Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 13 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (19)23c/376126.b173c0.pdf
PDF · 122.13 KB
No categories available
2obo/61/2008
N a j v y š š í s ú d 2 Obo 61/2008
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Jozefa Štefanku
a členiek JUDr. Ivany Izakovičovej a JUDr. Anny Petruľákovej v právnej veci žalobcu: B. & L.,
B., B., B., SRN (právny predchodca: B. & L., so sídlom X.), zast. JUDr. R. D., advokátom,
Advokátska kancelária, M. č. X., X., proti žalovanému: R., spol. s r. o., G., IČO: X., zast. JUDr.
D. F., CSc., advokátom, Advokátska kancelária, G. č. X., o zaplatenie 45 320,42
USD s prísl. na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo 7. marca 2007
č. k. 17 Cb 20/03 – 139, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo 7. marca
2007 č. k. 17Cb 20/03 – 139 v napadnutej časti p o t v r d z u j e.
Žalobca je povinný zaplatiť žalovanému i náhradu trov odvolacieho konania v sume
30 056 Sk na účet jeho právnej zástupkyne, do troch dní.
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd zastavil konanie ohľadne zaplatenia sumy
11 923,50 USD, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a žalobcu zaviazal zaplatiť žalovanému
náhradu trov konania v sume 220 567,50 Sk na účet právneho zástupcu žalovaného do troch dní.
Žalobca v tom čase (do 16.9.1988) podnikajúci pod obchodným menom S., na základe
objednávok z roku 1998 dodal žalovanému rôzny tovar z oblasti očnej optiky a žalovaný tovar
prevzal. Tovar vyfakturoval faktúrami č. 19 27 83 00 zo dňa 30.11.1998 na 25062,92 USD; fa č.
19 30 2000 zo dňa 2.12.1998 na 870 USD; fa č. 11 93 63 700 zo dňa 10.12.1998 na 3 000 USD;
fa č. 19 37 69 00 zo dňa 11.12.1998 na 8 334 USD; fa č. 19 54 72 00 zo dňa 13.1.1999
na 1 106 USD; fa č. 19 81 76 00 zo dňa 17.2.1999 na 92 USD; fa č. 19 88 25 00 zo dňa
23..2.1999 na 2 992,50 USD; fa č. 19 92 04 00 zo dňa 1.3.1999 na 3702 USD a fa č. 20 05 70 00
zo dňa 18.3.1999 na 161 USD.
Uvedené sumy uplatnil žalobca v skrátenom konaní vydaním platobného rozkazu č. k.
15 Rob 158/03-61 zo dňa 20.10.2003. Tento platobný rozkaz napadol odporom žalovaný,
v dôsledku čoho vec bola postúpená na občianskoprávne konanie.
Po objasnení a porovnaní faktúr a jednotlivých platieb bolo zistené, že žalobca uplatňoval
nároky aj z faktúr, ktoré boli zaplatené čo on nemohol poprieť, preto na pojednávaní 15.8.2006
zobral žalobný návrh v časti o zaplatenie 11.923,50 USD späť a v súlade s ust. § 96 ods. 1, 3
OSP konanie v tejto časti bolo zastavené a pokračoval v konaní o zaplatenie zbytku sumy vo
výške 33 396,92 USD a prísl.
Z rozsiahleho dokazovania a dokladov predložených súdu mal súd za nesporné, že tovar
vyfakturovaný faktúrou č. 19 27 83 00 zo dňa 30.11.1998 na 25 062,92 USD bol dodaný
3.12.1998 a tovar vyfakturovaný ďalšou faktúrou 19376900 zo dňa 11.12.1998 na 8 334 USD bol
dodaný postupne, pričom posledná dodávka tovaru bola dňa 17.3.1998. To, že podmienky
platenia neboli nikdy predmetom vo vystavovaných objednávkach ale ani predmetom dohody
mal súd za preukázané aj vypočutím svedkyne E. V..
Pri hodnotení dôkazov podľa § 132 OSP a z vykonaného dokazovania vyplýva, že
v danom prípade ide o obchodno-záväzkový vzťah pri podnikaní s tým, že tento vzťah treba
posudzovať s medzinárodným prvkom. Predmetom záväzkového vzťahu v danom prípade je
kúpna zmluva, ktorá nebola uzavretá písomne a v danom prípade účastníci nedojednali rozhodné
právo, ktorým sa má záväzkový vzťah spravovať, z toho dôvodu podľa všeobecných zásad
Dohovoru OSN o zmluvách o medzinárodnej kúpe tovaru spravujú sa vzájomné vzťahy
účastníkov kúpnej zmluvy ustanovenia tohto Dohovoru, pričom prvostupňový súd poukázal na
platnú právnu úpravu splatnosťou jednotlivých noriem, ktorá bola prijatá po vzniku Slovenskej
republiky ako záväzná aj pre Slovenskú republiku. Zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovaným
ohľadne platenia kúpnej ceny treba posudzovať podľa ust. čl. 58 ods. 1 a čl. 59 Dohovoru.
Medzi žalobcom a žalovaným v rámci kúpnej zmluvy nedošlo k osobitnej dohode o platobných
podmienkach vzhľadom na ust. čl. 58 ods. 1, Dohovoru bol žalovaný povinný zaplatiť kúpnu
cenu ihneď ako mu žalobca umožnil nakladať s tovarom. Súd pritom prisvedčil názoru
žalovaného, že nie je možné automaticky dôvodiť, že jednostranným určením zo strany žalobcu
180-dňovej splatnosti faktúr došlo medzi účastníkmi k dohode, že kúpna cena bude splatná tak,
ako aj jednostranné stanovenie lehoty splatnosti kúpnej ceny z jeho strany. Nemožno
argumentovať ani tým, že proti stanoveniu splatnosti faktúr žalobca nič nenamietal ako to
argumentoval žalobca. Z tohto dôvodu súd ustálil, že právo na zaplatenie 25 062,92 USD za
tovar vedený vo fa č. 19 27 83 00 je premlčané z dôvodu, že tovar bol dodaný 3.12.1998, kúpna
cena bola splatná 4.12.1998 a premlčacia doba na uplatnenie práva na zaplatenie kúpnej ceny zo
strany žalobcu na súde, ktorá je 4-ročná uplynula dňom 14.12.2002. Ďalej prvostupňový súd bol
toho názoru, že právo na zaplatenie 8 334 USD za tovar uvedený vo fa č. 19 37 69 00 je
premlčané z dôvodu, že tovar bol dodaný postupne, posledný tovar na základe tejto faktúry bol
dodaný 17.9.1998, kúpna cena bola splatná 8.9.1998 a premlčacia doba na uplatnenie práva na
zaplatenie kúpnej ceny, ktorá je 4-ročná uplynula dňom 18.9.2002. Nárok si žalobca uplatnil
28.5.2003 z čoho mal súd za preukázané, že toto právo bolo uplatnené až po uplynutí 4-ročnej
premlčacej lehoty, pričom žalovaný uplatnil námietku premlčania uplatneného nároku dôvodne
a súd na ňu musel prihliadnuť. Z toho dôvodu žalobu v časti, na ktorej žalobca zotrval, ako
bezdôvodnú zamietol. Rozhodnutie o náhrade trov konania posúdil podľa § 142 ods. 1 OSP.
Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca v časti ohľadne zamietnutia žaloby a proti
rozhodnutiu o náhrade trov konania. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti
zmenil a zaviazal žalovanú na zaplatenie 33 396,92 USD s príslušenstvom tak, ako je žalované
a zaviazať žalovaného k náhrade trov konania. Súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je možné zistiť, ako súd
vyhodnotil dôkaz vykonaný oboznámením sa so svedeckou výpoveďou M. V. a prečo vyhodnotil
svedeckú výpoveď konateľky žalovanej tak, že medzi účastníkmi konania neprišlo k žiadnej ani
konkludentnej dohode o splatnosti kúpnej ceny. K tomuto na okraj uviedol, že iné senáty
Krajského súdu v Bratislave v identických veciach tých istých účastníkov vyhodnotili rovnaké
dôkazy opačne a žalobe vyhoveli. Bližšie dôvody sa zviazal právny zástupca doručiť do 5 dní.
Odvolanie bolo doručené 4.3.2007 a spisy boli predložené odvolaciemu súdu 14.6.2007, avšak
k doplneniu odvolania nedošlo.
Na odvolanie podal odvolaciu odpoveď žalovaný. Navrhol potvrdiť napadnuté
rozhodnutie z jeho správnych dôvodov. Odvolal sa aj na skutočnosti zistené v konaní založenom
na rovnakom skutkovom základe (ide len o inú faktúru) a to vypočutia svedkov M. V. a E. V..
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací ( § 10 ods.2, OSP), na pojednávaní
prejednal vec v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáhal preskúmania rozhodnutia (§ 212
ods.1, § 214 ods. 1 OSP) a dospel k záveru, že odvolanie nie je právne dôvodné, prvostupňový
súd pri rozhodovaní vo veci samej rozsudkom, rozhodol vecne správne, preto jeho rozhodnutie
Vo veci samej odvolací súd odkazuje na podrobné právne a skutkové správne dôvody
napadnutého rozsudku vyplývajúce zo správneho hodnotenia dôkazov (§ 132 OSP), ktoré si
odvolací súd v celom rozsahu osvojuje. K námietkam vzneseným odvolateľom v odvolaní
odvolací súd dodáva, že tieto neobsahujú dostatok vecných aj právnych dôvodov, ktoré by mohli
narušiť správny postup a rozsudok prvostupňového súdu.
Odvolací súd sa oboznámil s rozsudkom dovolacieho súdu (päťčlenného senátu) z 30.
apríla 2008 č. k. 1 Obdo V 89/2007, ktorým bol zrušený rozsudok odvolacieho súdu z 27. júna
2007 č. k. 2 Obo 244/2006 – 185 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 21. septembra 2005
č. k. 5Cb 13/2003 – 135 a vec vrátená Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie. Išlo
o rovnaký spor o preplatenie inej faktúry a teda skutkové a právne hodnotenie rovnaké.
Žalobca správne poukázal na to, že iné senáty krajského súdu vyhodnotili rovnaké dôkazy
opačne a rozhodli v prospech žalobcu. Toto tvrdenie treba poopraviť tak, že niektoré senáty
rozhodli v prospech žalobcu a niektoré v jeho neprospech. Odvolací súd pri posudzovaní iných
sporov, ktoré medzi účastníkmi v odvolacom konaní prejednal na tom istom skutkovom základe,
zastáva názor, že v týchto sporoch bolo chybou, že jednotlivé faktúry, ktorých zaplatenia sa
žalobca domáhal, nepojal do jednej žaloby a tým sa dokazovanie o rovnakých okolnostiach
roztrieštilo. Na odvolacom pojednávaní uviedol, že ide o štyri faktúry a každá samostatne bola
žalovaná. To bolo možné napraviť aj spojením veci na spoločné konanie ( § 112 ods. 1, OSP). Aj
v samotných faktúrach mal žalobca neporiadok, keď požadoval duplicitné preplatenie niektorých
faktúr a pod ťarchou dôkazov, že preplatené boli zobral čiastočne žalobu späť. Nešlo len o jeden
prípad. Ani vypočutý svedok (M. V.) navrhnutý žalobcom nič pozitívne, čo by mohlo podporiť
žalobu neuviedol a ani nemal u žalobcu také postavenie, z ktorého by to bolo možné vyvodiť, že
za žalobcu mohol záväzne konať, kdežto údaje uvedené svedkyňou V. boli vykonaným
dokazovaním potvrdené. Ďalšia závažná okolnosť, ktorá nebola dostatočne zhodnotená, je
fakturácia dodaného tovaru a pripisovanie faktúre také právne účinky, ktoré nemá, nikdy nemala
a nemá.
Vyhotovenie faktúry je jednostranným právnym úkonom a to vyhotovením účtovného
dokladu zo strany dodávateľa príjemcovi. Faktúra je písomné vyúčtovanie ceny dodaného tovaru
alebo odplaty za vykonané práce či služby. Strany si môžu v zmluve spôsob a náležitosti
fakturácie dohodnúť. Pokiaľ sa tak v zmluve nedohodnú, nie je vystavenie faktúry podmienkou
pre vznik povinnosti zaplatiť na základe poskytnutého plnenia jeho cenu. Zákon tiež nestanoví
povinnosť oprávneného do určitej lehoty faktúru vystaviť. To je vecou dohody zmluvných strán.
Všeobecnou náležitosťou faktúry je, že v nej musí byť identifikovaný dodávateľ a odberateľ,
predmet plnenia a výška odplaty. Faktúra dodávateľa sa stáva dokladom o dodaní tovaru
odberateľovi až akceptáciou (prijatím, schválením) odberateľa a to vo všetkých jej údajoch.
Treba prisvedčiť žalovanému, že faktúra nenahradzuje dohodu, predpokladá že taká
dohoda medzi dodávateľom a odberateľom jestvuje a jej obsahu zodpovedá aj faktúra. Nemožno
nad rozsah toho, čo uviedol žalovaný priznať tvrdeniam žalobcu hodnovernosť, keď ani doklady
na ktorých svoje práva zakladá súdu v originále nepredložil, ale ako dôkaz použil kópie dokladov
predložených žalovaným. Žalobca sa pridržiaval toho, že táto dohoda bola uzavretá medzi
účastníkmi konkludentne, jej obsah však neuviedol ani nepreukázal a jeho zaťažovalo dôkazné
bremeno preukázať znenie tejto dohody. Sotva takú dohodu mohli zmluvné strany uzavrieť pri
obojstrannom mlčaní.
Potvrdila sa verzia žalovaného, že pri obchodnej činnosti sa konkrétne dodávky tovaru
a platby dohadovali osobitne na každý prípad, spravidla telefonicky. Inak je ťažko vysvetliť, že
iba niektoré faktúry neboli preplatené a právny predchodca žalobcu sa nedomáhal ani ich
preplatenia. Pritom je súdu z úradnej činnosti známe, že pokiaľ ide o nemecké firmy tie sú veľmi
dôsledné pri uplatňovaní svojich nárokov. Žalovaný to vysvetlil tým, že pre predchodcu žalobcu
vykonával rôznu činnosť, ktorú mal robiť sám žalobca, keďže medzi nimi boli veľmi dobré
obchodné vzťahy, preto sa telefonicky dohodli. z prípadu na prípad, že sa to nahradí dodaným
tovarom, ktorý nebude fakturovaný. Účtovnú evidenciu však žalovaný, ako podnikateľský
subjekt už len z dôvodov daňových musel mať úplnú. Až žalobca nečakane tieto vzťahy prerušil,
čím spôsobil žalovanému značné problémy. Začal uplatňovať nejestvujúce pohľadávky na
základe pochybných dokladov, pritom žalovaný mu vyúčtoval svoje nároky, ktoré ďaleko
prevyšujú to čo uplatňuje žalobca, ale nato sa ani nevyjadril.
S poukazom na to, že žalobca má sídlo mimo územia Slovenskej republiky, že účastníci
konania si v zmluve nedohodli rozhodné hmotné právo a ani nevylúčili aplikáciu Dohovoru OSN
o zmluvách o medzinárodnej kúpe tovaru zverejneného v Zbierke zákonov pod č. 160/1991 Zb.
súd pri posudzovaní práv a povinností účastníkov konania riadil sa týmto Dohovorom a tiež
Dohovorom o premlčaní pri medzinárodnej kúpe tovaru zverejneného vo vyhláške č. 123/1988
Zb. Poukázal na výklad tohto Dohovoru, na ktorý sa odvolával aj žalobca a to konkrétne na
ustanovenie Čl. 7 a Čl. 8 Dohovoru, na ktoré sa pri nejestvujúcej zmluve musí prihliadať. Podľa
Čl.7:
Ods.1 Pri výklade tohto Dohovoru sa prihliadne na jeho medzinárodnú povahu a na
potrebu podporovať jednotnosť pri jeho použití a dodržiavaní dobromyseľnosti
v medzinárodnom obchode. Ods. 2 Otázky patriace do predmetu úpravy tohto Dohovoru, ktoré
sa v ňom výslovne neriešia, sa riešia podľa všeobecných zásad, na ktorých Dohovor spočíva,
alebo, ak také zásady chýbajú, podľa ustanovení právneho poriadku rozhodného podľa
ustanovení medzinárodného práva súkromného.
A pokiaľ ide o Čl.8:
Ods. 1 Na účely tohto Dohovoru vyhlásenie alebo iné správanie strany sa vykladajú podľa
jej úmyslu, ak druhej strane bol tento úmysel známy alebo jej nemohol byť neznámy.
Ods. 2 Ak sa ustanovenie predchádzajúceho odseku nepoužije, vykladajú sa vyhlásenie
alebo iné správanie strany podľa významu, ktorý by im prikladala za tých istých okolností
rozumná osoba v tom istom postavení ako druhá strana.
Ods. 3 Pri určovaní úmyslu strany alebo významu, ktorý by vyhláseniu alebo
správaniu prikladala rozumná osoba, vezme sa náležitý zreteľ na všetky rozhodné
okolnosti prípadu, včítane rokovania o zmluve, praxe, ktorú strany medzi sebou zaviedli,
zvyklostí a následného správania sa strán.
Súdy pri posúdení veci presne z týchto zásad vychádzali, pričom pri zachovaní rovnakého
postavenia účastníkov museli zohľadniť aj prednesené a preukázané skutočnosti. Žalobca sa
dovolával práve úmyslu strán na ktoré sa citovaný Čl. 8 ods. 3 Dohovoru odvoláva. Ani tento
úmysel však nebol preukázaný inak, ako ho uviedol žalovaný.
Žalovanému vznikol nárok na náhradu trov konania ( § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1
OSP) a to za 2 úkony právnej pomoci a to odvolacia odpoveď v sume 17 849,50 Sk a za účasť
na odvolacom pojednávaní 17 862,50 Sk k náhrade ktorých odvolací súd žalobcu zaviazal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 28. mája 2008
JUDr. Jozef Štefanko, v.r.
predseda senátu