Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
bdb/384597.2e79f3.pdf
PDF · 218.18 KB
No categories available
3Cdo/161/2010
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 3 Cdo 161/2010
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu Ing. F. V., bývajúceho v P.,
zastúpeného Advokátskou kanceláriou V. s.r.o., so sídlom v P., proti ţalovanému J. P. ml.,
bývajúcemu v P., za účasti vedľajšej účastníčky na strane ţalovaného Slovenskej kancelárie
poisťovateľov, so sídlom v Bratislave, Trnavská cesta č. 82, v zastúpení Allianz-Slovenká
poisťovňa, a.s., so sídlom v Bratislave, Dostojevského rad č. 4, IČO: 00 151 700, o náhradu
škody 15 295,03 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp. zn.
17 C 254/2004, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 24. februára
2010 sp. zn. 4 Co 49/2009, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Ţalovanému a vedľajšiemu účastníkovi nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Ţalobca sa ţalobou z 26. októbra 2004 domáhal náhrady nákladov spojených
s liečením vo výške 460 778 Sk s 13 % úrokom z omeškania od 1. novembra 2004
do zaplatenia, ktoré vynaloţil v súvislosti so škodou na zdraví, ku ktorej došlo v dôsledku
dopravnej nehody zavinenej ţalovaným. O zodpovednosti ţalovaného za škodu bolo
právoplatne rozhodnuté v konaní rozsudkom Okresného súdu Prešov z 27. novembra 2000
sp. zn. 13 C 167/99 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove z 5. októbra 2001 sp. zn.
Okresný súd Prešov rozsudkom z 12. novembra 2008 č.k. 17 C 254/2004-306
v spojení s dopĺňacím rozsudkom zo 16. februára 2009 č.k. 17 C 254/2004-317 ţalobu
zamietol. Ţalobcovi uloţil povinnosť nahradiť vedľajšiemu účastníkovi trovy konania
5 938 Sk (197,10 €), ďalej vyslovil, ţe ţalovaný nemá právo na náhradu trov konania
a náhradu trov konania štátu nepriznal. Po vykonanom dokazovaní súd dospel k záveru, ţe
ţalovaný nezodpovedá za škodu, ktorá ţalobcovi vznikla vynaloţením nákladov na liečbu
(operačný zákrok) v Novosibirsku v októbri 2004. Takáto povinnosť ţalovaného nevyplýva
zo ţiadneho právneho predpisu, keďţe podľa § 449 ods. 1 Občianskeho zákonníka pri škode
na zdraví sa uhrádzajú účelné náklady spojené s liečením. Náklady vynaloţené na operáciu
v Novosibirsku v októbri 2004, ako aj náklady za cestovné výdaje z miesta bydliska
do Novosibirska a späť, náklady ubytovania ţalobcu i jeho rodičov, nepovaţoval súd
za náklady účelne vynaloţené na zlepšenie zdravotného stavu ţalobcu, z ktorého dôvodu
ţalobu zamietol. Zároveň poukázal na § 11 ods. 1, § 2 ods. 1, 10 zákona č. 576/2004 Z.z.
o zdravotnej starostlivosti, ako aj § 10 ods. 2 zákona č. 580/2004 Z.z. o zdravotnom poistení,
v zmysle ktorých nie je vylúčené uhradenie zdravotnej starostlivosti ani v inom štáte,
podmienkou je však súhlas príslušnej zdravotnej poisťovne, ako aj vyčerpanie všetkých
moţností liečby na území Slovenskej republiky, ak od takejto liečby moţno očakávať
záchranu ţivota, predĺţenie ţivota alebo zmiernenie dôsledkov choroby. Ţalobca nemal
odporúčanie na operačný zákrok, ktorému sa podrobil v Novosibirsku a nemal ani
predchádzajúci písomný súhlas zdravotnej poisťovne, teda konal z vlastného rozhodnutia.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a § 148 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Prešove na odvolanie ţalobcu rozsudkom z 24. februára 2010 sp. zn.
4 Co 49/2009 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s dopĺňacím rozsudkom
vo výroku, ktorými bola ţaloba zamietnutá a bolo rozhodnuté o trovách konania ţalovaného
a o náhrade trov štátu. Zmenil rozsudok vo výroku o trovách konania vedľajšieho účastníka
tak, ţe náhradu trov prvostupňového konania vedľajšiemu účastníkovi nepriznal. Náhradu
trov odvolacieho konania ţalovanému a vedľajšiemu účastníkovi nepriznal. Na odôvodnenie
rozhodnutia uviedol, ţe ţalobca v konaní nepreukázal, ţe transplantácia kmeňových buniek
zlepšila jeho zdravotný stav, pričom dôkazné bremeno v tomto smere má ţalobca. Znaleckým
dokazovaním bolo preukázané, ţe táto liečebná metóda je v štádiu experimentu, čo znamená,
ţe jej výsledok nie je zaručený. Pokiaľ sa ţalobca sám rozhodol absolvovať takúto
experimentálnu liečbu, vystavil sa aj riziku úhrady nákladov s tým spojených. Hoci bolo
konštatované čiastočné zlepšenie zdravotného stavu ţalobcu, takéto zlepšenie sa prisudzovalo
skôr absolvovanej rehabilitácii. Súd prvého stupňa správne aplikoval § 449 ods. 1
Občianskeho zákonníka, preto v tomto smere odvolacia námietka ţalobcu je nedôvodná.
Podľa názoru odvolacieho súdu nedodrţanie administratívneho postupu schvaľovania liečby
v zahraničí, v prípade preukázania účelných nákladov spojených s liečením by táto okolnosť
nemohla spôsobiť nepriznanie nároku. Odvolacia námietka ţalobcu, zdôrazňujúca uplatnenie
nároku podľa § 449 ods. 1 Občianskeho zákonníka a nie ako nárok smerujúci priamo voči
zdravotnej poisťovni podľa príslušných zákonov, je preto dôvodná. Dôvodnosť tejto námietky
však nespôsobuje vecnú nesprávnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa, keďţe súd prvého
stupňa nárok ţalobcu zároveň posúdil aj podľa § 449 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Treba
prisvedčiť ţalobcovi, ţe jeho právo na zlepšenie ţivota, teda aj zdravotného stavu je zaručené
Ústavou SR a tieţ Dohovorom o ochrane ľudských práv a slobôd. Tomuto právu zodpovedá
aj legislatíva Európskej únie, ktorá odráţa aj vedecký pokrok v bunkovej a molekulárnej
biotechnológii, ktorý viedol k vývoju inovatívnej liečby, ako napr. génová terapia, somatická
bunková terapia a tkanivové inţinierstvo. Táto novo vzniknutá oblasť biomedicíny ponúka
nové moţnosti liečby chorôb a porúch ľudského organizmu, čo je zakotvené v Nariadení
Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1394/2007 z 13. novembra 2007 o liekoch
na inovatívnu liečbu, ktorým sa mení a dopĺňa smernica 2001/83/ES a Nariadenie (ES)
č. 726/2004. Toto nariadenie nadobudlo účinnosť aţ dňom 30. decembra 2008 a pokiaľ
ţalobca absolvoval liečbu bunkovou terapiou ešte v roku 2004, robil tak svojvoľne, bez
oficiálneho priznania akéhokoľvek práva, a to aj v rámci Európskej únie, ktorej členom
sa Slovenská republika stala dňom 1. mája 2004. Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil
rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s dopĺňacím rozsudkom, ktorým bolo rozhodnuté
o náhrade trov štátu. Zmenu výroku rozsudku súdu prvého stupňa o trovách prvostupňového
konania vedľajšieho účastníka odôvodnil § 220 O.s.p. v spojení s § 150 ods. 1 O.s.p., keď
za dôvod hodný osobitného zreteľa povaţoval to, ţe ţalobca si predmetný nárok uplatňoval
v presvedčení, ţe vykonaná transplantácia mu zlepšila zdravotný stav, teda vychádzal
zo subjektívneho pocitu, ktorý bol vyvrátený aţ v konaní vykonanými dôkazmi.
Ţalobca podal dovolanie proti výroku rozsudku Krajského súdu v Prešove
z 24. februára 2010 sp. zn. 4 Co 49/2009, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu
vo výroku o zamietnutí ţaloby a ţiadal rozsudok krajského súdu spolu s rozsudkom
okresného súdu v tejto časti zrušiť a vec v rozsahu zrušenia vrátiť okresnému súdu na ďalšie
konanie. Dovolanie odôvodnil tým, ţe napadnuté rozsudky sú zmätočné a nepreskúmateľné,
v konečnom dôsledku nezákonné a protiústavné. Súdy oboch stupňov sa dopustili procesných
pochybení, čo v konečnom dôsledku viedlo k odňatiu moţnosti konať pred súdom. Súdy
neverifikovali, či je moţné v konaní ako dôkaz pouţiť v inom konaní vypracovaný znalecký
posudok MUDr. Š. M., resp. znalecký posudok Univerzity P.J. Šafárika reprezentovaný
znalcom MUDr. M. G., najmä z pohľadu, či títo sú súdnymi znalcami i v súčasnosti zapísaní
v zozname súdnych znalcov vedených Ministerstvom spravodlivosti SR. Bol toho názoru, ţe
znalecký posudok vypracovaný MUDr. Š. M. nie je moţné akceptovať ako objektívny
a nezaujatý, keď sám znalec priznal, ţe ma etický problém akceptovať pouţite kmeňových
buniek pri reparácii orgánov človeka. Súdy sa dopustili hrubého pochybenia, keď nenariadili
vypracovanie kontrolného znaleckého posudku, ktorý by jednoznačne určil, či u neho došlo
k ustáleniu zdravotného stavu, ktorý moment má význam pre určenie plynutia premlčania
vo vzťahu k uplatnenému nároku. Vypracovanie tohto znaleckého posudku by malo význam
pre objektívne porovnanie jeho zdravotného stavu po absolvovaných zahraničných operáciách
oproti stavu u iných pacientov majúcich podobné poškodenie zdravia, ktorí sú v jeho veku.
Vytýkal súdom, ţe ho v konaní dodnes vyčerpávajúcim spôsobom nevypočuli, najmä
na porovnanie jeho zdravotného stavu ihneď po úraze s jeho súčasným stavom, uspokojili sa
len s konštatovaním v znaleckých posudkoch. Odvolací súd mu fyzicky znemoţnil účasť
na odvolacom pojednávaní, keďţe aj napriek zlepšeniu zdravotného stavu, je i v súčasnosti
odkázaný na pohyb na invalidom vozíku a v budove súdu nie je ţiaden výťah ani iný
bezbarierový prístup pre imobilné osoby. I napriek tomu, ţe pojednávanie určené na deň
20. januára 2010 bolo odročené z dôvodu práceneschopnosti jeho právneho zástupcu, nový
termín pojednávania uţ oznámený nebol, odvolací súd rozhodol bez pojednávania a jemu bol
len doručený napadnutý rozsudok. V konečnom dôsledku došlo nielen k porušeniu jeho
procesných práv podľa § 237 písm. f/ O.s.p., ale i k porušeniu jeho ústavných práv v zmysle
čl. 46 – 48 Ústavy SR. Ďalej uviedol, ţe súdy niţších stupňov hrubo porušili § 154 O.s.p.;
prvostupňový súd vôbec nebral do úvahy platný právny reţim, vrátane príslušných
európskych smerníc, ktoré slovenské súdy musia rešpektovať. Súdy oboch stupňov nebrali do
úvahy, ţe v súčasnosti v Európskej únii „aplikácia kmeňových buniek“ je štandardnou
liečebnou metódou. Preto pokiaľ táto metóda nie je zahrnutá do slovenského liečebného
poriadku, toto pochybenie Slovenskej republiky nemôţe byť aplikované v jeho neprospech.
Európska únia vydala „Dohovor o ľudských právach a biomedicíne“, ktorý pod č. 40/2002
Z.z. podpísala aj vláda Slovenskej republiky. Podľa tohto relevantného aktu Slovenská
republika má pokrok v biológii a medicíne vyuţívať na prospech súčasných a budúcich
generácii s prihliadnutím na ustanovenia tohto dohovoru a iných právnych noriem
zabezpečujúcich ochranu ľudskej bytosti. V ďalšej časti dovolania súdom podrobne vytýkal,
ţe sa dopustili hmotnoprávneho pochybenia, pokiaľ ide o nesprávnu aplikáciu § 449
Občianskeho zákonníka. V doplnení dovolania doručenom dovolaciemu súdu 4. marca 2011
vytkol súdom oboch stupňov, ţe pri svojom rozhodovaní vôbec nerešpektovali Dohovor
o právach osôb so zdravotným postihnutím publikovaný pod č. 317/2010 Z.z., ktorý garantuje
osobám so zdravotným postihnutím prístup k zdravotnej starostlivosti, vrátane liečebnej
rehabilitácie, neobmedzene, tzn. ţe občan Slovenskej republiky sa môţe liečiť i mimo územia
republiky. Táto medzinárodná zmluva, ktorej účastníkom je i Slovenská republika, má
prednosť dokonca i pred Ústavou SR, garantuje právo osôb so zdravotným postihnutím na
vyuţitie všetkých spôsobov liečby na svoje uzdravenie. V súlade s týmto dohovorom je preto
potrebné relevantne posudzovať nárok ţalobcu vo vzťahu k § 449 Občianskeho zákonníka.
Ţalovaný k dovolaniu ţalobcu písomné vyjadrenie nepodal.
Vedľajšia účastníčka vo svojom písomnom vyjadrení k dovolaniu navrhla dovolanie
ako neprípustné odmietnuť. Ţalobcovi nebola postupom súdu odňatá moţnosť konať pred
súdom. Odvolací súd vo veci rozhodol v súlade s ustanoveniami Občianskeho súdneho
poriadku, pričom týmto postupom nedošlo k fyzickému znemoţneniu účasti ţalobcu
na pojednávaní, ako tvrdí ţalobca v dovolaní. Odvolací súd nepochybil pri rozhodovaní ako
z hmotnoprávneho tak z procesnoprávneho hľadiska, preto jeho rozhodnutie je vecne
a skutkovo správne.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a
ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.),
skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), či dovolanie smeruje
proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom.
Dovolací súd povaţuje za potrebné zdôrazniť, ţe dovolanie má v systéme opravných
prostriedkov občianskeho súdneho konania osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný
prostriedok, ktorým moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu iba vtedy,
ak to pripúšťa zákon. Pre účely predmetného dovolacieho konania je vhodné zdôrazniť, ţe
dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a nemoţno sa ním úspešne domáhať revízie skutkových
zistení súdov niţších stupňov ani výsledkov nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd nie
je treťou inštanciou, v ktorej by bolo moţné preskúmať akékoľvek rozhodnutie. Posúdiť
správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci,
nemôţe dovolací súd uţ len z toho dôvodu, ţe nie je oprávnený prehodnocovať vykonané
dôkazy. Dovolacie konanie má prieskumnú povahu; aj so zreteľom na ňu dovolací súd,
na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu, nemá moţnosť vykonávať dokazovanie
(viď § 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.).
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Podľa § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie
prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil
od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. V zmysle § 238 ods. 3 O.s.p.
je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok
súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe
je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,
alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku
vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.
Ţalobca v preskúmavanej veci napadol dovolaním taký rozsudok odvolacieho súdu,
ktorý nevykazuje znaky ţiadneho z uvedených rozsudkov. Prípustnosť jeho dovolania preto
z ustanovení § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. nemoţno vyvodiť.
Prípustnosť ţalobcom podaného dovolania by v danom prípade prichádzala do úvahy,
len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. Dovolací súd
so zreteľom na § 242 ods. 1 O.s.p. skúmal, či prípustnosť dovolania nezakladá niektorá
z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia
je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo
vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník,
nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť
a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej
veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol
potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom,
g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu
rozhodoval senát.
Dovolateľ procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. nenamietal
a vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto
z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti sa dovolací súd
osobitne zameral na otázku, či postupom súdov nebola dovolateľovi odňatá moţnosť konať
pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p). Odňatím moţnosti konať pred súdom sa rozumie procesne
nesprávny postup súdu znemoţňujúci účastníkovi konania realizáciu procesných oprávnení,
ktoré mu v konaní priznáva Občiansky súdny poriadok.
Dovolací súd z obsahu spisu nezistil, ţe by v konaní došlo k odňatiu moţnosti ţalobcu
konať pred súdom, keď odvolací súd rozhodol o jeho odvolaní bez pojednávania. Podľa § 214
ods. 1 O.s.p. v znení zákona č. 384/2008 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť 15. októbra 2008
a ktorý bol platný a účinný v čase rozhodovania odvolacieho súdu, na prejednanie odvolania
proti rozhodnutiu vo veci samej, nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie,
ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa
§ 115a bez nariadenia pojednávania, c/ to vyţaduje dôleţitý verejný záujem. Podľa § 214
ods. 2 O.s.p. ale v ostatných prípadoch (iné neţ sú uvedené v § 214 ods. 1 O.s.p.) môţe
odvolací súd rozhodnúť aj bez nariadenia odvolacieho pojednávania. Z vyššie citovaných
ustanovení § 214 ods. 1 a 2 O.s.p. vyplýva, ţe v prípadoch predpokladaných ustanovením
§ 214 ods. 1 O.s.p., odvolací súd je povinný nariadiť pojednávanie a v ostatných prípadoch
môţe odvolací súd rozhodnúť aj bez nariadenia odvolacieho pojednávania. V danej veci
odvolací súd dospel k správnemu záveru, ţe môţe rozhodnúť bez nariadenia pojednávania,
pretoţe v právnej veci ţalobcu nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,
v danej veci bez nariadenia pojednávania nerozhodol súd prvého stupňa a nariadenie
pojednávania si nevyţadoval ani dôleţitý verejný záujem. Ako z vyššie uvedeného vyplýva,
tak odvolací súd podľa procesnej úpravy obsiahnutej v ustanovení § 214 O.s.p., mohol
prejednať odvolanie ţalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania.
Zo zápisnice o vyhlásení rozsudku z 24. februára 2010 (č.l. 370 spisu) vyplýva, ţe
odvolací súd 24. februára 2010 vyhlásil rozsudok v predmetnej právnej veci bez nariadenia
pojednávania. V zmysle § 156 ods. 3 O.s.p. o veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom
bez nariadenia ústneho pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku
na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením. Tento procesný
postup bol v danom prípade zachovaný, účastníci konania boli o čase a mieste verejného
vyhlásenia rozsudku upovedomení spôsobom zodpovedajúcim § 156 ods. 3 O.s.p. Vzhľadom
na uvedené, postupom súdu, ktorý sa nepriečil zákonu, nemohlo dôjsť k odňatiu moţnosti
dovolateľa konať pred súdom. Neopodstatnená je preto jeho námietka, ţe namietaným
postupom odvolacieho súdu došlo k procesnej vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Pokiaľ ţalobca namietal, ţe nebol v konaní ako účastník vypočutý, jeho námietka
je nedôvodná. Zo spisu nepochybne vyplýva ţe ţalobca bol v konaní zastúpený advokátom
JUDr. K. V. na základe plnej moci z 25. októbra 2004 (č.l. 31 spisu). Menovaný advokát bol
v zmysle § 25 O.s.p. a § 18 ods. 1, 2 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii oprávnený na všetky
úkony, ktoré mohol v konaní robiť ţalobca, jeho povinnosťou bolo chrániť a presadzovať
práva ním zastúpeného účastníka konania a v jeho záujme dôsledne vyuţívať všetky právne
prostriedky. Ak je účastník zastúpený advokátom, vykonáva svoje procesné práva
a povinnosti prostredníctvom tohto zástupcu. Je nesporné, ţe zástupca ţalobcu bol v konaní
vypočutý, zúčastňoval sa pojednávaní, mal moţnosť vyjadriť sa k veci i k vykonaným
dôkazom a súd nikdy nekonal v jeho neprítomnosti. Naviac zo zápisnice z pojednávania na
Okresnom súde Prešov zo 14. januára 2007 vyplýva, ţe na tomto pojednávaní bol osobne
prítomný ţalobca a bol vykonaný dôkaz, a to výsluchom ako účastníka konania v zmysle
§ 131 O.s.p. Na základe uvedeného moţno konštatovať, ţe ţalobcovi nebola odňať moţnosť
konať pred súdom tým, ţe nebol vypočutý ako účastník konania.
K námietke dovolateľa, ţe súdy nevykonali všetky ním navrhované dôkazy
preukazujúce účelné vynaloţenie nákladov spojených s jeho liečením v dôsledku operačného
zákroku vykonaného v októbri 2004 v Novosibirsku treba uviesť, ţe Dohovor o ochrane
ľudských práv a slobôd v čl. 6 ods. 1 zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie,
neustanovuje ale ţiadne pravidlá pre prípustnosť dôkazov alebo spôsob, ktorým majú byť
posúdené. Dovolací súd k tomu pripomína, ţe posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania
a rozhodnutie, ktoré dôkazy budú vykonané, je vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie
účastníka konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky to vyjadril uţ v rozhodnutí
uverejnenom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
pod č. 37/1993, v ktorom zaujal názor, ţe prípadné nevykonanie určitého dôkazu môţe mať
za následok len neúplnosť skutkových zistení, nie však procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p.
K rovnakému záveru dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v rozhodnutí uverejnenom
v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod
č. 125/1999, v ktorom uviedol, ţe ak súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhované
dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, dovolanie proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu podľa § 237 písm. f/ O.s.p. nie je prípustné, lebo to nemoţno povaţovať
za odňatie moţnosti konať pred súdom.
Dovolateľ v dovolaní tieţ namietal, ţe súdy nesprávne vyhodnotili vykonané dôkazy,
najmä znalecký posudok súdneho znalca MUDr. M. a znalecký posudok Znaleckého ústavu
Univerzity P.J. Šafárika v Košiciach, Lekárskej fakulty (ktorí sú zapísaní v zozname znalcov
a znaleckých ústavov Ministerstva spravodlivosti SR), z ktorých vychádzali pri rozhodovaní.
K tomu najvyšší súd uvádza, ţe súd neodníme účastníkovi moţnosť pred ním konať ani tým,
ţe nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov. Dôkazy hodnotí súd podľa svojej
úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom
starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci
(§ 132 O.s.p.). Pri hodnotení dôkazov ide o činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné
dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôleţitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení
dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom
má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného
hodnotenia dôkazov. Rozhodnutie súdu, ktorého podkladom sú dôkazy nesprávne
vyhodnotené, môţe byť prípadne z tohto dôvodu vecne nesprávne, avšak táto skutočnosť
sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. (viď R 42/1993).
Dovolateľ tieţ tvrdí, ţe súdy sa nezaoberali a neprihliadli na niektoré skutkové
okolnosti, ktoré sú podľa neho rozhodujúce pre posúdenie nároku na náhradu účelných
nákladov spojených s liečbou (s vykonaním operačného zákroku miechy v Novosibirsku
v októbri 2004). K tomu treba uviesť, ţe neúplnosť (alebo nesprávnosť) skutkových zistení
súdu, na ktorých zaloţili rozhodnutie, môţe mať síce za následok nesprávnosť tohto
rozhodnutia, nezakladá ale procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Pokiaľ súd
zaloţí svoje rozhodnutie na neúplných alebo nesprávnych skutkových zisteniach, môţe ísť
prípadne o vadu konania majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; takáto vada
je prípustný dovolací dôvod (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), ktorý ale úspešne moţno uplatniť
len v procesne prípustnom dovolaní – sama vada tejto povahy prípustnosť dovolania
nezakladá.
K námietke dovolateľa, ţe odôvodnenie napadnutého rozsudku je nepresvedčivé,
nedôveryhodné a nepreskúmateľné, dovolací súd uvádza, ţe nepreskúmateľné je rozhodnutie
odvolacieho súdu, ktoré nemá predpísané náleţitosti (§ 211 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 157
ods. 2 O.s.p.). Nepreskúmateľnosť rozhodnutia je judikatúrou dovolacieho súdu (viď
R 111/1998) povaţovaná za tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.,
na ktorú moţno vziať v dovolacom konaní zreteľ, len ak je dovolanie procesne prípustné;
sama vada tejto povahy ale prípustnosť dovolania nezakladá.
Ţalobca v dovolaní vyslovil aj nespokojnosť s právnym posúdením veci odvolacím
súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej
zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu
právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový
stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepouţil správny (náleţitý) právny predpis, alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci
súdmi niţších stupňov je relevantný dovolací dôvod, ktorým moţno úspešne odôvodniť iba
procesne prípustné dovolanie (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); samo nesprávne právne posúdenie
veci nie je totiţ procesnou vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. To znamená, ţe aj v prípade,
ak by rozsudok odvolacieho súdu nebol podloţený úplnými skutkovými podkladmi
a spočíval by na nesprávnom právnom posúdení veci, nezakladalo by to prípustnosť dovolania
podľa § 237 O.s.p. (viď tieţ rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 1 Cdo 62/2010, sp. zn. 2 Cdo 97/2010, sp. zn. 3 Cdo 53/2011, sp. zn. 4 Cdo 68/2011,
sp. zn. 5 Cdo 44/2011, sp. zn. 6 Cdo 41/2011 a sp. zn. 7 Cdo 26/2010).
Keďţe prípustnosť dovolania ţalobcu nemoţno vyvodiť zo ţiadneho ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku, dovolací súd odmietol tento jeho mimoriadny opravný
prostriedok podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúci
proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie
dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej
správnosti.
O trovách dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p., § 151 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p. V dovolacom konaní ţalobca
nebol procesne úspešný a procesne úspešní účastníci nepodali návrh na rozhodnutie o priznaní
náhrady trov dovolacieho konania (§ 151 ods. 1 O.s.p.)
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 23. mája 2012
JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková