Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Nc/42/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu JUDr. M. G., proti

ţalovaným 1/ Slovenskej republike – Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky,

Ţupné námestie č. 13, Bratislava, 2/ Slovenská republika – Okresný súd Martin, Ul. E. B.

Lukáča č. 2 A, Martin, o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch z dôvodu

odmeňovania navrhovateľky v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania, vedenej na

Okresnom súde Martin pod sp. zn. a na Krajskom súde v Ţiline pod sp.zn.

, o vylúčení sudcov Krajského súdu v Ţiline z prejednávania a rozhodovania

veci, takto

rozhodol:

Sudcovia Krajského súdu v Ţiline JUDr. M. C., JUDr. O. B., Mgr. K. B., JUDr. D. C.,

Mgr. F. D., JUDr. Y. D., Mgr. K. H., JUDr. M. J., JUDr. J.K., JUDr. E. M., JUDr. J. M.,

JUDr. T. R., JUDr. M. R., JUDr. V. S., Mgr. M. Š., JUDr. E. Š., Mgr. N. T., JUDr. R. U.,

JUDr. G. V. n i e s ú v y l ú č e n í z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto

súde pod sp. zn. pod sp. zn. (veci Okresného súdu Martin sp. zn. ).

Sudcovia Krajského súdu v Ţiline J. K., JUDr. E. K., JUDr. M. B., JUDr. J. B., JUDr.

E. Č., JUDr. M. D., JUDr. A. G., JUDr. Z. J., JUDr. L. M., JUDr. I. N., JUDr. M. N., JUDr.

A. P., JUDr. K. P., JUDr. F. P., Mgr. Z. Š., JUDr. J.U., JUDr. D. W. s ú v y l ú č e n í z

prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. pod sp. zn. 9NcC

4/2010 (veci Okresného súdu Martin sp. zn. ).

O d ô v o d n e n i e :

V konaní o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch z dôvodu odmeňovania

navrhovateľa v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania, ktorá je vedená na Okresnom

súde Martin pod sp. zn. oznámili sudcovia tohto okresného súdu, ţe sú u nich

dané dôvody, pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, a podpredseda

okresného súdu predloţil spis na rozhodnutie podľa Krajskému súdu v

Ţiline ako nadriadenému súdu, kde vec je vedená pod sp. zn. . Pretoţe podľa

oznámenia sudcov Krajského súdu v Ţiline sú aj u nich dané dôvody vylučujúce sudcu z

prejednávania a rozhodovania veci, bol spis krajským súdom postúpený Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky na rozhodnutie podľa , teda posúdenie, či sudcovia

Krajského súdu v Ţiline sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ktorá je na tomto

súde vedená pod sp. zn. .

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd nadriadený Krajskému súdu v Ţiline

( tretia veta ) posudzoval opodstatnenosť tvrdenej moţnosti vzniku

pochybnosti o nezaujatosti sudcov krajského súdu z aspektu existencie dôvodov, pre ktoré je

sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Vychádzal pritom z ustanovenia

, v zmysle ktorého sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania

veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom moţno mať

pochybnosti o ich nezaujatosti. Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému

prejednaniu veci, k nezaujatému prístupu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tieţ predísť

moţnosti neobjektívneho rozhodovania. Cieľu sledovanému uvedeným ustanovením

zodpovedá aj právna úprava skutočnosti, ktorá je z hľadiska vylúčenia sudcu povaţovaná za

právnu relevantnú. Je ňou existencia určitého právne významného vzťahu sudcu a to :

l. k veci, v rámci ktorého vzťahu by mal sudca svoj konkrétny záujem na určitom

spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci, alebo

2. k účastníkom konania, ktorý vzťah by bol zaloţený na príbuzenskom alebo rýdzo

osobnom (pozitívnom alebo negatívnom) pomere k ním, alebo

3. k zástupcom účastníkov konania, ktorý vzťah by bol zaloţený na pomere

vykazujúcom znaky vzťahu uvedeného pod bodom 2.

Citované zákonné ustanovenie predpokladá taký vzťah vlastného záujmu sudcu na

prejednávanej veci alebo taký jeho osobný vzťah k účastníkom konania, prípadne k ich

zástupcom, ktorý by pri všetkej moţnej snahe o správnosť rozhodnutia ovplyvnil jeho

objektívny pohľad na vec a v konečnom dôsledku by mohol viesť k vydaniu nezákonného

rozhodnutia.

Integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, ktorého slovenský preklad bol vyhlásený v oznámení

Federálneho ministerstva zahraničných vecí pod č. , ďalej len „dohovor“ ) je

garancia toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý a nestranný súd zriadený zákonom.

Súvislosťou medzi súdom, ktorý je zaloţený na zákone, a jeho nezávislosťou, ako to

vyjadruje článok 6 ods. 1 prvá veta dohovoru („kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu“), garantuje tento dohovor

v celoeurópskom rozmere súčasne sudcovskú nezávislosť aj právo na zákonného sudcu.

Ústavná úprava súdnej a inej právnej ochrany v Slovenskej republike garantuje obdobne

vyjadrené právo na spravodlivý proces [čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ktorá

je uvedená ústavným , ďalej len „listina“;

Slovenskej republiky uverejnenej pod č. , ďalej len „ústava“, ktoré články

dávajú kaţdému moţnosť (právo) domáhať sa /zákonom/ ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v /zákonom/ určených prípadoch na inom orgáne

/Slovenskej republiky/], do ktorého tieţ zahrňuje aj právo na to, aby právna vec účastníka

nebola odňatá zákonnému sudcovi ( listiny; , ktoré články

postulujú, ţe nikoho nemoţno odňať jeho zákonnému sudcovi a ţe príslušnosť súdu ustanoví

zákon). Ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadruje zhodu

(totoţný zámer) na sudcovskú nezávislosť a právo na zákonného sudcu s právnym reţimom

podľa dohovoru (v obsahu týchto práv podľa dohovoru a podľa nemoţno vidieť

zásadnú odlišnosť). Potom platí, ţe v určitej právnej veci má rozhodovať nezávislý

a nestranný sudca vecne a miestne príslušného súdu, určený rozvrhom práce príslušného súdu

a tento zákonný sudca by sa uţ v ďalšom priebehu konania - pokiaľ by k tomu nebol daný

zákonný dôvod - meniť nemal. Inštitút vylúčenia sudcu z prejednávania a rozhodovania veci,

ktorý predstavuje výnimku z ústavnej zásady nezmeniteľnosti zákonného sudcu, stanovuje,

aby zákonom predpokladaným postupom a zo zákonom predpokladaných dôvodov bol

zákonný sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Sledovaný cieľ, ktorý tu

umoţňuje prelomiť ústavnú zásadu nezmeniteľnosti zákonného sudcu, spočíva v zmarení

hroziaceho rizika, ţe by vo veci mohol konať a rozhodovať zaujatý - nie nestranný - sudca.

(a listina) deklaruje dva podstatné atribúty súdnictva v Slovenskej republike -

nezávislosť a nestrannosť. Nezávislosť súdnej moci a sudcu znamená, ţe iné orgány verejnej

moci nemajú nijaké oprávnenie vydávať príkazy, ktoré by mohli ovplyvniť výsledok

rozhodovacej činnosti súdu alebo sudcu. Nezávislosť má zásadný význam pre súdnictvo aj pre

sudcov. Účelom nezávislosti súdov je zabezpečiť im také postavenie, ktoré zodpovedá ich

úlohe v právnom štáte, a to tak vo vzťahu k ďalším orgánom štátu (v horizontálnej úrovni

vzťahov), ako aj vo vzťahu k subjektom podliehajúcim ich jurisdikcii. Všeobecne moţno

pojem nezávislosť súdov charakterizovať tak, ţe zahŕňa rozhodovanie bez akýchkoľvek

právnych a faktických vplyvov na výkon ich právomoci, a taktieţ vylúčenie ich podriadenosti

pri výkone právomoci komukoľvek inému. Nezávislosť súdnictva a nezávislosť súdov sú

preto späté s plnením tých úloh, ktoré im v právnom štáte zveruje . V tomto smere ako

nezávislosť súdov, tak ani nezávislosť sudcov nemôţe byť nikdy nezávislosťou absolútnou a

"samoúčelnou", keďţe sa poskytuje funkčne pre potreby riadneho výkonu súdnictva. V

dôsledku toho ju nemoţno povaţovať ani za akúsi "výsadu" súdnej moci, ale (a naopak) za

nevyhnutný predpoklad naplnenia jej zodpovednosti za nestranné a spravodlivé súdne

rozhodnutia. Túto skutočnosť napokon potvrdzuje napr. , v ktorom sa

uvádza, ţe „v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy“, a čl.

