Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
c01/384956.e462a0.pdf
PDF · 136.32 KB
No categories available
7Cdo/31/2011
Najvyšší súd 7 Cdo 31/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu P. P., bývajúceho v Ţ.,
zastúpeného JUDr. T. P., advokátkou v Ţ., proti ţalovaným 1/ J. Č., bývajúcemu v B.,
zastúpenému JUDr. D. K., advokátom v B., 2/ Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej
republiky, so sídlom v Bratislave, Ţupné námestie 13, o ochranu osobnosti, vedenej na
Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 15 Ct 11/2003, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku
Krajského súdu v Bratislave z 21. septembra 2010 sp. zn. 5 Co 56/2009, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave
z 21. septembra 2010 sp. zn. 5 Co 56/2009 a rozsudok Okresného súdu Bratislava III
z 1. februára 2008 č.k. 15 Ct 11/2003-268 vo výrokoch, ktorým ţalobe vo veci samej vyhovel
a vo výroku o náhrade trov konania z r u š u j e a vec v rozsahu zrušenia vracia Okresnému
súdu Bratislava III na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava III rozsudkom z 1. februára 2008 č.k. 15 Ct 11/2003-268
uloţil ţalovanému 1/ povinnosť do 15 dní od právoplatnosti rozsudku formou platenej
inzercie poţiadať denník N. o uverejnenie ospravedlnenia s nasledovným textom : Váţený
pán P. P., vo vydaní denníka N. zo 17.1.2000 som v rozhovore s redaktorom denníka N.
uviedol nasledovné vety : Predchádzajúci predseda Okresného súdu Ţilina, P. P., má
majetok, ktorý vyvoláva pochybnosti, či bol nadobudnutý z legálnych zdrojov. Vyplniť
majetkové priznanie však odmietol. Poznamenávam, ţe takéto priznania vyplnili všetci
predsedovia a podpredsedovia súdov a členovia vedenia nášho ministerstva, vrátane mňa.
Týmito výrokmi došlo k zásahu do Vášho práva na ochranu osobnosti, pretoţe som uviedol
tvrdenia, ktoré nie sú pravdivé. Nie je pravdou, ţe ste odmietli vyplniť majetkové priznanie.
Nie je pravdou, ţe takéto priznania vyplnili všetci predsedovia a podpredsedovia súdov. Za
nepravdivý obsah svojich tvrdení, ktoré som uviedol v rozhovore a ktorými som poškodil
Vašu občiansku česť a dobré meno sa Vám ospravedlňujem. Povinnosť ospravedlniť sa mi
bola uloţená rozsudkom Okresného súdu Bratislava III. Návrh v časti nasledovných viet
ospravedlnenia : Nemám ţiadne relevantné poznatky o Vašom majetku, o jeho hodnote
a spôsobe jeho nadobudnutia. Nemám ţiadne dôkazy, ktoré by spochybňovali legálnosť
zdrojov, z ktorých ste nadobudli svoj majetok a v časti slovného spojenia ... a neúplný ...
vo vete ospravedlnenia : Za nepravdivý obsah ... zamietol. Ţalovanému 1/ uloţil povinnosť
zaplatiť ţalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy 100 000 Sk (3 319,39 €) a náhradu trov
konania 128 085 Sk (4 251,64 €) k rukám právnej zástupkyne, všetko do troch dní
od právoplatnosti rozsudku. Návrh proti ţalovanému 2/ zamietol a ţalovanému 2/ nepriznal
náhradu trov konania. V odôvodnení čo do počtu strán síce veľmi rozsiahleho, ale
po formálnej aj obsahovej stránke zmätočného a nezrozumiteľného rozsudku súd prvého
stupňa napr. uviedol, ţe vykonaným dokazovaním mal preukázané, ţe k zásahu
do osobnostných práv ţalobcu ţalovaným 1/ došlo spôsobom, ktorý ďalej opísal, ţe
ţalovaný 1/ poskytol rozhovor redaktorovi periodika N. ako minister spravodlivosti
v súvislosti (okrem iného) i s menovaním do funkcie nových predsedov Krajského
a Okresného súdu v Ţiline napriek nesúhlasu sudcovskej rady, resp. jej ostrému protestu.
