Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Cdo/269/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcov 1/ V. J., bývajúcej v B., 2/

M. D., bývajúcej vo V., 3/ E. J., bývajúcej v P., Č., 4/ P. N., bývajúceho v B., 5/ E. H.,

bývajúcej v P. a 6/ P. N., bývajúceho v P., proti P.“ P., so sídlom v P., zastúpenému JUDr. P.

D.D. advokátom v P., o náhradu podľa a ,

vedenej na Okresnom súde Topoľčany pod sp. zn. , o dovolaní ţalovaného

proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 13. novembra 2008 sp. zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky o d m i e t a dovolanie ţalovaného v časti

smerujúcej proti výroku rozsudku Krajského súdu v Nitre z 13. novembra 2008 sp. zn.

, ktorým rozhodol o úrokoch z omeškania.

Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Nitre z 13. novembra 2008 sp. zn.

vo výroku, ktorým rozhodol o trovách konania a vec v rozsahu zrušenia vracia

Krajskému súdu v Nitre na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Topoľčany rozsudkom (v poradí štvrtým) z 26. februára 2004 č.k.

-458 uloţil ţalovanému povinnosť zaplatiť

a/ náhradu za ţivý a mŕtvy inventár podľa o úprave

vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku (ďalej len „zákon č.

“) ţalobkyniam 1/ a 3/, kaţdej po 1 662,85 Eur (50 095,-- Sk) s 3 %-ným

úrokom z omeškania od 31. decembra 1992 do 30. apríla 1995 a s 22 %-ným úrokom

z omeškania od 1. mája 1995 do zaplatenia, ţalobcom 2/, 4/ a 5/, kaţdému po 2 961,46 Eur

(89 217,-- Sk) s 3 %-ným úrokom z omeškania od 31. decembra 1992 do 30. apríla 1995

a s 22 %-ným úrokom z omeškania od 1. mája 1995 do zaplatenia a ţalobcovi 6/ sumu

2

4 930,69 Eur (148 542,-- Sk) s 3 %-ným úrokom z omeškania od 31. decembra 1992

do 30. apríla 1995 a s 22 %-ným úrokom z omeškania od 1. mája 1995 do zaplatenia;

b/ náhradu za budovy a trvalé porasty podľa a ,

kaţdému ţalobcovi sumu 1 186,13 Eur (35 733,50 Sk) s 3 %-ným úrokom z omeškania

od 31. decembra 1992 do 30. apríla 1995 a s 22 %-ným úrokom z omeškania od 1. mája 1995

do zaplatenia;

c/ majetkový podiel podľa o úprave majetkových vzťahov

a vyporiadaní majetkových nárokov v druţstvách ţalobkyniam 1/ a 3/, kaţdej sumu

9 145,26 Eur (275 510,-- Sk) s 3 %-ným úrokom z omeškania od 1. marca 1992 do 30. apríla

1995 a s 22 %-ným úrokom z omeškania od 1. mája 1995 do zaplatenia;

d/ náhradu trov konania ţalobcom 1/, 2/, 3/, 5/ a 6/, kaţdému po 584,21 Eur

(17 600,-- Sk) a ţalobcovi 4/ sumu 609,24 Eur (18 354,-- Sk) a náhradu trov právneho

zastúpenia v sume 5 138,65 Eur (154 807,-- Sk) na účet ich právnej zástupkyne do troch dní

od právoplatnosti rozsudku.

Výrok rozsudku, ktorým rozhodol o úrokoch z omeškania z náhrady za ţivý a mŕtvy inventár

odôvodnil ustanovením , pričom úrok z omeškania

vo výške 3 % priznal ţalobcom od podania ţaloby na súd, t. j. od 31. decembra 1992

do 30. apríla 1995 a od 1. mája 1995 do zaplatenia im priznal úrok z omeškania vo výške

22 %.

Krajský súd v Nitre na odvolanie ţalovaného rozsudkom zo 16. februára 2005 sp. zn.

rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, ţe ţalovanému uloţil povinnosť

zaplatiť ţalobcom 1/ aţ 6/ náhradu za zbúrané stavby a zničené porasty kaţdému

po 1 186,13 Eur (35 733,50 Sk) s 19,5 %-ným úrokom z omeškania od 3. novembra 1995

do zaplatenia do troch dní a vo zvyšku ţalobu zamietol. Ţalovanému náhradu trov

prvostupňového a odvolacieho konania nepriznal. Uloţil mu tieţ povinnosť zaplatiť náhradu

trov štátu v sume 209,95 Eur (6 325,-- Sk) na účet Okresného súdu Topoľčany do troch dní.

Najvyšší súd Slovenskej republiky na dovolanie ţalobcov aj ţalovaného rozsudkom

z 30. januára 2008 sp. zn. rozsudok odvolacieho súdu vo výroku, ktorým

zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a ţalobu ţalobkýň 1/ a 3/ v časti náhrady za ţivý a mŕtvy

inventár zamietol a v súvisiacom výroku o trovách konania zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia

vrátil na ďalšie konanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci. V ostatných

napadnutých výrokoch dovolanie ţalobcov i ţalovaného zamietol.

3

Po zrušení veci dovolacím súdom zostalo predmetom odvolacieho konania len

odvolanie ţalovaného proti rozsudku súdu prvého stupňa (č.l. 458), ktorým mu uloţil

povinnosť zaplatiť ţalobkyniam 1/ a 3/ náhradu za ţivý a mŕtvy inventár, kaţdej

po 1 662,85 Eur (50 095,-- Sk) s 3 %-ným úrokom z omeškania od 31. decembra 1992

do 30. apríla 1995 a s 22 %-ným úrokom z omeškania od 1. mája 1995 do zaplatenia

a rozhodnutie o trovách konania.

Krajský súd v Nitre rozsudkom z 13. novembra 2008 sp. zn. rozsudok

súdu prvého stupňa v uvedenej napadnutej časti zmenil tak, ţe ţalovanému uloţil povinnosť

zaplatiť ţalobkyniam 1/ a 3/ náhradu za ţivý a mŕtvy inventár podľa

Zb., kaţdej sumu 1 662,85 Eur (50 095,-- Sk) s 19,5 %-ným úrokom z omeškania

od 3. novembra 1995 do zaplatenia do troch dní a vo zvyšku ţalobu zamietol. O trovách

konania rozhodol tak, ţe ţalovanému náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania

nepriznal. Výrok rozsudku, ktorým rozhodol o úrokoch z omeškania odôvodnil § 517 ods. 2

. Na rozdiel od súdu prvého stupňa dospel k záveru, ţe nárok na úroky

z omeškania nie je moţné ţalobkyniam 1/ a 3/ priznať od podania ţaloby, keďţe si ho

uplatnili aţ písomným podaním na súd 3. novembra 1998. S prihliadnutím na námietku

premlčania vznesenú ţalovaným ( a ), odvolací súd

priznal ţalobkyniam 1/ a 3/ úrok z omeškania z prisúdenej sumy od 3. novembra 1995

(tri roky dozadu od ich uplatnenia). Výšku úroku z omeškania určil podľa § 3 a § 4 nariadenia

vlády SR č. , ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho

zákonníka ako dvojnásobok diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska platnej

k prvému dňu omeškania s plnením peňaţnej sumy, čo predstavuje 19,5 %. Rozhodnutie

o trovách konania odôvodnil tým, ţe na strane ţalobcov dôvody hodné osobitného zreteľa

videl v charaktere a príčine sporu.

