Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 398/2018
PDF · 211.39 KB
No categories available
I. ÚS 398/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. novembra
2018 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti MIDAN, s. r. o.,
Škultétyho 4720/2A, Topoľčany, zastúpenej Advokátskou kanceláriou MAJLING
& NINČÁK, s. r. o., Palárikova 14, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr.
Ján Majling, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť účastníkov
v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 5 Co 440/2015-282 z 21. decembra 2015,
rozsudkom Okresného súdu Martin č. k. 8 C 14/2013-312 zo 7. marca 2016, rozsudkom
Krajského súdu v Žiline č. k. 5 Co 289/2016-357 z 27. septembra 2016 a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Cdo 77/2018 z 11. júla 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti MIDAN, s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. októbra
2018 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti MIDAN, s. r. o., Škultétyho 4720/2A,
Topoľčany (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len
„krajský súd“) č. k. 5 Co 440/2015-282 z 21. decembra 2015 (ďalej len „uznesenie
krajského súdu z 21. decembra 2015“), rozsudkom Okresného súdu Martin (ďalej len
„okresný súd“) č. k. 8 C 14/2013-312 zo 7. marca 2016 (ďalej len „rozsudok okresného
súdu zo 7. marca 2016“), rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 289/2016-357
z 27. septembra 2016 (ďalej len „rozsudok krajského súdu z 27. septembra 2016“)
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
7 Cdo 77/2018 z 11. júla 2018 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu z 11. júla 2018“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že žalobou z 8. júna 2012 podanou
okresnému súdu sa právny predchodca sťažovateľky ako žalobca domáhal proti žalovaným
zaplatenia sumy 6 638,78 eur s príslušenstvom z titulu zmluvnej pokuty za porušenie
záväzku uzavrieť kúpnu zmluvu (predmetom ktorej mal byť predaj lesných pozemkov
zo strany žalovaných v k. ú. , okres ) podľa zmluvy o budúcej kúpnej
zmluve.
3. Okresný súd viedol konanie pod sp. zn. 8 C 14/2013 a prvýkrát vo veci rozhodol
rozsudkom z 10. septembra 2013, ktorým žalobe sťažovateľky vyhovel. Tento rozsudok bol
v odvolacom konaní uznesením krajského súdu č. k. 5 Co 572/2013-125 z 25. februára 2014
zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie. Okresný súd svojím v poradí druhým rozsudkom
z 1. júla 2015 žalobe sťažovateľky opätovne vyhovel, pričom tento rozsudok bol
v odvolacom konaní uznesením krajského súdu z 21. decembra 2015 zrušený a vec vrátená
na ďalšie konanie.
4. Okresný súd tretíkrát rozhodol vo veci rozsudkom zo 7. marca 2016 tak, že
spravujúc sa právnym názorom krajského súdu v jeho zrušujúcom uznesení z 21. decembra
2015 žalobu zamietol. Tento rozsudok okresného súdu zo 7. marca 2016 krajský súd
v odvolacom konaní potvrdil svojím rozsudkom z 27. septembra 2016.
5. Sťažovateľka rozsudok krajského súdu z 27. septembra 2016 napadla dovolaním,
ktoré najvyšší súd uznesením z 11. júla 2018 odmietol.
6. Sťažovateľka namieta porušenie svojich práv zrušujúcim uznesením krajského
súdu z 21. decembra 2015, nasledujúcim rozsudkom okresného súdu zo 7. marca 2016,
tento rozsudok potvrdzujúcim rozsudkom krajského súdu z 27. septembra 2016, ako aj
uznesením najvyššieho súdu z 11. júla 2018 o odmietnutí dovolania sťažovateľky
a v podstatnej časti svojej sťažnostnej argumentácie vyjadruje nesúhlas s právnymi závermi
v napadnutých rozhodnutiach a vytýka im ich nedostatočné odôvodnenie.
7. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti takto rozhodol:
„a) Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/77/2018 zo dňa
11.07.2018, bolo porušené základné právo sťažovateľa, upravené v čl. 46 ods. 1 a čl. 47
ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd;
b) Uznesením Krajského súdu v Žiline zo dňa 21.12.2015 sp. zn. 5Co/440/2015-282,
bolo porušené základné právo sťažovateľa, upravené v čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd;
c) Rozsudkom Okresného súdu Martin zo dňa 07.03.2016 sp. zn. 8C/14/13-312, bolo
porušené základné právo sťažovateľa, upravené v čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd;
d) Rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo dňa 27.09.2016 sp. zn. 5Co/289/2016-357,
bolo porušené základné právo sťažovateľa, upravené v čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd;
e) Ústavný súd Slovenskej republiky Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 7Cdo/77/2018 zo dňa 11.07.2018, zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie
f) Ústavný súd Slovenskej republiky Uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa
21.12.2015 sp. zn. 5Co/440/2015-282, zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie
g) Ústavný súd Slovenskej republiky Rozsudok Okresného súdu Martin zo dňa
07.03.2016 sp. zn. 8C/14/13-312, zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie
h) Ústavný súd Slovenskej republiky Rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa
27.09.2016 sp. zn. 5Co/289/2016-357 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie
Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 551,95 EUR,
ktoré zaplatí Najvyšší súd Slovenskej republiky na účet jeho právneho zástupcu v lehote 30
dní.“
II.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
10. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým
vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho
základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa
namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia
alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,
pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04,
II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
11. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú
dané dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na
ďalšie konanie.
12. V súlade s princípom subsidiarity právomoci ústavného súdu nie je v právomoci
ústavného súdu realizovať prieskum sťažovateľkou namietaného zrušujúceho uznesenia
krajského súdu z 21. decembra 2015, ktorý nebol konečným rozhodnutím vo veci, ako ani
nasledujúceho rozsudku okresného súdu zo 7. marca 2016, prieskum ktorého bol
v právomoci odvolacieho súdu. Ústavný súd preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde odmietol sťažnosť v tejto časti z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
13. Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou, ako aj judikatúrou
Európskeho súdu pre ľudské práva (vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,
sťažnosť č. 46129/99) považoval lehotu na podanie sťažnosti proti rozsudku krajského súdu
z 27. septembra 2016 za zachovanú, a preto meritórne posúdil pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti napadnutý rozsudok krajského súdu z 27. septembra 2016, ktorým bol potvrdený
rozsudok okresného súdu zo 7. marca 2016 a uznesenie najvyššieho súdu z 11. júla 2018
o odmietnutí dovolania sťažovateľky.
14. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
15. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také
rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných
rozhodnutiach došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00,
I. ÚS 17/00) a tiež by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého
procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
16. Ústavný súd zvýrazňuje, že súčasťou práva na spravodlivé konanie je aj právo
účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne
dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (m. m.
IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04).
17. Podstatnou sťažnostnou námietkou sťažovateľky bolo jednak nedostatočné
odôvodnenie a nesprávne závery rozsudku krajského súdu, ktorý sa podľa sťažovateľky
nevysporiadal dostatočne a správne s jej odvolacími námietkami proti rozsudku okresného
súdu, ako aj nedostatočné odôvodnenie a nesprávne závery uznesenia najvyššieho súdu,
ktorý sa podľa sťažovateľky nedostatočne a nesprávne vysporiadal s jej dovolacími
námietkami.
18. Ústavný súd po oboznámení sa s preskúmavaným rozsudkom krajského súdu
a uznesením najvyššieho súdu konštatuje, že argumentácia sťažovateľky nie je spôsobilá
spochybniť ich ústavnú udržateľnosť a nezistil, že by posudzované rozhodnutia boli
svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade
s platnou právnou úpravou, či nedostatočne odôvodnené, a tým mohli zakladať dôvod na
zásah ústavného súdu v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy.
19. Ústavný súd v celom rozsahu odkazuje na odôvodnenie rozsudku krajského súdu,
z ktorého je zrejmé, že odvolacie námietky sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu sa
zhodovali s jej tvrdeniami v základnom konaní, s ktorými sa okresný súd podrobne
a vyčerpávajúco vysporiadal, s čím sa krajský súd plne stotožnil. Preto sťažnostné
argumenty o nedostatočnom odôvodnení rozsudku krajského súdu a jeho nesprávnych
záverov nie sú spôsobilé založiť možnosť porušenia sťažovateľkou označených práv
namietaným rozsudkom krajského súdu, ktorý v podstatnej časti odôvodnenia uviedol:
„... odvolací súd v dôsledku odvolania žalovaného rozsudok Okresného súdu Martin
opäť zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že prvostupňový súd nedospel
k správnym skutkovým a právnym záverom. Poukázal na to, že k okolnosti podpísania
kúpnej zmluvy došlo 05.10.2010 až po podaní návrhu na nahradenie prejavu vôle vedeného
na Okresnom súde Topoľčany sp. zn. 4C/135/2009 a zároveň po úprave kúpnej ceny ako
podstatnej náležitosti kúpnej zmluvy, nepreukazuje jednoznačné porušenie zmluvných
podmienok, a teda zavinené konanie len na strane žalovaného, ako to v konaní tvrdil
žalobca. Z uvedeného nemožno jednoznačne vyvodiť porušenie zmluvnej podmienky, ktoré
by viedlo k uplatneniu nároku na zmluvnú pokutu. Podľa názoru odvolacieho súdu je
nesprávny názor súdu prvého stupňa, keď vzniknutý rozdiel v kúpnej cene ako podstatnej
náležitosti v danom prípade považuje len za nesprávny prepočet slovenských korún na eurá,
ktorý' znížil dohodnutú kúpnu cenu v neprospech žalovaného a v dôsledku toho by došlo
k obohateniu žalobcu. Je na mieste brať v úvahu výšku tohto rozdielu, ktorý u žalovaného
predstavoval 121,23 eur, čo nemožno ani s ohľadom na celkovú kúpnu cenu považovať za
nepatrnú sumu...
Súd prvej inštancie v intenciách zrušujúceho uznesenia krajského súdu doplnil
dokazovanie a návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol, lebo bol zistený rozpor
v kúpnej cene, ktorá bola rozdielne dojednaná v zmluve o budúcej kúpnej zmluve a v kúpnej
zmluve, ktorú predložil žalobca ako kupujúci, jeho tento bez súhlasu predávajúcich zmenil
kúpnu cenu, čo je podstatná náležitosť...
Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie, ktorý
vytýkal súdu prvého stupňa, že rozhodol nesprávne, keď jeho rozhodnutie nevychádza
z vykonaného dokazovania, resp. jeho základom je nedostatočné pochopenie základných
skutkových okolností prípadu. Tiež vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
a odôvodnenie rozsudku tiež trpí vadou nedostatku odôvodnenia, nakoľko súd sa
nevysporiadal so základnými a podstatnými námietkami oboch účastníkov konania
a sústredil sa iba na argumenty žalovaného... Podľa odvolateľa… nie prepočet na eurá, ako
tvrdí žalovaný, ale splatnosť a výška kúpnej ceny boli dôvodom, prečo sa žalovaný
nedôvodne nedostavil k podpisu kúpnej zmluvy napriek tomu, že ho k osobnej účasti
zaväzovala budúca zmluva. Výhradu o prepočte na euro vzniesol až v priebehu súdneho
konania sp. zn. 4C/135/2009 pred Okresným súdom Topoľčany a konkrétne až dňa
15.06.2010… Žalovaný uvedené pred termínom podpisu kúpnej zmluvy nenamietal, teda
akceptoval kúpnu cenu a prvýkrát túto námietku vzniesol až v súdnom konaní 15.06.2010.
Žalobca má za to, že uvedená výhrada bola iba vecou dohody zmluvných strán o technike
prepočtu. Preto odvolateľ tvrdí, že žalobcovi prináleží nárok na zmluvnú pokutu...
Odvolací súd ako súd druhej inštancie preskúmaním napadnutého rozsudku,
prislúchajúceho spisového materiálu a vyhodnotením toho, čo uviedli účastníci v rámci
odvolacieho konania, konštatuje, že prvostupňový súd po doplnení dokazovania v
intenciách zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu už v dostatočnom rozsahu zistil
skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci a vecne správne rozhodol, keď svoje
rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP v spojení s ust. § 234 ods. 2 CSP,
pričom výstižne a dostatočne odôvodnil, čo ho viedlo k vydaniu rozhodnutia, keď sa
vysporiadal s rozhodujúcimi skutočnosťami. Keďže odvolateľ v podanom odvolaní
neuviedol žiadne skutočnosti, s ktorými by sa okresný súd nevysporiadal a ktoré by boli
spôsobilé inak vyhodnotiť skutkový stav a následne prijaté právne závery, pretože vo svojom
odvolaní opakuje skutočnosti, ktoré boli predmetom konania pred súdom prvej inštancie,
odvolací súd nemohol prisvedčiť jeho odvolaniu, ktoré nepovažoval za dôvodné, ale za
účelové, a preto rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny, pričom v
jednotlivostiach odkazuje na odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu, pretože by bolo
nadbytočné a nekonštruktívne skutočnosti uvedené v odôvodnení rozsudku prvostupňového
súdu opakovať...“
20. Pokiaľ sťažovateľka v dovolaní proti rozsudku krajského súdu namieta postup
a závery krajského súdu pri odvolacom prieskume rozsudku okresného súdu, obdobne ako
aj v sťažnostnej argumentácii, ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd ústavne
akceptovateľne sťažovateľkou koncipované dovolacie argumenty nevyhodnotil ako
spôsobilé naplniť ňou označené dovolacie dôvody, keď uviedol:
«16. Žalobca prípustnosť podaného dovolania vyvodzuje z § 420 písm. f/ CSP.
Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f/ CSP, sú a/
zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu
znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace
procesné oprávnenia...
22. Na zásade, podľa ktorej nepreskúmateľnosť zakladá (len) „inú vadu konania
v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. zotrvalo aj zjednocujúce stanovisko R 2/2016, právna
veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle
§ 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie
rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu,
môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/
Občianskeho súdneho poriadku”. Zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho
konania, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska
nedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne.
23. V danom prípade obsah spisu nedáva žiadny podklad pre uplatnenie druhej vety
stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len
celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva... V odôvodnení napadnutého rozsudku odvolací súd
citoval ustanovenia, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Obsah spisu
v ničom neopodstatňuje tvrdenie žalobcu, že odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil
spôsobom priečiacim sa zákonu. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP
nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv
dovolateľa.
24. Dovolací súd poukazuje na skutočnosť, že odvolací súd potvrdil rozsudok súdu
prvej inštancie ako vecne správny v zmysle § 387 ods. l CSP, pričom v zmysle ustanovenia
§ 387 ods. 2 CSP sa v takomto prípade mohol obmedziť len na konštatovanie správnosti
dôvodov napadnutého rozhodnutia, čo tak aj urobil. Táto forma skráteného rozhodnutia
spĺňa požiadavky kladené na odôvodnenie rozhodnutia z pohľadu práva na spravodlivé
súdne konanie vzhľadom na to, že súd prvej inštancie zaujal jasné stanovisko k podstatným
vyjadreniam strán predneseným v konaní na súde prvej inštancie.
25. Prevažná časť dovolania sa týka nesprávneho právneho posúdenia veci. Týmito
námietkami by sa mohol dovolací súd zaoberať až vtedy, keď by dovolanie bolo prípustné
podľa § 421 CSP, ktorý však žalobca neuplatnil, nakoľko neuviedol, že by rozhodnutie
odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri riešení ktorej sa odvolací súd
odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, alebo ktorá v rozhodovacej
praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, alebo je dovolacím súdom rozhodovaná
rozdielne.
26. Najvyšší súd už podľa predchádzajúcej úpravy dospel k záveru, že realizácia
procesných oprávnení sa účastníkovi neznemožňuje právnym posúdením...
29. Najvyšší súd už podľa predchádzajúcej úpravy dospel k záveru, že dôvodom
znemožňujúcim realizáciu procesných oprávnení účastníka (a v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/
O.s.p. zakladajúcim prípustnosť dovolania) nebolo podľa predchádzajúcej právnej úpravy
nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých
navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu... Podľa právneho
názoru dovolacieho súdu ani po novej právnej úprave civilného sporového konania, ktorá
nadobudla účinnosť 1. júla 2016, nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania
v zmysle § 420 písm. f/ CSP nedostatočné zistenie skutkového stavu, nevykonanie všetkých
navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu...»
21. Keďže ústavný súd nezistil možnosť porušenia sťažovateľkou označených práv
rozsudkom krajského súdu z 27. septembra 2016 ani uznesením najvyššieho súdu z 11. júla
2018, odmietol jej sťažnosť v tejto časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
22. Vzhľadom na to, že sťažnosť ako celok bola odmietnutá, bolo už bez právneho
dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky formulovanými v petite jej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. novembra 2018