Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_9Co-139-2019.pdf
PDF · 110.93 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/139/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Bodnárovej a členiek senátu JUDr. Táne Veščičikovej a JUDr. Dany Popovičovej v spore žalobcu: A.. A. V., H.. X.X.XXXX, C. T. P. Č.. XXX, proti žalovanej Slovenská advokátska komora, Kolárska č. 4, Bratislava, IČO: 30 795 141, zastúpenej JUDr. Radomírom Jakabom PhD., so sídlom Bočná 10, Košice, IČO: 42 246 245, o ochranu pred diskrimináciou, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice I č.k. 37C/16/2018 -137 z 15. novembra 2018
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
Žalovanému p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Košice I (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) rozsudkom zamietol žalobu a žalovanému priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnej výške.
2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 60.000,- eur z dôvodu porušenia práva na rovnaké zaobchádzanie.
3. Vychádzal zo zistenia, že rozhodnutím predsedníctva SAK z 15.10.2004 (keď v písomnom vyhotovení rozhodnutia je nesprávne uvedený dátum 10.09.2004), žalobcovi bol pozastavený výkon advokácie podľa § 8 ods. 2 písm. b) zákona č. 586/2003 Z.z. z dôvodu, že sa proti nemu začalo trestné stíhanie. Z obsahu zápisnice č. 10/2004 zo zasadnutia Predsedníctva Slovenskej advokátskej komory konaného dňa 15.10.2004 zistil, že Predsedníctvo Slovenskej advokátskej komory schválilo dňa 15.10.2004 uznesenie, ktorým žalobcovi pozastavilo výkon advokácie podľa § 8 ods. 2 písm. b) zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii.
4. Po právnom posúdení veci podľa § 2 ods. 1 až 3, § 2a ods. 2, § 9 ods. 1 až 3, § 2 ods. 1 až 9 zákona č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (Antidiskriminačný zákon) v platnom znení, § 100 ods. 1 OZ vychádzajúc z vykonaného dokazovania konštatoval, že predmetom konania je nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 60.000,- eur z titulu nedodržania zásady rovnakého zaobchádzania zo strany žalovaného. Vychádzal zo záveru, že Antidiskriminačný zákon predstavuje lex specialis k Občianskeho zákonníku a pre naplnenie zásady rovnakého zaobchádzania podľa Antidiskriminačného zákona sa vyžaduje, aby bola naplnená forma, oblasť a dôvod diskriminácie tak, ako je bližšie definované v tomto zákone. Na to, aby mohlo byť určité konanie kvalifikované ako diskriminácia t.j. porušenie zásady rovnakého zaobchádzania, sa v praxi podľa záveru súdu vyžaduje, aby bol daný niektorý z dôvodov
uvedených v § 2 ods. 1 Antidiskriminačného zákona, musí byť naplnená jedna z foriem uvedených v § 2a Antidiskriminačného zákona a napokon musí sa tak diať v jednej z oblastí, ktoré sú v zmysle § 3 ods. 1 Antidiskriminačného zákona týmto zákonom pokryté. Na základe vykonaného dokazovania ustálil, že k namietanému protiprávnemu diskriminačnému konaniu žalovaného, ktoré vyvolalo ujmu, alebo bolo spôsobilé vyvolať ujmu na strane žalobcu ako diskriminovanej osoby, došlo rozhodnutím predsedníctva SAK zo dňa 15.10.2004, ktorým bol žalobcovi pozastavený výkon advokácie, preto nemajetkovú ujmu na strane žalobcu nebolo spôsobilé vyvolať konanie alebo nekonanie žalovaného vo vzťahu E. A.. F. v roku 2016. Žalobca je v postavení diskriminovanej osoby t.j. osoby, s ktorou sa zaobchádza menej priaznivo oproti osobe, s ktorou sa v čase tohto zásahu (15.10.2004) zaobchádza, resp. pred časom tohto zásahu zaobchádzalo, alebo by sa v čase tohto zásahu mohlo zaobchádzať v porovnateľnej situácii. Žalobca teda musel byť nejakou formou resp. nejakým konaním diskriminovaný v čase domnelého zásahu do práva na rovnaké zaobchádzanie vo vzťahu k nemu t.j. 15.10.2004. Vychádzajúc z § 9 ods. 1 až 4 Antidiskriminačného zákona v znení účinnom v čase, kedy došlo k namietanému diskriminačnému konaniu žalovaného (1) Každý má podľa tohto zákona právo na rovnaké zaobchádzanie a ochranu pred diskrimináciou. (2) Každý sa môže domáhať svojich práv na súde, ak sa domnieva, že je alebo bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania. Môže sa najmä domáhať, aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil protiprávny stav alebo poskytol primerané zadosťučinenie. (3) Ak by primerané zadosťučinenie nebolo dostačujúce, najmä ak nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania bola značným spôsobom znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie poškodenej osoby, môže sa tá domáhať aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Sumu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a všetky okolnosti, za ktorých došlo k jej vzniku. (4) Právo na náhradu škody alebo právo na inú náhradu podľa osobitných predpisov nie je týmto zákonom dotknuté. Vzhľadom na vznesenú námietku premlčania žalovaným zaoberal sa v prvom rade jej (ne)dôvodnosťou. Vychádzal z ust. § 100 ods. 1, 2 OZ. Uzavrel, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ustanovenia § 9 ods. 3 antidiskriminačného zákona predstavuje jedno z parciálnych a relatívne samostatných prostriedkov ochrany jednotného práva na rovnaké zaobchádzanie a na ochranu pred diskrimináciou. Vzniká vtedy, keď morálna satisfakcia ako rýdzo osobné právo, na vyváženie a zmiernenie nepriaznivých následkov protiprávneho zásahu do práva na rovnaké zaobchádzanie a na ochranu pred diskrimináciou nestačí. Napriek tomu, že ide o satisfakciu v oblasti nemateriálnych osobnostných práv (podobne ako je to v prípade bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia alebo práva na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom podľa ustanovenia § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov), jeho vyjadrenie peňažným ekvivalentom spôsobuje, že ide o osobné právo majetkovej povahy. Podľa názoru súdu je to obsah nároku a nie predmet jeho ochrany, čo robí pre povahu nároku rozhodujúce, či sa uplatní všeobecný právny inštitút premlčania. Ak obsahom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je požiadavka na zaplatenie peňažnej sumy, potom princíp právnej istoty vylučuje, aby plynutiu času neboli priznané žiadne právne účinky. Z uvedeného dôvodu otázku premlčania posudzoval podľa § 101 OZ. Uzavrel, že počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby náhrady za nemateriálnu ujmu je podľa § 101 OZ viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/265/2009 zo 17. 02. 2011). Súd mal za to, že k diskriminácii žalobcu došlo zásahom (ako to uvádza sám žalobca na strane 4 žaloby) a to rozhodnutím Predsedníctva SAK zo dňa 15.10.2004. Uvedený tvrdený zásah do práva na rovnaké zaobchádzanie bol jedným konaním žalovanej, aj keď účinky mohli pretrvávať po dlhú dobu. Nasledujúcim dňom, teda 16.10.2004 začala plynúť trojročná premlčacia doba, kedy žalobca mohol svoje právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vykonať prvýkrát. Vzhľadom na to, že žalobca podal žalobu na súd dňa 24.4.2018, teda po uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej doby, ktorá uplynula dňa 16.10.2007 a žalovaná vzniesla dôvodne námietku premlčania, nebolo možné žalobcovi uplatnené právo priznať, preto súd žalobu zamietol. Keďže žalobcom uplatnený nárok je premlčaný, súd bližšie neskúmal existenciu subjektívneho práva žalobcu a nevykonával dokazovanie ohľadom žalobcom navrhovanej výšky nemajetkovej ujmy.
5. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a žalovanému, ktorý mal vo veci plný úspech priznal proti žalobcovi nárok na plnú náhradu trov konania. Konštatoval, že o výške náhrady trov konania
rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
6. Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalobca. Navrhol zrušiť napadnutý rozsudok a vec vrátiť súdu prvej inštancie na nové konanie a nové rozhodnutie s náležitými pokynmi pre konanie a rozhodnutie vo veci. Uviedol, že svoj žalobný návrh podával v zmysle Antidiskriminačného zákona, podľa ktorého za diskrimináciu je pokladané každé také konanie, pri ktorom sa s istou osobou zaobchádza alebo zaobchádzalo menej priaznivo než ako sa zaobchádzalo s inou osobou v porovnateľnej situácii. Za spornú považoval tú časť napádaného rozsudku, ktorou je z pohľadu konajúceho súdu otázka premlčania, teda údajné uplynutie zákonom stanoveného času na úspešné uplatnenie samotného nároku. Konštatoval, že návrh vo veci ochrany pred diskrimináciou síce podal až niekoľko rokov po uplynutí tej udalosti, od vzniku ktorej v podstate odvíja porušenie zákona vo svoj neprospech, ako aj na ďalšie nadväzujúce skutočnosti a odôvodnenie takéhoto postupu vierohodne a v súlade s významom a znenia zákonnej úpravy odôvodňuje, preto rozhodnutie súdu vo veci nevychádzalo pri svojich záveroch z dostatočného poznania veci a tým aj jeho dôvodov na náležité uplatnenie samotného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy ako následku konania žalovanej proti ustanoveniam zákona. Na otázku premlčania následkov konania zodpovedného subjektu má diametrálne odlišný názor, pretože rozhodnutie súdu vo veci sa jednoznačne a dosť úzkoprso sústreďuje výlučne na posúdenie otázky premlčania bez prihliadnutia na samotné konanie žalovaného. Súd teda zobral do úvahy výlučne iba uplynutie času od doby, kedy bolo vydané rozhodnutie žalovaného voči nemu a berie do úvahy len situáciu posúdenia plynutia času od vydania rozhodnutia, pričom podľa jeho názoru je samotná podstata nároku vyplývajúceho zo zákona o rovnakom zaobchádzaní postavená na princípe porovnania dvoch obdobných konaní zodpovedného subjektu v rôznom čase a na základe uvedeného pokladá za začiatok plynutia premlčacej doby vo vzťahu k zákonu o rovnakom zaobchádzaní v tomto konkrétnom prípade jednoznačne odo dňa nasledujúceho po dni, kedy sa uskutočnilo porovnateľné konanie zodpovedného subjektu voči inej osobe v obdobnom postavení, teda začiatok plynutia premlčacej doby v tomto prípade začal plynúť deň po tom, čo nadobudlo právoplatnosť uznesenie o vznesení obvinenia príslušného odboru PZSR voči osobe M.. M. F., advokáta a člena SAK a príslušný orgán SAK nezačal proti označenej osobe rovnaké disciplinárne konanie ako tomu bolo v prípade konania SAK voči jeho osobe. Zdôrazňoval, že samotný základný princíp právnej úpravy problematiky diskriminácie spočíva jednoznačne na princípe porovnania dvoch obdobných situácií zodpovedného subjektu v rôznom čase a preto je podľa neho možné za začiatok plynutia premlčacej doby vo veci diskriminácie pokladať okamih, kedy príslušné orgány zodpovednej organizácie mohli a mali konať v porovnateľnom prípade tak, ako tento orgán konal v jeho prípade, teda konať porovnateľne s tým prípadom, od ktorého odvíja on svoj prípadný nárok na náhradu škody a za takýto deň počiatku plynutia premlčacej doby pokladá deň nasledujúci po dni, kedy sa začalo trestné stíhanie inej osoby v rovnakom postavení, v akom postavení sa nachádzal on v čase začatia trestného stíhania jeho osoby. Ak by sa stotožnil pri hodnotení situácie s názorom konajúceho súdu, tak by sa musel zmieriť s takou situáciou, že ak by sa po dni 10.10.2007 (uplynutie premlčacej doby vo vzťahu k osobe žalobcu) akýkoľvek subjekt dopustil obdobného protiprávneho diskriminačného konania voči jeho osobe, tak akýkoľvek nárok na náhradu škody, ktorá škoda by mu vznikla na základe zákona o diskriminácii si už nemôže uplatniť, keďže uplynutím premlčacej doby zaniklo akékoľvek jeho právo požadovať náhradu škody za nezákonné diskriminačné konania voči jeho osobe. V ďalšej časti odvolania poukazoval na postup žalovaného voči M.. F. v súvislosti so začatím trestného stíhania voči nemu, konštatujúc, že zo strany žalovaného tento nebol žiadnym spôsobom po začatí trestného stíhania postihnutý, čo podľa neho bolo zo strany žalovaného evidentným konaním proti ustanoveniam zákona o ochrane pred diskrimináciou. Takýto postup pokladal za maximálne nespravodlivý, tendenčný a diskriminačný, najmä s prihliadnutím na ten fakt, že disciplinárne konanie voči jeho osobe bolo začaté práve na podnet M.. F., ktorý podal podnet sám bez akéhokoľvek bližšieho poznania veci. Zdôrazňoval, že podľa jeho názoru zákonodarca nemal v úmysle pri úprave tejto oblasti právnej úpravy uplatňovať princíp premlčania spôsobom takým, aký použil konajúci súd v rámci svojho vysvetlenia. Zákonodarca podľa neho bral do úvahy pri stanovení premlčacej doby tú skutočnosť, že samotný antidiskriminačný zákon je svojím spôsobom zákon spočívajúci na porovnaní konania dvoch subjektov, ktorí boli alebo sú v rovnakom spoločensko-procesnom postavení a ktorých konanie nesie spoločné znaky vykonané týmito, však v inom čase a v inej aj keď približnej a porovnateľnej situácii. Vychádzajúc z § 101 OZ, podľa ktorého začiatok plynutia premlčacej doby vo vzťahu k náhrade nemajetkovej ujmy je viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilému porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby, konštatoval, že za takéto konanie nie je možné z jeho pohľadu pokladať konanie žalovaného v okamihu, kedy mu
udelil disciplinárny trest ako následok začatia trestného stíhania jeho osoby, ale takýmto momentom porušujúcim práve ustanovenia o diskriminácii, bolo práve nekonanie žalovaného proti osobe M.. F. rovnakým spôsobom ako tomu bolo v opísanom konaní voči nemu. Premlčacia doba plynúca v danej veci diskriminácie preto nemohla začať v deň začatia jeho trestného stíhania a následného začiatku disciplinárneho konania zo strany orgánov žalovaného, pretože v tomto okamihu nebolo v praxi známe žiadne obdobné a porovnateľné konanie žalovaného voči inej osobe v rovnakom spoločensko- procesnom postavení, v akom bol on. Namietal správnosť záveru súdu prvej inštancie spochybňujúceho jeho nárok na náhradu škody v zmysle § 9 ods. 3 zákona č. 365/2004 Z.z. s tým, že dôvody, pre ktoré zvolil takýto postup odôvodnil v obsahu žaloby. Poukazujúc na uznesenie NS SR sp.zn. 3Cdo/137/2008 z 18.02.2010 zdôrazňoval, že žiadny právny predpis upravujúci nárok na náhradu škody v oblasti ochrany osobnosti nestanovuje pre žalobcu akúkoľvek povinnosť objasňovať odôvodnenosť svojho nároku na náhradu škody, pretože z tohto rozhodnutia vyplynul záver „ak došlo k zásahu do súkromia, nie je procesnou povinnosťou dotknutej osoby preukazovať to, že zásah pôsobil difamačne a mal za následok zníženie vážnosti osoby v spoločnosti a na pracovisku“. V ďalšej časti odvolania sa zaoberal nedôvodnosťou námietky žalovaného, podľa ktorej nepredložil súdu žiadne relevantné preukázané porušenie zásady diskriminačného zaobchádzania, že v praxi neexistuje zákonom stanovený dôvod diskriminácie podľa § 2 ods. 1, preto sa nemôže domáhať nárokov z porušenia zásady rovnakého zaobchádzania podľa tohto zákona. Namietal nesprávnosť konštatovania, že disciplinárne konanie voči nemu nemohlo byť údajne z dôvodu premlčania vedené, pretože žalovaný viedol proti nemu, a to už v roku 2004 riadne disciplinárne konanie na návrh vtedajšieho ministra spravodlivosti M.. F. od 05.10.2004 a toto disciplinárne konanie bolo právoplatne skončené až uznesením sp.zn. 5Sžoks/2005, ktorým bolo odmietnuté odvolanie žalovaného proti oslobodzujúcemu rozsudku Krajského súdu v Košiciach vo veci pozastavenia výkonu advokácie. Všetky tieto skutočnosti prezentoval na pojednávaní 15.11.2018. Opakovane uvádzal, že v období súdom ustáleného obdobia plynutia premlčacej doby nedošlo zo strany žalovaného k takému konaniu voči inej osobe, v rovnakom postavení ako bol on, teda zo strany žalovaného nedošlo v danom čase k takému porovnateľnému konaniu, ktoré konanie by ako žalobca mohol označiť za konanie proti predpisom o diskriminácii. Jediným takýmto prípadom a jedinou známou a obdobnou a teda porovnateľnou situáciou bola medializovaná situácia, do ktorej sa dostal M.. F. v roku 2017. Napokon namietal, že súdom prezentované rozhodnutie je popretím účelu právnej úpravy problematiky diskriminácie, ako zákon na ochranu fyzickej osoby pred nerovnakým zaobchádzaním zo strany orgánov verejnej moci a správy.
7. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol rozsudok potvrdiť, priznať mu náhradu trov odvolacieho konania majúc za to, že rozsudok je zákonný a správny. Stotožnil sa s právnym posúdením veci zo strany prvostupňového súdu v rozsahu, že uplatňovaný nárok je v celom rozsahu premlčaný. Poukázal na svoje odôvodnenie premlčania uplatneného nároku vo svojom vyjadrení zo dňa 06.07.2018 a 25.09.2018. Vzhľadom na to, že nárok bol posúdený ako premlčaný, nebolo hospodárne zo strany prvostupňového súdu posudzovať daný nárok aj z vecného hľadiska. Napriek tomu mal za to, že v samotnom konaní preukázal, že uplatňovaný nárok je z vecného hľadiska po právnej aj skutkovej stránke neodôvodnený. Preto aj keby nárok nebol premlčaný, súd by musel žalobu zamietnuť aj z dôvodu jej vecnej neopodstatnenosti.
8. Vyjadrenie žalovaného bolo žalobcovi doručené 05.04.2019. Ďalšie vyjadrenia podané neboli.
9. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 C.s.p.) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v rozsahu danom v ust. § 379 a § 380 C.s.p. a z hľadiska uplatneného odvolacieho dôvodu ( § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť.
10. Rozsudok je vo výroku vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle ust. § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil.
11. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 12.02.2020 o 9.45 hod. v pojednávacej miestnosti č.dv. 202/ II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené dňa 06.02.2020 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. § 219 ods. 1,3 C.s.p.
12. K žalobcom namietanému odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p. odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.
13. Odvolací súd dospel k záveru, že tento odvolací dôvod nie je naplnený.
14. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu pre náležité zistenie skutkového stavu, vykonanie ďalších dôkazov nebolo navrhnuté a ani nebolo potrebné, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 191 a § 192 C.s.p., z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver a nebolo zistené žiadne porušenie procesných práv ani iná vada konania, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, preto odvolací súd rozsudok ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil.
15. Správne a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 C.s.p.).
16. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že v danom prípade žalobcom uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch z dôvodu diskriminačného konania žalovaného voči nemu je premlčaný.
17. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie a k odvolacím námietkam odvolací súd udáva:
18. Otázkou premlčania práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch sa už Najvyšší súd SR v minulosti zaoberal vo viacerých prípadoch (viď napr. rozhodnutie NS SR sp.zn. 2Cdo/194/2011, 3Cdo/194/2011, 3Cdo/187/2013, 3Cdo/18/2016). Na základe rozhodnutia občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu bolo v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky - ako judikát R58/2014 - publikované rozhodnutie Najvyššieho súdu SR spočívajúce na právnom názore, podľa ktorého právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je právom nemajetkovej povahy, ktoré podlieha premlčaniu.
19. Počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby v prípade náhrady za spôsobenú nemateriálnu ujmu je podľa § 101 OZ viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilému porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy k takémuto zásahu došlo.
20. V prejednávanej veci k takémuto zásahu (neoprávnenému konaniu žalovaného) došlo vydaním rozhodnutia Predsedníctva SAK zo dňa 15.10.2004 o pozastavení výkonu advokácie podľa § 8 ods. 2 písm. b) zákona č. 586/2003 Z.z. Žalobca podal žalobu dňa 24.04.2018 na súde prvej inštancie, preto správne súdu prvej inštancie konštatoval márne uplynutie premlčacej lehoty a z dôvodu žalovaným vznesenej námietky premlčania na túto skutočnosť prihliadal, čo sa odrazilo v rozhodnutí, ktorým žalobu bez prejednania vo veci samej zamietol.
21. Odvolací súd poukazuje na rozhodnutie NS SR sp.zn. 3Cdo/18/2016 z 22.06.2016, z obsahu ktorého vyplýva, že súd v občianskom súdnom konaní sa môže zaoberať vznesenou námietkou premlčania bez toho, aby skúmal samotnú existenciu subjektívneho práva veriteľa. Prax súdov (R29/1983) v danom prípade uprednostňuje hľadisko procesnej ekonómie. Preto ak súd zistí, že uplatnené právo je premlčané (zanikla súdna vymáhateľnosť žalobou uplatneného nároku) a žalovaný dlžník vzniesol námietku premlčania, bližšie už neskúma existenciu subjektívneho práva žalujúceho veriteľa - vychádza z toho, že tak, či tak by žaloba s uplatnenou premlčanou pohľadávkou bola v takomto prípade zamietnutá (porovnaj tiež „Jaromír Svoboda Občiansky zákonník, Komentár a súvisiace predpisy“, Eurounión, 2005 str. 100). Zásada hospodárnosti konania musí viesť konajúci súd k tomu, aby prednostne posúdil v konaní vznesenú námietku premlčania vzhľadom na to, že v prípade jej oprávnenosti takýto postup vedie k urýchlenému vydaniu rozhodnutia vo veci samej (porovnaj rozhodnutie NS SR sp.zn. 5Cdo/34/2011).
Preto nebol dôvod bližšie skúmať existenciu subjektívneho práva žalobcu t.j., či došlo alebo nedošlo v danom prípade k diskriminačnému konaniu žalovaným.
22. Z uvedeného dôvodu odvolací súd dospel k záveru, že odvolacie námietky žalobcu týkajúce sa dôvodnosti uplatnenia predmetného nároku t.j. skutočností, ktorými žalobca preukazoval diskriminačné konanie voči jeho osobe, sú bez právneho významu.
23. Z ust. § 9 ods. 3 zák.č. 165/2004 Z.z. vyplýva, že v prípade ak primerané zadosťučinnenie (upustenie od konania napravenie protiprávneho stavu, prípadne neplatnosti právneho úkonu), nebolo dostačujúce najmä, ak nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania bola značným spôsobom znížená dôstojnosť spoločenská vážnosť, alebo spoločenské uplatnenie poškodenej osoby, môže sa tá domáhať aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.
24. Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je tak stanoviť mieru ujmy na hodnotách ľudskej osobnosti s konkrétnym finančným vyjadrením náhrady za takúto nemajetkovú ujmu. Vždy sa jedná o právny nástroj, ktorého účelom je zabezpečiť, resp. zabrániť diskriminačnému konaniu. Vychádzajúc z § 101 OZ je zrejmé, že počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby náhrady za nemateriálnu ujmu je viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilému porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Na začiatok plynutia premlčacej lehoty nemôže mať vplyv skutočnosť, že prípadne v čase vydania rozhodnutia o pozastavení výkonu advokácie žalobcovi, prípadne v období pred vydaním tohto rozhodnutia nedošlo zo strany žalovaného v takému konaniu, resp. porovnateľnému konaniu voči inej osobe. Uvedená otázka má vplyv pre posúdenie (ne)dôvodnosti žaloby vo veci samej t.j. pre posúdenie, či došlo k dodržaniu zásady rovnakého zaobchádzania. Preto nebolo možné prihliadnuť na odvolaciu námietku o nesprávnom posúdení otázky začiatku plynutia premlčacej lehoty súdom prvej inštancie.
25. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov, ako aj z dôvodov, ktoré obsahuje odôvodnenie napadnutého rozsudku, odvolací súd rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 C.s.p. vrátane výroku o nároku na náhradu trov konania potvrdil.
26. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 C.s.p. Odvolací súd rozhodol len o nároku na náhradu trov odvolacieho konania s tým, že o výške náhrady trov rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Žalovaný bol v odvolacom konaní plne úspešný, preto mu odvolací súd priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnému žalobcovi.
27. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§393 ods. 2 posledná veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.).