Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 398/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. novembra

2018 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti MIDAN, s. r. o.,

Škultétyho 4720/2A, Topoľčany, zastúpenej Advokátskou kanceláriou MAJLING

& NINČÁK, s. r. o., Palárikova 14, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr.

Ján Majling, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

, základného práva na rovnosť účastníkov

v konaní podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. -282 z 21. decembra 2015,

rozsudkom Okresného súdu Martin č. k. -312 zo 7. marca 2016, rozsudkom

Krajského súdu v Žiline č. k. -357 z 27. septembra 2016 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 11. júla 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti MIDAN, s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. októbra

2018 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti MIDAN, s. r. o., Škultétyho 4720/2A,

Topoľčany (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na

súdnu ochranu podľa (ďalej len „“),

základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -282 z 21. decembra 2015 (ďalej len „uznesenie

krajského súdu z 21. decembra 2015“), rozsudkom Okresného súdu Martin (ďalej len

„okresný súd“) č. k. -312 zo 7. marca 2016 (ďalej len „rozsudok okresného

súdu zo 7. marca 2016“), rozsudkom krajského súdu č. k. -357

z 27. septembra 2016 (ďalej len „rozsudok krajského súdu z 27. septembra 2016“)

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 11. júla 2018 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu z 11. júla 2018“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že žalobou z 8. júna 2012 podanou

okresnému súdu sa právny predchodca sťažovateľky ako žalobca domáhal proti žalovaným

zaplatenia sumy 6 638,78 eur s príslušenstvom z titulu zmluvnej pokuty za porušenie

záväzku uzavrieť kúpnu zmluvu (predmetom ktorej mal byť predaj lesných pozemkov

zo strany žalovaných v k. ú. , okres ) podľa zmluvy o budúcej kúpnej

zmluve.

3. Okresný súd viedol konanie pod sp. zn. a prvýkrát vo veci rozhodol

rozsudkom z 10. septembra 2013, ktorým žalobe sťažovateľky vyhovel. Tento rozsudok bol

v odvolacom konaní uznesením krajského súdu č. k. -125 z 25. februára 2014

zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie. Okresný súd svojím v poradí druhým rozsudkom

z 1. júla 2015 žalobe sťažovateľky opätovne vyhovel, pričom tento rozsudok bol

v odvolacom konaní uznesením krajského súdu z 21. decembra 2015 zrušený a vec vrátená

na ďalšie konanie.

4. Okresný súd tretíkrát rozhodol vo veci rozsudkom zo 7. marca 2016 tak, že

spravujúc sa právnym názorom krajského súdu v jeho zrušujúcom uznesení z 21. decembra

2015 žalobu zamietol. Tento rozsudok okresného súdu zo 7. marca 2016 krajský súd

v odvolacom konaní potvrdil svojím rozsudkom z 27. septembra 2016.

5. Sťažovateľka rozsudok krajského súdu z 27. septembra 2016 napadla dovolaním,

ktoré najvyšší súd uznesením z 11. júla 2018 odmietol.

6. Sťažovateľka namieta porušenie svojich práv zrušujúcim uznesením krajského

súdu z 21. decembra 2015, nasledujúcim rozsudkom okresného súdu zo 7. marca 2016,

tento rozsudok potvrdzujúcim rozsudkom krajského súdu z 27. septembra 2016, ako aj

uznesením najvyššieho súdu z 11. júla 2018 o odmietnutí dovolania sťažovateľky

a v podstatnej časti svojej sťažnostnej argumentácie vyjadruje nesúhlas s právnymi závermi

v napadnutých rozhodnutiach a vytýka im ich nedostatočné odôvodnenie.

7. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti takto rozhodol:

„a) Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

11.07.2018, bolo porušené základné právo sťažovateľa, upravené v čl. 46 ods. 1 a čl. 47

ods. 3 a v Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd;

b) Uznesením Krajského súdu v Žiline zo dňa 21.12.2015 sp. zn. -282,

bolo porušené základné právo sťažovateľa, upravené v a

Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd;

c) Rozsudkom Okresného súdu Martin zo dňa 07.03.2016 sp. zn. -312, bolo

porušené základné právo sťažovateľa, upravené v a

Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd;

d) Rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo dňa 27.09.2016 sp. zn. -357,

bolo porušené základné právo sťažovateľa, upravené v a

Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd;

e) Ústavný súd Slovenskej republiky Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo dňa 11.07.2018, zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie

f) Ústavný súd Slovenskej republiky Uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa

21.12.2015 sp. zn. -282, zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie

g) Ústavný súd Slovenskej republiky Rozsudok Okresného súdu Martin zo dňa

07.03.2016 sp. zn. -312, zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie

h) Ústavný súd Slovenskej republiky Rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa

27.09.2016 sp. zn. -357 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie

Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 551,95 EUR,

ktoré zaplatí Najvyšší súd Slovenskej republiky na účet jeho právneho zástupcu v lehote 30

dní.“

II.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým

vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho

základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa

namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia

alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,

pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (,

, , , ).

11. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú

dané dôvody uvedené v , ktoré bránia jej prijatiu na

ďalšie konanie.

12. V súlade s princípom subsidiarity právomoci ústavného súdu nie je v právomoci

ústavného súdu realizovať prieskum sťažovateľkou namietaného zrušujúceho uznesenia

krajského súdu z 21. decembra 2015, ktorý nebol konečným rozhodnutím vo veci, ako ani

nasledujúceho rozsudku okresného súdu zo 7. marca 2016, prieskum ktorého bol

v právomoci odvolacieho súdu. Ústavný súd preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde odmietol sťažnosť v tejto časti z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

13. Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou, ako aj judikatúrou

Európskeho súdu pre ľudské práva (vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,

sťažnosť č. 46129/99) považoval lehotu na podanie sťažnosti proti rozsudku krajského súdu

z 27. septembra 2016 za zachovanú, a preto meritórne posúdil pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti napadnutý rozsudok krajského súdu z 27. septembra 2016, ktorým bol potvrdený

rozsudok okresného súdu zo 7. marca 2016 a uznesenie najvyššieho súdu z 11. júla 2018

o odmietnutí dovolania sťažovateľky.

14. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

15. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných

rozhodnutiach došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, mutatis mutandis , , ,

) a tiež by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého

procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

16. Ústavný súd zvýrazňuje, že súčasťou práva na spravodlivé konanie je aj právo

účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne

dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (m. m.

, ).

17. Podstatnou sťažnostnou námietkou sťažovateľky bolo jednak nedostatočné

odôvodnenie a nesprávne závery rozsudku krajského súdu, ktorý sa podľa sťažovateľky

nevysporiadal dostatočne a správne s jej odvolacími námietkami proti rozsudku okresného

súdu, ako aj nedostatočné odôvodnenie a nesprávne závery uznesenia najvyššieho súdu,

ktorý sa podľa sťažovateľky nedostatočne a nesprávne vysporiadal s jej dovolacími

námietkami.

18. Ústavný súd po oboznámení sa s preskúmavaným rozsudkom krajského súdu

a uznesením najvyššieho súdu konštatuje, že argumentácia sťažovateľky nie je spôsobilá

spochybniť ich ústavnú udržateľnosť a nezistil, že by posudzované rozhodnutia boli

svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade

s platnou právnou úpravou, či nedostatočne odôvodnené, a tým mohli zakladať dôvod na

zásah ústavného súdu v súlade s jeho právomocami ustanovenými v .

19. Ústavný súd v celom rozsahu odkazuje na odôvodnenie rozsudku krajského súdu,

z ktorého je zrejmé, že odvolacie námietky sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu sa

zhodovali s jej tvrdeniami v základnom konaní, s ktorými sa okresný súd podrobne

a vyčerpávajúco vysporiadal, s čím sa krajský súd plne stotožnil. Preto sťažnostné

argumenty o nedostatočnom odôvodnení rozsudku krajského súdu a jeho nesprávnych

záverov nie sú spôsobilé založiť možnosť porušenia sťažovateľkou označených práv

namietaným rozsudkom krajského súdu, ktorý v podstatnej časti odôvodnenia uviedol:

„... odvolací súd v dôsledku odvolania žalovaného rozsudok Okresného súdu Martin

opäť zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že prvostupňový súd nedospel

k správnym skutkovým a právnym záverom. Poukázal na to, že k okolnosti podpísania

kúpnej zmluvy došlo 05.10.2010 až po podaní návrhu na nahradenie prejavu vôle vedeného

na Okresnom súde Topoľčany sp. zn. a zároveň po úprave kúpnej ceny ako

podstatnej náležitosti kúpnej zmluvy, nepreukazuje jednoznačné porušenie zmluvných

podmienok, a teda zavinené konanie len na strane žalovaného, ako to v konaní tvrdil

žalobca. Z uvedeného nemožno jednoznačne vyvodiť porušenie zmluvnej podmienky, ktoré

by viedlo k uplatneniu nároku na zmluvnú pokutu. Podľa názoru odvolacieho súdu je

nesprávny názor súdu prvého stupňa, keď vzniknutý rozdiel v kúpnej cene ako podstatnej

náležitosti v danom prípade považuje len za nesprávny prepočet slovenských korún na eurá,

ktorý' znížil dohodnutú kúpnu cenu v neprospech žalovaného a v dôsledku toho by došlo

k obohateniu žalobcu. Je na mieste brať v úvahu výšku tohto rozdielu, ktorý u žalovaného

predstavoval 121,23 eur, čo nemožno ani s ohľadom na celkovú kúpnu cenu považovať za

nepatrnú sumu...

Súd prvej inštancie v intenciách zrušujúceho uznesenia krajského súdu doplnil

dokazovanie a návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol, lebo bol zistený rozpor

v kúpnej cene, ktorá bola rozdielne dojednaná v zmluve o budúcej kúpnej zmluve a v kúpnej

zmluve, ktorú predložil žalobca ako kupujúci, jeho tento bez súhlasu predávajúcich zmenil

kúpnu cenu, čo je podstatná náležitosť...

Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie, ktorý

vytýkal súdu prvého stupňa, že rozhodol nesprávne, keď jeho rozhodnutie nevychádza

z vykonaného dokazovania, resp. jeho základom je nedostatočné pochopenie základných

skutkových okolností prípadu. Tiež vychádza z nesprávneho právneho posúdenia

a odôvodnenie rozsudku tiež trpí vadou nedostatku odôvodnenia, nakoľko súd sa

nevysporiadal so základnými a podstatnými námietkami oboch účastníkov konania

a sústredil sa iba na argumenty žalovaného... Podľa odvolateľa… nie prepočet na eurá, ako

tvrdí žalovaný, ale splatnosť a výška kúpnej ceny boli dôvodom, prečo sa žalovaný

nedôvodne nedostavil k podpisu kúpnej zmluvy napriek tomu, že ho k osobnej účasti

zaväzovala budúca zmluva. Výhradu o prepočte na euro vzniesol až v priebehu súdneho

konania sp. zn. pred Okresným súdom Topoľčany a konkrétne až dňa

15.06.2010… Žalovaný uvedené pred termínom podpisu kúpnej zmluvy nenamietal, teda

akceptoval kúpnu cenu a prvýkrát túto námietku vzniesol až v súdnom konaní 15.06.2010.

Žalobca má za to, že uvedená výhrada bola iba vecou dohody zmluvných strán o technike

prepočtu. Preto odvolateľ tvrdí, že žalobcovi prináleží nárok na zmluvnú pokutu...

Odvolací súd ako súd druhej inštancie preskúmaním napadnutého rozsudku,

prislúchajúceho spisového materiálu a vyhodnotením toho, čo uviedli účastníci v rámci

odvolacieho konania, konštatuje, že prvostupňový súd po doplnení dokazovania v

intenciách zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu už v dostatočnom rozsahu zistil

skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci a vecne správne rozhodol, keď svoje

rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. v spojení s ust. ,

pričom výstižne a dostatočne odôvodnil, čo ho viedlo k vydaniu rozhodnutia, keď sa

vysporiadal s rozhodujúcimi skutočnosťami. Keďže odvolateľ v podanom odvolaní

neuviedol žiadne skutočnosti, s ktorými by sa okresný súd nevysporiadal a ktoré by boli

spôsobilé inak vyhodnotiť skutkový stav a následne prijaté právne závery, pretože vo svojom

odvolaní opakuje skutočnosti, ktoré boli predmetom konania pred súdom prvej inštancie,

odvolací súd nemohol prisvedčiť jeho odvolaniu, ktoré nepovažoval za dôvodné, ale za

účelové, a preto rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny, pričom v

jednotlivostiach odkazuje na odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu, pretože by bolo

nadbytočné a nekonštruktívne skutočnosti uvedené v odôvodnení rozsudku prvostupňového

súdu opakovať...“

20. Pokiaľ sťažovateľka v dovolaní proti rozsudku krajského súdu namieta postup

a závery krajského súdu pri odvolacom prieskume rozsudku okresného súdu, obdobne ako

aj v sťažnostnej argumentácii, ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd ústavne

akceptovateľne sťažovateľkou koncipované dovolacie argumenty nevyhodnotil ako

spôsobilé naplniť ňou označené dovolacie dôvody, keď uviedol:

«16. Žalobca prípustnosť podaného dovolania vyvodzuje z .

Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v , sú a/

zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu

znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace

procesné oprávnenia...

22. Na zásade, podľa ktorej nepreskúmateľnosť zakladá (len) „inú vadu konania

v zmysle zotrvalo aj zjednocujúce stanovisko R 2/2016, právna

veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle

. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie

rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu,

môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/

”. Zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho

konania, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska

nedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne.

23. V danom prípade obsah spisu nedáva žiadny podklad pre uplatnenie druhej vety

stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len

celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva... V odôvodnení napadnutého rozsudku odvolací súd

citoval ustanovenia, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Obsah spisu

v ničom neopodstatňuje tvrdenie žalobcu, že odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil

spôsobom priečiacim sa zákonu. Za procesnú vadu konania podľa

nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv

dovolateľa.

24. Dovolací súd poukazuje na skutočnosť, že odvolací súd potvrdil rozsudok súdu

prvej inštancie ako vecne správny v zmysle ods. l , pričom v zmysle ustanovenia

sa v takomto prípade mohol obmedziť len na konštatovanie správnosti

dôvodov napadnutého rozhodnutia, čo tak aj urobil. Táto forma skráteného rozhodnutia

spĺňa požiadavky kladené na odôvodnenie rozhodnutia z pohľadu práva na spravodlivé

súdne konanie vzhľadom na to, že súd prvej inštancie zaujal jasné stanovisko k podstatným

vyjadreniam strán predneseným v konaní na súde prvej inštancie.

25. Prevažná časť dovolania sa týka nesprávneho právneho posúdenia veci. Týmito

námietkami by sa mohol dovolací súd zaoberať až vtedy, keď by dovolanie bolo prípustné

podľa , ktorý však žalobca neuplatnil, nakoľko neuviedol, že by rozhodnutie

odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri riešení ktorej sa odvolací súd

odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, alebo ktorá v rozhodovacej

praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, alebo je dovolacím súdom rozhodovaná

rozdielne.

26. Najvyšší súd už podľa predchádzajúcej úpravy dospel k záveru, že realizácia

procesných oprávnení sa účastníkovi neznemožňuje právnym posúdením...

29. Najvyšší súd už podľa predchádzajúcej úpravy dospel k záveru, že dôvodom

znemožňujúcim realizáciu procesných oprávnení účastníka (a v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/

zakladajúcim prípustnosť dovolania) nebolo podľa predchádzajúcej právnej úpravy

nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých

navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu... Podľa právneho

názoru dovolacieho súdu ani po novej právnej úprave civilného sporového konania, ktorá

nadobudla účinnosť 1. júla 2016, nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania

v zmysle nedostatočné zistenie skutkového stavu, nevykonanie všetkých

navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu...»

21. Keďže ústavný súd nezistil možnosť porušenia sťažovateľkou označených práv

rozsudkom krajského súdu z 27. septembra 2016 ani uznesením najvyššieho súdu z 11. júla

2018, odmietol jej sťažnosť v tejto časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25

ods. 2 .

22. Vzhľadom na to, že sťažnosť ako celok bola odmietnutá, bolo už bez právneho

dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky formulovanými v petite jej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. novembra 2018