Pokiaľ (ţalovaný 1/) uvádza majetkové priznania, v skutočnosti išlo o finančné priznania,
pričom súdom bolo v roku 2003 právoplatne rozhodnuté o tom, ţe Slovenská republika
zastúpená ţalovaným 2/ porušila právo ţalobcu na ochranu osobnosti. Pokiaľ by ţalovaný
1/ ako minister spravodlivosti v rozhovore obhajoval takýto svoj postup vyţiadať finančné
priznania od predsedov krajských a okresných súdov, aj keď protiprávny, právne by sa mu
nedalo nič vyčítať, keďţe tak urobil v rámci plnenia úloh odporcu 2/, ktorého bol v danom
čase vrcholným predstaviteľom. To len za predpokladu, ţe by na (svoju) obhajobu nepouţil
nepravdivé informácie zasahujúce osobitne i v celkovom kontexte do (v ţalobe uvedených)
osobnostných práv ţalobcu, čím sa dopustil excesu. Teda vybočenia z plnenia úloh
ţalovaného 2/ tým, ţe ako vrcholný predstaviteľ ţalovaného 2/ poskytol nepravdivé
informácie za účelom sledovania vlastného záujmu, t.j. pred verejnosťou obhájiť svoj
postup ţiadať predsedov a podpredsedov súdov vyplniť majetkové priznania, ktorý bol
protiprávny, o čom musel vedieť. U ţalovaného 1/ teda absentoval pre právne posúdenie
excesu právne rozhodujúci (vnútorný účelový) vzťah k plneniu úloh ţalovaného 2/.
Zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných práv ţalobcu preto nesie samotný
ţalovaný 1/ a nie ţalovaný 2/, ktorého bol v čase poskytnutia predmetného rozhovoru
vrcholným predstaviteľom. Pre úplnosť súd konštatoval, ţe nezistil skutočnosti, z ktorých
by bolo moţné vyvodiť zodpovednosť vydavateľa denníka N. za neoprávnený zásah do
osobnostných práv ţalobcu, pričom poukázal na záver vyslovený Najvyšším súdom Českej
republiky zo 7. februára 2001 sp. zn. 30 Cdo 214/2000, ktorý (bez výkladu vzťahu k danej
veci) citoval. Vo vzťahu k zamietnutiu (časti) ţaloby bez toho, aby bolo moţné pochopiť
súvislosť, poukázal na právne posúdenie osoby verejného záujmu, t.j. osoby, ktorá
vystupuje na verejnosti pri riešení rôznych otázok verejného záujmu (je verejne činná) ale
aj osoby, ktorá na seba upúta záujem verejnosti a tým sa dostáva do zorného uhla
spravodajstva hromadných informačných prostriedkov. Konštatoval, ţe ţalobca ako sudca
a tým predstaviteľ jednej z troch mocí v štáte nepochybne takouto osobou (absolútneho)
verejného záujmu bol so všetkým dôsledkami z toho vyplývajúcimi, ktoré v ďalšom texte
analyzoval. Vychádzajúc z tejto analýzy jednoznačne konštatoval, ţe išlo o neopodstatnený,
ničím nepodloţený útok ţalovaného 1/ ako ministra spravodlivosti na ţalobcu, ţe išlo
o útok mimoriadnej sily a intenzity. Dospel k záveru, ţe došlo i k naplneniu § 13 ods. 2
Občianskeho zákonníka, keďţe zadosťučinenie v podobe ospravedlnenia nebolo
postačujúce z dôvodu, ţe bola v značnej miere zníţená váţnosť ţalobcu v spoločnosti tak,
ako to z doposiaľ uvedenej analýzy vyplýva bez ohľadu na vznik konkrétnych následkov,
resp. dopadov zásahu. Následne v súvislosti s nemajetkovou ujmou súd citoval rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, Európskeho súdu pre ľudské práva a právne
