Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
97d/363968.c93fc3.pdf
PDF · 172.48 KB
No categories available
1Nc/40/2010
Najvyšší súd 1 Nc 40/2010
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu JUDr. R. T., bytom V.,
proti ţalovaným 1/ Slovenskej republike – Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej
republiky, Ţupné námestie č. 13, Bratislava, 2/ Slovenská republika - Okresný súd
Martin, o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch z dôvodu odmeňovania
navrhovateľa v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania, vedenej na Okresnom súde
Martin pod sp. zn. 21C 164/2009 a na Krajskom súde v Ţiline , o vylúčení sudcov Krajského
súdu v Ţiline z prejednávania a rozhodovania veci, takto
rozhodol:
Sudcovia Krajského súdu v Ţiline J. K., JUDr. E. K., JUDr. M. C., JUDr. O. B., Mgr.
K. B., JUDr. D. C., JUDr. E. Č., JUDr. M. D., JUDr. Y. D., Mgr. K. H., JUDr. M. J., JUDr. J.
K., JUDr. E. M., JUDr. J. M., JUDr. I. N., JUDr. M. N., JUDr. A. P., JUDr. K. P., JUDr. F. P.,
JUDr. T. R., Mgr. Z. Š., Mgr. N. T., JUDr. M. U., JUDr. G. V. n i e s ú v y l ú č e n í z
prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. pod sp. zn. 9NcC
5/2010 (veci Okresného súdu Martin sp. zn. 21C 164/2009).
Sudcovia Krajského súdu v Ţiline JUDr. M. B., JUDr. J. B., Mgr. F. D., JUDr. A. G.,
JUDr. Z. J., JUDr. L. M., JUDr. M. R., JUDr. V. S., Mgr. M. Š., JUDr. E. Š., JUDr. J. U.,
JUDr. D. W. s ú v y l ú č e n í z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde
pod sp. zn. pod sp. zn. 9NcC 5/2010 (veci Okresného súdu Martin sp. zn. 21C 164/2009).
O d ô v o d n e n i e :
V konaní o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch z dôvodu odmeňovania
navrhovateľa v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania, ktorá je vedená na Okresnom
súde Martin pod sp. zn. 21C 164/2009 oznámili sudcovia tohto okresného súdu, ţe sú u nich
dané dôvody, pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, a podpredseda
okresného súdu predloţil spis na rozhodnutie podľa § 16 ods. 1 O.s.p. Krajskému súdu v
Ţiline ako nadriadenému súdu, kde vec je vedená pod sp. zn. 9NcC 5/2010. Pretoţe podľa
oznámenia sudcov Krajského súdu v Ţiline sú aj u nich dané dôvody vylučujúce sudcu z
prejednávania a rozhodovania veci, bol spis krajským súdom postúpený Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky na rozhodnutie podľa § 16 ods. 1 O.s.p., teda posúdenie, či sudcovia
Krajského súdu v Ţiline sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ktorá je na tomto
súde vedená pod sp. zn. 9NcC 5/2010.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd nadriadený Krajskému súdu v Ţiline (§ 16
ods. 1 tretia veta O. s. p.) posudzoval opodstatnenosť tvrdenej moţnosti vzniku pochybnosti
o nezaujatosti sudcov krajského súdu z aspektu existencie dôvodov, pre ktoré je sudca
vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Vychádzal pritom z ustanovenia § 14 ods. 1
O.s.p., v zmysle ktorého sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so
zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom moţno mať pochybnosti
o ich nezaujatosti. Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému prejednaniu
veci, k nezaujatému prístupu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tieţ predísť moţnosti
neobjektívneho rozhodovania. Cieľu sledovanému uvedeným ustanovením zodpovedá aj
právna úprava skutočnosti, ktorá je z hľadiska vylúčenia sudcu povaţovaná za právnu
relevantnú. Je ňou existencia určitého právne významného vzťahu sudcu a to :
l. k veci, v rámci ktorého vzťahu by mal sudca svoj konkrétny záujem na určitom
spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci, alebo
2. k účastníkom konania, ktorý vzťah by bol zaloţený na príbuzenskom alebo rýdzo
osobnom (pozitívnom alebo negatívnom) pomere k ním, alebo
3. k zástupcom účastníkov konania, ktorý vzťah by bol zaloţený na pomere
vykazujúcom znaky vzťahu uvedeného pod bodom 2.
Citované zákonné ustanovenie predpokladá taký vzťah vlastného záujmu sudcu na
prejednávanej veci alebo taký jeho osobný vzťah k účastníkom konania, prípadne k ich
zástupcom, ktorý by pri všetkej moţnej snahe o správnosť rozhodnutia ovplyvnil jeho
objektívny pohľad na vec a v konečnom dôsledku by mohol viesť k vydaniu nezákonného
rozhodnutia.
Integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, ktorého slovenský preklad bol vyhlásený v oznámení
Federálneho ministerstva zahraničných vecí pod č. 209/1992 Zb., ďalej len „dohovor“ ) je
31 Nc 40/2010
garancia toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý a nestranný súd zriadený zákonom.
Súvislosťou medzi súdom, ktorý je zaloţený na zákone, a jeho nezávislosťou, ako to
vyjadruje článok 6 ods. 1 prvá veta dohovoru („kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu“), garantuje tento dohovor
v celoeurópskom rozmere súčasne sudcovskú nezávislosť aj právo na zákonného sudcu.
Ústavná úprava súdnej a inej právnej ochrany v Slovenskej republike garantuje obdobne
vyjadrené právo na spravodlivý proces [čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ktorá
je uvedená ústavným zákonom č. 23/1991 Zb., ďalej len „listina“; čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky uverejnenej pod č. 460/1992 Zb., ďalej len „ústava“, ktoré články
dávajú kaţdému moţnosť (právo) domáhať sa /zákonom/ ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v /zákonom/ určených prípadoch na inom orgáne
/Slovenskej republiky/], do ktorého tieţ zahrňuje aj právo na to, aby právna vec účastníka
nebola odňatá zákonnému sudcovi (čl. 38 ods. 1 listiny; čl. 48 ods. 1 ústavy, ktoré články
postulujú, ţe nikoho nemoţno odňať jeho zákonnému sudcovi a ţe príslušnosť súdu ustanoví
zákon). Ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadruje zhodu
(totoţný zámer) na sudcovskú nezávislosť a právo na zákonného sudcu s právnym reţimom
podľa dohovoru (v obsahu týchto práv podľa dohovoru a podľa ústavy nemoţno vidieť
zásadnú odlišnosť). Potom platí, ţe v určitej právnej veci má rozhodovať nezávislý
a nestranný sudca vecne a miestne príslušného súdu, určený rozvrhom práce príslušného súdu
a tento zákonný sudca by sa uţ v ďalšom priebehu konania - pokiaľ by k tomu nebol daný
zákonný dôvod - meniť nemal. Inštitút vylúčenia sudcu z prejednávania a rozhodovania veci,
ktorý predstavuje výnimku z ústavnej zásady nezmeniteľnosti zákonného sudcu, stanovuje,
aby zákonom predpokladaným postupom a zo zákonom predpokladaných dôvodov bol
zákonný sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Sledovaný cieľ, ktorý tu
umoţňuje prelomiť ústavnú zásadu nezmeniteľnosti zákonného sudcu, spočíva v zmarení
hroziaceho rizika, ţe by vo veci mohol konať a rozhodovať zaujatý - nie nestranný - sudca.
Ústava (a listina) deklaruje dva podstatné atribúty súdnictva v Slovenskej republike -
nezávislosť a nestrannosť. Nezávislosť súdnej moci a sudcu znamená, ţe iné orgány verejnej
moci nemajú nijaké oprávnenie vydávať príkazy, ktoré by mohli ovplyvniť výsledok
rozhodovacej činnosti súdu alebo sudcu. Nezávislosť má zásadný význam pre súdnictvo aj pre
sudcov. Účelom nezávislosti súdov je zabezpečiť im také postavenie, ktoré zodpovedá ich
úlohe v právnom štáte, a to tak vo vzťahu k ďalším orgánom štátu (v horizontálnej úrovni
vzťahov), ako aj vo vzťahu k subjektom podliehajúcim ich jurisdikcii. Všeobecne moţno
pojem nezávislosť súdov charakterizovať tak, ţe zahŕňa rozhodovanie bez akýchkoľvek
právnych a faktických vplyvov na výkon ich právomoci, a taktieţ vylúčenie ich podriadenosti
pri výkone právomoci komukoľvek inému. Nezávislosť súdnictva a nezávislosť súdov sú
preto späté s plnením tých úloh, ktoré im v právnom štáte zveruje ústava. V tomto smere ako
nezávislosť súdov, tak ani nezávislosť sudcov nemôţe byť nikdy nezávislosťou absolútnou a
"samoúčelnou", keďţe sa poskytuje funkčne pre potreby riadneho výkonu súdnictva. V
dôsledku toho ju nemoţno povaţovať ani za akúsi "výsadu" súdnej moci, ale (a naopak) za
nevyhnutný predpoklad naplnenia jej zodpovednosti za nestranné a spravodlivé súdne
rozhodnutia. Túto skutočnosť napokon potvrdzuje napr. čl. 141 ods. 1 ústavy, v ktorom sa
uvádza, ţe „v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy“, a čl.
144 ods. 1 ústavy, ktorý uvádza, ţe „sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri
rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7
ods. 2 a 5 a zákonom“ (PL. ÚS 52/99). Nezávislosť súdnej moci je pojem s dvojitým
významom: označuje nezávislosť súdov (inštitucionálna nezávislosť) a nezávislosť sudcov
(individuálna nezávislosť). Inštitucionálnu nezávislosť súdnej moci nemoţno stotoţňovať s
individuálnou nezávislosťou sudcov. Právne záruky inštitucionálnej nezávislosti, ako aj
individuálnej nezávislosti by mali byť v spravodlivej rovnováhe s verejným záujmom na tom,
aby súdy a sudcovia plnili svoje poslanie rozhodovať spory nestranne v súlade s platným
právnym poriadkom a s plným rešpektom k právam, ktoré sa priznávajú účastníkom súdnych
konaní. Ústavné zásady nezávislosti súdov a sudcov však nemoţno ani oddeľovať, keďţe
nezávislosť súdnej moci treba povaţovať za základný predpoklad nezávislosti sudcov
samých. Nezávislé súdnictvo naopak nemôţe existovať bez nezávislých sudcov. V tomto
kontexte moţno sudcovskú nezávislosť označiť za pojmový znak súdnej moci (PL. ÚS 17/08,
PL. ÚS 52/99). Ekonomický predpoklad nezávislosti sudcov spočíva na ich hmotnom
zabezpečení.
Nezávislosť sudcu treba tieţ vidieť aj ako nezávislosť od zloţiek politického systému
a aj ako nezávislosť v rámci samotnej súdnej moci (celého súdneho systému aj konkrétneho
súdu, na ktorom sudca pôsobí); je to tieţ nezávislosť od verejnej mienky alebo oznamovacích
prostriedkov. Iba takéto chápanie nezávislosti je predpokladom nestrannosti sudcu, ktorú
nesmie nikto ohroziť.
51 Nc 40/2010
Nezávislosť s nestrannosťou a odbornosťou (kvalifikáciou) sudcu sú podmienkami
kvalitného rozhodovania a jeho predvídateľnosti a sledujú tak význam riadneho napĺňania
(poskytovania) spravodlivosti. Nezávislosť a nestrannosť úzko spolu súvisia, často sa
prekrývajú a nie je vţdy ľahké ich od seba odlíšiť. Nestrannosť definovaná aj ako
neprítomnosť predsudku (zaujatosti) a straníckosti býva povaţovaná za pojem širší ako
nezávislosť. Nestrannosť sudcu musí byť podstatou jeho funkcie, zatiaľ čo jeho nezávislosť ju
má iba umoţňovať. Pod sudcovskou nezávislosťou a nestrannosťou treba rozumieť aj
nezávislosť a nestrannosť kaţdého jednotlivého sudcu.
Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej právnej veci bolo
výsledkom konania nestranného súdu. Súd musí kaţdú vec prerokovať a rozhodnúť tak, aby
voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, ţiadnemu z nich nenadŕţal a objektívne
posúdil všetky skutočnosti závaţné pre rozhodnutia vo veci. Nestranný súd poskytuje
všetkým účastníkom konania rovnaké príleţitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im
zaručuje právny poriadok (II. ÚS 71/97).
Sudcu moţno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania veci buď na návrh účastníka
súdneho konania (§ 15a O.s.p.), alebo na základe návrhu (oznámenia) samotného sudcu (§ 15
O.s.p.). Obsahom práva na prejednanie veci pred nestranným súdom nie je povinnosť súdu
vyhovieť kaţdému návrhu oprávnených osôb a vţdy vylúčiť sudcu z ďalšieho prejednávania a
rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prejednanie veci nestranným
súdom je len povinnosť (nadriadeného) súdu prejednať kaţdý návrh oprávnenej osoby na
vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom
(I. ÚS 73/97, I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03). Vzhľadom na to, ţe rozhodnutie o vylúčení sudcu
podľa § 14 ods. 1 O.s.p. predstavuje výnimku z ústavnej zásady, podľa ktorej nikto nesmie
byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 38 ods. 1 listiny, čl. 48 ods. 1 ústavy), treba trvať
na tom, ţe sudcu vylúčiť z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci moţno skutočne iba
výnimočne a z naozaj závaţných dôvodov, ktoré mu celkom zjavne bránia rozhodnúť v
súlade so zákonom nezaujato a spravodlivo. Pri posudzovaní týchto dôvodov (ich analýze)
v konkrétnej situácii je nutné prihliadať aj na rozsiahlu a inštruktívnu judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a Ústavného súdu Slovenskej republiky k danej
problematike.
ESĽP pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, ţe okrem nezávislosti
sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru.
Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri svojom rozhodovaní (pozri napríklad Piersack proti
Belgicku). Subjektívna stránka nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu
ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Významné
z tohto hľadiska je, čo si sudca myslel pro foro interno. Pri subjektívnej nestrannosti sa
vychádza z prezumpcie nestrannosti, aţ kým nie je preukázaný opak. Na preukázanie
nedostatku subjektívnej nestrannosti vyţaduje judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti
(pozri napríklad Hauschildt proti Dánsku). Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko
sudcu, ale existencia objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré môţu vznikať
pochybnosti o nestrannosti sudcu. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa
subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Práve tu sa uplatňuje
tzv. teória zdania nezaujatosti [porovnaj tézu, ţe spravodlivosť nielenţe musí byť
poskytovaná, ale musí sa tieţ javiť, ţe je poskytovaná („Justice must not only be done, it must
also be seen to be done“)]. Nestačí, ţe sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj
objektívne javiť (Delcourt proti Belgicku). Objektívny aspekt nestrannosti je zaloţený na
vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu k
prejednávanej veci a k účastníkom konania, resp. aj k ich zástupcom. Posúdenie nestrannosti
sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť
zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či moţno usudzovať, ţe by sudca zaujatý mohol byť.
Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti, resp. nezaujatosti zákonného
sudcu je to, či obava účastníka konania je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v kaţdom
jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, ţe prezrádzajú nedostatok
nestrannosti súdu (Pullar proti Spojenému kráľovstvu), teda či je tu relevantná obava
z nedostatku nezaujatosti. Relevantnou je len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa
zakladá na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závaţných skutočnostiach. Objektívnu
nestrannosť nemoţno chápať tak, ţe čokoľvek, čo môţe vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na
nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. Je potrebné brať zreteľ
na skutočnosť, ţe spoločenské vzťahy v najširšom slova zmysle sú vzťahmi vzájomného
pôsobenia, kontaktu a interakcie medzi členmi spoločnosti; preto závaţnosť, ktorá by zaloţila
pochybnosť o nezaujatosti zákonného sudcu (znamenala dôvod pre jeho vylúčenie z
prerokúvania a rozhodovania veci), môţe aj pri zohľadnení tzv. teórie zdania uplatňovanej v
judikatúre ESĽP nastať iba v prípade, keď je celkom zjavné, ţe jeho vzťah k danej veci,
účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, ţe aj napriek zákonom
ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať "sine ira et studio", teda nezávisle
a nestranne (porovnaj napr. I. ÚS 332/08).
Existencia oprávnených pochybností závisí vţdy od posúdenia konkrétnych okolností
prípadu a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného
správania sa sudcu) existujú preukázateľne skutočnosti, ktoré môţu spôsobiť vznik
pochybností o nestrannosti sudcu (pozri tieţ Fey proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný
oprávnený dôvod na obavu, ţe konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej
namietať zaujatosť dôleţité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môţe táto obava
povaţovať objektívne za oprávnenú.
Z uvedenej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky moţno vyvodiť,
ţe subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu
objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemoţno povaţovať to, ako sa nestrannosť sudcu
len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré
by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, ţe sudca určitým, nie nezaujatým
vzťahom k veci disponuje.
U sudcov Krajského súdu v Ţiline J. K., JUDr. E. K., JUDr. M. C., JUDr. O. B., Mgr.
K. B., JUDr. E. Č., JUDr. M. D., JUDr. Y. D., JUDr. M. J., JUDr. E.M., JUDr. J. M., JUDr. I.
N., JUDr. M. N., JUDr. A. P., JUDr. P. P., JUDr. K. P., JUDr. F. P., JUDr. T. R., Mgr. Z. Š.,
Mgr. N. T., JUDr. M. U., JUDr. G. V., ktorí nachádzali svoju subjektívnu zaujatosť v
profesionálnom, resp. kolegiálnom vzťahu k ţalobcovi ako sudcovi vykonávajúceho svoju
funkciu na niţšom stupni súdu, chýba objektívny základ nimi konštatovanej zaujatosti,
pretoţe vzájomné vzťahy medzi sudcami sú zaloţené na profesionalite a kolegiálnosti. Pokiaľ
by totiţ z takéhoto základu bol vyvodzovaný opačný záver, teda pochybnosti o tom, či takýto
sudcovia budú schopní nezaujato a spravodlivo rozhodovať, znamenalo by to vlastne, ţe
výlučne pracovný a kolegiálny vzťah medzi sudcami vo všeobecnosti prezumuje porušovanie
sudcovských povinností a zásad sudcovskej etiky. Ak rámec týchto vzájomných vzťahov
neprekročí hranicu profesionálnosti a kolegiálnosti, nemoţno mať bez ďalšieho pochybnosti o
ich nezaujatosti. Aţ v prípade, ţe by vzájomný vzťah prerástol cez rýdzo profesionálny rámec
výkonu funkcie sudcu a nadobudol charakter bliţšieho osobného vzťahu, pôjde o okolnosť
vzbudzujúcu opodstatnené pochybnosti o nezaujatosti a teda išlo by o dôvod pre vylúčenie
sudcu z prejednávania a rozhodovania veci. Vzťahy medzi sudcami, ktoré však beţný
pracovný a kolegiálny rámec neprekračujú [t. j. ak tieto vzťahy spočívajú iba na tom, ţe sa
sudcovia navzájom poznajú, pretoţe na výkon funkcie sú zaradení na rovnaký (prípadne vyšší
alebo niţší) súd, v tom istom oddelení alebo senáte], nemajú teda samé osobe povahu
dôvodov vylučujúcich sudcu z prejednávania a rozhodovania veci. Iba tá skutočnosť, ţe určitá
vec sa týka sudcu, ku ktorému majú iní sudcovia len profesionálny, resp. kolegiálny vzťah,
nemôţe preto zaloţiť pomer predpokladaný ustanovením § 14 ods. 1 O.s.p..
Uvedení sudcovia JUDr. D. C., Mgr. K. H., JUDr. J. K. svoju zaujatosť vyvodzovali i
z pomeru k veci a z tohto dôvodu namietali svoju nestrannosť. Svoj pomer k veci
odôvodňovali podaním obdobnej ţaloby, resp. zo skutočnosti, ţe predmet konania sa dotýka
kaţdého sudcu. V uvedených skutočnostiach nejde však o dôvod pre vylúčenie sudcov.
Judikatúra sa ustálila v názore, ţe sudcov pomer k veci môţe vyplývať predovšetkým
z priameho právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci. Nepochybne je tomu tak v prípade,
ak je sudca sám účastníkom konania, bez ohľadu na ktorej procesnej strane, alebo v prípade,
ak by mohol byť rozhodnutím súdu priamo dotknutý na svojich právach (ako vedľajší
účastník). Pod pojmom pomer k veci sa rozumie aj situácia, keď sudca získal poznatky o veci
iným spôsobom ako dokazovaním na pojednávaní (napr. ako svedok), v dôsledku čoho je jeho
pohľad na zistené skutkové okolnosti prípadu deformovaný ďalšími poznatkami zistenými
neprocesným spôsobom. Za pomer k veci sa povaţuje aj vzťah ekonomickej závislosti,
napríklad v spojitosti s vedeckou alebo publikačnou činnosťou sudcu, v súvislosti so správou
vlastného majetku a podobne. Osobitným dôvodom vylúčenia sudcov pre ich pomer k veci je
ich účasť na rozhodovaní o tej istej veci v inom štádiu (stupni) súdneho konania podľa § 14
ods. 2 O.s.p. na súde vyššieho stupňa sú vylúčení i sudcovia, ktorí rozhodovali vec na súde
niţšieho stupňa, a naopak; to isté platí, ak ide o rozhodovanie o dovolaní. Okolnosť, ţe sudca
rozhodol vo veci, v ktorej vydané rozhodnutie je napadnuté návrhom na obnovu konania, nie
je však dôvodom na jeho vylúčenie z prejednávania a rozhodovania vo veci obnovy konania
(porovnaj R 115/2003) .
Pomer sudcu k veci zakladajúci dôvod na jeho vylúčenie môţe spočívať aj v tom, ţe
sudca sa o prejednávanej veci verejne vyjadrí, či uţ v negatívnom alebo v pozitívnom zmysle
predtým, neţ takáto vec má ním byť prejednávaná a rozhodnutá. Nemoţno preto pripustiť
predbeţné hodnotenie vykonaných dôkazov sudcom prostredníctvom masovokomunikačných
prostriedkov, rovnako ako jeho vyjadrenie o tom, ako bude o veci pravdepodobne rozhodnuté.
Naproti tomu namieste nie sú pochybnosti o nezaujatosti sudcu, ktorý svoj právny
názor vyjadril v rozhodnutí o veci samej, príp. v rozhodnutí, ktorým účastníkovi nepriznal
oslobodenie od súdnych poplatkov pre zrejmé bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva
(§ 138 ods. 1 prvá veta O.s.p.). Medzi prirodzené atribúty justície v demokratickom a
právnom štáte (na rozdiel od tajnej justície vymykajúcej sa kontrole verejnosti, porovnaj napr.
rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 121/2006, 1 Cdo 12/2009,
1 Cdo 120/2009, 5 Cdo 120/2009) patrí oboznamovanie verejnosti (a to nielen právnickej) so
súdnymi rozhodnutiami zásadného významu a tak aj s právnymi názormi v nich zaujatými.
Súvisí to nepochybne predovšetkým s právom na informácie ako základným právom, bez
ktorého napĺňania riadne fungovanie demokratického štátneho zriadenia nie je moţné si ani
predstaviť (porovnaj najmä čl. 17 listiny, čl. 26 ústavy, § 23 ods. 2 zák. č. 757/2004 Z. z. o
súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 31 ods. 1 Spravovacieho a rokovacieho
poriadok Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 114/1993 Z. z.). Umoţňuje sa tak verejnosti
vytvoriť si názor o činnosti súdov a zároveň sa posilňuje dôvera v tieto orgány štátu.
Verejnosť tak spozná judikatúru súdov, predovšetkým vyšších stupňov, právne postoje a
spôsoby riešenia pertraktovaných problémov (káuz).
Sudca tieţ prezentuje svoj právny názor na právne posúdenie veci na zasadnutiach
grémia, resp. kolégia (§ 15 ods. 3, § 17 ods.3, § 21 ods.3 zákona č. 757/2004 Z.z.). Svoj názor
na konkrétnu vec vyjadruje hlasovaním, výsledkom ktorého je stanovisko k zjednocovaniu
výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov, ak došlo k výkladovým
rozdielnostiam v právoplatných rozhodnutiach senátov toho istého kolégia, resp. v
právoplatných rozhodnutiach súdov niţšieho stupňa. Tieto stanoviská sa uverejňujú spolu s
vybranými rozhodnutiami v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky.
Z uvedeného tieţ vyplýva veľmi dôleţitý záver (zistenie) a to, ţe sudcov právny názor
zaujatý v ním rozhodnutých veciach ( či uţ ide o zverejnené rozhodnutia alebo dokonca iba o
verejne vyhlásené rozhodnutia, porovnaj čl. 142 ods. 3 ústavy, § 156 ods. 1 O.s.p.), teda takto
na verejnosť sa dostávajúci jeho právny názor vôbec sa nespája s obavou o stratu jeho
nezaujatosti a nestrannosti pri rozhodovaní v skutkovo a právne obdobných veciach [hoci je tu
daná moţnosť či predpoklad, ţe ak následne bude tento sudca prejednávať a rozhodovať
skutkovo a právne obdobné veci, tento jeho názor sa presadí (uplatní)]. Opačné chápanie tejto
otázky by bolo v rozpore s charakterom a účelom činnosti (poslania) sudcov. Vedomý si
101 Nc 40/2010
týchto skutočnosti zákonodarca v platnom znení § 14 ods. 3 O.s.p. výslovne uvádza, ţe
„dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o
prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach“. Súdna prax napokon uţ v
minulosti poukázala na to, ţe „dôvodom na vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania o
veci nie je skutočnosť, ţe sudca v inej obdobnej veci rozhodol spôsobom, s ktorým účastník
nesúhlasí, ani samotná skutočnosť, ţe jeho rozhodnutia boli podrobené kritike v hromadných
oznamovacích prostriedkoch“ (porovnaj R 47/1998).
Je priam ţiaduce, aby sudca mal utvorený právny názor (hoci pôjde spočiatku
spravidla len o koncepčný – východiskový – prístup) na riešenie rozmanitých právnych vecí, s
ktorými sa pri svojej práci stretáva. Tento právny názor sudcu sa formuje, dotvára a patrí k
jeho profesionálnej výbave; nie je nijako neobvyklé, ak sa zmení a to aj pri rovnakej právnej
úprave. U sudcu, ktorý zároveň rešpektuje nutné obmedzenie, aby nevstúpil do priestoru
konkrétnych či prejednávaných prípadov (porovnaj § 30 ods. 11 zák. č. 385/2000 Z. z. o
sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý ako jednu zo
základných povinnosti sudcu uvádza, ţe „sudca je povinný zdržať sa verejného vyslovovania
svojho názoru o veciach prejednávaných súdmi“), nie je dôvod obávať sa, ţe by mohol len
pre svoj právny názor stratiť svoju nestrannosť a nezaujatosť.
Nestrannosť sudcu nemôţe ohroziť to, ţe ako súkromná osoba vedie občianskoprávne
konanie s osobným úradom, resp. ministerstvom spravodlivosti, ţe je v spore so štátom ako
účastníkom konania (súdne konanie, v ktorom si uplatnil právo, o ktorom sa má rozhodovať
ako o iných občianskych právach a záväzkoch). V takomto konaní (spore) je postavenie
účastníkov rovné; sudca aj štát, osobný úrad, ministerstvo majú úplne rovnocenné postavenie.
Podanie ţaloby a vedenie sporu o uplatnené právo (rovnako ako prípad, keď sudca v konaní o
občianskych právach a záväzkoch má postavenie ţalovaného, a štát, resp. osobný úrad,
ministerstvo vystupuje ako ţalobca) nemoţno bez ďalšieho povaţovať za skutočnosť, ktorá
by ohrozovala nestrannosť sudcu v inom konaní, v ktorom štát, resp. osobný úrad,
ministerstvo vystupuje ako účastník konania.
Sudca je predstaviteľom súdnej moci. Mimo rámca výkonu súdnictva a funkčného
plnenia úloh sudcu zostáva – ako fyzická (súkromná) osoba – subjektom práv a povinností.
Tak, ako mu nemoţno uprieť právo domáhať sa v súdnom konaní ochrany svojich práv, do
ktorých mu (podľa jeho názoru) bolo neoprávnene zasiahnuté, nemoţno ani iným subjektom
upierať právo domáhať sa ochrany voči subjektu zasahujúcemu do ich práv (i keď je
zasahujúcim subjektom sudca). Sudca takto ako súkromná osoba vstupuje do rozmanitých
právnych vzťahoch, z ktorých mu vyplývajú rôzne práva a povinnosti tvoriace obsah daných
právnych vzťahov. Sudca v tomto postavení nie je osobou odtrhnutou od reálneho ţivota,
preto nie je vôbec vylúčené, ţe sa stane účastníkom súdneho konania. Do úvahy medziiným
prichádza aj moţnosť, ţe bude účastníkom občianskeho súdneho konania, v ktorom prípadne
bude (ako ţalobca) uplatňovať svoje práva patriace mu ako účastníkovi súkromnoprávneho
vzťahu a domáhať sa ich ochrany, alebo (ako ţalovaný) bude popierať existenciu povinnosti
vyplývajúcej zo súkromnoprávneho vzťahu tvrdenej ţalobcom. V občianskom súdnom konaní
sú účastníci (a teda aj sudca v uţ uvedenom procesnom postavení ţalobcu alebo ţalovaného)
povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, ţe pravdivo a úplne opíšu
všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a ţe dbajú na pokyny súdu (§ 101
ods. 1 O.s.p.). Sudca, ktorý ako účastník občianskeho súdneho konania (či uţ v procesnom
postavení ţalobcu alebo ţalovaného) opíše skutkové okolnosti rozhodujúce pre posúdenie
prejednávanej veci, plní zákonom uloţenú povinnosť. Plnenie tejto povinnosti samo osebe a
bez ďalšieho v ničom neprekračuje rámec prejednávanej veci a nemôţe byť povaţované za
zverejnenie názoru sudcu s dopadom na iné právne veci prejednávané súdmi.
Za vyjadrenie názoru sudcom (alebo dokonca za verejné vyslovenie názoru sudcom)
vonkoncom preto nemoţno označiť (stotoţniť) stav uplatnenia práva na súdnu ochranu
sudcom ako účastníkom konania (podanie ţaloby) a to aj v prípade, ţe ide o uplatnenie
obdobného nároku, aký poţaduje ţalobkyňa.
