Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Nc/58/2010

Najvyšší súd Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu JUDr. J. S., bývajúceho v B.,

proti žalovanému JUDr. D. L., bývajúcemu v B., o ochranu osobnosti a zabezpečenie dôkazu,

vedenej na Okresnom súde Košice – okolie pod sp. zn. , o vylúčení sudcov

Krajského súdu v Košiciach z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod

sp. zn. , takto

rozhodol:

1. Sudcovia Krajského súdu v Košiciach JUDr. E. F., JUDr. M. S., JUDr. J. S. M., JUDr.

Ľ. B., JUDr. E. B., JUDr. V. B., JUDr. L. B., JUDr. D. B., JUDr. L. C., JUDr. J. Č., JUDr. A. Č.,

JUDr. M. D., JUDr. L. D., JUDr. A. Ď., Mgr. D. F., JUDr. J. F., JUDr. M. G., JUDr. M. H.,

JUDr. Z. H., JUDr. M. H., JUDr. V. H., PhD., JUDr. A. H., JUDr. J. C., JUDr. J. J., JUDr. O. J.,

JUDr. J. K., JUDr. A. K., JUDr. M. K., JUDr. K. K., JUDr. Ľ. K., JUDr. V. K., JUDr. J. K.,

JUDr. J. M., JUDr. S. M., JUDr. L. M., JUDr. A. M., JUDr. V. M., JUDr. M. M., JUDr. S. M.,

JUDr. D. M., JUDr. P. N., JUDr. K. N., Mgr. M. O., JUDr. R. R., JUDr. T. S., JUDr. J. S.,

JUDr. D. S., JUDr. E. S., JUDr. Z. S., JUDr. F. Š., JUDr. P. T., JUDr. A.T., JUDr. L. T., JUDr.

P. T., JUDr. J. T., JUDr. J. V., JUDr. G. V., JUDr. T. V., JUDr. I. V. a JUDr. F. Z. n i e s ú

v y l ú č e n í z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 3 NcC

27/2010 (veci Okresného súdu Košice – okolie sp. zn. ).

2. Sudcovia Krajského súdu v Košiciach JUDr. Š. F., JUDr. A. H., JUDr. V. M., JUDr. J. S.,

JUDr. A. Š. a JUDr. Z. Š. s ú v y l ú č e n í z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na

tomto súde pod sp. zn. (veci Okresného súdu Košice – okolie sp. zn.

).

O d ô v o d n e n i e

V konaní vedenom na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. (veci

Okresného súdu Košice – okolie sp. zn. ) upozornili sudcovia tohto súdu, že pre

svoj vzťah so žalobcom, ktorý je sudcom tohto súdu, cítia sa byť vo veci zaujatí. Spis predložili

Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na rozhodnutie o vylúčení sudcov Krajského súdu v

Košiciach z prejednávania a rozhodovania veci.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd nadriadený Krajskému súdu v Košiciach (§ 16

ods. 1 tretia veta ) posudzoval opodstatnenosť tvrdenej možnosti vzniku pochybnosti

o nezaujatosti sudcov krajského súdu z aspektu existencie dôvodov, pre ktoré je sudca vylúčený

z prejednávania a rozhodovania veci. Vychádzal pritom z ustanovenia ,

v zmysle ktorého sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na

ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich

nezaujatosti. Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému prejednaniu veci,

k nezaujatému prístupu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež predísť možnosti

neobjektívneho rozhodovania. Cieľu sledovanému uvedeným ustanovením zodpovedá aj právna

úprava skutočnosti, ktorá je z hľadiska vylúčenia sudcu považovaná za právnu relevantnú. Je ňou

existencia určitého právne významného vzťahu sudcu a to :

l. k veci, v rámci ktorého vzťahu by mal sudca svoj konkrétny záujem na určitom

spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci, alebo

2. k účastníkom konania, ktorý vzťah by bol založený na príbuzenskom alebo rýdzo

osobnom (pozitívnom alebo negatívnom) pomere k ním, alebo

3. k zástupcom účastníkov konania, ktorý vzťah by bol založený na pomere vykazujúcom

znaky vzťahu uvedeného pod bodom 2.

Citované zákonné ustanovenie predpokladá taký vzťah vlastného záujmu sudcu na

prejednávanej veci alebo taký jeho osobný vzťah k účastníkom konania, prípadne k ich

zástupcom, ktorý by pri všetkej možnej snahe o správnosť rozhodnutia ovplyvnil jeho objektívny

pohľad na vec a v konečnom dôsledku by mohol viesť k vydaniu nezákonného rozhodnutia.

Integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, ktorého slovenský preklad bol vyhlásený v oznámení

Federálneho ministerstva zahraničných vecí pod č. , ďalej len „dohovor“ ) je

garancia toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý a nestranný súd zriadený zákonom. Súvislosťou

medzi súdom, ktorý je založený na zákone, a jeho nezávislosťou, ako to vyjadruje článok 6 ods.

1 prvá veta dohovoru („každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v

primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý

rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek

trestného obvinenia proti nemu“), garantuje tento dohovor v celoeurópskom rozmere súčasne

sudcovskú nezávislosť aj právo na zákonného sudcu. Ústavná úprava súdnej a inej právnej

ochrany v Slovenskej republike garantuje obdobne vyjadrené právo na spravodlivý proces [čl. 36

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ktorá je uvedená ústavným ,

ďalej len „listina“; uverejnenej pod č. ,

ďalej len „ústava“, ktoré články dávajú každému možnosť (právo) domáhať sa /zákonom/

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v /zákonom/ určených

prípadoch na inom orgáne /Slovenskej republiky/], do ktorého tiež zahrňuje aj právo na to, aby

právna vec účastníka nebola odňatá zákonnému sudcovi ( listiny; ,

ktoré články postulujú, že nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi a že príslušnosť súdu

ustanoví zákon). Ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadruje

zhodu (totožný zámer) na sudcovskú nezávislosť a právo na zákonného sudcu s právnym

režimom podľa dohovoru (v obsahu týchto práv podľa dohovoru a podľa nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť). Potom platí, že v určitej právnej veci má rozhodovať nezávislý a nestranný

sudca vecne a miestne príslušného súdu, určený rozvrhom práce príslušného súdu a tento zákonný

sudca by sa už v ďalšom priebehu konania - pokiaľ by k tomu nebol daný zákonný dôvod - meniť

nemal. Inštitút vylúčenia sudcu z prejednávania a rozhodovania veci, ktorý predstavuje výnimku

z ústavnej zásady nezmeniteľnosti zákonného sudcu, stanovuje, aby zákonom predpokladaným

postupom a zo zákonom predpokladaných dôvodov bol zákonný sudca vylúčený z prejednávania

a rozhodovania veci. Sledovaný cieľ, ktorý tu umožňuje prelomiť ústavnú zásadu

nezmeniteľnosti zákonného sudcu, spočíva v zmarení hroziaceho rizika, že by vo veci mohol

konať a rozhodovať zaujatý - nie nestranný - sudca.

(a listina) deklaruje dva podstatné atribúty súdnictva v Slovenskej republike -

nezávislosť a nestrannosť. Nezávislosť súdnej moci a sudcu znamená, že iné orgány verejnej

moci nemajú nijaké oprávnenie vydávať príkazy, ktoré by mohli ovplyvniť výsledok

rozhodovacej činnosti súdu alebo sudcu. Nezávislosť má zásadný význam pre súdnictvo aj pre

sudcov. Účelom nezávislosti súdov je zabezpečiť im také postavenie, ktoré zodpovedá ich úlohe

v právnom štáte, a to tak vo vzťahu k ďalším orgánom štátu (v horizontálnej úrovni vzťahov),

ako aj vo vzťahu k subjektom podliehajúcim ich jurisdikcii. Všeobecne možno pojem nezávislosť

súdov charakterizovať tak, že zahŕňa rozhodovanie bez akýchkoľvek právnych a faktických

vplyvov na výkon ich právomoci, a taktiež vylúčenie ich podriadenosti pri výkone právomoci

komukoľvek inému. Nezávislosť súdnictva a nezávislosť súdov sú preto späté s plnením tých

úloh, ktoré im v právnom štáte zveruje . V tomto smere ako nezávislosť súdov, tak ani

nezávislosť sudcov nemôže byť nikdy nezávislosťou absolútnou a "samoúčelnou", keďže sa

poskytuje funkčne pre potreby riadneho výkonu súdnictva. V dôsledku toho ju nemožno

považovať ani za akúsi "výsadu" súdnej moci, ale (a naopak) za nevyhnutný predpoklad

naplnenia jej zodpovednosti za nestranné a spravodlivé súdne rozhodnutia. Túto skutočnosť

napokon potvrdzuje napr. , v ktorom sa uvádza, že „v Slovenskej republike

vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy“, a , ktorý uvádza, že

„sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní , ústavným

zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom“ ().

Nezávislosť súdnej moci je pojem s dvojitým významom: označuje nezávislosť súdov

(inštitucionálna nezávislosť) a nezávislosť sudcov (individuálna nezávislosť). Inštitucionálnu

nezávislosť súdnej moci nemožno stotožňovať s individuálnou nezávislosťou sudcov. Právne

záruky inštitucionálnej nezávislosti, ako aj individuálnej nezávislosti by mali byť v spravodlivej

rovnováhe s verejným záujmom na tom, aby súdy a sudcovia plnili svoje poslanie rozhodovať

spory nestranne v súlade s platným právnym poriadkom a s plným rešpektom k právam, ktoré sa

priznávajú účastníkom súdnych konaní. Ústavné zásady nezávislosti súdov a sudcov však

nemožno ani oddeľovať, keďže nezávislosť súdnej moci treba považovať za základný predpoklad

nezávislosti sudcov samých. Nezávislé súdnictvo naopak nemôže existovať bez nezávislých

sudcov. V tomto kontexte možno sudcovskú nezávislosť označiť za pojmový znak súdnej moci

(, ). Ekonomický predpoklad nezávislosti sudcov spočíva na ich

hmotnom zabezpečení.

51

Nezávislosť sudcu treba vidieť aj ako nezávislosť od zložiek politického systému a tiež ako

nezávislosť v rámci samotnej súdnej moci (celého súdneho systému aj konkrétneho súdu, na

ktorom sudca pôsobí); je to aj nezávislosť od verejnej mienky alebo oznamovacích prostriedkov.

Iba takéto chápanie nezávislosti je predpokladom nestrannosti sudcu, ktorú nesmie nikto ohroziť.

Nezávislosť s nestrannosťou a odbornosťou (kvalifikáciou) sudcu sú podmienkami

kvalitného rozhodovania a jeho predvídateľnosti a sledujú tak význam riadneho napĺňania

(poskytovania) spravodlivosti. Nezávislosť a nestrannosť úzko spolu súvisia, často sa prekrývajú

a nie je vždy ľahké ich od seba odlíšiť. Nestrannosť definovaná aj ako neprítomnosť predsudku

(zaujatosti) a straníckosti býva považovaná za pojem širší ako nezávislosť. Nestrannosť sudcu

musí byť podstatou jeho funkcie, zatiaľ čo jeho nezávislosť ju má iba umožňovať. Pod

sudcovskou nezávislosťou a nestrannosťou treba rozumieť aj nezávislosť a nestrannosť každého

jednotlivého sudcu.

Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej právnej veci bolo

výsledkom konania nestranného súdu. Súd musí každú vec prerokovať a rozhodnúť tak, aby voči

účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal a objektívne posúdil

všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutia vo veci. Nestranný súd poskytuje všetkým

účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje právny

poriadok ().

Sudcu možno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania veci buď na návrh účastníka

súdneho konania ( ), alebo na základe návrhu (oznámenia) samotného sudcu

( ). Obsahom práva na prejednanie veci pred nestranným súdom nie je povinnosť súdu

vyhovieť každému návrhu oprávnených osôb a vždy vylúčiť sudcu z ďalšieho prejednávania a

rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prejednanie veci nestranným

súdom je len povinnosť (nadriadeného) súdu prejednať každý návrh oprávnenej osoby na

vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom

(, , ). Vzhľadom na to, že rozhodnutie o vylúčení sudcu

podľa predstavuje výnimku z ústavnej zásady, podľa ktorej nikto nesmie byť

odňatý svojmu zákonnému sudcovi ( listiny, ), treba trvať na tom,

že sudcu vylúčiť z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci možno skutočne iba výnimočne

a z naozaj závažných dôvodov, ktoré mu celkom zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom

nezaujato a spravodlivo. Pri posudzovaní týchto dôvodov (ich analýze) v konkrétnej situácii je

nutné prihliadať aj na rozsiahlu a inštruktívnu judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej len „ESĽP“) a Ústavného súdu Slovenskej republiky k danej problematike.

ESĽP pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, že okrem nezávislosti sudcu

je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru. Tieto

aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri svojom rozhodovaní (pozri napríklad Piersack proti Belgicku).

Subjektívna stránka nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku

konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Významné z tohto

hľadiska je, čo si sudca myslel pro foro interno. Pri subjektívnej nestrannosti sa vychádza z

prezumpcie nestrannosti, až kým nie je preukázaný opak. Na preukázanie nedostatku subjektívnej

nestrannosti vyžaduje judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti (pozri napríklad Hauschildt

proti Dánsku). Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko sudcu, ale existencia

objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré môžu vznikať pochybnosti o nestrannosti sudcu.

Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa

objektívnych symptómov. Práve tu sa uplatňuje tzv. teória zdania nezaujatosti [porovnaj tézu, že

spravodlivosť nielenže musí byť poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná („Justice

must not only be done, it must also be seen to be done“)]. Nestačí, že sudca je subjektívne

nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť (Delcourt proti Belgicku). Objektívny aspekt

nestrannosti je založený na vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch

sudcu a jeho vzťahu k prejednávanej veci a k účastníkom konania, resp. aj k ich zástupcom.

Posúdenie nestrannosti sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti,

resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či možno usudzovať, že by sudca zaujatý

mohol byť. Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti, resp. nezaujatosti

zákonného sudcu je to, či obava účastníka konania je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v

každom jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, že prezrádzajú nedostatok

nestrannosti súdu (Pullar proti Spojenému kráľovstvu), teda či je tu relevantná obava

z nedostatku nezaujatosti. Relevantnou je len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa

zakladá na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu

71

nestrannosť nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na

nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. Je potrebné brať zreteľ na

skutočnosť, že spoločenské vzťahy v najširšom slova zmysle sú vzťahmi vzájomného pôsobenia,

kontaktu a interakcie medzi členmi spoločnosti; preto závažnosť, ktorá by založila pochybnosť o

nezaujatosti zákonného sudcu (znamenala dôvod pre jeho vylúčenie z prerokúvania a

rozhodovania veci), môže aj pri zohľadnení tzv. teórie zdania uplatňovanej v judikatúre ESĽP

nastať iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k danej veci, účastníkom alebo ich

zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom ustanovenej povinnosti

nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio", teda nezávisle a nestranne (porovnaj napr.

).

Existencia oprávnených pochybností závisí vždy od posúdenia konkrétnych okolností

prípadu a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného

správania sa sudcu) existujú preukázateľne skutočnosti, ktoré môžu spôsobiť vznik pochybností o

nestrannosti sudcu (pozri tiež Fey proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný oprávnený dôvod

na obavu, že konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej namietať zaujatosť

dôležité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môže táto obava považovať objektívne za

oprávnenú.

Z uvedenej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky možno vyvodiť, že

subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu objektívnej

nestrannosti. Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu len

subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré by

mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým vzťahom k

veci disponuje.

Sudcovia Krajského súdu v Košiciach JUDr. E. F., JUDr. M. S., JUDr. J. S. M., JUDr. Ľ.

B., JUDr. E. B., JUDr. V. B., JUDr. L. B., JUDr. D. B., JUDr. L. C., JUDr. J. Č., JUDr. A. Č.,

JUDr. M. D., JUDr. L. D., JUDr. A. Ď., Mgr. D. F., JUDr. J. F., JUDr. M. G., JUDr. M. H.,

JUDr. Z. H., JUDr. M. H., JUDr. V. H., PhD., JUDr. A. H., JUDr. J. Ch., JUDr. J. J., JUDr. O. J.,

JUDr. J. K., JUDr. A. K., JUDr. M. K., JUDr. K. K., JUDr. Ľ. K. JUDr. V. K., JUDr. J. K.,

JUDr. J. M., JUDr. S. M., JUDr. L. M., JUDr. A. M., JUDr. V. M., JUDr. M. M., JUDr. D. M.,

JUDr. P. N., JUDr. K. N., Mgr. M. O., JUDr. R. R., JUDr. T. S., JUDr. J. S., JUDr. D. S., JUDr.

E. S., JUDr. Z. S., JUDr. F. Š., JUDr. P. T., JUDr. A. T., JUDr. L. T., JUDr. P. T., JUDr. J. T.,

JUDr. J. V., JUDr. G. V., JUDr. T. V., JUDr. I. V. a JUDr. F. Z. uviedli vo svojich písomných

vyjadreniach, že sa cítia byť zaujatými pre kolegiálny vzťah k žalobcovi ako sudcovi

vykonávajúcemu svoju funkciu na tom istom súde súdu. U týchto sudcov, ktorí nachádzali svoju

subjektívnu zaujatosť v profesionálnom, resp. kolegiálnom vzťahu k žalobcovi ako sudcovi

vykonávajúcemu svoju funkciu na tom istom súde, chýba objektívny základ nimi konštatovanej

zaujatosti, pretože vzájomné vzťahy medzi sudcami sú založené na profesionalite a kolegiálnosti.

Pokiaľ by totiž z takéhoto základu bol vyvodzovaný opačný záver, teda pochybnosti o tom, či

takýto sudcovia budú schopní nezaujato a spravodlivo rozhodovať, znamenalo by to vlastne, že

výlučne pracovný a kolegiálny vzťah medzi sudcami vo všeobecnosti prezumuje porušovanie

sudcovských povinností a zásad sudcovskej etiky. Ak rámec týchto vzájomných vzťahov

neprekročí hranicu profesionálnosti a kolegiálnosti, nemožno mať bez ďalšieho pochybnosti

o ich nezaujatosti. Až v prípade, že by vzájomný vzťah prerástol cez rýdzo profesionálny rámec

výkonu funkcie sudcu a nadobudol charakter bližšieho osobného vzťahu, pôjde o okolnosť

vzbudzujúcu opodstatnené pochybnosti o nezaujatosti a teda išlo by o dôvod pre vylúčenie sudcu

z prejednávania a rozhodovania veci. Vzťahy medzi sudcami, ktoré však bežný pracovný a

kolegiálny rámec neprekračujú [t. j. ak tieto vzťahy spočívajú iba na tom, že sa sudcovia

navzájom poznajú, pretože na výkon funkcie sú zaradení na rovnaký (prípadne vyšší alebo nižší)

súd, v tom istom oddelení alebo senáte], nemajú teda samé osobe povahu dôvodov vylučujúcich

sudcu z prejednávania a rozhodovania veci. Iba tá skutočnosť, že určitá vec sa týka sudcu, ku

ktorému majú iní sudcovia len profesionálny, resp. kolegiálny vzťah, nemôže preto založiť pomer

predpokladaný ustanovením Aj podľa názoru ústavného súdu kolegiálne

vzťahy, ak nie sú ďalšie okolnosti signalizujúce možnú nestrannosť sudcu, v zásade nie sú

dôvodom na spochybnenie jeho nestrannosti, a to takej intenzity, aby boli dôvodom na jeho

vylúčenie z prerokúvania veci z tohto dôvodu (porovnaj ). Rovnako, pravdaže,

nie je dôvodom vylúčenia sudcu, že účastníkov iba pozná: sudkyňa JUDr. S. M. vyvodzovala

svoju subjektívnu zaujatosť z toho, že osobne oboch účastníkov pozná; takto deklarovaný vzťah

neobsahuje žiadne znaky svedčiace o existencii blízkeho vzťahu k účastníkovi, resp. účastníkom

91

konania (napr. priateľstva) a nezakladá preto dôvod, pre ktorý možno mať pochybnosti

o nezaujatosti tejto sudkyne.

Najvyšší súd Slovenskej republiky so zreteľom na uvedené skutočnosti znamenajúce

absenciu dôvodu, pre ktorý by mohli vznikať pochybnosti, že sudcovia uvedení vo výroku 1.

tohto uznesenia nebudú v predmetnej veci postupovať nestranne, neutrálne, rozhodol tak, že ich

nevylúčil z prejednávania a rozhodovania tejto veci.

Pokiaľ ide o existenciu právne relevantného pomeru v zmysle ustanovenia § 14 ods. 1

, tak je tomu u sudcu Krajského súdu v Košiciach JUDr. J. Sopoligu, u ktorého ide

o priamy vzťah k veci – je totiž žalobcom v tejto právnej veci, čo ho bez ďalšieho vylučuje

z prejednávania a rozhodovania veci; u ostatných sudcov Krajského súdu v Košiciach uvedených

vo výroku 2. tohto uznesenia /JUDr. Š. F., JUDr. A. H., JUDr. V. M., JUDr. A. Š. a JUDr. Z. Š. /

je ich vylúčenie založené ich blízkym (priateľským) vzťahom k žalobcovi; Najvyšší súd

Slovenskej republiky týchto sudcov preto vylúčil z prejednávania a rozhodovania tejto veci.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 21. októbra 2010

JUDr. Jana B a j á n k o v á , v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť :

Hrčková Marta