Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Cdo/164/2005

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Evy Sakálovej a sudcov JUDr. Ľubora Šeba a JUDr. Petra Priehodu v právnej veci

žalobcov 1/ V. J., bývajúcej v B., 2/ M. D., bývajúcej vo V., 3/ E. J., bývajúcej v P., D.,

4/ P. N. bývajúceho v B., T., 5/ E. H. bývajúcej v P.,, 6/ P. N. bývajúceho v P., zastúpených

JUDr. A. K., advokátkou v N., proti žalovanému P., P., zastúpenému JUDr. P. D., advokátom

v P., o zaplatenie náhrad podľa a , vedenej

na Okresnom súde Topoľčany pod sp.zn. , o dovolaniach žalobcov 1/ až 6/

a žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Nitre zo 16. februára 2005 sp.zn. 7 Co

127/2004, rozhodol

t a k t o :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre zo 16. februára

2005 sp.zn. vo výroku, ktorým zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a žalobu

žalobkýň 1/ a 3/ v časti náhrady za živý a mŕtvy inventár zamietol a v súvisiacom výroku

o trovách konania z r u š u j e a vec mu v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie konanie.

Z a m i e t a dovolanie žalobcov 2/, 4/, 5/ a 6/ pokiaľ sa ním napáda výrok rozsudku

Krajského súdu v Nitre zo 16. februára 2005 sp.zn. , ktorým bol rozsudok súdu

prvého stupňa zmenený tak, že žaloba o náhradu za živý a mŕtvy inventár bola zamietnutá.

Z a m i e t a dovolanie žalobcov 1/ až 6/ pokiaľ sa ním napáda výrok rozsudku

Krajského súdu v Nitre zo 16. februára 2005 sp.zn. o priznaných náhradách za

zbúrané stavby a zničené porasty.

Z a m i e t a dovolanie žalobkýň 1/ a 3/ pokiaľ sa ním napáda výrok rozsudku

Krajského súdu v Nitre zo 16. februára 2005 sp.zn. , ktorým bol rozsudok súdu

prvého stupňa zmenený tak, že žaloba o vydanie majetkového podielu bola zamietnutá.

Z a m i e t a dovolanie žalovaného.

O d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Topoľčany rozsudkom z 26. februára 2004, č.k. -458 uložil

žalovanému povinnosť zaplatiť z titulu náhrady za živý a mŕtvy inventár podľa § 20 zákona

č. žalobkyniam 1/ a 3/ každej sumu 50 095 Sk s 3 % úrokom z omeškania od

31. decembra 1992 do 30. apríla 1995 a s 22 % úrokom od 1. mája 1995 do zaplatenia,

žalobcom 2/, 4/ a 5/ každému po 89 217 Sk s 3 % úrokom z omeškania od 31. decembra 1992

do 30. apríla 1995 a s 22 % úrokom od 1. mája 1995 do zaplatenia a žalobcovi 6/ sumu

148 542 Sk s 3 % úrokom z omeškania od 31. decembra 1992 do 30. apríla 1995 a s 22 %

úrokom od 1. mája 1995 do zaplatenia, ďalej povinnosť zaplatiť každému zo žalobcov z titulu

náhrady za budovy a trvalé porasty podľa a sumu

35 733,50 Sk s 3 % úrokom z omeškania od 31. decembra 1992 do 30. apríla 1995 a s 22 %

úrokom od 1. mája 1995 do zaplatenia. Okrem toho uložil žalovanému povinnosť zaplatiť

z titulu majetkového podielu podľa každej zo žalobkýň 1/ a 3/ sumu

275 510 Sk s 3 % úrokom z omeškania od 1. marca 1992 do 30. apríla 1995 a s 22 % úrokom

od 1. mája 1995 do zaplatenia. Žalovaného zaviazal na náhradu trov žalobcov 1/, 2/, 3/, 5/,

a 6/ každému po 17 600 Sk a žalobcovi 4/ 18 354 Sk z titulu trov právneho zastúpenia

predchádzajúcim zástupcom JUDr. K. a náhradu trov právneho zastúpenia advokátkou JUDr.

K. v sume 154 807 Sk na jej (bližšie nešpecifikovaný) účet do troch dní od právoplatnosti

rozsudku. Toto svoje (posledné – v poradí „štvrté“) rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobcovia

sú dedičia po zomrelom K. N., ktorému bol podľa zápisnice z 18. októbra 1951 odobratý

celý hnuteľný a nehnuteľný majetok a tento bol následne odovzdaný do trvalého užívania

právnemu predchodcovi žalovaného – J. V.. Žalobcovia 12. júla 1991 požiadali žalovaného

o náhradu za odňatý majetok a 18. septembra 1991 aj Pozemkový úrad v Topoľčanoch

o odstránenie majetkových krívd a vrátenie majetku, pričom boli pozemkovým úradom

usmernení, aby uzavreli so žalovaným dohodu o spôsobe hospodárenia na pozemkoch, keďže

podľa zaniklo právo družstevného užívania pozemkov

a náhrady za odňatý živý a mŕtvy inventár sa môžu domáhať od žalovaného v zmysle

ustanovenia Následne došlo medzi žalobcami a žalovaným k

čiastočnej dohode o uplatnených nárokoch, a to k dohode o nájme poľnohospodárskej pôdy

žalovaným a o vydaní pozemkov žalobkyniam 1/ a 3/ ako súkromne hospodáriacim osobám.

Žalovaný uznal nárok žalobcov aj na vydanie majetkového podielu podľa transformačného

, ktorý čiastočne plnil. Oprávnenosť žalobcov na podanie žaloby súd

prvého stupňa vyvodil s odkazom na ustanovenie

o pôde a povinnosť žalovaného oprel o ustanovenie § 5 ods. 1 tohto zákona, pretože právny

predchodca žalovaného prevzal nehnuteľnosti a sám žalovaný sa považoval za povinnú osobu,

keď uzavrel so žalobcami v roku 1993 a 1994 dohody, z ktorých plnil. Žalovanému takto

vznikla povinnosť zaplatiť žalobcom náhradu za živý a mŕtvy inventár podľa § 20 ods. 1 až 5

, náhradu za budovy a trvalé porasty podľa a zákona

č. , pretože lehotu na podanie výzvy dodržali. Náhradu priznal všetkým

žalobcom za živý a mŕtvy inventár vo vyššie uvedených sumách, ktoré vypočítal podľa

nariadenia vlády č. s použitím normatívu podľa výmery pôdy vo vlastníctve

každého zo žalobcov. Výšku náhrady za budovy a trvalé porasty určil podľa ich hodnoty

zistenej znaleckým posudkom znalkyne Ing. C. ku dňu účinnosti

Okrem uvedených náhrad priznal žalobkyniam 1/ a 3/ ako súkromne hospodáriacim

roľníčkam aj právo na vydanie majetkového podielu podľa , keď

dospel k záveru, že žalovaný nesprávne vypočítal majetkový podiel žalobkýň, ktorý má byť

vyšší vzhľadom na rozsah majetku odňatého ich právnemu predchodcovi a užívaného

žalovaným; neboli v ňom totiž zarátané budovy a trvalé porasty, ale len pôda a odňatý živý

a mŕtvy inventár. Výšku majetkového podielu vypočítal podľa hodnoty vneseného majetku

násobenej koeficientom 3,21 (platný pre žalovaného podľa transformačného projektu) a po

zohľadnení toho, čo žalovaný žalobkyniam už poskytol z titulu majetkového podielu.

Krajský súd v Nitre na odvolanie žalovaného rozsudkom (po tom, ako predchádzajúce

tri rozsudky súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie) zo 16. februára 2005

sp.zn. napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalovanému

uložil povinnosť zaplatiť žalobcom 1/ až 6/ každému po 35 733,50 Sk s 19,5 % úrokom

z omeškania od 3. novembra 1995 do zaplatenia do 3 dní a vo zvyšku žalobu zamietol.

Žalovanému náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania nepriznal a uložil mu

povinnosť zaplatiť náhradu trov štátu v sume 6 325 Sk na účet Okresného súdu Topoľčany do

troch dní. Svoje rozhodnutie po ustálení splnenia podmienok pre uplatnenie náhrad podľa

, t.j., že žalobcovia sú oprávnenými osobami podľa ,

písm.c/ citovaného zákona, že žalovaný je povinnou osobou podľa § 5 ods. 1, ods. 2 písm.a/

citovaného zákona, že k odňatiu majetku právnemu predchodcovi žalobcov a jeho prevzatiu

inou právnickou osobou (J. V.) došlo v rozhodnom období (25. február 1948 až 1. január

1990) bez právneho dôvodu podľa , a že včas,

v lehotách v tomto zákone uvedených si žalobcovia svoje nároky uplatnili, odôvodnil tým, že

po tom, ako žalobcovia svoj žalobný návrh niekoľkokrát v priebehu konania menili,

naposledy podaním z 24. mája 2002, ktorú zmenu súd prvého stupňa pripustil a takto

zmenenej žalobe v celom rozsahu vyhovel, si žalobcovia uplatnili niekoľko nárokov. Prvým

bol nárok na náhradu za živý a mŕtvy inventár podľa Žalobcovia

ako oprávnené osoby majú právo požadovať náhradu za živý a mŕtvy inventár a zásoby, ktoré

boli odňaté ich právnemu predchodcovi v roku 1951. Táto náhrada je však viazaná na

splnenie podmienky prevádzky poľnohospodárskej výroby oprávnenou osobou, čo v tomto

prípade spĺňali len žalobkyne 1/ a 3/ ako osoby súkromne hospodáriace na

poľnohospodárskych pozemkoch, ktoré im boli vrátené. Ostatní žalobcovia uvedenú

podmienku nespĺňali, preto voči nim bolo potrebné žalobu o náhradu za živý a mŕtvy inventár

zamietnuť. U žalobkýň 1/ a 3/ bolo potrebné skúmať, či im už žalovaný túto náhradu

neposkytol, pretože už čiastočne splnil ich reštitučné nároky. Žalobkyne nepopierali, že

žalovaný im náhradu za živý a mŕtvy inventár vyplatil, a to v sume 39 122 Sk pri vydaní

majetkového podielu, no tvrdili, že im táto náhrada patrí vo vyššej sume. Vychádzali z iného

spôsobu výpočtu náhrady – podľa normatívu v zmysle nariadenia vlády č.

o úprave náhrad podľa , a nie podľa hodnoty odňatého živého

a mŕtveho inventára a zásob určených znaleckým posudkom. V danej veci pre spôsob výpočtu

náhrady za odňatý živý a mŕtvy inventár a zásoby nebolo možné použiť normatív, pretože zo

zápisnice o odňatí majetku z 18. októbra 1951 nesporne vyplýva konkretizácia odňatého

majetku. Podľa uvedeného zoznamu vecí bolo možné určiť ich hodnotu v cenách ku dňu

účinnosti tak, ako to vyplýva zo znaleckého posudku znalca

Ing. M. P., preto nebol dôvod počítať výšku náhrady podľa normatívu. Náhrada za živý

a mŕtvy inventár podľa bola žalobkyniam 1/ a 3/ už poskytnutá

v rámci plnenia dohody so žalovaným o vydaní majetkového podielu tým, že žalovaný vydal

žalobkyniam majetkový podiel vrátane náhrady za živý a mŕtvy inventár. Výška tejto

náhrady bola žalovaným vypočítaná správne vychádzajúc zo znaleckého posudku a v súlade

s vládnym nariadením č. , keď podiel náhrady za odňatý živý a mŕtvy inventár

a zásoby pripadajúci na každú zo žalobkýň bol 39 122 Sk. Potom žaloba žalobkýň 1/ a 3/

v časti týkajúcej sa nároku na náhradu za živý a mŕtvy inventár nebola dôvodná, preto v tejto

časti bolo potrebné napadnutý prvostupňový rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť. Ďalším

uplatneným nárokom žalobcov bola náhrada za budovy a trvalé porasty podľa § 14 a § 15

Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že právnemu

predchodcovi žalobcov bol odňatý všetok hnuteľný i nehnuteľný majetok s tým, že na

bývanie mu bola ponechaná len jedna budova – rodinný dom č. 5, za ktorý si žalobcovia

neuplatnili náhradu; ďalšie budovy (obytné i poľnohospodárske) mu boli odňaté a prevzalo

ich do užívania jednotné roľnícke družstvo. Podľa znaleckého posudku znalkyne

Ing. C. č. X. z 28. februára 1994 a doplnku k tomuto posudku z 20. júna 1994 náhrada za

zbúrané stavby (byt v dome č. 10, poľnohospodárske stavby – salaš, pajta, sýpka a maštaľ,

ploty a vonkajšie úpravy – žumpy a hnojisko), za zničené trvalé porasty (ovocné stromy, vinič

a borovice na pasienku) a rozdiel v cene za vrátené a znehodnotené budovy (dom č. 11

a vedľajšia stavba – komora) predstavuje sumu 428 803 Sk, z čoho žalobcom patrí ako

náhrada len polovica vzhľadom na výšku spoluvlastníckeho podielu ich právneho

predchodcu, a z toho potom na každého zo žalobcov pripadá náhrada vo výške 35 733,50 Sk,

ktorú aj súd prvého stupňa žalobcom správne priznal. Nesprávne však priznal úroky

z omeškania, preto v počiatku omeškania a výške úrokov z omeškania v časti priznanej

náhrady za budovy a trvalé porasty bolo potrebné rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť.

Posledný uplatnený nárok sa týkal práva na vydanie majetkového podielu podľa § 17 zákona

č. žalobkyniam 1/ a 3/, každej vo výške 275 510 Sk s úrokom z omeškania podľa

poslednej zmeny návrhu z 12. septembra 2003. Žalobkyne tvrdili, že žalovaný im čiastočne

plnil, keď im vydal majetkový podiel každej po 214 288 Sk, ale takto vypočítaný majetkový

podiel ony nepovažujú za správny, pretože bol vypočítaný len za pôdu a odpracované roky,

a nie aj za iný vnesený majetok (živý a mŕtvy inventár, budovy a trvalé porasty). Takýto

žalobný návrh však nemá oporu v Súd totiž nie je oprávnený

preskúmavať správnosť výpočtu majetkového podielu vypočítaného žalovaným podľa zásad

schváleného transformačného projektu, ktorý je záväzný pre družstvo i oprávnené osoby.

Žalobkyniam bol nesporne vypočítaný majetkový podiel v zmysle § 13 ods. 2 zákona

č. vydaný, preto ich žaloba o zaplatenie ďalšej sumy z titulu majetkového

podielu nebola podaná dôvodne. O náhrade trov (prvostupňového i odvolacieho) konania

rozhodol podľa , a s tým, že dôvody hodné osobitného

zreteľa na strane žalobcov videl v charaktere a príčine tohto konania. O náhrade trov štátu

rozhodol podľa , a

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie žalobcovia i žalovaný.

Žalobcovia navrhli rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie

konanie. Vyčítali odvolaciemu súdu, že jeho rozhodnutie vychádza zo skutkového zistenia,

ktoré nemá v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní a spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci ( ). Poukázali na to, že zápisnica o odňatí

majetku z 18. októbra 1951 je neúplná, nie sú v nej uvedené všetky veci, ktoré boli odňaté

a nebola ani podpísaná ich právnym predchodcom. Z právneho hľadiska tak môže slúžiť ako

doklad, že došlo k odňatiu určitého majetku, avšak nie majetku presne špecifikovaného

a úplného. Nemôže tak slúžiť ako hodnoverný podklad pre výpočet náhrad. V tejto súvislosti

vyslovili názor, že pre výpočet náhrad za živý a mŕtvy inventár sa má použiť normatív a pri

spôsobe výpočtu sa treba oprieť o Následne by sa mal zvýšiť

majetkový podiel príslušným koeficientom. Popreli, že by sa odvolací súd pri svojom

rozhodnutí opieral o znalecký posudok Ing. P. a odvolaciemu súdu tiež vytkli, že nesprávne v

rozhodnutí uviedol cenu strojov vydaných žalobkyniam 1/, 3/. V súvislosti s náhradou

za budovy a trvalé porasty uviedli, že podľa zákona o transformácii sa na majetkový podiel

napočítava všetok vložený majetok, teda aj budovy a trvalé porasty. Odvolací súd žalobcom

priznal za budovy a trvalé porasty 35 733 Sk, nenavýšil však túto sumu o koeficient 3,21

ustanovený žalovaným pre výpočet majetkového podielu, t.j. o 114 705 Sk pre

každého žalobcu ako oprávnenú osobu. V závere dovolania nesúhlasili s tvrdením

odvolacieho súdu, že úroky z omeškania si prvýkrát uplatnili na súde až podaním 3. novembra

1998, a trvali na priznaní úrokov z omeškania od 31. decembra 1992, a konečne vytkli, že sa

odvolací súd nezaoberal s trovami, ktoré vznikli žalobcom v súvislosti s predkladaním

znaleckých posudkov.

Žalovaný napadol dovolaním rozsudok odvolacieho súdu v časti výroku o úrokoch

z omeškania, v tejto napadnutej časti ho navrhol zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na

ďalšie konanie. V dôvodoch dovolania uviedol, že sa voči žalobcom vo veci náhrad podľa

nikdy nedostal do omeškania z titulu náhrad za budovy a porasty.

Odvolaciemu súdu vytkol, že opomenul pri svojom konaní a rozhodovaní jednu závažnú

skutočnosť, a to, či všetci žalobcovia si právne platne uplatnili svoje právo v lehotách podľa

Poukázal na to, že v rámci celého súdneho konania, keď vo veci

viackrát rozhodoval Okresný súd Topoľčany a Krajský súd v Nitre, žalobcovia viackrát,

najmenej jedenásťkrát menili žalobný petit a prvýkrát si úroky z omeškania uplatnili až

podaním na súd 3. novembra 1998, keď opätovne zmätočne zmenili žalobný petit a vtedy si

uplatnili okrem iných nárokov aj náhradu za budovy a trvalé porasty. V závere dovolania

zdôraznil, že ak sa dostal do omeškania s plnením pri náhrade za budovy a porasty je

nesporné, že sa tak stalo aj nesprávnym postupom a prieťahmi hlavne zo strany okresného

súdu.

V súlade s ustanovením ( v znení zákona

č. ) sa začaté konania o dovolaní, o ktorých dovolací súd nerozhodol do

31. augusta 2005 dokončia podľa práva platného do 31. augusta 2005. Dovolania boli v danej

veci podané (žalobcami 1/ až 6/) 16. júna 2005 a (žalovaným) 20. júna 2005, dovolací súd

preto v dovolacom konaní postupoval podľa v znení do

31. augusta 2005 (ďalej len ).

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podali včas účastníci konania ( ), bez nariadenia dovolacieho

pojednávania ( ) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje

proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa

je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Podľa je dovolanie

prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru

dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa je dovolanie

prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku

ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu. Napokon je dovolanie podľa

prípustné aj proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, ktorým potvrdil rozsudok,

ktorým bolo rozhodnuté inak než v prvšom rozsudku, pretože súd prvého stupňa bol viazaný

názorom súdu, ktorý prvšie rozhodnutie zrušil.

V danom prípade je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorý vykazuje

znaky rozsudku podľa (v časti výroku o náhrade za živý a mŕtvy inventár,

v časti výroku týkajúcej sa vydania majetkového podielu žalobkyniam 1/ a 3/ a vo výroku

o náhradách za budovy a trvalé porasty v časti priznaného úroku z omeškania) a podľa § 238

ods. 3 písm.b/ (vo výroku o náhradách za budovy a trvalé porasty).

