Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)f01/363956.ef0bde.pdf
PDF · 147.3 KB
No categories available
1Nc/58/2010
Najvyšší súd 1 Nc 58/2010 Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu JUDr. J. S., bývajúceho v B.,
proti žalovanému JUDr. D. L., bývajúcemu v B., o ochranu osobnosti a zabezpečenie dôkazu,
vedenej na Okresnom súde Košice – okolie pod sp. zn. 14 C 119/2010, o vylúčení sudcov
Krajského súdu v Košiciach z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod
sp. zn. 3 NcC 27/2010, takto
rozhodol:
1. Sudcovia Krajského súdu v Košiciach JUDr. E. F., JUDr. M. S., JUDr. J. S. M., JUDr.
Ľ. B., JUDr. E. B., JUDr. V. B., JUDr. L. B., JUDr. D. B., JUDr. L. C., JUDr. J. Č., JUDr. A. Č.,
JUDr. M. D., JUDr. L. D., JUDr. A. Ď., Mgr. D. F., JUDr. J. F., JUDr. M. G., JUDr. M. H.,
JUDr. Z. H., JUDr. M. H., JUDr. V. H., PhD., JUDr. A. H., JUDr. J. C., JUDr. J. J., JUDr. O. J.,
JUDr. J. K., JUDr. A. K., JUDr. M. K., JUDr. K. K., JUDr. Ľ. K., JUDr. V. K., JUDr. J. K.,
JUDr. J. M., JUDr. S. M., JUDr. L. M., JUDr. A. M., JUDr. V. M., JUDr. M. M., JUDr. S. M.,
JUDr. D. M., JUDr. P. N., JUDr. K. N., Mgr. M. O., JUDr. R. R., JUDr. T. S., JUDr. J. S.,
JUDr. D. S., JUDr. E. S., JUDr. Z. S., JUDr. F. Š., JUDr. P. T., JUDr. A.T., JUDr. L. T., JUDr.
P. T., JUDr. J. T., JUDr. J. V., JUDr. G. V., JUDr. T. V., JUDr. I. V. a JUDr. F. Z. n i e s ú
v y l ú č e n í z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 3 NcC
27/2010 (veci Okresného súdu Košice – okolie sp. zn. 14 C 119/2010).
2. Sudcovia Krajského súdu v Košiciach JUDr. Š. F., JUDr. A. H., JUDr. V. M., JUDr. J. S.,
JUDr. A. Š. a JUDr. Z. Š. s ú v y l ú č e n í z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na
tomto súde pod sp. zn. 3 NcC 27/2010 (veci Okresného súdu Košice – okolie sp. zn.
O d ô v o d n e n i e
V konaní vedenom na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. 3 NcC 27/2010 (veci
Okresného súdu Košice – okolie sp. zn. 14 C 119/2010) upozornili sudcovia tohto súdu, že pre
svoj vzťah so žalobcom, ktorý je sudcom tohto súdu, cítia sa byť vo veci zaujatí. Spis predložili
Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na rozhodnutie o vylúčení sudcov Krajského súdu v
Košiciach z prejednávania a rozhodovania veci.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd nadriadený Krajskému súdu v Košiciach (§ 16
ods. 1 tretia veta O. s. p.) posudzoval opodstatnenosť tvrdenej možnosti vzniku pochybnosti
o nezaujatosti sudcov krajského súdu z aspektu existencie dôvodov, pre ktoré je sudca vylúčený
z prejednávania a rozhodovania veci. Vychádzal pritom z ustanovenia § 14 ods. 1 O.s.p.,
v zmysle ktorého sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na
ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich
nezaujatosti. Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému prejednaniu veci,
k nezaujatému prístupu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež predísť možnosti
neobjektívneho rozhodovania. Cieľu sledovanému uvedeným ustanovením zodpovedá aj právna
úprava skutočnosti, ktorá je z hľadiska vylúčenia sudcu považovaná za právnu relevantnú. Je ňou
existencia určitého právne významného vzťahu sudcu a to :
l. k veci, v rámci ktorého vzťahu by mal sudca svoj konkrétny záujem na určitom
spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci, alebo
2. k účastníkom konania, ktorý vzťah by bol založený na príbuzenskom alebo rýdzo
osobnom (pozitívnom alebo negatívnom) pomere k ním, alebo
3. k zástupcom účastníkov konania, ktorý vzťah by bol založený na pomere vykazujúcom
znaky vzťahu uvedeného pod bodom 2.
Citované zákonné ustanovenie predpokladá taký vzťah vlastného záujmu sudcu na
prejednávanej veci alebo taký jeho osobný vzťah k účastníkom konania, prípadne k ich
zástupcom, ktorý by pri všetkej možnej snahe o správnosť rozhodnutia ovplyvnil jeho objektívny
pohľad na vec a v konečnom dôsledku by mohol viesť k vydaniu nezákonného rozhodnutia.
Integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, ktorého slovenský preklad bol vyhlásený v oznámení
Federálneho ministerstva zahraničných vecí pod č. 209/1992 Zb., ďalej len „dohovor“ ) je
garancia toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý a nestranný súd zriadený zákonom. Súvislosťou
medzi súdom, ktorý je založený na zákone, a jeho nezávislosťou, ako to vyjadruje článok 6 ods.
1 prvá veta dohovoru („každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v
primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý
rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek
trestného obvinenia proti nemu“), garantuje tento dohovor v celoeurópskom rozmere súčasne
sudcovskú nezávislosť aj právo na zákonného sudcu. Ústavná úprava súdnej a inej právnej
ochrany v Slovenskej republike garantuje obdobne vyjadrené právo na spravodlivý proces [čl. 36
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ktorá je uvedená ústavným zákonom č. 23/1991 Zb.,
ďalej len „listina“; čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uverejnenej pod č. 460/1992 Zb.,
ďalej len „ústava“, ktoré články dávajú každému možnosť (právo) domáhať sa /zákonom/
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v /zákonom/ určených
prípadoch na inom orgáne /Slovenskej republiky/], do ktorého tiež zahrňuje aj právo na to, aby
právna vec účastníka nebola odňatá zákonnému sudcovi (čl. 38 ods. 1 listiny; čl. 48 ods. 1 ústavy,
ktoré články postulujú, že nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi a že príslušnosť súdu
ustanoví zákon). Ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadruje
zhodu (totožný zámer) na sudcovskú nezávislosť a právo na zákonného sudcu s právnym
režimom podľa dohovoru (v obsahu týchto práv podľa dohovoru a podľa ústavy nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť). Potom platí, že v určitej právnej veci má rozhodovať nezávislý a nestranný
sudca vecne a miestne príslušného súdu, určený rozvrhom práce príslušného súdu a tento zákonný
sudca by sa už v ďalšom priebehu konania - pokiaľ by k tomu nebol daný zákonný dôvod - meniť
nemal. Inštitút vylúčenia sudcu z prejednávania a rozhodovania veci, ktorý predstavuje výnimku
z ústavnej zásady nezmeniteľnosti zákonného sudcu, stanovuje, aby zákonom predpokladaným
postupom a zo zákonom predpokladaných dôvodov bol zákonný sudca vylúčený z prejednávania
a rozhodovania veci. Sledovaný cieľ, ktorý tu umožňuje prelomiť ústavnú zásadu
nezmeniteľnosti zákonného sudcu, spočíva v zmarení hroziaceho rizika, že by vo veci mohol
konať a rozhodovať zaujatý - nie nestranný - sudca.
Ústava (a listina) deklaruje dva podstatné atribúty súdnictva v Slovenskej republike -
nezávislosť a nestrannosť. Nezávislosť súdnej moci a sudcu znamená, že iné orgány verejnej
moci nemajú nijaké oprávnenie vydávať príkazy, ktoré by mohli ovplyvniť výsledok
rozhodovacej činnosti súdu alebo sudcu. Nezávislosť má zásadný význam pre súdnictvo aj pre
sudcov. Účelom nezávislosti súdov je zabezpečiť im také postavenie, ktoré zodpovedá ich úlohe
v právnom štáte, a to tak vo vzťahu k ďalším orgánom štátu (v horizontálnej úrovni vzťahov),
ako aj vo vzťahu k subjektom podliehajúcim ich jurisdikcii. Všeobecne možno pojem nezávislosť
súdov charakterizovať tak, že zahŕňa rozhodovanie bez akýchkoľvek právnych a faktických
vplyvov na výkon ich právomoci, a taktiež vylúčenie ich podriadenosti pri výkone právomoci
komukoľvek inému. Nezávislosť súdnictva a nezávislosť súdov sú preto späté s plnením tých
úloh, ktoré im v právnom štáte zveruje ústava. V tomto smere ako nezávislosť súdov, tak ani
nezávislosť sudcov nemôže byť nikdy nezávislosťou absolútnou a "samoúčelnou", keďže sa
poskytuje funkčne pre potreby riadneho výkonu súdnictva. V dôsledku toho ju nemožno
považovať ani za akúsi "výsadu" súdnej moci, ale (a naopak) za nevyhnutný predpoklad
naplnenia jej zodpovednosti za nestranné a spravodlivé súdne rozhodnutia. Túto skutočnosť
napokon potvrdzuje napr. čl. 141 ods. 1 ústavy, v ktorom sa uvádza, že „v Slovenskej republike
vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy“, a čl. 144 ods. 1 ústavy, ktorý uvádza, že
„sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným
zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom“ (PL. ÚS 52/99).
Nezávislosť súdnej moci je pojem s dvojitým významom: označuje nezávislosť súdov
(inštitucionálna nezávislosť) a nezávislosť sudcov (individuálna nezávislosť). Inštitucionálnu
nezávislosť súdnej moci nemožno stotožňovať s individuálnou nezávislosťou sudcov. Právne
záruky inštitucionálnej nezávislosti, ako aj individuálnej nezávislosti by mali byť v spravodlivej
rovnováhe s verejným záujmom na tom, aby súdy a sudcovia plnili svoje poslanie rozhodovať
spory nestranne v súlade s platným právnym poriadkom a s plným rešpektom k právam, ktoré sa
priznávajú účastníkom súdnych konaní. Ústavné zásady nezávislosti súdov a sudcov však
nemožno ani oddeľovať, keďže nezávislosť súdnej moci treba považovať za základný predpoklad
nezávislosti sudcov samých. Nezávislé súdnictvo naopak nemôže existovať bez nezávislých
sudcov. V tomto kontexte možno sudcovskú nezávislosť označiť za pojmový znak súdnej moci
(PL. ÚS 17/08, PL. ÚS 52/99). Ekonomický predpoklad nezávislosti sudcov spočíva na ich
hmotnom zabezpečení.
51 Nc 58/2010
Nezávislosť sudcu treba vidieť aj ako nezávislosť od zložiek politického systému a tiež ako
nezávislosť v rámci samotnej súdnej moci (celého súdneho systému aj konkrétneho súdu, na
ktorom sudca pôsobí); je to aj nezávislosť od verejnej mienky alebo oznamovacích prostriedkov.
Iba takéto chápanie nezávislosti je predpokladom nestrannosti sudcu, ktorú nesmie nikto ohroziť.
Nezávislosť s nestrannosťou a odbornosťou (kvalifikáciou) sudcu sú podmienkami
kvalitného rozhodovania a jeho predvídateľnosti a sledujú tak význam riadneho napĺňania
(poskytovania) spravodlivosti. Nezávislosť a nestrannosť úzko spolu súvisia, často sa prekrývajú
a nie je vždy ľahké ich od seba odlíšiť. Nestrannosť definovaná aj ako neprítomnosť predsudku
(zaujatosti) a straníckosti býva považovaná za pojem širší ako nezávislosť. Nestrannosť sudcu
musí byť podstatou jeho funkcie, zatiaľ čo jeho nezávislosť ju má iba umožňovať. Pod
sudcovskou nezávislosťou a nestrannosťou treba rozumieť aj nezávislosť a nestrannosť každého
jednotlivého sudcu.
Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej právnej veci bolo
výsledkom konania nestranného súdu. Súd musí každú vec prerokovať a rozhodnúť tak, aby voči
účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal a objektívne posúdil
všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutia vo veci. Nestranný súd poskytuje všetkým
účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje právny
poriadok (II. ÚS 71/97).
Sudcu možno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania veci buď na návrh účastníka
súdneho konania (§ 15a O.s.p.), alebo na základe návrhu (oznámenia) samotného sudcu
(§ 15 O.s.p.). Obsahom práva na prejednanie veci pred nestranným súdom nie je povinnosť súdu
vyhovieť každému návrhu oprávnených osôb a vždy vylúčiť sudcu z ďalšieho prejednávania a
rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prejednanie veci nestranným
súdom je len povinnosť (nadriadeného) súdu prejednať každý návrh oprávnenej osoby na
vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom
(I. ÚS 73/97, I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03). Vzhľadom na to, že rozhodnutie o vylúčení sudcu
podľa § 14 ods. 1 O.s.p. predstavuje výnimku z ústavnej zásady, podľa ktorej nikto nesmie byť
odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 38 ods. 1 listiny, čl. 48 ods. 1 ústavy), treba trvať na tom,
že sudcu vylúčiť z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci možno skutočne iba výnimočne
a z naozaj závažných dôvodov, ktoré mu celkom zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom
nezaujato a spravodlivo. Pri posudzovaní týchto dôvodov (ich analýze) v konkrétnej situácii je
nutné prihliadať aj na rozsiahlu a inštruktívnu judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej len „ESĽP“) a Ústavného súdu Slovenskej republiky k danej problematike.
ESĽP pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, že okrem nezávislosti sudcu
je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru. Tieto
aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri svojom rozhodovaní (pozri napríklad Piersack proti Belgicku).
Subjektívna stránka nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku
konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Významné z tohto
hľadiska je, čo si sudca myslel pro foro interno. Pri subjektívnej nestrannosti sa vychádza z
prezumpcie nestrannosti, až kým nie je preukázaný opak. Na preukázanie nedostatku subjektívnej
nestrannosti vyžaduje judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti (pozri napríklad Hauschildt
proti Dánsku). Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko sudcu, ale existencia
objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré môžu vznikať pochybnosti o nestrannosti sudcu.
Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa
objektívnych symptómov. Práve tu sa uplatňuje tzv. teória zdania nezaujatosti [porovnaj tézu, že
spravodlivosť nielenže musí byť poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná („Justice
must not only be done, it must also be seen to be done“)]. Nestačí, že sudca je subjektívne
nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť (Delcourt proti Belgicku). Objektívny aspekt
nestrannosti je založený na vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch
sudcu a jeho vzťahu k prejednávanej veci a k účastníkom konania, resp. aj k ich zástupcom.
Posúdenie nestrannosti sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti,
resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či možno usudzovať, že by sudca zaujatý
mohol byť. Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti, resp. nezaujatosti
zákonného sudcu je to, či obava účastníka konania je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v
každom jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, že prezrádzajú nedostatok
nestrannosti súdu (Pullar proti Spojenému kráľovstvu), teda či je tu relevantná obava
z nedostatku nezaujatosti. Relevantnou je len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa
zakladá na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu
71 Nc 58/2010
nestrannosť nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na
nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. Je potrebné brať zreteľ na
skutočnosť, že spoločenské vzťahy v najširšom slova zmysle sú vzťahmi vzájomného pôsobenia,
kontaktu a interakcie medzi členmi spoločnosti; preto závažnosť, ktorá by založila pochybnosť o
nezaujatosti zákonného sudcu (znamenala dôvod pre jeho vylúčenie z prerokúvania a
rozhodovania veci), môže aj pri zohľadnení tzv. teórie zdania uplatňovanej v judikatúre ESĽP
nastať iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k danej veci, účastníkom alebo ich
zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom ustanovenej povinnosti
nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio", teda nezávisle a nestranne (porovnaj napr.
Existencia oprávnených pochybností závisí vždy od posúdenia konkrétnych okolností
prípadu a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného
správania sa sudcu) existujú preukázateľne skutočnosti, ktoré môžu spôsobiť vznik pochybností o
nestrannosti sudcu (pozri tiež Fey proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný oprávnený dôvod
na obavu, že konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej namietať zaujatosť
dôležité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môže táto obava považovať objektívne za
oprávnenú.
Z uvedenej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky možno vyvodiť, že
subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu objektívnej
nestrannosti. Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu len
subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré by
mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým vzťahom k
veci disponuje.
Sudcovia Krajského súdu v Košiciach JUDr. E. F., JUDr. M. S., JUDr. J. S. M., JUDr. Ľ.
B., JUDr. E. B., JUDr. V. B., JUDr. L. B., JUDr. D. B., JUDr. L. C., JUDr. J. Č., JUDr. A. Č.,
JUDr. M. D., JUDr. L. D., JUDr. A. Ď., Mgr. D. F., JUDr. J. F., JUDr. M. G., JUDr. M. H.,
JUDr. Z. H., JUDr. M. H., JUDr. V. H., PhD., JUDr. A. H., JUDr. J. Ch., JUDr. J. J., JUDr. O. J.,
JUDr. J. K., JUDr. A. K., JUDr. M. K., JUDr. K. K., JUDr. Ľ. K. JUDr. V. K., JUDr. J. K.,
JUDr. J. M., JUDr. S. M., JUDr. L. M., JUDr. A. M., JUDr. V. M., JUDr. M. M., JUDr. D. M.,
JUDr. P. N., JUDr. K. N., Mgr. M. O., JUDr. R. R., JUDr. T. S., JUDr. J. S., JUDr. D. S., JUDr.
E. S., JUDr. Z. S., JUDr. F. Š., JUDr. P. T., JUDr. A. T., JUDr. L. T., JUDr. P. T., JUDr. J. T.,
JUDr. J. V., JUDr. G. V., JUDr. T. V., JUDr. I. V. a JUDr. F. Z. uviedli vo svojich písomných
vyjadreniach, že sa cítia byť zaujatými pre kolegiálny vzťah k žalobcovi ako sudcovi
vykonávajúcemu svoju funkciu na tom istom súde súdu. U týchto sudcov, ktorí nachádzali svoju
subjektívnu zaujatosť v profesionálnom, resp. kolegiálnom vzťahu k žalobcovi ako sudcovi
vykonávajúcemu svoju funkciu na tom istom súde, chýba objektívny základ nimi konštatovanej
zaujatosti, pretože vzájomné vzťahy medzi sudcami sú založené na profesionalite a kolegiálnosti.
Pokiaľ by totiž z takéhoto základu bol vyvodzovaný opačný záver, teda pochybnosti o tom, či
takýto sudcovia budú schopní nezaujato a spravodlivo rozhodovať, znamenalo by to vlastne, že
výlučne pracovný a kolegiálny vzťah medzi sudcami vo všeobecnosti prezumuje porušovanie
sudcovských povinností a zásad sudcovskej etiky. Ak rámec týchto vzájomných vzťahov
neprekročí hranicu profesionálnosti a kolegiálnosti, nemožno mať bez ďalšieho pochybnosti
o ich nezaujatosti. Až v prípade, že by vzájomný vzťah prerástol cez rýdzo profesionálny rámec
výkonu funkcie sudcu a nadobudol charakter bližšieho osobného vzťahu, pôjde o okolnosť
vzbudzujúcu opodstatnené pochybnosti o nezaujatosti a teda išlo by o dôvod pre vylúčenie sudcu
z prejednávania a rozhodovania veci. Vzťahy medzi sudcami, ktoré však bežný pracovný a
kolegiálny rámec neprekračujú [t. j. ak tieto vzťahy spočívajú iba na tom, že sa sudcovia
navzájom poznajú, pretože na výkon funkcie sú zaradení na rovnaký (prípadne vyšší alebo nižší)
súd, v tom istom oddelení alebo senáte], nemajú teda samé osobe povahu dôvodov vylučujúcich
sudcu z prejednávania a rozhodovania veci. Iba tá skutočnosť, že určitá vec sa týka sudcu, ku
ktorému majú iní sudcovia len profesionálny, resp. kolegiálny vzťah, nemôže preto založiť pomer
predpokladaný ustanovením § 14 ods. 1 O.s.p. Aj podľa názoru ústavného súdu kolegiálne
vzťahy, ak nie sú ďalšie okolnosti signalizujúce možnú nestrannosť sudcu, v zásade nie sú
dôvodom na spochybnenie jeho nestrannosti, a to takej intenzity, aby boli dôvodom na jeho
vylúčenie z prerokúvania veci z tohto dôvodu (porovnaj IV. ÚS 124/2010). Rovnako, pravdaže,
nie je dôvodom vylúčenia sudcu, že účastníkov iba pozná: sudkyňa JUDr. S. M. vyvodzovala
svoju subjektívnu zaujatosť z toho, že osobne oboch účastníkov pozná; takto deklarovaný vzťah
neobsahuje žiadne znaky svedčiace o existencii blízkeho vzťahu k účastníkovi, resp. účastníkom
91 Nc 58/2010
konania (napr. priateľstva) a nezakladá preto dôvod, pre ktorý možno mať pochybnosti
o nezaujatosti tejto sudkyne.
Najvyšší súd Slovenskej republiky so zreteľom na uvedené skutočnosti znamenajúce
absenciu dôvodu, pre ktorý by mohli vznikať pochybnosti, že sudcovia uvedení vo výroku 1.
tohto uznesenia nebudú v predmetnej veci postupovať nestranne, neutrálne, rozhodol tak, že ich
nevylúčil z prejednávania a rozhodovania tejto veci.
Pokiaľ ide o existenciu právne relevantného pomeru v zmysle ustanovenia § 14 ods. 1
O.s.p., tak je tomu u sudcu Krajského súdu v Košiciach JUDr. J. Sopoligu, u ktorého ide
o priamy vzťah k veci – je totiž žalobcom v tejto právnej veci, čo ho bez ďalšieho vylučuje
z prejednávania a rozhodovania veci; u ostatných sudcov Krajského súdu v Košiciach uvedených
vo výroku 2. tohto uznesenia /JUDr. Š. F., JUDr. A. H., JUDr. V. M., JUDr. A. Š. a JUDr. Z. Š. /
je ich vylúčenie založené ich blízkym (priateľským) vzťahom k žalobcovi; Najvyšší súd
Slovenskej republiky týchto sudcov preto vylúčil z prejednávania a rozhodovania tejto veci.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 21. októbra 2010
JUDr. Jana B a j á n k o v á , v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť :
Hrčková Marta