144 ods. 1 , ktorý uvádza, ţe „sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri

rozhodovaní sú viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa

ods. 2 a 5 a zákonom“ (). Nezávislosť súdnej moci je pojem s dvojitým

významom: označuje nezávislosť súdov (inštitucionálna nezávislosť) a nezávislosť sudcov

(individuálna nezávislosť). Inštitucionálnu nezávislosť súdnej moci nemoţno stotoţňovať s

individuálnou nezávislosťou sudcov. Právne záruky inštitucionálnej nezávislosti, ako aj

individuálnej nezávislosti by mali byť v spravodlivej rovnováhe s verejným záujmom na tom,

aby súdy a sudcovia plnili svoje poslanie rozhodovať spory nestranne v súlade s platným

právnym poriadkom a s plným rešpektom k právam, ktoré sa priznávajú účastníkom súdnych

konaní. Ústavné zásady nezávislosti súdov a sudcov však nemoţno ani oddeľovať, keďţe

nezávislosť súdnej moci treba povaţovať za základný predpoklad nezávislosti sudcov

samých. Nezávislé súdnictvo naopak nemôţe existovať bez nezávislých sudcov. V tomto

kontexte moţno sudcovskú nezávislosť označiť za pojmový znak súdnej moci (,

). Ekonomický predpoklad nezávislosti sudcov spočíva na ich hmotnom

zabezpečení.

Nezávislosť sudcu treba tieţ vidieť aj ako nezávislosť od zloţiek politického systému

a aj ako nezávislosť v rámci samotnej súdnej moci (celého súdneho systému aj konkrétneho

súdu, na ktorom sudca pôsobí); je to tieţ nezávislosť od verejnej mienky alebo oznamovacích

prostriedkov. Iba takéto chápanie nezávislosti je predpokladom nestrannosti sudcu, ktorú

nesmie nikto ohroziť.

51

Nezávislosť s nestrannosťou a odbornosťou (kvalifikáciou) sudcu sú podmienkami

kvalitného rozhodovania a jeho predvídateľnosti a sledujú tak význam riadneho napĺňania

(poskytovania) spravodlivosti. Nezávislosť a nestrannosť úzko spolu súvisia, často sa

prekrývajú a nie je vţdy ľahké ich od seba odlíšiť. Nestrannosť definovaná aj ako

neprítomnosť predsudku (zaujatosti) a straníckosti býva povaţovaná za pojem širší ako

nezávislosť. Nestrannosť sudcu musí byť podstatou jeho funkcie, zatiaľ čo jeho nezávislosť ju

má iba umoţňovať. Pod sudcovskou nezávislosťou a nestrannosťou treba rozumieť aj

nezávislosť a nestrannosť kaţdého jednotlivého sudcu.

Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej právnej veci bolo

výsledkom konania nestranného súdu. Súd musí kaţdú vec prerokovať a rozhodnúť tak, aby

voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, ţiadnemu z nich nenadŕţal a objektívne

posúdil všetky skutočnosti závaţné pre rozhodnutia vo veci. Nestranný súd poskytuje

všetkým účastníkom konania rovnaké príleţitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im

zaručuje právny poriadok ().

Sudcu moţno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania veci buď na návrh účastníka

súdneho konania ( ), alebo na základe návrhu (oznámenia) samotného sudcu

( ). Obsahom práva na prejednanie veci pred nestranným súdom nie je povinnosť

súdu vyhovieť kaţdému návrhu oprávnených osôb a vţdy vylúčiť sudcu z ďalšieho

prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prejednanie

veci nestranným súdom je len povinnosť (nadriadeného) súdu prejednať kaţdý návrh

oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre

zaujatosť a rozhodnúť o ňom (, , ). Vzhľadom na to, ţe

rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa predstavuje výnimku z ústavnej

zásady, podľa ktorej nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 38 ods.

1 listiny, ), treba trvať na tom, ţe sudcu vylúčiť z prejednávania a

rozhodovania pridelenej veci moţno skutočne iba výnimočne a z naozaj závaţných dôvodov,

ktoré mu celkom zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom nezaujato a spravodlivo. Pri

posudzovaní týchto dôvodov (ich analýze) v konkrétnej situácii je nutné prihliadať aj

na rozsiahlu a inštruktívnu judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a

Ústavného súdu Slovenskej republiky k danej problematike.

ESĽP pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, ţe okrem nezávislosti

sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru.

Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri svojom rozhodovaní (pozri napríklad Piersack proti

Belgicku). Subjektívna stránka nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu

ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Významné

z tohto hľadiska je, čo si sudca myslel pro foro interno. Pri subjektívnej nestrannosti sa

vychádza z prezumpcie nestrannosti, aţ kým nie je preukázaný opak. Na preukázanie

nedostatku subjektívnej nestrannosti vyţaduje judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti

(pozri napríklad Hauschildt proti Dánsku). Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko

sudcu, ale existencia objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré môţu vznikať

pochybnosti o nestrannosti sudcu. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa

subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Práve tu sa uplatňuje

tzv. teória zdania nezaujatosti [porovnaj tézu, ţe spravodlivosť nielenţe musí byť

poskytovaná, ale musí sa tieţ javiť, ţe je poskytovaná („Justice must not only be done, it must

also be seen to be done“)]. Nestačí, ţe sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj

objektívne javiť (Delcourt proti Belgicku). Objektívny aspekt nestrannosti je zaloţený na

vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu k

prejednávanej veci a k účastníkom konania, resp. aj k ich zástupcom. Posúdenie nestrannosti

sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť

zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či moţno usudzovať, ţe by sudca zaujatý mohol byť.

Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti, resp. nezaujatosti zákonného

sudcu je to, či obava účastníka konania je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v kaţdom

jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, ţe prezrádzajú nedostatok

nestrannosti súdu (Pullar proti Spojenému kráľovstvu), teda či je tu relevantná obava

z nedostatku nezaujatosti. Relevantnou je len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa

zakladá na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závaţných skutočnostiach. Objektívnu

nestrannosť nemoţno chápať tak, ţe čokoľvek, čo môţe vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na

nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. Je potrebné brať zreteľ

na skutočnosť, ţe spoločenské vzťahy v najširšom slova zmysle sú vzťahmi vzájomného

pôsobenia, kontaktu a interakcie medzi členmi spoločnosti; preto závaţnosť, ktorá by zaloţila

pochybnosť o nezaujatosti zákonného sudcu (znamenala dôvod pre jeho vylúčenie z

prerokúvania a rozhodovania veci), môţe aj pri zohľadnení tzv. teórie zdania uplatňovanej v

judikatúre ESĽP nastať iba v prípade, keď je celkom zjavné, ţe jeho vzťah k danej veci,

účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, ţe aj napriek zákonom

ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať "sine ira et studio", teda nezávisle

a nestranne (porovnaj napr. ).

Existencia oprávnených pochybností závisí vţdy od posúdenia konkrétnych okolností

prípadu a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného

správania sa sudcu) existujú preukázateľne skutočnosti, ktoré môţu spôsobiť vznik

pochybností o nestrannosti sudcu (pozri tieţ Fey proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný

oprávnený dôvod na obavu, ţe konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej

namietať zaujatosť dôleţité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môţe táto obava

povaţovať objektívne za oprávnenú.

Z uvedenej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky moţno vyvodiť,

ţe subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu

objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemoţno povaţovať to, ako sa nestrannosť sudcu

len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré

by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, ţe sudca určitým, nie nezaujatým

vzťahom k veci disponuje.

U sudcov Krajského súdu v Ţiline JUDr. M. C., JUDr. O. B., Mgr. K. B., JUDr. D. C.,

Mgr. F. D., JUDr. Y. D., Mgr. K. H., JUDr. M. J., JUDr. J.K., JUDr. E. M., JUDr. J. M.,

JUDr. P. P., JUDr. T. R., JUDr. M. R., JUDr. V. S., Mgr. M. Š., JUDr. E. Š., Mgr. N. T.,

