Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 178/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. apríla 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného advokátom JUDr. Petrom

Schmidlom, Advokátska kancelária, Záhorácka 11/A, Malacky, vedenú pod sp. zn.

a sťažnosť , zastúpeného advokátom JUDr. Antonom

Trusinom, Advokátska kancelária, Hálkova 1, Bratislava, vedenú pod sp. zn.

, obidvaja toho času , vo veci

namietaného porušenia ich základných práv podľa a 5 Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 22. augusta 2014 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosť vedenú pod sp. zn. a sťažnosť

vedenú pod sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené

pod sp. zn. .

2. Sťažnosť a o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. októbra

2014 doručená sťažnosť vedená pod sp. zn. a 3. novembra

2014 sťažnosť vedená pod sp. zn. (ďalej len „sťažovatelia“),

ktorými zhodne namietali porušenie svojich základných práv podľa a 5

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 22. augusta 2014 (ďalej aj

„napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).

2. Zo sťažovateľmi podaných sťažností vedených pod sp. zn.

a sp. zn. , ich príloh, ako aj zo zistení ústavného súdu vyplýva, že

sťažovateľom bolo uznesením Úradu boja proti organizovanej kriminalite Bratislava

ČVS: PPZ 351/BOK BA 2011 zo 6. novembra 2011 vznesené obvinenie pre obzvlášť

závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo

prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi formou spolupáchateľstva podľa § 20

k § 172 ods. 1 písm. a), b), c) a d), ods. 2 písm. c) a ods. 3 písm. c) a § 138 písm. i) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

Ďalším uznesením Úradu boja proti organizovanej kriminalite Bratislava ČVS: PPZ

353/BOK BA 2011 zo 6. novembra 2011 bolo sťažovateľom vznesené obvinenie pre zločin

nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 2 Trestného

zákona. Uznesením sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu Bratislava I (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. z 8. novembra 2011 v spojení s uznesením krajského

súdu sp. zn. z 8. decembra 2011 boli sťažovatelia vzatí do väzby z dôvodov

podľa a v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“). Prokurátor Generálnej prokuratúry

Slovenskej republiky (ďalej len „prokurátor generálnej prokuratúry“) pod sp. zn.

XIVGv 48/2011 z 10. septembra 2012 podal na sťažovateľov obžalobu pre obzvlášť závažný

zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich

držania a obchodovania s nimi formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 172 ods. 1 písm. a),

c) a d), ods. 2 písm. c) a ods. 3 písm. c) a pre zločin nedovoleného

ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. a) a b) Trestného

zákona. Po podaní obžaloby okresný súd svojím uznesením sp. zn. z 1. októbra

2012 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. z 9. októbra 2012 ustálil

dôvody väzby u obidvoch sťažovateľov podľa .

Sťažnosti sťažovateľov smerujú voči uzneseniu krajského súdu sp. zn. z 22.

augusta 2014, ktorým krajský súd podľa zrušil

uznesenie okresného súdu sp. zn. zo 14. augusta 2014, ktorým boli sťažovatelia

prepustení z väzby pri nahradení väzby písomným sľubom, rozhodujúc o ich žiadostiach

o prepustenie z väzby doručených okresnému súdu 12. a 27. júna 2014.

3. Zo zistení ústavného súdu ďalej vyplýva, že rozsudkom okresného súdu sp. zn.

z 3. júla 2013 (ďalej aj „prvý rozsudok“) bol sťažovateľ uznaný

vinným zo zločinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 295

ods. 1 písm. a) , za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní troch

rokov s podmienečným odkladom na dobu piatich rokov, a sťažovateľ bol

uznaný vinným zo zločinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa

a , za čo mu bol uložený trest odňatia slobody

v trvaní troch rokov nepodmienečne so zaradením do ústavu s minimálnym stupňom

stráženia. Obidvaja sťažovatelia boli zhodne oslobodení spod obžaloby prokurátora

generálnej prokuratúry sp. zn. XIVGv 48/2011 z 10. septembra 2012 pre obzvlášť závažný

zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich

držania a obchodovania s nimi formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 172 ods. 1 písm. a),

c), d), ods. 2 písm. c) a ods. 3 písm. c) a . Krajský súd na

odvolanie prokurátora generálnej prokuratúry uznesením sp. zn. zo 17.

októbra 2013 zrušil v časti rozsudok okresného súdu sp. zn. z 3. júla 2013, a to

vo vzťahu k výroku o treste voči obidvom sťažovateľom a v oslobodzujúcej časti

predmetného rozsudku a v rozsahu zrušujúcej časti predmetného rozsudku vrátil trestnú vec

sťažovateľov na ďalšie konanie a rozhodnutie. Okresný súd v poradí druhým rozsudkom

sp. zn. z 24. marca 2014 (ďalej aj „druhý rozsudok“) opätovne rozhodol tak

ako vo svojom prvom rozsudku. Krajský súd uznesením sp. zn.

zo 16. septembra 2014 opätovne rozhodol o zrušení rozsudku okresného súdu sp. zn.

z 24. marca 2014 z rovnakých dôvodov ako vo svojom uznesení sp. zn.

zo 17. októbra 2013. V ostatnom okresný súd v poradí už tretím rozsudkom

sp. zn. z 19. januára 2015 (ďalej aj „tretí rozsudok“) opätovne rozhodol tak ako

vo svojom prvom rozsudku, pričom o prokurátorom generálnej prokuratúry podanom

odvolaní bude opätovne rozhodovať krajský súd na verejnom zasadnutí naplánovanom

na 8. apríl 2015.

4. Zo zistení ústavného súdu ďalej vyplýva, že v súvislosti s vyhlásením druhého

rozsudku okresného súdu boli obidvaja sťažovatelia uznesením okresného súdu sp. zn.

z 24. marca 2014 prepustení z väzby na slobodu, pričom okresný súd

vychádzal pri svojom postupe z poslednej vety . Krajský súd

v sťažnostnom konaní rozhodol svojím uznesením sp. zn. zo 7. mája 2014

o zrušení uznesenia okresného súdu sp. zn. z 24. marca 2014 a ponechaní

obidvoch sťažovateľov vo väzbe. Písomné podania obidvoch sťažovateľov doručené

okresnému súdu 12. a 27. júna 2014, ktorými sa domáhali preskúmania zákonnosti trvania

ich väzby, boli v konečnom dôsledku vyhodnotené ako ich žiadosti o prepustenie z väzby,

o ktorých rozhodol okresný súd uznesením sp. zn. zo 14. augusta 2014 tak, že

obidvoch sťažovateľov prepustil z väzby za súčasného nahradenia väzby ich písomnými

sľubmi. Krajský súd svojím uznesením sp. zn. z 22. augusta 2014 rozhodol

v sťažnostnom konaní postupom podľa o zrušení

uznesenia okresného súdu sp. zn. zo 14. augusta 2014, zamietnutí žiadostí

obidvoch sťažovateľov o prepustenie z väzby za súčasného neprijatia ich písomných sľubov,

ako aj nenahradení väzby obidvoch sťažovateľov dohľadom probačného a mediačného

úradníka. Z uvedeného je zrejmé, že zákonnosť väzby obidvoch sťažovateľov bola

všeobecnými súdmi v poslednom období (resp. do podania ústavných sťažností, pozn.)

preskúmavaná dvakrát, pričom krajský súd tak svojím uznesením sp. zn.

zo 7. mája 2014, ako aj uznesením sp. zn. z 22. augusta 2014 ponechal

obidvoch sťažovateľov vo väzbe.

5. Obidvaja sťažovatelia v podaných sťažnostiach, odvolávajúc sa na judikatúru

ústavného súdu, zhodne poukazujú na to, že „Podľa judikatúry Ústavného súdu...,

s poukazom aj na nález Ústavného súdu..., sp. zn. zo dňa 1. júna 2004,

v zmysle ktorého ustanovenia a 5 poskytujú takú

ochranu právu na urýchlené rozhodovanie o zákonnosti väzby, ako aj ochranu právu na

prepustenie z väzby, ak je táto nezákonná a tiež na nález Ústavného súdu... sp. zn.

zo 16. novembra 2000, z ktorého okrem iného vyplýva, že obvinený môže byť

do väzby vzatý a v nej držaný len z tých zákonných dôvodov, ktoré sú uvedené vo výroku

súdnych rozhodnutí, zastávame názor, že sťažovateľ je v súčasnej dobe vo väzbe v rozpore

so zákonom.“. Sťažovateľ ďalej zdôraznil, že „... bol právoplatne odsúdený na

trest odňatia slobody vo výmere 3 roky s podmienečným odkladom, pričom dĺžka trvania

väzby sa približuje k dobe troch rokov a v prípade, že nedôjde k ďalšiemu odsúdeniu, bude

účel väzby podmienečného trestu zmarený.“, pričom sťažovateľ taktiež zhodne

dôvodil v podanej sťažnosti, že „... bol právoplatne odsúdený na trest odňatia slobody

vo výmere 3 roky, pričom dĺžka trvania väzby sa približuje k dobe troch rokov a uplynie dňa

05.11.2014“.

6. V nadväznosti na uvedené sťažovatelia v obidvoch sťažnostiach súhlasne navrhli,

aby ústavný súd po prijatí sťažností na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. porušil

základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa a ods. 5 ... a právo

na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru...

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. značka zo dňa

22.08.2014 sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania...“

II.

K spoločnému prerokovaniu vecí

7. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ak tento zákon

neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom

primerane ustanovenia v znení

neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). V zmysle v záujme

hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali

a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona

o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa použiť na prípadné

spojenie vecí primerane .

8. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

a sp. zn. a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú

totožnosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v napadnutých

rozhodnutiach orgánu súdnej moci, ktorým je krajský súd, rozhodol ústavný súd, uplatniac

citované právne normy, tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

III.

9. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

10. Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom

prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy

vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú

zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

11. Článok 17 ods. 1 zaručuje osobnú slobodu. Podľa

nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý

ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný

záväzok. Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas

ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

12. Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru má každý právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.

Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane

v súlade s konaním ustanoveným zákonom... zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie

slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie

zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné

zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní [písm. c)]. Podľa čl. 5

ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade

s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku,... má právo byť súdený v primeranej lehote

alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá

osoba ustanoví na pojednávanie.

13. Ústavný súd už viackrát vyslovil, že každé pozbavenie slobody musí byť

„zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem

toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné

s účelom , ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (,

, , , , ). Z judikatúry

ústavného súdu k ďalej vyplýva, že vo vzťahu k väzbe obsahuje také

práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu a na základe

rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne

alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná;

právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť

prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť podmienené zárukou (,

). Z vyplýva neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným

dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to nielen pri

rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania väzby. Zákonnosť väzby je

zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou podstatou mali dať ratio

decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto

konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa , z ktorého

vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich pre a proti

väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností, a nie

na základe abstraktnej úvahy (obdobne ). Inými slovami, je výsostným

právom, ale aj povinnosťou všeobecného súdu skúmať všetky okolnosti spôsobilé vyvrátiť

alebo potvrdiť existenciu skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho so zreteľom na

prezumpciu neviny výnimku z pravidla rešpektovania osobnej slobody a uviesť ich

v rozhodnutiach o väzbe (Tóth c. Rakúsko, 1991).

14. Základné právo podľa teda vo svojom znení odkazuje na

zákon, a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný

súd do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia

závažného porušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti (). Rovnako aj

z vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom. Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v je tak

integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody (). Aj čl. 5

ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby k pozbaveniu osobnej slobody došlo „v súlade s konaním

ustanoveným zákonom“, a každé dohovorom prípustné pozbavenie osobnej slobody [čl. 5

ods. 1 písm. a) až f)] musí byť „zákonné“. Dohovor tu teda priamo odkazuje na vnútroštátne

právo, a preto rešpektovanie tohto práva je integrálnou súčasťou záväzkov zmluvných štátov

(Lukanov v. Bulharsko z 20. 3. 1997, bod 43). Každé pozbavenie osobnej slobody zároveň

musí byť v súlade s účelom čl. 5 dohovoru, ktorým je ochrana jednotlivca pred svojvôľou

(Herczegfalvy c. Rakúsko z 24. 9. 1992, Morsink v. Holandsko z 11. 5. 2004).

15. Podľa obvinený môže byť vzatý do väzby len

vtedy, ako doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté

trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento

skutok spáchal obvinený, a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva

dôvodná obava, že

ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä

ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký

trest,

bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie

skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo

bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo

vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

16. Prípustnosť dĺžky trvania väzobného stíhania je upravená v § 76 a nasl. Trestného

poriadku. Podľa väzba v rámci základnej alebo predĺženej

lehoty väzby v prípravnom konaní a väzba v konaní pred súdom môže trvať len nevyhnutný

čas. Podľa základná lehota väzby v prípravnom konaní je

sedem mesiacov... Podľa celková lehota väzby v prípravnom

konaní spolu s väzbou v konaní pred súdom nesmie presiahnuť a) dvanásť mesiacov, ak je

vedené trestné stíhanie pre prečin, b) tridsaťšesť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre

zločin, c) štyridsaťosem mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin.

Podľa z lehoty uvedenej v odseku 6 pripadá na prípravné

konanie najviac a) sedem mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre prečin, b) devätnásť

mesiacov..., c) dvadsaťpäť mesiacov... Podľa pre trvanie väzby

z dôvodov podľa § 71 ods. 2 sa použije § 76 ods. 1 až 5 a ods. 8 až 10. Doba trvania väzby

z dôvodov podľa § 71 ods. 2 spolu s už vykonanou väzbou podľa § 71 ods. 1 môže

v prípravnom konaní presiahnuť lehoty uvedené v § 76 ods. 7 len v rozsahu novej základnej

sedemmesačnej lehoty väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 2, celková doba trvania väzby

z dôvodov podľa § 71 ods. 2 spolu s už vykonanou väzbou podľa § 71 ods. 1 nesmie

presiahnuť lehoty uvedené v § 76 ods. 6, okrem predĺženia podľa § 76a. Podľa § 79 ods. 1

ak pominie dôvod väzby, dôvod na jej ďalšie trvanie alebo uplynie

lehota uvedená v § 76 ods. 6 alebo 7 alebo § 78, musí byť obvinený ihneď prepustený na

slobodu.

17. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia

, , , , , ).

18. Krajský súd v uznesení sp. zn. z 22. augusta 2014 v podstatnom

uviedol:

«Po dôslednom preskúmaní veci na podklade sťažnosti podanej prokurátorom je

nutné konštatovať, že súd prvého stupňa postupoval v rozpore so zákonom, keď na základe

vyššie uvedených žiadostí oboch obžalovaných o prepustenie z väzby na slobodu týchto

prepustil z väzby na slobodu a prijal ich písomné sľuby, nakoľko na tento postup neboli

splnené materiálne a ani formálne podmienky stanovené zákonom.

Tak ako to bolo konštatované v predchádzajúcom rozhodnutí krajského súdu, doteraz

zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutky, pre ktoré sú obaja obžalovaní trestne

stíhaní, boli spáchané, majú znaky vyššie špecifikovaného obzvlášť závažného zločinu, resp.

zločinu, pričom napokon existuje dôvodné podozrenie, že tieto skutky spáchali práve obaja

obžalovaní. V tejto súvislosti je potrebné odkázať aj na dôvody uznesenia Krajského súdu

v Bratislave zo dňa 17.10.2013 sp. zn. , ktorým bol zrušený rozsudok

Okresného súdu Bratislava 1 zo dňa 03.07.2013 vo výroku o oslobodení obžalovaných

, a a vo výroku o treste vo vzťahu

k obžalovaným a a vec bola vrátená súdu prvého

stupňa na opätovné prejednanie a rozhodnutie. Odvolací súd považoval výrok o oslobodení

obžalovaných za nesprávny záver, ku ktorému dospel okresný súd po nedôslednej

a povrchnej analýze vykonaných dôkazov. V obdobnom duchu je formulovaná podstatná

časť odôvodnenia citovaného uznesenia, z ktorého vyplýva, že odvolanie podané

prokurátorom proti oslobodzujúcemu výroku rozsudku je plne opodstatnené.

Naviac je z doterajšej analýzy priebehu konania zrejmé, že výrok o vine ohľadne

zločinu nedovoleného ozbrojovania podľa § 295 Tr. zákona u oboch obžalovaných

nadobudol právoplatnosť.

V súvislosti so skúmaním podmienok väzby krajský súd uvádza, že pretrvávanie

dôvodného podozrenia zo spáchania trestnej činnosti obžalovanými, nie je spornou otázkou

a vychádzajúc z vyjadrení obhajcov obžalovaných, nezákonnosť ďalšieho trvania väzby

opierajú predovšetkým o nesplnenie podmienky konať vo veci urýchlene a s osobitnou

starostlivosťou.

Podľa názoru sťažnostného súdu naďalej pretrvávajú u oboch obžalovaných aj

dôvody väzby podľa . Okrem predchádzajúcich odsúdení,

ktoré svedčia o sklonoch obžalovaných k páchaniu trestnej činnosti, je obava

z pokračovania v protiprávnom konaní postavená aj na konkrétnych okolnostiach prípadu,

z ktorých je zrejmé, že k nelegálnej výrobe a distribúcii drog dochádzalo počas dlhšieho

časového obdobia a pre tento typ trestnej činnosti je charakteristická určitá organizovanosť

za účelom zárobku.

Súhrn vyššie uvedených konkrétnych skutočností oprávnene odôvodňujú obavu, že

v prípade prepustenia oboch obžalovaných z väzby na slobodu, by títo pokračovali

v páchaní trestnej činnosti, pre ktorú sú stíhaní, čím sú u nich i naďalej dané väzobné

dôvody uvedené v .

Vychádzajúc z odôvodnenia žiadostí obžalovaných o prepustenie z väzby, jedným

z hlavných dôvodov, prečo považujú ich ďalšie ponechanie vo väzbe za nezákonné je fakt, že

na hlavnom pojednávaní došlo pri vyhlásení v poradí už druhého rozsudku okresného súdu

(dňa 24.03.2014) k vyhláseniu oslobodzujúceho výroku. Výrok o vine za skutok

kvalifikovaný ako zločin nedovoleného ozbrojovania podľa § 295 ods. 1 Tr. zákona zostal

u obidvoch obžalovaných právoplatný už po predchádzajúcom rozhodnutí o odvolaní

a výrok o treste z posledného rozsudku, ktorý sa k tomuto výroku vzťahuje, nenadobudol

v dôsledku odvolania podaného Generálnou prokuratúrou SR právoplatnosť. Obžalovaní

teda argumentujú tým, že bol vyhlásený iba výrok o oslobodení a mali byť postupom podľa

prepustení ihneď na slobodu.

S takýmto výkladom citovaného zákonného ustanovenia sa však krajský súd

nestotožňuje a považuje ho za nesprávny. Postup, ktorého využitie navrhujú obžalovaní,

prichádza do úvahy iba v prípade, ak dôjde k oslobodeniu obžalovaného spod obžaloby za

všetky skutky, na ktoré sa rozhodnutie o väzbe vzťahuje a pre ktoré bola podaná obžaloba.

Za predpokladu uznania viny, ku ktorému v posudzovanom prípade nepochybne došlo a

týka skutkov v bode II./ a III./ podanej obžaloby, neprichádza obligatórne prepustenie

obžalovaných do úvahy. Na tomto tvrdení nič nemení ani fakt, že výrok o vine už nebol a ani

nemohol byť obsiahnutý v tom istom rozsudku, ktorým bol vyhlásený aj výrok o oslobodení

za iný skutok podanej obžaloby.

Vo vzťahu k namietaným prieťahom v konaní a porušovaniu povinnosti súdov konať

vo väzobnej veci urýchlene, s osobitnou starostlivosťou a bez zbytočných prieťahov, je

potrebné uviesť, že tieto námietky obžalovaných majú svoje opodstatnenie. Nemožno prijať

záver, že konaním okresného súdu došlo po dlhší čas k absolútnej nečinnosti v tejto veci,

avšak lehoty viažuce sa k realizácii konkrétnych úkonov súvisiacich s rozhodovaním

o žiadostiach obžalovaných a s predkladaním veci na rozhodnutie o opravných

prostriedkoch, sú dlhšie ako lehoty, ktoré považuje za primerané vo svojich rozhodnutiach

Ústavný súd Slovenskej republiky, prípadne Európsky súd pre ľudské práva. Väzba

u obžalovaných trvá od 05.11.2011, teda viac ako dva a pol roka. K podaniu obžaloby

došlo dňom 10.09.2012 a k vyhláseniu prvého rozsudku okresného súdu došlo dňa

03.07.2013. Po zrušení prvostupňového rozsudku uznesením odvolacieho súdu zo dňa

17.10.2013 bola vec vrátená okresnému súdu na opätovné prejednané a rozhodnutie. V

poradí druhý rozsudok bol okresným súdom vyhlásený dňa 24.03.2014, avšak spis bol

krajským súdom už dvakrát vrátený okresnému súdu bez meritórneho rozhodnutia, nakoľko

bolo nevyhnutné vydať vo veci opravné uznesenie a odstrániť ďalšie formálne pochybenia

súvisiace s doručovaním rozhodnutí okresného súdu. Od vyhlásenia posledného

prvostupňového rozsudku však bolo o väzbe obžalovaných rozhodnuté dvakrát.

Celkovo možno konštatovať, že existencia dôvodov väzby a možnosti jej nahradenia

zárukami v zmysle boli v pravidelných intervaloch

preskúmavané, avšak časové odstupy medzi podaním žiadosti a rozhodnutím o nej, ako aj

časové úseky medzi rozhodnutím súdu prvého stupňa a predložením veci na rozhodnutie

sťažnostnému súdu presiahli lehotu jedného mesiaca. Takáto situácia nastala aj v prípade

posledných dvoch rozhodnutí o žiadostiach obžalovaných.

Napriek konštatovaniu uvedených nedostatkov, krajský súd nemal možnosť odstrániť

prieťahy a ani napraviť následok takéhoto postupu okresného súdu. Prieťahy v rozhodovaní

o žiadostiach obžalovaných nie sú v priamej príčinnej súvislosti so zákonnosťou ďalšieho

trvania väzby. Tento záver vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, podľa ktorej

rozhodovanie o porušení garantovaných práv v súvislosti s požiadavkou na

urýchlené rozhodovanie o väzbe postupom súdu, samo o sebe nezakladá nezákonnosť alebo

neústavnosť rozhodnutí všeobecných súdov o väzbe.

Vo vzťahu k ponúknutým písomným sľubom sťažnostný súd konštatuje, že prijaté

písomné sľuby, ktoré mali byť adekvátnou formou nahradenia väzby ustálenej podľa § 71

ods. 1 písm. c/ , sú absolútne nedostačujúce a v žiadnom prípade

nekorešpondujú s narušením osôb oboch obžalovaných a najmä s obzvlášť závažnou

trestnou činnosťou, pre ktorú sú stíhaní.

V tomto smere sa teda javia písomné sľuby oboch obžalovaných ako nedostatočná

forma záruky pri porovnaní závažnosti trestnej činnosti, pre ktorú sú stíhaní a ich osôb na

strane jednej a písomných sľubov na strane druhej. Efektívnosť navrhnutého opatrenia je

podľa názoru krajského súdu otázna najmä s prihliadnutím na charakter trestnej činnosti

a doterajší život obžalovaných. Z uvedených dôvodov považuje krajský súd rozhodnutie

okresného súdu aj v tejto časti za nesprávne.

V rámci preskúmavacej činnosti však zistil krajský súd pochybenie, ktoré bolo možné

napraviť po zrušení napadnutého uznesenia v rámci nového rozhodnutia vo veci a spočíva

v tom, že súd prvého stupňa sa nedostatočne zaoberal možnosťou nahradenia väzby

obžalovaných dohľadom probačného a mediačného úradníka v zmysle § 80 ods. 1 písm. c/

. Táto forma nahradenia väzby ako jediná nie je viazaná na návrh obvineného,

či inej oprávnenej osoby. Žiadne z ustanovení totiž neustanovuje, že by

bolo povinnosťou obvineného alebo inej osoby výslovne navrhnúť tento prostriedok

nahradenia väzby. rovnako nevyžaduje výslovný návrh ani pri záruke

záujmového združenia alebo dôveryhodnej osoby, sľube obvineného alebo peňažnej záruke,

no predpokladá určitý prejav vôle s ponukou takej záruky alebo sľubu a súd, resp. sudca

pre prípravné konanie sa spravidla obmedzí len na ich prijatie alebo neprijatie. Pri dohľade

probačného a mediačného úradníka však sudca nerozhoduje o „prijatí“ alebo „neprijatí“

dohľadu, pretože takýto dohľad neponúka tento úradník ako súkromná osoba, ale naopak,

vykonáva ho ako štátny orgán na základe súdneho rozhodnutia, ktoré je predpokladom jeho

činnosti.

Súd alebo sudca pre prípravné konanie rozhodujúci o väzbe je oprávnený

(a vzhľadom na preferenciu osobnej slobody vyplývajúcu z čl. 5 ods. 1 Dohovoru aj

povinný) skúmať, či účel väzby nemožno rovnako dobre dosiahnuť ponechaním alebo

prepustením obvineného na slobodu za súčasného dozoru probačného a mediačného

úradníka, a to aj v prípade, že takýto návrh nebol výslovne uplatnený. Uvedený záver

krajského súdu sa opiera o nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo dňa 5. júna 2013.

Opierajúc sa o vyššie uvedený názor, krajský súd obligatórne skúmal možnosť

nahradenia väzby obžalovaných a dohľadom mediačného

a probačného úradníka podľa a zistil, že táto forma záruky

je predovšetkým s prihliadnutím na povahu trestnej činnosti a aj doterajší život

obžalovaných a ich postoj k akceptovaniu a dodržiavaniu zákonných pravidiel,

nedostatočná. Za daných okolností nemožno dôvodne očakávať, že uložený dohľad by bol

vôbec schopný zmysluplným spôsobom korigovať, resp. udržovať správanie sa oboch

obžalovaných v zákonných medziach.

Podľa veta tretia ak je obvinený stíhaný pre obzvlášť

závažný zločin, možno záruku alebo sľub prijať, len ak to odôvodňujú výnimočné okolnosti

prípadu. Podľa ustálenej súdnej praxe sa výnimočné okolnosti prípadu posudzujú z hľadiska

pomerov páchateľa a určitých okolností prípadu. V danom prípade však neboli zistené

žiadne mimoriadne okolnosti prípadu, na ktoré by sa dalo prihliadnuť. Okresný súd sa

v odôvodnení svojho rozhodnutia existenciou mimoriadnych okolností vôbec nezaoberal

a ani ich nekonštatoval, takže v tejto časti je napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné.

Sťažnostný súd záverom k tomuto bodu uzatvára, že neboli v žiadnom prípade zistené

a predložené žiadne dôkazy, ktoré by odôvodňovali záver o existencii takých pomerov

páchateľa a okolností prípadu, ktoré by bolo možné považovať za mimoriadne okolnosti

prípadu a ktoré v vyžaduje na nahradenie trvania väzby

za súčasného postupu podľa ods. písm. b/, písm. c/ .

Okrajovo považuje krajský súd za potrebné reagovať aj na námietku obhajoby

v súvislosti s obsahovou stránkou jednotlivých rozhodnutí o väzbe a použitých argumentov,

ktorými sťažnostný súd v jednotlivých svojich rozhodnutiach odôvodňoval existenciu

väzobných dôvodov u obžalovaných. Podľa názoru krajského súdu je úplne pochopiteľné

a akceptovateľné, ak sú viaceré rozhodnutia riešiace identickú otázku a týkajúce sa tých

istých osôb a tých istých skutkových okolností z obsahového hľadiska veľmi podobné, či

v niektorých častiach zhodné. V základných dôvodoch musia byť argumenty súdu rovnaké,

pretože sú rovnaké aj okolnosti na strane obžalovaných (ich doterajší spôsob života,

predchádzajúce odsúdenia...) a tiež okolnosti prípadu (významným spôsobom nezmenené

skutkové okolnosti, o ktoré sa opiera obvinenie, absencia zásadných zmien dôkaznej

situácie a pod.).

Odvolávajúc sa na vyššie uvedené dôvody sťažnostný súd postupoval v súlade

s ustanovením a napadnuté uznesenie zrušil v celom

rozsahu s tým, že vo veci rozhodol sám a vyššie uvedené nedostatky a pochybenia súdu

prvého stupňa napravil tým, že podľa žiadosti oboch obžalovaných

o prepustenie z väzby na slobodu zamietol, podľa ich

písomné sľuby neprijal a napokon podľa väzbu nenahradil

dohľadom probačného a mediačného úradníka.»

19. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že právomoc ústavného súdu

vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná len

na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa

berie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými

okolnosťami, o väzbe rozhodoval súd, obvinený bol vzatý do väzby pre konkrétne

skutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom, resp.

konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby. Do obsahu právomoci

ústavného súdu nepatrí preskúmať postup, ako aj správnosť skutkových a právnych záverov

všeobecných súdov, ktorý viedol k záveru o existencii zákonného dôvodu na vzatie

do väzby. Tento postup skúma opravný súd v riadnom inštančnom postupe, ktorý je funkčne

uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného

a prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie takéhoto zabezpečovacieho

prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní (). Ústavný súd konštantne

pripomína, že jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124

) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho úlohou je preskúmať

zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s alebo

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách ().

20. Z judikatúry ústavného súdu teda vyplýva, že z práva nebyť vo väzbe z iného ako

zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu vyplýva priama spojitosť

zákonného väzobného dôvodu s rozhodnutím sudcu alebo súdu tak pri vzatí do väzby, ako

aj počas jej trvania. V prípadoch, keď sa ústavný súd zaoberal možným porušením

základného práva na osobnú slobodu v zmysle rozhodnutím súdu konajúceho

o zákonnosti väzby, konštatoval, že otázka, či je väzba zákonná, má byť vyriešená nielen

s poukazom na vnútroštátny zákon, ale aj na znenie dohovoru (, ),

s ktorým musí byť v súlade, vrátane všeobecných princípov obsiahnutých v ňom výslovne

alebo implikovane [pozri obdobne napr. rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej

aj „ESĽP“) vo veciach Winterwerp v. Holandsko z 24. 10. 1979, séria A, č. 33, s. 19 – 20,

bod 45, a Baranowski v. Poľsko z 28. 3. 2000, č. 28358/95, bod 51]. Inými slovami,

povinnosť súdov vyplývajúca zo základného práva zaručeného v

postupovať v prípade trestného stíhania obvinenej osoby a pozbavenia jej osobnej slobody

väzbou „spôsobom, ktorý ustanoví zákon“ vyžaduje, aby procesný postup súdu konajúceho

vo veci rešpektoval nielen ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov s právnou

silou zákona (v danom prípade predovšetkým ), ale taktiež aj

ustanovenia príslušných medzinárodných zmlúv, ktoré sú súčasťou právneho poriadku

Slovenskej republiky a v zmysle a c ods. 1 majú pred zákonom

prednosť, ak poskytujú väčší štandard ochrany základných práv a slobôd.

21. Po prieskume uznesenia krajského súdu sp. zn. z 22. augusta 2014

ústavný súd konštatuje, že z jeho odôvodnenia vo vzťahu k zákonom predpokladanému

dôvodu väzby podľa nevyplýva nič, čo by

signalizovalo arbitrárny alebo zjavne neopodstatnený výklad relevantnej zákonnej úpravy

vo veci konajúcimi súdmi s dôsledkom porušenia základného práva na osobnú slobodu

podľa . Ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej

právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci

interpretoval a aplikoval, jeho úvahy sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne

akceptovateľné. Zo záverov, ku ktorým dospel krajský súd pri posudzovaní podmienok

väzby sťažovateľov v ich trestnej veci, pritom nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia

príslušných ustanovení , ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Naopak, krajský súd adresne a dostatočne určito komentuje svoje závery, ktoré boli

podkladom pre jeho rozhodnutie, vychádzajúc tak zo skutkových okolností trestnej činnosti

sťažovateľom kladenej za vinu, ako aj z ich osobných pomerov, spôsobu ich života

a predovšetkým prihliadajúc na závažnosť trestnej činnosti, z ktorej sú sťažovatelia

obžalovaní. Vychádzajúc z judikatúry ústavného súdu, neopomenul krajský súd skúmať aj

možnosť nahradenia väzby sťažovateľov dohľadom probačného a mediačného úradníka

a, opierajúc sa o judikatúru tak ústavného súdu, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva,

nevzhliadol prieťahový postup okresného súdu v konaní o žiadostiach sťažovateľov

o prepustenie z väzby ako dôvod ich prepustenia z väzby z dôvodu absencie príčinnej

súvislosti so zákonnosťou ďalšieho trvania ich väzby. Inými slovami, krajský súd vo svojom

napadnutom rozhodnutí dal primeranú súdnu odpoveď („adequate judicial response“;

rozsudok ESĽP z 10. 10. 2000 vo veci Grauslys v. Litva, č. 36743/97) na dôvody

pretrvávajúcej preventívnej väzby sťažovateľov, rozhodujúc v sťažnostnom konaní o ich

žiadostiach o prepustenie z väzby doručených okresnému súdu 12. a 27. júna 2014, ktorými

sa pôvodne domáhali preskúmania zákonnosti trvania ich väzby.

22. Vychádzajúc zo svojich zistení, ústavný súd konštatuje, že sťažovatelia sú

obžalovaní pre dva trestné činy, z ktorých jeden je zločinom – a to nedovolené ozbrojovanie

a obchodovanie so zbraňami podľa , resp. vo vzťahu

k sťažovateľovi podľa a ,

a druhý je obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok,

jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania podľa § 172 ods. 1 písm. a), c), d),

ods. 2 písm. c) a ods. 3 písm. c) . Vychádzajúc z Trestného

poriadku, celková lehota väzby v prípravnom konaní spolu s väzbou v konaní pred súdom

nesmie presiahnuť... b) tridsaťšesť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre zločin, c)

štyridsaťosem mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin.

Z uznesenia krajského súdu sp. zn. zo 17. októbra 2013 vyplýva, že krajský

súd vo vzťahu k prvému rozsudku okresného súdu zrušil výrok o treste, ktorý bol

sťažovateľom uložený vo výmere troch rokov podmienečne vo vzťahu k sťažovateľovi

a nepodmienečne vo vzťahu k sťažovateľovi , ako aj

zrušil oslobodzujúci výrok tohto rozsudku okresného súdu vo vzťahu ku skutku

kvalifikovanému ako obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných

a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania podľa § 172

ods. 1 písm. a), c), d), ods. 2 písm. c) a ods. 3 písm. c) . Po vyhlásení

druhého rozsudku okresného súdu zotrval krajský súd v uznesení sp. zn.

zo 16. septembra 2014 na svojich už vyslovených záveroch. O prokurátorom generálnej

prokuratúry podanom odvolaní voči tretiemu rozsudku okresného súdu bude krajský súd

rozhodovať na verejnom zasadnutí naplánovanom na 8. apríl 2015. Z argumentácie

krajského súdu je zrejmé, že dôkaznú situáciu skutku kvalifikovaného ako obzvlášť závažný

zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich

držania a obchodovania podľa § 172 ods. 1 písm. a), c), d), ods. 2 písm. c) a ods. 3 písm. c)

vníma odlišne ako prvostupňový súd, ktorý oboch sťažovateľov pre tento

skutok oslobodil. Zo stavu trestnej veci oboch sťažovateľov je zrejmé, že už boli právoplatne

uznaní vinnými pre skutok kvalifikovaný ako zločin nedovoleného ozbrojovania

a obchodovania so zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. a), resp. aj podľa b) Trestného

zákona, pri tomto trestnom čine ustanovuje maximálnu lehotu väzby

v trvaní troch rokov, ktorá trvala do 5. novembra 2014, pričom však sú naďalej trestne

stíhaní v konaní pred súdom pre skutok kvalifikovaný ako obzvlášť závažný zločin

nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich

držania a obchodovania podľa § 172 ods. 1 písm. a), c), d), ods. 2 písm. c) a ods. 3 písm. c)

, pri tomto trestnom čine ustanovuje maximálnu lehotu

väzby štyri roky, ktorá uplynie 5. novembra 2015. Navyše, sťažovatelia boli uznesením

sudcu pre prípravné konanie okresného súdu sp. zn. z 8. novembra 2011

v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. z 8. decembra 2011 vzatí do

väzby z dôvodov podľa a , a to pre obidva skutky,

teda aj pre skutky kvalifikované ako zločin, aj pre skutok kvalifikovaný ako obzvlášť

závažný zločin. Je teda nepochybné, že v konaní pred súdom nebola do času vydania

uznesenia krajského súdu sp. zn. z 22. augusta 2014 (ktoré je predmetom

ústavného prieskumu, pozn.) prekročená celková lehota väzby pre trestný čin, pre ktorý sú

sťažovatelia trestne stíhaní, pričom z uznesenia krajského súdu sp. zn.

zo 17. októbra 2013 vyplýva, že pôvodne uložený trest odňatia slobody v trvaní troch rokov,

ktorý bol obidvom sťažovateľom uložený, bol zrušený a toho času nebol vo vzťahu

k obidvom sťažovateľom uložený žiadny trest odňatia slobody (teda ani len neprávoplatne

uložený trest, pozn.). Zároveň treba dodať, že ústavnému prieskumu v zmysle podaných

sťažností, ako aj v zmysle podlieha iba uznesenie

krajského súdu sp. zn. z 22. augusta 2014, ktorým bolo v sťažnostnom konaní

v konečnom dôsledku rozhodované o žiadostiach obidvoch sťažovateľov o ich prepustenie

z väzby, ktoré boli doručené okresnému súdu 12. a 27. júna 2014 a ktorými sa pôvodne

domáhali preskúmania zákonnosti trvania ich väzby. Naznačené skutkové okolnosti

a postup všeobecných súdov v trestnej veci sťažovateľov vnímal ústavný súd iba v rámci ich

širšej argumentácie.

23. Ústavný súd už vo svojom uznesení sp. zn. z 25. novembra

2014 vo vzťahu k sťažovateľovi nad rámec dôvodov svojho rozhodnutia

konštatoval «... že sa mu argumentácia sťažovateľa o porušení relevantného ustanovenia

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“) upravujúceho trvanie väzby, a síce § 79 ods. 2, vzhľadom na okolnosti prípadu

sťažovateľa javí ako zjavne neopodstatnená. Ústavný súd si je vedomý judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva..., na ktorú napokon reflektuje aj zmienené ustanovenie

, podľa ktorej pokiaľ je súdom prvého stupňa vyhlásený oslobodzujúci

rozsudok, musí byť obvinený ihneď prepustený na slobodu, a to aj v prípade, keď sa štátny

zástupca proti tomuto rozhodnutiu ihneď odvolal, pretože ďalšie „zadržiavanie“ osoby po

tom, ako bola zbavená viny, už nemôže byť pokryté výnimkou prípustnou čl. 5 ods. 1

písm. c) dohovoru (bližšie pozri napr. rozhodnutia ESĽP: Wemhoff proti Nemecku

z 27. júna 1968; Labita proti Taliansku zo 6. apríla 2000; ako aj nález Ústavného súdu

Českej republiky sp. zn. z 20. apríla 2010). Sťažovateľom zvolenú interpretáciu

dotknutého ustanovenia trestnoprocesného kódexu s prihliadnutím na okolnosti prípadu

sťažovateľa však považuje ústavný súd za nesystematickú, vytrhnutú z kontextu a zjavne

odporujúcu zmyslu uvedenej právnej úpravy. V prípade sťažovateľa totiž nešlo

o oslobodzujúci rozsudok v celkovom rozsahu obžaloby, ale len o čiastočne oslobodzujúci

rozsudok, u ktorého vo zvyšnom bode obžaloby bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania

druhého skutku.».

24. Ústavný súd v neposlednom rade poukazuje aj na komentované znenie dohovoru,

v zmysle ktorého «Pro pochopení přesného významu požadavku „být souzen v přiměřené

lhůte nebo propušťen behěm řízení“ je podle ESLP třeba jej zasadit do rámce čl. 5 EÚLP,

ktorý proklamuje právo každého na svobodu a osobní nezpečnost, aby následně stanovil

případy a podmínky, za kterých je možné od tohto základního principu ustoupit v zájmu

zejména udržení veřejného pořádku, ktorý vyžaduje potlačení zločinnosti. Proto hlavně ve

světle skutečnosti, že trestně stíhaná osoba je ve vazbě, musejí vnitrostítní soudy – a po nich

případně i ESLP – stanovit, zda čas, ktorý z jakéhokoli důvodu uplynul před vynesením

rozsudku nad obviněným, v určitém okamžiku překročil přiměřené meze, teda zda dotyčný

byl nucen přinést větší oběť, než jakou by bylo za konkrétních okolností daného případu

přiměřené požadovat od osoby, jejíž nevina má být presumována. Jinými slovy řečeno, ve

smyslu čl. 5 ods. 3 EÚLP je to vazba obviněného, která nesmí být prodlužovaná nad

přiměřenou lhůtu (viz Wemhoff proti Německu, rozsudek, 27.6.1968, č. 2122/64, § 4 5).

(Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M. Evropská úmluva o lidských právech.

Komentář. Praha: C.H.Beck 2012.)».

25. Inými slovami, skutočnosť, že tu boli dôvody väzby po celú dobu jej trvania,

sama osebe nestačí pre záver, že obvinený bol súdený v primeranej lehote, ak väzba trvala

neprimerane dlho. Primeranosť lehoty sa tu posudzuje podľa rovnakých kritérií ako

primeranosť lehoty konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, t. j. podľa povahy veci, správania

strán a správania sa orgánu štátu. Primeranosť lehoty sa potom posudzuje prísnejšie ako

v prípade čl. 6 ods. 1 dohovoru a vyžaduje sa, aby vnútroštátne orgány postupovali

vo väzobných veciach s „osobitným urýchlením“ (Tomasi c. Francúzsko z 27.8. 1992,

Abdoella c. Holandsko z 25. 11. 1992). Napr. vo veci Tóth c. Rakúsko sa zistilo, že

uvádzané dôvody väzby existovali po celú dobu jej trvania, ale rakúske orgány

nepostupovali v konaní s dostatočným urýchlením, keďže v jej priebehu boli dlhšie trvajúce

obdobia nečinnosti vyšetrujúceho sudcu (Tóth c. Rakúsko z 12. 12. 1991).

26. Ústavný súd zistil, že v prípade obidvoch sťažovateľov nebola ich väzba

bezdôvodne predlžovaná, keďže o ich trestnoprávnej zodpovednosti pre obzvlášť závažný

zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich

držania a obchodovania podľa § 172 ods. 1 písm. a), c), d), ods. 2 písm. c) a ods. 3 písm. c)

nebolo dosiaľ právoplatne rozhodnuté, pričom lehota väzby pre tento

trestný čin uplynie až 5. novembra 2015. Navyše v čase, keď krajský súd rozhodol

uznesením sp. zn. z 22. augusta 2014, bola lehota väzby pre zločin

nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. a), resp.

aj podľa b) zachovaná, keďže pre tento trestný čin uplynula až

5. novembra 2014. O trestnoprávnej zodpovednosti sťažovateľov bolo rozhodované po

podaní obžaloby už celkovo trikrát, prvý rozsudok okresného súdu bol vyhlásený 3. júla

2013 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. zo 17. októbra 2013,

druhý rozsudok okresného súdu bol vyhlásený 23. marca 2014 v spojení s uznesením

krajského súdu sp. zn. zo 16. septembra 2014 a nakoniec tretí rozsudok

okresného súdu bol vyhlásený 19. januára 2015. V tejto súvislosti je potrebné v širších

okolnostiach poukázať aj na už spomínaný rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva

Wemhoff proti Nemecku z 27.6.1968, z ktorého znenia bodu 9 vyplýva, že v prípade ak je

sťažovateľ vo väzbe a dôjde k odsúdeniu za trestný čin, pre ktorý je vo väzbe, pričom

rozhodnutie prvostupňového súdneho orgánu nie je právoplatné, je takáto väzba pokrytá

čl. 5 ods. 1 písm. a) dohovoru, teda zákonným uväznením po odsúdení príslušným súdom.

27. Inú situáciu predpokladá už znenie § 79 ods. 2 poslednej vety Trestného

poriadku, v zmysle ktorého ak súd vyhlásil oslobodzujúci rozsudok, predseda senátu

bezodkladne vydá príkaz na prepustenie obvineného z väzby s uvedením dôvodu

prepustenia a uvedie túto okolnosť v zápisnici, takto postupuje predseda senátu aj vtedy, ak

v súdnom konaní uplynula lehota väzby podľa § 76 ods. 6. Aj z komentovaného znenia

dohovoru jednoznačne vyplýva, že «... čl. 5 ods. 1 EÚLP nenabízí žádny základ pro zbavení

svobody poté, co soud prvního stupně vynesl rozsudek osvobozující: nejde o zbavení osobní

svobody „po odsouzení“ ve smyslu čl. 5 odst. 1 písm. a) EÚLP, ani o zbavení svobody „za

účelem předvedení před příslušný soudní orgán pro důvodné podezření ze spáchaní

trestného činu“ ve smyslu čl. 5 odst. 1 písm. c) EÚLP... Je nicméně zřejmé, že v případě

osvobozujíciho rozsudku soudu prvního stupně vede zde analyzovaný výklad úmluvy – na

rozdíl od případu, kdy je obviněný na prvním stupni odsoudzen – k vyššímu standartu

ochrany práv obviněného, neboť případná pokračujíci vazba sice rovněž nespadá pod čl. 5

odst. 1 písm. c) EÚLP, a tím pádem ani pod čl. 5 odst. 3 EÚLP, ale nelze ji subsumovat ani

pod žádny jiný dovolený důvod zbavení svobody, včetně zbavení svobody „po odsouzení“

ve smyslu čl. 5 ods. 1 písm. a) EÚLP [(což v případě vazby po nepravomocném odsoudzení

možné je). Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M.: Evropská úmluva o lidských

právech. Komentář. Praha: C.H.Beck 2012.]».

28. Z petitu podaných sťažností je zrejmé, že sťažovatelia koncentrujú svoju

argumentáciu k uzneseniu krajského súdu sp. zn. z 22. augusta 2014, ktoré

bolo vydané v rámci konania o žiadostiach sťažovateľov o prepustenie z väzby a ktoré

nebolo vydané v súvislosti s vyhlásením niektorého z oslobodzujúcich rozsudkov okresného

súdu, v dôsledku čoho je nepochybné, že sa predmetné rozhodnutie krajského súdu neviaže

na postup všeobecných súdov v trestnej veci sťažovateľov. Navyše, v čase rozhodovania tak

okresného súdu, ako aj krajského súdu o žiadostiach sťažovateľov o prepustenie z väzby

nebola prekročená maximálna lehota väzby ani pre zločin, ani pre obzvlášť závažný zločin,

aj pre ktorý sú sťažovatelia trestne stíhaní a aj pre ktorý boli vzatí do väzby. Limity

ústavného prieskumu postupu všeobecných súdov ústavným súdom sú nepochybne dané

, ako aj ustálenou judikatúrou ústavného súdu, v zmysle

ktorej je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania, čo osobitne platí v prípadoch,

v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd sú zastúpené

advokátom. Ustanovenie sa v celom rozsahu vzťahuje na

sťažnosť podľa a nasl. . V dôsledku viazanosti ústavného súdu

petitom podaných sťažností podrobil ústavný súd svojmu prieskumu len uznesenie krajského

súdu sp. zn. z 22. augusta 2014, ktoré vzhliadol ako ústavne konformné

(bližšie pozri body 21, 22 a 26, pozn.).

29. Na základe všetkých uvedených skutočností a dôvodov vo vzťahu k uzneseniu

krajského súdu sp. zn. z 22. augusta 2014 ústavný súd sťažnosť sťažovateľov

podľa odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažností ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať ďalšími

návrhmi sťažovateľov na ochranu ústavnosti, keďže rozhodovanie o nich je viazané

na vyslovenie porušenia práva alebo slobody ( prvá veta ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. apríla 2015