Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
02b/381281.c4d935.pdf
PDF · 118.65 KB
No categories available
3Cdo/194/2011
Najvyšší súd 3 Cdo 194/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa Mgr. A. Z., bytom P.,
zastúpeného JUDr. J. F., advokátom so sídlom v T., proti odporkyni R., so sídlom v K.,
IČO: X., zastúpenej JUDr. J. M., advokátom so sídlom v K., o určenie neplatnosti
okamžitého skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy s príslušenstvom, vedenej na
Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 12 C 153/2006, o dovolaní navrhovateľa proti rozsudku
Krajského súdu v Košiciach zo 4. mája 2011 sp. zn. 11 Co 19/2010, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Odporkyni nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Košice I rozsudkom z 2. októbra 2009 č.k. 12 C 153/2006-156 zamietol
návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal určenia, že je neplatné okamžité skončenie
pracovného pomeru dané mu odporkyňou 31. júla 2006, a že pracovný pomer naďalej trvá;
súd tiež vyslovil, že o trovách konania bude rozhodnuté samostatným uznesením. Výsledkami
vykonaného dokazovania mal preukázané, že navrhovateľ bol s účinnosťou od 1. júla 2005
preložený z úradu farára vo farnosti B. za duchovného správcu nemocnice v H., bola mu
uložená povinnosť zdržať sa vykonávania úlohy farára a čo najskôr uvoľniť farskú budovu
v B. a všetko, čo patrí farnosti odovzdať novovymenovanému administrátorovi do 30. júna
2005. Navrhovateľ tieto povinnosti nerešpektoval, na novourčené miesto nenastúpil, naďalej
pôsobil ako farár a neuvoľnil farskú budovu v B.. Okamžité skončenie pracovného pomeru (§
68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce), ktoré bolo opatrené úradnou pečiatkou a podpísané
arcibiskupom M. T., bolo dané navrhovateľovi v rámci zákonných prekluzívnych lehôt.
Navrhovateľ sa v danom prípade vzoprel príkazu svojho ordinára, čím porušil základné
kanonické predpisy (Kán. 1747 - § 1 v spojení s Kán. 74 - § 2). Na tomto základe súd prvého
stupňa uzavrel, že navrhovateľ závažne porušoval pracovnú disciplínu a že okamžité
skončenie pracovného pomeru dané mu odporkyňou 31. júla 2006 je platné. Vzhľadom
na to nedôvodný návrh navrhovateľa zamietol.
Na odvolanie navrhovateľa Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo 4. mája 2011
sp. zn. 11 Co 19/2010 uvedený rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny
(§ 219 ods. 1 O.s.p.); štátu nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. V odôvodnení
rozsudku poukázal na to, že v zmysle § 5 ods. 2 a 7 ods. 3 zákona č. 308/1991 Zb. o slobode
náboženskej viery a postavení cirkvi a náboženských spoločností v znení neskorších
predpisov cirkvi ustanovujú, prekladajú alebo odvolávajú duchovných podľa svojich
vnútorných predpisov bez ingerencie štátnych orgánov, ak ale duchovní vykonávajú svoju
činnosť v rámci právneho vzťahu, riadi sa tento vzťah príslušnými predpismi právneho
poriadku Slovenskej republiky a vnútorné predpisy cirkvi sa uplatnia iba v jeho rámci.
Opodstatnenosť návrhu bolo preto potrebné posudzovať so zreteľom na § 68 ods. 1 písm. b/
Zákonníka práce. V posudzovanej veci odporkyňa okamžité skončenie pracovného pomeru
s navrhovateľom odôvodnila hrubým porušením kanonických predpisov navrhovateľom,
nenastúpením na miesto duchovného správcu nemocnice v H., neuvoľnením farskej budovy v
B., neodovzdaním správy farnosti určenému administrátorovi a nezdržiavaním sa úloh farár,
a to aj napriek potvrdeniu dekrétov o preložení a suspenzii Kongregáciou pre klerikov.
Odporkyňa to hodnotila ako závažné porušenie pracovnej disciplíny podľa § 68 ods. 1 písm.
b/ Zákonníka práce. Odvolací súd poukázal na autonómiu cirkví v rozhodovaní
o personálnych otázkach a v ďalšom vychádzal z toho, že mu prislúcha skúmať iba to, či sú
(existujú) rozhodnutia, ktorými odporkyňa preložila navrhovateľa na iné miesto, či ho
odvolala z funkcie duchovného a či rozhodnuté o tom bolo osobou oprávnenou v zmysle
predpisov cirkvi. V danom prípade boli dané takéto rozhodnutia – sú nimi Dekrét o preložení
navrhovateľa č. Prot. 642/05b zo 17. júna 2005 a Prot. č. 919/05-b zo 16. septembra 2005
o suspendovaní navrhovateľa, ktoré boli vydané oprávnenou osobou – arcibiskupom M. T..
Týmito rozhodnutiami bolo dostatočne preukázané zavinené porušenie pracovnej disciplíny
navrhovateľom. So zreteľom na uvedené odvolací súd konštatoval, že súd prvého stupňa pri
aplikácii § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce nepochybil a ani sa neodklonil od zásad
ustálených súdnou praxou týkajúcich sa hodnotenia stupňa intenzity porušenia pracovnej
disciplíny. Neobstojí odvolacia námietka navrhovateľa, že súd prvého stupňa nesprávne
posúdil splnenie podmienky dodržania subjektívnej 1-mesačnej lehoty na okamžité skončenie
pracovného pomeru (odvolací súd sa v tejto súvislosti pridržal svojho právneho názoru
vysloveného v uznesení z 31. marca 2009 sp. zn. 11 Co 157/2008). O náhrade trov konania
štátu rozhodol odvolací súd podľa § 148 ods. 1 O.s.p.
Uvedený rozsudok odvolacieho súdu napadol navrhovateľ dovolaním, ktoré odôvodnil
všetkými dovolacími dôvodmi uvedenými v § 241 ods. 2 písm. a/, b/ a c/ O.s.p. Uviedol, že
odvolací súd mu odňal možnosť pred súdom konať tým, že ho nepredvolal na odvolacie
pojednávanie (predvolal iba jeho právnu zástupkyňu). Odvolací súd nerešpektoval § 205
ods. 2 písm. d/ O.s.p. a v odvolacom konaní „iba predstieral“ zohľadnenie definitívneho
rozhodnutia Najvyššieho tribunálu Apoštolskej signatúry vo Vatikáne. Potvrdením
prvostupňového rozsudku sa odvolací súd stotožnil so všetkými vadami a nesprávnosťami
potvrdzovaného rozhodnutia. Vec bola v odvolacom konaní nesprávne právne posúdená;
odvolací súd totiž prehliadol § 42 ods. 2 a § 43 ods. 1 Zákonníka práce a nezohľadnil, že
navrhovateľovi (zamestnancovi vykonávajúcemu funkciu štatutárneho zástupcu) z pracovnej
zmluvy nevyplývala žiadna povinnosť pracovnej disciplíny. Naopak, zamestnávateľ porušil
pracovnú zmluvu, lebo zmenil druh (resp. miesto) práce uvedený v pracovnej zmluve z farára
v B. za kaplána v H.. Súdy v danom prípade nezohľadnili tú obsahovú zložku definitívneho
rozhodnutia Najvyššieho tribunálu Apoštolskej signatúry vo Vatikáne sp. zn. Prot. N.
38743/06 z 1. decembra 2009, ktorá bola pre posúdenie veci najpodstatnejšia, a to
konštatovanie tohto tribunálu, že v procese prekladania navrhovateľa boli porušené predpisy
upravujúce daný proces. Z týchto dôvodov navrhovateľ žiadal, aby dovolací súd zmenil
dovolaním napadnutý rozsudok a určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru z 31. júla
2006 je neplatné, pracovný pomer trvá a odporkyňa je povinná zaplatiť mu zodpovedajúcu
náhradu mzdy.
Odporkyňa vo vyjadrení k dovolaniu označila tento opravný prostriedok navrhovateľa
za neopodstatnený, lebo a/ navrhovateľovi nebola postupom súdu odňatá možnosť pred
súdom konať – v konaní ho riadne zastupovala advokátka, b/ v konaní nedošlo k procesnej
vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci – nepravdivé je tvrdenie
navrhovateľa, že odvolací súd nezohľadnil rozhodnutie Najvyššieho tribunálu Apoštolskej
signatúry vo Vatikáne sp. zn. Prot. N. 38743/06 z 1. decembra 2009; odvolací súd toto
rozhodnutie zohľadnil, c/ odvolací súd vec správne posúdil aj po právnej stránke, keď pri
rozhodovaní vzal dôraz na to, že navrhovateľ napriek udelenému trestu suspenzie naďalej
porušoval hrubým spôsobom pracovnú disciplínu. Z týchto dôvodov žiadala dovolanie
„zamietnuť“.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorý je zastúpený advokátom
(§ 241 ods. 1 O.s.p.), skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.),
či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré ním možno napadnúť.
Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania
osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno úspešne napadnúť
(len) právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, aj to však nie v každom prípade, ale iba ak
dovolanie výslovne pripúšťa zákon. Dovolanie je procesný prostriedok, ktorým zákon vytvára
účastníkovi konania procesnú možnosť, aby (výlučne) v prípadoch, v ktorých to zákon
výslovne pripúšťa, spochybnil opodstatneným uplatnením dovolacieho dôvodu správnosť
konania alebo rozhodovania odvolacieho súdu a dosiahol nápravu prípadných vád konania
alebo nesprávností napadnutého rozhodnutia. Dovolanie nie je v Občianskom súdnom
poriadku upravené ako „ďalšie odvolanie“. Dovolaním sa nemožno, a to ani v prípade, že je
procesne prípustné, úspešne domáhať revízie skutkových zistení súdov nižších stupňov ani
výsledkov nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd v dovolacom konaní neposudzuje
správnosť a úplnosť skutkových zistení ani správnosť vyhodnotenia dôkazov. Dovolacie
konanie má prieskumnú povahu, aj so zreteľom na ktorú dovolací súd na rozdiel
od prvostupňového a odvolacieho súdu dokazovanie nevykonáva (viď § 243a ods. 2 veta
druhá O.s.p.).
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je
dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie
prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého
stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie
prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide
o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil
neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.
Dovolaním navrhovateľa nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu
(§ 238 ods. 1 O.s.p.), ani rozsudok vydaný vo veci, v ktorej by už dovolací súd vyslovil
právny názor, ktorým by boli súdy viazané (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Dovolaním je napadnutý
potvrdzujúci rozsudok, ktorý ale nevykazuje znaky uvedené v § 238 ods. 3 O.s.p. Prípustnosť
dovolania navrhovateľa preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.
Dovolanie navrhovateľa by vzhľadom na vyššie uvedené bolo procesne prípustné, len
ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. O vadu v zmysle
tohto ustanovenia ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa
už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ nepodal sa
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol
súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 O.s.p. dovolací súd bez zreteľa na to, čo bolo
uplatnené v dovolaní, skúmal, či v konaní na súdoch nižších stupňov nedošlo k týmto vadám.
Navrhovateľ vady konania vymenované v § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. nenamietal
a žiadna z týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo.
1. Navrhovateľ tvrdí, že v konaní mu bola odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237
písm. f/ O.s.p.) tým, že odvolací súd ho nepredvolal na odvolacie pojednávanie (predvolal iba
jeho právnu zástupkyňu).
Pod odňatím možnosti pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. sa rozumie
procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme
možnosť realizovať procesné oprávnenia priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej
ochrany jeho práv.
Občiansky súdny poriadok dáva účastníkovi možnosť, aby sa dal v konaní zastupovať
zástupcom. Ak účastník udelil zástupcovi plnomocenstvo pre celé konanie, doručujú sa
písomnosti určené účastníkovi konania iba zástupcovi. Iba výnimočne, ak má účastník
v konaní niečo osobne vykonať, doručuje sa písomnosť nielen zástupcovi, ale aj účastníkovi
konania (§ 49 ods. 1 O.s.p.). Postup odvolacieho súdu, ktorý predvolanie na odvolacie
pojednávanie nariadené na 4. mája 2011 (č.l. 274 spisu) nedoručoval priamo navrhovateľovi,
ale prostredníctvom advokátky ustanovenej navrhovateľom za jeho právnu zástupkyňu na celé
konanie (viď plnomocenstvo zo 4. decembra 2006 na č.l. 9 spisu, ktorým navrhovateľ
splnomocnil JUDr. A. T.), zodpovedal zákonu. Doručenie predvolania na toto odvolacie
pojednávanie právnej zástupkyni navrhovateľa (15. apríla 2011 – viď doručenku na č.l. 274
spisu) malo právne účinky doručenia predmetného predvolania navrhovateľovi.
K tomu istému záveru dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v uznesení
z 24. marca 2010 sp. zn. 6 Cdo 33/2010, v ktorom konštatoval, že „pokiaľ účastník konania bol
zastúpený zástupcom s plnomocenstvom na celé konanie a v odvolacom konaní nemal osobne
niečo vykonať, bol postup odvolacieho súdu, ktorý predvolanie na odvolacie pojednávanie
doručil len tomuto zástupcovi, v súlade s § 49 ods. 1 veta prvá O.s.p. a nemal za následok
odňatie možnosti takto zastúpeného účastníka konať pred súdom“ – viď R 42/2010.
Vyššie uvedený procesný postup odvolacieho súdu, ktorý bol v danej veci v súlade
so zákonom, neviedol k odňatiu možnosti navrhovateľa konať pred súdom v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. Z tohto ustanovenia preto prípustnosť jeho dovolania nemožno vyvodiť.
2. Podľa názoru dovolateľa došlo v konaní k tzv. inej (v § 237 O.s.p. neuvedenej)
procesnej vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Procesnú vadu tejto
povahy treba v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. považovať za relevantný dovolací dôvod,
ktorý možno úspešne uplatniť v procesne prípustnom dovolaní, sama takáto vada ale procesnú
prípustnosť dovolania nezakladá. I keby teda prípadne v konaní na súdoch nižších stupňov
došlo k procesnej vade (procesným vadám) subsumovateľnej pod uvedené ustanovenie,
nezakladalo by to prípustnosť dovolania navrhovateľa.
Pokiaľ navrhovateľ namieta neúplnosť skutkových zistení súdov (prehliadnutie,
nezohľadnenie alebo nedostatočné zohľadnenie určitých skutočností, ktoré zo svojho pohľadu
považuje za rozhodujúce), môže ísť o námietku, že v konaní došlo k takejto „inej procesnej
vade“. Aj v súvislosti s tým treba ale zopakovať, že s výskytom danej procesnej vady, i keby
k nej došlo (dovolací súd vec z tohto aspektu neskúmal), Občiansky súdny poriadok nespája
prípustnosť dovolania.
Pre prípad, že dovolateľ spochybňuje správnosť toho, ako súdy vyhodnotili jednotlivé
dôkazy, dovolací súd uvádza, že dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko,
čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.). Pri hodnotení
dôkazov ide o činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich
pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je
obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti
ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Rozhodnutie
súdu, ktorého podkladom sú dôkazy nesprávne vyhodnotené, môže byť prípadne z tohto
dôvodu vecne nesprávne, avšak táto skutočnosť sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania
v zmysle § 237 O.s.p. (viď R 42/1993).
Pre úplnosť k problematike hodnotenia dôkazov treba uviesť, že do obsahu základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať
ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97).
3. V dovolaní sa namieta, že rozhodnutia súdov oboch nižších stupňov spočívajú na
nesprávnom právnom posúdení veci.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho však interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd sa ale právnym
posúdením veci nedopúšťa procesnej vady konania v zmysle § 237 O.s.p. Právne posúdenie
veci súdmi nižších stupňov je Najvyšším súdom Slovenskej republiky považované
za relevantný dovolací dôvod, ktorým však možno úspešne odôvodniť (len) procesne
prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); zároveň je zhodne zastávaný názor, že
nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov nezakladá procesnú prípustnosť
dovolania (porovnaj napríklad rozhodnutia sp. zn. 1 Cdo 62/2010, sp. zn. 2 Cdo 97/2010,
sp. zn. 3 Cdo 53/2011, sp. zn. 4 Cdo 68/2011, sp. zn. 5 Cdo 44/2011, sp. zn. 6 Cdo 41/2011
a sp. zn. 7 Cdo 26/2010).
Z vyššie uvedených dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že
dovolanie navrhovateľa je podľa Občianskeho súdneho poriadku procesne neprípustné.
Vzhľadom na to jeho dovolanie odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1
písm. c/ O.s.p. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nemohol sa zaoberať
vecnou správnosťou napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, a to ani z hľadísk, na ktoré
v dovolaní poukazoval navrhovateľ.
V dovolacom konaní procesne úspešnej odporkyni vzniklo právo na náhradu trov
konania proti navrhovateľovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal odporkyni náhradu trov tohto
konania, lebo nepodala návrh na priznanie náhrady trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5
O.s.p., § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 9. novembra 2011
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Klaudia Vrauková