JUDr. R. U., JUDr. M. U., JUDr. G. V., ktorí nachádzali svoju subjektívnu zaujatosť v

profesionálnom, resp. kolegiálnom vzťahu k ţalobcovi ako sudcovi vykonávajúceho svoju

funkciu na niţšom stupni súdu, chýba objektívny základ nimi konštatovanej zaujatosti,

pretoţe vzájomné vzťahy medzi sudcami sú zaloţené na profesionalite a kolegiálnosti. Pokiaľ

by totiţ z takéhoto základu bol vyvodzovaný opačný záver, teda pochybnosti o tom, či takýto

sudcovia budú schopní nezaujato a spravodlivo rozhodovať, znamenalo by to vlastne, ţe

výlučne pracovný a kolegiálny vzťah medzi sudcami vo všeobecnosti prezumuje porušovanie

sudcovských povinností a zásad sudcovskej etiky. Ak rámec týchto vzájomných vzťahov

neprekročí hranicu profesionálnosti a kolegiálnosti, nemoţno mať bez ďalšieho pochybnosti o

ich nezaujatosti. Aţ v prípade, ţe by vzájomný vzťah prerástol cez rýdzo profesionálny rámec

výkonu funkcie sudcu a nadobudol charakter bliţšieho osobného vzťahu, pôjde o okolnosť

vzbudzujúcu opodstatnené pochybnosti o nezaujatosti a teda išlo by o dôvod pre vylúčenie

sudcu z prejednávania a rozhodovania veci. Vzťahy medzi sudcami, ktoré však beţný

pracovný a kolegiálny rámec neprekračujú [t. j. ak tieto vzťahy spočívajú iba na tom, ţe sa

sudcovia navzájom poznajú, pretoţe na výkon funkcie sú zaradení na rovnaký (prípadne vyšší

alebo niţší) súd, v tom istom oddelení alebo senáte], nemajú teda samé osobe povahu

dôvodov vylučujúcich sudcu z prejednávania a rozhodovania veci. Iba tá skutočnosť, ţe určitá

vec sa týka sudcu, ku ktorému majú iní sudcovia len profesionálny, resp. kolegiálny vzťah,

nemôţe preto zaloţiť pomer predpokladaný ustanovením .

Uţ vyššie uvedení sudcovia Mgr. K. B., JUDr. M. J., JUDr. E. M., JUDr. J. M., JUDr.

M. R., Mgr. M. Š., Mgr. N.T., JUDr. G. V. svoju zaujatosť vyvodzovali i z pomeru k veci a z

tohto dôvodu namietali svoju nestrannosť. Svoj pomer k veci odôvodňovali podaním

obdobnej ţaloby, resp. zo skutočnosti, ţe predmet konania sa dotýka kaţdého sudcu. V

uvedených skutočnostiach nejde však o dôvod pre vylúčenie sudcov.

Judikatúra sa ustálila v názore, ţe sudcov pomer k veci môţe vyplývať predovšetkým

z priameho právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci. Nepochybne je tomu tak v prípade,

ak je sudca sám účastníkom konania, bez ohľadu na ktorej procesnej strane, alebo v prípade,

ak by mohol byť rozhodnutím súdu priamo dotknutý na svojich právach (ako vedľajší

účastník). Pod pojmom pomer k veci sa rozumie aj situácia, keď sudca získal poznatky o veci

iným spôsobom ako dokazovaním na pojednávaní (napr. ako svedok), v dôsledku čoho je jeho

pohľad na zistené skutkové okolnosti prípadu deformovaný ďalšími poznatkami zistenými

neprocesným spôsobom. Za pomer k veci sa povaţuje aj vzťah ekonomickej závislosti,

napríklad v spojitosti s vedeckou alebo publikačnou činnosťou sudcu, v súvislosti so správou

vlastného majetku a podobne. Osobitným dôvodom vylúčenia sudcov pre ich pomer k veci je

ich účasť na rozhodovaní o tej istej veci v inom štádiu (stupni) súdneho konania podľa § 14

ods. 2 na súde vyššieho stupňa sú vylúčení i sudcovia, ktorí rozhodovali vec na súde

niţšieho stupňa, a naopak; to isté platí, ak ide o rozhodovanie o dovolaní. Okolnosť, ţe sudca

rozhodol vo veci, v ktorej vydané rozhodnutie je napadnuté návrhom na obnovu konania, nie

je však dôvodom na jeho vylúčenie z prejednávania a rozhodovania vo veci obnovy konania

(porovnaj R 115/2003) .

Pomer sudcu k veci zakladajúci dôvod na jeho vylúčenie môţe spočívať aj v tom, ţe

sudca sa o prejednávanej veci verejne vyjadrí, či uţ v negatívnom alebo v pozitívnom zmysle

predtým, neţ takáto vec má ním byť prejednávaná a rozhodnutá. Nemoţno preto pripustiť

91

predbeţné hodnotenie vykonaných dôkazov sudcom prostredníctvom masovokomunikačných

prostriedkov, rovnako ako jeho vyjadrenie o tom, ako bude o veci pravdepodobne rozhodnuté.

Naproti tomu namieste nie sú pochybnosti o nezaujatosti sudcu, ktorý svoj právny

názor vyjadril v rozhodnutí o veci samej, príp. v rozhodnutí, ktorým účastníkovi nepriznal

oslobodenie od súdnych poplatkov pre zrejmé bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva

( prvá veta ). Medzi prirodzené atribúty justície v demokratickom a

právnom štáte (na rozdiel od tajnej justície vymykajúcej sa kontrole verejnosti, porovnaj napr.

rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , ,

, ) patrí oboznamovanie verejnosti (a to nielen právnickej) so

súdnymi rozhodnutiami zásadného významu a tak aj s právnymi názormi v nich zaujatými.

Súvisí to nepochybne predovšetkým s právom na informácie ako základným právom, bez

ktorého napĺňania riadne fungovanie demokratického štátneho zriadenia nie je moţné si ani

predstaviť (porovnaj najmä listiny, , o

súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 31 ods. 1 Spravovacieho a rokovacieho

poriadok Ústavného súdu Slovenskej republiky č. ). Umoţňuje sa tak verejnosti

vytvoriť si názor o činnosti súdov a zároveň sa posilňuje dôvera v tieto orgány štátu.

Verejnosť tak spozná judikatúru súdov, predovšetkým vyšších stupňov, právne postoje a

spôsoby riešenia pertraktovaných problémov (káuz).

Sudca tieţ prezentuje svoj právny názor na právne posúdenie veci na zasadnutiach

grémia, resp. kolégia (, , ). Svoj názor

na konkrétnu vec vyjadruje hlasovaním, výsledkom ktorého je stanovisko k zjednocovaniu

výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov, ak došlo k výkladovým

rozdielnostiam v právoplatných rozhodnutiach senátov toho istého kolégia, resp. v

právoplatných rozhodnutiach súdov niţšieho stupňa. Tieto stanoviská sa uverejňujú spolu s

vybranými rozhodnutiami v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky.

Z uvedeného tieţ vyplýva veľmi dôleţitý záver (zistenie) a to, ţe sudcov právny názor

zaujatý v ním rozhodnutých veciach ( či uţ ide o zverejnené rozhodnutia alebo dokonca iba o

verejne vyhlásené rozhodnutia, porovnaj , ), teda takto

na verejnosť sa dostávajúci jeho právny názor vôbec sa nespája s obavou o stratu jeho

ezaujatosti a nestrannosti pri rozhodovaní v skutkovo a právne obdobných veciach [hoci je tu

daná moţnosť či predpoklad, ţe ak následne bude tento sudca prejednávať a rozhodovať

skutkovo a právne obdobné veci, tento jeho názor sa presadí (uplatní)]. Opačné chápanie tejto

otázky by bolo v rozpore s charakterom a účelom činnosti (poslania) sudcov. Vedomý si

týchto skutočnosti zákonodarca v platnom znení výslovne uvádza, ţe

„dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o

prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach“. Súdna prax napokon uţ v

minulosti poukázala na to, ţe „dôvodom na vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania o

veci nie je skutočnosť, ţe sudca v inej obdobnej veci rozhodol spôsobom, s ktorým účastník

nesúhlasí, ani samotná skutočnosť, ţe jeho rozhodnutia boli podrobené kritike v hromadných

oznamovacích prostriedkoch“ (porovnaj R 47/1998).

Je priam ţiaduce, aby sudca mal utvorený právny názor (hoci pôjde spočiatku

spravidla len o koncepčný – východiskový – prístup) na riešenie rozmanitých právnych vecí, s

ktorými sa pri svojej práci stretáva. Tento právny názor sudcu sa formuje, dotvára a patrí k

jeho profesionálnej výbave; nie je nijako neobvyklé, ak sa zmení a to aj pri rovnakej právnej

úprave. U sudcu, ktorý zároveň rešpektuje nutné obmedzenie, aby nevstúpil do priestoru

konkrétnych či prejednávaných prípadov (porovnaj o

sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý ako jednu zo

základných povinnosti sudcu uvádza, ţe „sudca je povinný zdržať sa verejného vyslovovania

svojho názoru o veciach prejednávaných súdmi“), nie je dôvod obávať sa, ţe by mohol len

pre svoj právny názor stratiť svoju nestrannosť a nezaujatosť.

Nestrannosť sudcu nemôţe ohroziť to, ţe ako súkromná osoba vedie občianskoprávne

konanie s osobným úradom, resp. ministerstvom spravodlivosti, ţe je v spore so štátom ako

účastníkom konania (súdne konanie, v ktorom si uplatnil právo, o ktorom sa má rozhodovať

ako o iných občianskych právach a záväzkoch). V takomto konaní (spore) je postavenie

účastníkov rovné; sudca aj štát, osobný úrad, ministerstvo majú úplne rovnocenné postavenie.

Podanie ţaloby a vedenie sporu o uplatnené právo (rovnako ako prípad, keď sudca v konaní o

občianskych právach a záväzkoch má postavenie ţalovaného, a štát, resp. osobný úrad,

ministerstvo vystupuje ako ţalobca) nemoţno bez ďalšieho povaţovať za skutočnosť, ktorá

by ohrozovala nestrannosť sudcu v inom konaní, v ktorom štát, resp. osobný úrad,

ministerstvo vystupuje ako účastník konania.

Sudca je predstaviteľom súdnej moci. Mimo rámca výkonu súdnictva a funkčného

plnenia úloh sudcu zostáva – ako fyzická (súkromná) osoba – subjektom práv a povinností.

Tak, ako mu nemoţno uprieť právo domáhať sa v súdnom konaní ochrany svojich práv, do

ktorých mu (podľa jeho názoru) bolo neoprávnene zasiahnuté, nemoţno ani iným subjektom

upierať právo domáhať sa ochrany voči subjektu zasahujúcemu do ich práv (i keď je

zasahujúcim subjektom sudca). Sudca takto ako súkromná osoba vstupuje do rozmanitých

právnych vzťahoch, z ktorých mu vyplývajú rôzne práva a povinnosti tvoriace obsah daných

právnych vzťahov. Sudca v tomto postavení nie je osobou odtrhnutou od reálneho ţivota,

preto nie je vôbec vylúčené, ţe sa stane účastníkom súdneho konania. Do úvahy medziiným

prichádza aj moţnosť, ţe bude účastníkom občianskeho súdneho konania, v ktorom prípadne

bude (ako ţalobca) uplatňovať svoje práva patriace mu ako účastníkovi súkromnoprávneho

vzťahu a domáhať sa ich ochrany, alebo (ako ţalovaný) bude popierať existenciu povinnosti

vyplývajúcej zo súkromnoprávneho vzťahu tvrdenej ţalobcom. V občianskom súdnom konaní

sú účastníci (a teda aj sudca v uţ uvedenom procesnom postavení ţalobcu alebo ţalovaného)

povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, ţe pravdivo a úplne opíšu

všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a ţe dbajú na pokyny súdu (§ 101

ods. 1 ). Sudca, ktorý ako účastník občianskeho súdneho konania (či uţ v procesnom

postavení ţalobcu alebo ţalovaného) opíše skutkové okolnosti rozhodujúce pre posúdenie

prejednávanej veci, plní zákonom uloţenú povinnosť. Plnenie tejto povinnosti samo osebe a

bez ďalšieho v ničom neprekračuje rámec prejednávanej veci a nemôţe byť povaţované za

zverejnenie názoru sudcu s dopadom na iné právne veci prejednávané súdmi.

Za vyjadrenie názoru sudcom (alebo dokonca za verejné vyslovenie názoru sudcom)

vonkoncom preto nemoţno označiť (stotoţniť) stav uplatnenia práva na súdnu ochranu

sudcom ako účastníkom konania (podanie ţaloby) a to aj v prípade, ţe ide o uplatnenie

obdobného nároku, aký poţaduje ţalobkyňa.

Okolnosť povahy uplatneného nároku ako nároku určitým spôsobom súvisiaceho s

výkonom zastávanej funkcie (pri takomto chápaní by sem patrila napr. aj vec, v ktorej by

sudca ţaloval o peňaţné plnenie z dôvodu, ţe mu nebol vyplatený plat v celom rozsahu) nič

nemôţe zmeniť na tom, ţe sa jedná o ţalobu, ktorá spadá do zaručeného ústavného práva

kaţdej osoby na súdnu ochranu. V uvedenej okolnosti (podanie ţaloby) nemoţno vidieť

vyslovenie právneho názoru z pozície sudcu (v takejto pozícii totiţ nie je, ale je v pozícii

účastníka konania) a tento jeho súkromný akt preto nemoţno stotoţniť či spájať s nejakým

prejudikovaním (čo je napokon aj pojmovo vylúčené) či s potenciálnou rozhodovacou

činnosťou v prípadnom následnom súdnom spore (s pozíciou sudcu v obdobnej veci). Iné

riešenie by bolo nenáleţitou konštrukciou a nad rámec zákona by zjavne od sudcov ţiadalo,

aby poskytovali informácie o aktoch súkromnej povahy (o nimi podávaných ţalobách). Záver

plynúci z uvedenej okolnosti (podania ţaloby) - ţe nejde o vyslovenie právneho názoru či

vyjadrenie postoja v pozícii sudcu, rovnako platí aj pre opačnú situáciu: nepodanie takejto

ţaloby. Sudca je v oboch prípadoch súkromnou osobou, ktorej aj listina zaručuje

prístup k súdu a podaním (nepodaním) ţaloby len realizuje (nerealizuje) svoje právo na súdnu

ochranu. Uplatnený nárok je majetkovej povahy a nevybočuje z roviny práva kaţdej osoby na

súdnu ochranu (treba ho subsumovať pod rozhodovanie o občianskych právach a záväzkoch).

Sama skutočnosť, ţe sudca v určitej občianskoprávnej veci dopadajúcej na jeho osobu a jeho

osobné pomery uplatnil podaním ţaloby na súde konkrétny nárok, nevylučuje bez ďalšieho z

prejednávania a rozhodovania veci sudcu určeného rozvrhom práce súdu, ktorý sám (rovnako

ako súkromná osoba) podal (alebo nepodal) obdobnú ţalobu. Ani táto skutočnosť nie je preto

spôsobilá vzbudiť (objektívne) pochybnosť o nestrannosti sudcu, tak v očiach sporových strán

ako aj verejnosti; nie je tu teda dôvod pre pochybnosť o strate nezaujatosti a nestrannosti

sudcu tak, ako ho upravuje

Za taký vzťah sudcu k veci, ktorý by zakladal dôvod na jeho vylúčenie podľa § 14

ods.1 , nemoţno napokon povaţovať ani skutočnosť, ţe predmet sporu sa dotýka

všetkých sudcov. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy uplatnenej sudcom voči štátu,

osobnému úradu, ministerstvu v súvislosti s porušením zásady rovnakého odmeňovania za

rovnakú prácu je nárokom, o ktorom môţe rozhodnúť len súd v rámci svojej zákonnej

kompetencie; ţiadnemu inému orgánu preto rozhodovanie o ňom neprislúcha. Všeobecne

tvrdenie, ţe predmet sporu sa dotýka všetkých sudcov, teda námietka, ţe má ísť o situáciu, v

ktorej pre vzťah k veci de facto nie je v Slovenskej republike jediný sudca, u ktorého by

nechýbali pochybnosti o jeho nezaujatosti predmetnú právnu vec prejednať a rozhodnúť, je

bez právneho významu. Prikladať predmetu sporu takto namietaný rozmer (dosah)

predstavuje (znamená) odmietanie poskytnutia spravodlivosti - denegatio iustitiae, čo je,

pravdaţe, neprípustné.

Sudcovia JUDr. P. P. a JUDr. M. U. sa vo veci necítili zaujatými, preto nebol ani

dôvod o nich rozhodovať.

131

Najvyšší súd Slovenskej republiky so zreteľom na všetky uvedené skutočnosti

znamenajúce absenciu dôvodu, pre ktorý by mohli vznikať pochybnosti, ţe sudcovia uvedení

vo výroku 1. nebudú v predmetnej veci postupovať nezaujato, neutrálne, rozhodol tak, ţe ich

nevylúčil z prejednávania a rozhodovania tejto veci.

Ostatných sudcov Krajského súdu v Ţiline, ktorí sú uvedení vo výroku 2. tohto

rozhodnutia, z dôvodu ich blízkeho (priateľského) vzťahu k ţalobkyni, ktorý je relevantný z

hľadiska ustanovenia , Najvyšší súd Slovenskej republiky vylúčil z

prejednávania a rozhodovania tejto veci.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok

V Bratislave 17. septembra 2010

JUDr. Jana B a j á n k o v á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť :

Hrčková Marta