Okolnosť povahy uplatneného nároku ako nároku určitým spôsobom súvisiaceho s
výkonom zastávanej funkcie (pri takomto chápaní by sem patrila napr. aj vec, v ktorej by
sudca ţaloval o peňaţné plnenie z dôvodu, ţe mu nebol vyplatený plat v celom rozsahu) nič
nemôţe zmeniť na tom, ţe sa jedná o ţalobu, ktorá spadá do zaručeného ústavného práva
kaţdej osoby na súdnu ochranu. V uvedenej okolnosti (podanie ţaloby) nemoţno vidieť
vyslovenie právneho názoru z pozície sudcu (v takejto pozícii totiţ nie je, ale je v pozícii
účastníka konania) a tento jeho súkromný akt preto nemoţno stotoţniť či spájať s nejakým
prejudikovaním (čo je napokon aj pojmovo vylúčené) či s potenciálnou rozhodovacou
činnosťou v prípadnom následnom súdnom spore (s pozíciou sudcu v obdobnej veci). Iné
riešenie by bolo nenáleţitou konštrukciou a nad rámec zákona by zjavne od sudcov ţiadalo,
aby poskytovali informácie o aktoch súkromnej povahy (o nimi podávaných ţalobách). Záver
plynúci z uvedenej okolnosti (podania ţaloby) - ţe nejde o vyslovenie právneho názoru či
vyjadrenie postoja v pozícii sudcu, rovnako platí aj pre opačnú situáciu: nepodanie takejto
ţaloby. Sudca je v oboch prípadoch súkromnou osobou, ktorej ústava aj listina zaručuje
prístup k súdu a podaním (nepodaním) ţaloby len realizuje (nerealizuje) svoje právo na súdnu
ochranu. Uplatnený nárok je majetkovej povahy a nevybočuje z roviny práva kaţdej osoby na
súdnu ochranu (treba ho subsumovať pod rozhodovanie o občianskych právach a záväzkoch).
Sama skutočnosť, ţe sudca v určitej občianskoprávnej veci dopadajúcej na jeho osobu a jeho
osobné pomery uplatnil podaním ţaloby na súde konkrétny nárok, nevylučuje bez ďalšieho z
prejednávania a rozhodovania veci sudcu určeného rozvrhom práce súdu, ktorý sám (rovnako
ako súkromná osoba) podal (alebo nepodal) obdobnú ţalobu. Ani táto skutočnosť nie je preto
spôsobilá vzbudiť (objektívne) pochybnosť o nestrannosti sudcu, tak v očiach sporových strán
ako aj verejnosti; nie je tu teda dôvod pre pochybnosť o strate nezaujatosti a nestrannosti
sudcu tak, ako ho upravuje § 14 ods.1 O.s.p.
Za taký vzťah sudcu k veci, ktorý by zakladal dôvod na jeho vylúčenie podľa § 14
ods.1 O.s.p., nemoţno napokon povaţovať ani skutočnosť, ţe predmet sporu sa dotýka
všetkých sudcov. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy uplatnenej sudcom voči štátu,
osobnému úradu, ministerstvu v súvislosti s porušením zásady rovnakého odmeňovania za
rovnakú prácu je nárokom, o ktorom môţe rozhodnúť len súd v rámci svojej zákonnej
kompetencie; ţiadnemu inému orgánu preto rozhodovanie o ňom neprislúcha. Všeobecne
tvrdenie, ţe predmet sporu sa dotýka všetkých sudcov, teda námietka, ţe má ísť o situáciu, v
ktorej pre vzťah k veci de facto nie je v Slovenskej republike jediný sudca, u ktorého by
nechýbali pochybnosti o jeho nezaujatosti predmetnú právnu vec prejednať a rozhodnúť, je
bez právneho významu. Prikladať predmetu sporu takto namietaný rozmer (dosah)
predstavuje (znamená) odmietanie poskytnutia spravodlivosti - denegatio iustitiae, čo je,
pravdaţe, neprípustné.
Sudcovia JUDr. P. P. a JUDr. R. U. sa vo veci necítili zaujatí, preto nebol dôvod
o nich ani rozhodovať.
Najvyšší súd Slovenskej republiky so zreteľom na všetky uvedené skutočnosti
znamenajúce absenciu dôvodu, pre ktorý by mohli vznikať pochybnosti, ţe sudcovia uvedení
vo výroku 1. nebudú v predmetnej veci postupovať nezaujato, neutrálne, rozhodol tak, ţe ich
nevylúčil z prejednávania a rozhodovania tejto veci.
131 Nc 40/2010
Ostatných sudcov Krajského súdu v Ţiline, ktorí sú uvedení vo výroku 2. tohto
rozhodnutia, z dôvodu ich blízkeho (priateľského) vzťahu k ţalobkyni, ktorý je relevantný z
hľadiska ustanovenia § 14 ods.1 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky vylúčil z
prejednávania a rozhodovania tejto veci.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok
V Bratislave 17. septembra 2010
JUDr. Jana B a j á n k o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť :
Hrčková Marta