Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cdo/139/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci starostlivosti o maloleté N. R., narodenú

X., P. R., narodenú X. a J. R., narodenú X., zastúpené kolíznym opatrovníkom Úradom

práce, sociálnych vecí a rodiny so sídlom v Bratislave, Vazovova č. 7/A, deti rodičov: matky

Mgr. B. R., bývajúcej v B., zastúpenej Mgr. A. B., advokátkou so sídlom v B. a otca Ing. P.

R., bývajúceho v B., zastúpeného AK N., s.r.o. so sídlom v B., za účasti Krajskej prokuratúry

v Bratislave, so sídlom v Bratislave, Vajnorská č. 47, o úpravu výkonu rodičovských práv a

povinností k maloletým deťom, vedenej na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. 25 P

234/2008, o dovolaní otca proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo 16. marca 2010 sp.

zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a .

Ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava IV rozsudkom z 9. novembra 2009 č.k. -202

zveril maloleté N. R., P. R. a J. R. do osobnej starostlivosti matky. Určil, ţe zastupovať

maloleté deti a spravovať ich majetok budú obaja rodičia. Otcovi uloţil povinnosť prispievať

na výţivu maloletej N. výţivným vo výške 120 € mesačne, maloletej P. výţivným vo výške

100 € mesačne, maloletej J. výţivným vo výške 80 € mesačne s tým, ţe výţivné je povinný

platiť matke vţdy do 15-teho dňa v mesiaci vopred od 9. novembra 2009. Zároveň upravil

styk otca s maloletými deťmi spôsobom, ktorý špecifikoval vo výrokovej časti uvedeného

rozsudku. O trovách konania rozhodol podľa tak, ţe ţiadnemu

z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd

prvého stupňa uviedol, ţe návrh otca na úpravu výkonu rodičovských práv a povinnosti

k maloletým deťom povaţoval za dôvodný, lebo rodičia neţijú v spoločnej domácnosti

a nevedia sa dohodnúť na úprave výkonu práv a povinnosti k maloletým deťom. Vychádzajúc

zo záverov znaleckého dokazovania rozhodol o zverení všetkých detí do výchovy matky.

O úprave styku otca s maloletými deťmi rozhodol súd autoritatívne preto, aby sa do

konfliktnej situácie medzi rodičmi vzniesol určitý prvok stability v záujme detí aj rodičov. Pri

určení výšky výţivného vychádzal z potrieb maloletých detí a tieţ moţností a schopností otca.

Zároveň rozhodol o zastupovaní maloletých detí a správe ich majetku obidvomi rodičmi,

pretoţe nezistil dôvod, aby tieto práva vykonával iba jeden z rodičov.

Proti tomuto rozsudku podali odvolanie obaja rodičia. Otec napadol odvolaním celý

rozsudok, matka podala odvolanie proti výroku o výţivnom a úprave styku.

Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo 16. marca 2010 sp. zn.

rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil; rozhodol tieţ o trovách odvolacieho konania. Na

odôvodnenie uviedol, ţe súd prvého stupňa vo veci vykonal potrebné dokazovanie, vec aj

správne právne posúdil. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotoţnil so závermi súdu prvého

stupňa, na ktorých spočíva jeho rozhodnutie. Aj podľa názoru odvolacieho súdu

pretrvávajúca konfliktná situácia medzi rodičmi vyţadovala potrebu úpravy výkonu

rodičovských práv a povinností k maloletým deťom na čas do rozvodu manţelstva.

Výsledkami vykonaného dokazovania (najmä okolnosťami zistenými na základe znaleckého

posudku) bolo preukázané, ţe medzi výchovnými prostrediami rodičov nie sú zásadné

rozdiely; preukázaný bol tieţ dobrý vzťah oboch rodičov k deťom i dobrý vzťah detí k obom

rodičom, ktoré si ţelajú ţiť s nimi. S prihliadnutím aj na závery znaleckého posudku

a znalcom konštatovanú miernu preferenciu matky a jej predpoklady pre zabezpečenie riadnej

starostlivosti o maloleté deti, sa aj odvolací súd stotoţnil so záverom o zverení všetkých detí

do starostlivosti matky. Zohľadnil pri tom, ţe ide o dievčatá útleho veku, so zreteľom na ktorý

je matka schopnejšia zabezpečiť im citové zázemie a uspokojovať ich potreby. Odvolací súd

sa stotoţnil s rozhodnutím súdu prvého stupňa aj v časti o určení výţivného a v časti o úprave

styku otca s maloletými deťmi. Rozhodnutie o trovách odvolacieho konania odôvodnil

poukazom na v spojení s

Rozsudok odvolacieho súdu napadol dovolaním otec maloletých detí tvrdiac, ţe mu

v konaní bola odňatá moţnosť konať v zmysle Naplnenie tohto

dovolacieho dôvodu videl predovšetkým v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutí súdov

niţších stupňov. Tvrdil, ţe súdy sa nevyporiadali so všetkými námietkami uvedenými v jeho

podaniach, ani s jeho argumentáciou týkajúcou sa práva na dostatočné a presvedčivé

odôvodnenie rozhodnutia. Pri rozhodnutí vychádzali výlučne zo znaleckého posudku

PhDr. I. O. a primerane nevyhodnotili ďalšie dôkazy predloţené v konaní (napr. odborné

vyjadrenia PhDr. E. S., PhD., odbornej psychologičky pri Výskumnom ústave detskej

psychológie a patopsychológie). Uvedený znalecký posudok, voči ktorému mal otec

námietky, bolo potrebné hodnotiť ako kaţdý iný dôkaz a vo vzťahu k ostatným dôkazom mu

nebolo moţné priznávať nadradené alebo výlučné postavenie. Návrh otca na vypočutie

svedkov bol bez vysvetlenia zamietnutý, i keď výsluch svedkov mohol prispieť k získaniu

objektívneho obrazu o podstatných skutočnostiach a aj o tom, kto z rodičov a akou formou

zabezpečoval starostlivosť o maloleté deti. Neodôvodneným zostalo aj nevyhovenie jeho

návrhu na nariadenie dokazovania kontrolným znaleckým posudkom. Súdy niţších stupňov sa

v odôvodneniach ich rozhodnutí nezaoberali dopadom, ktorý budú mať ich rozhodnutia na

aktuálnu situáciu (otec poukázal na to, ţe maloletá N. a P. od septembra 2008 v jeho osobnej

starostlivosti a maloletá J. je v osobnej starostlivostí matky). Tento stav matka dlhodobo

rešpektovala a otec jej nikdy nebránil v stretávaní sa s N. a P.; matka sama však nikdy

iniciatívne neprejavila záujem o kontakt s deťmi. Dovolateľ argumentáciu o odňatí moţnosti

konať pred súdom uzavrel tým, ţe je prekonaný názor povaţujúci nedostatky v odôvodnení

súdneho rozhodnutia len za tzv. inú vadu konania. Keďţe maloletá N. aj P. sú od septembra

2008 v jeho osobnej starostlivosti, dovolateľ v záujme zachovania stability ich výchovného

prostredia navrhol zachovať súčasný stav; vzhľadom na to ţiadal rozsudky súdov oboch

niţších stupňov zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Matka vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, ţe dovolanie nie je prípustné a sú v ňom

účelovo prezentované okolnosti, ktoré nezodpovedajú skutočnému stavu veci. Námietky otca

o údajne nesprávnom hodnotení dôkazov súdom nemôţu byť povaţované za dôvod

zakladajúci prípustnosť dovolania. Súdy sa v konaní dostatočne vyporiadali so

spochybňovaním znaleckého posudku, ktorý povaţovali za dostatočne odborne spracovaný.

V súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov primerane hodnotili predloţené dôkazy,

a to tak znalecký posudok a výsluch účastníkov, ako aj listinné dôkazy (vrátane odborného

vyjadrenia PhDr. E. S. PhD.). Dovolateľ mal moţnosť navrhovať a predkladať súdu dôkazy

na preukázanie jeho tvrdení. Námietka o procesnej vade konania zakladúcej prípustnosť

dovolania je preto neopodstatnené. Z týchto dôvodov ţiadala dovolanie otca „zamietnuť“.

Kolízny opatrovník vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, ţe na Okresnom súde

Bratislava IV sa vedie konanie o rozvod manţelstva a úpravu výkonu rodičovských práv

a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode; súd v tomto konaní za účelom obstarania

ďalších podkladov pre rozhodnutie vo veci úpravy výkonu rodičovských práv a povinností

k maloletým deťom nariadil nové znalecké dokazovanie. Kolízny opatrovník dodal, ţe od

14. mája 2010 sa maloleté deti N., P. a J. nachádzajú v osobnej starostlivosti matky.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie podal včas účastník konania ( ), ktorý je zastúpený v súlade

s ustanovením , bez nariadenia dovolacieho pojednávania (

) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto

opravným prostriedkom.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

pripúšťa dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu, ak je

ním napadnutý zmeňujúci rozsudok ( ), ďalej proti rozsudku odvolacieho

súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného

v tejto veci ( ), a napokon proti rozsudku, ktorým bol potvrdený rozsudok

súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vo výroku vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe po

právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku

súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej

podmienky podľa a ( ).

V ustanovení zakotvuje zásadu, ţe dovolanie

nie je prípustné vo veciach upravených Zákonom o rodine (výnimku z tejto zásady

predstavujú rozsudky o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv a povinností,

o pozastavení ich výkonu, o priznaní rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi

dieťaťa, o určení rodičovstva, o zapretí rodičovstva alebo o osvojení).

V preskúmavanej veci išlo o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností

k maloletým deťom a úpravu styku na čas do rozvodu manţelstva (§ 36 ods. 1 Zákona

o rodine) a tieţ o vyţivovaciu povinnosť rodičov k maloletým deťom (§ 62 aţ § 65 Zákona

o rodine). Išlo tu teda o takú vec upravenú Zákonom o rodine, na ktorú sa nevzťahuje

výnimka v zmysle Vychádzajúc z toho je opodstatnený záver, ţe

dovolaním otca napadnutý rozsudok odvolacieho súdu vykazuje znaky rozsudku, v prípade

ktorého je procesná prípustnosť dovolania vylúčená ustanovením

Vzhľadom na obsah dovolania a tieţ zákonnú povinnosť vyplývajúcu z § 242 ods. 1

skúmal dovolací súd, či v konaní na súdoch niţších stupňov nedošlo k procesnej vade

konania v zmysle Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,

c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa

uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal

návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa

postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol

súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Je potrebné uviesť, ţe

ak v konaní došlo k niektorej z uvedených vád, moţno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo

veciach, v ktorých je inak tento opravný prostriedok neprípustný (viď napríklad uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. uverejnené v časopise Zo

súdnej praxe pod č. 38/1998). Na druhej strane ale treba zdôrazniť, ţe prípustnosť dovolania

v zmysle nezakladá samo tvrdenie účastníka o existencii niektorej z uvedených

procesných vád; určujúcim je zistenie, ţe k vade tejto povahy skutočne došlo.

Dovolateľ procesné vady konania v zmysle aţ e/ a nenamietal

a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto

z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť.

Otec namieta, ţe v konaní mu bola postupom súdov odňatá moţnosť pred súdom

konať ( ). Pod odňatím moţnosti pred súdom konať treba rozumieť taký

nesprávny procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia jeho procesných

práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov.