Skutkové zistenia (uvedené vyššie v odôvodnení tohto rozsudku) pre posúdenie

žalobcami uplatnených nárokov, z ktorých vychádzal odvolací súd pri rozhodovaní sú

v prejednávanej veci postačujúce aj pre rozhodnutie dovolacieho súdu, podľa názoru ktorého

umožňujú záver, že dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu je okrem výroku,

ktorým zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a žalobu žalobkýň 1/ a 3/ v časti náhrady za živý

a mŕtvy inventár zamietol, vecne správny.

Po ustálení splnenia všetkých podmienok pre uplatnenie náhrad podľa zákona

č. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku

(ďalej len „zákon o pôde“), s ktorým záverom odvolacieho súdu sa dovolací súd stotožňuje,

správne odvolací súd aj ustálil, že žalobcovia si uplatnili celkovo tri nároky, z toho dva

reštitučné nároky podľa o úprave

majetkových vzťahov a vyporiadaní majetkových nárokov v družstvách (ďalej len

„transformačný zákon“).

Prvým z uplatnených bol nárok na náhradu za živý a mŕtvy inventár podľa § 20

zákona o pôde.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o pôde na zabezpečenie prevádzky poľnohospodárskej alebo

lesnej výroby má pôvodný vlastník živého a mŕtveho inventára, ako aj zásob právo na ich

náhradu, pokiaľ ich vniesol do poľnohospodárskeho družstva alebo mu boli odňaté v období

od 25. februára 1948 do 1. januára 1990. Ak pôvodný vlastník zomrel alebo ak bol vyhlásený

za mŕtveho, má právo požadovať náhradu na zabezpečenie prevádzky poľnohospodárskej

alebo lesnej výroby ďalšia oprávnená osoba uvedená v § 4 ods. 2.

Zhodne s názorom vysloveným odvolacím súdom, dovolací súd konštatuje, že zo

žalobcov, ako oprávnených osôb, ktorých právnemu predchodcovi (F.N.) boli živý a mŕtvy

inventár a zásoby odňaté v roku 1951, v zmysle citovaného ustanovenia zákona o pôde

spĺňali podmienky poľnohospodárskej výroby iba žalobkyne 1/ a 3/, a preto iba ony sa mohli

domáhať vyplatenia tejto náhrady. Z uvedeného dôvodu preto správne odvolací súd žalobu

v časti o náhradu za živý a mŕtvy inventár voči žalobcom 2/, 4/, 5/ a 6/ zamietol. Pokiaľ ide

o žalobkyne 1/ a 3/ však odvolací súd danú vec nesprávne právne posúdil (§ 241 ods. 2

písm.c/ ).

Podľa § 20 ods. 3 zákona o pôde náhrada sa poskytne vo veciach toho istého alebo

porovnateľného druhu, akosti a v množstve primeranom prevzatej časti nehnuteľnosti na

zabezpečenie prevádzky poľnohospodárskej alebo lesnej výroby; ak to nie je možné, poskytne

sa náhrada v službách na zabezpečenie poľnohospodárskej alebo lesnej výroby, prípadne

podielom sa imaní právnickej osoby uvedenej v odseku 2, a to až do výšky hodnoty odňatých

vecí v cenách ku dňu účinnosti tohto zákona, prípadne náhrada v inej forme. Od ustanovenej

náhrady sa odpočíta náhrada za živý a mŕtvy inventár a za zásoby, vyplatená pred účinnosťou

tohto zákona. Ak nedôjde k dohode, rozhodne na návrh súd.

Podľa § 20 ods. 6 zákona o pôde vláda Českej republiky a vláda Slovenskej republiky

ustanovia spôsob výpočtu výšky náhrad za veci uvedené v odseku 1 pre prípad, keď nemožno

preukázať odňatie alebo vnesenie týchto vecí alebo nemožno určiť ich súčasnú hodnotu.

V prejednávanej veci odvolací súd konštatoval, že pre prípad, že podľa citovaného

§ 20 ods. 6 zákona o pôde nemožno preukázať odňatie alebo vnesenie týchto vecí alebo

nemožno určiť ich hodnotu, spôsob výpočtu výšky náhrady určuje nariadenie vlády

č. tak, že ak nie je možné preukázať vnesenie alebo odňatie živého a mŕtveho

inventára a zásob, vypočíta sa náhrada za ne pomocou normatívu (§ 3 ods. 1). Ak nemožno

určiť súčasnú hodnotu odňatého inventára a nepoužije sa normatív, vypočíta sa výška náhrad

podľa sadzieb v prílohe (§ 4). V danej veci pre spôsob výpočtu náhrady za odňatý živý

a mŕtvy inventár a zásoby nebolo možné použiť normatív, pretože zo zápisnice o odňatí

majetku z 18. októbra 1951 nesporne vyplývala konkretizácia odňatého majetku. Podľa

uvedeného zoznamu vecí bolo možné určiť ich hodnotu v cenách ku dňu účinnosti zákona

č. , preto nebol dôvod počítať výšku náhrady podľa normatívu. Náhrada za živý

a mŕtvy inventár podľa § 20 zákona o pôde bola žalobkyniam 1/ a 3/ už poskytnutá v rámci

plnenia dohody so žalovaným o vydaní majetkového podielu tým, že žalovaný vydal

žalobkyniam majetkový podiel vrátane náhrady za živý a mŕtvy inventár. Výška tejto náhrady

bola žalovaným vypočítaná správne vychádzajúc zo znaleckého posudku v súlade s vládnym

nariadením č. , keď podiel náhrady za odňatý živý a mŕtvy inventár a zásoby

pripadajúci na každú zo žalobkýň bol 39 122 Sk. Potom žaloba žalobkýň 1/ a 3/ v časti

týkajúcej sa nároku na náhradu za živý a mŕtvy inventár nebola dôvodná.

V tejto súvislosti však záver odvolacieho súdu, že v danej veci pre spôsob výpočtu

náhrady za odňatý živý a mŕtvy inventár a zásob nebolo možné použiť normatív, pretože zo

zápisnice o odňatí majetku z 18. októbra 1951 nesporne vyplýva konkretizácia odňatého

majetku, je nesprávny. Aj keď je pravdou, že v uvedenej zápisnici je konkretizovaný určitý

odňatý majetok, zrejme nedopatrením ušiel pozornosti odvolacieho súdu dovetok tejto

zápisnice, podľa ktorého „všetok nemovitý majetok pozostávajúci tak z pôdohospodárskeho

majetku aj hospodárskych a aj obytných budov, taktiež všetok movitý majetok, živý a mŕtvy

inventár, dnešným dňom sa odoberá doterajšiemu užívateľovi a prideľuje sa do trvalého

užívania a majetku J. vo V.. Taktiež sa odovzdáva aj všetok majetok, ktorý prípadne neni

v tejto zápisnici uvedený ale bol na odovzdanom majetku užívaný“.

Z uvedeného je zrejmé, na čo ostatne poukazujú aj žalobcovia v dovolaní, že

spomínaná zápisnica o odňatí nehnuteľného a hnuteľného majetku (živého a mŕtveho

inventára) právnemu predchodcovi žalobcov nemôže slúžiť ako hodnoverný podklad pre

výpočet náhrad, ako to urobil odvolací súd, pretože nie je dokladom presne špecifikujúcim

a úplným vo vzťahu k celému odňatému majetku.

Pokiaľ ide o druhý žalobcami uplatnený nárok, ide o nárok na náhradu za budovy

a trvalé porasty podľa § 14 a § 15 zákona o pôde. Pri tomto uplatnenom nároku sa odvolací

súd stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, ktorý z titulu náhrady za budovy a trvalé porasty

priznal (vo svojom poslednom – v poradí štvrtom rozsudku) každému zo žalobcov 1/ až 6/

sumu 35 733,50 Sk, a to zhodne s poslednou zmenou žalobného návrhu z 24. mája 2002 (č.l.

398 spisu), ktorú zmenu návrhu súd prvého stupňa pripustil procesným uznesením 4. júna

2003. Nakoľko s týmito právnymi závermi sa stotožnil aj dovolací súd, pri tomto uplatnenom

nároku dovolanie žalobcov 1/ až 6/ nie je dôvodné, a to ani v časti výroku, ktorým odvolací

súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že žalobcom 1/ až 6/ každému z priznanej,

vyššie uvedenej sumy 35 733,50 Sk priznal úrok z omeškania 19,5 % od 3. novembra 1995 do

zaplatenia, zohľadniac žalovaným vznesenú námietku premlčania. Je totiž pravdou, ako to

uvádza odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku, že žalobcovia si prvýkrát úroky

z omeškania uplatnili až písomným podaním 3. novembra 1998, ktorým zmenili žalobný petit

a uplatnili si okrem iných nárokov aj náhradu za budovy a trvalé porasty v sume po

35 733,50 Sk s 3 % úrokom z omeškania od 28. decembra 1992 do 30. apríla 1995 a s 22 %

úrokom z omeškania od 1. mája 1995 do zaplatenia. Tvrdenie žalobcov v dovolaní, že úroky

z omeškania si uplatnili už v písomnom podaní na súd 3. októbra 1994 je síce pravdivé, avšak

tento úrok z omeškania súvisel len s pôvodne žalobcami požadovaným nedoplatkom na

nájomnom.

Posledným z uplatnených nárokov bol nárok žalobkýň 1/ a 3/ na vydanie majetkového

podielu podľa § 17 transformačného zákona. Aj v súvislosti s týmto uplatneným nárokom sa

dovolací súd stotožnil s právnym záverom vysloveným odvolacím súdom, na odôvodnenie

ktorého preto dovolací súd v celom rozsahu poukazuje.

Pokiaľ ide o dovolanie žalovaného, smerujúce do časti výroku rozhodnutia

odvolacieho súdu o priznaných úrokoch z omeškania, toto nie je dôvodné. Tvrdenie

žalovaného v dovolaní nie je v žiadnom rozpore s konštatovaním odvolacieho súdu (ako je

uvedené už vyššie v odôvodnení tohto rozsudku), že žalobcovia si prvýkrát úroky

z omeškania v súvislosti s náhradou za budovy a trvalé porasty uplatnili až podaním na súd

3. novembra 1998, a tak po zohľadnení žalovaným vznesenej námietky premlčania správne

odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a žalobcom 1/ až 6/ (spolu s náhradou za

budovy a trvalé porasty) priznal úrok z omeškania od 3. novembra 1995.

So zreteľom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa

rozsudok odvolacieho súdu vo výroku, ktorým zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a žalobu

žalobkýň 1/ a 3/ v časti náhrady za živý a mŕtvy inventár zamietol a v súvisiacom výroku

o trovách konania zrušil a podľa mu vec v rozsahu zrušenia vrátil na

ďalšie konanie s tým, že v novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného

a dovolacieho konania. Vo zvyšku dovolanie žalobcov (t.j. žalobcov 2/, 4/, 5/ a 6/ pokiaľ sa

ním napáda výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol rozsudok súdu prvého stupňa

zmenený tak, že žaloba o náhradu za živý a mŕtvy inventár bola zamietnutá, žalobcov 1/ až 6/

pokiaľ sa ním napáda výrok rozsudku odvolacieho súdu o priznaných náhradách za zbúrané

stavby a zničené porasty, a žalobkýň 1/ a 3/ pokiaľ sa ním napáda výrok rozsudku

odvolacieho súdu, ktorým bol rozsudok súdu prvého stupňa zmenený tak, že žaloba o vydanie

majetkového podielu bola zamietnutá) ako aj dovolanie žalovaného zamietol (§ 243b ods. 1

).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. januára 2008

JUDr. Eva Sakálová, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia :