Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 510/2014
PDF · 236.4 KB
No categories available
III. ÚS 510/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. decembra 2014
v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu
Rudolfa Tkáčika v konaní o sťažnosti M. J. S., zastúpenej advokátom JUDr. Marianom
Zányiom, Alžbetínske námestie 2, Dunajská Streda, ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom
pod sp. zn. 15 C 4/2006 (pôvodne vedenom Okresným súdom Dunajská Streda pod sp. zn. 8
C 127/05) takto
rozhodol:
1. Základné právo M. J. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom
pod sp. zn. 15 C 4/2006 p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Prešov p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 4/2006
konal bez zbytočných prieťahov.
3. M. J. S. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur),
ktoré j e Okresný súd Prešov p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Okresný súd Prešov j e p o v i n n ý uhradiť M. J. S. trovy konania v sume 275,94 €
(slovom dvestosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatštyri centov) na účet jej právneho zástupcu
JUDr. Mariana Zányiho, Alžbetínske námestie 2, Dunajská Streda, do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
sp. zn. III. ÚS 510/2014 z 9. septembra 2014 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť M. J. S. (ďalej len „sťažovateľka“,
v citáciách aj „odporkyňa“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej aj „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 4/2006 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
Zo sťažnosti vyplýva, že napadnuté konanie začalo podaním návrhu na vyporiadanie
bezpodielového spoluvlastníctva manželov 21. júla 2005 na Okresnom súde Dunajská
Streda, kde bolo vedené pod sp. zn. 8 C 127/05 a neskôr bolo prikázané na prerokovanie
a rozhodnutie okresnému súdu, kde je vedené pod sp. zn. 15 C 4/2006.
Sťažovateľka uvádza, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo napadnuté
konanie právoplatne skončené.
Sťažovateľka v nadväznosti na to navrhuje, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy
vyslovil, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní bolo porušené jej základné
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, zároveň
navrhuje prikázať okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov.
Napokon sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 3 000 € a úhrady trov
konania.
Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti prípisom
sp. zn. 1 SprO 1141/2014 (doručeným ústavnému súdu 31. októbra 2014), v ktorom sa
okrem iného uvádza, že sa „plne stotožňuje s pripojeným vyjadrením zákonnej sudkyne“,
v ktorom je okrem iného uvedené:
„Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že potrebu nariaďovať súdne
pojednávanie posudzuje sudca, ktorý vo veci rozhoduje. Pokiaľ je sudca toho názoru, že
vo veci nie je možné rozhodnúť len na základe predložených listinných dôkazov a je
potrebné účastníkov konania vypočuť, sú títo povinní rešpektovať ust. § 131 a ustanoviť sa
na výsluch, vypovedať pravdu a nič nezamlčovať. To, či súd bude realizovať vykonanie
dôkazu iným súdom je taktiež na jeho posúdení a je tak možné postupovať vtedy, ak je to
účelné. Súd opakovane zasielal účastníkom konania prípis v ktorom ich informoval, že
na ich osobnej účasti na pojednávaní trvá. Poukázal na osobitý charakter konania
o vyporiadanie BSM, ktorý v sebe zahŕňa výrazne osobný prvok, keď len účastníci konania
vedia čo patrí do masy BSM, kým je tá-ktorá vec užívaná, aký je osobný vnos toho-ktorého
účastníka do spoločného majetku, aké sú pasíva a kým boli splácané, resp. iné, mnohokrát
sporné skutočnosti, ktorých odstránenie súd realizuje aj výsluchom účastníkov konania.
Domnievam sa, že súd nepostupoval v rozpore so zákonom len tým, že nerealizoval
predstavu účastníkov konania. Napriek tomu, že odporkyňa má právnické vzdelanie
rovnako ako navrhovateľ, odporkyňa navyše vykonáva funkciu sudcu na Okresnom súde
v Dunajskej Strede v tomto konaní je účastníčkou a má rešpektovať autoritu súdu. O tom, že
nemožno hovoriť o prieťahoch v konaní svedčí aj fakt, že účastníci navrhujú vykonávanie
nových dôkazov a odporkyňa sa vôbec prvýkrát vyjadrila ku spôsobu vyporiadania
hnuteľných vecí podaním z 18.07.2013 (len necelé 3 mesiace pred podaním sťažnosti).
Záverom chcem vysloviť presvedčenie, že ignoranciou súdnych pojednávaní účastníkmi
konania došlo k možno zbytočnému predlžovaniu konania, pretože ak by sa na pojednávaní
vyjadrili ku každej položke vyporiadavanej masy BSM bolo by hneď zrejmé čo je sporné a
ktorým smerom sa má ďalšie dokazovanie uberať.“
Súčasťou vyjadrenia okresného súdu k sťažnosti bol aj tento prehľad procesných
úkonov doterajšieho priebehu napadnutého konania:
„Návrh na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov podal A. C.
(bývalý manžel sťažovateľky, pozn.) dňa 21.07.2005 na Okresný súd v Dunajskej Strede.
Potom, ako Okresný súd v Dunajskej Strede rozhodol o rozvode manželstva totožných
účastníkov konania a upravil práva a povinnosti k (v tom čase) maloletým deťom z
manželstva pochádzajúcim, v konaní o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva
manželov vzniesli sudcovia Okresného súdu v Dunajskej Strede námietku zaujatosti
z dôvodu, že odporkyňa je sudkyňou tamojšieho súdu a naviac viacerí sudcovia poznajú aj
navrhovateľa ako notára. Vec bola postúpená na vybavenie Krajskému súdu v Trnave, kde
sudcovia tamojšieho súdu prehlásili, že sa cítia byť zaujatí pre vzťah k odporkyni, ako
sudkyni Okresného súdu v Dunajskej Strede. Námietku zaujatosti vyslovili aj sudcovia
Krajského súdu v Trnave, preto Najvyšší súd SR uznesením 4Nc 33/2005 zo dňa 20.10.2005
rozhodol o vylúčení sudcov Krajského súdu v Trnave a vec prikázal na prejednanie
a rozhodnutie Krajskému súdu v Prešove. Krajský súd v Prešove uznesením z 13.12.2005
sp. zn. 4NcC 76/2005 rozhodol o vylúčení sudcov Okresného súdu v Dunajskej Strede z
prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Okresnom súde v Dunajskej Strede pod
sp.zn. 10C 127/2005 a vec prikázal na prejednanie a rozhodnutie Okresnému súdu
v Prešove. Právna vec bola pridelená sudkyni Okresného súdu Prešov A. I.
Uznesením zo dňa 02.02.2006 č. k. 15C 4/2006-66 vyzvala zákonná sudkyňa
účastníkov konania na vyjadrenie podľa § 115a O. s. p. v lehote 15 dní a zároveň
účastníkov poučila o ich procesných právach a povinnostiach.“
Ústavný súd zo zapožičaného súdneho spisu zistil, že ďalší priebeh napadnutého
konania bol takýto:
Sťažovateľka ani navrhovateľ sa na nariadený termín pojednávania
4. septembra 2006 nedostavili a zhodne žiadali, aby boli vo veci vypočutí dožiadaným
súdom. Okresný súd Dunajská Streda 19. apríla 2007 realizoval výsluchy účastníkov
konania a 7. júna 2007 bol súdny spis vrátený okresnému súdu na ďalšie konanie.
Uznesením z 22. januára 2009 bol okresným súdom ustanovený znalec na ocenenie
nehnuteľností patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej len „BSM“)
pričom znalecký posudok bol okresnému súdu doručený 5. mája 2008.
Okresný súd 13. mája 2008 vyzval ustanoveného znalca na doplnenie znaleckého
posudku doručeného okresnému súdu 5. mája 2008.
Okresný súd na účely určenia všeobecnej hodnoty hnuteľných vecí uzneseniami
z 23. mája 2008 ustanovil súdnych znalcov I. Š. a A. K.
Po predložení znaleckých posudkov, resp. doplnenia znaleckého posudku, okresný
súd znalcom priznal znalečné.
V januári 2009 okresný súd nariadil pojednávanie na 30. apríl 2009, ktoré sa
neuskutočnilo, pričom účastníci konania svoju neúčasť vopred ospravedlnili.
Po podaní námietky sťažovateľkou okresný súd za pôvodne ustanoveného znalca
z odboru strojárstva M. V. uznesením z 29. júna 2009 ustanovil nového súdneho znalca F.
B., ktorý 11. septembra 2009 doručil okresnému súdu znalecký posudok.
Uznesením z 13. januára 2010 okresný súd ustanovil J. S. za znalkyňu z odboru
ekonómie a manažmentu, účtovníctva a daňovníctva na účely ocenenia hodnoty notárskeho
úradu navrhovateľa. Po opakovaných urgenciách okresným súdom 7. októbra 2010
a 5. novembra 2010 bol napokon znalkyňou znalecký posudok aj s vyúčtovaním znalečného
predložený okresnému súdu 17. mája 2011.
Okresný súd 16. septembra 2011 a 30. januára 2012 zaslal súdny spis na nahliadnutie
účastníkom konania Okresnému súdu Dunajská Streda a Okresnému súdu Levice.
Okresný súd 22. júna 2012 nariadil termín pojednávania na 27. august 2012, ktoré sa
pre neúčasť účastníkov konania a právneho zástupcu navrhovateľa, ktorý sa ospravedlnil,
neuskutočnilo a bolo odročené na 15. november 2012. Uvedené konanie sa uskutočnilo
bez účasti navrhovateľa aj sťažovateľky, ktorí vyslovili súhlas s postupom vo veci podľa
§ 115a Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Okresný súd pojednávanie
odročil na 31. január 2013 s tým, že zároveň účastníkom konania oznámil, že ich
prítomnosť na pojednávaní považuje za bezpodmienečne nevyhnutnú.
Sťažovateľka mailovým podaním doručeným okresnému súdu 21. januára 2013
neúčasť na pojednávaní ospravedlnila a podaním z 28. januára 2013 aj právny zástupca
navrhovateľa, pričom samotné pojednávanie nariadené na 31. január 2013 sa napokon
pre práceneschopnosť zákonnej sudkyne neuskutočnilo a bolo odročené na 26. marec 2013.
Na uvedenom pojednávaní sa účastníci konania ani právny zástupca navrhovateľa
nezúčastnili, neúčasť vopred ospravedlnili a okresný súd pojednávanie odročil na neurčito.
Okresný súd nariadil pojednávanie na 19. júl 2013 s tým, že na ich účasti trvá.
Pojednávanie nariadené na 19. júl 2013 sa pre neúčasť účastníkov konania neuskutočnilo,
bolo odročené na neurčito, pričom okresný súd realizoval návrhy na doplnenie dokazovania
v zmysle návrhov účastníkov konania.
Okresný súd uznesením z 5. novembra 2011 nariadil znalecké dokazovanie
na ocenenie vysávača lístia. Proti rozhodnutiu okresného súdu o zložení preddavku
na znalecké dokazovanie podala sťažovateľka odvolanie, pričom Krajský súd v Prešove
uznesením z 20. marca 2014 potvrdil rozhodnutie okresného súdu o povinnosti zložiť
sťažovateľkou preddavok na trovy znaleckého dokazovania.
Po výzvach okresného súdu účastníkom konania na vyjadrenie sa k znaleckému
posudku F. B. nariadil okresný súd 17. septembra 2014 pojednávanie na 31. október 2014,
pričom termín pojednávania okresný súd zrušil z dôvodu predloženia súdneho spisu
ústavnému súdu.
K vyjadreniu okresného súdu k sťažnosti doručenému ústavnému súdu
31. októbra 2014 sťažovateľka stanovisko nezaujala.
Obsah súvisiaceho spisu okresného súdu potvrdzuje úkony uvedené v jeho vyjadrení
z 24. októbra 2014, ktoré ústavný súd považuje za preukázané.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného
súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa
rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie
právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom
konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu vyplýva z § 6 OSP, ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti
so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná,
ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom
súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa
zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná
povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže
odročiť len z dôležitých dôvodov, a z § 119 ods. 4 OSP, ak súd zistí, že existuje dôležitý
dôvod na odročenie pojednávania, bez zbytočného odkladu informuje tých, ktorí boli
predvolaní alebo upovedomení. Súd spravidla uvedie deň, kedy sa bude konať nové
pojednávanie, a dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade
so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje
tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),
správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého
kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.
1. Predmetom konania pred okresným súdom je vyporiadanie BSM. Ústavný súd
uznáva, že takéto spory môžu byť skutkovo zložitejšie a svojou povahou náročné
na dokazovanie, pretože treba nielen zistiť okruh vecí patriacich do zaniknutého BSM
účastníkov konania, ale aj ich hodnotu ku dňu jeho zániku a zároveň zohľadniť aj viacero
skutočností, ktoré vyplývajú z § 150 Občianskeho zákonníka, najmä pokiaľ ide
o komplexnosť vyporiadania tohto majetkového spoločenstva. Faktická zložitosť veci bola
v tomto konaní vyvolaná najmä nutnosťou nariadenia znaleckého dokazovania na účel
určenia všeobecnej hodnoty nehnuteľností, ale aj vecí hnuteľných patriacich do BSM. Podľa
názoru ústavného súdu preskúmavané konanie nie je právne zložité, pričom existuje
dostatočné množstvo stabilizovanej judikatúry všeobecných súdov, ktorá obsahuje aj
jednoznačnú metodiku postupu a prerokovania uvedených majetkových sporov, takže
pri efektívnejšom a sústredenejšom postupe mohol okresný súd v napadnutom konaní
postupovať plynulejšie.
2. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či v napadnutom konaní
došlo k zbytočným prieťahom, bolo správanie sťažovateľky ako účastníka súdneho konania
v procesnom postavení odporkyne. Ústavný súd konštatuje, že aj sťažovateľka má určitý
podiel na spomalení priebehu napadnutého konania (opakovaná neúčasť na nariadených
pojednávaniach, a to aj napriek okresným súdom zdôraznenej nutnosti osobnej účasti
na nich, návrh na rozdelenie hnuteľných vecí BSM uskutočnený takmer na konci
doterajšieho priebehu napadnutého konania), čo ústavný súd zohľadnil pri ustálení sumy
priznaného finančného zadosťučinenia.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v napadnutom konaní
a konštatuje, že napriek veľkému počtu vykonaných procesných úkonov v doterajšom
priebehu je napadnuté konanie poznačené neefektívnosťou a nesústredenosťou.
Za neefektívnu činnosť okresného súdu v napadnutom konaní možno považovať jeho
postup v súvislosti so zabezpečením znaleckého dokazovania. Na posúdenie hnuteľných
vecí okresný súd ustanovil neštandardne až troch súdnych znalcov, okrem nich ustanovil aj
znalca na ocenenie hodnoty nehnuteľností a znalkyňu na ocenenie hodnoty notárskeho
úradu navrhovateľa, pričom pri nedodržaní termínu predloženia znaleckých posudkov
okresný súd vôbec nevyužil poriadkové opatrenia v zmysle § 53 OSP. Okresný súd tieto
opatrenia nevyužil ani vo vzťahu k účastníkom konania, keď sa opakovane nedostavili
na nariadené pojednávania, čo nepochybne významným spôsobom spomalilo priebeh
napadnutého konania. Ústavný súd taktiež konštatuje, že k spomaleniu priebehu
napadnutého konania došlo aj z dôvodu viacerých zmien v osobe zákonného sudcu, čo však
okresný súd nezbavuje zodpovednosti za spomalenie priebehu napadnutého konania a vznik
neodôvodnených prieťahov v jeho priebehu.
Ústavný súd v súvislosti s posudzovaním efektivity namietaného konania upriamuje
pozornosť na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej nielen nečinnosť, ale aj neefektívna
(nesústredená) činnosť všeobecného súdu môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, a to v prípade, ak nesmerovala
k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil
na všeobecný súd, aby o jeho veci rozhodol (obdobne napr. III. ÚS 90/07, III. ÚS 109/07,
Ústavný súd pri vyhodnocovaní postupu okresného súdu v napadnutom konaní
okrem už uvedeného prihliadol predovšetkým na to, že z ústavnoprávneho hľadiska
nemožno akceptovať, aby konanie pred všeobecným súdom nebolo po viac ako 9 rokoch
od jeho začatia právoplatne skončené (napr. IV. ÚS 327/2013, IV. ÚS 67/2014).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že doterajším postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 4/2006 došlo k zbytočným prieťahom,
a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo
nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,
vo veci konal.
Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľky
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy bolo postupom
okresného súdu porušené, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov,
a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľka nachádza.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľka sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 3 000 €
z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti, keď poukázala na právnu neistotu v súvislosti
s doterajšou dĺžkou napadnutého konania.
Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu v tomto
prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného
zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym
súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (dohovoru) priznáva so zreteľom
na konkrétne okolnosti prípadu.
S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného
pod sp. zn. 15 C 4/2006, berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, podiel
sťažovateľky na spomalení priebehu napadnutého konania a vzhľadom na skutočnosť, že
posudzované konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené,
považoval ústavný súd priznanie sumy 2 000 € za primerané finančné zadosťučinenie
podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej
vznikli v dôsledku právneho zastúpenia v konaní o jej sťažnosti advokátom
JUDr. Marianom Zányim. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže
v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému
účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej
mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá
bola 781 €.
Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia
a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len
„vyhláška“), a to každý úkon po 130,16 €, t. j. spolu 260,32 €, čo spolu s režijným paušálom
2 x 7,81 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 275,94 €.
Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote
uvedenej v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto
rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. decembra 2014