Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 505/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-71

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. decembra 2014

v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu

Rudolfa Tkáčika vo veci

- sťažnosti J. K., zastúpeného obchodnou spoločnosťou AK H. I. F., spol. s r. o.,

Na vŕšku 2, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Dušan Ivan, pre

namietané porušenie základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa

a Listiny základných práv a slobôd a

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Tost

21/2014 zo 4. júna 2014;

- sťažnosti J. K., zastúpeného obchodnou spoločnosťou AK H. I. F., spol. s r. o.,

Na vŕšku 2, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Dušan Ivan,

pre namietané porušenie základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa

a Listiny základných práv a slobôd a

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

21/2014 z 3. júna 2014;

- sťažnosti M. B., zastúpeného obchodnou spoločnosťou AK H. I. F., spol. s r. o., Na

vŕšku 2, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Dušan Ivan, pre namietané

porušenie základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1

a Listiny základných práv a slobôd a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tost

21/2014 z 3. júna 2014;

- sťažnosti P. H., zastúpeného obchodnou spoločnosťou AK H. I. F., spol. s r. o.,

Na vŕšku 2, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Dušan Ivan, pre

namietané porušenie základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl.

48 ods. 1 a Listiny základných práv a slobôd a

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 3. júna 2014,

- a sťažnosti P. M., zastúpeného advokátom JUDr. Miroslavom Belicom, Štefánikova

trieda 79, Nitra, vo veci namietaného porušenia základného práva nebyť odňatý svojmu

zákonnému sudcovi podľa a Listiny

základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 3. júna 2014 takto

rozhodol:

1. Základné právo M. B. nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods.

1 a Listiny základných práv a slobôd a právo na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 3. júna 2014 p o r u š e n é n e b o l o .

2. Základné právo J. K., P. H. a P. M. nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi

podľa a Listiny základných práv

a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.

zn. z 3. júna 2014 p o r u š e n é b o l o .

3. Základné právo J. K. nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1

a Listiny základných práv a slobôd a právo na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 4. júna 2014 p o r u š e n é b o l o .

4. Uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 3. júna 2014 a sp. zn. zo 4. júna 2014 z r u š u j e a veci v r a c i a

Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť trovy právneho

zastúpenia J. K., J. K. a P. H. v sume 540,29 € (slovom päťstoštyridsať eur a dvadsaťdeväť

centov) na účet obchodnej spoločnosti AK H. I. F., spol. s r. o., Na vŕšku 2, Bratislava, do

dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť trovy právneho

zastúpenia P. M. v sume 284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov) na

účet jeho advokáta JUDr. Miroslava Belicu, Štefánikova trieda 79, Nitra, do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

7. Sťažnostiam vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) vo veci vedenej

pod sp. zn. uzneseniami zo 6. augusta 2014, 9. septembra 2014

a 1. októbra 2014 spojil a prijal na ďalšie konanie sťažnosti J. K., J. K., M. B., P. H. a P. M.

(ďalej aj „sťažovatelia“), ktorými namietali porušenie základného práva nebyť odňatý

svojmu zákonnému sudcovi podľa (ďalej len

„ústava“) a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) sp. zn. zo 4. júna 2014, sp. zn.

21/2014 z 3. júna 2014 a sp. zn. z 3. júna 2014.

J. K. bol uznesením Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracoviska Banská

Bystrica (ďalej len „špecializovaný trestný súd“) sp. zn. 44/2014 z 18. mája 2014 vzatý

do väzby z dôvodu podľa ; tento súd zároveň rozhodol, že

dohľad probačného a mediačného úradníka nad obvineným podľa § 80 ods. 1 psím. c)

neukladá. Proti tomuto uzneseniu podal sťažnosť, ktorú najvyšší súd

v senáte zloženom z predsedu Štefana Michálika a zo sudcov Petra Hatalu a Daniela

Hudáka uznesením sp. zn. zo 4. júna 2014 podľa § 193 ods. 1 písm. c)

zamietol a jeho písomný sľub podľa Trestného

poriadku neprijal.

J. K. bol uznesením špecializovaného trestného súdu sp. zn. 42/2014 zo 16. mája

2014 vzatý do väzby z dôvodu podľa ; tento súd zároveň

rozhodol, že písomný sľub za nahradenie väzby obvineného podľa § 80 ods. 1 písm. b)

neprijíma a že dohľad probačného a mediačného úradníka nad

obvineným podľa neukladá. Proti tomuto uzneseniu

podal sťažnosť, ktorú najvyšší súd v senáte zloženom z predsedu Milana Karabína

a zo sudcov Juraja Klimenta a Petra Szaba uznesením sp. zn. z 3. júna 2014

podľa zamietol.

M. B. bol uznesením špecializovaného trestného súdu sp. zn. 45/2014 z 20. mája

2014 vzatý do väzby z dôvodu podľa ; tento súd zároveň

rozhodol, že písomný sľub za nahradenie väzby obvineného podľa § 80 ods. 1 písm. b)

neprijíma a že dohľad probačného a mediačného úradníka

nad obvineným podľa neukladá. Proti tomuto

uzneseniu podal sťažnosť, ktorú najvyšší súd v senáte zloženom z predsedu Libora Duľu

a zo sudcov Antona Jakubíka a Reného Štepánika uznesením sp. zn.

z 3. júna 2014 podľa zamietol.

P. H. bol uznesením špecializovaného trestného súdu sp. zn. 42/2014 zo 16. mája

2014 vzatý do väzby z dôvodu podľa ; tento súd zároveň

rozhodol, že písomný sľub za nahradenie väzby obvineného podľa § 80 ods. 1 písm. b)

neprijíma a že dohľad probačného a mediačného úradníka

nad obvineným podľa neukladá. Proti tomuto

uzneseniu podal sťažnosť, ktorú najvyšší súd v senáte zloženom z predsedu Milana

Karabína a zo sudcov Juraja Klimenta a Petra Szaba uznesením sp. zn.

z 3. júna 2014 podľa zamietol.

P. M. bol uznesením špecializovaného trestného súdu sp. zn. 42/2014 zo 16. mája

2014 vzatý do väzby z dôvodu podľa po tom, ako

špecializovaný trestný súd podľa neprijal jeho

písomný sľub na nahradenie väzby obvineného. Proti tomuto uzneseniu podal sťažnosť,

o ktorej rozhodol najvyšší súd v senáte zloženom z predsedu Milana Karabína a zo sudcov

Juraja Klimenta a Petra Szaba uznesením sp. zn. z 3. júna 2014 podľa § 193

ods. 1 písm. c) tak, že ju zamietol.

Sťažovatelia vychádzajúc z ustanovenia čl. II ods. 6 Rozvrhu práce Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky na rok 2014 (ďalej len „rozvrh práce“) v sťažnostiach zhodne

namietali, že o ich veciach mal rozhodovať predsedom trestnoprávneho kolégia určený

jeden senát, a nie tri rôzne senáty, resp. že predseda trestnoprávneho kolégia mal rozhodnúť,

ktorý senát tieto súvisiace veci vybaví. Súvislosť podľa ich názoru vyplýva:

„a) z opisu skutku tak, ako je uvedený v uznesení o vznesení obvinenia z 13. mája

2014, ČVS: PPZ-72/NKA-PZ-BA-2013;

b) zo spoločného trestného konania (

per analogiam) vedeného proti všetkým 26 obvineným pod jedným označením

ČVS: PPZ 72/NKA-PZ-BA-2013;

c) z údajného spáchania trestných činov všetkými 26 obvinenými formou

spolupáchateľstva podľa ;

d) z návrhu prokurátorky zo 16. mája 2014, v ktorom súčasne navrhuje vziať

do väzby obvinených... Skutočnosť, že prokurátorka navrhla vziať obvineného...

a obvineného... samostatnými návrhmi, je daná iba ich neskorším zadržaním z dôvodu ich

pobytu mimo územia Slovenskej republiky.“

Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom č. k. -30

z 9. septembra 2014 vyjadrila podpredsedníčka najvyššieho súdu a uviedla:

«Nevznikol dôvod na použitie č1. II. ods. 6 Rozvrhu práce NS SR na rok 2014

(na ktoré ustanovenie poukazuje sťažovateľ) pri rozhodovaní o sťažnostiach proti

samostatným uzneseniam, týkajúcim sa väzby rôznych obvinených v prípravnom konaní v

tej istej trestnej veci.

Súvislosť viacerých vecí v takom prípade nie je daná, a to ani spoločným konaním

proti viacerým obvineným, ani spoločným predmetom tohto trestného konania (skutkom).

Nerozhodovalo sa totiž o vine (ako v prípade odvolacieho konania), ale o väzbe, resp.

o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu o vzatí do väzby.

O väzbe každého obvineného (spoluobvineného) sa rozhoduje samostatne

a individuálne vo vzťahu k okolnostiam týkajúcich sa jeho osoby, pričom ide o procesnú

otázku zabezpečenia osoby na účel trestného konania. Na rozdiel od hmotnoprávneho

inštitútu spolupáchateľstva ( ), spolupáchateľstvo väzby neexistuje

a väzba u spoluobvinených nie je na seba nijako viazaná. Nemožno teda konštatovať

„súvislosť viacerých vecí“, ako ju vidí sťažovateľ.

Tak ako bolo možné o väzbe jednotlivých spoluobvinených rozhodnúť viacerými

rozhodnutiami v prvom stupni, bolo možné o opravných prostriedkoch proti týmto

rozhodnutiam rozhodnúť rôznymi senátmi, ktorým boli dotknuté veci pridelené náhodným

výberom, teda v súlade so zákonom. Všetci konajúci sudcovia boli zákonnými sudcami

v zmysle v znení neskorších predpisov.

Ani samotní sťažovatelia neuvádzajú, sudcovia ktorého senátu (2 Tost, 5 Tost alebo

6 Tost) boli zákonnými sudcami a ktorým bola teda ich osoba odňatá. Nie je prijateľný ani

záver, že pri žiadnom z troch dotknutých rozhodnutí najvyššieho súdu zákonní sudcovia

nerozhodovali.

Pri viacerých rozhodnutiach o väzbe rôznych osôb v tej istej trestnej veci vo fáze

prípravného konania je postup, ktorý bol použitý, štandardný. Iným prípadom by bolo, keby

sa u tej istej osoby súčasne rozhodovalo napr. jednak o sťažnosti proti rozhodnutiu o

návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby, a jednak o sťažnosti proti samostatnému

rozhodnutiu o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby, ktoré (rozhodnutia) sú navzájom

podmienené.

Ani materiálne neboli práva obvinených nijako dotknuté, preto navrhujeme

nevysloviť porušenie ich ústavných práv.»

Na predmetnom vyjadrení zotrval najvyšší súd aj v ďalších vyjadreniach

č. k. -30 z 22. septembra 2014 a č. k. -30 z 15. októbra 2014.

J. K., J. K., M. B. a P. H. vo svojich stanoviskách k uvedeným vyjadreniam

z 1. októbra 2014 a 13. októbra 2014 uviedli, že argumenty najvyššieho súdu neobstoja,

pretože

„... spôsob rozhodovania Špecializovaného súdu v prvom stupni bol daný

predovšetkým rôznymi časmi zatknutia jednotlivých obvinených a 24 hodinovou lehotou

na ich dodanie Špecializovanému trestnému súdu, pracovisko Banská Bystrica... a následne

48 hodinovou lehotou sudcu pre prípravné konanie Špecializovaného súdu na rozhodnutie

o väzbe...

Hoci jednotlivé sťažnosti boli predložené Najvyššiemu súdu ako samostatné veci,

telefonickým dopytom nášho právneho zástupcu na Špecializovanom súde mu bolo

oznámené, že všetky sťažnosti (sťažnosť...) boli týmto súdom odoslané Najvyššiemu súdu

spoločne 25. mája 2014. Sme preto presvedčení, že z doručených sťažností ak nim

pripojeného spisového materiálu bolo možné po ich doručení na Najvyšší súd identifikovať

ich súvislosť...

Skutočnosť, že súvislosť vecí je daná iba v prípade rozhodovania o vine, nie o väzbe,

z rozvrhu práce Najvyššieho súdu nevyplýva. Samotné znenie článku II. ods. 6 rozvrhu

práce Najvyššieho súdu... nedefinuje ani konkrétny register, resp. registre, na ktoré sa toto

znenie vzťahuje. Zahŕňa všetky registre všetkých kolégií Najvyššieho súdu, teda aj register

Tost...

Nie je preto našou úlohou uvádzať, sudcovia ktorého senátu (2 Tost, 5 Tost alebo

6 Tost) boli v našom prípade zákonnými sudcami. Táto skutočnosť už ani nie je, vzhľadom

na chýbajúce rozhodnutie predsedu trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu, zistiteľná.

Platí len, že pri každom z troch rozhodnutí Najvyššieho súdu rozhodovali nezákonní

sudcovia.“.

P. M. vo svojom stanovisku z 30. októbra 2014 uviedol, že „k záveru

prezentovanému Najvyšším súdom možno dôjsť len účelovým výkladom zákona bez

akejkoľvek reflexie skutkového a právneho stavu“, preto na podanej sťažnosti zotrváva.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel

k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľov

zaručeného , listiny a práva zaručeného

dohovoru uzneseniami najvyššieho súdu sp. zn. zo 4. júna 2014,

sp. zn. z 3. júna 2014 a sp. zn. z 3. júna 2014.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Podľa čl. 38 ods. 1 listiny nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Zásada zákonného sudcu predstavuje v právnom štáte jednu zo základných garancií

nezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Táto zásada je ústavnou zárukou pre

každého účastníka konania, že v jeho veci bude rozhodovať súd a sudcovia, ktorí sú na to

povolaní podľa vopred známych pravidiel, ktoré sú obsahom rozvrhov práce upravujúcich

prideľovanie súdnych prípadov jednotlivým sudcom tak, aby bola zachovaná zásada

pevného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený (pre rôzne dôvody a rozličné

účely) výber súdov a sudcov „ad hoc“ (m. m. , ). Rozhodovanie

veci zákonným sudcom (aj súdom) je tak základným predpokladom na naplnenie

podmienok spravodlivého procesu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V zmysle judikatúry ústavného súdu zákonným sudcom je sudca, ktorý spĺňa

zákonom ustanovené podmienky na funkciu sudcu. Okrem toho za zákonného sudcu treba

pokladať sudcu určeného v súlade s rozvrhom práce vecne a miestne príslušného súdu;

ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení rozvrhom práce

na konanie a rozhodovanie v senáte (napr. , , ,

, , ); ako aj sudcu, ktorému boli veci pridelené

z dôvodu vylúčenia iného sudcu pre zaujatosť v zmysle a nasl.

alebo pre iné ďalšie dôvody (, ).

Z uvedeného vyplýva, že ústavný princíp zákonného sudcu treba pokladať za celkom

neopomenuteľnú podmienku výkonu súdnej moci, ktorá na jednej strane dotvára a upevňuje

sudcovskú nezávislosť a na strane druhej predstavuje pre účastníka konania záruku, že

na rozhodnutie jeho veci sú povolané súdy a sudcovia podľa vopred stanovených zásad tak,

aby bola zachovaná zásada pevného a náhodného prideľovania súdnej agendy a aby bol

vylúčený – pre rôzne dôvody a rozličné účely – výber súdov a sudcov „ad hoc“.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) týkajúcej sa práv

zaručených čl. 6 ods. 1 dohovoru vyplýva, že zákonnosť súdu musí byť okrem iného

založená na jeho zložení. Súd zriadený zákonom musí byť teda obsadený zákonným

spôsobom (napr. rozsudok ESĽP vo veci Buscarini v. San Marino zo 4. mája 2000).

Podľa o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) zákonný sudca je sudca,

ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom

a s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje

v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie

a rozhodovanie v senáte. Účastník konania alebo strana v konaní, v ktorom rozhoduje súd

v senáte, nemá právo na vopred určeného sudcu spravodajcu. Zákonným sudcom je aj sudca

určený podľa odseku 4.

Podľa § 3 ods. 4 zákona o súdoch zmenu v osobe zákonného sudcu možno vykonať

len v súlade so zákonom a s rozvrhom práce.

Podľa § 3 ods. 10 zákona o súdoch súdy sú povinné používať pri výkone súdnictva,

najmä pri prideľovaní a prerozdeľovaní vecí, vedení súdnych registrov a vyhotovovaní

rozhodnutí a iných písomností programové a technické prostriedky schválené

Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“).

Podľa § 50 ods. 1 zákona o súdoch na účely tohto zákona sa rozvrhom práce rozumie

akt riadenia predsedu súdu, ktorým sa riadi organizácia práce súdu pri zabezpečovaní

výkonu súdnictva na príslušný kalendárny rok.

Podľa § 51 ods. 1 zákona o súdoch ak tento zákon neustanovuje inak, veci určené

podľa predmetu konania sa v súlade s rozvrhom práce prideľujú jednotlivým senátom alebo

samosudcom náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových

prostriedkov schválených ministerstvom tak, aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania

pridelenia vecí...

Podľa § 51 ods. 2 zákona o súdoch podmienka náhodného výberu podľa odseku 1 je

splnená vtedy, ak sa má vec prideliť jednému z aspoň dvoch senátov, samosudcov alebo

súdnych úradníkov.

Podľa čl. II ods. 1 rozvrhu práce ak osobitný predpis alebo tento rozvrh práce

neustanovuje inak, veci určené podľa predmetu konania sa v súlade s rozvrhom práce

prideľujú jednotlivým senátom náhodným výberom pomocou technických prostriedkov

a programových prostriedkov schválených ministerstvom (ďalej len „aplikácia“) tak, aby

bola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí.

Podľa čl. II ods. 2 rozvrhu práce rozdelenie práce medzi jednotlivé senáty kolégií

najvyššieho súdu je uvedené v osobitnej časti rozvrhu práce.

Podľa čl. II ods. 6 rozvrhu práce v prípadoch, v ktorých je daná súvislosť viacerých

vecí zapísaných v rovnakom registri, rozhodne predseda kolégia, ktorý senát vybaví

súvisiace veci.

Z osobitnej časti rozvrhu práce vyplýva, že do registra Tost sa zapisujú sťažnosti

proti rozhodnutiam krajských súdov v trestných veciach, ak tieto súdy rozhodovali v prvom

stupni; register sa vedie v elektronickej podobe.

Namietané porušenie práva na zákonného sudcu podľa ,

ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru vidia sťažovatelia v tom, že v ich „súvisiacich

veciach“ nebol dodržaný postup podľa čl. II ods. 6 rozvrhu práce, pretože o nich nerozhodol

predsedom trestnoprávneho kolégia určený jeden senát, ale tri rôzne senáty. Súvislosť vecí

podľa ich názoru vyplýva už z prípravného konania, keď vydaním (jedného) uznesenia bolo

sťažovateľom (ako aj ďalším osobám) vznesené obvinenie, na základe ktorého boli následne

podané návrhy na ich vzatie do väzby (bližšie pozri I. časť odôvodnenia tohto nálezu).

Najvyšší súd naopak tvrdí, že sťažovateľmi uvádzané dôvody súvislosť vecí

nezakladajú, a teda v ich veciach nebol dôvod na aplikáciu citovaného článku rozvrhu

práce.

Ústavný súd konštatuje, že rešpektovanie ústavného princípu zákonného sudcu

je premietnuté aj do požiadavky, aby jednotlivé ustanovenia rozvrhu práce neboli vnímané

izolovane, ale okrem spojitosti s jeho ďalšími ustanoveniami aj s relevantnými

ustanoveniami zákona o súdoch, Rokovacieho poriadku Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky č. (ďalej len „“) a Registratúrneho poriadku

a registratúrneho plánu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vydaného v zmysle zákona

č. o archívoch a registratúrach a o doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „registratúrny poriadok“).

V intenciách uvedeného ústavný súd preskúmal aj opodstatnenosť námietok

sťažovateľov a zistil, že rozvrh práce bol vydaný v zmysle zákona o súdoch a rokovacieho

poriadku. Článok II ods. 6 rozvrhu práce možno chápať ako osobitné ustanovenie vo vzťahu

k čl. II ods. 1, avšak zároveň je nutné konštatovať, že tento článok neobsahuje bližšiu

konkretizáciu toho, v čom má spočívať „súvislosť viacerých vecí zapísaných v rovnakom

registri“, ako podmienku, na základe ktorej „predseda kolégia rozhodne, ktorý senát vybaví

súvisiace veci“. Preto v situácii, keď ani najvyšší súd vo svojich vyjadreniach k sťažnostiam

túto súvislosť, resp. účel ustanovenia čl. II ods. 6 rozvrhu práce neozrejmil, je nutné

prisvedčiť tomu, že sťažovateľmi prezentovaná námietka má svoje logické opodstatnenie.

Z vyžiadaných spisov najvyššieho súdu vyplýva, že 29. mája 2014:

- o 13:14:02 h bol prijatý návrh na začatie konania v trestnej veci M. B., ktorý bol

náhodným výberom pomocou aplikácie zapísaný do registra 2 Tost pod sp. zn. 2 Tost

21/2014;

- o 13:21:03 h bol prijatý návrh na začatie konania v trestnej veci J. K. a spol. (t. j.

okrem iných aj P. H., J. K. a P. M.), ktorý bol náhodným výberom pomocou aplikácie

zapísaný do registra 5 Tost pod sp. zn. ;

- o 13:31:14 h bol prijatý návrh na začatie konania v trestnej veci J. K., ktorý bol

náhodným výberom pomocou aplikácie zapísaný do registra 6 Tost pod sp. zn.

21/2014.

Podateľňou najvyššieho súdu bolo lustráciou v každej z uvedených vecí zistené,

že „nijaký spis nepredchádza“.

Po pridelení vecí do jednotlivých senátov a určení jednotlivých sudcov spravodajcov

tieto v zložení citovanom v I. časti tohto nálezu sťažnosti sťažovateľov zamietli.

Ako z uvedeného vyplýva, v prípade M. B., ktorého vec bola ako prvá zapísaná do

registra Tost, bola podmienka náhodného pridelenia veci pomocou aplikácie dodržaná,

a teda k porušeniu jeho základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa

a listiny ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 3. júna 2014

nemohlo dôjsť, preto ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto

nálezu.

Inak to je v prípade ďalších sťažovateľov – J. K., P. H., P. M. a J. K., kde najvyšší

súd nedostatočne skúmal možnú súvislosť so skôr zapísanou vecou M. B., a teda

nepostupoval podľa čl. II ods. 6 rozvrhu práce, čím v konečnom dôsledku o nimi podaných

opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam o väzbe rozhodol súd, resp. senáty najvyššieho

súdu, ktoré neboli obsadené zákonným spôsobom. Keďže takýto postup je nezlučiteľný

s garanciami vyplývajúcimi z , listiny a

dohovoru, ústavný súd vyslovil porušenie označených práv týchto sťažovateľov

uzneseniami najvyššieho súdu sp. zn. z 3. júna 2014 a sp. zn.

zo 4. júna 2014 (body 2 a 3 výroku tohto nálezu).

Vzhľadom na tento záver bolo namieste uvedené rozhodnutia najvyššieho súdu

vo vzťahu k týmto sťažovateľom podľa (a jemu zodpovedajúcemu

a ) zrušiť a veci mu vrátiť na ďalšie konanie, ako to

vyplýva z bodu 4 výroku tohto nálezu. Úlohou najvyššieho súdu v ďalšom konaní bude veci

týchto sťažovateľov opätovne prerokovať a rozhodnúť o nich v súlade so zmyslom

a obsahom označených práv pri rešpektovaní právneho názoru ústavného súdu vysloveného

v tomto rozhodnutí ( ).

V súvislosti s návrhmi sťažovateľov na ich prepustenie z väzby na slobodu ústavný

súd konštatuje, že problematika zákonnosti vzatia a držania sťažovateľov vo väzbe patrí

do výlučnej kompetencie všeobecných súdov, preto vychádzajúc z princípu subsidiarity

podľa sťažnostiam v tejto časti nevyhovel (bod 7 výroku nálezu).

III.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Rozhodovanie o návrhu M. B. na náhradu trov konania bolo vzhľadom na výsledok

tohto konania bezpredmetné.

Právny zástupca J. K., J. K. a P. H. v sťažnostiach zo 4. júla 2014 vyčíslil trovy

konania u každého z nich osobitne na sumu 340,90 € pozostávajúcu z odmeny za dva úkony

právnej služby v sume po 134 € a z dvoch režijných paušálov v sume po 8,04 € plus 20 %

DPH, čo celkovo predstavuje sumu 1 022,70 €.

Ústavný súd J. K., J. K. a P. H. priznal úhradu za dva úkony právnej služby

(prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti) a dva režijné paušály v súlade s § 1 ods.

3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a b) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) urobené v roku 2014,

pričom výšku základnej sadzby tarifnej odmeny bolo potrebné v súlade s § 13 ods. 2

vyhlášky znížiť u troch sťažovateľov o 50 %, pretože ide o spoločné úkony pri zastupovaní

„dvoch alebo viacerých osôb“. Trovy právneho zastúpenia troch sťažovateľov tak

predstavujú celkovú sumu 720,38 € [(67 x 2) + (8,04 x 2) x 3 osoby = 450,24 + 20 % DPH

= 540,29], ktorú zaviazal uhradiť najvyšší súd (bod 5 výroku nálezu).

Právny zástupca P. M. v sťažnosti zo 17. júla 2014 vyčíslil trovy konania celkovou

sumou 284,08 € pozostávajúcou z odmeny za dva úkony právnej služby v sume po 134 € a z

dvoch režijných paušálov po 8,04 €. Keďže náhrada trov právneho zastúpenia vypočítaná

právnym zástupcom P. M. zodpovedá výpočtu ústavného súdu v zmysle vyhlášky, zaviazal

na jej úhradu najvyšší súd (bod 6 výroku tohto nálezu).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok

V Košiciach 9. decembra 2014