Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Sžo/170/2008

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu

senátu Ing. JUDr. Miroslava Gavalca a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Eleny

Berthotyovej, PhD., v právnej veci navrhovateľa: J., bytom H., zast. JUDr. B., advokátkou so

sídlom AK L., proti odporcovi: Obvodný pozemkový úrad Rožňava so sídlom Šafárikova č.

71, 048 01 Rožňava o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu

v reštitučnom konaní, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach

zo dňa 30. mája 2008 č. k. -56, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach

zo dňa 30. mája 2008 č. k. -56 m e n í tak, že rozhodnutie odporcu

č. 2008/00118, ev. č. 2008/000155 zo dňa 15. februára 2008 z r u š u j e a vec mu v r a c i a

na ďalšie konanie.

Navrhovateľovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Konanie na správnom orgáne

Rozhodnutím zo dňa 15. februára 2008 č. sp. 2008/00118, ev. č. 2008/000155 odporca

podľa o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene

2

a doplnení o niektorých

opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom (ďalej na účely tohto rozsudku len

„“) a v súlade s o správnom konaní (ďalej

len „Správny poriadok“) vyslovil, že navrhovateľ nespĺňa podmienky zákona uvedené v § 3

, poprípade na priznanie práva na náhradu za pozemky zapísané

v Pzkn. vl. č. X. až X. v katastrálnom území H. a požadované navrhovateľom podľa zák. č.

Odporca ďalej v napadnutom rozhodnutí uviedol, že Finančný odbor Okresného

národného výboru v Rožňave na žiadosť Štátneho rybárstva n. p. v Stupave, podľa vládneho

nariadenia č. a vyhlášky č. 88/1959 Úradného vestníka o opatreniach

týkajúcich sa niektorých vecí užívaných organizáciami socialistického sektora, vydal dňa

28.06.1963 s právoplatnosťou 15.08.1963 rozhodnutie č. Fin. 88/ev.19/H/1962 máj, ktorým

uvedené nehnuteľnosti v katastrálnom území H. prešli do vlastníctva Čsl. štátu –

do správy Štátneho rybárstva n. p. v Stupave.

Tieto nehnuteľnosti tvoria od roku 1954 súčasť vodného diela Rybníky ako stavby

vybudovanej vo verejnom záujme.

sa vzťahovalo na veci vo vlastníctve fyzických alebo

súkromných právnických osôb, ktoré užívali na plnenie svojich úloh organizácie

socialistického sektora, na základe nájomného, alebo iného právneho pomeru vzniknutého

pred účinnosťou tohto nariadenia.

Ďalej odporca konštatoval, že dňa 02.10.1990 schválilo Federálne zhromaždenie ČSFR

o zmiernení následkov niektorých majetkových krívd, ktorý sa

vzťahoval aj na následky majetkových krívd spôsobených odňatím vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam podľa vládneho nariadenia č. Reštitučný nárok podľa

uvedeného zákona bolo možné uplatniť iba v lehote 6 mesiacov od účinnosti zákona

(tzn. do 31.04.1991).

Nakoľko k vyvlastneniu dotknutých pozemkov došlo podľa hore uvedeného vládneho

nariadenia č. a tento právny titul prechodu pozemkov na štát nie je uvedený

3

v ustanovení , tým podľa odporcu navrhovateľ nesplnil povinné

podmienky § 3 citovaného zákona, ale naopak je výslovne uvedený ako reštitučný titul

v o zmiernení následkov niektorých majetkových krívd.

II.

Konanie na prvostupňovom súde

Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ prostredníctvom svoje právnej zástupkyne

na krajský súd opravný prostriedok zo dňa 19.03.2008 označený ako odvolanie.

Krajský súd ako súd prvého stupňa potvrdil rozhodnutie odporcu napadnuté opravným

prostriedkom navrhovateľa, nakoľko je v zmysle vydané v súlade

so zákonom a opravný prostriedok navrhovateľa nie je dôvodný.

Ďalej sa krajský súd vo svojom odôvodnení stotožnil s úvahami odporcu a následne

s citáciou ustanovení , až 3, a krajský

súd uviedol, že ustanovenie § 3 obsahuje taxatívny výpočet reštitučných titulov ako dôvodov

pre navrátenie vlastníctva k pozemkom. Podľa právneho názoru krajského súdu „ odporca

vo svojom navrhovateľom napadnutom rozhodnutí správne poukázal na túto skutočnosť,

a preto rozhodol v súlade so zákonom, ak navrhovateľovi ním uplatnený nárok

dňa 30.12.2004 u odporcu nepriznal z dôvodu, že v danom prípade k prechodu vlastníctva

na štát došlo podľa vládneho nariadenia č. ... že dôvod, pre ktorý si uplatnil

navrhovateľ nárok na navrátenie vlastníctva k pozemku zákon neobsahuje. ... Odporca

z vykonaných dôkazov nakoniec vyvodil správny právny záver, preto sa súd s týmto jeho

záverom stotožnil a mal za to, že rozhodnutie a postup odporcu bol v súlade so zákonom.“

III.

Odvolanie navrhovateľa/stanoviská

Vo včas podanom odvolaní zo dňa 11.07.2008 (č. l. 64) proti rozsudku prvostupňového

súdu navrhovateľ navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok zrušil

a vrátil krajskému súdu na nové konanie.

4

Navrhovateľ polemizoval s výkladom ust. , najmä z pohľadu

svojho nároku prevzatia nehnuteľnosti bez právneho dôvodu. Súčasne k tomuto argumentu

pripojil rozsiahlu analýzu vládneho nariadenia č.

Takisto uviedol, že svoj reštitučný nárok uplatnil u povinnej osoby,

tzn. Východoslovenský rybársky podnik, š. p. Michalovce podľa

o pôde ešte v roku 1993 (teda v zákonnej lehote podľa tohto zákona). O tomto jeho podaní

nebolo do dnešného dňa rozhodnuté, nakoľko k vydaniu týchto pozemkov nedošlo aj napriek

tomu, že tieto nehnuteľnosti boli v súlade s delimitačným protokolom z 27. 04. 1997

odovzdané Slovenskému pozemkovému fondu.

Ďalej navrhovateľ poukázal na ukončené konanie ROEP, pričom dotknuté

nehnuteľnosti neboli zo strany odporcu riadne identifikované.

Z vyjadrenia odporcu (č. l. 46) zo dňa 28.04.2009 vyplýva, že zotrváva na svojich

pôvodných argumentoch a nesúhlasí s námietkami navrhovateľa. Zákonnosť rozhodnutia

č. Fin. 88/ev.19/H/1962máj zo dňa 28.06.1963 podľa tvrdenia odporcu prešetril Okresný súd

v Rožňave rozsudkom sp. zn. -178, ktorým potvrdil, že uvedené rozhodnutie

z 28.06.1963 je právoplatné a vykonateľné dňa 15.08.1963.

Ďalej tento okresný súd potvrdil, že nehnuteľnosti, uvedené v rozhodnutí zo dňa

28.6.1963 dňom právoplatnosti (15.08.1963) prešli do vlastníctva štátu v správe Štátneho

rybárstva.

Právnym nástupcom Štátneho rybárstva n. p. v Stupave sa stal Východoslovenský

rybársky podnik š.p. Michalovce. Delimitačným protokolom z 27.04.1997 Východoslovenský

rybársky podnik š.p. Michalovce odovzdal nehnuteľnosti Slovenskému pozemkovému fondu

v Bratislave a následne kúpnou zmluvou SPF v Bratislave odpredal nehnuteľnosti

v k. ú. H. fyzickým osobám.

Záverom sa odporca zaoberal s námietkou navrhovateľa, ktorou poukazuje na to,

že svoj reštitučný nárok uplatnil u povinnej osoby podľa ešte v roku

1993.

5

IV.

Právne názory odvolacieho súdu

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10

ods. 2 ) preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu odvolacích dôvodov postupom podľa

(ďalej v texte rozsudku len „“).

Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1

) a že ide o rozsudok, proti ktorému je podľa ustanovenia v spoj. s

podanie odvolania prípustné, nariadil vo veci pojednávanie ( ) a po jeho

verejnom vykonaní dospel k záveru, že podanie odvolania je dôvodné, pretože zistenie

skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci, a preto podľa

preskúmané rozhodnutie zrušil.

Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci bolo rozhodnutie obvodného

pozemkového úradu o reštitučnom nároku navrhovateľa uplatnenom podľa

upravuje navrátenie vlastníctva k pozemkom, ktoré nebolo vydané

podľa osobitného predpisu. Aj cieľom tohto zákona je spolu s ostatnými reštitučnými

zákonmi zabezpečiť tzv. reštitučné procesy zmiernenia niektorých majetkových krívd,

ku ktorým došlo v zákone presne ustanovenom období vo vzťahu k presne vymedzenému

okruhu osôb a na základe v zákone taxatívne ustanovených prípadov straty majetku.

Z obsahu predloženého administratívneho spisu ako i výsledkov doterajšieho priebehu

konania súd zistil, že predmetom preskúmavacieho konania bolo rozhodnutie odporcu

č. 2008/00118, ev. č. 2008/000155 zo dňa 15.02.2008 týkajúce sa reštitučného nároku

navrhovateľa. V uvedenej právnej veci je zrejmé, že navrhovateľ si uplatnil nárok

na navrátenie vlastníctva podľa k nehnuteľnostiam, ktoré prešli

na štát podľa vládneho nariadenia č. a vyhlášky č. 88/1959 Úradného

vestníka o opatreniach týkajúcich sa niektorých vecí užívaných organizáciami socialistického

sektora.

6

Z obsahu administratívneho spisu odporcu nepochybne vyplýva, že finančný odbor

Okresného národného výboru v Rožňave na žiadosť žiadateľa Štátneho rybárstva n.p. podľa

vládneho nariadenia č. a vyhlášky č. 88/1959 Ú. v. vydal dňa 28. júna 1963

rozhodnutie č. Fin 88/ev.19/H/1962máj, ktorým nehnuteľnosti v katastrálnom území H.

uvedené vo výkaze plôch ku geometrickému plánu a súpisu nehnuteľností zo dňa

30. novembra 1961, č. 0-920-72-1/2-2 vyhotovenom Strediskom geodézie v Košiciach prešli

do vlastníctva Československého štátu, konkrétne do správy Štátneho rybárstva n.p. dňom

právoplatnosti uvedeného rozhodnutia, tzn. 15.08.1963.

Tieto nehnuteľnosti sa na základe uvedeného rozhodnutia stali súčasťou vodného diela

Rybníky a právnym nástupcom Štátneho rybárstva n.p. sa stal na základe Delimitačného

protokolu z 27. apríla 1997 Východoslovenský rybársky podnik š.p. Michalovce, ktorý tieto

nehnuteľnosti odovzdal Slovenskému pozemkovému fondu v Bratislave, ktorý ich následne

kúpnou zmluvou zo dňa 29. mája 1998 predal fyzickým osobám. Z administratívneho spisu

však nie je zrejmé, na základe čoho boli predmetné nehnuteľnosti zapísané na štát až v roku

1997 a či bola navrhovateľke za zoštátnené nehnuteľnosti poskytnutá náhrada, pričom tieto

skutočnosti a okolnosti významné pre prijatie rozhodnutia vo veci nepreveroval ani a odporca

a ani prvostupňový súd.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v uvedenej právnej veci odkazuje na svoju

judikatúru, konkrétne rozsudok sp. zn. z 30. septembra 2010 (citujúc z jeho

obsahu relevantné závery podľa ) „právny názor krajského súdu je

predčasný a to z dôvodu, že nebol dostatočne zistený skutočný stav veci, aby mohlo byť

správne rozhodnuté, pričom v tejto veci poukazuje súd na Nález Ústavného súdu Slovenskej

republiky č. -35 z 22.júna 2010, z ktorého vyplýva, že k reštitučným nárokom

žiadateľov je potrebné pristupovať zvlášť citlivo, aby v konaní podľa týchto zákonov v súlade

so zákonnými záujmami týchto osôb, ktorých ujma na základných ľudských právach

a slobodách má byť aspoň čiastočne kompenzovaná, nedochádzalo k ďalším krivdám.

Nepochybne z toho vyplýva povinnosť pre všeobecné súdy vykladať právne normy

v súlade s ústavnými princípmi, ktoré sú v súlade s účelom základného práva na súdnu

ochranu. Aplikáciou a výkladmi týchto ustanovení nemožno toto aj iné základné právo

obmedziť spôsobom zasahujúcim do ich postavenia a zmyslu. Všeobecný súd musí poskytovať

7

v súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá

ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (, ). Z tohto

hľadiska má všeobecný súd pri výklade a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať

na správnu rovnováhu pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným

záujmom účastníkov konania (, ). Princíp spravodlivosti

a požiadavka materiálnej ochrany práv sú totiž podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi

právnej ochrany v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu.“, od ktorej nemá dôvod sa

odchýliť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky pri svojom rozhodovaní najmä zohľadnil ust. § 135

ods. 1 v spoj. s , ktorá vymedzuje formálne pramene práva aj pre správne

súdnictvo.

Podľa veta druhá je súd tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu

alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd.

Otázku viazanosti rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské

práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd, konajúci senát interpretuje

s prihliadnutím na výkladovú zásadu ústavnokonformného výkladu (čl. 152 ods. 4)

prostredníctvom princípu rozhodovacej nezávislosti zakotveného v

v tom duchu, že hore uvedené rozhodnutia súdnych orgánov predstavujú právne relevantné

skutočnosti (čl. 46 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, resp. § 56

ods. 7 ), s ktorými účinkami na svoje konanie sa konajúci súd musí

vysporiadať v odôvodnení, tzn. že nejde o ide záväzný právny názor vyššieho súdu v rámci

dvojinštantnosti súdnej ochrany.

Za týchto okolností nemohol Najvyšší súd Slovenskej republiky nezobrať do úvahy celú

judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky týkajúcu sa sporov o výklad ustanovení

Vládneho nariadenia č. o opatreniach týkajúcich sa niektorých vecí užívaných

organizáciami socialistického sektora.

Spoločným menovateľom, z ktorej ústavná judikatúra vychádza, je procesný stav, kedy

nielen obvodné pozemkové úrady, ale postupne aj správne súdy vrátane Najvyššieho súdu

8

rozhodli, že účastníci pôvodného reštitučného konania nespĺňajú podmienky na navrátenie

vlastníckeho práva k pozemkom, pretože predmetné nehnuteľnosti neprešli na štát alebo inú

právnickú osobu niektorým zo spôsobov uvedených v

Z hľadiska historického vývoja hodnotenia ústavnosti tento konštantnej judikatúry

je preto pre Najvyšší súd významné, že

- uznesením sp. zn. z 25.októbra 2007 Ústavný súd Slovenskej republiky

odmietol ústavnú sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú s odôvodnením, že reštitučné tituly

sú v tomto ustanovení uvedené taxatívne, a preto nie je možné ich počet rozširovať.

Sťažovatelia si mali uplatniť reštitučný nárok podľa Avšak

o 3 roky neskorším nálezom sp. zn. z 22. júna 2010 sa od svojej

argumentácie ústavný súd diametrálne odklonil a vyslovil celkom opačný právny záver,

a to porušenie práv sťažovateľov podľa súdnymi rozhodnutiami, ktoré

právne vychádzali z argumentácie hore uvedeného uznesenia.

- Obdobný osud postihlo uznesenie ústavného súdu sp. zn. z 03. júna 2010,

ktorého obsah je v celkovom protiklade s neskorším nálezom Ústavného súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo l6. septembra 2010.

Ani v jednom hore uvedených prípadoch dotknutý senát Ústavného súdu Slovenskej

republiky neinicioval postup podľa o organizácií Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov.

Podľa senát, ktorý v súvislosti so svojou rozhodovacou

činnosťou dospeje k právnemu názoru odchylnému od právneho názoru vyjadreného

už v rozhodnutí niektorého zo senátov, predloží plénu Ústavného súdu návrh na zjednotenie

odchylných právnych názorov. Plénum Ústavného súdu rozhodne o zjednotení odchylných

právnych názorov uznesením. Senát je v ďalšom konaní viazaný uznesením pléna Ústavného

súdu.

Na základe takto právne nejasnej situácie sa Najvyšší súd priklonil k názoru

vyslovenom v rozsudku sp. zn. z 30. septembra 2010 a k rozhodovaniu

prejednávanej veci, konkrétne k interpretácii reštitučných zákonov pristúpil s určitou

9

veľkorysosťou berúc do úvahy pre minulý režim príznačné nedostatky vtedajšej legislatívy

(citované z nálezu -35 z 22. júna 2010 str. 13 ods. 2).

Najvyšší súd na tomto mieste dáva do pozornosti, že v rámci reštitučných konaní nie je

dôležitý druh vydávaného majetku, ale reštitučný titul, ktorá mal spôsobiť jednotlivcovi

v predchádzajúcom režime krivdu vo forme majetkovej alebo nemajetkovej ujmy. Preto

zákonodarca prijal také množstvo rôznorodých právnych predpisov týkajúcich sa zmiernenia

uvedených krívd, ktoré sa odlišovali druhom majetku alebo činnosti, okruhom oprávnených

osôb, oprávneného orgánu ako aj konkrétneho spôsobu zmiernenia krivdy.

Na základe argumentov takto vyslovených ústavným súdom a naznačenom neistom

právnom stavu Najvyšší súd musel (viď hore citované kritérium reštitučnej veľkorysosti)

zaujať stanovisko, že je nutné odstrániť nedostatky vyskytujúce sa v dôkaznom konaní

odporcu ako správneho orgánu, keď nezistil presne a úplne skutočný stav veci v súvislosti

s preukázaním prechodu vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam na štát, tzn. postupom

ex offo neskúmal, či v danej veci

- Rozhodnutie Finančného odboru Okresného národného výboru v Rožňave zo dňa

28.06.1963, č. Fin. 88/ev.19/H/1962 maj. bolo riadne doručené pôvodným účastníkom,

- uvedené rozhodnutie má oporu v ustanoveniach Vládneho nariadenia č. ,

poprípade vo vyhl. č. 88/1959 U.v. najmä z pohľadu možného nájomného vzťahu

národného podniku Štátne rybárstvo n. p. Stupava k týmto pozemkom,

- môže byť uvedené rozhodnutie označené ako právny titul, na základe ktorého dotknuté

pozemky mali údajne prejsť na štát,

- nenasvedčuje vzájomná korešpondencia, najmä dôverný list Finančného odboru

Okresného národného výboru v Rožňave zo dňa 06.01.1964, že dokazovanie nebolo

riadne vykonané a

- vôbec bola za pozemky (mali byť odkúpené) poskytnutá náhrada a

- prečo predmetné nehnuteľnosti, hoci boli zapísané ako ostatná plocha, komunikácia alebo

vodná plocha - rybník a za určitým účelom boli vyvlastnené, tak boli v roku 1998

odpredané fyzickým osobám?

10

Až na základe riadneho zistenia hore vymedzeného skutkového stavu môže potom

správny orgán pristúpiť k úvahám, či navrhovateľovi nesvedčí reštitučný nárok k predmetným

nehnuteľnostiam podľa niektorého z ustanovení

Najvyšší súd Slovenskej republiky vychádzajúc z vyššie uvedeného preto podľa § 250ja

ods. 3 v spoj. s a zmenil rozsudok krajského súdu tak,

že napadnuté rozhodnutie odporcu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V ďalšom konaní odporca v zmysle ust. bude postupovať

v naznačenom smere, pričom doplní dokazovanie v určených medziach, aby riadne zistil

skutočný stav veci.

Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností,

po vyhodnotení námietok navrhovateľa a stanoviska odporcu ako aj s prihliadnutím na závery

obsiahnuté v svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, najmä už v citovanom rozhodnutí

sp. zn. , pri ktorom Najvyšší súd nezistil žiaden relevantný dôvod, aby sa

od neho odchýlil (napríklad zásadná zmena právneho prostredia, zistenie odlišného

skutkového stavu alebo prijatie protichodného zjednocovacieho stanoviska), rozhodol tak,

ako je uvedené vo výroku rozsudku.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v súlade so zásadou hospodárnosti súdneho konania

neuviedol vo výroku zrušujúceho rozsudku zákonné ustanovenie, podľa ktorého bolo

rozhodnutie správneho orgánu zrušené ( prvá veta v spoj. s ),

nakoľko dôvodom podania tejto informácie súdom je v zmysle veta druhá

poskytnúť podklady pre posúdenie prípustnosti možného odvolania proti rozsudku súdu.

Nakoľko proti rozhodnutiam Najvyššieho súdu vydaným v správnom súdnictve sú nielen

generálne ( ) ale aj špeciálne ( ) prípustné opravné

prostriedky, potom nie je možné ust. na výroky rozhodnutí Najvyššieho

súdu aplikovať.

11

O trovách odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa § 224 ods. 1

v spojitosti s a , podľa ktorého iba úspešný navrhovateľ má

právo na úplnú náhradu trov tohto konania. Podmienkou pre priznanie náhrady trov právneho

zastúpenia je ich doloženie do spisu počas konania alebo dovyčíslenie v 3 - dňovej lehote

po vyhlásení rozsudku.

Podľa o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh

spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada

trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní

od vyhlásenia tohto rozhodnutia.

Podľa platí, že ak účastník v lehote podľa odseku 1 trovy nevyčísli,

súd mu prizná náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia

s výnimkou trov právneho zastúpenia; ak takému účastníkovi okrem trov právneho zastúpenia

iné trovy zo spisu nevyplývajú, súd mu náhradu trov konania neprizná a v takom prípade súd

nie je viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania tomuto účastníkovi

v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

Nakoľko právna zástupkyňa úspešného navrhovateľa si svoje právo v zákonnej

3- dňovej lehote neuplatnila a zo súdneho spisu žiadne výdavky súdu nevyplývajú, nebola mu

priznaná žiadna náhrada trov konania.

Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. rozhodol

bez pojednávania, lebo nezistil, že by týmto postupom bol porušený verejný záujem (vo veci

prebehlo na prvom stupni súdne pojednávanie, pričom účastníkom bola daná možnosť sa ho

zúčastniť), nešlo o vec v zmysle (úprava reštitučných nárokov je spojená

s verejnoprávnymi vzťahmi), v konaní nebolo potrebné v súlade s ust.

vykonať dokazovanie a z iných dôvodov nevznikla potreba pojednávanie nariadiť.

12

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 246c

ods. 1 ).

V Bratislave 09. novembra 2010

Ing. JUDr. Miroslav Gavalec, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Ľubica Kavivanovová