Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
122/366077.9b09e4.pdf
PDF · 138.81 KB
No categories available
3Cdo/139/2010
Najvyšší súd 3 Cdo 139/2010
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci starostlivosti o maloleté N. R., narodenú
X., P. R., narodenú X. a J. R., narodenú X., zastúpené kolíznym opatrovníkom Úradom
práce, sociálnych vecí a rodiny so sídlom v Bratislave, Vazovova č. 7/A, deti rodičov: matky
Mgr. B. R., bývajúcej v B., zastúpenej Mgr. A. B., advokátkou so sídlom v B. a otca Ing. P.
R., bývajúceho v B., zastúpeného AK N., s.r.o. so sídlom v B., za účasti Krajskej prokuratúry
v Bratislave, so sídlom v Bratislave, Vajnorská č. 47, o úpravu výkonu rodičovských práv a
povinností k maloletým deťom, vedenej na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. 25 P
234/2008, o dovolaní otca proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo 16. marca 2010 sp.
zn. 11 CoP 3/2010, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava IV rozsudkom z 9. novembra 2009 č.k. 25 P 234/2008-202
zveril maloleté N. R., P. R. a J. R. do osobnej starostlivosti matky. Určil, ţe zastupovať
maloleté deti a spravovať ich majetok budú obaja rodičia. Otcovi uloţil povinnosť prispievať
na výţivu maloletej N. výţivným vo výške 120 € mesačne, maloletej P. výţivným vo výške
100 € mesačne, maloletej J. výţivným vo výške 80 € mesačne s tým, ţe výţivné je povinný
platiť matke vţdy do 15-teho dňa v mesiaci vopred od 9. novembra 2009. Zároveň upravil
styk otca s maloletými deťmi spôsobom, ktorý špecifikoval vo výrokovej časti uvedeného
rozsudku. O trovách konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. a/ O.s.p. tak, ţe ţiadnemu
z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd
prvého stupňa uviedol, ţe návrh otca na úpravu výkonu rodičovských práv a povinnosti
k maloletým deťom povaţoval za dôvodný, lebo rodičia neţijú v spoločnej domácnosti
a nevedia sa dohodnúť na úprave výkonu práv a povinnosti k maloletým deťom. Vychádzajúc
zo záverov znaleckého dokazovania rozhodol o zverení všetkých detí do výchovy matky.
O úprave styku otca s maloletými deťmi rozhodol súd autoritatívne preto, aby sa do
konfliktnej situácie medzi rodičmi vzniesol určitý prvok stability v záujme detí aj rodičov. Pri
určení výšky výţivného vychádzal z potrieb maloletých detí a tieţ moţností a schopností otca.
Zároveň rozhodol o zastupovaní maloletých detí a správe ich majetku obidvomi rodičmi,
pretoţe nezistil dôvod, aby tieto práva vykonával iba jeden z rodičov.
Proti tomuto rozsudku podali odvolanie obaja rodičia. Otec napadol odvolaním celý
rozsudok, matka podala odvolanie proti výroku o výţivnom a úprave styku.
Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo 16. marca 2010 sp. zn. 11 CoP 3/2010
rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil; rozhodol tieţ o trovách odvolacieho konania. Na
odôvodnenie uviedol, ţe súd prvého stupňa vo veci vykonal potrebné dokazovanie, vec aj
správne právne posúdil. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotoţnil so závermi súdu prvého
stupňa, na ktorých spočíva jeho rozhodnutie. Aj podľa názoru odvolacieho súdu
pretrvávajúca konfliktná situácia medzi rodičmi vyţadovala potrebu úpravy výkonu
rodičovských práv a povinností k maloletým deťom na čas do rozvodu manţelstva.
