Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

24Co/139/2012

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Barcajovej a členiek senátu JUDr. Ľubice Spálovej a JUDr. Magdalény Krajčovičovej v právnej veci žalobkyne: P. X., narodená XX.XX.XXXX, bytom C. č. XX, N. O. zastúpená: Okenica Šula & Co. s.r.o., so sídlom Zámocká č. 30, Bratislava proti žalovanej: Základná škola s materskou školou Józsefa Bódisa s VJM Čenkovce, Čenkovce č. 95, zast.: JUDr. Milan Guťan, advokát so sídlom Školská 8, 811 07 Bratislava, o zaplatenie 4.395,38 eura istiny s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne vo veci samej a žalovanej v časti náhrady trov prvostupňového konania proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č.k. -240 zo dňa 2. februára 2012 (02.02.20121) takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku a vo výroku o trovách prvostupňového konania z r u š u j e a vec vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti náhrady mzdy p o t v r d z u j e .

Odvolací súd u k l a d á súdu prvého stupňa opraviť dátum rozsudku zo dňa 02.02.2012 v uvedení dátumu 02.02.20121.

odôvodnenie:

Súd prvého stupňa rozsudkom napadnutým odvolaním žalobkyne vo veci samej jej žalobu zamietol a žalovanej náhradu trov konania nepriznal. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil aplikáciou ustanovenia , , , a ustanoveniami . Mal preukázané, že predmetom konania je nárok žalobkyne na doplatok tarifnej mzdy od 13.05.2007 do 13.09.2011 v sume 5.620,09 eura s príslušným úrokom z omeškania vo výške 8,5% ročne z jednotlivých súm za ten-ktorý mesiac do zaplatenia a náhrada mzdy v sume 331,41 eura za dovolenku.

Súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní zistil, že žalobkyňa je na základe pracovnej zmluvy zamestnankyňou žalovanej od 01.11.2004 vo funkcii ekonómka - účtovníčka, mzdová účtovníčka, s miestom výkonu práce Základná škola a materská škola s vyučovacím jazykom maďarským, Čenkovce. Pracovný pomer bol dohodnutý na dobu neurčitú, v pracovnej zmluve nebol dohodnutý kratší pracovný čas ani zmena ustanoveného týždenného pracovného času na kratší pracovný čas. Popri práci u žalovanej žalobkyňa pracovala na Obecnom úrade Čenkovce od roku 1993 na plný pracovný úväzok, robila všetko, čo súvisí s administratívou, nakoľko na obecnom úrade bola jediná administratívna pracovníčka. Od 01.11.2004 uzavrela pracovnú zmluvu so žalovanou, kde vykonávala úplne všetky administratívne práce vrátane mzdy, účtovníctva. Už z výkonu tejto funkcie mala vedomosť o tom, že sa jej vypláca nižšia mzda ako jej prináleží. Výsledkami vykonaného dokazovania bolo nad akúkoľvek pochybnosť preukázané, že v roku 2006 žalobkyňa, žalovaná a obec uzavreli dohodu, podľa ktorej sa aj fakticky správali. Táto dohoda bola akceptovaná aj zo strany žalobkyne, ktorá vyhotovovala ako mzdová účtovníčka mzdové listy, kde bol aj uvedený 60 % úväzok. Obrana žalobkyne, že pracovala a bola vyťažená na plný pracovný úväzok nie je logickým argumentom, keďže ako matka starajúca sa o rodinu o maloleté deti by nebola schopná pracovať v plnej vyťaženosti v dvoch plnohodnotných pracovných úväzkoch, teda 16 hodín denne. Treba poznamenať, že okrem tohto konania na tunajšom súde sa vedie konanie v ktorom žalobkyňa žaluje Obec Čenkovce z tých istých dôvodov ako v tomto konaní žalovanú, teda žiada vyplatiť plný tarifný plat podľa tarifnej triedy 8, platový stupeň 7. Skutočnosť, že žalobkyňa nebola tak pracovne vyťažená ako to prezentovala počas konania dokazuje aj fakt, že počas takmer ročnej vážnej choroby zvládla agendu obidvoch zamestnávateľov. Podľa názoru súdu dohoda o zmene pracovného pomeru bola platná a navyše nárok žalobkyne je v rozpore s dobrými mravmi. Síce nebola uzavretá písomná zmena pracovnej zmluvy, obdobne ako pri zmene miesta výkonu práce, keď na základe ústnej dohody žalobkyňa od januára do novembra nechodila do práce. Túto ohľaduplnosť svojho zamestnávateľa neocenila. Treba zdôrazniť, že zamestnávateľ žalobkyňu a jej prácu mimoriadne ocenil, keď jej dobrovoľne priznal pomerne vysoký osobný príplatok k tarifnému platu. Výška osobného príplatku v jednotlivých mesiacoch podstatne presahuje nárok žalobkyne. Pokiaľ išlo o náhradu za dovolenku treba mať na zreteli, že zamestnávateľ nebránil žalobkyni v čerpaní dovolenky. Zrejme pre chorobu / pričom nebola PN /si nevyčerpala zákonnú dovolenku preto nemožno od žalovanej spravodlivo požadovať vyplatenie tejto náhrady. Po zhodnotení všetkých vykonaných dôkazov a po zistení skutkového stavu súd dospel k záveru, že v danom prípade je nutné odoprieť právnu ochranu žalobkyni a preto návrh zamietol. Žalovaná mala v konaní úspech avšak napriek tomu jej súd náhradu trov právneho zastúpenia podľa nepriznal. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania sa riadil Nálezom ústavného súdu , podľa ktorého všeobecný súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale môže a musí sa od neho odchýliť, pokiaľ to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z ústavnoprávnych princípov. Preto sa rozhodol aplikovať keď mal za to, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, za ktoré považoval najmä chorobu a dlhodobú práceneschopnosť žalobkyne.

Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa. Rozsudok súdu prvého stupňa považovala za nesprávny, nakoľko súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil. Nestotožnila sa s názorom súdu prvého stupňa, že bolo preukázané uzatvorenie dodatku k pracovnej zmluve. Účastníci si nikdy nedohodli zmenu pracovnej zmluvy, o čom svedčí aj skutočnosť, že nikdy nebol podpísaný dodatok k pracovnej zmluve, ktorý by zmenil pracovný úväzok len na čiastočný. Zmenu pracovnej zmluvy je možné vykonať len písomným dodatkom, čo je výslovne uvedené aj v samotnej pracovnej zmluve. Zmena v pracovnom úväzku nebola so žalobkyňou nikdy prejednaná a podpísaná. Poukaz na výpoveď svedka Ing. A. nie je dôvodný, pretože tento svedok nevedel nič bližšie o uzavretí predmetnej dohody, iba reprodukoval situáciu na zastupiteľstve z minulého roka, kedy bolo rozhodované o pracovnom zadelení žalobkyne s tým, že žalobkyňa vedie súdny spor. Mala čiastočný úväzok pre školu v pomere 0,4 a pre obec 0,6 a tieto pomery boli zmenené zastupiteľstvom v roku 2006 a to opačne. Svedok Ing. A. sa o tejto dohode dozvedel až po podaní žaloby na zasadnutí obecného zastupiteľstva, kde žalobkyňa prítomná nebola. Svedok interpretoval len to, čo mu oznámil žalovaný a tak nemožno jeho výpoveď považovať za dôkaz uzatvorenej ústnej dohody medzi žalobkyňou a žalovaným. Žiaden zo svedkov nebol pri údajnom uzatváraní dohody, keďže sa žiadna neuzatvárala. Poukázala na to, že dohodu o zmene pracovnej zmluvy nemožno nahradiť autoritatívnym rozhodnutím zamestnávateľa, prípadne obecného zastupiteľstva bez súhlasu a vedomia zamestnanca. Čo sa týka mzdových listov, ktoré vyhotovila žalobkyňa a na ktorých je jej úväzok 60% uviedla, že vydanie platového dekrétu je v kompetencii zamestnávateľa, pričom do jeho znenia žalobkyňa zasahovať nemohla. Napriek tomu, že žalobkyňa tieto mzdové listy vyhotovila, musela vychádzať z podkladov, ktoré jej dal zamestnávateľ, preto vydanie platového dekrétu nebolo na jej ľubovôli. Podpísaním jednotlivých dekrétov žalobkyňa potvrdila len ich prevzatie, v žiadnom prípade to neznamenalo jej súhlas so zmenou pracovného pomeru. Preto považuje odôvodnenie súdu, že mzdové listy preukazujú uzatvorenie dohody medzi žalobkyňou a žalovaným za nesprávne. Súd sa objektívne nezaoberal pracovnou náplňou žalobkyne, ale len konštatoval, že prácu v dvoch zamestnaniach by nezvládla. Žalobkyňa poukázala v odvolaní na to, že rozsah práce bol skutočne tak náročný, že práca sa nedala zvládať počas pracovnej doby a musela pracovať v noci a počas víkendov. Žalobkyňa vykonávala u žalovanej celú personálnu agendu, účtovníctvo, mzdy, všetku ostatnú administratívnu a ekonomickú prácu. Rozsah prác žalobkyne zodpovedal práci na plný pracovný úväzok, rovnako i v obci vzhľadom na počet stravníkov v školskej jedálni a výdajni. V Obci Čenkovce sa v školskej jedálni jedná o prácu, ktorá vyžaduje zamestnanca na plný pracovný úväzok (§ 8 vyhlášky Ministerstva školstva SR č. 330/2009). Z vyššie uvedeného vyplýva, že nielen v zmysle uzavretej pracovnej zmluvy, ale aj v zmysle skutočného rozsahu vykonávaných prác sa u žalobkyne jedná o pracovný pomer na plný pracovný úväzok, za ktorý jej prináleží plat v súlade s platnou tarifou, t.j. platovou triedou a platovým stupňom, do ktorého je zaradená. Súd prvého stupňa konštatoval, že nárok žalobkyne je v rozpore s dobrými mravmi, žalobkyňa s tým však nesúhlasí, pretože za vykonanú prácu má právo na mzdu. Preukázať existenciu dohody o zmene pracovnej zmluvy bolo na strane žalovanej, ktorá v tomto smere neuniesla dôkazné bremeno, napriek tomu súd žalobu žalobkyne zamietol. Čo sa týka nevyčerpanej dovolenky, žalobkyňa si ju nemohla vyčerpať práve z dôvodu pracovnej vyťaženosti a nadmerného množstva práce. Preto nemôže obstáť tvrdenie, že zamestnávateľ žalobkyni v čerpaní dovolenky nebránil. Krátiť dovolenku zamestnancovi možno len zo zákonom ustanovených dôvodov ( ), pričom žalobkyňa nenaplnila ani jeden z nich. Napriek tomu sa jej v roku 2009 skrátila dovolenka o 14 dní a to bez toho, aby jej bola táto skutočnosť čo i len oznámená (za mesiac november 2009). V tomto období mala žalobkyňa povolené vykonávať prácu doma, v mesiaci november prácu riadne vykonávala, čo vyplýva z výpovede svedkyne Ing. Y. O., ktorá uviedla, že pred nástupom na liečenie žalobkyňa odovzdala agendu, t.j. prácu vykonanú do 20.11.2009. Žalobkyňa v mesiaci november 2009 prácu preukázateľne riadne vykonávala, pričom žalovaný nijakým spôsobom nepreukázal opak, napriek tomu súd zamietol žalobu žalobkyne na náhradu dovolenky za 14 dní v mesiaci november, ktoré krátenie je v rozpore so . Preto žiadala svojmu odvolaniu vyhovieť.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podala odvolanie žalovaná a to proti výroku o nepriznaní trov prvostupňového konania. Súd prvého stupňa nepriznal žalovanej náhradu trov konania v zmysle a postupoval podľa , keď mal za to, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, za ktoré považoval najmä chorobu a dlhodobú práceneschopnosť žalobkyne a riadil sa Nálezom Ústavného súdu , podľa ktorého všeobecný súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale môže a musí sa od neho odchýliť, pokiaľ to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z ústavno-právnych princípov. Žalovaná nespochybňuje záver v citovanom náleze Ústavného súdu SR, je však toho názoru, že v napadnutom prípade neboli naplnené podmienky, za ktorých platí pravidlo, že všeobecný súd nie je viazaný doslovným znením zákona, ale môže a musí sa od neho odchýliť. Prvostupňový súd svoje rozhodnutie nepodložil ani jedným z uvedených dôvodov, resp. neuviedol, ktorý z ústavno-právnych princípov si vyžadoval ním zvolené riešenie, t.j. nepriznanie trov konania. Dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle zákon výslovne neuvádza. Podľa uznesenia NS SR sp. zn. pri skúmaní podmienok hodných osobitného zreteľa je potrebné vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale je nutné zohľadniť aj dopad na pomery toho, komu mali byť trovy konania priznané, t.j. oprávneného účastníka. Okrem toho sa v dovolacom rozhodnutí uvádza, že výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach na strane účastníkov konania. Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadnuť na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania, na okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní a tiež na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril, pokiaľ ich mohol uplatniť. Nepriznanie náhrady trov konania musí zodpovedať zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a jedným z rozhodujúcich hľadísk je aj to, aby sa takéto rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči účastníkovi a aby neodporovalo dobrým mravom. Predmetný spor začal na návrh žalobkyne, ktorá si uplatňovala právo na peňažné plnenie za činnosť, ktorú nevykonala, čo bolo dokazovaním preukázané a žalobkyňa to pred podaním žaloby dobre vedela. K podaniu žaloby ju motivovala odplata za to, že jej zamestnávateľ znížil mzdu, teda nie požiadavka spravodlivej nápravy domnelého protiprávneho konania zamestnávateľa, ale zistenie nepresnosti, ktorej sa dopustil pri spisovaní pracovnej zmluvy. Žalobkyňa by bola zaviazaná úhradou trov konania, neutrpela by majetkovú ujmu, pretože jej náklady uhrádza poisťovňa (DAS, poisťovňa právnej ochrany, a.s., Šumavská 34, 821 08 Bratislava). Žalovaná, ktorá je malotriednou základnou školou s veľmi napätým rozpočtom však musí znášať trovy konania (trovy právneho zastúpenia), aj keď spor nevyvolala a bola v spore úspešná. Skutočnosť, že žalobkyňa bola chorá, potom dlhodobo práceneschopná, nie je z hľadiska procesného ani vecného výnimočnou udalosťou ani okolnosťou zakladajúcou dôvody hodné osobitného zreteľa, pretože zaplatením trov konania neutrpí hmotnú ujmu a jej sociálne pomery sa oproti stavu pred podaním žaloby uložením povinnosti zaplatiť trovy konania nezmenili. Preto sa žalovaná domáhala, aby bola žalobkyňa zaviazaná zaplatiť jej trovy tohto konania.

Žalobkyňa sa k odvolaniu žalovanej písomne vyjadrila. Poukázala na svoje odvolanie vo veci samej i v časti trov prvostupňového konania, navrhla svojmu odvolaniu vyhovieť a uložiť žalovanej povinnosť zaplatiť jej trovy konania.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( - ďalej len ), po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou - podali ho včas účastníci konania (, 204 ), proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný ( ), v zákonom stanovenej lehote ( ), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu ( ), vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je vo výroku o zamietnutí nároku na mzdu vecne správny, preto ho v tejto časti potvrdil, v časti náhrady za nevyčerpanú dovolenku a v napadnutej časti trov konania ho zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na nové konanie a rozhodnutie.

Odvolací súd vo veci rozhodol podľa bez nariadenia odvolacieho pojednávania tak, že rozsudok verejne vyhlásil, keďže vec bola ústne prejednaná pred súdom prvého stupňa a v odvolacom konaní nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a nariadenie pojednávania nevyžaduje ani dôležitý verejný záujem. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0, čiže jednomyseľne ( posledná veta v znení neskorších zmien a doplnení).

Pred rozhodnutím odvolacieho súdu výzvou podľa odvolací súd vyzval účastníkov, aby sa vyjadril k možnému použitiu ustanovenia §, 43, 118 na predmetnú vec a zohľadnil podané vyjadrenie účastníkov k uvedenej výzve. Obaja právni zástupcovia účastníkov sa k výzve odvolacieho súdu písomne vyjadrili, poukázali na obsah z uvedených zákonných ustanovení.

Predmetom tohto konania je nárok žalobkyne na doplatok tarifnej mzdy za čas od 13.05.2007 do 13.09.2011 v celkovej sume 5.620,09 eura s úrokom z omeškania vo výške 8,5% ročne vždy z každej zročnej čiastkovej sumy za ten-ktorý mesiac do zaplatenia. Žalobkyňa svoj nárok odôvodnila pracovnou zmluvou uzavretou so žalovanou 01.11.2004, na základe ktorej účastníci uzavreli pracovný pomer na dobu neurčitú s pracovným zaradením žalobkyne ekonómka, účtovníčka, mzdová účtovníčka s miestom výkonu práce ZŠ s MŠ s VJM Čenkovce. Mzdové ohodnotenie žalobkyne bolo vykonávané platovým dekrétom na príslušné obdobie meniace sa podľa platnej právnej úpravy ( o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme, , ktorým sa ustanovujú katalógy pracovných činností pri výkone práce vo verejnom záujme).

Pracovný pomer medzi účastníkmi vznikol potom, ako žalobkyňa už bola zamestnankyňou Obecného úradu Čenkovce a pre Základnú školu a Materskú školu Jozefa Bódiša, ktorá pôvodne spadala pod obec, vykonávala práce ekonómky, účtovníčky a mzdovej účtovníčky.

Pracovný pomer môže vzniknúť iba na základe pracovnej zmluvy(§ 42). Požadovanou náležitosťou prejavu vôle uzavrieť pracovnú zmluvu je jeho písomná forma. Nedodržanie písomnej formy pracovnej zmluvy nemá za následok neplatnosť pracovnej zmluvy (§ 17 ods. 2).Pracovnú zmluvu možno uzavrieť aj ústne aj konkludentne.

Podľa - (v znení v čase vzniku pracovného pomeru)v pracovnej zmluve je zamestnávateľ povinný so zamestnancom dohodnúť podstatné náležitosti, ktorými sú: a) druh práce, na ktorý sa zamestnanec prijíma, a jeho stručná charakteristika, b) miesto výkonu práce (obec a organizačnú časť alebo inak určené miesto), c) deň nástupu do práce, d) mzdové podmienky, ak nie sú dohodnuté v kolektívnej zmluve.

Mzdové podmienky sa v pracovnej zmluve môžu uviesť odkazom na príslušné ustanovenie alebo odkazom na príslušné ustanovenie kolektívnej zmluvy, ak sú mzdové podmienky jej súčasťou alebo právneho predpisu, ktorý ich upravuje.

Okrem uvedených podstatných náležitostí je zamestnávateľ povinný v pracovnej zmluve uviesť aj ďalšie pracovné podmienky, ktorými sú výplatné termíny, výmera dovolenky, dĺžka výpovednej doby, ako aj pracovný čas, a to odkazom na príslušné ustanovenia . Splnenie tejto povinnosti sa nevyžaduje, ak sú tieto podmienky dohodnuté v kolektívnej zmluve. V takom prípade stačí uviesť odkaz na príslušné ustanovenia kolektívnej zmluvy.

V súdenom prípade sa stanovenie platovej triedy a platového stupňa uskutočnilo na začiatku pracovného pomeru (1.10.2004 - č.l. 110) ešte pred uzavretím pracovnej zmluvy (1.11.2004 - č.l. 12), preto si žalobkyňa mala a mohla zvážiť existenciu pracovného pomeru za takýchto podmienok a uskutočňovalo sa každoročne znovu v súlade s aktuálne platnou právnou úpravou, pričom v každom platovom dekréte bol žalobkyni stanovený tarifný plat a osobný príplatok. Pritom tarifný plat bol stanovený vo výške, ktorú skutočne poberala, nie vo výške zodpovedajúcej platnej právnej úprave. Platový dekrét bol žalobkyni doručený na začiatku tohto pracovného pomeru, bol jej opätovne doručovaný pri každej jeho zmene, žalobkyňa vedela za akú mzdu v tom-ktorom období pracuje, akú mzdu jej bude zamestnávateľ vyplácať. Z tejto mzdy stanovenej v dekréte žalobkyňa potom vychádzala ako zamestnanec žalovanej - mzdová účtovníčka pri výpočte mesačnej mzdy pre všetkých pracovníkov, resp. aj pre seba. Žalobkyňa preto v každom jednotlivom mesiaci vedela o tom, že sa jej nevypláca mzda v súlade s platnou právnou úpravou, ale na počiatku mzda znížená na 40% a od roku 2006 mzda v rozsahu 60%, pretože zbytok mzdy do rozsahu 100% pracovného úväzku jej bol vyplácaný Obcou Čenkovce. Od roku 1993 pracovala na Obecnom úrade Čenkovce na plný pracovný úväzok ako jediná administratívna pracovníčka a vykonávala všetku administratívnu prácu vrátane miezd a účtovníctva. Na Obecnom úrade Čenkovce žalobkyňa pracuje doposiaľ.

Žalobkyňa u žalovanej pracuje od 01.11.2004. Už na začiatku tohto pracovného pomeru nemala tarifný plat u žalovanej vo výške 100% (porovnaj č.l. 109 až č.l. 129 spisu). So zníženým tarifným platom preto žalobkyňa do tohto pracovného pomeru so žalovanou vstupovala (porovnaj č.l. 110 spisu - platový dekrét žalobkyne a žalovanej od 01.11.2004).

