Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
3e8/374814.a6f8bf.pdf
PDF · 131.18 KB
No categories available
4Cdo/164/2005
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Evy Sakálovej a sudcov JUDr. Ľubora Šeba a JUDr. Petra Priehodu v právnej veci
žalobcov 1/ V. J., bývajúcej v B., 2/ M. D., bývajúcej vo V., 3/ E. J., bývajúcej v P., D.,
4/ P. N. bývajúceho v B., T., 5/ E. H. bývajúcej v P.,, 6/ P. N. bývajúceho v P., zastúpených
JUDr. A. K., advokátkou v N., proti žalovanému P., P., zastúpenému JUDr. P. D., advokátom
v P., o zaplatenie náhrad podľa zákona č. 229/1991 Zb. a zákona č. 42/1992 Zb., vedenej
na Okresnom súde Topoľčany pod sp.zn. 11 C 177/92, o dovolaniach žalobcov 1/ až 6/
a žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Nitre zo 16. februára 2005 sp.zn. 7 Co
127/2004, rozhodol
t a k t o :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre zo 16. februára
2005 sp.zn. 7 Co 127/2004 vo výroku, ktorým zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a žalobu
žalobkýň 1/ a 3/ v časti náhrady za živý a mŕtvy inventár zamietol a v súvisiacom výroku
o trovách konania z r u š u j e a vec mu v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie konanie.
Z a m i e t a dovolanie žalobcov 2/, 4/, 5/ a 6/ pokiaľ sa ním napáda výrok rozsudku
Krajského súdu v Nitre zo 16. februára 2005 sp.zn. 7 Co 127/2004, ktorým bol rozsudok súdu
prvého stupňa zmenený tak, že žaloba o náhradu za živý a mŕtvy inventár bola zamietnutá.
Z a m i e t a dovolanie žalobcov 1/ až 6/ pokiaľ sa ním napáda výrok rozsudku
Krajského súdu v Nitre zo 16. februára 2005 sp.zn. 7 Co 127/2004 o priznaných náhradách za
zbúrané stavby a zničené porasty.
Z a m i e t a dovolanie žalobkýň 1/ a 3/ pokiaľ sa ním napáda výrok rozsudku
Krajského súdu v Nitre zo 16. februára 2005 sp.zn. 7 Co 127/2004, ktorým bol rozsudok súdu
prvého stupňa zmenený tak, že žaloba o vydanie majetkového podielu bola zamietnutá.
Z a m i e t a dovolanie žalovaného.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Topoľčany rozsudkom z 26. februára 2004, č.k. 11 C 177/92-458 uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť z titulu náhrady za živý a mŕtvy inventár podľa § 20 zákona
č. 229/1991 Zb. žalobkyniam 1/ a 3/ každej sumu 50 095 Sk s 3 % úrokom z omeškania od
31. decembra 1992 do 30. apríla 1995 a s 22 % úrokom od 1. mája 1995 do zaplatenia,
žalobcom 2/, 4/ a 5/ každému po 89 217 Sk s 3 % úrokom z omeškania od 31. decembra 1992
do 30. apríla 1995 a s 22 % úrokom od 1. mája 1995 do zaplatenia a žalobcovi 6/ sumu
148 542 Sk s 3 % úrokom z omeškania od 31. decembra 1992 do 30. apríla 1995 a s 22 %
úrokom od 1. mája 1995 do zaplatenia, ďalej povinnosť zaplatiť každému zo žalobcov z titulu
náhrady za budovy a trvalé porasty podľa § 14 a § 16 zákona č. 229/1991 Zb. sumu
35 733,50 Sk s 3 % úrokom z omeškania od 31. decembra 1992 do 30. apríla 1995 a s 22 %
úrokom od 1. mája 1995 do zaplatenia. Okrem toho uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
z titulu majetkového podielu podľa zákona č. 42/1992 Zb. každej zo žalobkýň 1/ a 3/ sumu
275 510 Sk s 3 % úrokom z omeškania od 1. marca 1992 do 30. apríla 1995 a s 22 % úrokom
od 1. mája 1995 do zaplatenia. Žalovaného zaviazal na náhradu trov žalobcov 1/, 2/, 3/, 5/,
a 6/ každému po 17 600 Sk a žalobcovi 4/ 18 354 Sk z titulu trov právneho zastúpenia
predchádzajúcim zástupcom JUDr. K. a náhradu trov právneho zastúpenia advokátkou JUDr.
K. v sume 154 807 Sk na jej (bližšie nešpecifikovaný) účet do troch dní od právoplatnosti
rozsudku. Toto svoje (posledné – v poradí „štvrté“) rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobcovia
sú dedičia po zomrelom K. N., ktorému bol podľa zápisnice z 18. októbra 1951 odobratý
celý hnuteľný a nehnuteľný majetok a tento bol následne odovzdaný do trvalého užívania
právnemu predchodcovi žalovaného – J. V.. Žalobcovia 12. júla 1991 požiadali žalovaného
o náhradu za odňatý majetok a 18. septembra 1991 aj Pozemkový úrad v Topoľčanoch
o odstránenie majetkových krívd a vrátenie majetku, pričom boli pozemkovým úradom
usmernení, aby uzavreli so žalovaným dohodu o spôsobe hospodárenia na pozemkoch, keďže
podľa § 22 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. zaniklo právo družstevného užívania pozemkov
a náhrady za odňatý živý a mŕtvy inventár sa môžu domáhať od žalovaného v zmysle
ustanovenia § 20 zákona č. 229/1991 Zb. Následne došlo medzi žalobcami a žalovaným k
čiastočnej dohode o uplatnených nárokoch, a to k dohode o nájme poľnohospodárskej pôdy
žalovaným a o vydaní pozemkov žalobkyniam 1/ a 3/ ako súkromne hospodáriacim osobám.
Žalovaný uznal nárok žalobcov aj na vydanie majetkového podielu podľa transformačného
zákona č. 42/1992 Zb., ktorý čiastočne plnil. Oprávnenosť žalobcov na podanie žaloby súd
prvého stupňa vyvodil s odkazom na ustanovenie § 4 ods. 2 písm.c/ zákona č. 229/1991 Zb.
o pôde a povinnosť žalovaného oprel o ustanovenie § 5 ods. 1 tohto zákona, pretože právny
predchodca žalovaného prevzal nehnuteľnosti a sám žalovaný sa považoval za povinnú osobu,
keď uzavrel so žalobcami v roku 1993 a 1994 dohody, z ktorých plnil. Žalovanému takto
vznikla povinnosť zaplatiť žalobcom náhradu za živý a mŕtvy inventár podľa § 20 ods. 1 až 5
zákona č. 229/1991 Zb., náhradu za budovy a trvalé porasty podľa § 14 a § 16 zákona
č. 229/1991 Zb., pretože lehotu na podanie výzvy dodržali. Náhradu priznal všetkým
žalobcom za živý a mŕtvy inventár vo vyššie uvedených sumách, ktoré vypočítal podľa
nariadenia vlády č. 97/1992 Zb. s použitím normatívu podľa výmery pôdy vo vlastníctve
každého zo žalobcov. Výšku náhrady za budovy a trvalé porasty určil podľa ich hodnoty
zistenej znaleckým posudkom znalkyne Ing. C. ku dňu účinnosti zákona č. 229/1991 Zb.
Okrem uvedených náhrad priznal žalobkyniam 1/ a 3/ ako súkromne hospodáriacim
roľníčkam aj právo na vydanie majetkového podielu podľa zákona č. 42/1992 Zb., keď
dospel k záveru, že žalovaný nesprávne vypočítal majetkový podiel žalobkýň, ktorý má byť
vyšší vzhľadom na rozsah majetku odňatého ich právnemu predchodcovi a užívaného
žalovaným; neboli v ňom totiž zarátané budovy a trvalé porasty, ale len pôda a odňatý živý
a mŕtvy inventár. Výšku majetkového podielu vypočítal podľa hodnoty vneseného majetku
násobenej koeficientom 3,21 (platný pre žalovaného podľa transformačného projektu) a po
zohľadnení toho, čo žalovaný žalobkyniam už poskytol z titulu majetkového podielu.
Krajský súd v Nitre na odvolanie žalovaného rozsudkom (po tom, ako predchádzajúce
tri rozsudky súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie) zo 16. februára 2005
sp.zn. 7 Co 127/2004 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalovanému
uložil povinnosť zaplatiť žalobcom 1/ až 6/ každému po 35 733,50 Sk s 19,5 % úrokom
z omeškania od 3. novembra 1995 do zaplatenia do 3 dní a vo zvyšku žalobu zamietol.
Žalovanému náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania nepriznal a uložil mu
povinnosť zaplatiť náhradu trov štátu v sume 6 325 Sk na účet Okresného súdu Topoľčany do
troch dní. Svoje rozhodnutie po ustálení splnenia podmienok pre uplatnenie náhrad podľa
zákona č. 229/1991 Zb., t.j., že žalobcovia sú oprávnenými osobami podľa § 4 ods. 1, ods. 2
písm.c/ citovaného zákona, že žalovaný je povinnou osobou podľa § 5 ods. 1, ods. 2 písm.a/
citovaného zákona, že k odňatiu majetku právnemu predchodcovi žalobcov a jeho prevzatiu
inou právnickou osobou (J. V.) došlo v rozhodnom období (25. február 1948 až 1. január
1990) bez právneho dôvodu podľa § 6 ods. 1 písm.p/ zákona č. 229/1991 Zb., a že včas,
v lehotách v tomto zákone uvedených si žalobcovia svoje nároky uplatnili, odôvodnil tým, že
po tom, ako žalobcovia svoj žalobný návrh niekoľkokrát v priebehu konania menili,
naposledy podaním z 24. mája 2002, ktorú zmenu súd prvého stupňa pripustil a takto
zmenenej žalobe v celom rozsahu vyhovel, si žalobcovia uplatnili niekoľko nárokov. Prvým
bol nárok na náhradu za živý a mŕtvy inventár podľa § 20 zákona č. 229/1991 Zb. Žalobcovia
ako oprávnené osoby majú právo požadovať náhradu za živý a mŕtvy inventár a zásoby, ktoré
boli odňaté ich právnemu predchodcovi v roku 1951. Táto náhrada je však viazaná na
splnenie podmienky prevádzky poľnohospodárskej výroby oprávnenou osobou, čo v tomto
prípade spĺňali len žalobkyne 1/ a 3/ ako osoby súkromne hospodáriace na
poľnohospodárskych pozemkoch, ktoré im boli vrátené. Ostatní žalobcovia uvedenú
podmienku nespĺňali, preto voči nim bolo potrebné žalobu o náhradu za živý a mŕtvy inventár
zamietnuť. U žalobkýň 1/ a 3/ bolo potrebné skúmať, či im už žalovaný túto náhradu
neposkytol, pretože už čiastočne splnil ich reštitučné nároky. Žalobkyne nepopierali, že
žalovaný im náhradu za živý a mŕtvy inventár vyplatil, a to v sume 39 122 Sk pri vydaní
majetkového podielu, no tvrdili, že im táto náhrada patrí vo vyššej sume. Vychádzali z iného
spôsobu výpočtu náhrady – podľa normatívu v zmysle nariadenia vlády č. 97/1992 Zb.
o úprave náhrad podľa zákona č. 229/1991 Zb., a nie podľa hodnoty odňatého živého
a mŕtveho inventára a zásob určených znaleckým posudkom. V danej veci pre spôsob výpočtu
náhrady za odňatý živý a mŕtvy inventár a zásoby nebolo možné použiť normatív, pretože zo
zápisnice o odňatí majetku z 18. októbra 1951 nesporne vyplýva konkretizácia odňatého
majetku. Podľa uvedeného zoznamu vecí bolo možné určiť ich hodnotu v cenách ku dňu
účinnosti zákona č. 229/1991 Zb. tak, ako to vyplýva zo znaleckého posudku znalca
Ing. M. P., preto nebol dôvod počítať výšku náhrady podľa normatívu. Náhrada za živý
a mŕtvy inventár podľa § 20 zákona č. 229/1991 Zb. bola žalobkyniam 1/ a 3/ už poskytnutá
v rámci plnenia dohody so žalovaným o vydaní majetkového podielu tým, že žalovaný vydal
žalobkyniam majetkový podiel vrátane náhrady za živý a mŕtvy inventár. Výška tejto
náhrady bola žalovaným vypočítaná správne vychádzajúc zo znaleckého posudku a v súlade
s vládnym nariadením č. 97/1992 Zb., keď podiel náhrady za odňatý živý a mŕtvy inventár
a zásoby pripadajúci na každú zo žalobkýň bol 39 122 Sk. Potom žaloba žalobkýň 1/ a 3/
v časti týkajúcej sa nároku na náhradu za živý a mŕtvy inventár nebola dôvodná, preto v tejto
časti bolo potrebné napadnutý prvostupňový rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť. Ďalším
uplatneným nárokom žalobcov bola náhrada za budovy a trvalé porasty podľa § 14 a § 15
zákona č. 229/1991 Zb. Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že právnemu
predchodcovi žalobcov bol odňatý všetok hnuteľný i nehnuteľný majetok s tým, že na
bývanie mu bola ponechaná len jedna budova – rodinný dom č. 5, za ktorý si žalobcovia
neuplatnili náhradu; ďalšie budovy (obytné i poľnohospodárske) mu boli odňaté a prevzalo
ich do užívania jednotné roľnícke družstvo. Podľa znaleckého posudku znalkyne
Ing. C. č. X. z 28. februára 1994 a doplnku k tomuto posudku z 20. júna 1994 náhrada za
zbúrané stavby (byt v dome č. 10, poľnohospodárske stavby – salaš, pajta, sýpka a maštaľ,
ploty a vonkajšie úpravy – žumpy a hnojisko), za zničené trvalé porasty (ovocné stromy, vinič
a borovice na pasienku) a rozdiel v cene za vrátené a znehodnotené budovy (dom č. 11
a vedľajšia stavba – komora) predstavuje sumu 428 803 Sk, z čoho žalobcom patrí ako
náhrada len polovica vzhľadom na výšku spoluvlastníckeho podielu ich právneho
predchodcu, a z toho potom na každého zo žalobcov pripadá náhrada vo výške 35 733,50 Sk,
ktorú aj súd prvého stupňa žalobcom správne priznal. Nesprávne však priznal úroky
z omeškania, preto v počiatku omeškania a výške úrokov z omeškania v časti priznanej
náhrady za budovy a trvalé porasty bolo potrebné rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť.
Posledný uplatnený nárok sa týkal práva na vydanie majetkového podielu podľa § 17 zákona
č. 42/1992 Zb. žalobkyniam 1/ a 3/, každej vo výške 275 510 Sk s úrokom z omeškania podľa
poslednej zmeny návrhu z 12. septembra 2003. Žalobkyne tvrdili, že žalovaný im čiastočne
plnil, keď im vydal majetkový podiel každej po 214 288 Sk, ale takto vypočítaný majetkový
podiel ony nepovažujú za správny, pretože bol vypočítaný len za pôdu a odpracované roky,
a nie aj za iný vnesený majetok (živý a mŕtvy inventár, budovy a trvalé porasty). Takýto
žalobný návrh však nemá oporu v zákone č. 42/1992 Zb. Súd totiž nie je oprávnený
preskúmavať správnosť výpočtu majetkového podielu vypočítaného žalovaným podľa zásad
schváleného transformačného projektu, ktorý je záväzný pre družstvo i oprávnené osoby.
Žalobkyniam bol nesporne vypočítaný majetkový podiel v zmysle § 13 ods. 2 zákona
č. 42/1992 Zb. vydaný, preto ich žaloba o zaplatenie ďalšej sumy z titulu majetkového
podielu nebola podaná dôvodne. O náhrade trov (prvostupňového i odvolacieho) konania
rozhodol podľa § 224 ods. 1, 2 O.s.p. a § 150 O.s.p. s tým, že dôvody hodné osobitného
zreteľa na strane žalobcov videl v charaktere a príčine tohto konania. O náhrade trov štátu
rozhodol podľa § 224 ods. 1, 2 O.s.p. a § 148 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie žalobcovia i žalovaný.
Žalobcovia navrhli rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie
konanie. Vyčítali odvolaciemu súdu, že jeho rozhodnutie vychádza zo skutkového zistenia,
ktoré nemá v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní a spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.). Poukázali na to, že zápisnica o odňatí
majetku z 18. októbra 1951 je neúplná, nie sú v nej uvedené všetky veci, ktoré boli odňaté
a nebola ani podpísaná ich právnym predchodcom. Z právneho hľadiska tak môže slúžiť ako
doklad, že došlo k odňatiu určitého majetku, avšak nie majetku presne špecifikovaného
a úplného. Nemôže tak slúžiť ako hodnoverný podklad pre výpočet náhrad. V tejto súvislosti
vyslovili názor, že pre výpočet náhrad za živý a mŕtvy inventár sa má použiť normatív a pri
spôsobe výpočtu sa treba oprieť o nariadenie vlády č. 97/1992 Zb. Následne by sa mal zvýšiť
majetkový podiel príslušným koeficientom. Popreli, že by sa odvolací súd pri svojom
rozhodnutí opieral o znalecký posudok Ing. P. a odvolaciemu súdu tiež vytkli, že nesprávne v
rozhodnutí uviedol cenu strojov vydaných žalobkyniam 1/, 3/. V súvislosti s náhradou
za budovy a trvalé porasty uviedli, že podľa zákona o transformácii sa na majetkový podiel
napočítava všetok vložený majetok, teda aj budovy a trvalé porasty. Odvolací súd žalobcom
priznal za budovy a trvalé porasty 35 733 Sk, nenavýšil však túto sumu o koeficient 3,21
ustanovený žalovaným pre výpočet majetkového podielu, t.j. o 114 705 Sk pre
každého žalobcu ako oprávnenú osobu. V závere dovolania nesúhlasili s tvrdením
odvolacieho súdu, že úroky z omeškania si prvýkrát uplatnili na súde až podaním 3. novembra
1998, a trvali na priznaní úrokov z omeškania od 31. decembra 1992, a konečne vytkli, že sa
odvolací súd nezaoberal s trovami, ktoré vznikli žalobcom v súvislosti s predkladaním
znaleckých posudkov.
Žalovaný napadol dovolaním rozsudok odvolacieho súdu v časti výroku o úrokoch
z omeškania, v tejto napadnutej časti ho navrhol zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na
ďalšie konanie. V dôvodoch dovolania uviedol, že sa voči žalobcom vo veci náhrad podľa
zákona č. 229/1991 Zb. nikdy nedostal do omeškania z titulu náhrad za budovy a porasty.
Odvolaciemu súdu vytkol, že opomenul pri svojom konaní a rozhodovaní jednu závažnú
skutočnosť, a to, či všetci žalobcovia si právne platne uplatnili svoje právo v lehotách podľa
zákona č. 229/1991 Zb. Poukázal na to, že v rámci celého súdneho konania, keď vo veci
viackrát rozhodoval Okresný súd Topoľčany a Krajský súd v Nitre, žalobcovia viackrát,
najmenej jedenásťkrát menili žalobný petit a prvýkrát si úroky z omeškania uplatnili až
podaním na súd 3. novembra 1998, keď opätovne zmätočne zmenili žalobný petit a vtedy si
uplatnili okrem iných nárokov aj náhradu za budovy a trvalé porasty. V závere dovolania
zdôraznil, že ak sa dostal do omeškania s plnením pri náhrade za budovy a porasty je
nesporné, že sa tak stalo aj nesprávnym postupom a prieťahmi hlavne zo strany okresného
súdu.
V súlade s ustanovením § 372 ods. 2 O.s.p. (zákona č. 99/1963 Zb. v znení zákona
č. 341/2005 Z.z.) sa začaté konania o dovolaní, o ktorých dovolací súd nerozhodol do
31. augusta 2005 dokončia podľa práva platného do 31. augusta 2005. Dovolania boli v danej
veci podané (žalobcami 1/ až 6/) 16. júna 2005 a (žalovaným) 20. júna 2005, dovolací súd
preto v dovolacom konaní postupoval podľa Občianskeho súdneho poriadku v znení do
31. augusta 2005 (ďalej len O.s.p.).
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje
proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Podľa § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie
prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru
dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 písm.a/ O.s.p. je dovolanie
prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku
ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu. Napokon je dovolanie podľa § 238 ods. 3 písm.b/ O.s.p.
prípustné aj proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, ktorým potvrdil rozsudok,
ktorým bolo rozhodnuté inak než v prvšom rozsudku, pretože súd prvého stupňa bol viazaný
názorom súdu, ktorý prvšie rozhodnutie zrušil.
V danom prípade je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorý vykazuje
znaky rozsudku podľa § 238 ods. 1 O.s.p. (v časti výroku o náhrade za živý a mŕtvy inventár,
v časti výroku týkajúcej sa vydania majetkového podielu žalobkyniam 1/ a 3/ a vo výroku
o náhradách za budovy a trvalé porasty v časti priznaného úroku z omeškania) a podľa § 238
ods. 3 písm.b/ O.s.p. (vo výroku o náhradách za budovy a trvalé porasty).
Skutkové zistenia (uvedené vyššie v odôvodnení tohto rozsudku) pre posúdenie
žalobcami uplatnených nárokov, z ktorých vychádzal odvolací súd pri rozhodovaní sú
v prejednávanej veci postačujúce aj pre rozhodnutie dovolacieho súdu, podľa názoru ktorého
umožňujú záver, že dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu je okrem výroku,
ktorým zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a žalobu žalobkýň 1/ a 3/ v časti náhrady za živý
a mŕtvy inventár zamietol, vecne správny.
Po ustálení splnenia všetkých podmienok pre uplatnenie náhrad podľa zákona
č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku
(ďalej len „zákon o pôde“), s ktorým záverom odvolacieho súdu sa dovolací súd stotožňuje,
správne odvolací súd aj ustálil, že žalobcovia si uplatnili celkovo tri nároky, z toho dva
reštitučné nároky podľa zákona o pôde a jeden nárok podľa zákona č. 42/1992 Zb. o úprave
majetkových vzťahov a vyporiadaní majetkových nárokov v družstvách (ďalej len
„transformačný zákon“).
Prvým z uplatnených bol nárok na náhradu za živý a mŕtvy inventár podľa § 20
zákona o pôde.
Podľa § 20 ods. 1 zákona o pôde na zabezpečenie prevádzky poľnohospodárskej alebo
lesnej výroby má pôvodný vlastník živého a mŕtveho inventára, ako aj zásob právo na ich
náhradu, pokiaľ ich vniesol do poľnohospodárskeho družstva alebo mu boli odňaté v období
od 25. februára 1948 do 1. januára 1990. Ak pôvodný vlastník zomrel alebo ak bol vyhlásený
za mŕtveho, má právo požadovať náhradu na zabezpečenie prevádzky poľnohospodárskej
alebo lesnej výroby ďalšia oprávnená osoba uvedená v § 4 ods. 2.
Zhodne s názorom vysloveným odvolacím súdom, dovolací súd konštatuje, že zo
žalobcov, ako oprávnených osôb, ktorých právnemu predchodcovi (F.N.) boli živý a mŕtvy
inventár a zásoby odňaté v roku 1951, v zmysle citovaného ustanovenia zákona o pôde
spĺňali podmienky poľnohospodárskej výroby iba žalobkyne 1/ a 3/, a preto iba ony sa mohli
domáhať vyplatenia tejto náhrady. Z uvedeného dôvodu preto správne odvolací súd žalobu
v časti o náhradu za živý a mŕtvy inventár voči žalobcom 2/, 4/, 5/ a 6/ zamietol. Pokiaľ ide
o žalobkyne 1/ a 3/ však odvolací súd danú vec nesprávne právne posúdil (§ 241 ods. 2
písm.c/ O.s.p.).
Podľa § 20 ods. 3 zákona o pôde náhrada sa poskytne vo veciach toho istého alebo
porovnateľného druhu, akosti a v množstve primeranom prevzatej časti nehnuteľnosti na
zabezpečenie prevádzky poľnohospodárskej alebo lesnej výroby; ak to nie je možné, poskytne
sa náhrada v službách na zabezpečenie poľnohospodárskej alebo lesnej výroby, prípadne
podielom sa imaní právnickej osoby uvedenej v odseku 2, a to až do výšky hodnoty odňatých
vecí v cenách ku dňu účinnosti tohto zákona, prípadne náhrada v inej forme. Od ustanovenej
náhrady sa odpočíta náhrada za živý a mŕtvy inventár a za zásoby, vyplatená pred účinnosťou
tohto zákona. Ak nedôjde k dohode, rozhodne na návrh súd.
Podľa § 20 ods. 6 zákona o pôde vláda Českej republiky a vláda Slovenskej republiky
ustanovia spôsob výpočtu výšky náhrad za veci uvedené v odseku 1 pre prípad, keď nemožno
preukázať odňatie alebo vnesenie týchto vecí alebo nemožno určiť ich súčasnú hodnotu.
V prejednávanej veci odvolací súd konštatoval, že pre prípad, že podľa citovaného
§ 20 ods. 6 zákona o pôde nemožno preukázať odňatie alebo vnesenie týchto vecí alebo
nemožno určiť ich hodnotu, spôsob výpočtu výšky náhrady určuje nariadenie vlády
č. 97/1992 Zb. tak, že ak nie je možné preukázať vnesenie alebo odňatie živého a mŕtveho
inventára a zásob, vypočíta sa náhrada za ne pomocou normatívu (§ 3 ods. 1). Ak nemožno
určiť súčasnú hodnotu odňatého inventára a nepoužije sa normatív, vypočíta sa výška náhrad
podľa sadzieb v prílohe (§ 4). V danej veci pre spôsob výpočtu náhrady za odňatý živý
a mŕtvy inventár a zásoby nebolo možné použiť normatív, pretože zo zápisnice o odňatí
majetku z 18. októbra 1951 nesporne vyplývala konkretizácia odňatého majetku. Podľa
uvedeného zoznamu vecí bolo možné určiť ich hodnotu v cenách ku dňu účinnosti zákona
č. 229/1991 Zb., preto nebol dôvod počítať výšku náhrady podľa normatívu. Náhrada za živý
a mŕtvy inventár podľa § 20 zákona o pôde bola žalobkyniam 1/ a 3/ už poskytnutá v rámci
plnenia dohody so žalovaným o vydaní majetkového podielu tým, že žalovaný vydal
žalobkyniam majetkový podiel vrátane náhrady za živý a mŕtvy inventár. Výška tejto náhrady
bola žalovaným vypočítaná správne vychádzajúc zo znaleckého posudku v súlade s vládnym
nariadením č. 97/1992 Zb., keď podiel náhrady za odňatý živý a mŕtvy inventár a zásoby
pripadajúci na každú zo žalobkýň bol 39 122 Sk. Potom žaloba žalobkýň 1/ a 3/ v časti
týkajúcej sa nároku na náhradu za živý a mŕtvy inventár nebola dôvodná.
V tejto súvislosti však záver odvolacieho súdu, že v danej veci pre spôsob výpočtu
náhrady za odňatý živý a mŕtvy inventár a zásob nebolo možné použiť normatív, pretože zo
zápisnice o odňatí majetku z 18. októbra 1951 nesporne vyplýva konkretizácia odňatého
majetku, je nesprávny. Aj keď je pravdou, že v uvedenej zápisnici je konkretizovaný určitý
odňatý majetok, zrejme nedopatrením ušiel pozornosti odvolacieho súdu dovetok tejto
zápisnice, podľa ktorého „všetok nemovitý majetok pozostávajúci tak z pôdohospodárskeho
majetku aj hospodárskych a aj obytných budov, taktiež všetok movitý majetok, živý a mŕtvy
inventár, dnešným dňom sa odoberá doterajšiemu užívateľovi a prideľuje sa do trvalého
užívania a majetku J. vo V.. Taktiež sa odovzdáva aj všetok majetok, ktorý prípadne neni
v tejto zápisnici uvedený ale bol na odovzdanom majetku užívaný“.
Z uvedeného je zrejmé, na čo ostatne poukazujú aj žalobcovia v dovolaní, že
spomínaná zápisnica o odňatí nehnuteľného a hnuteľného majetku (živého a mŕtveho
inventára) právnemu predchodcovi žalobcov nemôže slúžiť ako hodnoverný podklad pre
výpočet náhrad, ako to urobil odvolací súd, pretože nie je dokladom presne špecifikujúcim
a úplným vo vzťahu k celému odňatému majetku.
Pokiaľ ide o druhý žalobcami uplatnený nárok, ide o nárok na náhradu za budovy
a trvalé porasty podľa § 14 a § 15 zákona o pôde. Pri tomto uplatnenom nároku sa odvolací
súd stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, ktorý z titulu náhrady za budovy a trvalé porasty
priznal (vo svojom poslednom – v poradí štvrtom rozsudku) každému zo žalobcov 1/ až 6/
sumu 35 733,50 Sk, a to zhodne s poslednou zmenou žalobného návrhu z 24. mája 2002 (č.l.
398 spisu), ktorú zmenu návrhu súd prvého stupňa pripustil procesným uznesením 4. júna
2003. Nakoľko s týmito právnymi závermi sa stotožnil aj dovolací súd, pri tomto uplatnenom
nároku dovolanie žalobcov 1/ až 6/ nie je dôvodné, a to ani v časti výroku, ktorým odvolací
súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že žalobcom 1/ až 6/ každému z priznanej,
vyššie uvedenej sumy 35 733,50 Sk priznal úrok z omeškania 19,5 % od 3. novembra 1995 do
zaplatenia, zohľadniac žalovaným vznesenú námietku premlčania. Je totiž pravdou, ako to
uvádza odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku, že žalobcovia si prvýkrát úroky
z omeškania uplatnili až písomným podaním 3. novembra 1998, ktorým zmenili žalobný petit
a uplatnili si okrem iných nárokov aj náhradu za budovy a trvalé porasty v sume po
35 733,50 Sk s 3 % úrokom z omeškania od 28. decembra 1992 do 30. apríla 1995 a s 22 %
úrokom z omeškania od 1. mája 1995 do zaplatenia. Tvrdenie žalobcov v dovolaní, že úroky
z omeškania si uplatnili už v písomnom podaní na súd 3. októbra 1994 je síce pravdivé, avšak
tento úrok z omeškania súvisel len s pôvodne žalobcami požadovaným nedoplatkom na
nájomnom.
Posledným z uplatnených nárokov bol nárok žalobkýň 1/ a 3/ na vydanie majetkového
podielu podľa § 17 transformačného zákona. Aj v súvislosti s týmto uplatneným nárokom sa
dovolací súd stotožnil s právnym záverom vysloveným odvolacím súdom, na odôvodnenie
ktorého preto dovolací súd v celom rozsahu poukazuje.
Pokiaľ ide o dovolanie žalovaného, smerujúce do časti výroku rozhodnutia
odvolacieho súdu o priznaných úrokoch z omeškania, toto nie je dôvodné. Tvrdenie
žalovaného v dovolaní nie je v žiadnom rozpore s konštatovaním odvolacieho súdu (ako je
uvedené už vyššie v odôvodnení tohto rozsudku), že žalobcovia si prvýkrát úroky
z omeškania v súvislosti s náhradou za budovy a trvalé porasty uplatnili až podaním na súd
3. novembra 1998, a tak po zohľadnení žalovaným vznesenej námietky premlčania správne
odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a žalobcom 1/ až 6/ (spolu s náhradou za
budovy a trvalé porasty) priznal úrok z omeškania od 3. novembra 1995.
So zreteľom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 243b ods. 1 O.s.p.
rozsudok odvolacieho súdu vo výroku, ktorým zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a žalobu
žalobkýň 1/ a 3/ v časti náhrady za živý a mŕtvy inventár zamietol a v súvisiacom výroku
o trovách konania zrušil a podľa § 243b ods. 2 O.s.p. mu vec v rozsahu zrušenia vrátil na
ďalšie konanie s tým, že v novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného
a dovolacieho konania. Vo zvyšku dovolanie žalobcov (t.j. žalobcov 2/, 4/, 5/ a 6/ pokiaľ sa
ním napáda výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol rozsudok súdu prvého stupňa
zmenený tak, že žaloba o náhradu za živý a mŕtvy inventár bola zamietnutá, žalobcov 1/ až 6/
pokiaľ sa ním napáda výrok rozsudku odvolacieho súdu o priznaných náhradách za zbúrané
stavby a zničené porasty, a žalobkýň 1/ a 3/ pokiaľ sa ním napáda výrok rozsudku
odvolacieho súdu, ktorým bol rozsudok súdu prvého stupňa zmenený tak, že žaloba o vydanie
majetkového podielu bola zamietnutá) ako aj dovolanie žalovaného zamietol (§ 243b ods. 1
O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. januára 2008
JUDr. Eva Sakálová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia :