Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
ba4/363390.683ebe.pdf
PDF · 183.13 KB
No categories available
4Cdo/269/2010
Najvyšší súd 4 Cdo 269/2010
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcov 1/ V. J., bývajúcej v B., 2/
M. D., bývajúcej vo V., 3/ E. J., bývajúcej v P., Č., 4/ P. N., bývajúceho v B., 5/ E. H.,
bývajúcej v P. a 6/ P. N., bývajúceho v P., proti P.“ P., so sídlom v P., zastúpenému JUDr. P.
D.D. advokátom v P., o náhradu podľa zákona č. 229/1991 Zb. a zákona č. 42/1992 Zb.,
vedenej na Okresnom súde Topoľčany pod sp. zn. 11 C 177/1992, o dovolaní ţalovaného
proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 13. novembra 2008 sp. zn. 7 Co 59/2008, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky o d m i e t a dovolanie ţalovaného v časti
smerujúcej proti výroku rozsudku Krajského súdu v Nitre z 13. novembra 2008 sp. zn.
7 Co 59/2008, ktorým rozhodol o úrokoch z omeškania.
Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Nitre z 13. novembra 2008 sp. zn.
7 Co 59/2008 vo výroku, ktorým rozhodol o trovách konania a vec v rozsahu zrušenia vracia
Krajskému súdu v Nitre na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Topoľčany rozsudkom (v poradí štvrtým) z 26. februára 2004 č.k.
11 C 177/1992-458 uloţil ţalovanému povinnosť zaplatiť
a/ náhradu za ţivý a mŕtvy inventár podľa § 20 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave
vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku (ďalej len „zákon č.
229/1991 Zb.“) ţalobkyniam 1/ a 3/, kaţdej po 1 662,85 Eur (50 095,-- Sk) s 3 %-ným
úrokom z omeškania od 31. decembra 1992 do 30. apríla 1995 a s 22 %-ným úrokom
z omeškania od 1. mája 1995 do zaplatenia, ţalobcom 2/, 4/ a 5/, kaţdému po 2 961,46 Eur
(89 217,-- Sk) s 3 %-ným úrokom z omeškania od 31. decembra 1992 do 30. apríla 1995
a s 22 %-ným úrokom z omeškania od 1. mája 1995 do zaplatenia a ţalobcovi 6/ sumu
4 930,69 Eur (148 542,-- Sk) s 3 %-ným úrokom z omeškania od 31. decembra 1992
do 30. apríla 1995 a s 22 %-ným úrokom z omeškania od 1. mája 1995 do zaplatenia;
b/ náhradu za budovy a trvalé porasty podľa § 14 a § 16 zákona č. 229/1991 Zb.,
kaţdému ţalobcovi sumu 1 186,13 Eur (35 733,50 Sk) s 3 %-ným úrokom z omeškania
od 31. decembra 1992 do 30. apríla 1995 a s 22 %-ným úrokom z omeškania od 1. mája 1995
do zaplatenia;
c/ majetkový podiel podľa zákona č. 42/1992 Zb. o úprave majetkových vzťahov
a vyporiadaní majetkových nárokov v druţstvách ţalobkyniam 1/ a 3/, kaţdej sumu
9 145,26 Eur (275 510,-- Sk) s 3 %-ným úrokom z omeškania od 1. marca 1992 do 30. apríla
1995 a s 22 %-ným úrokom z omeškania od 1. mája 1995 do zaplatenia;
d/ náhradu trov konania ţalobcom 1/, 2/, 3/, 5/ a 6/, kaţdému po 584,21 Eur
(17 600,-- Sk) a ţalobcovi 4/ sumu 609,24 Eur (18 354,-- Sk) a náhradu trov právneho
zastúpenia v sume 5 138,65 Eur (154 807,-- Sk) na účet ich právnej zástupkyne do troch dní
od právoplatnosti rozsudku.
Výrok rozsudku, ktorým rozhodol o úrokoch z omeškania z náhrady za ţivý a mŕtvy inventár
odôvodnil ustanovením § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pričom úrok z omeškania
vo výške 3 % priznal ţalobcom od podania ţaloby na súd, t. j. od 31. decembra 1992
do 30. apríla 1995 a od 1. mája 1995 do zaplatenia im priznal úrok z omeškania vo výške
22 %.
Krajský súd v Nitre na odvolanie ţalovaného rozsudkom zo 16. februára 2005 sp. zn.
7 Co 127/2004 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, ţe ţalovanému uloţil povinnosť
zaplatiť ţalobcom 1/ aţ 6/ náhradu za zbúrané stavby a zničené porasty kaţdému
po 1 186,13 Eur (35 733,50 Sk) s 19,5 %-ným úrokom z omeškania od 3. novembra 1995
do zaplatenia do troch dní a vo zvyšku ţalobu zamietol. Ţalovanému náhradu trov
prvostupňového a odvolacieho konania nepriznal. Uloţil mu tieţ povinnosť zaplatiť náhradu
trov štátu v sume 209,95 Eur (6 325,-- Sk) na účet Okresného súdu Topoľčany do troch dní.
Najvyšší súd Slovenskej republiky na dovolanie ţalobcov aj ţalovaného rozsudkom
z 30. januára 2008 sp. zn. 4 Cdo 164/2005 rozsudok odvolacieho súdu vo výroku, ktorým
zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a ţalobu ţalobkýň 1/ a 3/ v časti náhrady za ţivý a mŕtvy
inventár zamietol a v súvisiacom výroku o trovách konania zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia
vrátil na ďalšie konanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci. V ostatných
napadnutých výrokoch dovolanie ţalobcov i ţalovaného zamietol.
Po zrušení veci dovolacím súdom zostalo predmetom odvolacieho konania len
odvolanie ţalovaného proti rozsudku súdu prvého stupňa (č.l. 458), ktorým mu uloţil
povinnosť zaplatiť ţalobkyniam 1/ a 3/ náhradu za ţivý a mŕtvy inventár, kaţdej
po 1 662,85 Eur (50 095,-- Sk) s 3 %-ným úrokom z omeškania od 31. decembra 1992
do 30. apríla 1995 a s 22 %-ným úrokom z omeškania od 1. mája 1995 do zaplatenia
a rozhodnutie o trovách konania.
Krajský súd v Nitre rozsudkom z 13. novembra 2008 sp. zn. 7 Co 59/2008 rozsudok
súdu prvého stupňa v uvedenej napadnutej časti zmenil tak, ţe ţalovanému uloţil povinnosť
zaplatiť ţalobkyniam 1/ a 3/ náhradu za ţivý a mŕtvy inventár podľa § 20 zákona č. 229/1991
Zb., kaţdej sumu 1 662,85 Eur (50 095,-- Sk) s 19,5 %-ným úrokom z omeškania
od 3. novembra 1995 do zaplatenia do troch dní a vo zvyšku ţalobu zamietol. O trovách
konania rozhodol tak, ţe ţalovanému náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania
nepriznal. Výrok rozsudku, ktorým rozhodol o úrokoch z omeškania odôvodnil § 517 ods. 2
Občianskeho zákonníka. Na rozdiel od súdu prvého stupňa dospel k záveru, ţe nárok na úroky
z omeškania nie je moţné ţalobkyniam 1/ a 3/ priznať od podania ţaloby, keďţe si ho
uplatnili aţ písomným podaním na súd 3. novembra 1998. S prihliadnutím na námietku
premlčania vznesenú ţalovaným (§ 100 ods. 1 a § 101 Občianskeho zákonníka), odvolací súd
priznal ţalobkyniam 1/ a 3/ úrok z omeškania z prisúdenej sumy od 3. novembra 1995
(tri roky dozadu od ich uplatnenia). Výšku úroku z omeškania určil podľa § 3 a § 4 nariadenia
vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho
zákonníka ako dvojnásobok diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska platnej
k prvému dňu omeškania s plnením peňaţnej sumy, čo predstavuje 19,5 %. Rozhodnutie
o trovách konania odôvodnil tým, ţe na strane ţalobcov dôvody hodné osobitného zreteľa
videl v charaktere a príčine sporu.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu len do výroku, ktorým rozhodol o úrokoch
z omeškania a do výroku o trovách konania podal včas dovolanie ţalovaný s poukazom
na § 236 v spojení s § 238 O.s.p., keď dôvodnosť vyvodzoval z ustanovenia § 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p. a ţiadal, aby dovolací súd zrušil rozsudok krajského súdu v týchto výrokoch
a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Uviedol, ţe sa nikdy nedostal do omeškania s plnením
náhrady za ţivý a mŕtvy inventár a ţe ţalobcovia si prvýkrát uplatnili úroky z omeškania aţ
podaním na súd 3. novembra 1998. Podľa jeho názoru odvolací súd opomenul skúmať, či
všetci ţalobcovia si platne uplatnili svoje právo v zákonných lehotách v zmysle reštitučných
predpisov, keďţe výzva z 12. júla 1991, o ktorú ţalobcovia opierajú svoju ţalobu bola
napísaná a podpísaná len menom ţalobkyne 1/. Hoci sa vo výzve uvádzajú mená všetkých
ţalobcov, v konaní nebola doloţená ich plná moc k tomuto právnemu úkonu v súlade s § 22
Občianskeho zákonníka. Poukázal na to, ţe ak sa aj dostal do omeškania s plnením náhrady
za ţivý a mŕtvy inventár, bolo to aj v dôsledku nesprávneho postupu súdov a prieťahmi
zo strany okresného súdu. Rozhodnutie povaţoval za nezákonné aj v časti trov
prvostupňového i odvolacieho konania z dôvodu nepriznania mu ich náhrady, hoci mal
úspech v konaní vo väčšom rozsahu oproti ţalobcom. Namietal nedostatočné odôvodnenie
aplikácie § 150 O.s.p., keď odvolací súd dôvody hodné osobitného zreteľa na strane ţalobcov
vôbec bliţšie nešpecifikoval. Zároveň poţiadal o odklad vykonateľnosti napadnutého
rozhodnutia.
Ţalobcovia vo vyjadrení k dovolaniu uviedli, ţe odvolací súd správne určil úrok
z omeškania z prisúdenej náhrady a správne ţalovanému nepriznal náhradu trov
prvostupňového a odvolacieho konania. Dovolaciemu súdu navrhli dovolanie ţalovaného
zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie predpokladov pre odloţenie
vykonateľnosti napadnutého rozsudku v zmysle § 243 O.s.p. a v súlade s ustálenou praxou
tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods.1 O.s.p.), po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr,
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému je tento opravný
prostriedok prípustný.
Podľa § 372p O.s.p., na konania začaté pred 15. októbrom 2008 sa pouţijú predpisy
účinné od 15. októbra 2008, ak nie je ďalej ustanovené inak. V preskúmavanom prípade bolo
vo veci rozhodnuté 13. novembra 2008, preto bolo vec potrebné posudzovať podľa ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku účinných od 15. októbra 2008.
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemoţno napadnúť kaţdé
rozhodnutie súdu. Jeho úpravou v občianskom súdnom konaní je dotknutý princíp
nezmeniteľnosti a záväznosti rozhodnutí súdov, ktoré nadobudli právoplatnosť. Dovolaním
preto moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, len pokiaľ to zákon
výslovne pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Podmienky prípustnosti dovolania sú upravené v ustanoveniach § 237, § 238 a § 239
O.s.p. V ustanovení § 237 O.s.p. sú stanovené podmienky prípustnosti dovolania proti
kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu bez ohľadu na jeho procesnú formu. Ustanovenie
§ 238 O.s.p. upravuje dôvody prípustnosti dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu
vydanému vo forme rozsudku a v ustanovení § 239 O.s.p. sú uvedené dôvody prípustnosti
dovolania, ktoré smerujú proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vydanému vo forme uznesenia.
V prejednávanej veci odvolací súd o úrokoch z omeškania rozhodol rozsudkom, preto
prípustnosť dovolania proti tomuto výroku rozsudku bolo potrebné skúmať podľa § 237
Dovolanie proti rozsudku je prípustné, ak smeruje proti rozsudku, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.).
Z obsahu dovolania je zrejmé, ţe dovolateľ vychádzal z názoru, ţe prípustnosť jeho
dovolania zakladá nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), pričom
vychádzal z toho, ţe ide o rozhodnutie zmeňujúce. To, ţe odvolací súd označil svoje
rozhodnutie ako zmeňujúce, však neznamená bez ďalšieho, ţe o zmeňujúce rozhodnutie aj
skutočne ide. Zmenu rozhodnutia súdu prvého stupňa totiţ nemoţno vyvodiť len
z formálneho označenia výroku rozhodnutia, ale predovšetkým z porovnania jeho vecného
obsahu a obsahu rozhodnutia súdu prvého stupňa vo veci samej. Najvyšší súd Slovenskej
republiky poukazuje na to, ţe prípustnosť dovolania je proti zmeňujúcemu rozsudku zaloţená
na rozdielnosti rozsudku odvolacieho súdu a rozsudku súdu prvého stupňa. Súdna prax
dospela uţ skôr k záveru, ţe pre úvahu, či ide o rozsudok zmeňujúci, je rozhodujúce nie to,
ako ho odvolací súd označil a či formálne rozhodol podľa § 220 O.s.p. alebo či postupoval
podľa § 219 O.s.p., ale to, či posúdil práva a povinnosti v právnych vzťahoch účastníkov
konania po obsahovej stránke inak neţ súd prvého stupňa (por. napr. R 12/1994, rozsudok
NS SR sp. zn. 1 Cdo 182/2009, sp. zn. 3 Cdo 137/2004). O zmeňujúci rozsudok ide vtedy, ak
okolnosti, významné pre rozhodnutie veci posúdili oba súdy rozdielne, v dôsledku čoho
odlišne určili alebo deklarovali práva a povinnosti účastníkov. Odlišnosťou sa pritom nemá
na mysli rozdielne právne posúdenie veci, pokiaľ nemalo vplyv na obsah práv a povinností
účastníkov, ale záver súdu odlišne konštituujúci alebo deklarujúci práva a povinnosti
v právnom vzťahu účastníkov. Pre posúdenie, či ide o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu,
tak nie je významné formálne hľadisko, ale obsahové hľadisko. Významné nie je ani to, či
výroky rozsudkov súdov oboch stupňov sú alebo nie sú odlišne naformulované - aj v tomto
zmysle je rozhodujúce obsahové hľadisko. Pokiaľ odvolací súd posúdil práva a povinnosti
účastníkov daného právneho vzťahu rovnako, nejde o zmeňujúci rozsudok, ale o potvrdzujúci
rozsudok.
Z porovnania výrokových častí rozsudkov oboch niţších súdov je zrejmé, ţe odvolací
súd napriek pouţitej formulácii o zmene v skutočnosti (podľa obsahu) rozsudok súdu prvého
stupňa v časti, v ktorej uloţil ţalovanému povinnosť ţalobkyniam 1/ a 3/ zaplatiť kaţdej sumu
50 095,-- Sk (1 662,85 Eur) s úrokom z omeškania 19,5% od 3. novembra 1995 do zaplatenia
potvrdil, a v ostatnej, zvyšnej časti týkajúcej sa úroku z omeškania od 31. decembra 1992
do 2. novembra 1995 vo výške 3%, od 1. mája 1995 do 2. novembra 1995 vo výške 22%
a od 3. novembra 1995 do zaplatenia vo výške presahujúcej 19,5%, neodobril a návrh
zamietol. Z hľadiska prípustnosti dovolania ţalovaného je podstatné, ţe oba rozsudky
(rozsudok súdu prvého stupňa a rozsudok odvolacieho súdu) uloţili ţalovanému povinnosť
zaplatiť ţalobkyniam 1/ a 3/ sumu 1 662,85 Eur (50 095,-- Sk) spolu s úrokom z omeškania
19,5% od 3. novembra 1995 do zaplatenia. Z uvedeného vyplýva, ţe táto časť rozsudku
odvolacieho súdu má povahu potvrdzujúceho rozsudku a prípustnosť dovolania ţalovaného
vo vzťahu k úrokom z omeškania vo výške 19,5% za obdobie od 3. novembra 1995
do zaplatenia je preto potrebné podľa toho skúmať.
Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnutá časť výroku rozsudku, ktorou
odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (pričom vo svojom výroku prípustnosť
dovolania nevyslovil a odvolací súd sa neodchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu
vysloveného v tejto veci v jeho predchádzajúcom rozsudku z 30. januára 2008 sp. zn.
4 Cdo 164/2005), je nepochybné, ţe prípustnosť dovolania ţalovaného z ustanovenia § 238
ods. 1 aţ 3 O.s.p. tu vyvodiť nemoţno.
So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p., ktoré ukladá dovolaciemu
súdu povinnosť skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané
v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., dovolací súd sa
neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale komplexne sa
zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/
aţ g/ O.s.p. V zmysle § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto
v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Procesnú vadu podľa § 237 písm. a/
aţ g/ ohľadom preskúmavaného výroku, ktorým odvolací súd rozhodol o úrokoch
z omeškania dovolateľ netvrdil a jej existencia v dovolacom konaní ani nevyšla najavo.
Prípustnosť dovolania preto v tejto časti nemoţno vyvodiť ani z tohto zákonného ustanovenia.
Ţalovaný dovolanie odôvodnil poukázaním na § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. a ďalej
uvádzal rôzne argumenty týkajúce sa skutkových zistení súdov niţších stupňov.
Pokiaľ ţalovaný dovolanie odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., teda
namietal, ţe napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, treba
uviesť, ţe právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. K tejto námietke
je však ďalej treba uviesť aj to, ţe nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/
O.s.p.) je síce prípustným dovolacím dôvodom (ktorý moţno uplatniť vtedy, ak je dovolanie
prípustné), samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá.
Dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny
opravný prostriedok, ktorý nemoţno podať proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu;
pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemoţno napadnuté
rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu a preto ani zohľadniť prípadné vecné
nesprávnosti rozhodnutia.
Nesprávne skutkové zistenia sú prípustným dovolacím dôvodom, nakoľko môţu byť
tzv. inou vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2
písm. b/ O.s.p.). Inou vadou konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), je procesná vada, ktorá
na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia.
Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení
upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní.
V súvislosti s tvrdením dovolateľa, ţe súdy nezistili dostatočne skutkový stav veci,
treba poukázať aj na judikatúru, ktorá opakovane zdôraznila, ţe procesnú vadu konania
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. nezakladá, ţe súdy svoje rozhodnutie zaloţili na neúplných
skutkových zisteniach (porovnaj napr. R 37/1993, R 125/1999). Nedostatočné skutkové
zistenie má za následok vydanie vecne nesprávneho rozhodnutia súdu, samo osebe ale nie je
vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Z hľadiska dovolateľom tvrdenej existencie tzv. inej vady konania v zmysle § 241
ods. 2 písm. b/ O.s.p. je v danej veci podstatné len to, ţe dovolací súd môţe pristúpiť
k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode aţ vtedy, keď je dovolanie
z určitého zákonného dôvodu prípustné (o tento prípad, ale v prejednávanej veci nejde). Vada
tejto povahy je síce relevantným dovolacím dôvodom, ktorý moţno uplatniť v procesne
prípustnom dovolaní, sama osebe (i keby k nej skutočne došlo), ale prípustnosť dovolania
nezakladá. Či uţ teda konanie, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, bolo alebo
nebolo postihnuté procesnou vadou v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. (dovolací súd
napadnuté rozhodnutie z tohto aspektu neposudzoval), nejde o dôvod, ktorý by zakladal
prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p.
Pokiaľ ide o časť výroku odvolacieho súdu v ktorej zmenil rozsudok súdu prvého
stupňa v časti týkajúcej sa úroku z omeškania vo výške 3% od 31. decembra 1992
do 30. apríla 1995, vo výške 22% od 1. mája 1995 do 2. novembra 1995 a vo výške
presahujúcej 19,5% od 3. novembra 1995 do zaplatenia tak, ţe ţalobu v tejto časti zamietol,
ide o rozhodnutie, ktoré je na prospech ţalovaného. V zmysle zauţívanej súdnej praxe
(viď napr. R 50/1999) i keď zákon v ustanovení § 240 ods. 1 O.s.p. zveruje právo podať
dovolanie účastníkovi konania, z účelu dovolania vyplýva, ţe toto právo neprislúcha tomu
účastníkovi, v neprospech ktorého rozhodnutie odvolacieho súdu nevyznelo a ktorý takýmto
rozhodnutím nebol dotknutý vo svojich právach. Preto v zmeňujúcej časti rozhodnutia tak ide
o rozhodnutie, proti ktorému je dovolanie podané ţalovaným subjektívne neprípustné,
nakoľko mu je toto rozhodnutie na prospech, keďţe mu odvolací súd uloţil povinnosť zaplatiť
niţší úrok z omeškania a od neskoršieho obdobia ako mu uloţil súd prvého stupňa. Dovolací
súd tak jeho dovolanie v časti o zamietnutí návrhu musí odmietnuť z dôvodu subjektívnej
neprípustnosti tohto mimoriadneho opravného prostriedku.
Keďţe prípustnosť dovolania ţalovaného v tejto časti nemoţno vyvodiť z ustanovení
§ 238 a § 239 O.s.p. a v dovolacom konaní neboli zistené dôvody prípustnosti dovolania
uvedené v ustanovení § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalovaného
v tejto časti podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. b/ c/ O.s.p. bez toho, aby sa
zaoberal vecnou správnosťou tejto časti napadnutého rozhodnutia, odmietol.
Pokiaľ ţalovaný napáda dovolaním aj výrok rozsudku odvolacieho súdu o trovách
konania, tento výrok sa síce stáva súčasťou rozsudku, ale nestráca povahu rozhodnutia
vydaného vo forme uznesenia (§ 167 ods. 1 O.s.p., v spojení s § 151 ods. 1 veta prvá O.s.p.).
Vzhľadom na túto povahu rozhodnutia odvolacieho súdu bolo potrebné prípustnosť dovolania
ţalovaného smerujúceho proti výroku o trovách konania posudzovať podľa ustanovení § 237
a § 239 O.s.p., ktoré upravujú prípustnosť dovolania proti rozhodnutiam odvolacieho súdu
vydaným vo forme uznesenia.
Ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p. vymedzujú prípady, v ktorých je dovolanie
proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, pričom však podľa § 239 ods. 3 O.s.p. tieto
predchádzajúce ustanovenia neplatia, ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbeţnom opatrení,
poriadkovej pokute, o znalečnom, tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu
dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj
o tých uzneseniach vo veciach upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej
rozhoduje uznesením. Dovolanie ţalovaného tu teda smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu, kde je dovolanie vylúčené (§ 239 ods. 3 O.s.p.).
Vzhľadom na zákonnú povinnosť prihliadať na vady uvedené v § 237 O.s.p. (§ 242
ods. 1 O.s.p.) a so zreteľom na obsah dovolania, dovolací súd aj v tejto časti osobitne skúmal,
či v konaní nedošlo k niektorej z vád vymenovaných v ustanovení § 237 O.s.p. Dospel pritom
k záveru, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu v tejto napadnutej časti takou vadou konania trpí.
Podľa § 150 ods. 1 O.s.p., ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd
výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä
na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti
a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto
skutočnosti a dôkazy uplatniť.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 167 ods. 2 O.s.p., ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.
Z odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia je zrejmé, ţe odvolací súd výrok
o nepriznaní náhrady trov prvostupňového a odvolacieho konania ţalovanému odôvodnil len
poukazom na § 150 O.s.p. a konštatovaním, ţe dôvody hodné osobitného zreteľa na strane
ţalobcov videl v charaktere a príčine sporu. Takéto odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho
súdu nezodpovedá poţiadavke na riadne a presvedčivé odôvodnenie súdneho rozhodnutia.
Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, čo jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj
na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994,
séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A,
č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Aplikácia ustanovenia § 150 ods. 1 O.s.p. pri rozhodovaní o náhrade trov konania
prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady
trov konania, avšak súd dôjde k záveru, ţe sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré
náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí však ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý
musí byť v rozhodnutí aj náleţite odôvodnený. Výnimočnosť môţe spočívať tak
v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach na strane účastníkov konania.
Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové,
zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania, na okolnosti, ktoré viedli účastníkov
k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní a tieţ na okolnosti, či účastník, ktorému sa
priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu
patril, pokiaľ ich mohol uplatniť. Nepriznanie náhrady trov konania musí zodpovedať
zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a jedným z rozhodujúcich hľadísk je aj to, aby sa
takéto rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči účastníkovi a aby neodporovalo
dobrým mravom.
Ustanovenie § 150 ods. 1 O.s.p. nie je moţné povaţovať za ustanovenie, ktoré by
zakladalo voľnú moţnosť jeho aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa
ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné
osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania
výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie § 150 O.s.p. preto nemoţno vykladať tak, ţe je naň
moţné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách
konania.
V sporovom konaní (ako je tomu aj v danom prípade) sa povinnosť nahradiť trovy
konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu vo veci. Len výnimočne nemusí súd
úspešnému účastníkovi priznať náhradu trov konania podľa ustanovenia § 150 ods. 1 O.s.p.
Ide o ustanovenie výnimočné, ktoré má súdu umoţniť, aby pri rozhodovaní o náhrade trov
konania mohol prihliadnuť k zvláštnostiam jednotlivých konkrétnych prípadov a má slúţiť
k odstráneniu neprimeranej tvrdosti. Úvaha súdu, ţe ide o výnimočný prípad a či sú dané
dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej
veci. Ustanovenie § 150 ods. 1 O.s.p. preto nemoţno vykladať tak, ţe moţno kedykoľvek bez
ohľadu na základné zásady rozhodovania o náhrade trov konania nepriznať náhradu trov
úspešnému účastníkovi konania. Pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného
zreteľa je potrebné vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale
je nutné zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia najmä na majetkové pomery oprávneného
účastníka.
Dovolací súd zistil, ţe odvolací súd vec neodôvodnil s poukazom na celý komplex
okolností relevantných pre rozhodovanie o náhrade trov konania podľa uvedeného zákonného
ustanovenia. Aby súd tento komplex mohol zodpovedne posúdiť, musí nevyhnutne najskôr
poznať všetky doň patriace okolnosti, pretoţe len na tomto základe môţe potom so znalosťou
veci niektorým z nich priznať prioritu pred ostatnými. Záver odvolacieho súdu, ţe „dôvody
hodné osobitného zreteľa na strane ţalobcov boli v charaktere a príčine sporu“ je
nepreskúmateľný, keďţe sa súd bliţšie nezaoberal okolnosťami, významnými z hľadiska
rozhodovania podľa § 150 ods. 1 O.s.p.
Poţiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu ustanovuje § 157 ods. 2 O.s.p.
V spojitosti s § 167 ods. 2 O.s.p. toto ustanovenie primerane platí aj pre odôvodnenie
uznesenia súdu. Povinnosť odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné
a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu. Porušením uvedeného práva účastníka na jednej
strane a povinnosti súdu na strane druhej sa tak účastníkovi konania odníma moţnosť náleţite
skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi)
v rámci vyuţitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.
Nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu je vadou konania, ktorou sa odníma
účastníkovi moţnosť riadne konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Existencia tejto vady
zakladá dôvodnosť podaného dovolania a je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd takéto
rozhodnutie vţdy zrušiť, pretoţe rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závaţnou
procesnou vadou, nemôţe byť povaţované za správne.
Dovolací súd preto rozhodnutie odvolacieho súdu vo výroku o trovách konania zrušil
a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie (§ 243 b ods. 1 O.s.p.).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania
a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 24. mája 2011
JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová