvrdenia a dôkazy predložené veriteľom
a odôvodňujú záver o spriaznenosti s úpadcom...»
Okresný súd v napadnutom uznesení ďalej uviedol, že má „... vzhľadom na časové
súvislosti, pochybnosti o hodnovernosti dôkazov, ktoré mu boli predložené veriteľom
v prílohách podania doručeného súdu dňa 2. 9. 2013. Na č. l. 1094 sa
nachádza Rubopis k Hromadnej akcii úpadcu série B, číslo AH006, ktorý bol súdu
doručený úpadcom ako príloha jeho odvolania dňa 11. 1. 2013, na ktorom je vyznačený len
jeden rubopis, a to prevod akcií z 15. 2. 2012 z na
Porovnaním toho istého Rubopisu, predloženého súdu veriteľom
v prílohe podania doručeného súdu dňa 2. 9. 2013, je možné konštatovať ich
rozdielnosť. Do úvahy prichádza alternatíva, že dňa 11. 1. 2013 bola súdu dlžníkom
predložená nepravdivá fotokópia Rubopisu, nezodpovedajúca vtedy aktuálnemu stavu
(bez rubopisu, ktorý mal byť vykonaný už viac ako šesť mesiacov predtým dňa 6. 7. 2012)
alebo zápis na fotokópii Rubopisu predložený veriteľom je ante
datovaný. Pochybnosti súdu vzbudzuje aj predloženie neúplnej fotokópie Zmluvy o kúpe
finančných nástrojov z 15. 2. 2012. Predložením dvoch rozdielnych fotokópií listinného
dôkazu (Rubopisu) mohlo dôjsť k spáchaniu trestného činu marenia spravodlivosti podľa
§ 344 Trestného zákona, ktoré podozrenie súd z úradnej povinnosti postúpi na prešetrenie
orgánom činným v trestnom konaní...
Zhrnúc svoje zistenia a závery súd konštatuje, že z veriteľov domáhajúcich sa
zrušenia uznesení schôdze veriteľov úpadcu majú aktívnu legitimáciu na podanie návrhu
veritelia , a Finančné riaditeľstvo SR, naopak
aktívnu legitimáciu nemajú veritelia a
Námietky týchto dvoch veriteľov voči priznaniu hlasovacích práv veriteľovi
s argumentáciou, že rozhodnutie súdu o priznaní hlasovacích práv tomuto
veriteľovi je „právne bezvýznamné“, je z ich strany ignorovaním právoplatného
a vykonateľného súdneho rozhodnutia. Nespokojnosť veriteľa so spôsobom rozhodnutia
súdu nemôže viesť k jeho popieraniu a nerešpektovaniu.».
Zamietnutie návrhu na zrušenie uznesenia č. 1 schôdze veriteľov okresný súd
odôvodnil takto:
„Možno konštatovať, že pokiaľ ide o napadnuté uznesenie č. 1 o výmene správcu,
námietky do zápisnice o schôdzi veriteľov podali veritelia a
, títo však vzhľadom na svoju spriaznenosť s úpadcom nemali mať na
schôdzi hlasovacie práva, a tak nemajú ani aktívnu legitimáciu na podanie návrhu na
zrušenie tohto uznesenia. Zrušenia uznesenia č. 1 o výmene správcu sa domáhal aj veriteľ
Slovenská republika Finančné riaditeľstvo SR, avšak tento veriteľ voči prijatému uzneseniu
č. 1 nevzniesol na schôdzi veriteľov námietku do zápisnice zo schôdze veriteľov a nesplnil
tak jeden zo základných predpokladov na vyhovenie návrhu na zrušenie ním napadnutého
uznesenia v zmysle § 35 ods. 8 ZKR. V tomto smere sa javí aj návrh veriteľa Slovenská
republika Finančné riaditeľstvo SR ako zmätočný, keď v odôvodnení svojho návrhu
namieta len pochybenia prijímania uznesenia o voľbe veriteľského výboru a nie o výmene
správcu, naproti tomu v závere svojho návrhu sa domáha zrušenia všetkých uznesení
schôdze veriteľov bez ich bližšej špecifikácie. Dá sa vyvodiť, že veriteľ zrejme mal v úmysle
napádať len uznesenie č. 2 o voľbe veriteľského výboru. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu
č. 1 o výmene správcu teda možno uzavrieť, že hoci bolo napadnuté až troma veriteľmi, tak
dvaja z nich vzhľadom na spriaznenosť s úpadcom na jeho napadnutie nemajú aktívnu
legitimáciu a návrhu veriteľa Slovenská republika ‒Finančné riaditeľstvo SR nemožno
vyhovieť pre nevznesenie odôvodnenej námietky do zápisnice zo schôdze veriteľov, a preto
súd návrhy na zrušenie uznesenia schôdze veriteľov úpadcu č. 1 o výmene správcu
zamietol.“
Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu č. 2 o voľbe veriteľského výboru okresný súd
v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol:
„Základným predpokladom pre procesný postup súdu pri preskúmavaní
napadnutého uznesenia je prieskumu schopná zápisnica zo schôdze veriteľov, ktorá
zachytáva obsah napadnutého uznesenia. Obsah zápisnice zo zasadania veriteľského výboru
a schôdze veriteľov musí mať náležitosti stanovené v § 35 ods. 6 a v § 38 ods. 6 ZKR. V
ostatnom sa na postup správcu primerane aplikujú ustanovenia O. s. p. a súvisiacich
predpisov... Zo zápisnice, resp. z prezenčnej listiny ako jej súčasti musí vyplývať, kto sa
schôdze veriteľov alebo zasadania veriteľského výboru zúčastnil, kto za účastníka
konkurzného konania konal (§ 21 a § 24 O. s. p.) a na základe akých právnych skutočností
(plnomocenstvo, poverenie a pod.). Pretože veriteľské orgány prijímajú svoje rozhodnutia
na základe hlasovania, musí byť zrejmé, ktorý účastník hlasoval za prijatie rozhodnutia
(resp. z praktických dôvodov hlasoval proti, resp. sa zdržal hlasovania). Samotné
uvedenie počtu hlasov robí výsledky hlasovania nepreskúmateľným, čo je v rozpore aj
s právnou istotou účastníkov konania (uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
41 CoKR 16/2010 z 13. 4. 2010).
In concreto v posudzovanom prípade absentuje v súdu doručenej zápisnici
zo schôdze veriteľov uvedenie, ktorý veriteľ, resp. veritelia hlasovali za, proti prijatiu
napadnutých uznesení, či sa hlasovania zdržali. Absencia uvedených náležitostí znemožňuje
súdu riadny vecný prieskum námietok veriteľov voči napadnutým uzneseniam. Námietky
veriteľov smerovali najmä k určeniu hlasovacích práv a k tomu, že v jednotlivých
hlasovaniach hlasovali aj veritelia bez hlasovacích práv. Ak zápisnica neobsahuje údaje
o tom, ako ktorí veritelia hlasovali, súd nevie preskúmať, či sa hlasovania v rozpore so ZKR
zúčastnili aj veritelia, ktorým ZKR hlasovacie právo z rôznych dôvodov nepriznáva (napr.
z dôvodu spriaznenosti veriteľov, podriadenosti pohľadávok veriteľov, popretia
pohľadávky atď.)... V záujme naplnenia ústavného práva veriteľov na súdnu ochranu nie je
možné absenciu náležitostí v správcom vyhotovenej zápisnici zo schôdze veriteľov pričítať
na ich ujmu, a preto súd z dôvodu nepreskúmateľnosti napadnutého uznesenia uznesenie
schôdze veriteľov č. 2, ktorým bol zvolený veriteľský výbor úpadcu, zrušil. Vzhľadom
na zrušenie napadnutého uznesenia č. 2 pre jeho nepreskúmateľnosť súd bližšie neskúmal
vecné dôvody jednotlivých veriteľov na zrušenie uznesenia obsiahnuté v ich v návrhoch,
avšak z predchádzajúcej argumentácie súdu uvedenej vyššie je zrejmé, že dôvodom
na zrušenie uznesenia o voľbe veriteľského výboru je aj zvolenie minimálne jednej
spriaznenej osoby s úpadcom za člena veriteľského výboru ( ).
Vzhľadom na krátkosť lehoty na rozhodnutie o návrhu na zrušenie uznesenia
veriteľského výboru stanovenej v ZKR a aj samotné promptné rozhodnutie súdu v tejto veci
súd nepovažuje za zmysluplné pozastavovať účinnosť napadnutého uznesenia č. 2, preto
návrh veriteľov , OTP a na pozastavenie účinkov
napadnutého uznesenia č. 2 zamietol.“
Po preskúmaní napadnutého uznesenia okresného súdu ústavný súd nezistil
existenciu takých skutočností, ktoré by nasvedčovali, že ide o svojvoľné alebo zjavne
neodôvodnené rozhodnutie, resp. také, ktoré by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu.
Okresný súd dostatočne opísal všetky skutočnosti, z ktorých pri svojom rozhodnutí
vychádzal. Zrozumiteľne pritom vysvetlil, v čom videl spriaznenosť sťažovateliek
s úpadcom podľa § 9 zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Napokon okresný súd aj
racionálne vysvetlil okolnosti, na základe ktorých v zmysle § 35 ods. 4 zákona o konkurze
a reštrukturalizácii nepovažoval sťažovateľky za aktívne procesne legitimované domáhať sa
zrušenia uznesení schôdze veriteľov.
Podľa názoru ústavného súdu sa okresný súd riadne a ústavne konformným
spôsobom vysporiadal so všetkými otázkami, ktoré boli pre jeho rozhodnutie z hľadiska
právneho posúdenia veci podstatné, pričom obsah napadnutého rozhodnutia, ako aj jeho
odôvodnenie ústavný súd považuje za ústavne akceptovateľné.
Rovnako za ústavne akceptovateľný ústavný súd považuje postup okresného súdu,
ktorý v nadväznosti na zamietnutie návrhov na zrušenie uznesenia schôdze veriteľov č. 1
s poukazom na to, že nezistil žiadne zákonné prekážky, ktoré by správcovi, ktorého si
zvolila schôdza veriteľov, bránili vo výkone funkcie správcu v tomto konkurznom konaní,
uznesením č. k. 4 R 1/2012 1663 z 3. septembra 2013 rozhodol o výmene správcu.
Podľa § 9 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii spriaznenou osobou
právnickej osoby sa na účely tohto zákona rozumie
a) štatutárny orgán alebo člen štatutárneho orgánu, vedúci zamestnanec, prokurista
alebo člen dozornej rady právnickej osoby,
b) fyzická osoba alebo iná právnická osoba, ktorá má v právnickej osobe
kvalifikovanú účasť,
c) štatutárny orgán alebo člen štatutárneho orgánu, vedúci zamestnanec, prokurista
alebo člen dozornej rady právnickej osoby uvedenej v písmene b),
d) blízka osoba fyzickej osoby uvedenej v písmenách a) až c),
e) iná právnická osoba, v ktorej má právnická osoba alebo niektorá z osôb uvedených
v písmenách a) až d) kvalifikovanú účasť.
Podľa § 9 ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii spriaznenou osobou fyzickej
osoby sa na účely tohto zákona rozumie blízka osoba fyzickej osoby, ako aj právnická
osoba, v ktorej má fyzická osoba alebo blízka osoba fyzickej osoby kvalifikovanú účasť.
Podľa § 9 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii kvalifikovanou účasťou sa
na účely tohto zákona rozumie priamy alebo nepriamy podiel predstavujúci aspoň 5 %
na základnom imaní právnickej osoby alebo hlasovacích právach v právnickej osobe alebo
možnosť uplatňovania vplyvu na riadení právnickej osoby, ktorý je porovnateľný s vplyvom
zodpovedajúcim tomuto podielu; nepriamym podielom sa na účely tohto zákona rozumie
podiel držaný sprostredkovane prostredníctvom právnických osôb, v ktorých má držiteľ
nepriameho podielu kvalifikovanú účasť.
Podľa § 35 ods. 4 zákona o konkurze a reštrukturalizácii ak súd nerozhodol inak,
právo hlasovať na schôdzi veriteľov má veriteľ, ktorého pohľadávka je v čase konania
schôdze veriteľov zistená čo do právneho dôvodu a vymáhateľnosti; na každé jedno euro
zistenej sumy pohľadávky má veriteľ jeden hlas. Veriteľ pohľadávky spojenej so záväzkom
podriadenosti podľa osobitného zákona (ďalej len „podriadený veriteľ“) ani veriteľ, ktorý sa
v konkurze uspokojuje v poradí ako podriadený veriteľ, nemá právo hlasovať na schôdzi
veriteľov ani právo byť volený do veriteľského výboru.
Podľa § 35 ods. 8 zákona o konkurze a reštrukturalizácii každý veriteľ oprávnený
na schôdzi veriteľov hlasovať sa môže do piatich dní od skončenia schôdze veriteľov
domáhať, aby súd zrušil uznesenie schôdze veriteľov, ak uplatnil na schôdzi veriteľov
do zápisnice odôvodnenú námietku rozporu prijatého uznesenia so zákonom; uznesenie
možno napadnúť len dôvodmi uvedenými v námietke. Ak je uznesenie schôdze veriteľov
v rozpore so zákonom, súd uznesenie schôdze veriteľov do siedmich dní od doručenia
návrhu zruší, inak návrh na jeho zrušenie v rovnakej lehote zamietne. Do rozhodnutia
vo veci môže súd aj bez návrhu účinky uznesenia schôdze veriteľov pozastaviť.
Podľa § 36 ods. 1 prvej a druhej vety zákona o konkurze a reštrukturalizácii
do pôsobnosti schôdze veriteľov patrí rozhodovanie o výmene správcu. O výmene správcu
sa rozhoduje vždy na prvej schôdzi veriteľov.
Podľa § 36 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii ak sa schôdza veriteľov
uznesenie na výmene správcu, súd bezodkladne po doručení zápisnice zo schôdze veriteľov
jedným uznesením odvolá doterajšieho správcu a ustanoví do funkcie správcu schváleného
schôdzou veriteľov.
V danom prípade sťažovateľkami napadnuté uznesenia okresného súdu
z 21. augusta 2013 a z 3. septembra 2013 znesú podľa názoru ústavného súdu kritériá
kladené na rozhodnutia všeobecných súdov vyplývajúce z ústavných záruk základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého súčasťou je aj predpoklad,
že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite
(m. m. II. ÚS 63/06). Zo sťažnosti aj napriek rozsiahlosti v nej formulovanej argumentácie
ústavnému súdu nevyplývajú ani konkrétne dôvody a skutočnosti signalizujúce porušenie
sťažovateľkami označeného základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47
ods. 3 ústavy.
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutými
uzneseniami okresného súdu a obsahom základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3
ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 4, čl. 13 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a čl. 144
ods. 1 ústavy označených sťažovateľkami neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by reálne
signalizovala možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie
konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti sťažovateliek ako zjavne neopodstatnenej.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateliek (najmä návrhu na vydanie dočasného opatrenia) stratilo opodstatnenie, a preto
sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. novembra 2014