Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Svzn/1/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky Krajskej prokuratúry

Bratislava, so sídlom Vajnorská 47, Bratislava, proti odporkyni Mestskej časti Bratislava –

Karlova Ves, so sídlom Námestie sv. Františka 8, Bratislava, v konaní o nesúlade Všeobecného

záväzného nariadenia Mestskej časti Bratislava – Karlova Ves č. 6/2008 so zákonom, o odvolaní

navrhovateľky proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave, č. k. -72 z 09. februára

2011, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave,

č. k. -72 z 09. februára 2011 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) v konaní podľa

a (ďalej aj „OSP“) zamietol žalobu (správne „návrh“ -

§ 250zfa ods. 1), ktorou sa navrhovateľka domáhala vyslovenia, že ustanovenia § 6 bod 1, 2

a § 10 bod 1, 2 Všeobecne záväzného nariadenia (ďalej aj „VZN“) Mestskej časti Bratislava –

Karlova Ves č. 6/2008 zo 04. novembra 2008 o pravidlách času predaja v obchode, času

prevádzky služieb, času výstavby, rekonštrukcie stavieb a bytov nie sú v súlade s § 4 ods. 3

písm. d/, i/, § 6 ods. 1 a § 11 ods. 4 písm. g/ zákona o obecnom zriadení a s § 53 ods. 2 a § 66a

písm. a/, b/ živnostenského zákona.

Citujúc , a (ďalej

aj „ústava“), , ,

o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov (ďalej len „“ alebo

„zákon o obecnom zriadení“) a a o živnostenskom

podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „“

alebo „živnostenský zákon“) krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že v zhode

s odporkyňou bol toho názoru, že možnosť individuálneho predĺženia, resp. skrátenia

prevádzkovej doby konkrétnej prevádzky rozhodnutím starostu mestskej časti po vyjadrení

miestnej rady nad rámec všeobecnej úpravy obsiahnutej v čl. 3 VZN č. 6/2008 nezasahuje

nezákonným spôsobom do výkonu živnostenského podnikania na území mestskej časti

a nevybočuje z rámca normotvornej právomoci odporkyne. Pokiaľ sa miestne zastupiteľstvo

2

uznieslo na zverení tejto kompetencie starostovi, ide podľa názoru súdu o prípustný spôsob

realizácie samosprávnej kompetencie miestneho zastupiteľstva vyplývajúcej zo zákona.

Navrhovateľkou namietaná úprava režimu individuálneho predĺženia, resp. skrátenia všeobecne

stanovenej prevádzkovej doby podľa názoru súdu neznamená zásah do podnikateľských

oprávnení jednotlivých podnikateľov, čo je nepochybne v právomoci príslušných orgánov štátnej

správy, ale len umožňuje časovo ohraničiť výkon konkrétnej prevádzky na území mestskej časti,

a to v záujme udržania verejného poriadku.

Z uvedených dôvodov bol krajský súd tej mienky, že miestne zastupiteľstvo odporkyne

v návrhu napadnutých ustanoveniach VZN č. 6/2008 len podrobnejšie upravilo podmienky

realizácie pôsobnosti samosprávy určovať čas predaja v obchode a čas prevádzky služieb

vyplývajúcej zo zákona. Keďže ide o rýdzo samosprávnu kompetenciu obce a niet žiadneho

zákona, ktorý by určoval obmedzenia samosprávnej regulácie otázky predajnej a prevádzkovej

doby na území samosprávnej jednotky, nevidel krajský súd z hľadiska vymedzenia návrhu dôvod

pre záver, že namietané ustanovenia VZN č. 6/2008 nie sú v súlade s navrhovateľkou

označenými ustanoveniami zákona. Preto krajský súd návrh zamietol.

O trovách konania krajský súd rozhodol podľa a vzhľadom

na neúspech v konaní nepriznal navrhovateľke právo na náhradu trov konania.

Proti tomuto rozsudku podala navrhovateľka v zákonnej lehote odvolanie. S poukazom

na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. nálezy Ústavného súdu Slovenskej

republiky vo veciach sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

či sp. zn. namietala nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom. Osobitne

poukazovala na to, že neexistuje právna úprava, ktorou by obec bola zmocnená upravovať

všeobecne záväzným nariadením podmienky živnostenského podnikania a ukladať

podnikateľom povinnosti, prípadne obmedzenia. Na obce nebola zákonom prenesená štátna

správa v tejto oblasti. Územná samospráva nemá normotvornú právomoc v oblasti realizácie

práva na podnikanie.

Uviedla, že v návrhu bolo zdôraznené, že do podnikateľskej činnosti konkrétnych

podnikateľov môžu zasahovať jedine orgány oprávnené na to príslušnými právnymi predpismi

a starosta obce, resp. mestskej časti, prípadne miestna rada na rozhodovanie v tejto oblasti neboli

zmocnení zákonom. Pri určovaní pravidiel času predaja v obchode a času prevádzky služieb

všeobecne záväzným nariadením ide výlučne o všeobecnú úpravu (všeobecne záväzné nariadenie

je právna norma vydávaná orgánom samosprávy vo veciach územnej samosprávy alebo

prenesenej štátnej správy, ktorá je všeobecne záväzná pre všetky osoby a subjekty pôsobiace

na území daného samosprávneho celku). Jediným orgánom obce, ktorý je podľa § 11 ods. 4

písm. g/ zákona o obecnom zriadení oprávnený určovať tieto pravidlá, je obecné zastupiteľstvo.

3

S poukazom na povahu všeobecne záväzných nariadení, ako právnych noriem so všeobecnou

záväznosťou na určitom území, zákon obecnému zastupiteľstvu nezveril rozhodovanie

v individuálnych administratívnoprávnych vzťahoch (formou uznesenia).

Ďalej namietala, že krajský súd v odôvodnení rozsudku poukázal na vyjadrenie

žalovaného (správne odporkyne), ktoré však navrhovateľke nebolo doručené. Poukázala pritom

na to, že skutočnosť, že účastníci konania súhlasili s prejednaním veci bez nariadenia

pojednávania nezbavuje súd povinnosti zaslať navrhovateľke vyjadrenie odporkyne k návrhu

( ) a vzhľadom k tomu, že vyjadrenie odporkyne k návrhu Krajskej prokuratúre

v Bratislave navrhovateľke nebolo doručené, pričom súd pri rozhodovaní z vyjadrenia

odporkyne k návrhu vychádzal, mala za to, že v konaní došlo k vade podľa § 221 ods. 1 písm. f/

a síce, že účastníkovi konania –navrhovateľke sa postupom súdu odňala možnosť konať

pred súdom.

Taktiež mala za to, že výrok o zamietnutí návrhu nie je v rozsudku krajského súdu

presvedčivo odôvodnený a súd sa bez náležitej právnej argumentácie jednostranne priklonil len

vyjadreniu odporkyne k návrhu, ktoré navyše navrhovateľke nebolo doručené.

V neposlednom rade navrhovateľka namietala rozhodnutie krajského súdu o náhrade trov

konania s poukazom na to, že žalobca (správne navrhovateľka) nemal v konaní úspech ani len

sčasti, aplikácia ustanovenia neprichádza do úvahy.

Z dôvodov podľa a preto navrhla, aby Najvyšší súd

Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č. k. -12 zo dňa

09. februára 2011 zrušil a vec vrátil Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

Odporkyňa vo svojom písomnom vyjadrení na odvolanie s poukazom na napadnuté VZN

č. 6/2008 mala za to, že krajský súd rozhodol v súlade so zákonom, a preto žiadala, aby odvolací

súd rozsudok v plnom rozsahu v tejto časti potvrdil ako vecne správne.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( v spojení s

ods. 1 veta prvá ) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo,

v medziach podaného odvolania ( v spojení s veta prvá )

a odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ) a dospel

k záveru, že odvolanie navrhovateľky je plne opodstatnené.

V prvom rade vzhľadom na ustanovenie a

v spojení s veta prvá sa Najvyšší súd Slovenskej republiky zaoberal

odvolacou námietkou, ktorá sa týkala postupu krajského súdu, ktorým malo podľa názoru

navrhovateľky prísť k odňatiu možnosti konať pred súdom tým, že jej nedoručil vyjadrenie

4

druhého účastníka k jej návrhu. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) túto

námietku vzhliadol ako dôvodnú.

Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom zakladá

porušenie práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

aj „ústava“), a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“), porovnaj napr. sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. .

Podľa každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, každý má právo

na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch.

Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, ak súd koná vo veci uplatnenia

práva osoby určenej v inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným

zákonom, porušuje zaručené právo na súdnu ochranu ().

Obsah práva na súdnu ochranu v nespočíva len v tom, že osobám

nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom

je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore

so zákonom, je porušením zaručeného práva na súdnu ochranu (). K odňatiu

práva na súdnu ochranu v zmysle , preto dochádza aj vtedy, ak sa niekto

(„každý“) domáha svojho práv na súde, ale súdna ochrana tomuto právu nie je priznaná, alebo

nemôže byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je v rozpore so zákonom (porovnaj

).

Koncept spravodlivého súdneho konania vnímaný v rozhodovacej činnosti Európskeho

súdu pre ľudské práva ako aj v judikatúre Ústavného súdu Slovenskej republiky (pozri k tomu

napr. sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ) vyžaduje, aby každej

procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré

ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície – proti jej protistrane (pozri napr. Nideröst-

Huber proti Švajčiarsku, 18. februára 1997, ods. 23, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-I).

Okrem tejto požiadavky koncept spravodlivého súdneho konania v sebe implikuje právo

5

na kontradiktórne konanie, podľa ktorého procesné strany musia dostať príležitosť, nielen

predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale aj zoznámiť sa so všetkými

dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené (účastníkmi), alebo zabezpečené (súdom)

s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa k nim (pozri Nideröst-Huber, citované vyššie,

M. a ďalší proti Českej republike, č. 61811/00, ECHR 2005-V, M. proti Českej republike, č.

1414/03, 26. október 2006, K. a ďalší proti Českej republike, č. 35376/97, 03. marec 2000, V.

proti Českej republike, rozsudok z 03. júla 2008). Za súčasť práva na spravodlivý proces je treba

preto považovať právo účastníkov konania na doručenie procesných vyjadrení ostatných

účastníkov.

Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku z 27. apríla 2010 vo veci H. a ďalší proti

Slovenskej republike uviedol, že „... význam požiadavky, aby bolo vyjadrenie zaslané všetkým

účastníkom konania spočíva v potrebe zabezpečenia, aby procesné strany mali vieru vo výkon

spravodlivosti a aby im nebola odopretá možnosť vyjadriť sa ku skutočnostiam, ktoré by mohli

ovplyvniť rozsudok súdu.“ Nedoručenie vyjadrenia účastníka konania druhému účastníkovi

konania vytvára stav nerovnosti účastníkov v konaní pred súdom, čo je v rozpore s princípom

kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní ako súčasti práva na spravodlivý proces.

Z obsahu spisu vyplýva, že návrh podaný navrhovateľkou na vyslovenie nesúladu VZN

so zákonom (č. l. 1-8) bol doručený odporkyni 03. marca 2010. Písomné vyjadrenie odporkyne

z 18. januára 2010 (č. l. 64-67) bolo krajskému súdu doručené 24. marca 2010. Dňa

25. januára 2011 dal predseda senátu úpravu na oznámenie verejného vyhlásenia rozsudku, dňa

09. februára 2011 bol aj rozsudok verejne vyhlásený a 28. februára 2011 bol písomne

vyhotovený. Treba uviesť, že krajský súd sa vyjadrením k návrhu vo svojom rozhodnutí zaoberal

a toto i uviedol do obsahu odôvodnenia svojho rozhodnutia. Keďže však v danej veci vyjadrenie

odporkyne k návrhu nebolo navrhovateľke doručené, treba konštatovať, že v tejto súvislosti

nie je možné prvostupňové konanie považovať za spravodlivé.

Preto najvyšší súd dospel k záveru, že došlo k porušeniu základného práva navrhovateľky

na súdnu ochranu podľa a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (pozri nález Ústavného súdu Slovenskej republiky

sp. zn. ), v dôsledku čoho bola navrhovateľke odňatá možnosť konať pred súdom

( v spojení s veta prvá ).

Procesná vada podľa ustanovenia v spojení s veta

prvá a je dôvodom, pre ktorý musí odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušiť, pretože

6

rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou nemôže byť

považované za správne.

Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec

mu vrátil na ďalšie konanie ( veta druhá a a ).

Vzhľadom na dôvod zrušenia sa najvyšší súd zaoberal ďalšími námietkami uvedenými

v odvolaní len okrajovo s tým, že v ďalšom konaní a novom rozhodnutí krajský súd

po odstránení zhora vytknutej vady zohľadní aj príslušnú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej

republiky, na ktorú navrhovateľka v odvolaní poukazuje (sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , či sp. zn. ), pričom najvyšší súd dáva

krajskému súdu do pozornosti aj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 16. júna 1998 zverejnený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, čiastka 76, pod číslom

201/1998 (bližšie pozri Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky

pod č. 12/1998) a nález sp. zn. ako aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 01. júla 2010.

Úlohou krajského súdu v ďalšom konaní bude náležite sa vysporiadať so všetkými

námietkami navrhovateľky včítane námietok uvedených v odvolaní a nové rozhodnutie

aj patričným spôsobom odôvodniť.

V novom konaní rozhodne súd prvého stupňa opäť aj o náhrade celého trov konania,

vrátane konania odvolacieho ( v spojení s veta prvá ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov

3:0 ( veta tretia o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011).

P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu n i e j e prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 15. decembra 2011

JUDr. Jana Baricová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Petra Slezáková