Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 28/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. januára 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , správcu úpadcu Trnavských

automobilových závodov, štátny podnik v konkurze (t. č. v likvidácii), Trnava, zastúpeného

Advokátskou kanceláriou Korytár s. r o., Sladovnícka 13, Trnava, vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1

ods. 1 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo 14. mája 2014 a rozsudkom Krajského súdu v Trnave

sp. zn. z 25. júna 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

4. augusta 2014 doručená sťažnosť , správcu úpadcu Trnavských

automobilových závodov, štátny podnik v konkurze (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 v spojení

s a (ďalej len „“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

zo 14. mája 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“) a rozsudkom

Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 25. júna 2013

(ďalej aj „namietaný rozsudok krajského súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal Okresnému súdu Trnava

(ďalej len „okresný súd“) návrh, ktorým sa domáhal uloženia povinnosti žalovaným

vypratať byt, ktorý je bližšie špecifikovaný v rozhodnutiach krajského súdu a najvyššieho

súdu, ktoré má ústavný súd k dispozícii. Okresný súd tento návrh zamietol argumentujúc, že

po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že sťažovateľ konkludentne uzatvoril

so žalovanými nájomnú zmluvu, ktorá je platná, s tým, že ju rešpektovali nielen žalovaní,

ale aj sťažovateľ, ktorý od žalovaných prijímal plnenia spočívajúce v úhrade nájomného

a úhrade za služby súvisiace s užívaním bytu, ktoré im sťažovateľ sám predpisoval, a preto

k vyprataniu uvedeného bytu nie je možné pristúpiť.

S týmto tvrdením sťažovateľ nesúhlasil, a preto podal krajskému súdu odvolanie,

v ktorom okrem iného tvrdil, že nedisponoval relevantnými listinami preukazujúcimi právne

vzťahy k viacerým bytom, ktoré spravoval, a preto nemohol mať vedomosť o právnych

vzťahoch k týmto bytom a v konkrétnom prípade o výške úhrady a osobách žalovaných,

ktorí mu platby zasielali. Na základe uvedeného sťažovateľ tvrdil, že neprejavil vôľu

uzavrieť so žalovanými nájomnú zmluvu konkludentným spôsobom, a teda títo plnili

bez právneho dôvodu.

Krajský súd sa následne stotožnil s rozhodnutím okresného súdu a potvrdil, že medzi

sťažovateľom a žalovanými došlo ku konkludentnému uzavretiu nájomnej zmluvy, a teda

existuje medzi nimi platný nájomný vzťah. Krajský súd tiež dodal, že sťažovateľ až

do podania žaloby nikdy nespochybňoval predmetný nájomný vzťah žalovaných k danému

bytu, a skutočnosť, že sťažovateľ nemal dostatok podkladov a informácií, považoval v danej

veci za irelevantnú.

Následne sa sťažovateľ obrátil na najvyšší súd okrem iného s tvrdením, že

rozhodnutia súdov nižšieho stupňa vychádzajú zo skutkového zistenia, ktoré nemá

v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní, keď vyhodnotili, že medzi účastníkmi

v konaní vznikla nájomná zmluva. Najvyšší súd dovolanie sťažovateľa ako dovolanie

smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, odmietol.

3. Podľa sťažovateľa napadnutými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu

došlo k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, ako aj princípu

právneho štátu v zmysle a práva vlastniť majetok podľa .

4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a následne o nej rozhodol nálezom,

v ktorom vysloví, že základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1

a uznesením najvyššieho súdu, ako aj rozsudkom krajského súdu

porušené boli, a zároveň, že zrušuje napadnuté rozhodnutia a vec vracia krajskému súdu

na ďalšie konanie.

5. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

II.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa na neverejnom

zasadnutí senátu, a keďže pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že táto je zjavne

neopodstatnená, rozhodol o jej odmietnutí.

6. Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický

a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

7. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ,

).

8. Ako už sťažovateľ uviedol vo svojej sťažnosti, ústavný súd nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto

postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu

v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo

k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(mutatis mutandis , , ).

9. Ústavný súd nevyhodnotil argumentáciu sťažovateľa ako spôsobilú spochybniť

ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu a najvyššieho súdu. Ústavný súd nezistil,

že by týmito súdmi aplikovaný postup pri zistení a hodnotení skutkového stavu veci

a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu

do namietaného rozsudku v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2

. Ústavný súd nezistil, že by posudzované rozhodnutia všeobecných súdov boli

svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade

s platnou právnou úpravou, či nedostatočne odôvodnené.

10. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. ) do obsahu

základného práva na súdnu ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie patrí aj

právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá

má základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých

medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené

spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka

konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním

a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy

zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných

právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú

svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by

poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Ústavný súd aj na tomto mieste pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania

(m. m. ). Preto najvyšší súd správne poznamenal, že odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

na spravodlivý proces (napr. , , ). Rovnako

Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v

dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú. Článok 6 ods. 1 dohovoru však

nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý argument, pričom odvolací

súd sa pri zamietnutí odvolania môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu

(García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999).

11. Ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd a najvyšší súd vo svojich

rozhodnutiach dostatočne vyhodnotili vykonané dokazovanie, na sporné otázky namietané

sťažovateľom dali vyčerpávajúcim spôsobom kvalifikované odpovede, a preto aj ústavný

súd ich považuje za dostačujúce a ústavne relevantné. Okolnosť, že sťažovateľ má odlišný

názor, nezakladá porušenie označených základných práv a slobôd. Ústavný súd preto nemá

dôvod zasahovať do záverov všeobecných súdov. Ústavný súd k tomu ďalej poznamenáva,

že základné právo na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie garantované ,

listinou a dohovorom neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom

a nemožno ho ani účelovo chápať tak, že jeho naplnením je vyhovenie všetkým návrhom

účastníka konania (napr. , ).

12. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil žiadnu skutočnosť,

na základe ktorej by mohol konštatovať, že napadnutými rozhodnutiami všeobecných súdov

bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa .

13. Sťažovateľ okrem porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.

1 namietal aj porušenie ďalších ustanovení, a to a ,

avšak vždy na základe rovnakých skutočností, z akých vychádzal pri svojich námietkach o

porušení . Keďže namietaným porušením základného práva podľa

ods. 1 sťažovateľ sleduje ten istý účel, ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že nie je

nevyhnutné osobitne sa zaoberať ďalšou časťou sťažnosti, pretože závery prijaté v časti

sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva podľa sa v celom

rozsahu vzťahujú aj na záver vo vzťahu k ďalším označeným právam. Sťažovateľom

označené základné právo na súdnu ochranu podľa porušené nebolo a v

nadväznosti na to nemohlo dôjsť ani k porušeniu ďalších sťažovateľom označených práv

(mutatis mutandis , , ).

14. V dôsledku odmietnutia sťažnosti bolo bez právneho významu, aby sa ústavný

súd zaoberal ďalšími požiadavkami uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. januára 2015