Inak než dohodou medzi účastníkmi sporu si nie je možné vysvetliť to, že žalobkyňa nenamietala platový dekrét žalovanej zo dňa 01.10.2004 so zníženou mzdou v rozsahu 40%(tento prevzala proti podpisu), pretože inak by mala oprávnenie takýto platový dekrét namietať, nesúhlasiť s takýmito podmienkami pracovného pomeru, prípadne do práce nenastúpiť, nuzavrieť takýto pracovný pomer, čo žalobkyňa počas celej doby existencie pracovného pomeru nevykonala. Svedkyňa Y. P., účtovníčka

- administratívna pracovníčka obce potvrdila, že riaditeľka školy so žalobkyňou sa dohodli na delení pracovného úväzku medzi školu a obec a taktiež potvrdila, že potom sa delenie zmenilo, keďže pre školu pôvodne robila 40% a od roku 2006 60% a pre obec najprv 60% a potom 40%. Svedkyňa potvrdila, že žalobkyňa s takýmto pracovným úväzkom súhlasila. Okrem výsluchu svedkyne uzavretiu tejto dohody nasvedčuje predovšetkým správanie sa účastníkov, správanie sa obce, žalovanej, ale i samotnej žalobkyne, ktorá ako mzdová účtovníčka o týchto skutočnostiach bezprostredne vedela, bola o nich informovaná, vedela o tom, aká výška tarifného platu jej vyplýva z platnej právnej úpravy, vedela, aká výška tarifného platu je jej v skutočnosti vyplácaná. Argumentácia žalobkyne o tom, že ako pracovníčka školy musela rešpektovať pokyny riaditeľky školy nesúvisí s tým, že ako zamestnanec školy sa nebránila proti výške takéhoto tarifného platu, nenamietala ju pri uzatvorení pracovného pomeru, do práce i tak nastúpila i keď vedela, že táto výška nezodpovedá platnej právnej úprave, že nezodpovedá rozsahu 100% pracovného úväzku, ktorý podľa jej tvrdenia v žalobe bol medzi účastníkmi dohodnutý.

Okrem tvrdenia žalobkyne túto skutočnosť v konaní nikto nepotvrdil, táto skutočnosť sa nepreukázala ani predloženými listinnými dokladmi, nepreukázala ju ani žalobkyňa svojim tvrdením, ktoré odvolací súd v zhode so záverom súdu prvého stupňa nepovažoval za hodnoverné, pravdivé a jej nárok na mzdu podložený odvedenou prácou.

Existenciu dvoch pracovných pomerov na plný pracovný úväzok nepreukazuje ani samotná pracovná doba žalobkyne, ktorá by pri dvoch pracovných úväzkoch bola pre samotnú žalobkyňu neprimerane dlhá(8X2= 16 hodín denne, rsp. 40x2 hodín týždenne), žalobkyňa nepreukázala, že by skutočne takúto pracovnú dobu mala, že by ju odpracovala ako pre obec, tak i pre školu a to v trvaní dvoch pracovných úväzkov, tak potom treba prisvedčiť len obrane žalovanej, že tu bola dohoda o skrátenom pracovnom úväzku, ktorú dohodu ako obec, žalovaná a aj žalobkyňa rešpektovali.

Pracovný pomer žalobkyne už od samotného počiatku bol sprevádzaný tým, že ide o pracovný pomer na kratší úväzok, preto tu nemožno hovoriť o zmene pracovnej zmluvy (k tejto mohlo dôjsť len u obce), keďže súčasťou dohodnutých pracovných podmienok bol i platový dekrét zo dňa 01.10.2004 (porovnaj č.l. 110 spisu) a ten obsahoval príslušný tarifný plat znížený na 0,4 pracovný úväzok. Takéto určenie zníženého rozsahu pracovného úväzku pretrvávalo po celú dobu pracovného pomeru žalobkyne so žalovaným s tým, že v roku 2006 sa rozsah pracovného úväzku v prospech školy zvýšil na 60%.

Pracovný čas je časový úsek, v ktorom je zamestnanec k dispozícii zamestnávateľovi, vykonáva prácu a plní povinnosti v súlade s pracovnou zmluvou. Prestávka v práci (prestávka na odpočinok a jedenie) nie je pracovným časom. Pracovný čas, ktorý zamestnávateľ určí, je ustanovený týždenný pracovný čas.

Zamestnávateľ môže so zamestnancom dohodnúť v pracovnej zmluve kratší pracovný čas, ako je ustanovený týždenný pracovný čas.

Kratší pracovný čas nemusí byť rozvrhnutý na všetky pracovné dni. Zamestnanec v pracovnom pomere na kratší pracovný čas sa nesmie zvýhodniť alebo obmedziť v porovnaní so zamestnancom zamestnaným na ustanovený týždenný pracovný čas. Zamestnancovi v pracovnom pomere na kratší pracovný čas patrí napríklad mzda zodpovedajúca dohodnutému kratšiemu pracovnému času, dovolenka, pri výmere ktorej zamestnávateľ prihliadne na dĺžku pracovného týždňa, ktorý je kratší ako u zamestnancov v pracovnom pomere na ustanovený pracovný čas, náhrada mzdy pri prekážkach v práci a iné.

Podľa zamestnávateľ je povinný poskytovať zamestnancovi za vykonanú prácu mzdu.

Podľa článku 3 zamestnanci majú právo na mzdu za vykonanú prácu, na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, na odpočinok a zotavenie po práci. Zamestnávatelia sú povinní poskytovať zamestnancom mzdu a utvárať pracovné podmienky, ktoré zamestnancom umožňujú čo najlepší výkon práce podľa ich schopností a vedomostí, rozvoj tvorivej iniciatívy a prehlbovanie kvalifikácie.

Mzda predstavuje odmenu za zamestnancom odvedenú prácu pre zamestnávateľa, ktorú možno vyjadriť peniazmi a vyplatiť na základe písomnej alebo ústnej pracovnej zmluvy za prácu, ktorá bola zamestnancom vykonaná. Právo na mzdu je viazané na výkon práce zamestnancom. Zákon mzdu charakterizuje ako peňažné plnenie alebo plnenie peňažnej hodnoty poskytované zamestnávateľom zamestnancovi za prácu.

Pojem mzda sa v právnom poriadku používa na vyjadrenie odmeny za prácu vykonávanú v pracovnom pomere pre zamestnávateľa.

Dohodu o mzdových podmienkach zákon ponecháva na vôli zmluvných strán alebo mzda môže byť stanovená právnymi predpismi. Okrem mzdy môže zamestnávateľ poskytovať tzv. nadstavbové zložky mzdy, ktorými môžu byť napríklad prémie, odmeny a iné.

Mzda zamestnanca je priamo viazaná na vykonanie práce. Pokiaľ práca nie je vykonaná, nemôže byť za ňu poskytnutá mzda.

Už pri uzatváraní tohto pracovného pomeru účastníci neuvažovali s tým, že pracovný pomer medzi nimi bude uzavretý v rozsahu 100%, pretože platový dekrét, ktorý je súčasťou dojednaných podmienok pri uzatváraní pracovného pomeru jednoznačne vyjadroval už znížený rozsah pracovného úväzku žalobkyne, žalobkyňa teda v súvislosti s platovým dekrétom z 01.10.2004 poznala tento rozsah pracovného úväzku a keďže platový dekrét bol súčasťou jednania účastníkov o podmienkach uzavretia tohto pracovného úväzku, žalobkyňa už z jednania so žalovanou celkom bezprostredne vedela, v akom rozsahu bude pre žalovanú vykonávať prácu. Prácu pôvodne vykonávala v rozsahu 40%, následne v rozsahu 60%. Preto tu nebola potrebná zmena pracovnej zmluvy, keďže v takomto zmysle už bola pracovná zmluva uzavretá. Aj keď v pracovnej zmluve nebol dohodnutý kratší pracovný čas ( ), platový dekrét celkom jasne vyjadroval rozsah dohodnutého pracovného pomeru, keďže žalobkyňa tu bola odmeňovaná podľa aktuálnej právnej úpravy a rozsah odmeny bol stanovený na 40%, čo zodpovedalo pôvodnému pracovnému úväzku žalobkyne (, až d) ).

Obec Čenkovce rozhodnutím o plate zo dňa 02.04.2004 rešpektovala platovú triedu žalobkyne 7, platový stupeň 7 a preto podľa prílohy č. 3 jej plat bol v rozsahu 100% 9.540,- Sk. Rozhodnutím o plate z 02.11.2004 pri rovnakej platovej triede bol žalobkyni priznaný tarifný plat 5.730,- Sk (po zaokrúhlení sumy 5.724,- Sk smerom nahor). Uvedená suma zodpovedá rozhodnutiu o rozsahu platu v rozsahu 60%. Žalovaná rozhodnutím z 01.10.2004 na základe tej istej právnej úpravy priznala žalobkyni s účinnosťou od 01.11.2004 platovú triedu 8, platový stupeň 7, čo predstavuje 10.330,- Sk, z toho 40% predstavuje 4.132,- Sk a po zaokrúhlení 4.140,- Sk.

Tieto pracovné úväzky u obce 60%, u školy 40% dávajú spolu jeden pracovný úväzok, čo žalobkyni pri podpisovaní pracovnej zmluvy 01.11.2004 so žalovanou bolo celkom jasné, zrejmé a takto bolo jej mzdové ohodnotenie realizované počas celého pracovného pomeru u oboch zamestnávateľov s jedinou zmenou, že v roku 2006 sa zmenilo rozdelenie pracovných úväzkov v prospech školy v rozsahu 60% a znížením obci v rozsahu 40% (porovnaj rozhodnutia o plate č.l. 108, 109, 110 spisu).

Z rozvedeného je celkom nepochybné, že žalobkyňa si bola plne vedomá skutočnosti, že jej dovtedajší celý rozsah práce sústredený u Obce Čenkovce sa rozdelil medzi obec a žalovanú. Bola si celkom vedomá toho, že pôvodne všetky pracovné činnosti administratívnej pracovníčky, účtovníčky, mzdovej účtovníčky vykonávala pre obec a potom, ako škola získala právnu subjektivitu (1.10.2004), sa jej pracovný úväzok rozdelil medzi oba subjekty stanoveným podielom. Takto dostávala platové dekréty počas celého trvania pracovného pomeru u obce i školy a takto je tomu doposiaľ.

Niet pochybností o tom, že je súladné so zákonom, ak sú skutočnosti o znížení rozsahu pracovného záväzku bezprostredne vyjadrené v pracovnej zmluve, avšak v praxi sa často stáva i to, že sú vyjadrené dohodou účastníkov pracovno-právneho vzťahu a listiny ich dohodu nasvedčujú (ako je to v súdenom prípade v súvislosti s platovými dekrétmi), keď bolo by v rozpore s ustanovením , resp. i , ak by za daných skutkových okolností bola žalobkyni priznaná mzda v rozsahu 100% za pracovný úväzok účastníkmi dohodnutý v rozsahu 40, resp. 60%. Priznanie nároku žalobkyni by bolo zneužitím práva a v rozpore s dobrými mravmi tak, ako to konštatoval súd prvého stupňa.

Preto pokiaľ súd prvého stupňa nárok žalobkyne na výplatu mzdy za sporné obdobie nepovažoval za dôvodný a preto ho zamietol, postupoval vecne správne. Odvolací súd z týchto dôvodov rozsudok súdu prvého stupňa v tejto časti potvrdil.

Odvolací súd ale zrušil v zmysle rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti uplatneného nároku na náhradu za dovolenku žalobkyne.

Žalobkyňa žiadala uhradiť náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku v rozsahu 14 dní, ktorú dovolenku do konca kalendárneho roku 2009 nevyčerpala a zamestnávateľ jej dovolenku krátil. Preto žiadala zaplatiť náhradu mzdy 331,41 eura. Súd prvého stupňa konštatoval, že zamestnávateľ nebránil žalobkyni v čerpaní dovolenky, ktorú si nevyčerpala pre chorobu (pričom nebola PN, iba so súhlasom zamestnávateľa, nechodila od januára do novembra do práce).

V tejto časti odvolací súd považuje rozsudok súdu prvého stupňa za nepreskúmateľný a riadne neodôvodnený, čím súd prvého stupňa odňal účastníkom možnosť konať pred súdom, čo viedlo odvolací súd k záveru, že je potrebné rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Súd prvého stupňa posúdi nárok žalobkyne na dovolenku, aký jej za sledované obdobie vznikol, ako a kedy dovolenku čerpala, aký bol zostatok nevyčerpanej dovolenky, zváži, či je dôvodné vyplatenie náhrady za nevyčerpanú dovolenku, vykoná potrebné dokazovanie výsluchom účastníkov, predovšetkým zistí, aký rozsah dovolenky mala žalobkyňa u žalovanej, či zamestnávateľ stanovil termín čerpania dovolenky, či bol u zamestnávateľa vypísaný plán dovoleniek a ako žalobkyňa navrhla jej čerpanie ( ) a či a z akých dôvodov si žalobkyňa nemohla dovolenku vyčerpať a či jej preto vznikol nárok, či žalobkyňa požiadala o čerpanie dovolenky nasledujúci kalendárny rok, teda prečo dovolenku nemohla vyčerpať, prečo ju nevyčerpala a za týchto okolností súd prvého stupňa opätovne posúdi, či jej patrí, či jej nepatrí za nevyčerpanú dovolenku náhrada mzdy.

V novom rozhodnutí rozhodne súd prvého stupňa i o trovách doterajšieho konania a v rámci toho i o trovách tohto odvolacieho konania ( ), preto o odvolaní žalovanej smerujúcemu len čo do trov prvostupňového konania nebolo možné rozhodnúť v odvolacom konaní. V novom rozhodnutí o trovách konania zohľadní súd prvého stupňa i okolnosti obsiahnuté v odvolaní žalovanej, pričom dôvody priznania či nepriznania náhrady trov konania podrobne odôvodní.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.