Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 809/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. novembra 2014

v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti

, , a obchodnej spoločnosti

, , zastúpených JUDr. Bohuslav MAJCHRÁK,

advokát, spol. s r. o., Nová Bystrica 850, konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta

JUDr. Bohuslava Majchráka, ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa

a v spojení s , ,

, , a

uzneseniami Okresného súdu Žilina č. k. 1456 z 21. augusta 2013,

č. k. 1649 z 3. septembra 2013 a č. k. 1663 z 3. septembra 2013,

a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti , a obchodnej spoločnosti

, o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. novembra

2013 faxom a 8. novembra 2013 poštou doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti

, (ďalej len „sťažovateľka v prvom rade“),

a obchodnej spoločnosti , (spolu len

„sťažovateľky“), zastúpených JUDr. Bohuslav MAJCHRÁK, advokát, spol. s r. o., Nová

Bystrica 850, konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Bohuslava Majchráka,

ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3

v spojení s , , , ,

a (ďalej len „“) uzneseniami

Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) č. k. 1456 z 21. augusta 2013,

č. k. 1649 z 3. septembra 2013 a č. k. 1663 z 3. septembra 2013.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľky sú účastníčkami

konkurzného konania vedeného na majetok úpadcu obchodnej spoločnosti

(ďalej len „úpadca“), a to v konaní

prebiehajúcom pred okresným súdom pod sp. zn. . K začatiu konkurzného

konania a k vyhláseniu konkurzu došlo po tom, ako uznesením okresného súdu

č. k. 1170 zo 17. mája 2013 zverejneným v Obchodnom vestníku č. 98/2013

z 23. mája 2013 bolo zastavené reštrukturalizačné konanie vedené voči úpadcovi (v tom

čase ešte v pozícii dlžníka, pozn.). Do funkcie správcu bol ustanovený

.

V predmetnom konkurznom konaní okresný súd uznesením č. k. 1456

z 21. augusta 2013 priznal veriteľovi ,

(ďalej len „ “), hlasovacie práva a ďalšie práva spojené s jeho popretými

pohľadávkami spolu v sume 4 800 618,12 € zapísanými v zozname pohľadávok

pod poradovými číslami 413 až 422.

Uznesením č. k. 1649 z 3. septembra 2013 okresný súd zamietol návrhy

veriteľov úpadcu na zrušenie uznesenia č. 1 schôdze veriteľov z 23. augusta 2013, ktorým

bol do funkcie správcu ustanovený správca

, . Súčasne zrušil uznesenie č. 2

schôdze veriteľov úpadcu z 23. augusta 2013, ktorým bol zvolený veriteľský výbor,

a návrhy na pozastavenie účinkov uznesenia č. 2 schôdze veriteľov úpadcu, ktorým bol

zvolený veriteľský výbor, zamietol.

Ďalším uznesením č. k. 1663 z 3. septembra 2013 okresný súd odvolal

pôvodne ustanoveného správcu a ustanovil nového správcu

Podstata námietky sťažovateliek proti uzneseniu okresného súdu č. k.

1456 z 21. augusta 2013 spočíva v priznaní hlasovacieho práva veriteľovi ,

bez toho, že by okresný súd „mal na to vytvorený skutkový a právny základ daný v súlade

s ust. “. V tejto súvislosti sťažovateľky argumentujú, že aj keď je im

známy obsah nálezu ústavného súdu sp. zn. z 1. augusta 2012, v ich veci

ide o „iný právny prípad z dôvodu iných skutkových tvrdení“.

Sťažovateľky tvrdia, že „ospravedlniteľným preto nemôže byť takýto postup súdu ani

s prihliadnutím na tvrdené skutočnosti o potrebe rýchleho rozhodnutia vzhľadom na termín,

ktorý určil správca v konkurze na prvú schôdzu veriteľov, pretože:

veriteľ ako zabezpečený veriteľ by nemohol vykonávať hlasovacie

práva ako z dôvodu postavenia zabezpečeného veriteľa;

k výmene správcu po rozhodnutí o jeho právach vo vzťahu k popretým pohľadávkam

a vo vzťahu k nim inak patriacim hlasovacím právam by sa zmeny v osobe správcu mohol v

konkurze dovolať v súlade s ust. § 36 ods. 1 písm. b ZoKR.

Tieto skutočnosti pri rozhodovaní súd nebral vôbec na zreteľ.“.

Sťažovateľky napádajú aj uznesenie okresného súdu č. k. 1649

z 3. septembra 2013, ktorým rozhodol o návrhoch na vyslovenie neplatnosti rozhodnutí

prvej schôdze veriteľov konanej 23. augusta 2013, pretože „z jeho rozhodnutia je zrejmé, že

rozhodol účelovo na prospech niektorých veriteľov a sťažovateľom odoprel právo

na dovolanie sa súdnej ochrany s prihliadnutím na im priznané (či nepriznané) práva

na schôdzi správcom“.

Sťažovateľky nesúhlasia s právnym názorom okresného súdu, podľa ktorého

„v prípade veriteľov a však súd zistil,

že ide o spriaznené osoby úpadcu, a preto im boli správcom hlasovacie práva priznané

nesprávne... Keďže veritelia a

z týchto dôvodov v zmysle v spojení s druhá veta nemali

na schôdzi veriteľov hlasovacie právo, v zmysle tak nemajú ani aktívnu

procesnú legitimáciu domáhať sa zrušenia uznesení schôdze veriteľov...“. Vo svojej

argumentácii vychádzajú z názoru, že „ak správca rozhodol, že im pri ich účasti na prvej

schôdzi veriteľov hlasovacie práva priznal, musí to súd pre konanie o ich návrhu akceptovať

a len v prípade, že by súd v konaní o návrhu iného veriteľa zistil (pri splnení ďalších

kumulatívnych podmienok vyžadovaných pre dôvodné konanie o takomto návrhu), a ak by

išlo o námietku niektorého z veriteľov vo vzťahu k takto realizovanému hlasovaciemu právu,

musel by konať o prípadnej neplatnosti prijatých rozhodnutí a v tomto sa s jeho

dôvodnosťou vysporiadať“.

Podľa názoru sťažovateliek „na ich strane podmienka na uplatnenie nároku

v súdnom konaní vo vzťahu k uplatneným námietkam voči prijatým rozhodnutiam, je

dôvodná“.

V nadväznosti na to sťažovateľky napádajú aj uznesenie okresného súdu

č. k. 1663 z 3. septembra 2013, ktorým okresný súd rozhodol o odvolaní

správcu a ustanovení nového správcu

Vzhľadom na uvedené sťažovateľky konštatujú, že okresný súd porušil ich základné

právo na súdnu ochranu podľa , základné právo na rovnosť účastníkov

podľa v spojení s , , , ,

a napadnutými uzneseniami, ktoré boli vydané „jednak

neprípustnou aplikáciou a výkladom právnych noriem ZoKR“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľky domáhajú, aby

ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľov... podľa a

Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 4, čl. 13 ods. 1, čl. 141

ods. 1 a čl. 144 ods. 1 uzneseniami Okresného súdu Žilina sp. zn. 1456 zo dňa

21. 08. 2013, 1649 zo dňa 3. 09. 2013 a 1663 zo dňa 3. 09. 2013

porušené boli.

2. Uznesenia Okresného súdu Žilina sp. zn. 1456 zo dňa 21. 08. 2013,

1649 zo dňa 3. 09. 2013 a 1663 zo dňa 3. 09. 2013 zrušuje a veci mu

vracia na ďalšie konanie.

3. Okresný súd Žilina je povinný uhradiť sťažovateľom trovy konania pred Ústavným

súdom Slovenskej republiky na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Bohuslav MAJCHRÁK,

advokát, spol. s r. o. so sídlom v Novej Bystrici 850 do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.“

Sťažovateľky súčasne navrhujú, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) uložil okresnému súdu, aby sa „dočasne zdržal vykonávania

právoplatných rozhodnutí uznesení č. 1456 zo dňa 21. 08. 2013,

1649 zo dňa 03. 09. 2013 a 1663 zo dňa 03. 09. 2013, a zároveň aby uložil

správcovi úpadcu... povinnosť zdržať sa oprávnení priznaných právoplatným rozhodnutím

OS Žilina č. 1663 zo dňa 03. 09. 2013 a ďalej spoločnosti ..

povinnosť zdržať sa oprávnení priznaných právoplatným rozhodnutím OS Žilina

č. 1456 zo dňa 21. 08. 2013“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno

považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci (v danej veci

všeobecného súdu) alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označili sťažovateľky, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom

prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva

alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr.

rozhodnutia , , , , , IV.

ÚS 27/2010).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Ústavný

súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy

všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a

následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a

uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS

78/07, ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ).

O zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti súdneho rozhodnutia v súvislosti

s právnym posúdením veci možno hovoriť spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu

a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej

právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú,

sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú

tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti

(, , ).

Uvedené právne východiská uplatnil ústavný súd aj pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti sťažovateliek.

Podstatou námietok sťažovateliek je ich nesúhlas s výkladom relevantných noriem

uplatneným v ich veci okresným súdom, ktorý podľa nich ignoroval popretie pohľadávok

, správcom a tiež veriteľmi úpadcu a priznal jej hlasovacie práva a ďalšie

práva spojené s jej popretými pohľadávkami. Nadväzne na to sťažovateľky nesúhlasia

ani s potvrdením uznesenia č. 1 a zrušením uznesenia č. 2 prijatých schôdzou veriteľov,

ktorá sa uskutočnila 23. augusta 2013, okresným súdom, ktorý veriteľov vo vzťahu

k preskúmavaným uzneseniam (ako jedných z navrhovateľov zrušenia uznesení č. 1 a č. 2

schôdze veriteľov, pozn.) považoval za spriaznené osoby úpadcu, ktoré nemajú na schôdzi

veriteľov hlasovacie právo, a teda ani aktívnu procesnú legitimáciu domáhať sa zrušení

uznesení schôdze veriteľov.

Všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich

zákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou

a výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom

zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade

a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu

pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania

(obdobne , ). Princíp spravodlivosti a požiadavka materiálnej

ochrany práv sú totiž podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany

(predovšetkým súdnej) v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu.

Ústavný súd z listín pripojených k sťažnosti zistil, že podaním doručeným okresnému

súdu 20. augusta 2013 pôvodný správca predložil podnet veriteľa

, na priznanie hlasovacích práv podľa

o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom

od 1. januára 2012 (ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“). K popretiu

prihlásených pohľadávok , došlo zo strany pôvodného správcu, ako aj

zo strany sťažovateľky v prvom rade a veriteľa

. Dňa 20. augusta 2013 bol okresnému súdu mailovou správou

doručený súhlas veriteľa , s uznaním pohľadávok veriteľa

Okresný súd uznesením č. k. 1456 z 21. augusta 2013 (právoplatným

6. septembra 2013) priznal veriteľovi , hlasovacie práva a ďalšie práva

spojené s popretými pohľadávkami. V predmetnej veci okresný súd ako konkurzný súd

riešil predovšetkým zásadnú právnu otázku, či možno priznať hlasovacie práva veriteľovi

s pohľadávkou, ktorú poprel nielen veriteľ (veritelia), ale aj správca.

Podstata právneho názoru okresného súdu v predmetnej veci je vyjadrená

v odôvodnení napadnutého uznesenia takto:

„Novelou účinnou od 1. 1. 2012 sa prihláseným veriteľom úpadcu otvorila

možnosť popierať pohľadávky iných do konkurzu prihlásených veriteľov, pričom popretie

pohľadávky v celom rozsahu má za následok stratu hlasovacích práv veriteľa.

Aby nedochádzalo k čisto účelovým popretiam pohľadávky veriteľa zo strany ďalšieho

veriteľa, zákon v citovanom upravil právomoc súdu rozhodnúť o priznaní

práv veriteľom takto popretej pohľadávky. Vzhľadom na účel citovaného ustanovenia

dočasnú korekciu svojvoľného popretia spôsobujúceho stratu hlasovacích práv, a tým

pádom ingerencie do najzávažnejších rozhodnutí prijímaných veriteľmi v priebehu

konkurzného konania (voľba veriteľského výboru a hlasovanie o výmene správcu), by sa

mohlo zdať, že postup priznania hlasovacích práv súdom v zmysle je

možný iba v prípade, ak pohľadávku poprie iný veriteľ, nie však správca. Uvedený záver by

mohol podporovať aj historický výklad, keď do novely účinnej od 1. 1. 2012 zákon nepoznal

iný prostriedok obnovenia hlasovacích práv v dôsledku popretia pohľadávky ako rozsudok

súdu vydaný v incidenčnom konaní (odhliadnuc od prípadného dodatočného uznania

pohľadávky správcom). Novozavedený inštitút priznania hlasovacích práv je dôsledkom

zavedenia možnosti popierania pohľadávok nielen správcom, ale aj konkurznými veriteľmi

navzájom (viď dôvodová správa k novele č. ).

Na druhej strane samotné znenie podporuje záver o možnosti súdu

priznať hlasovacie práva veriteľovi aj v situácii, keď jeho pohľadávku poprie nielen veriteľ,

ale aj správca. V samotnom ustanovení nie je explicitne uvedené, že

konkurzný súd by mohol priznať veriteľovi popretej pohľadávky práva s ňou spojené iba

v prípade, keď pohľadávku nepoprie správca. Toto ustanovenie navyše výslovne ukladá

správcovi predložiť podnet popretého veriteľa súdu, okrem iného aj so svojim stanoviskom,

či pohľadávku uznáva alebo neuznáva a v akom rozsahu, a z akého dôvodu. Neuznávanie

pohľadávky správcom sa nemôže prejaviť inak ako v podobe popretia pohľadávky správcom.

Z tejto formulácie je teda vyvoditeľný záver, že priznanie hlasovacích práv zákon

predpokladá nielen v situácii, keď pohľadávku správca uznal, ale aj v situácii, keď správca

pohľadávku neuznal, čo sa prejavilo v popretí pohľadávky správcom. V neposlednom rade

možno argumentovať aj tým, že správca môže popretú pohľadávku kedykoľvek neskôr uznať

(napr. ak správca poprel pohľadávku len z opatrnosti z dôvodu absencie účtovníctva

úpadcu), čo by v prípade výkladu o nemožnosti priznania hlasovacích práv pri súčasnom

popretí pohľadávky veriteľom aj správcom, vo svojich faktických dôsledkoch znamenalo

nemožnosť veriteľa popretej pohľadávky domáhať sa súdnej ochrany proti svojvoľnému

popretiu jeho pohľadávky iným veriteľom prostredníctvom postupu podľa ,

a tým k porušeniu veriteľovho ústavného práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1

SR. Nemožno tiež opomenúť to, že k svojvoľnému a špekulatívnemu popretiu

pohľadávky nemusí dôjsť len zo strany veriteľa, ale aj správcu. Hoci a zákon

o správcoch predpokladá, že správca vykonáva svoju funkciu nestranne a s odbornou

starostlivosťou, vo všeobecnosti je celkom prirodzene v niektorých prípadoch správca

motivovaný poprieť pohľadávku niektorých veriteľov z dôvodu, že práve títo veritelia môžu

prejavovať vôľu správcu na prvej schôdzi veriteľov vymeniť (in concreto v posudzovanom

prípade túto okolnosť súd nevie pre nedostatok relevantných informácií posúdiť, z obsahu

konkurzného spisu sú však zistiteľné nezhody správcu a popretého veriteľa ešte z času pred

popretím pohľadávky veriteľa, pričom spisový materiál obsahuje aj podnet veriteľa

na odvolanie správcu...). Korekčný mechanizmus v podobe priznania práv spojených

s popretou pohľadávkou sa tak javí ako užitočný aj v prípade popretia pohľadávky

správcom.“

V ďalšej časti napadnutého uznesenia okresný súd poukázal aj na skutočnosť, že mu

„... je známy aj opačný názor vyslovený v odbornej literatúre (Ďurica, M.: Zákon

o konkurze a reštrukturalizácii. Komentár, Bratislava: C. H. Beck Praha 2012, s. 274, tento

však bol publikovaný z časového hľadiska pred opačným rozhodnutím Ústavného súdu SR

uvedeným nižšie), súd s poukazom na potrebu ústavne konformného výkladu právnych

predpisov vychádzajúc z vyššie uvedených úvah a berúc do úvahy aj aktuálnu judikatúru

Ústavného súdu SR k rovnakej problematike, dospel k záveru o možnosti priznania

hlasovacích práv veriteľovi popretej pohľadávky aj v prípade súčasného popretia

pohľadávky tak veriteľmi, ako aj správcom (rovnaký záver viď v uznesení Ústavného súdu

SR sp. zn. 12 z 1. augusta 2012). Je povinnosťou všeobecných súdov

v situácii, keď právny predpis dovoľuje dvojaký výklad (jeden ústavne konformný a druhý

ústavne nekonformný), vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným (viď

uznesenie Ústavného súdu SR z 3. novembra 2006). Za ústavne konformný

považuje súd v danej situácii výklad zabezpečujúci účastníkovi čo najväčšiu mieru

realizácie jeho procesných práv, v posudzovanom prípade sa prejavujúci hlasovacími

právami.

K priznaniu práv spojených s popretou pohľadávkou je potrebné podľa názoru súdu

pristupovať len v nevyhnutných prípadoch. Rozhodnutie o priznaní práv spojených

s popretou pohľadávkou má predbežný charakter a nijako neprejudikuje výsledok

incidenčného sporu o popretej pohľadávke. Konkurzné konanie je vo svojej povahe vždy

procesom riešiacim súbeh pohľadávok a často rozporných záujmov veriteľov úpadcu. Súdna

ochrana práv jednotlivých veriteľov v konkurznom konaní aj prostredníctvom inštitútu

zakotveného v , tak musí byť vyvážená a nemôže neodôvodneným

priznaním práv spojených s popretou pohľadávkou zasiahnuť do práv iných veriteľov

úpadcu. In abstracto je tak priznanie práv spojených s popretou pohľadávkou namieste

najmä vtedy, keď sa popretie pohľadávky javí ako účelové a špekulatívne alebo ak absentuje

odôvodnenie popretia (súdu sú z jeho činnosti známe popretia, ktoré boli len zhlukom slov

bez akéhokoľvek zmyslu). Pôjde tiež o prípady, keď pohľadávky popretého veriteľa boli pred

vyhlásením konkurzu priznané exekučným titulom (v súlade s princípom právnej istoty je

potrebné rešpektovať najmä právoplatné rozhodnutia súdov), či pôjde o pohľadávky zistené

v reštrukturalizácii predchádzajúcej konkurzu alebo pohľadávky riadne evidované

v účtovníctve dlžníka, či uznané dlžníkom, nakoľko uznanie pohľadávky zakladá vyvrátiteľnú

právnu domnienku o existencii záväzku v čase uznania a spôsobuje prenos dôkazného

bremena o neexistencii dlhu na dlžníka.

Rozhodnutie súdu podľa nenahrádza zistenie pohľadávky, to je

vyhradené incidenčnému konaniu. V konaní nedochádza k dokazovaniu, pre priznanie práv

spojených s popretou pohľadávkou postačuje osvedčenie pohľadávky a zistenie, že právny

dôvod prihlásenej pohľadávky je vierohodne doložený. ...“.

V nadväznosti na citované okresný súd ďalej v napadnutom uznesení uviedol:

„V konkrétnom posudzovanom prípade sú popreté pohľadávky vierohodne doložené.

Dôvodom popretia pohľadávok prihlásených pod poradovými číslami 413 a 414 zo strany

správcu a veriteľa má byť skutočnosť, že podpisy zástupcov

dlžníka na zmluvách medzi veriteľom , a úpadcom sú falošné. Nemožno

však nezohľadniť fakt, že po vyhotovení znaleckých posudkov preukazujúcich údajne

sfalšované podpisy zástupcov úpadcu na zmluvách, úpadca svoj záväzok z týchto zmlúv

uznal aj s úradným osvedčením podpisov osôb konajúcich v mene úpadcu (pričom pri tomto

uznaní konala v mene úpadcu aj osoba, ktorej podpisy mali byť sfalšované). Tieto

pohľadávky boli v bezprostredne konkurzu predchádzajúcom reštrukturalizačnom konaní

zistené a popretý veriteľ bol ako najväčší veriteľ dokonca predsedom veriteľského výboru.

Nosný dôvod popretia sfalšované podpisy mali byť zistené znaleckým posudkom

vyhotoveným na objednávku úpadcu, ktorý pravosť podpisov namietal so značným časovým

odstupom (po tom, čo plnenie z úverových zmlúv prijal a k zmluvám uzatvoril rad dodatkov

konajúc aj osobami podpisujúcimi spochybňované zmluvy, pri ktorých platnosť zmlúv nijako

nespochybňoval) až v čase začatého reštrukturalizačného konania, čo značne znižuje

dôveryhodnosť vypracovaného znaleckého posudku, ktorého závery neboli preverené

znalcom ustanoveným súdom a tiež dôveryhodnosť tvrdení úpadcu o falošnosti podpisov.

Možno súhlasiť so stanoviskom správcu, že uznanie pohľadávok úpadcom ani uzatváranie

dodatkov nemôžu konvalidovať absolútne neplatný právny úkon, avšak tieto úkony značne

naštrbujú dôveryhodnosť tvrdení o falošnosti podpisov. Pohľadávky veriteľa sú z väčšej

časti aj podľa predloženého zoznamu prihlásených pohľadávok evidované v účtovníctve

úpadcu a úpadca voči nim v konkurznom konaní nič nenamietal.

Osobitne je potrebné sa vyjadriť k popretiu pohľadávok veriteľom

a jeho následnému súhlasu s uznaním pohľadávok podľa . V popieracích

úkonoch veriteľa absentujú bližšie dôvody popretí, jediný veriteľom uvedený

dôvod popretia pohľadávok (neplatnosť Zmluvy o úvere), pokiaľ ide o pohľadávky

prihlásené prihláškami pod poradovými číslami 415 až 422, je okrem toho, že je zjavne

neurčitý, dokonca zmätočný a nezmyselný, keď pohľadávky prihlásené ako pohľadávky

z titulu poskytnutých bankových záruk sú spochybňované z dôvodu údajnej neplatnosti

úverovej zmluvy, ktorá sa pri popretých pohľadávkach ako právny dôvod vzniku

prihlásených pohľadávok vôbec nespomína. Ide tak o ukážkový príklad takého druhu

neodôvodneného a svojvoľného popretia, ktorý bol dôvodom pre zakotvenie inštitútu

priznania hlasovacích práv veriteľovi popretej pohľadávky v ustanovení .

Súd rozhodoval aj o priznaní hlasovacích práv spojených s pohľadávkami popretými iba

veriteľom napriek jeho neskoršiemu súhlasu s uznaním pohľadávok v zmysle

, nakoľko k momentu rozhodovania súdu z obsahu spisu a najmä

z konečného zoznamu pohľadávok nevyplývalo, že by došlo k uznaniu popretých

pohľadávok.

Vedený vyššie uvedenými úvahami súd priznal veriteľovi

hlasovacie práva a ďalšie práva spojené s jeho popretými pohľadávkami tak, ako je uvedené

vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Toto uznesenie je predbežne vykonateľné dňom jeho doručenia správcovi bez ohľadu

na jeho právoplatnosť a má len predbežný charakter. Súd opätovne zdôrazňuje, že jeho

rozhodnutie nijako neprejudikuje a nenahrádza výsledok incidenčného sporu o popretých

pohľadávkach.“

Ústavný súd v medziach svojej právomoci preskúmal napadnuté uznesenie okresného

súdu z hľadísk, ktoré pripúšťa ústavný prieskum súdnych rozhodnutí na základe sťažnosti

podľa , a dospel k záveru, že uznesenie č. k. 1456 z 21. augusta

2013 je z ústavného hľadiska udržateľné, keďže sťažovateľkami formulované námietky

nemajú takú relevanciou, aby ústavný súd svojím zásahom vstúpil do výsledkov

napadnutého konania.

Namietaná arbitrárnosť uznesenia okresného súdu č. k. 1456

z 21. augusta 2013 má podľa sťažovateliek vyplývať z nesprávnej aplikácie § 32 ods. 20

zákona o konkurze a reštrukturalizácii okresným súdom, ktorý veriteľovi ,

priznal hlasovacie práva spojené s jeho popretými pohľadávkami.

Podľa § 32 ods. 20 zákona o konkurze a reštrukturalizácii účinného od 1. januára

2012 prihlášku pohľadávky, ktorá bola účinne popretá veriteľom, správca predloží na podnet

popretého veriteľa bez zbytočného odkladu súdu spolu s listinami, ktoré predložil

prihlasujúci veriteľ a popierajúci veriteľ, a svojím stanoviskom, či pohľadávka je a v akom

rozsahu evidovaná v účtovníctve, či je a v akom rozsahu namietaná úpadcom a či ju uznáva,

alebo ju neuznáva a v akom rozsahu a z akého dôvodu. Súd na základe týchto listín

bez zbytočného odkladu rozhodne, či a v akom rozsahu veriteľovi prizná hlasovacie práva

a ďalšie práva spojené s popretou pohľadávkou. Rozhodnutie súd doručí správcovi

a veriteľovi, o ktorého právach spojených s popretou pohľadávkou rozhodoval; rozhodnutie

sa nezverejňuje v Obchodnom vestníku. Proti rozhodnutiu je oprávnený podať odvolanie

veriteľ, o ktorého právach spojených s popretou pohľadávkou súd rozhodoval.

V dôvodovej správe k o konkurze a reštrukturalizácií

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o konkurze a reštrukturalizácii“) zákonodarca vo vzťahu k novému zneniu § 32 zákona

o konkurze a reštrukturalizácii uviedol, že rozhodovanie súdu o priznaní hlasovacích práv

veriteľovi pohľadávky popretej iným veriteľom súvisí so zavedením práva veriteľov popierať

pohľadávky iných veriteľov (pozri poslednú vetu dôvodovej správy k bodu 33 vládneho

návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa o konkurze

a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov;

Dostupné na internete:

<www.nrsr.sk/web/Default.aspx?sid=zakony/zakon&MasterID=3738>).

Zo znenia označeného ustanovenia zákona o konkurze a reštrukturalizácii vyplýva,

že všeobecné súdy príslušné v konkurznom konaní konať (ďalej len „konkurzný súd“) majú

právomoc rozhodnúť o priznaní hlasovacích práv a ďalších práv spojených s popretou

pohľadávkou v prípade, ak pohľadávka veriteľa bola účinne popretá iným veriteľom

a veriteľ popretej pohľadávky doručí správcovi podnet na predloženie veci príslušnému

konkurznému súdu na účely priznania hlasovacích práv a ďalších práv spojených s popretou

pohľadávkou. Konkurzný súd má právo tieto hlasovacie práva priznať po preskúmaní

stanoviska správcu obsahujúceho okrem iného aj vyjadrenie, či popretú pohľadávku uznáva

alebo neuznáva.

Ustanovenie § 32 ods. 20 zákona o konkurze a reštrukturalizácii teda podľa názoru

ústavného súdu nevylučuje, aby konkurzný súd priznal hlasovacie právo veriteľovi popretej

pohľadávky aj v prípade, ak správca túto pohľadávku neuznáva. V označenom ustanovení

zákona o konkurze a reštrukturalizácii pritom nie je explicitne uvedené, že by konkurzný

súd mohol veriteľovi popretej pohľadávky priznať hlasovacie práva, ako aj ďalšie práva

spojené s touto pohľadávkou len v prípade, ak pohľadávku súčasne s iným veriteľom

nepoprel aj správca. Právomoc priznať hlasovacie práva veriteľovi popretej pohľadávky

konkurznému súdu z označeného ustanovenia však nevyplýva, pokiaľ niektorý z veriteľov

účinne nepoprie pohľadávku iného veriteľa, resp. že takú pohľadávku poprie len správca

konkurznej podstaty.

Podľa názoru ústavného súdu len samotná skutočnosť, že právna úprava umožňujúca

priznanie hlasovacích práv veriteľovi pohľadávky popretej iným veriteľom bola zavedená do

zákona o konkurze a reštrukturalizácii v súvislosti s právom veriteľov poprieť v konkurznom

konaní pohľadávku iného veriteľa, ešte neznamená, že konkurzný súd nemôže svojím

rozhodnutím priznať hlasovacie práva veriteľovi tej pohľadávky, ktorá bola popretá iným

veriteľom a súčasne správcom. V tejto súvislosti sa žiada uviesť, že priznanie hlasovacieho

práva veriteľovi popretej pohľadávky nemení nič na samotnom popretí pohľadávky a

hlasovacie práva sa priznávajú len do času, kým sa právoplatne nerozhodne o popretej

pohľadávke v merite veci, t. j. incidenčnom konaní. Okresný súd preto v uznesení č. k. 4 R

1/2012 1456 z 21. augusta 2013 správne pri svojom rozhodovaní o priznaní hlasovacích

práv veriteľovi popretých pohľadávok konštatoval, že takéto rozhodnutie má iba predbežný

charakter.

Vychádzajúc z konkrétnych okolností posudzovanej veci, ako aj s prihliadnutím

na svoju doterajšiu judikatúru (), ústavný súd dospel k záveru, že okresný

súd neaplikoval § 32 ods. 20 zákona o konkurze a reštrukturalizácii arbitrárne, ale

vychádzal z účelu tejto právnej normy inkorporovanej Zmyslom

inkorporácie označeného ustanovenia do zákona o konkurze a reštrukturalizácii totiž bolo

rozšírenie pôsobnosti konkurzných súdov takým spôsobom, ktorý by im umožnil zamedziť

účelovému popieraniu pohľadávok v konkurznom konaní a aby v odôvodnených prípadoch

veriteľovi popretej pohľadávky umožnili vplyv na priebeh konkurzného konania. Okresný

súd v danej veci podľa názoru ústavného súdu nerozhodol v rozpore s uvedeným účelom

a pri svojom rozhodovaní posúdil všetky relevantné skutočnosti týkajúce sa popretej

pohľadávky. Predovšetkým považoval za podstatnú tú skutočnosť, že úpadca voči

prihláseným pohľadávkam veriteľa , nič nenamietal, v reštrukturalizačnom

konaní bezprostredne predchádzajúcom konkurzu boli tieto pohľadávky zistené, pričom

popretý veriteľ bol dokonca ako najväčší veriteľ predsedom veriteľského výboru.

Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci všeobecného súdu je opodstatnená

len v prípade jej nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.

Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi v zmysle

svojej ustálenej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor okresného súdu ako

konkurzného súdu iba v prípade, ak by bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne

nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu

posudzovaný výklad okresného súdu takéto nedostatky nevykazuje.

Ústavný súd teda nezistil existenciu skutočností svedčiacich o tom, že by napadnuté

uznesenie okresného súdu bolo možné považovať za popierajúce zmysel práva na súdnu

ochranu, pretože okresný súd právne závery, ku ktorým dospel, zrozumiteľne vysvetlil.

Okresný súd rozhodol spôsobom, s ktorým sťažovateľky nesúhlasia, ale rozhodnutie

dostatočne odôvodnil na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré

ústavný súd nie je vzhľadom na už uvedené oprávnený a ani povinný nahrádzať. K tomu

ústavný súd obdobne poznamenáva, že ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí

podľa želania účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom

pre namietanie porušenia základného práva (napr. ).

Pokiaľ ide o uznesenie okresného súdu č. k. 1649 z 3. septembra 2013,

sťažovateľky ho považovali za arbitrárne, pretože im v konaní o zrušenie uznesení č. 1 a č. 2

prijatých schôdzou veriteľov uskutočnenou 23. augusta 2013 nepriznal aktívnu procesnú

legitimáciu z dôvodu, že ich považoval za osoby spriaznené s úpadcom. Sťažovateľky preto

v zmysle § 35 ods. 4 zákona o konkurze a reštrukturalizácii nemali na schôdzi veriteľov

hlasovacie právo.

V napadnutom uznesení č. k. 1649 z 3. septembra 2013 okresný súd

rozhodol o zamietnutí návrhu na zrušenie uznesenia č. 1, ktorým bol do funkcie správcu

ustanovený správca , a o zrušení

uznesenia č. 2, ktorým bol zvolený veriteľský výbor úpadcu, prijatých schôdzou veriteľov

uskutočnenou 23. augusta 2013, pričom návrh na pozastavenie účinkov uznesenia č. 2

schôdze veriteľov zamietol.

V relevantnej časti odôvodnenia označeného uznesenia okresný súd uviedol:

„Z obsahu Zápisnice zo schôdze veriteľov úpadcu, doručenej súdu dňa

26. 8. 2013..., súd zistil, že dňa 23. 8. 2013 prijala schôdza veriteľov úpadcu uznesenie č. 1,

ktorým bol do funkcie správcu ustanovený správca

... Schôdza veriteľov tiež prijala uznesenie č. 2, ktorým boli za členov veriteľského výboru

zvolení veritelia , , ,

a . Pri každom jednotlivom hlasovaní zápisnica

uvádza celkový počet hlasov, počet hlasov za a hlasov proti a hlasov, ktoré sa zdržali

hlasovania, avšak bez uvedenia toho, ako ktorí konkrétni veritelia hlasovali...

Vo všeobecnosti možno uviesť, že z ustanovenia ods. vyplýva, že veriteľ sa

môže domáhať zrušenia prijatého uznesenia schôdze veriteľov, ak

a) bol prítomný na schôdzi veriteľov,

b) mal hlasovacie právo,

c) na schôdzi uplatnil do zápisnice odôvodnenú námietku rozporu prijatého

uznesenia so zákonom.

Všetky uvedené predpoklady musia byť splnené kumulatívne. Predpokladom

úspešnosti návrhu je jeho podanie v päťdňovej lehote po skončení schôdze veriteľov a tiež

rozpor napadnutého uznesenia so zákonom, ktorý môže byť založený tak rozporom obsahu

samotného uznesenia so zákonom, ako aj porušením formálnych pravidiel pri prijímaní

napadnutého uznesenia. Veriteľ sa môže domáhať zrušenia uznesenia len z tých dôvodov,

ktoré uviedol v námietke. Súd vecne preskúmava napadnuté uznesenie len z dôvodov, ktoré

veriteľ v námietke uviedol. Súd môže zrušiť iba to uznesenie, ktoré v zákonnej lehote

napadol procesne aktívne legitimovaný veriteľ, inými slovami, nemôže zrušiť uznesenie

bez návrhu ex offo z vlastnej iniciatívy, hoc by aj trpelo vadami, ktoré by pri relevantnom

návrhu aktívne legitimovaného subjektu viedli k jeho zrušeniu. Rovnako nemožno zrušiť

uznesenie, ak by ho napadol subjekt bez aktívnej procesnej legitimácie v zmysle § 35 ods. 8

, resp. veriteľ, ktorý nesplnil kumulatívne všetky predpoklady uvedené vyššie. Uznesenie

nenapadnuté v zákonnej lehote aktívne legitimovaným veriteľom, hoc by aj bolo

z materiálnych či formálnych dôvodov v rozpore so zákonom, by bolo nutné považovať

za platné a záväzné.

Z hľadiska zachovania lehoty na podanie návrhu v zmysle možno

konštatovať, že všetci veritelia, ktorí sa domáhajú zrušenia uznesení schôdze veriteľov

úpadcu, podali návrh včas.“

K aktívnej procesnej legitimácii jednotlivých veriteľov, ktorí podali návrhy

na zrušenie uznesení prijatých schôdzou veriteľov úpadcu 23. augusta 2013, okresný súd

v napadnutom uznesení uviedol:

«Z prezenčnej listiny zo schôdze veriteľov úpadcu zo dňa 23. 8. 2013 súd zistil, že

všetci veritelia, ktorí sa domáhajú zrušenia uznesení schôdze veriteľov, mali správcom

na schôdzi priznané hlasovacie práva aspoň v minimálnom rozsahu. Ak by súd posudzoval

aktívnu legitimáciu veriteľov na podanie návrhu na zrušenie uznesení schôdze veriteľov iba

na základe priznania hlasovacích práv správcom, musel by konštatovať, že všetci veritelia,

ktorí sa domáhajú zrušenia uznesení, majú aj aktívnu procesnú legitimáciu. V prípade

veriteľov a však súd zistil, že ide

o spriaznené osoby úpadcu, a preto im boli správcom hlasovacie práva priznané nesprávne.

Pohľadávky spriaznených osôb sa v zmysle uspokojujú v poradí ako

podriadené pohľadávky a v zmysle druhá veta s takýmito pohľadávkami nie

spojené hlasovacie právo na schôdzi veriteľov ani pasívne volebné právo byť volený

do veriteľského výboru. Keďže veritelia a

z týchto dôvodov v zmysle v spojení s druhá veta

nemali na schôdzi veriteľov hlasovacie právo, v zmysle , tak nemajú ani

aktívnu procesnú legitimáciu domáhať sa zrušenia uznesení schôdze veriteľov...

je spriaznenou osobou dlžníka podľa § 9 ods. 1

písm. b) , nakoľko má v úpadcovi kvalifikovanú účasť. Skutočnosť, že tento veriteľ

je spriaznenou osobou úpadcu vyplýva aj z odôvodnenia odvolania

dlžníka proti uzneseniu tunajšieho súdu č. k. 1039 zo dňa

18. 12. 2012 o zamietnutí reštrukturalizačného plánu dlžníka..., v ktorom sa uvádza, že

akcionár dlžníka, obchodná spoločnosť , previedol Zmluvou o kúpe

finančných nástrojov, uzatvorenou dňa 15. 2. 2012, svoje akcie v spoločnosti na spoločnosť

.., ktorá od takto zrealizovaného prevodu vykonávala v zmysle

dohody všetky práva akcionára v spoločnosti V rámci výkonu práv

akcionára spoločnosti uzatvorila potom spoločnosť

, so spoločnosťou dňa 15. 2. 2012 Komisionársku

zmluvu, ktorou sa jej účastníci dohodli, že v zozname akcionárov ostane aj naďalej zapísaná

spoločnosť Keďže obchodná spoločnosť

mala v tom čase v spoločnosti kvalifikovanú účasť, uvedené

potvrdzuje, že aj keby spoločnosť nebola majiteľom akcií

úpadcu, samotný úpadca potvrdil, že od tohto dňa mala spoločnosť

možnosť uplatňovať vplyv na riadení úpadcu, ktorý je porovnateľný s vplyvom

zodpovedajúcim podielu predstavujúcemu aspoň 5 % na základnom imaní úpadcu tak, ako

predpokladá .

Vzhľadom na to, že podľa aktuálneho výpisu z Obchodného registra Okresného súdu

Banská Bystrica obchodná spoločnosť je spoločníkom obchodnej

spoločnosti , pričom je majiteľom obchodného podielu v tejto

spoločnosti vo výške 8000/14639, veriteľ je spriaznenou osobou

dlžníka podľa .

K podaniu veriteľa doručenému súdu dňa 2. 9. 2013 je

potrebné uviesť nasledovné:

tvrdí, že akcionárom úpadcu nikdy nebol, čo

dokladuje odstúpením od Zmluvy o kúpe finančných nástrojov z 15. 2. 2012 s účinkami

od počiatku. Toto tvrdenie nezodpovedá skutočnosti a listinným dôkazom v spise. Zmluva

o prevode finančných nástrojov je uzatvorená podľa

o cenných papieroch. Táto zmluva sa v zmysle § 30 ods. 1 zákona o cenných papieroch

riadi ustanoveniami o kúpnej zmluve. V právnom režime

, ak dôjde k odstúpeniu od zmluvy, k zániku zmluvy dochádza s

účinkami ex nunc, teda minimálne v čase od 15. 2. 2012 do 6. 7. 2012 mohla spoločnosť

uplatňovať v úpadcovi aspoň nepriamy vplyv v zmysle § 9 ods. 3

(ako však vyplýva z ďalšieho, tento vplyv podľa tvrdení dlžníka mohla spoločnosť

uplatňovať aj po tomto dátume), a to tak, že práva akcionára

vykonávala spoločnosť vo vlastnom mene na účet

na základe Komisionárskej zmluvy z 15. 2. 2012... S poukazom na

Komisionársku zmluvu tak na uplatňovanie vplyvu nebol vôbec

potrebný zápis v zozname akcionárov úpadcu. Ustanovenie myslí aj na

takéto prípady spriaznenosti, keď za kvalifikovanú účasť považuje aj možnosť uplatňovania

vplyvu na riadení právnickej osoby. Pre posúdenie, či niekto má alebo nemá kvalifikovanú

účasť nie je rozhodujúce, či právne dohľadateľným spôsobom drží podiel v právnickej

osobe, ale či má možnosť uplatňovať vplyv na riadení právnickej osoby, čo možno preukázať

aj fakticky, a to napríklad tým, ako sa správa dlžníkov manažment, komu si manažment

dáva neformálne schvaľovať svoje rozhodnutia, kto aktívne vystupuje v mene spoločnosti

ako „decisionmaker“ napriek tomu, že formálne nemá k právnickej osobe žiaden vzťah, a

pod. Pre posúdenie uvedeného môžu byť rozhodujúce aj také skutočnosti ako mailová

korešpondencia, spoločná adresa sídla, právne zastúpenie tou istou advokátskou

kanceláriou, splnomocnenie tých istých osôb v dôležitých veciach a pod. (citované podľa

Pospíšil, B. Zákon o konkurze a reštrukturalizácii. Komentár. Bratislava, Iura edition,

2012, s.40). Uplatniac tieto kritériá naznačené odbornou literatúrou je možné priamo v

obsahu spisového materiálu nájsť viacero dôkazov o spriaznenosti spoločnosti

s úpadcom a ďalšími s úpadcom spriaznenými osobami:

na č. l. 1076 sa nachádza Uznesenie Prezídia Policajného zboru SR, Úradu boja

proti korupcii ČVS: PPZ 177/BPK B 2011 z 15. 12. 2011, z ktorého vyplýva, že skupina

osôb spriaznených s úpadcom bola už v roku 2011 zastúpená

, konateľom súčasného právneho zástupcu

a ,

viaceré spriaznené osoby úpadcu, ktorých spriaznenosť bola priznaná samotným

úpadcom a zistená a odôvodnená predchádzajúcimi rozhodnutiami Okresného súdu Žilina

a Krajského súdu v Banskej Bystrici obsiahnutými v spise, sa v reštrukturalizačnom konaní

dali zastúpiť buď priamo spoločnosťou , alebo jej predsedníčkou

predstavenstva, ktorá je zároveň jedinou akcionárkou tejto spoločnosti alebo členom jej

dozornej rady, napr. na č. l. 483 sa nachádza splnomocnenie, ktorým

splnomocňuje , člena dozornej rady

na zastupovanie na schôdzi veriteľov dlžníka dňa 27. 7. 2012; na č. l. 592 sa nachádza

splnomocnenie, ktorým splnomocnil predsedníčku predstavenstva

, , na zastupovanie na zasadnutí

veriteľského výboru úpadcu dňa 5. 11. 2012; na č. l. 652 sa nachádza splnomocnenie ďalšej

spriaznenej osoby úpadcu pre , člena dozornej rady

, na zastupovanie na schvaľovacej schôdzi dňa 30. 11. 2012;

na č. l. 664 spriaznená osoba úpadcu splnomocňuje

na zastupovanie na schvaľovacej schôdzi; na č. l. 703 spriaznená osoba úpadcu

udeľuje splnomocnenie , členovi dozornej

rady , na zastupovanie na schvaľovacej schôdzi

minulá aj súčasná personálna prepojenosť členov orgánov spoločnosti

s inými spriaznenými osobami úpadcu.

Tieto skutočnosti izolovane sami osebe nedokazujú spriaznenosť

s úpadcom, posúdené však vo vzájomných súvislostiach a v kontexte

predloženej Zmluvy o prevode finančných nástrojov a Komisionárskej zmluvy z 15. 2. 2012

a opakovaných tvrdení úpadcu o ako o akcionárovi úpadcu,

znedôveryhodňujú tvrdenia a dôkazy predložené veriteľom

a odôvodňujú záver o spriaznenosti s úpadcom...»

Okresný súd v napadnutom uznesení ďalej uviedol, že má „... vzhľadom na časové

súvislosti, pochybnosti o hodnovernosti dôkazov, ktoré mu boli predložené veriteľom

v prílohách podania doručeného súdu dňa 2. 9. 2013. Na č. l. 1094 sa

nachádza Rubopis k Hromadnej akcii úpadcu série B, číslo AH006, ktorý bol súdu

doručený úpadcom ako príloha jeho odvolania dňa 11. 1. 2013, na ktorom je vyznačený len

jeden rubopis, a to prevod akcií z 15. 2. 2012 z na

Porovnaním toho istého Rubopisu, predloženého súdu veriteľom

v prílohe podania doručeného súdu dňa 2. 9. 2013, je možné konštatovať ich

rozdielnosť. Do úvahy prichádza alternatíva, že dňa 11. 1. 2013 bola súdu dlžníkom

predložená nepravdivá fotokópia Rubopisu, nezodpovedajúca vtedy aktuálnemu stavu

(bez rubopisu, ktorý mal byť vykonaný už viac ako šesť mesiacov predtým dňa 6. 7. 2012)

alebo zápis na fotokópii Rubopisu predložený veriteľom je ante

datovaný. Pochybnosti súdu vzbudzuje aj predloženie neúplnej fotokópie Zmluvy o kúpe

finančných nástrojov z 15. 2. 2012. Predložením dvoch rozdielnych fotokópií listinného

dôkazu (Rubopisu) mohlo dôjsť k spáchaniu trestného činu marenia spravodlivosti podľa

, ktoré podozrenie súd z úradnej povinnosti postúpi na prešetrenie

orgánom činným v trestnom konaní...

Zhrnúc svoje zistenia a závery súd konštatuje, že z veriteľov domáhajúcich sa

zrušenia uznesení schôdze veriteľov úpadcu majú aktívnu legitimáciu na podanie návrhu

veritelia , a Finančné riaditeľstvo SR, naopak

aktívnu legitimáciu nemajú veritelia a

Námietky týchto dvoch veriteľov voči priznaniu hlasovacích práv veriteľovi

s argumentáciou, že rozhodnutie súdu o priznaní hlasovacích práv tomuto

veriteľovi je „právne bezvýznamné“, je z ich strany ignorovaním právoplatného

a vykonateľného súdneho rozhodnutia. Nespokojnosť veriteľa so spôsobom rozhodnutia

súdu nemôže viesť k jeho popieraniu a nerešpektovaniu.».

Zamietnutie návrhu na zrušenie uznesenia č. 1 schôdze veriteľov okresný súd

odôvodnil takto:

„Možno konštatovať, že pokiaľ ide o napadnuté uznesenie č. 1 o výmene správcu,

námietky do zápisnice o schôdzi veriteľov podali veritelia a

, títo však vzhľadom na svoju spriaznenosť s úpadcom nemali mať na

schôdzi hlasovacie práva, a tak nemajú ani aktívnu legitimáciu na podanie návrhu na

zrušenie tohto uznesenia. Zrušenia uznesenia č. 1 o výmene správcu sa domáhal aj veriteľ

Slovenská republika Finančné riaditeľstvo SR, avšak tento veriteľ voči prijatému uzneseniu

č. 1 nevzniesol na schôdzi veriteľov námietku do zápisnice zo schôdze veriteľov a nesplnil

tak jeden zo základných predpokladov na vyhovenie návrhu na zrušenie ním napadnutého

uznesenia v zmysle . V tomto smere sa javí aj návrh veriteľa Slovenská

republika Finančné riaditeľstvo SR ako zmätočný, keď v odôvodnení svojho návrhu

namieta len pochybenia prijímania uznesenia o voľbe veriteľského výboru a nie o výmene

správcu, naproti tomu v závere svojho návrhu sa domáha zrušenia všetkých uznesení

schôdze veriteľov bez ich bližšej špecifikácie. Dá sa vyvodiť, že veriteľ zrejme mal v úmysle

napádať len uznesenie č. 2 o voľbe veriteľského výboru. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu

č. 1 o výmene správcu teda možno uzavrieť, že hoci bolo napadnuté až troma veriteľmi, tak

dvaja z nich vzhľadom na spriaznenosť s úpadcom na jeho napadnutie nemajú aktívnu

legitimáciu a návrhu veriteľa Slovenská republika ‒Finančné riaditeľstvo SR nemožno

vyhovieť pre nevznesenie odôvodnenej námietky do zápisnice zo schôdze veriteľov, a preto

súd návrhy na zrušenie uznesenia schôdze veriteľov úpadcu č. 1 o výmene správcu

zamietol.“

Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu č. 2 o voľbe veriteľského výboru okresný súd

v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol:

„Základným predpokladom pre procesný postup súdu pri preskúmavaní

napadnutého uznesenia je prieskumu schopná zápisnica zo schôdze veriteľov, ktorá

zachytáva obsah napadnutého uznesenia. Obsah zápisnice zo zasadania veriteľského výboru

a schôdze veriteľov musí mať náležitosti stanovené v a v . V

ostatnom sa na postup správcu primerane aplikujú ustanovenia a súvisiacich

predpisov... Zo zápisnice, resp. z prezenčnej listiny ako jej súčasti musí vyplývať, kto sa

schôdze veriteľov alebo zasadania veriteľského výboru zúčastnil, kto za účastníka

konkurzného konania konal ( a ) a na základe akých právnych skutočností

(plnomocenstvo, poverenie a pod.). Pretože veriteľské orgány prijímajú svoje rozhodnutia

na základe hlasovania, musí byť zrejmé, ktorý účastník hlasoval za prijatie rozhodnutia

(resp. z praktických dôvodov hlasoval proti, resp. sa zdržal hlasovania). Samotné

uvedenie počtu hlasov robí výsledky hlasovania nepreskúmateľným, čo je v rozpore aj

s právnou istotou účastníkov konania (uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

z 13. 4. 2010).

In concreto v posudzovanom prípade absentuje v súdu doručenej zápisnici

zo schôdze veriteľov uvedenie, ktorý veriteľ, resp. veritelia hlasovali za, proti prijatiu

napadnutých uznesení, či sa hlasovania zdržali. Absencia uvedených náležitostí znemožňuje

súdu riadny vecný prieskum námietok veriteľov voči napadnutým uzneseniam. Námietky

veriteľov smerovali najmä k určeniu hlasovacích práv a k tomu, že v jednotlivých

hlasovaniach hlasovali aj veritelia bez hlasovacích práv. Ak zápisnica neobsahuje údaje

o tom, ako ktorí veritelia hlasovali, súd nevie preskúmať, či sa hlasovania v rozpore so

zúčastnili aj veritelia, ktorým hlasovacie právo z rôznych dôvodov nepriznáva (napr.

z dôvodu spriaznenosti veriteľov, podriadenosti pohľadávok veriteľov, popretia

pohľadávky atď.)... V záujme naplnenia ústavného práva veriteľov na súdnu ochranu nie je

možné absenciu náležitostí v správcom vyhotovenej zápisnici zo schôdze veriteľov pričítať

na ich ujmu, a preto súd z dôvodu nepreskúmateľnosti napadnutého uznesenia uznesenie

schôdze veriteľov č. 2, ktorým bol zvolený veriteľský výbor úpadcu, zrušil. Vzhľadom

na zrušenie napadnutého uznesenia č. 2 pre jeho nepreskúmateľnosť súd bližšie neskúmal

vecné dôvody jednotlivých veriteľov na zrušenie uznesenia obsiahnuté v ich v návrhoch,

avšak z predchádzajúcej argumentácie súdu uvedenej vyššie je zrejmé, že dôvodom

na zrušenie uznesenia o voľbe veriteľského výboru je aj zvolenie minimálne jednej

spriaznenej osoby s úpadcom za člena veriteľského výboru ( ).

Vzhľadom na krátkosť lehoty na rozhodnutie o návrhu na zrušenie uznesenia

veriteľského výboru stanovenej v a aj samotné promptné rozhodnutie súdu v tejto veci

súd nepovažuje za zmysluplné pozastavovať účinnosť napadnutého uznesenia č. 2, preto

návrh veriteľov , OTP a na pozastavenie účinkov

napadnutého uznesenia č. 2 zamietol.“

Po preskúmaní napadnutého uznesenia okresného súdu ústavný súd nezistil

existenciu takých skutočností, ktoré by nasvedčovali, že ide o svojvoľné alebo zjavne

neodôvodnené rozhodnutie, resp. také, ktoré by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu.

Okresný súd dostatočne opísal všetky skutočnosti, z ktorých pri svojom rozhodnutí

vychádzal. Zrozumiteľne pritom vysvetlil, v čom videl spriaznenosť sťažovateliek

s úpadcom podľa § 9 zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Napokon okresný súd aj

racionálne vysvetlil okolnosti, na základe ktorých v zmysle § 35 ods. 4 zákona o konkurze

a reštrukturalizácii nepovažoval sťažovateľky za aktívne procesne legitimované domáhať sa

zrušenia uznesení schôdze veriteľov.

Podľa názoru ústavného súdu sa okresný súd riadne a ústavne konformným

spôsobom vysporiadal so všetkými otázkami, ktoré boli pre jeho rozhodnutie z hľadiska

právneho posúdenia veci podstatné, pričom obsah napadnutého rozhodnutia, ako aj jeho

odôvodnenie ústavný súd považuje za ústavne akceptovateľné.

Rovnako za ústavne akceptovateľný ústavný súd považuje postup okresného súdu,

ktorý v nadväznosti na zamietnutie návrhov na zrušenie uznesenia schôdze veriteľov č. 1

s poukazom na to, že nezistil žiadne zákonné prekážky, ktoré by správcovi, ktorého si

zvolila schôdza veriteľov, bránili vo výkone funkcie správcu v tomto konkurznom konaní,

uznesením č. k. 1663 z 3. septembra 2013 rozhodol o výmene správcu.

Podľa § 9 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii spriaznenou osobou

právnickej osoby sa na účely tohto zákona rozumie

a) štatutárny orgán alebo člen štatutárneho orgánu, vedúci zamestnanec, prokurista

alebo člen dozornej rady právnickej osoby,

b) fyzická osoba alebo iná právnická osoba, ktorá má v právnickej osobe

kvalifikovanú účasť,

c) štatutárny orgán alebo člen štatutárneho orgánu, vedúci zamestnanec, prokurista

alebo člen dozornej rady právnickej osoby uvedenej v písmene b),

d) blízka osoba fyzickej osoby uvedenej v písmenách a) až c),

e) iná právnická osoba, v ktorej má právnická osoba alebo niektorá z osôb uvedených

v písmenách a) až d) kvalifikovanú účasť.

Podľa § 9 ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii spriaznenou osobou fyzickej

osoby sa na účely tohto zákona rozumie blízka osoba fyzickej osoby, ako aj právnická

osoba, v ktorej má fyzická osoba alebo blízka osoba fyzickej osoby kvalifikovanú účasť.

Podľa § 9 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii kvalifikovanou účasťou sa

na účely tohto zákona rozumie priamy alebo nepriamy podiel predstavujúci aspoň 5 %

na základnom imaní právnickej osoby alebo hlasovacích právach v právnickej osobe alebo

možnosť uplatňovania vplyvu na riadení právnickej osoby, ktorý je porovnateľný s vplyvom

zodpovedajúcim tomuto podielu; nepriamym podielom sa na účely tohto zákona rozumie

podiel držaný sprostredkovane prostredníctvom právnických osôb, v ktorých má držiteľ

nepriameho podielu kvalifikovanú účasť.

Podľa § 35 ods. 4 zákona o konkurze a reštrukturalizácii ak súd nerozhodol inak,

právo hlasovať na schôdzi veriteľov má veriteľ, ktorého pohľadávka je v čase konania

schôdze veriteľov zistená čo do právneho dôvodu a vymáhateľnosti; na každé jedno euro

zistenej sumy pohľadávky má veriteľ jeden hlas. Veriteľ pohľadávky spojenej so záväzkom

podriadenosti podľa osobitného zákona (ďalej len „podriadený veriteľ“) ani veriteľ, ktorý sa

v konkurze uspokojuje v poradí ako podriadený veriteľ, nemá právo hlasovať na schôdzi

veriteľov ani právo byť volený do veriteľského výboru.

Podľa § 35 ods. 8 zákona o konkurze a reštrukturalizácii každý veriteľ oprávnený

na schôdzi veriteľov hlasovať sa môže do piatich dní od skončenia schôdze veriteľov

domáhať, aby súd zrušil uznesenie schôdze veriteľov, ak uplatnil na schôdzi veriteľov

do zápisnice odôvodnenú námietku rozporu prijatého uznesenia so zákonom; uznesenie

možno napadnúť len dôvodmi uvedenými v námietke. Ak je uznesenie schôdze veriteľov

v rozpore so zákonom, súd uznesenie schôdze veriteľov do siedmich dní od doručenia

návrhu zruší, inak návrh na jeho zrušenie v rovnakej lehote zamietne. Do rozhodnutia

vo veci môže súd aj bez návrhu účinky uznesenia schôdze veriteľov pozastaviť.

Podľa § 36 ods. 1 prvej a druhej vety zákona o konkurze a reštrukturalizácii

do pôsobnosti schôdze veriteľov patrí rozhodovanie o výmene správcu. O výmene správcu

sa rozhoduje vždy na prvej schôdzi veriteľov.

Podľa § 36 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii ak sa schôdza veriteľov

uznesenie na výmene správcu, súd bezodkladne po doručení zápisnice zo schôdze veriteľov

jedným uznesením odvolá doterajšieho správcu a ustanoví do funkcie správcu schváleného

schôdzou veriteľov.

V danom prípade sťažovateľkami napadnuté uznesenia okresného súdu

z 21. augusta 2013 a z 3. septembra 2013 znesú podľa názoru ústavného súdu kritériá

kladené na rozhodnutia všeobecných súdov vyplývajúce z ústavných záruk základného

práva na súdnu ochranu podľa , ktorého súčasťou je aj predpoklad,

že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite

(m. m. ). Zo sťažnosti aj napriek rozsiahlosti v nej formulovanej argumentácie

ústavnému súdu nevyplývajú ani konkrétne dôvody a skutočnosti signalizujúce porušenie

sťažovateľkami označeného základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47

ods. 3 .

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutými

uzneseniami okresného súdu a obsahom základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3

v spojení s , , , , a

ods. 1 označených sťažovateľkami neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by reálne

signalizovala možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti sťažovateliek ako zjavne neopodstatnenej.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateliek (najmä návrhu na vydanie dočasného opatrenia) stratilo opodstatnenie, a preto

sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2014