publikácie bez výkladu dôvodu ich aplikácie na predmetnú vec. Potom čo sa v odôvodnení
rozsudku pozastavil pri (uţ naznačenom) vzťahu práva na slobodu prejavu s právom na
ochranu osobnosti vo všeobecnosti na záver uviedol, ţe právo ţalovaného 1/ na slobodu
prejavu sa dostalo do výraznej nerovnováhy s právom ţalobcu na ochranu jeho osobnosti,
resp. ţe právu na slobodu prejavu ţalovaného 1/ bola bezdôvodne daná prednosť pred
právom na ochranu osobnosti ţalobcu. Napokon uviedol, ţe na základe všetkých uvedených
skutočností (bez moţnosti pochopiť ich vzájomnú väzbu) priznal ţalobcovi aj nemajetkovú
ujmu, ktorú povaţoval za primeranú vo výške 100 000 Sk (3 319,39 €). O náhrade trov
konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Bratislave na odvolanie ţalovaného 1/ (vo vyhovujúcej časti)
rozsudkom z 21. septembra 2010 sp. zn. 5 Co 56/2009 rozsudok súdu prvého stupňa
v napadnutej vyhovujúcej časti zmenil tak, ţe ţalobu zamietol a ţalobcovi uloţil povinnosť
zaplatiť (ţalovanému 1/) na účet právneho zástupcu náhradu trov konania 1 824,29 €
do troch dní. Uviedol, ţe ţalovaný 1/, proti ktorému bola podaná ţaloba ako voči fyzickej
osobe, namietal nedostatok pasívnej legitimácie z dôvodu, ţe konal (pri vyjadrovaní sa
v médiách) ako štatutárny zástupca ţalovaného 2/, lebo v danom čase vykonával funkciu
ministra spravodlivosti SR. Túto námietku vyhodnotil prvostupňový súd ako nedôvodnú,
pretoţe ţalovaný 1/ sa ako minister spravodlivosti dopustil v rozhovore excesu tým, ţe ako
vrcholný predstaviteľ ţalovaného 2/ poskytol nepravdivé informácie zasahujúce
do osobnostných práv ţalobcu za účelom sledovania vlastného záujmu. Tento názor
nepovaţoval odvolací súd za správny. Poukázal na to, ţe pri posudzovaní vecnej legitimácie
treba brať do úvahy, ţe vecná legitimácia vychádza z hmotnoprávneho vzťahu účastníka
k prejednávanej veci, t.j. svedčí len tým osobám, ktoré sú subjektmi hmotnoprávneho
vzťahu. O pasívnu legitimáciu ide na strane ţalovaného vtedy, ak mu z tohto
hmotnoprávneho vzťahu svedčí nejaká povinnosť. Otázku vecnej pasívnej legitimácie, t.j.
koho je moţno povaţovať za subjekt, ktorý neoprávnene zasiahol do osobnostných práv
fyzickej osoby, je nutné vţdy dôsledne skúmať. V prípade, ţe bol zásah spôsobený niekým,
kto bol pouţitý právnickou (alebo fyzickou) osobou na výkon činnosti tejto právnickej
osoby (či fyzickej osoby), postihuje občianskoprávna sankcia podľa § 13 Občianskeho
zákonníka zásadne samotnú právnickú (fyzickú) osobu. Ten, kto bol pouţitý právnickou
(fyzickou) osobou na výkon jej činnosti tak nezodpovedá priamo postihnutej fyzickej osobe,
ktorá ho na výkon svojej činnosti, pri ktorej došlo k neoprávnenému zásahu, pouţila.
Občianskoprávna sankcia by postihovala priamo pôvodcu neoprávneného zásahu len
v prípade, ak by sa tento pôvodca dopustil tzv. excesu, t.j. ak by vybočil z rámca činnosti
právnickej (či fyzickej) osoby. Vychádzajúc z ustanovenia § 4 ods. 1 a § 13 zákona
č. 575/2001 Z.z. odvolací súd dospel k záveru, ţe ţalovaný 1/ vo vydaní denníka N.
inkriminované výroky predniesol ako minister spravodlivosti SR, t.j. ako člen vlády,
vrcholného orgánu výkonnej moci. Aj rozhovor s redaktorom tohto denníka bol robený ako
s ministrom spravodlivosti SR a nie ako s fyzickou sobou, keďţe predmetom rozhovoru boli
otázky verejného záujmu a k rozhovoru došlo na podnet redaktora, ktorý aj určoval otázky
a teda obsah rozhovoru. Podľa názoru odvolacieho súdu k ţiadnemu excesu zo strany
ministra spravodlivosti nedošlo, lebo sa titulom tejto funkcie vyjadroval k udalostiam
týkajúcim sa aktuálnych problémov justície, za ktorú niesol zodpovednosť. Preto bolo aj
v jeho právomoci ako vrcholného predstaviteľa Ministerstva spravodlivosti SR odpovedať
a vyjadrovať sa k otázkam redaktora, pričom moţno konštatovať, ţe odpovede mali
naplnený vecný vzťah k plneniu vtedajšej činnosti ţalovaného 1/ ako ministra
spravodlivosti. Na základe toho dospel odvolací súd aj k záveru, ţe ţalovanému 1/ chýba
v konaní vecná pasívna legitimácia a voči ţalovanému 2/ je rozsudok súdu prvého stupňa
právoplatný (nebol v tejto časti napadnutý odvolaním). O trovách konania rozhodol podľa
§ 224 ods. 1, 2 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal dovolanie ţalobca. Navrhol ho zrušiť
a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Namietal odňatie mu moţnosti konať pred
súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) postupom odvolacieho súdu, ktorý zmenil rozhodnutie súdu
prvého stupňa bez toho, aby postupoval v súlade s § 213 ods. 2 O.s.p. a odôvodnil svoje
rozhodnutia v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa zaoberal len
otázkou pasívnej legitimácie ţalovaného 1/, keď v porovnaní so súdom prvého stupňa dospel
k záveru, ţe za výroky v printovom médiu tento nezodpovedá. V rozhodnutí ale
nešpecifikoval subjekt, ktorý by mal byť pasívne legitimovaný. Pokiaľ bol odvolací súd toho
názoru, ţe sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom
rozhodovaní veci nebolo pouţité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, mal vyzvať účastníka
konania (dovolateľa), aby sa k moţnému pouţitiu tohto ustanovenia vyjadril. Keďţe tak
neurobil zaťaţil konanie vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Samotné rozhodnutie
odvolacieho súdu povaţoval za stroho odôvodnené, z ktorého nie je moţné zistiť, z akého
dôvodu má za výroky, ktorými minister spravodlivosti neoprávnene zasiahol
do osobnostných práv občana a sudcu, zodpovedať iný subjekt. Uviedol, ţe absencia jasného
a zrozumiteľného odôvodnenia vedie k neúplnosti, nepresvedčivosti a nepreskúmateľnosti
súdneho rozhodnutia a vedie k porušeniu práva na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces
priznaný čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. l
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Zdôraznil, ţe právny názor súvisiaci
s posúdením pasívnej legitimácie je zásadnou právnou otázkou. Táto skutočnosť si vyţaduje
precízne a nespochybniteľné odôvodnenie záveru súdu o pasívnej legitimácii účastníka
konania. Právny názor odvolacieho súdu vyslovený v otázke pasívnej legitimácie ţalovaných
nepovaţoval ani za správny. V ţiadnom predpise nie je ani náznak právomoci ministra
spravodlivosti neoprávnene zasahovať do osobnostných práv iných fyzických osôb vrátane
sudcov. V spornom článku ţalovaný 1/ prezentoval len vlastné subjektívne názory, čiastočne
nedbalo prevzaté z iných zdrojov a upravené jeho úvahami a hodnotiacimi úsudkami bez
primeraného skutkového základu. Ak by mal záujem objektívne informovať o sudcovi, mal
by sa aspoň zmieniť o stanovisku sudcu, v takom prípade by sa zachoval ako minister, inak
prezentoval len svoje vlastné fakty a úsudky. Zodpovednosť za nepravdivé výroky
neoprávnene zasahujúce do osobnostných práv musí mať ich autor ako fyzická osoba a nie
minister alebo štát. Za právny prostriedok ochrany vo forme nemajetkovej ujmy, ale
i za trovy konania by inak museli niesť zodpovednosť všetci občania štátu, vrátane
dovolateľa, pretoţe tieto sumy by museli byť vyplatené z prostriedkov štátneho rozpočtu.
Takto vytvorený stav nemôţe byť zákonný a ani spravodlivý. Svoje nároky neopieral
o náhradu škody titulom nezákonného rozhodnutia, ani titulom nesprávneho úradného
postupu orgánu verejnej moci a preto nie je ţiadny dôvod pre pasívnu legitimáciu štátu alebo
ústredného orgánu štátnej správy súdnictva v prejednávanej veci.
