Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 786/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. decembra

2014 predbežne prerokoval sťažnosť P. K., zastúpeného advokátskou kanceláriou HKP

Legal, s. r. o., Sasinkova 6, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ Mgr. Peter

Kubovič, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní

vedenom pod sp. zn. a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní

vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. novembra

2014 doručená sťažnosť P. K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátskou

kanceláriou HKP Legal, s. r. o., Sasinkova 6, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a

konateľ Mgr. Peter Kubovič, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a (ďalej len „“) postupom Okresného

súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. .

Zo sťažnosti vyplýva:

„Sťažovateľ... je navrhovateľom v právnej veci proti odporcom... o zaplatenie

32.225,15 € s prísl., vedenej na Okresnom súde Banská Bystrica... pod spisovou značkou

a na Krajskom súde v Banskej Bystrici... pod spisovou značkou

...

Súd prvého stupňa... rozhodol rozsudkom zo dňa 06. marca 2013 č. k. 12C/99/2009-

357 tak, že návrh... v celom rozsahu zamietol.

Voči... rozsudku... podal navrhovateľ... odvolanie... Odvolací súd... rozhodol... tak, že

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

V odôvodnení čo do vecnej správnosti prvostupňového rozhodnutia sa stotožnil

s názorom prvostupňového súdu a len zopakoval jeho argumentáciu, ktorú v zásade rozšíril

výlučne o podrobný opis skutkového stavu, nevysporiadal sa však náležitým spôsobom

s právnou argumentáciou navrhovateľa obsiahnutou v odvolaní.

Sťažovateľ nepovažuje argumenty porušovateľov jeho základného práva obsiahnuté

v predmetných rozsudkoch... za dostatočne presvedčivé a vyvracajúce jeho tvrdenia.

Sťažovateľ naďalej trvá na svojich tvrdeniach prezentovaných v odvolaní proti

rozsudku súdu prvého stupňa...“

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ takmer doslova cituje odvolanie, ktoré podal

proti rozsudku okresného súdu č. k. -357 zo 6. marca 2013.

Sťažovateľ ďalej uvádza:

„Súdy oboch inštancií sa zároveň pri rozhodovaní o veci nevenovali posúdeniu

skutočnosti, či vznesenie námietky premlčania zo strany odporcov (primárne odporcu v 6/

rade) nebolo v rozpore s dobrými mravmi (v zmysle ust. ),

nakoľko výlučne odporca v 6/ rade spôsobil (zapríčinil), že sťažovateľ si svoj nárok na

náhradu škody nemohol uplatniť skôr, resp. pokiaľ by odporca v 6/ rade predložil

sťažovateľovi včas správnu účtovnú závierku, ku škode by nedošlo vôbec...

V demokratickej spoločnosti nie je možné akceptovať stav, kedy spoločnosť s ručením

obmedzeným v dôsledku vlastných pochybení odmieta vylúčenému spoločníkovi vyplatiť

vyrovnací podiel v zákonnej... výške... vylúčeného spoločníka niekoľko rokov zavádza...

a nakoniec vznesie námietku premlčania, aby vyrovnací podiel vylúčenému spoločníkovi

nemusela vyplatiť v správnej výške.

... súdy odmietli tvrdenia navrhovateľa bez akéhokoľvek racionálneho právneho

zdôvodnenia, z tohto dôvodu ani nie je možné zaujať stanovisko k obom rozsudkom v časti

titulu nároku na náhradu škody, keďže súdy len skonštatovali, že nezdieľajú právny názor

navrhovateľa bez uvedenia presvedčivého dôvodu.

V odvolaní sťažovateľa voči Rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa

06.03.2013 č. k. -357, bola voči argumentom prvostupňového súdu použitá

dôkladná a podrobná skutková i právna protiargumentácia.

Krajský súd však na odôvodnenú argumentáciu žiadnym spôsobom neprihliadol, ani

sa s ňou v odôvodnení nevysporiadal. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu

neobsahuje ani stopy po tom, že by sa pri rozhodovaní o odvolaní voči rozhodnutiu

prvostupňového súdu odvolací súd argumentáciou navrhovateľov zaoberal.

Odvolací súd pristúpil k rozhodnutiu o odvolaní navrhovateľov arbitrárne

a formalisticky.

Argumentáciu súdov oboch inštancií sťažovateľ považuje za excesívne formalistickú

a neprípustnú... rozhodnutia súdov s veľmi chabým a neuceleným odôvodnením vykazovali

až znaky nezáujmu o objasnenie skutkového stavu prejednávanej veci, dokonca až

v intenzite porušenia , Súdy tak konali v rovine skutkového objasnenia a aj

právneho posúdenia vo vzťahu k právam sťažovateľa zjavne arbitrárne (§ 205a ods. 1

písm. a/ ). Odôvodnenie súdov z väčšej časti pozostáva z opakujúcich sa tvrdení

odporcov. Samotné odôvodnenie súdov je v mnohých aspektoch minimálne prekvapivé, ale

predovšetkým nelogické.

Súdy tak jednostranne a účelovo prihliadali na argumenty a dôkazy, na ktoré

poukazovali odporcovia, pričom vôbec nezohľadnili niektoré skutočnosti uvedené

sťažovateľom, ktoré by skutočne a pravdivo objasnili skutkový stav. Súdy sa v tomto smere

dopustili aj kardinálnej chyby, ktorá založila neodstrániteľnú tzv. inú vadu konania, a to

nepreskúmateľnosť ich rozhodnutí. Týmto konaním došlo k odňatiu práva na prístup k súdu

a porušeniu zásady rovnosti účastníkov konania, keďže súdy za svoje pojali výhradne

tvrdenia odporcov.

Nepreskúmateľnosť rozhodnutí potvrdzuje aj skutočnosť, že súdy sa nedostatočne

vysporiadali s jednotlivými skutkovými okolnosťami uvedenými sťažovateľom. Konajúce

súdy sa s právami sťažovateľa vysporiadali len veľmi frázovito a povrchne...

Porušenie základného práva sťažovateľa vlastniť majetok v zmysle čl. 20 ods. 1

sťažovateľ vidí v skutočnosti, že súdy oboch inštancií svojím postupom a aplikáciou

zákona (najmä príslušných ustanovení ) na prejednávaný prípad

odňali sťažovateľovi možnosť účinne sa domáhať svojho majetku, ktorý by mu inak mal

prislúchať.“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:

„ 1. Základné právo sťažovateľa – P. K... na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1

SR, bolo postupom Okresného súdu Banská Bystrica a postupom Krajského súdu v

Banskej Bystrici porušené.

2. Základné právo sťažovateľa – P. K... vlastniť majetok zaručené v čl. 20 ods. 1

ako aj v Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, bolo postupom Okresného súdu Banská Bystrica a

postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici porušené.

3. Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 06. marca 2013 č. k.

-357 a Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 27. augusta 2014 č.

k. -403 ruší a vec vracia Okresnému súdu Banská Bystrica na ďalšie

konanie.

4. Sťažovateľovi – P. K... priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume

3.000,- Eur..., ktoré sú mu Okresný súd Banská Bystrica a Krajský súd v Banskej Bystrici

povinní spoločne a nerozdielne vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Okresný súd Banská Bystrica a Krajský súd v Banskej Bystrici sú povinní spoločne

a nerozdielne uhradiť trovy právneho zastúpenia...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo

všetkých hľadísk uvedených v .

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. .

Okresný súd rozsudkom č. k. -357 zo 6. marca 2013 (ďalej len

„rozsudok okresného súdu“) zamietol návrh sťažovateľa na náhradu škody. O odvolaní

sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu rozhodol krajský súd rozsudkom č. k.

-403 z 27. augusta 2014 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil.

1. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1

a postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

Z vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať

o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity

právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľka sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo

slobody využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom

verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci

na prerokovanie (mutatis mutandis napr. , ). Z uvedeného vyplýva,

že v konaní o sťažnosti podľa prislúcha ústavnému súdu právomoc

zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že

právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis ).

Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľky je okrem iného aj

opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu

k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta a ktorý jej umožňuje

odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody

().

V danom prípade bol sťažovateľ oprávnený namietať porušenie svojich základných

práv v odvolaní proti rozsudku okresného súdu, o čom sťažovateľ vedel, odvolanie podal

a krajský súd o ňom rozhodol. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ mal k dispozícii účinný

právny prostriedok na ochranu svojich práv, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť krajský

súd, čo vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1

a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že podstata základného

práva priznaného spočíva v oprávnení každého reálne sa domáhať

ochrany svojich práv na súde a že tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle

a nestranne vo veci konať tak, aby bola označenému právu poskytnutá ochrana v medziach

zákonov, ktoré ustanovenia o súdnej ochrane vykonávajú, a teda že základné právo

na súdnu ochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej ochrany, ale túto aj v určitej

kvalite, t. j. zákonom ustanoveným postupom súdu, dostať (napr. ).

Ústavný súd nie je vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov

alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis ,

). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.).

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu

pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom

do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí

relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť

sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. , , ).

Podľa návrh na začatie konania musí okrem

iného obsahovať odôvodnenie návrhu. Ústavný súd s poukazom na citované ustanovenie

zdôrazňuje, že je povinnosťou sťažovateľa, ktorý sa

so sťažnosťou obráti na ústavný súd, aby túto náležite odôvodnil. Z odôvodnenia sťažnosti

musí byť zrejmé, v čom konkrétne sťažovateľ vidí porušenie svojich označených práv.

Sťažovateľ odôvodnil svoju sťažnosť tým, že nepovažuje argumenty krajského súdu

obsiahnuté v jeho rozsudku za dostatočne presvedčivé, trvá na svojich tvrdeniach

obsiahnutých v odvolaní proti rozsudku okresného súdu, ktoré cituje, a rozsudok krajského

súdu považuje za arbitrárny a formalistický. Sťažovateľ okrem týchto všeobecných tvrdení

o porušení jeho základných práv a množstva judikátov ústavného súdu, na ktoré odkazuje,

neuvádza žiadnu konkrétnu argumentáciu, na základe ktorej by ústavný súd mohol dospieť

k záveru o porušení označených základných práv sťažovateľa. Táto skutočnosť je sama

osebe dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej podľa § 25 ods. 2

.

Pokiaľ sťažovateľ iba opätovne uvádza námietky, ktoré už boli predmetom

preskúmavania krajským súdom na základe ním podaného odvolania proti rozsudku

okresného súdu, a požaduje, aby ústavný súd vec opätovne posúdil a stotožnil sa s jeho

právnym posúdením nároku na náhradu škody, stavia tak ústavný súd do pozície ďalšej

inštancie v systéme všeobecného súdnictva, ktorá mu však neprináleží vzhľadom na čl. 124

. Podľa uvedeného článku je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom

ústavnosti. Skutočnosť, že okresný súd a krajský súd vo svojich rozsudkoch vyslovili

právne závery, s ktorými sťažovateľ nesúhlasí, nezakladá bez ďalšieho oprávnenosť

ústavnej sťažnosti, sama osebe nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor

krajského súdu svojím vlastným.

K tvrdeniu sťažovateľa, že k porušeniu jeho základných práv malo dôjsť tiež tým, že

krajský súd neskúmal, či vznesenie námietky premlčania zo strany odporcov nebolo

v rozpore s dobrými mravmi, ústavný súd uvádza, že túto skutočnosť sťažovateľ v odvolaní

proti rozsudku okresného súdu neuviedol.

Ak sťažovateľ v odvolaní neuviedol dôvody, ktoré uvádza v sťažnosti doručenej

ústavnému súdu, nesplnil základný ústavný predpoklad na to, aby bola založená právomoc

ústavného súdu podľa a . Podľa

citovaných noriem ústavný súd poskytuje ochranu označeným základným právam, ak o tejto

ochrane nerozhoduje iný súd. Iný súd však musí mať na poskytnutie takej ochrany podnet

predpísaný zákonnou úpravou konania pred ním, v tomto prípade to bolo odvolanie,

v ktorom mohol sťažovateľ namietať rozpor námietky premlčania s dobrými mravmi.

Sťažovateľ tak neurobil a tento nedostatok v odvolaní nemožno naprávať alebo nahrádzať

sťažnosťou v konaní pred ústavným súdom.

Ústavný súd pripomína, že krajský súd konal o odvolaní v spore, v ktorom

zodpovednosť za výsledok konania spočíva predovšetkým na účastníkoch konania, ktorí

sú povinní tvrdiť a dokazovať opodstatnenosť uplatneného nároku na súdnu ochranu, čo

platí v celom rozsahu aj pre odvolacie konanie. Neunesenie tejto zodpovednosti sa nedá

obísť tak, že účastník sporu sa namiesto na všeobecný súd obráti so sťažnosťou na ústavný

súd, a pritom na taký postup nebol žiaden ústavne akceptovateľný dôvod.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že niet žiadnej spojitosti medzi

postupom krajského súdu a namietaným porušením základných práv sťažovateľa podľa

a , a preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa

ods. 2 odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej obsiahnutými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. decembra 2014