Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
7c9/366231.4dee06.pdf
PDF · 137.84 KB
No categories available
8Sžo/40/2010
Najvyšší súd 8Sžo/40/2010
Slovenskej republiky
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Evy Babiakovej, CSc. a členov senátu Mgr. Petra Melichera a JUDr. Aleny Adamcovej
v právnej veci navrhovateľky: J. K., bytom H.H., proti žalovanému: Obvodný pozemkový
úrad Rožňave, Šafárikova č. 71, Rožňava o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia
odporcu zo dňa 1. júna 2009, číslo 2009/00053 Sax, ev. č. 2009/001261, o odvolaní
navrhovateľky proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 16. novembra 2009 č. k.
4Sp/28/2009-15, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Košiciach
zo dňa 16. novembra 2009 č. k. 4Sp/28/2009-15 z m e ň u j e tak, že rozhodnutie odporcu
č. 2009/00053 Sax, ev.č. 2009/001261 zo dňa 1. júna 2009 z r u š u j e a vec mu v r a c i a
na ďalšie konanie.
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom krajský súd potvrdil rozhodnutie odporcu č. 2009/00053 Sax,
ev. č. 2009/001261 zo dňa 1. júna 2009, ktorým odporca podľa § 5 ods. 2 zákona č. 503/2003
Z.z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona NR SR č. 180/1995
Z.z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon“) rozhodol, že navrhovateľke nemožno navrátiť vlastníctvo
k pozemkom v katastrálnom území H., zapísané v pozemno-knižnej vložke č. X. ako parcela
č. X., v pozemno-knižnej vložke č. X. ako parcely č. X., č. X. a č. X., v pozemno-knižnej
vložke č. X. ako parcely č. X. a č. X. a v pozemno-knižnej vložke č. X. ako parcely č. X. a č.
X. z dôvodu, že navrhovateľka nespĺňa podmienky uvedené v ustanovení § 3 zákona.
Nepriznal navrhovateľke právo na náhradu za hore uvedené pozemky, neprevedú sa jej do
vlastníctva náhradné pozemky a ani sa jej neposkytne finančná náhrada podľa ustanovenia § 6
ods. 2 zákona.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplynulo, že krajský súd nezistil zo strany
odporcu porušenie zákona v preskúmavanom rozhodnutí, dospel k záveru, že je správne
a rešpektujúce príslušné ustanovenia zákona, pričom sa stotožnil s právnym názorom
odporcu. Preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu a po oboznámení sa s opravným
prostriedkom navrhovateľky, vyjadrením odporcu a administratívnym spisom odporcu, dospel
k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľky nie je dôvodný.
Podľa názoru krajského súdu, uvedeného v napadnutom rozsudku, v danej veci bolo
potrebné posúdiť, či navrhovateľka splnila podmienky pre navrátenie vlastníctva oprávnenej
osobe k pozemkom, ktoré prešli na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku dôvodov
uvedených v ustanovení § 3 zákona. Poukázal na ustanovenie § 3 ods. 1 až 3 zákona, kde sú
uvedené právne tituly, na základe ktorých sa oprávneným osobám navráti vlastníctvo
k pozemku, ktorý prešiel na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku týchto reštitučných
nárokov. Pozemky navrhovateľky, ako to vyplýva z jej žiadosti, mali prejsť na štát alebo inú
právnickú osobu na základe listiny F.. Z uvedeného rozhodnutia vyplýva, že nehnuteľnosti v
ňom uvedené prešli na Československý štát – do správy Štátneho rybárstva n.p. podľa
vládneho nariadenia č. 15/1959 Zb. a § 11 vyhlášky č. 88/1959 Úradného vestníka o
opatreniach týkajúcich sa niektorých vecí užívaných organizáciami socialistického sektora.
Konštatoval, že takýto reštitučný titul prechodu pozemkov na štát nie je uvedený v
ustanovení § 3 ods. 1 až 3 zákona. Preto odporca rozhodol v súlade so zákonom, ak
navrhovateľke ňou uplatnený nárok nepriznal z dôvodu, že v danom prípade k prechodu
vlastníctva na štát došlo podľa vládneho nariadenia č. 15/1959 Zb., a tento reštitučný titul bol
riešený zákonom č. 403/1990 Zb. a nie zákonom č. 503/2003 Z.z.. V zmysle tohto zákona sa
má totiž oprávneným osobám navrátiť vlastníctvo k pozemku, ktorý prešiel na štát alebo inú
právnickú osobu v prípadoch uvedených v ustanovení § 3 ods. 1 písm. a/ až t/ zákona, avšak
dôvod, pre ktorý si navrhovateľka uplatnila nárok na navrátenie vlastníctva zákon neobsahuje.
Reštitučné tituly ako dôvody na navrátenie vlastníctva sú zákonom taxatívne vypočítané a ich
rozšírenie o iné dôvody nie je prípustné. Námietka navrhovateľky, že nehnuteľnosti prešli na
štát v dôsledku uvedenom v ustanovení § 3 ods. 1 písm. n/ a p/ je nedôvodná, lebo bolo
preukázané, že nehnuteľnosti prešli na Československý štát – do správy Štátneho rybárstva
n.p. v roku 1963 podľa vládneho nariadenia č. 15/1959 Zb. Nedôvodná je i námietka, že sa
nevydávajú nehnuteľnosti, ktorých aj t.č. je vlastníčka, lebo bolo rozhodnuté, že sa
nevydávajú len tie časti nehnuteľností, ktoré prešli na štát a tie, pri ktorých je zapísaná ako
vlastníčka ostali nedotknuté (sú naďalej jej vlastníctvom).
Proti tomuto rozsudku podala navrhovateľka odvolanie a žiadala, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok zrušil v celom rozsahu a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.
Poukázala na to, že žiadané pozemky neboli zoštátnené a predmetné nehnuteľnosti nadobudla
dedením a zmenou vlastníka na základe zoštátnenia nehnuteľnosti bolo jej v roku 1997 odňaté
vlastnícke právo a tým bolo porušené jej základné ľudské právo na vlastníctvo, resp. na jeho
náhradu. Taktiež uviedla, že si nemohla uplatniť reštitučný nárok v zmysle zákona
č. 403/1990 Zb., pretože bola do roku 1997 evidovaná ako vlastník nehnuteľnosti, resp. jej
právny predchodca, a preto tu nebol dôvod na vydanie týchto nehnuteľností v zmysle zákona
č. 403/1990 Zb.
Odporca k odvolaniu navrhovateľky uviedol, že pozemky, ku ktorým si účastníčka
konania uplatnila reštitučný nárok, prešli na štát podľa vládneho nariadenia č. 15/1959 Zb.
a § 11 vyhlášky č. 88/1959 Úradného vestníka o opatreniach týkajúcich sa niektorých vecí
užívaných organizáciami socialistického sektora. Reštitučné tituly ako dôvody na navrátenie
vlastníctva sú v ustanovení § 3 zákona taxatívne uvedené a je neprípustné ich rozšírenie o iné
dôvody. Právny titul prechodu pozemkov na štát podľa vládneho nariadenia č. 15/1959 Zb.
a § 11 vyhlášky č. 88/1959 Úradného vestníka nie je uvedený v ustanovení § 3 zákona, čím
účastníčka konania nesplnila povinné podmienky ustanovenia § 3 citovaného zákona.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal
napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov odvolania podľa
§ 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP bez nariadenia pojednávania podľa
§ 250ja ods. 2 a § 214 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP s tým, že deň verejného
vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na
internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk a dospel
k záveru, že odvolanie navrhovateľky je dôvodné.
Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 30. septembra 2010 (§ 156 ods. 1 a 3 OSP
v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP).
Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci bolo rozhodnutie obvodného
pozemkového úradu o reštitučnom nároku navrhovateľky podľa zákona č. 503/2003 Z.z..
Zákon č. 503/2003 Z.z. upravuje navrátenie vlastníctva k pozemkom, ktoré nebolo
vydané podľa osobitného predpisu. Aj cieľom tohto zákona je spolu s ostatnými reštitučnými
zákonmi zabezpečiť tzv. reštitučné procesy zmiernenia niektorých majetkových krívd, ku
ktorým došlo v zákone presne ustanovenom období vo vzťahu k presne vymedzenému okruhu
osôb a na základe v zákone taxatívne ustanovených prípadov straty majetku.
Z obsahu predloženého administratívneho spisu ako i výsledkov doterajšieho priebehu
konania súd zistil, že predmetom preskúmavacieho konania bolo rozhodnutie odporcu
č. 2009/00053, ev. č. 2009/001263 zo dňa 1. júna 2009 týkajúce sa reštitučného nároku
navrhovateľky. V uvedenej právnej veci je zrejmé, že navrhovateľka si uplatnila nárok na
navrátenie vlastníctva podľa zákona č. 503/2003 Z.z. k nehnuteľnostiam, ktoré prešli na štát
podľa vládneho nariadenia č. 15/1959 Zb. a § 11 vyhlášky č. 88/1959 Úradného vestníka
o opatreniach týkajúcich sa niektorých vecí užívaných organizáciami socialistického sektora.
Z obsahu administratívneho spisu odporcu nepochybne vyplýva, že finančný odbor
Okresného národného výboru v Rožňave na žiadosť žiadateľa Štátneho rybárstva n.p. podľa
vládneho nariadenia č. 15/1959 Zb. a § 11 vyhlášky č. 88/1959 Ú. v. vydal dňa 28. júna 1963
rozhodnutie č. F., ktorým nehnuteľnosti v katastrálnom území H. uvedené vo výkaze plôch
ku geometrickému plánu a súpisu nehnuteľností zo dňa 30. novembra 1961, č. X.
vyhotovenom Strediskom geodézie v Košiciach prešli do vlastníctva Československého štátu,
konkrétne do správy Štátneho rybárstva n.p. dňom právoplatnosti uvedeného rozhodnutia, t.j.
15. augusta 1963. Tieto nehnuteľnosti sa na základe uvedeného rozhodnutia stali súčasťou
vodného diela Rybníky a právnym nástupcom Štátneho rybárstva n.p. sa stal na základe
Delimitačného protokolu z 27. apríla 1997 Východoslovenský rybársky podnik š.p.
Michalovce, ktorý tieto nehnuteľnosti odovzdal Slovenskému pozemkovému fondu v
Bratislave, ktorý ich následne kúpnou zmluvou zo dňa 29. mája 1998 predal fyzickým
osobám. Z administratívneho spisu však nie je zrejmé, na základe čoho boli predmetné
nehnuteľnosti zapísané na štát až v roku 1997 a či bola navrhovateľke za zoštátnené
nehnuteľnosti poskytnutá náhrada, pričom tieto skutočnosti a okolnosti nepreveroval ani
a odporca a ani prvostupňový súd.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v uvedenej právnej veci konštatuje, že právny
názor krajského súdu je predčasný a to z dôvodu, že nebol dostatočne zistený skutočný stav
veci, aby mohlo byť správne rozhodnuté., pričom v tejto veci poukazuje súd na Nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky č. III. ÚS 127/2010-35 z 22.júna 2010 a z ktorého
vyplýva, že k reštitučným nárokom žiadateľov je potrebné pristupovať zvlášť citlivo, aby
v konaní podľa týchto zákonov v súlade so zákonnými záujmami týchto osôb, ktorých ujma
na základných ľudských právach a slobodách má byť aspoň čiastočne kompenzovaná,
nedochádzalo k ďalším krivdám.
Nepochybne z toho vyplýva povinnosť pre všeobecné súdy vykladať právne normy
v súlade s ústavnými princípmi, ktoré sú v súlade s účelom základného práva na súdnu
ochranu. Aplikáciou a výkladmi týchto ustanovení nemožno toto aj iné základné právo
obmedziť spôsobom zasahujúcim do ich postavenia a zmyslu. Všeobecný súd musí
poskytovať v súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená
spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (IV. ÚS 1/02, III. ÚS 117/07).
Z tohto hľadiska má všeobecný súd pri výklade a aplikácii príslušných právnych
predpisov prihliadať na správnu rovnováhu pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam
a oprávneným záujmom účastníkov konania (III. ÚS 78/07, III. ÚS 217/05). Princíp
spravodlivosti a požiadavka materiálnej ochrany práv sú totiž podstatnými
a neopomenteľnými atribútmi právnej ochrany (v rámci koncepcie materiálneho právneho
štátu.
Podľa názoru odvolacieho súdu správny orgán a prvostupňový súd dôsledne
nepostupoval v dôkaznom konaní, keď nezistil presné a úplné skutočný stav veci v súvislosti
s preukázaním prechodu vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam na štát neskúmal
či v danej veci bola navrhovateľka poskytnutá náhrada a prečo boli predmetné nehnuteľnosti
zapísané na štát až v roku 1997, hoci bolo zrejmé, že už zákonom č. 403/1990 by predmetné
nehnuteľnosti spadali pod reštitučné nároky oprávnených osôb, teda aj navrhovateľky.
V danom štádiu konania nebolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že jej nesvedčí
reštitučný nárok k predmetným nehnuteľnostiam podľa niektorého z ustanovení § 3 ods. 1
citovaného zákona a to s ohľadom na skutočnosť, že v čase platnosti zákona č. 403/1990 Zb.
o zmiernení niektorých majetkových krívd, z ktorého vyplýva priamo z ustanovenia § 1,
že tento zákon sa vzťahuje na následky majetkových krívd spôsobených fyzickým
a súkromným právnickým osobám odňatím vlastníckeho práva k nehnuteľným, prípadne
hnuteľným veciam podľa vládneho nariadenia č. 15/1959 Zb. o opatreniach týkajúcich
sa niektorých vecí užívaných organizáciami socialistického sektora si ich neuplatnila, pričom
vychádzala z dobrej viery, že jej vlastnícke právo svedčí aj podľa výpisu z evidencie vedenej
príslušnou správou katastra.
Najvyšší súd Slovenskej republiky vychádzajúc z vyššie uvedeného preto podľa
§ 220 Občianskeho súdneho poriadku zmenil rozsudok Krajského súdu v Košiciach
č. k. 4Sp/28/2009-15 zo dňa 16. novembra 2009 tak, že rozhodnutie odporcu č. 2009/00053
Sax, ev.č. 2009/001261 zo dňa 1. júna 2009 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
V ďalšom konaní je odporca v zmysle ust. § 250j ods. 6 O.s.p. bude postupovať
v naznačenom smere a doplní dokazovanie v naznačenom smere a riadne zistí skutočný stav
veci a následne opätovne rozhodne o reštitučnom nároku navrhovateľky.
O trovách odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa § 224 ods. 1
v spojitosti s § 250k ods. 1 a § 246c ods. 1 O.s.p., podľa ktorého iba úspešný navrhovateľ má
právo na úplnú náhradu trov tohto konania ak si náhradu trov konania uplatní. Nakoľko
navrhovateľka si žiadnu náhradu trov konania neuplatnila, súd je žiadnu náhradu trov konania
nepriznal. Odporcovi súd náhradu trov konania nepriznal preto, že zo zákona nemá právo na
ich náhradu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. septembra 2010
JUDr. Eva Babiaková, CSc. v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia :
Dagmar Bartalská