Ţalovaný 1/ navrhol dovolanie ako nedôvodné zamietnuť a priznať mu náhradu trov
dovolacieho konania. Námietku týkajúcu sa nepouţitia ustanovenia § 213 ods. 2 O.s.p.
povaţoval za neopodstatnenú, keď ţalobca ani neoznačil, o ktoré rozhodujúce ustanovenie,
ku ktorému sa nevyjadril, malo podľa neho ísť. Poukázal na to, ţe námietka nedostatku jeho
pasívnej legitimácie bola predmetom skúmania uţ na súde prvého stupňa, z dôvodu ktorej
ţalobca rozšíril ţalobu aj voči ţalovanému 2/. Odvolací súd sa s právnymi závermi súdu
prvého stupňa nestotoţnil, na základe zisteného skutkového stavu prvostupňovým súdom
a za pouţitia rovnakých rozhodujúcich ustanovení dospel k odlišnému právnemu názoru.
Poukázal na to, ţe odvolací súd rozhodoval o odvolaní nariadením pojednávania, na ktorom
dal účastníkom konania priestor na prednesy a vyjadrenia k právnej stránke veci. Ţalobca sa
odvolacieho pojednávania nezúčastnil a súhlasil s prejednaním a rozhodnutím veci v jeho
neprítomnosti. Trval na absencii pasívnej legitimácie v konaní z uvedených dôvodov
(pasívnou legitimáciou ţalovaného 2/ sa odvolací súd nezaoberal).
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal
rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, ţe
dovolanie ţalobcu je dôvodné.
V zmysle § 242 ods. 2 O.s.p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale aj v dovolaní
uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami
uvedenými v § 237 O.s.p. a tieţ tzv. inými vadami, pokiaľ mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ
označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) skúmať, či
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou
zo závaţných procesných vád, zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie v tejto veci nie je
postihnuté vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie
prípustné, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní
vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania
nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne
rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi sa postupom súdu odňala moţnosť
konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe
namiesto samosudcu rozhodoval senát. Vady konania podľa ustanovenia § 237 písm. a/ aţ e/
a g/ O.s.p. dovolateľ nenamietal a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Prípustnosť
dovolania preto z týchto ustanovení vyvodiť nemoţno.
Dovolateľ namietal vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., t.j. odňatie mu
moţnosti konať pred súdom postupom odvolacieho súdu v rozpore s právnymi predpismi
(§ 213 ods. 2 O.s.p.) a z dôvodu nedostatku riadneho odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p.
Pod odňatím moţnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa
účastníkovi konania odnímajú tie jeho procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. O vadu
konania, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva. Vady spôsobujúce zmätočnosť konania môţu nastať aj pri
samotnom vydávaní rozhodnutia, ako dôsledok absencie niektorej jeho časti (záhlavia,
výroku, odôvodnenia). Zakladajú nepreskúmateľnosť rozhodnutia ako celku, ktorá môţe byť
dôsledkom obsahovej a gramatickej nezrozumiteľnosti, neurčitosti alebo neodôvodnenosti
(arbitrárnosti). Vydanie zmätočného rozhodnutia nemá svoje právne opodstatnenie najmä
z hľadiska Ústavou Slovenskej republiky zaručeného práva účastníka konania na súdnu
ochranu a spravodlivé súdne konanie.
Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala moţnosť konať pred súdom
zakladá porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len ústava) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len dohovor), po rovnaj napr. III. ÚS 156/06,
III. ÚS 331/04, II. ÚS 174/04.
Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie (podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky skutkovo a právne
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov
a ochranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd pritom nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzal
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (pozri I. ÚS 241/07,
III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. US 260/06).
Európsky súd pre ľudské práva v súvislosti s čl. 6 ods. 1 dohovoru formuloval viaceré
zásady odôvodnenia rozsudkov, z ktorých vyplýva, ţe súdne rozhodnutia musia v dostatočnej
miere uvádzať dôvody, na ktorých sú zaloţené (H. c. Belgicko z 30. novembra 1987), rozsah
tejto povinnosti sa však môţe meniť s ohľadom na povahu rozhodnutí a musí byť
posudzovaný podľa okolností kaţdého prípadu (Ruiz Torija a Hiro Blani c. Španielsko
z 9. februára 1994). Odôvodnenie pritom musí vyhovovať najmä základnej poţiadavke
preskúmateľnosti, ktorá má svoje opodstatnenie nielen z hľadiska moţného pouţitia
opravných prostriedkov, ale súvisí aj s postupom súdu z hľadiska práva na spravodlivé súdne
konanie.
Samotné súdne rozhodnutie, ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí
byť logickým a právnym vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov súdneho konania pri
rešpektovaní zásad spravodlivého súdneho konania, pri jeho vydaní musia byť zachované
formálne a obsahové náleţitosti s dôrazom na zrozumiteľnosť, určitosť, jasnosť a súlad
skutkových a právnych dôvodov vo vzťahu k jeho výroku.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa domáha
navrhovateľ (ţalobca), ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník
konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré
nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo
nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Po preskúmaní veci dospel dovolací súd k záveru, ţe odôvodnenie rozsudku súdu
prvého stupňa a následne aj odvolacieho súdu nezodpovedá citovanému ustanoveniu a právu
účastníkov na spravodlivé súdne konanie.
Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ako súčasť základného práva na súdnu
a inú právnu ochranu totiţ vyţaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným
spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovým a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho
rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (pozri I. ÚS 236/06 ).
Pri zmene rozhodnutia podľa § 220 O.s.p. odvolací súd nahrádza svojím rozhodnutím
rozhodnutie súdu prvého stupňa, preto jeho rozhodnutie musí obsahovať úplné a výstiţné
odôvodnenie. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa musí vysporiadať so všetkými
rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne
vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tieţ
s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Právne závery odvolacieho súdu môţu byť
dostatočne preskúmateľné len vtedy, ak odvolací súd po skutkovom vymedzení predmetu
konania podá zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých ustanovení zákona alebo iného
právneho predpisu vychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod tieto ustanovenia podriadil
zistený skutkový stav. Takéto odôvodnenie právnych záverov je osobitne nevyhnutné vtedy,
keď odvolací súd mení rozsudok súdu prvého stupňa (§ 220 O.s.p.) z dôvodu, ţe nepovaţuje
za správne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa, teda vtedy, keď súd prvého stupňa
podľa jeho právneho názoru nepouţil správny (náleţitý) právny predpis, nesprávne ho
interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Posúdiť správnosť skutkových a právnych záverov, môţe odvolací súd len za predpokladu, ak
z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa, rešpektujúceho zásady vyplývajúce
z ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p., takéto závery vyplývajú a sú preskúmateľné.
Súd prvého stupňa uplatnenému právu ţalobcu na ochranu jeho osobnosti čiastočne
vyhovel, ale odvolací súd jeho rozhodnutie (vo vyhovujúcej časti) zmenil a ţalobu zamietol
z dôvodu, ţe dospel k záveru o nedostatku vecnej pasívnej legitimácie ţalovaného 1/.
Napriek skutočnosti, ţe odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa je rozsiahle (jeho
písomné vyhotovenie má 64 strán) po formálnej a obsahovej stránke nielenţe nespĺňa
zákonné poţiadavky na odôvodnenie rozsudkov vyplývajúcich z § 157 ods. 2 O.s.p., ale
spôsob jeho formulácie nezodpovedá ani základným pravidlám logického, jasného
vyjadrovania a základným gramatickým, lexikálnym a štylistickým hľadiskám. V prevaţnej
časti je len poskladaním (v úplnom znení) listinných dôkazov (vrátane ţaloby, podaní
a vyjadrení účastníkov konania), prednesov účastníkov konania a výpovede svedka (V. D.)
bez akéhokoľvek skutkového záveru z nich vyplývajúceho s citáciou právnych predpisov,
rozhodnutí súdov a právnych publikácií bez výkladu dôvodu ich aplikácie vo vzťahu ku
konkrétnym okolnostiam danej veci. V odôvodnení takto koncipovaného rozsudku aj záver
súdu (vtesnaný do inkompatibilných úvah a analýz) uvedený na strane 46-47, ţe ţalovaný 1/
ako minister spravodlivosti sa dopustil v rozhovore s redaktorom periodika N. excesu,
vybočenia z plnenia úloh ţalovaného 2/ tým, ţe ako jeho vrcholný predstaviteľ poskytol
nepravdivé informácie, ktorými zasiahol do osobnostných práv ţalobcu (uvedených
v ţalobe), za účelom sledovania vlastného záujmu (obhájiť pred verejnosťou protiprávny
postup ţiadať predsedov a podpredsedov súdov vyplniť majetkové – finančné priznania),
o čom musel vedieť, keď súčasne uvádza, ţe u ţalovaného 1/ absentoval pre právne
posúdenie excesu právne rozhodujúci vecný (vnútorne účelový) vzťah k plneniu úloh
ţalovaného 2/ (na strane 43 totiţ uviedol, ţe pokiaľ by ţalovaný 1/ ako minister
spravodlivosti v rozhovore obhajoval svoj postup vyţiadať finančné priznania od predsedov
krajských a okresných súdov, aj keď protiprávny, právne by sa mu nedalo nič vyčítať, keďţe
tak urobil v rámci plnenia úloh ţalovaného 2/, ktorého bol v tom čase vrcholným
predstaviteľom, ale len potiaľ, pokiaľ by na svoju obhajobu nepouţil nepravdivé informácie
...) je nielen nezrozumiteľný ale aj zmätočný a rozporný. Moţno z neho vyvodiť jedine to, ţe
ţalovaný 1/ (ako minister spravodlivosti) poskytnutím rozhovoru súčasne plnil aj neplnil
úlohy ţalovaného 2/, ktorého bol vrcholným predstaviteľom.
Pri takomto nepreskúmateľnom odôvodnení rozsudku súdu prvého stupňa, nemôţe byť
preskúmateľný ani rozsudok odvolacieho súdu, ktorý pochybenie okresného súdu mohol
napraviť len tak, ţe mal jeho rozhodnutie zrušiť (§ 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.), lebo vzhľadom
na uvedené ho ani preskúmať nemohol. Preto bolo postupom nielen súdu prvého stupňa, ale
aj odvolacieho súdu porušené právo dovolateľa na spravodlivé súdne konanie, čím mu odňali
moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). V tejto súvislosti dovolací súd dáva
do pozornosti aj nález ÚS SR III. ÚS 198/2011 z 27. júla 2011, podľa ktorého nedostatok
riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia treba povaţovať za vadu podľa § 237 písm. f/
Podľa § 213 ods. 2 O.s.p. (v znení v čase rozhodovania dovolacieho súdu), ak je
odvolací súd toho názoru, ţe sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri
doterajšom rozhodovaní veci nebolo pouţité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve
účastníkov konania, aby sa k moţnému pouţitiu tohto ustanovenia vyjadrili.
Výzva odvolacieho súdu je plnením osobitného druhu tzv. mandukačnej povinnosti
opravného súdu. Podstatou tejto poučovacej povinnosti je zabrániť tzv. prekvapivým
rozhodnutiam a tým odňatiu moţnosti účastníkom konania konať pred odvolacím súdom,
a teda zabezpečiť riadny prístup k spravodlivému procesu aj po podaní odvolania.
Ustanovenie právneho predpisu je pre vec rozhodujúce vtedy, keď odvolací súd mieni toto
ustanovenie urobiť právnym základom pre rozhodnutie vo veci samej.
V prejednávanej veci odvolací súd svoj záver, ţe ţalovaný 1/ inkriminované výroky
predniesol v denníku N. ako minister spravodlivosti, t.j. ako člen vlády, vrcholného orgánu
výkonnej moci a ţe teda k ţiadnemu excesu nedošlo, odôvodnil ustanoveniami (§ 4 ods. 1,
§ 13) zákona č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej
správy, ktoré ustanovenia neboli súdom prvého stupňa pouţité. Z obsahu spisu však
nevyplýva, ţe by odvolací súd vyzval účastníkov konania, aby sa k moţnému pouţitiu týchto
ustanovení vyjadrili.
Tým, ţe si odvolací súd nesplnil povinnosť umoţniť účastníkom konania vyjadriť sa
k moţnému pouţitiu iných (doteraz nepouţitých) ustanovení právneho predpisu, ktorú mu
citované ustanovenie § 213 ods. 2 O.s.p. ukladá, porušil základné právo účastníkov
na spravodlivý súdny proces, čím im odňal moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/
O.s.p.).
Z uvedených dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe konania
súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu sú zaťaţené vadou konania podľa § 237 písm. f/
O.s.p. Preto napadnutý rozsudok (ale aj rovnakou vadou postihnutý rozsudok súdu prvého
stupňa v jeho vyhovujúcej časti) zrušil a vec (v rozsahu zrušenia) vrátil okresnému súdu
na ďalšie konanie (§ 243b ods. 3 O.s.p.).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania
a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 20. júna 2012
JUDr. Daniela Švecová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová