Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Sžr/62/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu

senátu Ing. JUDr. Miroslava Gavalca PhD. a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Eleny

Berthotyovej PhD., v právnej veci navrhovateľky: H. H., bytom H.H., zast. JUDr. J.,

advokátom so sídlom A., proti odporcovi: Obvodný pozemkový úrad Rožňava so sídlom

Šafárikova č. 71, 048 01 Rožňava o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho

orgánu v reštitučnom konaní, na odvolanie navrhovateľky proti rozsudku Krajského súdu

v Košiciach zo dňa 20. marca 2009 č. k. -25, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach

zo dňa 20. marca 2009 č. k. -25 m e n í tak, že rozhodnutie odporcu

č. sp. 2008/00072 ev. č. 2008/001865 z 20. októbra 2008 z r u š u j e a vec mu v r a c i a

na ďalšie konanie.

Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi na účet jej právneho zástupcu náhradu

trov konania vo výške 269,72 € v lehote 30 dní.

O d ô v o d n e n i e :

2

I.

Konanie na správnom orgáne

Rozhodnutím zo dňa 20. októbra 2008 č. sp. 2008/00072, ev.č. 2008/001865 odporca

podľa o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene

a doplnení o niektorých

opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom (ďalej na účely tohto rozsudku

len „“) a v súlade s o správnom konaní (ďalej

len „Správny poriadok“) vyslovil, že navrhovateľka nespĺňa podmienky zákona uvedené v § 3

na vrátenie vlastníctva k pozemkom, poprípade na priznanie práva

na náhradu za pozemky zapísané v Pzkn. vl. č. X. a č. X. v k. ú. H. a požadované

navrhovateľkou podľa po svojom právnom nástupcovi Ľ. K. (otec

účastníčky konania) ako pôvodným vlastníkom nehnuteľností.

Odporca ďalej v napadnutom rozhodnutí uviedol, že Finančný odbor Okresného

národného výboru v Rožňave na žiadosť Štátneho rybárstva n. p. v Stupave, podľa vládneho

nariadenia č. a vyhlášky č. 88/1959 Úradného vestníka o opatreniach

týkajúcich sa niektorých vecí užívaných organizáciami socialistického sektora, vydal

dňa 28.06.1963 s právoplatnosťou 15.08.1963 rozhodnutie č. Fin. 88/ev.19/H/1962 máj,

ktorým uvedené nehnuteľnosti v katastrálnom území H. prešli do vlastníctva Čsl. štátu – do

správy Štátneho rybárstva n. p. v Stupave.

Tieto nehnuteľnosti tvoria od roku 1954 súčasť vodného diela Rybníky ako stavbu

vybudovanú vo verejnom záujme a sú v súčasnosti zapísané na LV č. X. ako vodná plocha.

sa vzťahovalo na veci vo vlastníctve fyzických alebo

súkromných právnických osôb, ktoré užívali na plnenie svojich úloh organizácie

socialistického sektora, na základe nájomného, alebo iného právneho pomeru vzniknutého

pred účinnosťou tohto nariadenia. Tento právny titul prechodu pozemkov na štát

nie je uvedený v ustanovení , čím navrhovateľka nesplnila povinné

podmienky § 3 citovaného zákona, ale naopak je výslovne uvedený ako reštitučný titul

v o zmiernení následkov niektorých majetkových krívd.

3

Napriek prechodu nehnuteľností do vlastníctva štátu dňom právoplatnosti rozhodnutia

o zoštátnení, dochádzalo k vydaniu dedičských rozhodnutí, ktorými právni nástupcovia mali

nadobudnúť predmetné nehnuteľnosti.

Právnym nástupcom Štátneho rybárstva n. p. v Stupave sa stal Východoslovenský

rybársky podnik š. p. Michalovce. Delimitačným protokolom z 27.4.1997 Východoslovenský

rybársky podnik š. p. Michalovce odovzdal nehnuteľnosti Slovenskému pozemkovému fondu

v Bratislave a následne kúpnou zmluvou z roku 1998 odpredal fyzickým osobám.

Záverom sa odporca odvolal na právny názor Krajského súdu v Košiciach, podľa

ktorého reštitučné tituly ako dôvody na navrátenie vlastníctva sú v

taxatívne uvedené a je neprípustné ich rozšírenie o iné dôvody.

II.

Konanie na prvostupňovom súde

Proti tomuto rozhodnutiu podala navrhovateľka na krajský súd opravný prostriedok

zo dňa 12.11.2008.

Krajský súd ako súd prvého stupňa potvrdil rozhodnutie odporcu napadnuté opravným

prostriedkom navrhovateľky, nakoľko je v zmysle vydané v súlade

so zákonom.

Ďalej vo svojom odôvodnení sa stotožnil s úvahami odporcu a následne s citáciou

ustanovení a až 7 krajský súd uviedol,

že ustanovenie § 3 obsahuje taxatívny výpočet reštitučných titulov ako dôvodov

pre navrátenie vlastníctva k pozemkom. Podľa právneho názoru krajského súdu, pretože

„v danom prípade k odňatiu vlastníckeho práva k pozemkom, na ktoré si navrhovateľka

uplatnila reštitučný nárok podľa zákona, nedošlo na základe vyvlastňovacieho rozhodnutia,

a ani na základe iných reštitučných dôvodov taxatívne vymedzených v ustanovení § 3 zákona,

ale došlo k zoštátneniu predmetného nehnuteľného majetku rozhodnutím bývalého finančného

odboru ONV v Rožňave zo dňa 28.6.1963, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 15.8.1963

4

na základe Vládneho nariadenia č. a ustanovenia vyhlášky č. 88/1959

Úradného vestníka ... súd opravnému prostriedku navrhovateľky nemohol vyhovieť.“

Vo vzťahu k žiadosti právneho zástupcu navrhovateľky o odročenie pojednávania

krajský súd uviedol, že krajský súd už dňa 06.03.2009 raz odročil pojednávanie na žiadosť

právneho zástupcu, a tento tak mal podľa krajského súdu dostatok času na návštevu štátneho

archívu v Rožňave, a teda na obstaranie si prípadných listín, s ktorými sa chcel oboznámiť.

III.

Odvolanie navrhovateľky

Vo včas podanom odvolaní zo dňa 20.04.2009 (č. l. 35) proti rozsudku

prvostupňového súdu navrhovateľka navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky

napadnutý rozsudok zrušil a vrátil krajskému súdu na nové konanie a rozhodnutie

s odvolacími dôvodmi podľa § 205 ods. 2 písm. a) v nadväznosti na § 221 ods. 1 písm. f), h)

, a

Právne závery krajského súdu, že navrhovateľka mohla reštitúciu uplatniť v zmysle

dôvodov uvedených v sú podľa navrhovateľky nezákonné. Ďalej

sa navrhovateľka vysporiadala s dôvodmi, prečo nepodala návrh podľa zákona

č.

Takisto označila konanie Východoslovenského rybárskeho podniku, š. p., Michalovce

v roku 1994 na vklad vlastníckeho práva k pozemkom dotknutým jej žiadosťou za nezákonné

z toho dôvodu, že s účinnosťou od 01.11.1990 bolo zrušené tak vládne

Zb. ako aj vyhláška č. 88/1959 Úradného vestníka o opatreniach týkajúcich sa niektorých vecí

užívaných organizáciami socialistického sektora.

Ďalej navrhovateľka v odvolaní tvrdila, že jej reštitúcia je dôvodná, lebo vychádza

z ust. a

Podľa a oprávneným osobám sa navráti

vlastníctvo k pozemku, ktorý prešiel na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku

5

m) vyvlastnenia bez vyplatenia náhrady,

n) znárodnenia vykonaného v rozpore s vtedy platnými predpismi alebo bez vyplatenia

náhrady.

Navrhovateľka najmä poukazovala, že nebol v reštitučnom konaní preukázaný užívací

dôvod k požadovaným pozemkom napríklad vo forme nájomnej zmluvy

na poľnohospodársku pôdu podľa § 2 ods. 1 vládneho nariadenia č. 15/59, ani pokus

o odkupovanie nehnuteľností v zmysle § 4 cit. vládneho nariadenia č. 15/59 alebo v prípade

vyvlastnenia, že bolo rozhodované o náhrade za zoštátnené pozemky. Na základe uvedeného

sa navrhovateľka domnieva, že rozhodnutie Finančného odboru z roku 1963 bolo vydané

v rozpore so zákonom.

Podľa vládneho nariadenia č. o opatreniach týkajúcich

sa niektorých vecí užívaných organizáciami socialistického sektora nájomca môže najatú vec

kúpiť, ak ju nevyhnutne potrebuje na plnenie svojich úloh. Predmetom kúpy môžu byť len veci

hnuteľné v cene najviacej 10 000 Kčs a veci nehnuteľné veci najviacej 50 000 Kčs.

Podľa vlád. nar. č. na platnosť kúpnej zmluvy je potrebný

súhlas kompetentného orgánu.

Podľa vlád. nar. č. platí, že ak nedôjde ku kúpe, rozhodne

na žiadosť nájomcu o prechode najatej veci do socialistického vlastníctva a o náhrade

kompetentný orgán.

Z uvedeného dôvodu malo dôjsť zo strany orgánov štátnej moci k hrubému zneužitiu

vtedy platných predpisov, čo by malo podľa navrhovateľky založiť jej reštitučný nárok.

Ďalej sa navrhovateľka odvolala na nález Ústavného súdu Českej republiky

sp. zn. (bol priložený k návrhu), ktorý mal podľa navrhovateľky riešiť obdobnú

vec a tento nález je v celom rozsahu aplikovateľný aj na prejednávanú vec, nakoľko v tom

čase existovala spoločná Československá republika a aj reštitučné zákony boli spoločné

do rozdelenia Československej republiky na samostatné štáty.

6

Záverom žiadala napadnuté rozhodnutie krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť

na ďalšie konanie.

Z vyjadrenia odporcu (č. l. 46) zo dňa 28.04.2009 vyplýva, že zákonnosť rozhodnutia

č. Fin. 88/ev.19/H/1962máj zo dňa 28.06.1963 prešetril Okresný súd v Rožňave rozsudkom

sp. zn. -178, ktorým potvrdil, že uvedené rozhodnutie z 28.06.1963 je právoplatné

a vykonateľné dňa 15.08.1963.

Ďalej tento okresný súd potvrdil, že nehnuteľnosti, uvedené v rozhodnutí zo dňa

28.6.1963 dňom právoplatnosti (15.08.1963) prešli do vlastníctva štátu v správe Štátneho

rybárstva.

Zápis nehnuteľností do katastra na základe rozhodnutia č. Fin. 88/ev.19/H/1962máj.

zo dňa 28.06.1963 bol prešetrený prokurátorom s tým, že tento podnet bol odložený

na prešetrenie zápisu nehnuteľností do katastra, nakoľko nezistila dôvod na podanie protestu.

Ďalej odporca zdôraznil, že dňa 02.10.1990 schválilo Federálne zhromaždenie ČSFR

o zmiernení následkov niektorých majetkových krívd, ktorý nadobudol

účinnosť dňom 01.11.1990. Zákon sa vzťahoval aj na následky majetkových krívd

spôsobených odňatím vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam podľa vládneho nariadenia

č. o opatreniach týkajúcich sa niektorých vecí užívaných organizáciami

socialistického sektora. Reštitučný nárok podľa v znení noviel

a doplnkov bolo možné uplatniť v lehote 6 mesiacov od účinnosti zákona tzn. do 30.4.1991.

Avšak, podľa odporcu navrhovateľka nevyužila ustanovenia

o zmiernení následkov niektorých majetkových krívd.

Záverom odporca požiadal o potvrdenie napadnutého rozsudku krajského súdu.

III.a

Právne názory Ústavného súdu Slovenskej republiky

Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd“)

č. k. -22 zo dňa 23. februára 2011 bol rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

7

republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) sp. zn. zo dňa 17. augusta 2010, ktorým

bol potvrdený rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. -25 zo dňa 20. marca

2009, zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Ústavný súd vyslovil, že základné

právo navrhovateľky podľa (ďalej len „“),

čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) bolo rozsudkom

Najvyššieho súd o súdu sp. zn. zo 17. augusta 2010 porušené. Zároveň uložil

povinnosť Najvyššiemu sudu zaplatiť trovy konania a vo zvyšnej časti sťažnosti nevyhovel.

Navrhovateľka v ústavnej sťažnosti vyslovila nesúhlas s právnym posúdením

jej reštitučnej veci Najvyšším súdom, ako aj krajským súdom, konkrétne s jeho záverom,

že predmetné pozemky jej nemožno vydať, lebo tieto prešli na štát podľa vládneho nariadenia

č. a tento prechod vlastníctva nie je uvedený v ustanovení

Z.z. ako reštitučný dôvod, a to aj napriek tomu, že v inej obdobnej veci Najvyšší súd

rozsudkom z 27. novembra 2009 sp. zn. tento reštitučný titul uznal. Ústavný

súd takýto postup Najvyššieho súdu považoval za neprípustný.

Za správnu považoval námietku navrhovateľky, že výklad ustanovenia § 3 zákona

č. všeobecnými súdmi treba hodnotiť výrazom zjavného a neodôvodneného,

či nespravodlivého vybočenia zo štandardného výkladu. ktorý je v súdnej praxi rešpektovaný,

resp. je v rozpore so všeobecne uznávanými zásadami spravodlivosti.

Podľa názoru Ústavného súdu, ak je k dispozícii viac výkladov právneho normy, mal

Najvyšší súd voliť ten, ktorý vôbec, resp. čo najmenej zasahuje do toho ktorého základného

práva či slobody, resp. je ústavné konformný.

Ústavný súd skonštatoval, že záver Najvyššieho súdu vo vzťahu k reštitučnému

nároku sťažovateľky bol zjavne arbitrárny, preto ním porušil jej právo na spravodlivý proces

podľa , listiny a dohovoru. Preto napadnutý

rozsudok Najvyššieho súdu podľa a a

Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov zrušil a podľa mu vec

vrátil na ďalšie konanie.

8

Ústavný súd nevyhovel námietke navrhovateľky o zásahu do jej vlastníckeho práva,

lebo , listiny a Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je chránené vlastníctvo

už existujúce, a nie tvrdený reštitučný nárok naň.

IV.

Právne názory odvolacieho súdu

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10

ods. 2 ) preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu odvolacích dôvodov postupom podľa

(ďalej v texte rozsudku len „“).

Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1

) a že ide o rozsudok, proti ktorému je podľa ustanovenia v spoj. s

podanie odvolania prípustné, bez nariadenia pojednávania vo veci a po neverejnej porade

v intenciách ustanovenia a o organizácií

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov dospel

jednomyseľne ( ) k záveru, že je nutné napadnuté

rozhodnutie správneho orgánu zrušiť.

Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci bolo rozhodnutie obvodného

pozemkového úradu o reštitučnom nároku navrhovateľky uplatnenom podľa

upravuje navrátenie vlastníctva k pozemkom, ktoré nebolo

vydané podľa osobitného predpisu. Aj cieľom tohto zákona je spolu s ostatnými reštitučnými

zákonmi zabezpečiť tzv. reštitučné procesy zmiernenia niektorých majetkových krívd,

ku ktorým došlo v zákone presne ustanovenom období vo vzťahu k presne vymedzenému

okruhu osôb a na základe v zákone taxatívne ustanovených prípadov straty majetku.

Z obsahu predloženého administratívneho spisu ako i výsledkov doterajšieho priebehu

konania súd zistil, že predmetom preskúmavacieho konania bolo rozhodnutie odporcu

č. 2008/00072, ev. č. 2008/001865 zo dňa 20.10.2008 týkajúce sa reštitučného nároku

navrhovateľa. V uvedenej právnej veci je zrejmé, že navrhovateľka si uplatnila nárok

9

na navrátenie vlastníctva podľa k nehnuteľnostiam, ktoré prešli na štát

podľa vládneho nariadenia č. a vyhlášky č. 88/1959 Úradného vestníka

o opatreniach týkajúcich sa niektorých vecí užívaných organizáciami socialistického sektora.

Ďalej z obsahu administratívneho spisu odporcu nepochybne vyplýva, že finančný

odbor Okresného národného výboru v Rožňave na žiadosť žiadateľa, Štátneho rybárstva n. p.

podľa vládneho nariadenia č. a vyhlášky č. 88/1959 Ú. v. vydal

dňa 28. júna 1963 rozhodnutie č. Fin 88/ev.19/H/1962 máj, ktorým nehnuteľnosti

v katastrálnom území H. uvedené vo výkaze plôch ku geometrickému plánu a súpisu

nehnuteľností zo dňa 30. novembra 1961, č. 0-920-72-1/2-2 vyhotovenom Strediskom

geodézie v Košiciach prešli do vlastníctva Československého štátu, konkrétne do správy

Štátneho rybárstva n. p. dňom právoplatnosti uvedeného rozhodnutia, tzn. 15.08.1963.

Tieto nehnuteľnosti sa na základe uvedeného rozhodnutia stali súčasťou vodného diela

Rybníky a právnym nástupcom Štátneho rybárstva n. p. sa stal na základe Delimitačného

protokolu z 27. apríla 1997 Východoslovenský rybársky podnik š.p. Michalovce, ktorý tieto

nehnuteľnosti odovzdal Slovenskému pozemkovému fondu v Bratislave, ktorý ich následne

kúpnou zmluvou zo dňa 29. mája 1998 predal fyzickým osobám. Z administratívneho spisu

však nie je zrejmé, na základe čoho boli predmetné nehnuteľnosti zapísané na štát až v roku

1997 a či bola navrhovateľke za zoštátnené nehnuteľnosti poskytnutá náhrada, pričom tieto

skutočnosti a okolnosti významné pre prijatie rozhodnutia vo veci nepreveroval ani a odporca

a ani prvostupňový súd.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v uvedenej právnej veci odkazuje na svoju

judikatúru, konkrétne rozsudok sp. zn. z 30. septembra 2010 (citujúc z jeho

obsahu relevantné závery podľa ) „právny názor krajského súdu

je predčasný a to z dôvodu, že nebol dostatočne zistený skutočný stav veci, aby mohlo byť

správne rozhodnuté, pričom v tejto veci poukazuje súd na Nález Ústavného súdu Slovenskej

republiky č. -35 z 22.júna 2010, z ktorého vyplýva, že k reštitučným nárokom

žiadateľov je potrebné pristupovať zvlášť citlivo, aby v konaní podľa týchto zákonov v súlade

so zákonnými záujmami týchto osôb, ktorých ujma na základných ľudských právach

a slobodách má byť aspoň čiastočne kompenzovaná, nedochádzalo k ďalším krivdám.

10

Nepochybne z toho vyplýva povinnosť pre všeobecné súdy vykladať právne normy

v súlade s ústavnými princípmi, ktoré sú v súlade s účelom základného práva na súdnu

ochranu. Aplikáciou a výkladmi týchto ustanovení nemožno toto aj iné základné právo

obmedziť spôsobom zasahujúcim do ich postavenia a zmyslu. Všeobecný súd musí poskytovať

v súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá

ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (, ). Z tohto

hľadiska má všeobecný súd pri výklade a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať

na správnu rovnováhu pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným

záujmom účastníkov konania (, ). Princíp spravodlivosti

a požiadavka materiálnej ochrany práv sú totiž podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi

právnej ochrany v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu.“, od ktorej judikatúry nemá

dôvod sa odchýliť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky pri svojom rozhodovaní najmä zohľadnil ust. § 135

ods. 1 , ktorá tiež medzi neopomenuteľné formálne pramene práva zakotvilo aj niektoré

rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky.

Podľa veta druhá je súd tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu

alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd.

Otázku viazanosti rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské

práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd, konajúci senát interpretuje

s prihliadnutím na výkladovú zásadu ústavnokonformného výkladu (čl. 152 ods. 4)

prostredníctvom princípu rozhodovacej nezávislosti zakotveného v

v tom duchu, že hore uvedené rozhodnutia súdnych orgánov predstavujú právne relevantné

skutočnosti (čl. 46 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, resp. § 56

ods. 7 ), s ktorými účinkami na svoje konanie sa konajúci súd musí

vysporiadať v odôvodnení, tzn. že nejde o ide záväzný právny názor vyššieho súdu v rámci

dvojinštantnosti súdnej ochrany.

Avšak ani za týchto okolností nemohol Najvyšší súd Slovenskej republiky nezobrať

do úvahy celú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky týkajúcu sa sporov o výklad

11

ustanovení Vládneho nariadenia č. o opatreniach týkajúcich sa niektorých vecí

užívaných organizáciami socialistického sektora.

Spoločným menovateľom, z ktorej ústavná judikatúra vychádza, je procesný stav,

kedy nielen obvodné pozemkové úrady, ale postupne aj správne súdy vrátane Najvyššieho

súdu rozhodli, že účastníci pôvodného reštiutučného konania nespĺňajú podmienky

na navrátenie vlastníckeho práva k pozemkom, pretože predmetné nehnuteľnosti neprešli na

štát alebo inú právnickú osobu niektorým zo spôsobov uvedených v

Z hľadiska historického vývoja hodnotenia ústavnosti zachovávania konštantnej

judikatúry ako aj metódy historického výkladu hore uvedených ustanovení

Z.z. je preto pre Najvyšší súd významné, že

- uznesením sp. zn. z 25.októbra 2007 ústavnú sťažnosť odmietol ako zjavne

neopodstatnenú s odôvodnením, lebo reštitučné tituly sú v tomto ustanovení uvedené

taxatívne, a preto nie je možné ich počet rozširovať. Sťažovatelia si mali uplatniť

reštitučný nárok podľa Avšak o 3 roky neskorším nálezom

sp. zn. z 22. júna 2010 sa od svojej argumentácie ústavný súd celkom

odklonil a vyslovil celkom opačný právny záver, a to porušenie práv sťažovateľov podľa

čl. 20 v súdnych rozhodnutiach, ktoré právne vychádzali z argumentácie hore uvedeného

uznesenia.,

- obdobný osud postihlo uznesenie ústavného súdu sp. zn. z 03. júna 2010,

ktorého obsah je v celkovom protiklade s nálezom sp. zn. zo l6. septembra

2010.

Ani v jednom hore uvedených prípadoch dotknutý senát Ústavného súdu Slovenskej

republiky neinicioval postup podľa o organizácií Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov.

Podľa senát, ktorý v súvislosti so svojou rozhodovacou

činnosťou dospeje k právnemu názoru odchylnému od právneho názoru vyjadreného

už v rozhodnutí niektorého zo senátov, predloží plénu Ústavného súdu návrh na zjednotenie

odchylných právnych názorov. Plénum Ústavného súdu rozhodne o zjednotení odchylných

12

právnych názorov uznesením. Senát je v ďalšom konaní viazaný uznesením pléna Ústavného

súdu.

Na základe takto právne nejasnej situácie sa preto Najvyšší súd priklonil k názoru

vyslovenom v rozsudku sp. zn. z 30. septembra 2010 a k rozhodovaniu

prejednávanej veci, konkrétne k interpretácii reštitučných zákonov pristúpil s určitou

veľkorysosťou berúc do úvahy pre minulý režim príznačné nedostatky vtedajšej legislatívy

(citované z nálezu -35 z 22. júna 2010 str. 13 ods. 2).

Najvyšší súd na tomto mieste dáva do pozornosti, že v rámci reštitučných konaní

nie je dôležitý druh vydávaného majetku, ale reštitučný titul, ktorá mal spôsobiť jednotlivcovi

v predchádzajúcom režime krivdu vo forme majetkovej alebo nemajetkovej ujmy. Preto

zákonodarca prijal také množstvo rôznorodých právnych predpisov týkajúcich sa zmiernenia

uvedených krívd, ktoré sa odlišovali druhom majetku alebo činnosti, okruhom oprávnených

osôb, oprávneného orgánu ako aj konkrétneho spôsobu zmiernenia krivdy.

Na základe argumentov takto vyslovených ústavným súdom a pri naznačenom neistom

právnom stave Najvyšší súd musel zaujať stanovisko, že je nutné odstrániť nedostatky

vyskytujúce sa v dôkaznom konaní odporcu ako správneho orgánu, keď nezistil presne

a úplne skutočný stav veci v súvislosti s preukázaním prechodu vlastníctva k predmetným

nehnuteľnostiam na štát, tzn. postupom ex offo neskúmal, či

- rozhodnutie Finančného odboru Okresného národného výboru v Rožňave

zo dňa 28.06.1963, č. Fin. 88/ev.19/H/1962 máj. má oporu v ustanoveniach Vládneho

nariadenia č. , poprípade vo vyhl. č. 88/1959 U.v. najmä z pohľadu

preukázania existencie možného nájomného vzťahu národného podniku Štátne rybárstvo

n. p. Stupava k týmto pozemkom (viď napr. žiadosť predmetného národného podniku),

- môže uvedené rozhodnutie byť označené ako právny titul (k 15.08.1963,

resp. k 01.11.1990), na základe ktorého dotknuté pozemky mali údajne prejsť na štát,

- vôbec bola za pozemky (mali byť odkúpené) poskytnutá náhrada a

- prečo predmetné nehnuteľnosti, hoci boli zapísané ako ostatná plocha, komunikácia alebo

vodná plocha - rybník a za určitým účelom boli vyvlastnené, tak boli v roku 1998

odpredané fyzickým osobám?

13

Až na základe riadneho zistenia (pod podmienkou hospodárnosti správneho konania,

tzn. či je vôbec za súčasného stavu a pri aktívnej súčinnosti navrhovateľky tieto skutočnosti

zadovážiť) hore vymedzeného skutkového stavu môže potom správny orgán pristúpiť

k úvahám, či navrhovateľke nesvedčí reštitučný nárok k predmetným nehnuteľnostiam podľa

niektorého z ustanovení

Najvyšší súd Slovenskej republiky vychádzajúc z vyššie uvedeného preto podľa

v spoj. s zmenil rozsudok krajského súdu tak, že napadnuté

rozhodnutie odporcu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V ďalšom konaní je odporca v zmysle ust. bude postupovať

v naznačenom smere, pričom doplní dokazovanie v určených medziach, aby riadne zistil

skutočný stav veci.

Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností,

po vyhodnotení námietok navrhovateľky a stanoviska odporcu ako aj s prihliadnutím

na závery obsiahnuté v svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, najmä už v citovanom

rozhodnutí sp. zn. z 30. septembra 2010, pri ktorom Najvyšší súd nezistil

žiaden relevantný dôvod, aby sa od neho odchýlil (napríklad zásadná zmena právneho

prostredia, zistenie odlišného skutkového stavu alebo prijatie protichodného zjednocovacieho

stanoviska), rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v súlade so zásadou hospodárnosti súdneho

konania neuviedol vo výroku zrušujúceho rozsudku zákonné ustanovenie, podľa ktorého bolo

rozhodnutie správneho orgánu zrušené ( prvá veta ), nakoľko dôvodom

podania tejto informácie súdom je v zmysle veta druhá poskytnúť

podklady pre posúdenie prípustnosti možného odvolania proti rozsudku súdu. Nakoľko proti

rozhodnutiam Najvyššieho súdu vydaným v správnom súdnictve sú nielen generálne (§ 246c

ods. 1 ) ale aj špeciálne ( ) prípustné opravné prostriedky, potom

nie je možné ust. na výroky rozhodnutí Najvyššieho súdu aplikovať.

14

O trovách odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa § 224 ods. 1

v spojitosti s a , podľa ktorého iba úspešná navrhovateľka

má právo na úplnú náhradu trov tohto konania. Podmienkou pre priznanie náhrady trov

právneho zastúpenia je ich doloženie do spisu počas konania alebo dovyčíslenie v 3 - dňovej

lehote po vyhlásení rozsudku.

Podľa o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd

na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje

náhrada trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní

od vyhlásenia tohto rozhodnutia.

Podľa platí, že ak účastník v lehote podľa odseku 1 trovy nevyčísli,

súd mu prizná náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia

s výnimkou trov právneho zastúpenia; ak takému účastníkovi okrem trov právneho zastúpenia

iné trovy zo spisu nevyplývajú, súd mu náhradu trov konania neprizná a v takom prípade súd

nie je viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania tomuto účastníkovi

v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

Navrhovateľka na č. l. 36 vyčíslila svoje trovy konania nasledovne:

1. Z náhrady trov právneho zastúpenia, ktoré právny zástupca žalobcu listom

z 20. apríla 2009 v zmysle vyhl. Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. vyčíslil a Najvyšší súd uznal v nasledujúcej výške :

1.1. Trovy právneho zastúpenia na krajskom súde

1.1.1. prevzatie a príprava zastúp. (09) - 1 úkon práv. pomoci 53,49 €

1.1.1.1. prislúchajúca náhrada rež. paušálu 6,95 €

1.1.2. nahliadnutie do spisu (09) - 1 úkon práv. pomoci 53,49 €

1.1.2.1. prislúchajúca náhrada rež. paušálu 6,95 €

1.2. Trovy právneho zastúpenia na odvolacom súde

1.2.1. podanie odvolania (09) ......... 1 úkon práv. pomoci 53,49 €

1.2.1.1. prislúchajúca náhrad rež. paušálu 6,95 €

2. z náhrady preukázaného cestovného 2009 TV-KE-TV v sume 46,36 €

3. z náhrady výdavkov za vyhotovenie ftk 11,55 €

4. z náhrady 19 % DPH 30,49 €

15

tzn. v celkovej sume: 269,72 €

Nakoľko úspešný žalobca bol zastúpený advokátom, je nutné podľa § 149 ods. 1

zaplatiť mu priznanú náhradu trov. Bližšie podrobnosti a detaily vyčíslenia náhrady

trov konania sa nachádzajú v súdnom spise na č. l. 36.

Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. rozhodol

bez pojednávania, lebo nezistil, že by týmto postupom bol porušený verejný záujem (vo veci

prebehlo na prvom stupni súdne pojednávanie, pričom účastníkom bola daná možnosť

sa ho zúčastniť), nešlo o vec v zmysle (úprava reštitučných nárokov

je spojená s verejnoprávnymi vzťahmi), v konaní nebolo potrebné v súlade s ust. § 250i ods. 1

vykonať dokazovanie a z iných dôvodov nevznikla potreba pojednávanie nariadiť.

V prejednávanej veci Najvyšší súd Slovenskej republiky v oblasti ukladania alebo

rušenia súdnych poplatkov v zmysle o súdnych poplatkoch nevyužil

svoje oprávnenie.

Podľa veta druhá o súdnych poplatkoch je odvolací súd

oprávnený rozhodnúť vo veciach poplatkov za konanie na odvolacom súde.

Túto svoju právomoc Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací súd nevyužil,

a tým dochádza k zákonnej delegácii na krajský súd, aby o súdnom poplatku, ak vôbec

poplatková povinnosť v prejednávanej veci vznikla, za odvolacie konanie rozhodol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 246c

ods. 1 ).

16

V Bratislave 23. augusta 2011

Ing. JUDr. Miroslav Gavalec PhD., v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Ľubica Kavivanovová