Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 786/2014
PDF · 190.55 KB
No categories available
I. ÚS 786/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. decembra
2014 predbežne prerokoval sťažnosť P. K., zastúpeného advokátskou kanceláriou HKP
Legal, s. r. o., Sasinkova 6, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ Mgr. Peter
Kubovič, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní
vedenom pod sp. zn. 12 C 99/2009 a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní
vedenom pod sp. zn. 15 Co 177/2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. novembra
2014 doručená sťažnosť P. K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátskou
kanceláriou HKP Legal, s. r. o., Sasinkova 6, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a
konateľ Mgr. Peter Kubovič, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného
súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 99/2009
a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 15 Co 177/2013.
Zo sťažnosti vyplýva:
„Sťažovateľ... je navrhovateľom v právnej veci proti odporcom... o zaplatenie
32.225,15 € s prísl., vedenej na Okresnom súde Banská Bystrica... pod spisovou značkou
12C/99/2009 a na Krajskom súde v Banskej Bystrici... pod spisovou značkou
Súd prvého stupňa... rozhodol rozsudkom zo dňa 06. marca 2013 č. k. 12C/99/2009-
357 tak, že návrh... v celom rozsahu zamietol.
Voči... rozsudku... podal navrhovateľ... odvolanie... Odvolací súd... rozhodol... tak, že
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.
V odôvodnení čo do vecnej správnosti prvostupňového rozhodnutia sa stotožnil
s názorom prvostupňového súdu a len zopakoval jeho argumentáciu, ktorú v zásade rozšíril
výlučne o podrobný opis skutkového stavu, nevysporiadal sa však náležitým spôsobom
s právnou argumentáciou navrhovateľa obsiahnutou v odvolaní.
Sťažovateľ nepovažuje argumenty porušovateľov jeho základného práva obsiahnuté
v predmetných rozsudkoch... za dostatočne presvedčivé a vyvracajúce jeho tvrdenia.
Sťažovateľ naďalej trvá na svojich tvrdeniach prezentovaných v odvolaní proti
rozsudku súdu prvého stupňa...“
V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ takmer doslova cituje odvolanie, ktoré podal
proti rozsudku okresného súdu č. k. 12 C 99/2009-357 zo 6. marca 2013.
Sťažovateľ ďalej uvádza:
„Súdy oboch inštancií sa zároveň pri rozhodovaní o veci nevenovali posúdeniu
skutočnosti, či vznesenie námietky premlčania zo strany odporcov (primárne odporcu v 6/
rade) nebolo v rozpore s dobrými mravmi (v zmysle ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka),
nakoľko výlučne odporca v 6/ rade spôsobil (zapríčinil), že sťažovateľ si svoj nárok na
náhradu škody nemohol uplatniť skôr, resp. pokiaľ by odporca v 6/ rade predložil
sťažovateľovi včas správnu účtovnú závierku, ku škode by nedošlo vôbec...
V demokratickej spoločnosti nie je možné akceptovať stav, kedy spoločnosť s ručením
obmedzeným v dôsledku vlastných pochybení odmieta vylúčenému spoločníkovi vyplatiť
vyrovnací podiel v zákonnej... výške... vylúčeného spoločníka niekoľko rokov zavádza...
a nakoniec vznesie námietku premlčania, aby vyrovnací podiel vylúčenému spoločníkovi
nemusela vyplatiť v správnej výške.
... súdy odmietli tvrdenia navrhovateľa bez akéhokoľvek racionálneho právneho
zdôvodnenia, z tohto dôvodu ani nie je možné zaujať stanovisko k obom rozsudkom v časti
titulu nároku na náhradu škody, keďže súdy len skonštatovali, že nezdieľajú právny názor
navrhovateľa bez uvedenia presvedčivého dôvodu.
V odvolaní sťažovateľa voči Rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa
06.03.2013 č. k. 12C/99/2009-357, bola voči argumentom prvostupňového súdu použitá
dôkladná a podrobná skutková i právna protiargumentácia.
Krajský súd však na odôvodnenú argumentáciu žiadnym spôsobom neprihliadol, ani
sa s ňou v odôvodnení nevysporiadal. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu
neobsahuje ani stopy po tom, že by sa pri rozhodovaní o odvolaní voči rozhodnutiu
prvostupňového súdu odvolací súd argumentáciou navrhovateľov zaoberal.
Odvolací súd pristúpil k rozhodnutiu o odvolaní navrhovateľov arbitrárne
a formalisticky.
Argumentáciu súdov oboch inštancií sťažovateľ považuje za excesívne formalistickú
a neprípustnú... rozhodnutia súdov s veľmi chabým a neuceleným odôvodnením vykazovali
až znaky nezáujmu o objasnenie skutkového stavu prejednávanej veci, dokonca až
v intenzite porušenia § 1 OSP, Súdy tak konali v rovine skutkového objasnenia a aj
právneho posúdenia vo vzťahu k právam sťažovateľa zjavne arbitrárne (§ 205a ods. 1
písm. a/ OSP). Odôvodnenie súdov z väčšej časti pozostáva z opakujúcich sa tvrdení
odporcov. Samotné odôvodnenie súdov je v mnohých aspektoch minimálne prekvapivé, ale
predovšetkým nelogické.
Súdy tak jednostranne a účelovo prihliadali na argumenty a dôkazy, na ktoré
poukazovali odporcovia, pričom vôbec nezohľadnili niektoré skutočnosti uvedené
sťažovateľom, ktoré by skutočne a pravdivo objasnili skutkový stav. Súdy sa v tomto smere
dopustili aj kardinálnej chyby, ktorá založila neodstrániteľnú tzv. inú vadu konania, a to
nepreskúmateľnosť ich rozhodnutí. Týmto konaním došlo k odňatiu práva na prístup k súdu
a porušeniu zásady rovnosti účastníkov konania, keďže súdy za svoje pojali výhradne
tvrdenia odporcov.
Nepreskúmateľnosť rozhodnutí potvrdzuje aj skutočnosť, že súdy sa nedostatočne
vysporiadali s jednotlivými skutkovými okolnosťami uvedenými sťažovateľom. Konajúce
súdy sa s právami sťažovateľa vysporiadali len veľmi frázovito a povrchne...
Porušenie základného práva sťažovateľa vlastniť majetok v zmysle čl. 20 ods. 1
ústavy sťažovateľ vidí v skutočnosti, že súdy oboch inštancií svojím postupom a aplikáciou
zákona (najmä príslušných ustanovení Obchodného zákonníka) na prejednávaný prípad
odňali sťažovateľovi možnosť účinne sa domáhať svojho majetku, ktorý by mu inak mal
prislúchať.“
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:
„ 1. Základné právo sťažovateľa – P. K... na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1
Ústavy SR, bolo postupom Okresného súdu Banská Bystrica a postupom Krajského súdu v
Banskej Bystrici porušené.
2. Základné právo sťažovateľa – P. K... vlastniť majetok zaručené v čl. 20 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky ako aj v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, bolo postupom Okresného súdu Banská Bystrica a
postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici porušené.
3. Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 06. marca 2013 č. k.
12C/99/2009-357 a Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 27. augusta 2014 č.
k. 15Co/177/2013-403 ruší a vec vracia Okresnému súdu Banská Bystrica na ďalšie
konanie.
4. Sťažovateľovi – P. K... priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume
3.000,- Eur..., ktoré sú mu Okresný súd Banská Bystrica a Krajský súd v Banskej Bystrici
povinní spoločne a nerozdielne vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
5. Okresný súd Banská Bystrica a Krajský súd v Banskej Bystrici sú povinní spoločne
a nerozdielne uhradiť trovy právneho zastúpenia...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo
všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 99/2009
a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co 177/2013.
Okresný súd rozsudkom č. k. 12 C 99/2009-357 zo 6. marca 2013 (ďalej len
„rozsudok okresného súdu“) zamietol návrh sťažovateľa na náhradu škody. O odvolaní
sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu rozhodol krajský súd rozsudkom č. k.
15 Co 177/2013-403 z 27. augusta 2014 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil.
1. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať
o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich
základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity
právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že sťažovateľka sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo
slobody využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom
verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci
na prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva,
že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc
zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že
právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99).
Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľky je okrem iného aj
opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu
k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta a ktorý jej umožňuje
odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody
(I. ÚS 36/96).
V danom prípade bol sťažovateľ oprávnený namietať porušenie svojich základných
práv v odvolaní proti rozsudku okresného súdu, o čom sťažovateľ vedel, odvolanie podal
a krajský súd o ňom rozhodol. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ mal k dispozícii účinný
právny prostriedok na ochranu svojich práv, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť krajský
súd, čo vylučuje právomoc ústavného súdu.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľa v tejto časti z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
2. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že podstata základného
práva priznaného čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení každého reálne sa domáhať
ochrany svojich práv na súde a že tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle
a nestranne vo veci konať tak, aby bola označenému právu poskytnutá ochrana v medziach
zákonov, ktoré ustanovenia o súdnej ochrane vykonávajú, a teda že základné právo
na súdnu ochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej ochrany, ale túto aj v určitej
kvalite, t. j. zákonom ustanoveným postupom súdu, dostať (napr. III. ÚS 124/08).
Ústavný súd nie je vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov
alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol alebo nebol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, IV. ÚS 16/09 atď.).
V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu
pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom
do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí
relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť
sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 218/07).
Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania musí okrem
iného obsahovať odôvodnenie návrhu. Ústavný súd s poukazom na citované ustanovenie
§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde zdôrazňuje, že je povinnosťou sťažovateľa, ktorý sa
so sťažnosťou obráti na ústavný súd, aby túto náležite odôvodnil. Z odôvodnenia sťažnosti
musí byť zrejmé, v čom konkrétne sťažovateľ vidí porušenie svojich označených práv.
Sťažovateľ odôvodnil svoju sťažnosť tým, že nepovažuje argumenty krajského súdu
obsiahnuté v jeho rozsudku za dostatočne presvedčivé, trvá na svojich tvrdeniach
obsiahnutých v odvolaní proti rozsudku okresného súdu, ktoré cituje, a rozsudok krajského
súdu považuje za arbitrárny a formalistický. Sťažovateľ okrem týchto všeobecných tvrdení
o porušení jeho základných práv a množstva judikátov ústavného súdu, na ktoré odkazuje,
neuvádza žiadnu konkrétnu argumentáciu, na základe ktorej by ústavný súd mohol dospieť
k záveru o porušení označených základných práv sťažovateľa. Táto skutočnosť je sama
osebe dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej podľa § 25 ods. 2
Pokiaľ sťažovateľ iba opätovne uvádza námietky, ktoré už boli predmetom
preskúmavania krajským súdom na základe ním podaného odvolania proti rozsudku
okresného súdu, a požaduje, aby ústavný súd vec opätovne posúdil a stotožnil sa s jeho
právnym posúdením nároku na náhradu škody, stavia tak ústavný súd do pozície ďalšej
inštancie v systéme všeobecného súdnictva, ktorá mu však neprináleží vzhľadom na čl. 124
ústavy. Podľa uvedeného článku ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom
ústavnosti. Skutočnosť, že okresný súd a krajský súd vo svojich rozsudkoch vyslovili
právne závery, s ktorými sťažovateľ nesúhlasí, nezakladá bez ďalšieho oprávnenosť
ústavnej sťažnosti, sama osebe nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor
krajského súdu svojím vlastným.
K tvrdeniu sťažovateľa, že k porušeniu jeho základných práv malo dôjsť tiež tým, že
krajský súd neskúmal, či vznesenie námietky premlčania zo strany odporcov nebolo
v rozpore s dobrými mravmi, ústavný súd uvádza, že túto skutočnosť sťažovateľ v odvolaní
proti rozsudku okresného súdu neuviedol.
Ak sťažovateľ v odvolaní neuviedol dôvody, ktoré uvádza v sťažnosti doručenej
ústavnému súdu, nesplnil základný ústavný predpoklad na to, aby bola založená právomoc
ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a § 49 zákona o ústavnom súde. Podľa
citovaných noriem ústavný súd poskytuje ochranu označeným základným právam, ak o tejto
ochrane nerozhoduje iný súd. Iný súd však musí mať na poskytnutie takej ochrany podnet
predpísaný zákonnou úpravou konania pred ním, v tomto prípade to bolo odvolanie,
v ktorom mohol sťažovateľ namietať rozpor námietky premlčania s dobrými mravmi.
Sťažovateľ tak neurobil a tento nedostatok v odvolaní nemožno naprávať alebo nahrádzať
sťažnosťou v konaní pred ústavným súdom.
Ústavný súd pripomína, že krajský súd konal o odvolaní v spore, v ktorom
zodpovednosť za výsledok konania spočíva predovšetkým na účastníkoch konania, ktorí
sú povinní tvrdiť a dokazovať opodstatnenosť uplatneného nároku na súdnu ochranu, čo
platí v celom rozsahu aj pre odvolacie konanie. Neunesenie tejto zodpovednosti sa nedá
obísť tak, že účastník sporu sa namiesto na všeobecný súd obráti so sťažnosťou na ústavný
súd, a pritom na taký postup nebol žiaden ústavne akceptovateľný dôvod.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že niet žiadnej spojitosti medzi
postupom krajského súdu a namietaným porušením základných práv sťažovateľa podľa
čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, a preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, bolo bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej obsiahnutými.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. decembra 2014