Výsledkami vykonaného dokazovania (najmä okolnosťami zistenými na základe znaleckého
posudku) bolo preukázané, ţe medzi výchovnými prostrediami rodičov nie sú zásadné
rozdiely; preukázaný bol tieţ dobrý vzťah oboch rodičov k deťom i dobrý vzťah detí k obom
rodičom, ktoré si ţelajú ţiť s nimi. S prihliadnutím aj na závery znaleckého posudku
a znalcom konštatovanú miernu preferenciu matky a jej predpoklady pre zabezpečenie riadnej
starostlivosti o maloleté deti, sa aj odvolací súd stotoţnil so záverom o zverení všetkých detí
do starostlivosti matky. Zohľadnil pri tom, ţe ide o dievčatá útleho veku, so zreteľom na ktorý
je matka schopnejšia zabezpečiť im citové zázemie a uspokojovať ich potreby. Odvolací súd
sa stotoţnil s rozhodnutím súdu prvého stupňa aj v časti o určení výţivného a v časti o úprave
styku otca s maloletými deťmi. Rozhodnutie o trovách odvolacieho konania odôvodnil
poukazom na § 224 ods. 1 v spojení s § 146 ods. 1 písm. a/ O.s.p.
Rozsudok odvolacieho súdu napadol dovolaním otec maloletých detí tvrdiac, ţe mu
v konaní bola odňatá moţnosť konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Naplnenie tohto
dovolacieho dôvodu videl predovšetkým v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutí súdov
niţších stupňov. Tvrdil, ţe súdy sa nevyporiadali so všetkými námietkami uvedenými v jeho
podaniach, ani s jeho argumentáciou týkajúcou sa práva na dostatočné a presvedčivé
odôvodnenie rozhodnutia. Pri rozhodnutí vychádzali výlučne zo znaleckého posudku
PhDr. I. O. a primerane nevyhodnotili ďalšie dôkazy predloţené v konaní (napr. odborné
vyjadrenia PhDr. E. S., PhD., odbornej psychologičky pri Výskumnom ústave detskej
psychológie a patopsychológie). Uvedený znalecký posudok, voči ktorému mal otec
námietky, bolo potrebné hodnotiť ako kaţdý iný dôkaz a vo vzťahu k ostatným dôkazom mu
nebolo moţné priznávať nadradené alebo výlučné postavenie. Návrh otca na vypočutie
svedkov bol bez vysvetlenia zamietnutý, i keď výsluch svedkov mohol prispieť k získaniu
objektívneho obrazu o podstatných skutočnostiach a aj o tom, kto z rodičov a akou formou
zabezpečoval starostlivosť o maloleté deti. Neodôvodneným zostalo aj nevyhovenie jeho
návrhu na nariadenie dokazovania kontrolným znaleckým posudkom. Súdy niţších stupňov sa
v odôvodneniach ich rozhodnutí nezaoberali dopadom, ktorý budú mať ich rozhodnutia na
aktuálnu situáciu (otec poukázal na to, ţe maloletá N. a P. od septembra 2008 v jeho osobnej
starostlivosti a maloletá J. je v osobnej starostlivostí matky). Tento stav matka dlhodobo
rešpektovala a otec jej nikdy nebránil v stretávaní sa s N. a P.; matka sama však nikdy
iniciatívne neprejavila záujem o kontakt s deťmi. Dovolateľ argumentáciu o odňatí moţnosti
konať pred súdom uzavrel tým, ţe je prekonaný názor povaţujúci nedostatky v odôvodnení
súdneho rozhodnutia len za tzv. inú vadu konania. Keďţe maloletá N. aj P. sú od septembra
2008 v jeho osobnej starostlivosti, dovolateľ v záujme zachovania stability ich výchovného
prostredia navrhol zachovať súčasný stav; vzhľadom na to ţiadal rozsudky súdov oboch
niţších stupňov zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Matka vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, ţe dovolanie nie je prípustné a sú v ňom
účelovo prezentované okolnosti, ktoré nezodpovedajú skutočnému stavu veci. Námietky otca
o údajne nesprávnom hodnotení dôkazov súdom nemôţu byť povaţované za dôvod
zakladajúci prípustnosť dovolania. Súdy sa v konaní dostatočne vyporiadali so
spochybňovaním znaleckého posudku, ktorý povaţovali za dostatočne odborne spracovaný.
V súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov primerane hodnotili predloţené dôkazy,
a to tak znalecký posudok a výsluch účastníkov, ako aj listinné dôkazy (vrátane odborného
vyjadrenia PhDr. E. S. PhD.). Dovolateľ mal moţnosť navrhovať a predkladať súdu dôkazy
na preukázanie jeho tvrdení. Námietka o procesnej vade konania zakladúcej prípustnosť
dovolania je preto neopodstatnené. Z týchto dôvodov ţiadala dovolanie otca „zamietnuť“.
Kolízny opatrovník vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, ţe na Okresnom súde
Bratislava IV sa vedie konanie o rozvod manţelstva a úpravu výkonu rodičovských práv
a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode; súd v tomto konaní za účelom obstarania
ďalších podkladov pre rozhodnutie vo veci úpravy výkonu rodičovských práv a povinností
k maloletým deťom nariadil nové znalecké dokazovanie. Kolízny opatrovník dodal, ţe od
14. mája 2010 sa maloleté deti N., P. a J. nachádzajú v osobnej starostlivosti matky.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorý je zastúpený v súlade
s ustanovením § 241 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1
O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto
opravným prostriedkom.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Občiansky súdny poriadok pripúšťa dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu, ak je
ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.), ďalej proti rozsudku odvolacieho
súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného
v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), a napokon proti rozsudku, ktorým bol potvrdený rozsudok
súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vo výroku vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe po
právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku
súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej
podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238 ods. 3 O.s.p.).
V ustanovení § 238 ods. 4 Občiansky súdny poriadok zakotvuje zásadu, ţe dovolanie
nie je prípustné vo veciach upravených Zákonom o rodine (výnimku z tejto zásady
predstavujú rozsudky o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv a povinností,
o pozastavení ich výkonu, o priznaní rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi
dieťaťa, o určení rodičovstva, o zapretí rodičovstva alebo o osvojení).
V preskúmavanej veci išlo o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností
k maloletým deťom a úpravu styku na čas do rozvodu manţelstva (§ 36 ods. 1 Zákona
o rodine) a tieţ o vyţivovaciu povinnosť rodičov k maloletým deťom (§ 62 aţ § 65 Zákona
o rodine). Išlo tu teda o takú vec upravenú Zákonom o rodine, na ktorú sa nevzťahuje
výnimka v zmysle § 238 ods. 4 O.s.p. Vychádzajúc z toho je opodstatnený záver, ţe
dovolaním otca napadnutý rozsudok odvolacieho súdu vykazuje znaky rozsudku, v prípade
ktorého je procesná prípustnosť dovolania vylúčená ustanovením § 238 ods. 4 O.s.p.
Vzhľadom na obsah dovolania a tieţ zákonnú povinnosť vyplývajúcu z § 242 ods. 1
O.s.p. skúmal dovolací súd, či v konaní na súdoch niţších stupňov nedošlo k procesnej vade
konania v zmysle § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa
uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa
postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol
súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Je potrebné uviesť, ţe
ak v konaní došlo k niektorej z uvedených vád, moţno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo
veciach, v ktorých je inak tento opravný prostriedok neprípustný (viď napríklad uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 11/1998 uverejnené v časopise Zo
súdnej praxe pod č. 38/1998). Na druhej strane ale treba zdôrazniť, ţe prípustnosť dovolania
v zmysle § 237 O.s.p. nezakladá samo tvrdenie účastníka o existencii niektorej z uvedených
procesných vád; určujúcim je zistenie, ţe k vade tejto povahy skutočne došlo.
Dovolateľ procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. nenamietal
a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto
z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť.
Otec namieta, ţe v konaní mu bola postupom súdov odňatá moţnosť pred súdom
konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Pod odňatím moţnosti pred súdom konať treba rozumieť taký
nesprávny procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia jeho procesných
práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
K jednotlivým tvrdeniam, v rámci ktorých dovolateľ vysvetľoval, v čom podľa jeho
názoru spočíva procesná vada konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., Najvyšší súd
Slovenskej republiky uvádza nasledovné:
1. Z dovolania je zrejmé, ţe otec namieta neúplnosť skutkových zistení súdov. Po
obsahovej stránke tu môţe ísť o námietku, ţe v konaní došlo k tzv. inej (neţ v § 237 O.s.p.
vymenovanej) procesnej vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Takáto
vada ale (i keby k nej v konaní prípadne došlo) by bola síce relevantný dovolací dôvod (§ 241
ods. 2 písm. b/ O.s.p.), sama o sebe by však nezakladala prípustnosť dovolania v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p. Súdy tým, ţe nesprávne alebo neúplne zistia skutkový stav, neodnímajú
účastníkovi konania ţiadne z jeho procesných oprávnení.
2. I keď čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd zaručuje právo na
spravodlivé súdne konanie, neustanovuje ţiadne pravidlá pre prípustnosť dôkazov alebo
spôsob, ktorým majú byť posúdené. Ani Ústava Slovenskej republiky neupravuje prípustnosť
dôkazov, ale ponecháva jej úpravu na príslušné zákony, ktoré aplikujú súdy pri prejednávaní
a rozhodovaní veci. Posúdenie významu dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázky,
ktorých vyriešenie je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite návrhu.
Občiansky súdny poriadok ukladá účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy na
preukázanie svojich tvrdení. Súd ale rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná; nie je
totiţ viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a ani nie je povinný vykonať
všetky navrhované dôkazy. Posúdenie toho, či sa vyhovie návrhu na vykonanie dokazovania
a ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vţdy vecou súdu (viď § 120 ods. 1
O.s.p.), a nie účastníkov konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky to vyjadril uţ
v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky ako judikát R 37/1993, v ktorom vysvetlil, ţe prípadné nevykonanie
určitého dôkazu môţe mať za následok len neúplnosť skutkových zistení (vedúcu prípadne
k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), nie však procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p.
(zakladajúcu prípustnosť dovolania). V rozhodnutí uverejnenom v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako R 125/1999 Najvyšší súd
Slovenskej republiky uviedol, ţe ak súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhované
dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, dovolanie proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu podľa § 237 písm. f/ O.s.p. nie je prípustné, lebo to nemoţno povaţovať za
odňatie moţnosti konať pred súdom.
S poukazom na obsahovo zhodné závery, ku ktorým dospel dovolací súd aj
v prejednávanej veci, moţno preto konštatovať, ţe nevykonaním otcom navrhovaného
dokazovania nemohlo dôjsť k odňatiu jeho moţnosti konať pred súdom.
3. Otec v dovolaní ďalej namieta, ţe k procesnej vade konania v zmysle § 237 písm. f/
O.s.p. došlo aj tým, ţe súd mu nedoručil podanie matky z 12. októbra 2009 (č.l. 170 spisu)
označené ako „vyjadrenie k manţelovej sťaţnosti voči hrubému ovplyvňovaniu znaleckého
dokazovania zo strany odporkyne“. Podľa názoru dovolateľa mu súd tým zároveň odňal
moţnosť vyjadriť sa k tomuto podaniu matky. Dovolací súd poukazuje na obsah spisu,
z ktorého vyplýva, ţe súdy sa predmetným podaním matky nezaoberali; podanie samo, ani
jeho obsah nepovaţovali za podstatné a pri rozhodovaní na toto podanie neprihliadli. Zo spisu
nemoţno vyvodiť, ţe by postup súdu z hľadiska jeho faktického dopadu na procesné
postavenie otca vykazoval znaky odňatia moţnosti pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Pre úplnosť – pre prípad, ţe by vytýkaný postup súdu prvého stupňa mal za následok
negatívny zásah do realizácie procesných oprávnení otca – dovolací súd poukazuje na právny
názor, ktorý zaujal Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 2 Cdo 29/1992
(viď R 39/1993), v zmysle ktorého podmienka prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f/
O.s.p. nie je splnená v prípade, ţe sa účastníkovi odňala moţnosť konať pred súdom pre časť
konania do takej miery, ţe účastník následne mohol uplatniť svoj vplyv na výsledok konania
napr. tým, ţe mohol podať proti rozsudku, ktorý mu bol riadne doručený, odvolanie. V danom
prípade otec procesnú moţnosť podať odvolanie proti prvostupňovému rozsudku mal a aj ju
vyuţil.
4. Pokiaľ dovolateľ spochybňuje správnosť toho, ako súdy vyhodnotili jednotlivé
dôkazy, dovolací súd uvádza, ţe v prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov nejde o dôvod
zakladajúci prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p. (viď R 42/1993). Z prieskumnej povahy
dovolacieho konania a z charakteru dovolacieho konania vyplýva, ţe dokazovanie sa v ňom
nevykonáva (§ 243a ods. 2 O.s.p.) a dovolaciemu súdu ani neprislúcha prehodnocovať dôkazy
vykonané v konaní na súdoch niţších stupňov. Nesprávne vyhodnotenie vykonaných dôkazov
nezakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
V súvislosti s vyššie uvedeným treba dodať, ţe pod spravodlivým súdnym procesom
sa v ţiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým
spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu. Do
obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí
právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov
súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov
(I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
5. Pokiaľ otec namieta nedostatky odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu a vyporiadania sa s jeho odvolacími námietkami, dovolací súd pripomína,
ţe právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na
dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý
proces. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiţ aj povinnosť všeobecného súdu
zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou,
ţe majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo
upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.).
Treba ale zdôrazniť, ţe odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá (nemusí)
odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré
majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na
doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní
(II. ÚS 78/05). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, ţe súd musí
dať podrobnú odpoveď na kaţdý argument účastníka konania, z odôvodnenia rozhodnutia
musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový
a právny základ rozhodnutia (II. ÚS 76/07). Vychádzajúc z toho a so zreteľom na obsah
dovolaním napadnutého rozsudku dospel dovolací súd k záveru, ţe právo dovolateľa na
riadne odôvodnenie porušené nebolo.
Je vţdy vecou individuálneho posúdenia v kaţdom jednotlivom prípade, aké dôsledky
majú (prípadné) procesné nedostatky, ku ktorým došlo v občianskom súdnom konaní
v postupe súdov (viď napríklad II. ÚS 261/06). V prípade zistenia procesných nesprávností
treba mať pri zvaţovaní dôsledkov týchto nesprávností vţdy na zreteli, ţe dovolanie je
mimoriadny opravný prostriedok, ktorý smeruje proti uţ právoplatnému rozhodnutiu,
vykazujúcemu atribúty záväznosti a nezmeniteľnosti (§ 159 ods. 1 O.s.p.). Z tohto hľadiska
dochádza v dovolacom konaní v istom zmysle k stretu dvoch základných práv (resp.
ústavných princípov). Ide jednak o právo na spravodlivý súdny proces (tieţ v nadväznosti na
poţiadavku odôvodnenia rozhodnutia súdu v súlade s § 157 ods. 1 a 2 O.s.p.), jednak o zásadu
právnej istoty ako súčasti právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Vzhľadom na princíp právnej istoty vyplývajúci z čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
ktorý do určitej miery obmedzuje právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy
Slovenskej republiky, treba rozhodujúce otázky v dovolacom konaní posúdiť aj z pohľadu
vzájomného vzťahu oboch týchto ustanovení. Daná procesná situácia musí byť preto
vyriešená z pohľadu oboch dotknutých ústavných článkov tak, aby boli zachované označené
ústavné práva (porovnaj I. ÚS 252/05).
V prejednávanej veci Najvyšší súd Slovenskej republiky nemohol brať na zreteľ len
otcom zdôrazňované právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ale musel dbať o to, aby bola
zachovaná ústavnoprávne relevantná rovnováha medzi týmto právom a ústavným princípom
právnej istoty podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý bol vyjadrený
právoplatnými rozsudkami súdov niţších stupňov. Dovolací súd pri riešení otázky
prípustnosti podaného dovolania nemohol nedať prednosť ústavnému princípu právnej istoty,
lebo dovolateľom namietaný nedostatok odôvodnenia rozhodnutí nevykazoval znaky odňatia
moţnosti otca konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Na posúdenie prípustnosti dovolania – aj z aspektov § 237 písm. f/ O.s.p. – je zásadne
príslušný dovolací súd (viď IV. ÚS 238/07). Na základe uznesenia občianskoprávneho
kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bol v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát R 111/1998 uverejnený rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. augusta 1997 sp. zn. 2 Cdo 5/1997, z ktorého
vyplýva, ţe „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne
neodôvodnil, takţe jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný“.
Právny názor zaujatý vo vyššie uvedenom judikáte povaţuje dovolací súd za plne
akceptovateľný aj v prejednávanej veci a ani v danom prípade nemá dôvod odkloniť sa od
tohto názoru; nesúhlasí s tvrdením otca o neudrţateľnosti právneho názoru zaujatého
v judikáte R 111/1998. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý rozhoduje v tejto
veci, pri doterajšom rozhodovaní vţdy dôsledne zastával názor, ţe nepreskúmateľnosť
rozhodnutia súdu zakladá (len) tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.,
nie však procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (k tomu viď napríklad
rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 249/2008, 3 Cdo 290/2009,
3 Cdo 338/2009). Zdôrazňuje, ţe právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti súdneho
rozhodnutia súdu niţšieho stupňa ako dôvod zakladajúci (len) tzv. inú vadu konania pritom
vyplýva aj z rozhodnutí ďalších senátov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (viď
napríklad rozhodnutia sp. zn. 1 Cdo 140/2009, 2 M Cdo 18/2008, 4 M Cdo 310/2009
a 5 Cdo 290/2009).
Navyše (dovolací súd to uvádza len ako poznámku), zo spisu vyplýva, ţe odvolací súd
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol stručne rozhodujúci skutkový stav,
primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej
veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania a citoval právne predpisy, ktoré
aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne
závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu
nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Najvyšší súd
Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú
v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a ţe odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok
spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva
zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v ţiadnom prípade nemoţno
povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv otca.
6. K námietke dovolateľa, ţe napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), je potrebné uviesť, ţe
právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym právnym
posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu
aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd ale právnym posúdením veci
neodníma účastníkovi konania moţnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. Právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov je Najvyšším súdom Slovenskej
republiky povaţované za relevantný dovolací dôvod, ktorým moţno odôvodniť procesne
prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), zároveň je ale zhodne zastávaný názor,
ţe (ani prípadné) nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov nie je procesnou
vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., lebo (ani prípadným) nesprávnym právnym
posúdením veci súd účastníkovi konania neznemoţňuje realizáciu ţiadneho jeho procesného
oprávnenia.
Zo všetkých uvedených dôvodov (viď vyššie 1. aţ 6.) dospel Najvyšší súd Slovenskej
republiky k záveru, ţe v prejednávanej veci je dovolanie otca podľa Občianskeho súdneho
poriadku procesne neprípustné. So zreteľom na to jeho mimoriadny opravný prostriedok
odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúci
proti rozhodnutiu, proti ktorému je dovolanie neprípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravou
dovolacieho konania, nemohol sa zaoberať vecnou správnosťou napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu.
V dovolacom konaní nebol otec úspešný. Dovolací súd nepriznal ostatným účastníkom
dovolacieho konania náhradu trov dovolacieho konania, lebo v dovolacom konaní nebol
podaný návrh na uloţenie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho konania (§ 243b ods. 5
O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 21. júla 2010
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Klaudia Vrauková