K jednotlivým tvrdeniam, v rámci ktorých dovolateľ vysvetľoval, v čom podľa jeho

názoru spočíva procesná vada konania v zmysle , Najvyšší súd

Slovenskej republiky uvádza nasledovné:

1. Z dovolania je zrejmé, ţe otec namieta neúplnosť skutkových zistení súdov. Po

obsahovej stránke tu môţe ísť o námietku, ţe v konaní došlo k tzv. inej (neţ v

vymenovanej) procesnej vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Takáto

vada ale (i keby k nej v konaní prípadne došlo) by bola síce relevantný dovolací dôvod (§ 241

ods. 2 písm. b/ ), sama o sebe by však nezakladala prípustnosť dovolania v zmysle

Súdy tým, ţe nesprávne alebo neúplne zistia skutkový stav, neodnímajú

účastníkovi konania ţiadne z jeho procesných oprávnení.

2. I keď čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd zaručuje právo na

spravodlivé súdne konanie, neustanovuje ţiadne pravidlá pre prípustnosť dôkazov alebo

spôsob, ktorým majú byť posúdené. Ani neupravuje prípustnosť

dôkazov, ale ponecháva jej úpravu na príslušné zákony, ktoré aplikujú súdy pri prejednávaní

a rozhodovaní veci. Posúdenie významu dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázky,

ktorých vyriešenie je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite návrhu.

ukladá účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy na

preukázanie svojich tvrdení. Súd ale rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná; nie je

totiţ viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a ani nie je povinný vykonať

všetky navrhované dôkazy. Posúdenie toho, či sa vyhovie návrhu na vykonanie dokazovania

a ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vţdy vecou súdu (viď § 120 ods. 1

), a nie účastníkov konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky to vyjadril uţ

v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky ako judikát R 37/1993, v ktorom vysvetlil, ţe prípadné nevykonanie

určitého dôkazu môţe mať za následok len neúplnosť skutkových zistení (vedúcu prípadne

k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), nie však procesnú vadu v zmysle

(zakladajúcu prípustnosť dovolania). V rozhodnutí uverejnenom v Zbierke stanovísk

najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako R 125/1999 Najvyšší súd

Slovenskej republiky uviedol, ţe ak súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhované

dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, dovolanie proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu podľa nie je prípustné, lebo to nemoţno povaţovať za

odňatie moţnosti konať pred súdom.

S poukazom na obsahovo zhodné závery, ku ktorým dospel dovolací súd aj

v prejednávanej veci, moţno preto konštatovať, ţe nevykonaním otcom navrhovaného

dokazovania nemohlo dôjsť k odňatiu jeho moţnosti konať pred súdom.

3. Otec v dovolaní ďalej namieta, ţe k procesnej vade konania v zmysle § 237 písm. f/

došlo aj tým, ţe súd mu nedoručil podanie matky z 12. októbra 2009 (č.l. 170 spisu)

označené ako „vyjadrenie k manţelovej sťaţnosti voči hrubému ovplyvňovaniu znaleckého

dokazovania zo strany odporkyne“. Podľa názoru dovolateľa mu súd tým zároveň odňal

moţnosť vyjadriť sa k tomuto podaniu matky. Dovolací súd poukazuje na obsah spisu,

z ktorého vyplýva, ţe súdy sa predmetným podaním matky nezaoberali; podanie samo, ani

jeho obsah nepovaţovali za podstatné a pri rozhodovaní na toto podanie neprihliadli. Zo spisu

nemoţno vyvodiť, ţe by postup súdu z hľadiska jeho faktického dopadu na procesné

postavenie otca vykazoval znaky odňatia moţnosti pred súdom konať ( ).

Pre úplnosť – pre prípad, ţe by vytýkaný postup súdu prvého stupňa mal za následok

negatívny zásah do realizácie procesných oprávnení otca – dovolací súd poukazuje na právny

názor, ktorý zaujal Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn.

(viď R 39/1993), v zmysle ktorého podmienka prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f/

nie je splnená v prípade, ţe sa účastníkovi odňala moţnosť konať pred súdom pre časť

konania do takej miery, ţe účastník následne mohol uplatniť svoj vplyv na výsledok konania

napr. tým, ţe mohol podať proti rozsudku, ktorý mu bol riadne doručený, odvolanie. V danom

prípade otec procesnú moţnosť podať odvolanie proti prvostupňovému rozsudku mal a aj ju

vyuţil.

4. Pokiaľ dovolateľ spochybňuje správnosť toho, ako súdy vyhodnotili jednotlivé

dôkazy, dovolací súd uvádza, ţe v prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov nejde o dôvod

zakladajúci prípustnosť dovolania podľa (viď R 42/1993). Z prieskumnej povahy

dovolacieho konania a z charakteru dovolacieho konania vyplýva, ţe dokazovanie sa v ňom

nevykonáva ( ) a dovolaciemu súdu ani neprislúcha prehodnocovať dôkazy

vykonané v konaní na súdoch niţších stupňov. Nesprávne vyhodnotenie vykonaných dôkazov

nezakladá procesnú vadu konania v zmysle

V súvislosti s vyššie uvedeným treba dodať, ţe pod spravodlivým súdnym procesom

sa v ţiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým

spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu. Do

obsahu základného práva podľa a práva na

spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí

právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov

súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov

(), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných

právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (, ).

5. Pokiaľ otec namieta nedostatky odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku

odvolacieho súdu a vyporiadania sa s jeho odvolacími námietkami, dovolací súd pripomína,

ţe právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na

dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý

proces. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiţ aj povinnosť všeobecného súdu

zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou,

ţe majú význam pre rozhodnutie (). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo

upravená v Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní ( ).

Treba ale zdôrazniť, ţe odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá (nemusí)

odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré

majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na

doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní

(). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, ţe súd musí

dať podrobnú odpoveď na kaţdý argument účastníka konania, z odôvodnenia rozhodnutia

musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový

a právny základ rozhodnutia (). Vychádzajúc z toho a so zreteľom na obsah

dovolaním napadnutého rozsudku dospel dovolací súd k záveru, ţe právo dovolateľa na

riadne odôvodnenie porušené nebolo.

Je vţdy vecou individuálneho posúdenia v kaţdom jednotlivom prípade, aké dôsledky

majú (prípadné) procesné nedostatky, ku ktorým došlo v občianskom súdnom konaní

v postupe súdov (viď napríklad ). V prípade zistenia procesných nesprávností

treba mať pri zvaţovaní dôsledkov týchto nesprávností vţdy na zreteli, ţe dovolanie je

mimoriadny opravný prostriedok, ktorý smeruje proti uţ právoplatnému rozhodnutiu,

vykazujúcemu atribúty záväznosti a nezmeniteľnosti ( ). Z tohto hľadiska

dochádza v dovolacom konaní v istom zmysle k stretu dvoch základných práv (resp.

ústavných princípov). Ide jednak o právo na spravodlivý súdny proces (tieţ v nadväznosti na

poţiadavku odôvodnenia rozhodnutia súdu v súlade s a ), jednak o zásadu

právnej istoty ako súčasti právneho štátu podľa .

Vzhľadom na princíp právnej istoty vyplývajúci z ,

ktorý do určitej miery obmedzuje právo na súdnu ochranu podľa a 4

Slovenskej republiky, treba rozhodujúce otázky v dovolacom konaní posúdiť aj z pohľadu

vzájomného vzťahu oboch týchto ustanovení. Daná procesná situácia musí byť preto

vyriešená z pohľadu oboch dotknutých ústavných článkov tak, aby boli zachované označené

ústavné práva (porovnaj ).

V prejednávanej veci Najvyšší súd Slovenskej republiky nemohol brať na zreteľ len

otcom zdôrazňované právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ale musel dbať o to, aby bola

zachovaná ústavnoprávne relevantná rovnováha medzi týmto právom a ústavným princípom

právnej istoty podľa , ktorý bol vyjadrený

právoplatnými rozsudkami súdov niţších stupňov. Dovolací súd pri riešení otázky

prípustnosti podaného dovolania nemohol nedať prednosť ústavnému princípu právnej istoty,

lebo dovolateľom namietaný nedostatok odôvodnenia rozhodnutí nevykazoval znaky odňatia

moţnosti otca konať pred súdom ( ).

Na posúdenie prípustnosti dovolania – aj z aspektov – je zásadne

príslušný dovolací súd (viď ). Na základe uznesenia občianskoprávneho

kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bol v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu

a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát R 111/1998 uverejnený rozsudok

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. augusta 1997 sp. zn. , z ktorého

vyplýva, ţe „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci ( ) aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne

neodôvodnil, takţe jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný“.

Právny názor zaujatý vo vyššie uvedenom judikáte povaţuje dovolací súd za plne

akceptovateľný aj v prejednávanej veci a ani v danom prípade nemá dôvod odkloniť sa od

tohto názoru; nesúhlasí s tvrdením otca o neudrţateľnosti právneho názoru zaujatého

v judikáte R 111/1998. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý rozhoduje v tejto

veci, pri doterajšom rozhodovaní vţdy dôsledne zastával názor, ţe nepreskúmateľnosť

rozhodnutia súdu zakladá (len) tzv. inú vadu konania v zmysle ,

nie však procesnú vadu konania v zmysle (k tomu viď napríklad

rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , ,

). Zdôrazňuje, ţe právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti súdneho

rozhodnutia súdu niţšieho stupňa ako dôvod zakladajúci (len) tzv. inú vadu konania pritom

vyplýva aj z rozhodnutí ďalších senátov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (viď

napríklad rozhodnutia sp. zn. , ,

a ).

Navyše (dovolací súd to uvádza len ako poznámku), zo spisu vyplýva, ţe odvolací súd

v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol stručne rozhodujúci skutkový stav,

primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej

veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania a citoval právne predpisy, ktoré

aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne

závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu

nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných

právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Najvyšší súd

Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú

v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s Slovenskej

republiky a ţe odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok

spĺňa parametre zákonného odôvodnenia ( ). Za porušenie základného práva

zaručeného v v ţiadnom prípade nemoţno

povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv otca.

6. K námietke dovolateľa, ţe napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na

nesprávnom právnom posúdení veci ( ), je potrebné uviesť, ţe

právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne

závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym právnym

posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu

aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce

aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd ale právnym posúdením veci

neodníma účastníkovi konania moţnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237

písm. f/ Právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov je Najvyšším súdom Slovenskej

republiky povaţované za relevantný dovolací dôvod, ktorým moţno odôvodniť procesne

prípustné dovolanie (viď ), zároveň je ale zhodne zastávaný názor,

ţe (ani prípadné) nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov nie je procesnou

vadou konania v zmysle , lebo (ani prípadným) nesprávnym právnym

posúdením veci súd účastníkovi konania neznemoţňuje realizáciu ţiadneho jeho procesného

oprávnenia.

Zo všetkých uvedených dôvodov (viď vyššie 1. aţ 6.) dospel Najvyšší súd Slovenskej

republiky k záveru, ţe v prejednávanej veci je dovolanie otca podľa Občianskeho súdneho

poriadku procesne neprípustné. So zreteľom na to jeho mimoriadny opravný prostriedok

odmietol podľa v spojení s ako smerujúci

proti rozhodnutiu, proti ktorému je dovolanie neprípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravou

dovolacieho konania, nemohol sa zaoberať vecnou správnosťou napadnutého rozsudku

odvolacieho súdu.

V dovolacom konaní nebol otec úspešný. Dovolací súd nepriznal ostatným účastníkom

dovolacieho konania náhradu trov dovolacieho konania, lebo v dovolacom konaní nebol

podaný návrh na uloţenie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho konania (§ 243b ods. 5

v spojení s a ).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 21. júla 2010

JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Klaudia Vrauková