Proti tomuto rozsudku krajského súdu len do výroku, ktorým rozhodol o úrokoch

z omeškania a do výroku o trovách konania podal včas dovolanie ţalovaný s poukazom

na v spojení s , keď dôvodnosť vyvodzoval z ustanovenia

písm. c/ a ţiadal, aby dovolací súd zrušil rozsudok krajského súdu v týchto výrokoch

a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Uviedol, ţe sa nikdy nedostal do omeškania s plnením

náhrady za ţivý a mŕtvy inventár a ţe ţalobcovia si prvýkrát uplatnili úroky z omeškania aţ

podaním na súd 3. novembra 1998. Podľa jeho názoru odvolací súd opomenul skúmať, či

všetci ţalobcovia si platne uplatnili svoje právo v zákonných lehotách v zmysle reštitučných

predpisov, keďţe výzva z 12. júla 1991, o ktorú ţalobcovia opierajú svoju ţalobu bola

napísaná a podpísaná len menom ţalobkyne 1/. Hoci sa vo výzve uvádzajú mená všetkých

ţalobcov, v konaní nebola doloţená ich plná moc k tomuto právnemu úkonu v súlade s § 22

. Poukázal na to, ţe ak sa aj dostal do omeškania s plnením náhrady

za ţivý a mŕtvy inventár, bolo to aj v dôsledku nesprávneho postupu súdov a prieťahmi

zo strany okresného súdu. Rozhodnutie povaţoval za nezákonné aj v časti trov

prvostupňového i odvolacieho konania z dôvodu nepriznania mu ich náhrady, hoci mal

úspech v konaní vo väčšom rozsahu oproti ţalobcom. Namietal nedostatočné odôvodnenie

aplikácie , keď odvolací súd dôvody hodné osobitného zreteľa na strane ţalobcov

vôbec bliţšie nešpecifikoval. Zároveň poţiadal o odklad vykonateľnosti napadnutého

rozhodnutia.

Ţalobcovia vo vyjadrení k dovolaniu uviedli, ţe odvolací súd správne určil úrok

z omeškania z prisúdenej náhrady a správne ţalovanému nepriznal náhradu trov

prvostupňového a odvolacieho konania. Dovolaciemu súdu navrhli dovolanie ţalovaného

zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie predpokladov pre odloţenie

vykonateľnosti napadnutého rozsudku v zmysle a v súlade s ustálenou praxou

tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ), po zistení, ţe

dovolanie podal včas účastník konania ( ), zastúpený advokátom (

ods. 1 ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) skúmal najskôr,

či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému je tento opravný

prostriedok prípustný.

Podľa , na konania začaté pred 15. októbrom 2008 sa pouţijú predpisy

účinné od 15. októbra 2008, ak nie je ďalej ustanovené inak. V preskúmavanom prípade bolo

vo veci rozhodnuté 13. novembra 2008, preto bolo vec potrebné posudzovať podľa ustanovení

účinných od 15. októbra 2008.

Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemoţno napadnúť kaţdé

rozhodnutie súdu. Jeho úpravou v občianskom súdnom konaní je dotknutý princíp

nezmeniteľnosti a záväznosti rozhodnutí súdov, ktoré nadobudli právoplatnosť. Dovolaním

preto moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, len pokiaľ to zákon

výslovne pripúšťa ( ).

Podmienky prípustnosti dovolania sú upravené v ustanoveniach § 237, § 238 a § 239

V ustanovení sú stanovené podmienky prípustnosti dovolania proti

kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu bez ohľadu na jeho procesnú formu. Ustanovenie

upravuje dôvody prípustnosti dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu

vydanému vo forme rozsudku a v ustanovení sú uvedené dôvody prípustnosti

dovolania, ktoré smerujú proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vydanému vo forme uznesenia.

V prejednávanej veci odvolací súd o úrokoch z omeškania rozhodol rozsudkom, preto

prípustnosť dovolania proti tomuto výroku rozsudku bolo potrebné skúmať podľa § 237

a

Dovolanie proti rozsudku je prípustné, ak smeruje proti rozsudku, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej ( ).

Z obsahu dovolania je zrejmé, ţe dovolateľ vychádzal z názoru, ţe prípustnosť jeho

dovolania zakladá nesprávne právne posúdenie veci ( ), pričom

vychádzal z toho, ţe ide o rozhodnutie zmeňujúce. To, ţe odvolací súd označil svoje

rozhodnutie ako zmeňujúce, však neznamená bez ďalšieho, ţe o zmeňujúce rozhodnutie aj

skutočne ide. Zmenu rozhodnutia súdu prvého stupňa totiţ nemoţno vyvodiť len

z formálneho označenia výroku rozhodnutia, ale predovšetkým z porovnania jeho vecného

obsahu a obsahu rozhodnutia súdu prvého stupňa vo veci samej. Najvyšší súd Slovenskej

republiky poukazuje na to, ţe prípustnosť dovolania je proti zmeňujúcemu rozsudku zaloţená

na rozdielnosti rozsudku odvolacieho súdu a rozsudku súdu prvého stupňa. Súdna prax

dospela uţ skôr k záveru, ţe pre úvahu, či ide o rozsudok zmeňujúci, je rozhodujúce nie to,

ako ho odvolací súd označil a či formálne rozhodol podľa alebo či postupoval

podľa , ale to, či posúdil práva a povinnosti v právnych vzťahoch účastníkov

konania po obsahovej stránke inak neţ súd prvého stupňa (por. napr. R 12/1994, rozsudok

NS SR sp. zn. , sp. zn. ). O zmeňujúci rozsudok ide vtedy, ak

6

okolnosti, významné pre rozhodnutie veci posúdili oba súdy rozdielne, v dôsledku čoho

odlišne určili alebo deklarovali práva a povinnosti účastníkov. Odlišnosťou sa pritom nemá

na mysli rozdielne právne posúdenie veci, pokiaľ nemalo vplyv na obsah práv a povinností

účastníkov, ale záver súdu odlišne konštituujúci alebo deklarujúci práva a povinnosti

v právnom vzťahu účastníkov. Pre posúdenie, či ide o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu,

tak nie je významné formálne hľadisko, ale obsahové hľadisko. Významné nie je ani to, či

výroky rozsudkov súdov oboch stupňov sú alebo nie sú odlišne naformulované - aj v tomto

zmysle je rozhodujúce obsahové hľadisko. Pokiaľ odvolací súd posúdil práva a povinnosti

účastníkov daného právneho vzťahu rovnako, nejde o zmeňujúci rozsudok, ale o potvrdzujúci

rozsudok.

Z porovnania výrokových častí rozsudkov oboch niţších súdov je zrejmé, ţe odvolací

súd napriek pouţitej formulácii o zmene v skutočnosti (podľa obsahu) rozsudok súdu prvého

stupňa v časti, v ktorej uloţil ţalovanému povinnosť ţalobkyniam 1/ a 3/ zaplatiť kaţdej sumu

50 095,-- Sk (1 662,85 Eur) s úrokom z omeškania 19,5% od 3. novembra 1995 do zaplatenia

potvrdil, a v ostatnej, zvyšnej časti týkajúcej sa úroku z omeškania od 31. decembra 1992

do 2. novembra 1995 vo výške 3%, od 1. mája 1995 do 2. novembra 1995 vo výške 22%

a od 3. novembra 1995 do zaplatenia vo výške presahujúcej 19,5%, neodobril a návrh

zamietol. Z hľadiska prípustnosti dovolania ţalovaného je podstatné, ţe oba rozsudky

(rozsudok súdu prvého stupňa a rozsudok odvolacieho súdu) uloţili ţalovanému povinnosť

zaplatiť ţalobkyniam 1/ a 3/ sumu 1 662,85 Eur (50 095,-- Sk) spolu s úrokom z omeškania

19,5% od 3. novembra 1995 do zaplatenia. Z uvedeného vyplýva, ţe táto časť rozsudku

odvolacieho súdu má povahu potvrdzujúceho rozsudku a prípustnosť dovolania ţalovaného

vo vzťahu k úrokom z omeškania vo výške 19,5% za obdobie od 3. novembra 1995

do zaplatenia je preto potrebné podľa toho skúmať.

Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnutá časť výroku rozsudku, ktorou

odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (pričom vo svojom výroku prípustnosť

dovolania nevyslovil a odvolací súd sa neodchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu

vysloveného v tejto veci v jeho predchádzajúcom rozsudku z 30. januára 2008 sp. zn.

), je nepochybné, ţe prípustnosť dovolania ţalovaného z ustanovenia § 238

ods. 1 aţ 3 tu vyvodiť nemoţno.

So zreteľom na ustanovenie druhá veta , ktoré ukladá dovolaciemu

súdu povinnosť skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané

v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v , dovolací súd sa

neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa , ale komplexne sa

zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/

aţ g/ V zmysle je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto

v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník

konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Procesnú vadu podľa § 237 písm. a/

aţ g/ ohľadom preskúmavaného výroku, ktorým odvolací súd rozhodol o úrokoch

z omeškania dovolateľ netvrdil a jej existencia v dovolacom konaní ani nevyšla najavo.

Prípustnosť dovolania preto v tejto časti nemoţno vyvodiť ani z tohto zákonného ustanovenia.

Ţalovaný dovolanie odôvodnil poukázaním na a ďalej

uvádzal rôzne argumenty týkajúce sa skutkových zistení súdov niţších stupňov.

Pokiaľ ţalovaný dovolanie odôvodnil ustanovením , teda

namietal, ţe napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, treba

uviesť, ţe právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. K tejto námietke

je však ďalej treba uviesť aj to, ţe nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/

) je síce prípustným dovolacím dôvodom (ktorý moţno uplatniť vtedy, ak je dovolanie

prípustné), samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá.

Dovolanie je v ustanoveniach upravené ako mimoriadny

opravný prostriedok, ktorý nemoţno podať proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu;

pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemoţno napadnuté

rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu a preto ani zohľadniť prípadné vecné

nesprávnosti rozhodnutia.

Nesprávne skutkové zistenia sú prípustným dovolacím dôvodom, nakoľko môţu byť

tzv. inou vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2

písm. b/ ). Inou vadou konania ( ), je procesná vada, ktorá

na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v nezakladá zmätočnosť rozhodnutia.

Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení

upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní.

V súvislosti s tvrdením dovolateľa, ţe súdy nezistili dostatočne skutkový stav veci,

treba poukázať aj na judikatúru, ktorá opakovane zdôraznila, ţe procesnú vadu konania

v zmysle nezakladá, ţe súdy svoje rozhodnutie zaloţili na neúplných

skutkových zisteniach (porovnaj napr. R 37/1993, R 125/1999). Nedostatočné skutkové

zistenie má za následok vydanie vecne nesprávneho rozhodnutia súdu, samo osebe ale nie je

vadou konania v zmysle

Z hľadiska dovolateľom tvrdenej existencie tzv. inej vady konania v zmysle § 241

ods. 2 písm. b/ je v danej veci podstatné len to, ţe dovolací súd môţe pristúpiť

k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode aţ vtedy, keď je dovolanie

z určitého zákonného dôvodu prípustné (o tento prípad, ale v prejednávanej veci nejde). Vada

tejto povahy je síce relevantným dovolacím dôvodom, ktorý moţno uplatniť v procesne

prípustnom dovolaní, sama osebe (i keby k nej skutočne došlo), ale prípustnosť dovolania

nezakladá. Či uţ teda konanie, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, bolo alebo

nebolo postihnuté procesnou vadou v zmysle (dovolací súd

napadnuté rozhodnutie z tohto aspektu neposudzoval), nejde o dôvod, ktorý by zakladal

prípustnosť dovolania v zmysle

Pokiaľ ide o časť výroku odvolacieho súdu v ktorej zmenil rozsudok súdu prvého

stupňa v časti týkajúcej sa úroku z omeškania vo výške 3% od 31. decembra 1992

do 30. apríla 1995, vo výške 22% od 1. mája 1995 do 2. novembra 1995 a vo výške

presahujúcej 19,5% od 3. novembra 1995 do zaplatenia tak, ţe ţalobu v tejto časti zamietol,

ide o rozhodnutie, ktoré je na prospech ţalovaného. V zmysle zauţívanej súdnej praxe

(viď napr. R 50/1999) i keď zákon v ustanovení zveruje právo podať

dovolanie účastníkovi konania, z účelu dovolania vyplýva, ţe toto právo neprislúcha tomu

účastníkovi, v neprospech ktorého rozhodnutie odvolacieho súdu nevyznelo a ktorý takýmto

rozhodnutím nebol dotknutý vo svojich právach. Preto v zmeňujúcej časti rozhodnutia tak ide

9

o rozhodnutie, proti ktorému je dovolanie podané ţalovaným subjektívne neprípustné,

nakoľko mu je toto rozhodnutie na prospech, keďţe mu odvolací súd uloţil povinnosť zaplatiť

niţší úrok z omeškania a od neskoršieho obdobia ako mu uloţil súd prvého stupňa. Dovolací

súd tak jeho dovolanie v časti o zamietnutí návrhu musí odmietnuť z dôvodu subjektívnej

neprípustnosti tohto mimoriadneho opravného prostriedku.

Keďţe prípustnosť dovolania ţalovaného v tejto časti nemoţno vyvodiť z ustanovení

a a v dovolacom konaní neboli zistené dôvody prípustnosti dovolania

uvedené v ustanovení , Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalovaného

v tejto časti podľa v spojení s c/ bez toho, aby sa

zaoberal vecnou správnosťou tejto časti napadnutého rozhodnutia, odmietol.

Pokiaľ ţalovaný napáda dovolaním aj výrok rozsudku odvolacieho súdu o trovách

konania, tento výrok sa síce stáva súčasťou rozsudku, ale nestráca povahu rozhodnutia

vydaného vo forme uznesenia ( , v spojení s veta prvá ).

Vzhľadom na túto povahu rozhodnutia odvolacieho súdu bolo potrebné prípustnosť dovolania

ţalovaného smerujúceho proti výroku o trovách konania posudzovať podľa ustanovení § 237

a , ktoré upravujú prípustnosť dovolania proti rozhodnutiam odvolacieho súdu

vydaným vo forme uznesenia.

Ustanovenia a vymedzujú prípady, v ktorých je dovolanie

proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, pričom však podľa tieto

predchádzajúce ustanovenia neplatia, ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbeţnom opatrení,

poriadkovej pokute, o znalečnom, tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu

dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj

o tých uzneseniach vo veciach upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej

rozhoduje uznesením. Dovolanie ţalovaného tu teda smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho

súdu, kde je dovolanie vylúčené ( ).

Vzhľadom na zákonnú povinnosť prihliadať na vady uvedené v (

ods. 1 ) a so zreteľom na obsah dovolania, dovolací súd aj v tejto časti osobitne skúmal,

či v konaní nedošlo k niektorej z vád vymenovaných v ustanovení Dospel pritom

k záveru, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu v tejto napadnutej časti takou vadou konania trpí.

10

Podľa , ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd

výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä

na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti

a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto

skutočnosti a dôkazy uplatniť.

Podľa , v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa , ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie

primerane ustanovenia o rozsudku.

Z odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia je zrejmé, ţe odvolací súd výrok

o nepriznaní náhrady trov prvostupňového a odvolacieho konania ţalovanému odôvodnil len

poukazom na a konštatovaním, ţe dôvody hodné osobitného zreteľa na strane

ţalobcov videl v charaktere a príčine sporu. Takéto odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho

súdu nezodpovedá poţiadavke na riadne a presvedčivé odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, čo jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho

súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj

na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa

špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994,

séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A,

č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze -30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania

11

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu ().

Aplikácia ustanovenia pri rozhodovaní o náhrade trov konania

prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady

trov konania, avšak súd dôjde k záveru, ţe sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré

náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí však ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý

musí byť v rozhodnutí aj náleţite odôvodnený. Výnimočnosť môţe spočívať tak

v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach na strane účastníkov konania.

Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové,

zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania, na okolnosti, ktoré viedli účastníkov

k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní a tieţ na okolnosti, či účastník, ktorému sa

priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu

patril, pokiaľ ich mohol uplatniť. Nepriznanie náhrady trov konania musí zodpovedať

zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a jedným z rozhodujúcich hľadísk je aj to, aby sa

takéto rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči účastníkovi a aby neodporovalo

dobrým mravom.

Ustanovenie nie je moţné povaţovať za ustanovenie, ktoré by

zakladalo voľnú moţnosť jeho aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa

ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné

osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania

výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie preto nemoţno vykladať tak, ţe je naň

moţné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách

konania.

V sporovom konaní (ako je tomu aj v danom prípade) sa povinnosť nahradiť trovy

konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu vo veci. Len výnimočne nemusí súd

úspešnému účastníkovi priznať náhradu trov konania podľa ustanovenia

Ide o ustanovenie výnimočné, ktoré má súdu umoţniť, aby pri rozhodovaní o náhrade trov

konania mohol prihliadnuť k zvláštnostiam jednotlivých konkrétnych prípadov a má slúţiť

k odstráneniu neprimeranej tvrdosti. Úvaha súdu, ţe ide o výnimočný prípad a či sú dané

dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej

12

veci. Ustanovenie preto nemoţno vykladať tak, ţe moţno kedykoľvek bez

ohľadu na základné zásady rozhodovania o náhrade trov konania nepriznať náhradu trov

úspešnému účastníkovi konania. Pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného

zreteľa je potrebné vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale

je nutné zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia najmä na majetkové pomery oprávneného

účastníka.

Dovolací súd zistil, ţe odvolací súd vec neodôvodnil s poukazom na celý komplex

okolností relevantných pre rozhodovanie o náhrade trov konania podľa uvedeného zákonného

ustanovenia. Aby súd tento komplex mohol zodpovedne posúdiť, musí nevyhnutne najskôr

poznať všetky doň patriace okolnosti, pretoţe len na tomto základe môţe potom so znalosťou

veci niektorým z nich priznať prioritu pred ostatnými. Záver odvolacieho súdu, ţe „dôvody

hodné osobitného zreteľa na strane ţalobcov boli v charaktere a príčine sporu“ je

nepreskúmateľný, keďţe sa súd bliţšie nezaoberal okolnosťami, významnými z hľadiska

rozhodovania podľa

Poţiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu ustanovuje

V spojitosti s toto ustanovenie primerane platí aj pre odôvodnenie

uznesenia súdu. Povinnosť odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné

a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu. Porušením uvedeného práva účastníka na jednej

strane a povinnosti súdu na strane druhej sa tak účastníkovi konania odníma moţnosť náleţite

skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi)

v rámci vyuţitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.

Nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu je vadou konania, ktorou sa odníma

účastníkovi moţnosť riadne konať pred súdom ( ). Existencia tejto vady

zakladá dôvodnosť podaného dovolania a je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd takéto

rozhodnutie vţdy zrušiť, pretoţe rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závaţnou

procesnou vadou, nemôţe byť povaţované za správne.

Dovolací súd preto rozhodnutie odvolacieho súdu vo výroku o trovách konania zrušil

a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie ( b ods. 1 ).

13

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania

a dovolacieho konania ( ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 24. mája 2011

JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová