Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Cdo/31/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu P. P., bývajúceho v Ţ.,

zastúpeného JUDr. T. P., advokátkou v Ţ., proti ţalovaným 1/ J. Č., bývajúcemu v B.,

zastúpenému JUDr. D. K., advokátom v B., 2/ Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej

republiky, so sídlom v Bratislave, Ţupné námestie 13, o ochranu osobnosti, vedenej na

Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. , o dovolaní ţalobcu proti rozsudku

Krajského súdu v Bratislave z 21. septembra 2010 sp. zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave

z 21. septembra 2010 sp. zn. a rozsudok Okresného súdu Bratislava III

z 1. februára 2008 č.k. -268 vo výrokoch, ktorým ţalobe vo veci samej vyhovel

a vo výroku o náhrade trov konania z r u š u j e a vec v rozsahu zrušenia vracia Okresnému

súdu Bratislava III na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava III rozsudkom z 1. februára 2008 č.k. -268

uloţil ţalovanému 1/ povinnosť do 15 dní od právoplatnosti rozsudku formou platenej

inzercie poţiadať denník N. o uverejnenie ospravedlnenia s nasledovným textom : Váţený

pán P. P., vo vydaní denníka N. zo 17.1.2000 som v rozhovore s redaktorom denníka N.

uviedol nasledovné vety : Predchádzajúci predseda Okresného súdu Ţilina, P. P., má

majetok, ktorý vyvoláva pochybnosti, či bol nadobudnutý z legálnych zdrojov. Vyplniť

majetkové priznanie však odmietol. Poznamenávam, ţe takéto priznania vyplnili všetci

predsedovia a podpredsedovia súdov a členovia vedenia nášho ministerstva, vrátane mňa.

Týmito výrokmi došlo k zásahu do Vášho práva na ochranu osobnosti, pretoţe som uviedol

2

tvrdenia, ktoré nie sú pravdivé. Nie je pravdou, ţe ste odmietli vyplniť majetkové priznanie.

Nie je pravdou, ţe takéto priznania vyplnili všetci predsedovia a podpredsedovia súdov. Za

nepravdivý obsah svojich tvrdení, ktoré som uviedol v rozhovore a ktorými som poškodil

Vašu občiansku česť a dobré meno sa Vám ospravedlňujem. Povinnosť ospravedlniť sa mi

bola uloţená rozsudkom Okresného súdu Bratislava III. Návrh v časti nasledovných viet

ospravedlnenia : Nemám ţiadne relevantné poznatky o Vašom majetku, o jeho hodnote

a spôsobe jeho nadobudnutia. Nemám ţiadne dôkazy, ktoré by spochybňovali legálnosť

zdrojov, z ktorých ste nadobudli svoj majetok a v časti slovného spojenia ... a neúplný ...

vo vete ospravedlnenia : Za nepravdivý obsah ... zamietol. Ţalovanému 1/ uloţil povinnosť

zaplatiť ţalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy 100 000 Sk (3 319,39 €) a náhradu trov

konania 128 085 Sk (4 251,64 €) k rukám právnej zástupkyne, všetko do troch dní

od právoplatnosti rozsudku. Návrh proti ţalovanému 2/ zamietol a ţalovanému 2/ nepriznal

náhradu trov konania. V odôvodnení čo do počtu strán síce veľmi rozsiahleho, ale

po formálnej aj obsahovej stránke zmätočného a nezrozumiteľného rozsudku súd prvého

stupňa napr. uviedol, ţe vykonaným dokazovaním mal preukázané, ţe k zásahu

do osobnostných práv ţalobcu ţalovaným 1/ došlo spôsobom, ktorý ďalej opísal, ţe

ţalovaný 1/ poskytol rozhovor redaktorovi periodika N. ako minister spravodlivosti

v súvislosti (okrem iného) i s menovaním do funkcie nových predsedov Krajského

a Okresného súdu v Ţiline napriek nesúhlasu sudcovskej rady, resp. jej ostrému protestu.

Pokiaľ (ţalovaný 1/) uvádza majetkové priznania, v skutočnosti išlo o finančné priznania,

pričom súdom bolo v roku 2003 právoplatne rozhodnuté o tom, ţe Slovenská republika

zastúpená ţalovaným 2/ porušila právo ţalobcu na ochranu osobnosti. Pokiaľ by ţalovaný

1/ ako minister spravodlivosti v rozhovore obhajoval takýto svoj postup vyţiadať finančné

priznania od predsedov krajských a okresných súdov, aj keď protiprávny, právne by sa mu

nedalo nič vyčítať, keďţe tak urobil v rámci plnenia úloh odporcu 2/, ktorého bol v danom

čase vrcholným predstaviteľom. To len za predpokladu, ţe by na (svoju) obhajobu nepouţil

nepravdivé informácie zasahujúce osobitne i v celkovom kontexte do (v ţalobe uvedených)

osobnostných práv ţalobcu, čím sa dopustil excesu. Teda vybočenia z plnenia úloh

ţalovaného 2/ tým, ţe ako vrcholný predstaviteľ ţalovaného 2/ poskytol nepravdivé

informácie za účelom sledovania vlastného záujmu, t.j. pred verejnosťou obhájiť svoj

postup ţiadať predsedov a podpredsedov súdov vyplniť majetkové priznania, ktorý bol

protiprávny, o čom musel vedieť. U ţalovaného 1/ teda absentoval pre právne posúdenie

excesu právne rozhodujúci (vnútorný účelový) vzťah k plneniu úloh ţalovaného 2/.

Zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných práv ţalobcu preto nesie samotný

3

ţalovaný 1/ a nie ţalovaný 2/, ktorého bol v čase poskytnutia predmetného rozhovoru

vrcholným predstaviteľom. Pre úplnosť súd konštatoval, ţe nezistil skutočnosti, z ktorých

by bolo moţné vyvodiť zodpovednosť vydavateľa denníka N. za neoprávnený zásah do

osobnostných práv ţalobcu, pričom poukázal na záver vyslovený Najvyšším súdom Českej

republiky zo 7. februára 2001 sp. zn. , ktorý (bez výkladu vzťahu k danej

veci) citoval. Vo vzťahu k zamietnutiu (časti) ţaloby bez toho, aby bolo moţné pochopiť

súvislosť, poukázal na právne posúdenie osoby verejného záujmu, t.j. osoby, ktorá

vystupuje na verejnosti pri riešení rôznych otázok verejného záujmu (je verejne činná) ale

aj osoby, ktorá na seba upúta záujem verejnosti a tým sa dostáva do zorného uhla

spravodajstva hromadných informačných prostriedkov. Konštatoval, ţe ţalobca ako sudca

a tým predstaviteľ jednej z troch mocí v štáte nepochybne takouto osobou (absolútneho)

verejného záujmu bol so všetkým dôsledkami z toho vyplývajúcimi, ktoré v ďalšom texte

analyzoval. Vychádzajúc z tejto analýzy jednoznačne konštatoval, ţe išlo o neopodstatnený,

ničím nepodloţený útok ţalovaného 1/ ako ministra spravodlivosti na ţalobcu, ţe išlo

o útok mimoriadnej sily a intenzity. Dospel k záveru, ţe došlo i k naplneniu § 13 ods. 2

, keďţe zadosťučinenie v podobe ospravedlnenia nebolo

postačujúce z dôvodu, ţe bola v značnej miere zníţená váţnosť ţalobcu v spoločnosti tak,

ako to z doposiaľ uvedenej analýzy vyplýva bez ohľadu na vznik konkrétnych následkov,

resp. dopadov zásahu. Následne v súvislosti s nemajetkovou ujmou súd citoval rozhodnutia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, Európskeho súdu pre ľudské práva a právne

publikácie bez výkladu dôvodu ich aplikácie na predmetnú vec. Potom čo sa v odôvodnení

rozsudku pozastavil pri (uţ naznačenom) vzťahu práva na slobodu prejavu s právom na

ochranu osobnosti vo všeobecnosti na záver uviedol, ţe právo ţalovaného 1/ na slobodu

prejavu sa dostalo do výraznej nerovnováhy s právom ţalobcu na ochranu jeho osobnosti,

resp. ţe právu na slobodu prejavu ţalovaného 1/ bola bezdôvodne daná prednosť pred

právom na ochranu osobnosti ţalobcu. Napokon uviedol, ţe na základe všetkých uvedených

skutočností (bez moţnosti pochopiť ich vzájomnú väzbu) priznal ţalobcovi aj nemajetkovú

ujmu, ktorú povaţoval za primeranú vo výške 100 000 Sk (3 319,39 €). O náhrade trov

konania rozhodol podľa

Krajský súd v Bratislave na odvolanie ţalovaného 1/ (vo vyhovujúcej časti)

rozsudkom z 21. septembra 2010 sp. zn. rozsudok súdu prvého stupňa

v napadnutej vyhovujúcej časti zmenil tak, ţe ţalobu zamietol a ţalobcovi uloţil povinnosť

zaplatiť (ţalovanému 1/) na účet právneho zástupcu náhradu trov konania 1 824,29 €

do troch dní. Uviedol, ţe ţalovaný 1/, proti ktorému bola podaná ţaloba ako voči fyzickej

osobe, namietal nedostatok pasívnej legitimácie z dôvodu, ţe konal (pri vyjadrovaní sa

v médiách) ako štatutárny zástupca ţalovaného 2/, lebo v danom čase vykonával funkciu

ministra spravodlivosti SR. Túto námietku vyhodnotil prvostupňový súd ako nedôvodnú,

pretoţe ţalovaný 1/ sa ako minister spravodlivosti dopustil v rozhovore excesu tým, ţe ako

vrcholný predstaviteľ ţalovaného 2/ poskytol nepravdivé informácie zasahujúce

do osobnostných práv ţalobcu za účelom sledovania vlastného záujmu. Tento názor

nepovaţoval odvolací súd za správny. Poukázal na to, ţe pri posudzovaní vecnej legitimácie

treba brať do úvahy, ţe vecná legitimácia vychádza z hmotnoprávneho vzťahu účastníka

k prejednávanej veci, t.j. svedčí len tým osobám, ktoré sú subjektmi hmotnoprávneho

vzťahu. O pasívnu legitimáciu ide na strane ţalovaného vtedy, ak mu z tohto

hmotnoprávneho vzťahu svedčí nejaká povinnosť. Otázku vecnej pasívnej legitimácie, t.j.

koho je moţno povaţovať za subjekt, ktorý neoprávnene zasiahol do osobnostných práv

fyzickej osoby, je nutné vţdy dôsledne skúmať. V prípade, ţe bol zásah spôsobený niekým,

kto bol pouţitý právnickou (alebo fyzickou) osobou na výkon činnosti tejto právnickej

osoby (či fyzickej osoby), postihuje občianskoprávna sankcia podľa § 13 Občianskeho

zákonníka zásadne samotnú právnickú (fyzickú) osobu. Ten, kto bol pouţitý právnickou

(fyzickou) osobou na výkon jej činnosti tak nezodpovedá priamo postihnutej fyzickej osobe,

ktorá ho na výkon svojej činnosti, pri ktorej došlo k neoprávnenému zásahu, pouţila.

Občianskoprávna sankcia by postihovala priamo pôvodcu neoprávneného zásahu len

v prípade, ak by sa tento pôvodca dopustil tzv. excesu, t.j. ak by vybočil z rámca činnosti

právnickej (či fyzickej) osoby. Vychádzajúc z ustanovenia § 4 ods. 1 a § 13 zákona

č. odvolací súd dospel k záveru, ţe ţalovaný 1/ vo vydaní denníka N.

inkriminované výroky predniesol ako minister spravodlivosti SR, t.j. ako člen vlády,

vrcholného orgánu výkonnej moci. Aj rozhovor s redaktorom tohto denníka bol robený ako

s ministrom spravodlivosti SR a nie ako s fyzickou sobou, keďţe predmetom rozhovoru boli

otázky verejného záujmu a k rozhovoru došlo na podnet redaktora, ktorý aj určoval otázky

a teda obsah rozhovoru. Podľa názoru odvolacieho súdu k ţiadnemu excesu zo strany

ministra spravodlivosti nedošlo, lebo sa titulom tejto funkcie vyjadroval k udalostiam

týkajúcim sa aktuálnych problémov justície, za ktorú niesol zodpovednosť. Preto bolo aj

v jeho právomoci ako vrcholného predstaviteľa Ministerstva spravodlivosti SR odpovedať

a vyjadrovať sa k otázkam redaktora, pričom moţno konštatovať, ţe odpovede mali

naplnený vecný vzťah k plneniu vtedajšej činnosti ţalovaného 1/ ako ministra

spravodlivosti. Na základe toho dospel odvolací súd aj k záveru, ţe ţalovanému 1/ chýba

v konaní vecná pasívna legitimácia a voči ţalovanému 2/ je rozsudok súdu prvého stupňa

právoplatný (nebol v tejto časti napadnutý odvolaním). O trovách konania rozhodol podľa

, v spojení s

Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal dovolanie ţalobca. Navrhol ho zrušiť

a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Namietal odňatie mu moţnosti konať pred

súdom ( ) postupom odvolacieho súdu, ktorý zmenil rozhodnutie súdu

prvého stupňa bez toho, aby postupoval v súlade s a odôvodnil svoje

rozhodnutia v súlade s V odôvodnení svojho rozhodnutia sa zaoberal len

otázkou pasívnej legitimácie ţalovaného 1/, keď v porovnaní so súdom prvého stupňa dospel

k záveru, ţe za výroky v printovom médiu tento nezodpovedá. V rozhodnutí ale

nešpecifikoval subjekt, ktorý by mal byť pasívne legitimovaný. Pokiaľ bol odvolací súd toho

názoru, ţe sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom

rozhodovaní veci nebolo pouţité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, mal vyzvať účastníka

konania (dovolateľa), aby sa k moţnému pouţitiu tohto ustanovenia vyjadril. Keďţe tak

neurobil zaťaţil konanie vadou v zmysle Samotné rozhodnutie

odvolacieho súdu povaţoval za stroho odôvodnené, z ktorého nie je moţné zistiť, z akého

dôvodu má za výroky, ktorými minister spravodlivosti neoprávnene zasiahol

do osobnostných práv občana a sudcu, zodpovedať iný subjekt. Uviedol, ţe absencia jasného

a zrozumiteľného odôvodnenia vedie k neúplnosti, nepresvedčivosti a nepreskúmateľnosti

súdneho rozhodnutia a vedie k porušeniu práva na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces

priznaný SR, Listiny základných práv a slobôd a ods. l

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Zdôraznil, ţe právny názor súvisiaci

s posúdením pasívnej legitimácie je zásadnou právnou otázkou. Táto skutočnosť si vyţaduje

precízne a nespochybniteľné odôvodnenie záveru súdu o pasívnej legitimácii účastníka

konania. Právny názor odvolacieho súdu vyslovený v otázke pasívnej legitimácie ţalovaných

nepovaţoval ani za správny. V ţiadnom predpise nie je ani náznak právomoci ministra

spravodlivosti neoprávnene zasahovať do osobnostných práv iných fyzických osôb vrátane

sudcov. V spornom článku ţalovaný 1/ prezentoval len vlastné subjektívne názory, čiastočne

nedbalo prevzaté z iných zdrojov a upravené jeho úvahami a hodnotiacimi úsudkami bez

primeraného skutkového základu. Ak by mal záujem objektívne informovať o sudcovi, mal

by sa aspoň zmieniť o stanovisku sudcu, v takom prípade by sa zachoval ako minister, inak

prezentoval len svoje vlastné fakty a úsudky. Zodpovednosť za nepravdivé výroky

neoprávnene zasahujúce do osobnostných práv musí mať ich autor ako fyzická osoba a nie

6

minister alebo štát. Za právny prostriedok ochrany vo forme nemajetkovej ujmy, ale

i za trovy konania by inak museli niesť zodpovednosť všetci občania štátu, vrátane

dovolateľa, pretoţe tieto sumy by museli byť vyplatené z prostriedkov štátneho rozpočtu.

Takto vytvorený stav nemôţe byť zákonný a ani spravodlivý. Svoje nároky neopieral

o náhradu škody titulom nezákonného rozhodnutia, ani titulom nesprávneho úradného

postupu orgánu verejnej moci a preto nie je ţiadny dôvod pre pasívnu legitimáciu štátu alebo

ústredného orgánu štátnej správy súdnictva v prejednávanej veci.

Ţalovaný 1/ navrhol dovolanie ako nedôvodné zamietnuť a priznať mu náhradu trov

dovolacieho konania. Námietku týkajúcu sa nepouţitia ustanovenia

povaţoval za neopodstatnenú, keď ţalobca ani neoznačil, o ktoré rozhodujúce ustanovenie,

ku ktorému sa nevyjadril, malo podľa neho ísť. Poukázal na to, ţe námietka nedostatku jeho

pasívnej legitimácie bola predmetom skúmania uţ na súde prvého stupňa, z dôvodu ktorej

ţalobca rozšíril ţalobu aj voči ţalovanému 2/. Odvolací súd sa s právnymi závermi súdu

prvého stupňa nestotoţnil, na základe zisteného skutkového stavu prvostupňovým súdom

a za pouţitia rovnakých rozhodujúcich ustanovení dospel k odlišnému právnemu názoru.

Poukázal na to, ţe odvolací súd rozhodoval o odvolaní nariadením pojednávania, na ktorom

dal účastníkom konania priestor na prednesy a vyjadrenia k právnej stránke veci. Ţalobca sa

odvolacieho pojednávania nezúčastnil a súhlasil s prejednaním a rozhodnutím veci v jeho

neprítomnosti. Trval na absencii pasívnej legitimácie v konaní z uvedených dôvodov

(pasívnou legitimáciou ţalovaného 2/ sa odvolací súd nezaoberal).

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

ţe dovolanie podal včas účastník konania ( ) zastúpený advokátom (

ods. 1 ) proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (

ods. 1 ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) preskúmal

rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa a dospel k záveru, ţe

dovolanie ţalobcu je dôvodné.

V zmysle môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v , b/ konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale aj v dovolaní

uplatnenými dôvodmi. Obligatórne ( ) sa zaoberá procesnými vadami

uvedenými v a tieţ tzv. inými vadami, pokiaľ mali za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ

označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť ( druhá veta ) skúmať, či

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou

zo závaţných procesných vád, zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie v tejto veci nie je

postihnuté vadou konania v zmysle Podľa tohto ustanovenia je dovolanie

prípustné, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní

vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania

nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne

rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie

konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi sa postupom súdu odňala moţnosť

konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe

namiesto samosudcu rozhodoval senát. Vady konania podľa ustanovenia § 237 písm. a/ aţ e/

a g/ dovolateľ nenamietal a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Prípustnosť

dovolania preto z týchto ustanovení vyvodiť nemoţno.

Dovolateľ namietal vadu konania v zmysle , t.j. odňatie mu

moţnosti konať pred súdom postupom odvolacieho súdu v rozpore s právnymi predpismi

( ) a z dôvodu nedostatku riadneho odôvodnenia napadnutého rozhodnutia

v súlade s

Pod odňatím moţnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa

účastníkovi konania odnímajú tie jeho procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. O vadu

konania, ktorá je z hľadiska významná, ide najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré

mu právny poriadok priznáva. Vady spôsobujúce zmätočnosť konania môţu nastať aj pri

samotnom vydávaní rozhodnutia, ako dôsledok absencie niektorej jeho časti (záhlavia,

výroku, odôvodnenia). Zakladajú nepreskúmateľnosť rozhodnutia ako celku, ktorá môţe byť

dôsledkom obsahovej a gramatickej nezrozumiteľnosti, neurčitosti alebo neodôvodnenosti

(arbitrárnosti). Vydanie zmätočného rozhodnutia nemá svoje právne opodstatnenie najmä

z hľadiska zaručeného práva účastníka konania na súdnu

ochranu a spravodlivé súdne konanie.

Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala moţnosť konať pred súdom

zakladá porušenie práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len ) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len dohovor), po rovnaj napr. ,

, .

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie (podľa čl. 46 ods. 1

a dohovoru) je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky skutkovo a právne

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov

a ochranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd pritom nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzal

do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (pozri ,

, , ).

Európsky súd pre ľudské práva v súvislosti s čl. 6 ods. 1 dohovoru formuloval viaceré

zásady odôvodnenia rozsudkov, z ktorých vyplýva, ţe súdne rozhodnutia musia v dostatočnej

miere uvádzať dôvody, na ktorých sú zaloţené (H. c. Belgicko z 30. novembra 1987), rozsah

tejto povinnosti sa však môţe meniť s ohľadom na povahu rozhodnutí a musí byť

posudzovaný podľa okolností kaţdého prípadu (Ruiz Torija a Hiro Blani c. Španielsko

z 9. februára 1994). Odôvodnenie pritom musí vyhovovať najmä základnej poţiadavke

preskúmateľnosti, ktorá má svoje opodstatnenie nielen z hľadiska moţného pouţitia

opravných prostriedkov, ale súvisí aj s postupom súdu z hľadiska práva na spravodlivé súdne

konanie.

Samotné súdne rozhodnutie, ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí

byť logickým a právnym vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov súdneho konania pri

rešpektovaní zásad spravodlivého súdneho konania, pri jeho vydaní musia byť zachované

formálne a obsahové náleţitosti s dôrazom na zrozumiteľnosť, určitosť, jasnosť a súlad

skutkových a právnych dôvodov vo vzťahu k jeho výroku.

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa domáha

navrhovateľ (ţalobca), ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník

konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré

nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo

nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby

odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Po preskúmaní veci dospel dovolací súd k záveru, ţe odôvodnenie rozsudku súdu

prvého stupňa a následne aj odvolacieho súdu nezodpovedá citovanému ustanoveniu a právu

účastníkov na spravodlivé súdne konanie.

Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ako súčasť základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu totiţ vyţaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným

spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovým a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho

rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (pozri ).

Pri zmene rozhodnutia podľa odvolací súd nahrádza svojím rozhodnutím

rozhodnutie súdu prvého stupňa, preto jeho rozhodnutie musí obsahovať úplné a výstiţné

odôvodnenie. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa musí vysporiadať so všetkými

rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne

vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tieţ

s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Právne závery odvolacieho súdu môţu byť

dostatočne preskúmateľné len vtedy, ak odvolací súd po skutkovom vymedzení predmetu

konania podá zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých ustanovení zákona alebo iného

právneho predpisu vychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod tieto ustanovenia podriadil

zistený skutkový stav. Takéto odôvodnenie právnych záverov je osobitne nevyhnutné vtedy,

keď odvolací súd mení rozsudok súdu prvého stupňa ( ) z dôvodu, ţe nepovaţuje

za správne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa, teda vtedy, keď súd prvého stupňa

podľa jeho právneho názoru nepouţil správny (náleţitý) právny predpis, nesprávne ho

interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Posúdiť správnosť skutkových a právnych záverov, môţe odvolací súd len za predpokladu, ak

z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa, rešpektujúceho zásady vyplývajúce

z ustanovenia , takéto závery vyplývajú a sú preskúmateľné.

Súd prvého stupňa uplatnenému právu ţalobcu na ochranu jeho osobnosti čiastočne

vyhovel, ale odvolací súd jeho rozhodnutie (vo vyhovujúcej časti) zmenil a ţalobu zamietol

z dôvodu, ţe dospel k záveru o nedostatku vecnej pasívnej legitimácie ţalovaného 1/.

Napriek skutočnosti, ţe odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa je rozsiahle (jeho

písomné vyhotovenie má 64 strán) po formálnej a obsahovej stránke nielenţe nespĺňa

zákonné poţiadavky na odôvodnenie rozsudkov vyplývajúcich z , ale

spôsob jeho formulácie nezodpovedá ani základným pravidlám logického, jasného

vyjadrovania a základným gramatickým, lexikálnym a štylistickým hľadiskám. V prevaţnej

časti je len poskladaním (v úplnom znení) listinných dôkazov (vrátane ţaloby, podaní

a vyjadrení účastníkov konania), prednesov účastníkov konania a výpovede svedka (V. D.)

bez akéhokoľvek skutkového záveru z nich vyplývajúceho s citáciou právnych predpisov,

rozhodnutí súdov a právnych publikácií bez výkladu dôvodu ich aplikácie vo vzťahu ku

konkrétnym okolnostiam danej veci. V odôvodnení takto koncipovaného rozsudku aj záver

súdu (vtesnaný do inkompatibilných úvah a analýz) uvedený na strane 46-47, ţe ţalovaný 1/

ako minister spravodlivosti sa dopustil v rozhovore s redaktorom periodika N. excesu,

vybočenia z plnenia úloh ţalovaného 2/ tým, ţe ako jeho vrcholný predstaviteľ poskytol

nepravdivé informácie, ktorými zasiahol do osobnostných práv ţalobcu (uvedených

v ţalobe), za účelom sledovania vlastného záujmu (obhájiť pred verejnosťou protiprávny

postup ţiadať predsedov a podpredsedov súdov vyplniť majetkové – finančné priznania),

o čom musel vedieť, keď súčasne uvádza, ţe u ţalovaného 1/ absentoval pre právne

posúdenie excesu právne rozhodujúci vecný (vnútorne účelový) vzťah k plneniu úloh

ţalovaného 2/ (na strane 43 totiţ uviedol, ţe pokiaľ by ţalovaný 1/ ako minister

spravodlivosti v rozhovore obhajoval svoj postup vyţiadať finančné priznania od predsedov

krajských a okresných súdov, aj keď protiprávny, právne by sa mu nedalo nič vyčítať, keďţe

tak urobil v rámci plnenia úloh ţalovaného 2/, ktorého bol v tom čase vrcholným

predstaviteľom, ale len potiaľ, pokiaľ by na svoju obhajobu nepouţil nepravdivé informácie

...) je nielen nezrozumiteľný ale aj zmätočný a rozporný. Moţno z neho vyvodiť jedine to, ţe

ţalovaný 1/ (ako minister spravodlivosti) poskytnutím rozhovoru súčasne plnil aj neplnil

úlohy ţalovaného 2/, ktorého bol vrcholným predstaviteľom.

Pri takomto nepreskúmateľnom odôvodnení rozsudku súdu prvého stupňa, nemôţe byť

preskúmateľný ani rozsudok odvolacieho súdu, ktorý pochybenie okresného súdu mohol

11

napraviť len tak, ţe mal jeho rozhodnutie zrušiť ( ), lebo vzhľadom

na uvedené ho ani preskúmať nemohol. Preto bolo postupom nielen súdu prvého stupňa, ale

aj odvolacieho súdu porušené právo dovolateľa na spravodlivé súdne konanie, čím mu odňali

moţnosť konať pred súdom ( ). V tejto súvislosti dovolací súd dáva

do pozornosti aj nález ÚS SR z 27. júla 2011, podľa ktorého nedostatok

riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia treba povaţovať za vadu podľa § 237 písm. f/

Podľa (v znení v čase rozhodovania dovolacieho súdu), ak je

odvolací súd toho názoru, ţe sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri

doterajšom rozhodovaní veci nebolo pouţité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve

účastníkov konania, aby sa k moţnému pouţitiu tohto ustanovenia vyjadrili.

Výzva odvolacieho súdu je plnením osobitného druhu tzv. mandukačnej povinnosti

opravného súdu. Podstatou tejto poučovacej povinnosti je zabrániť tzv. prekvapivým

rozhodnutiam a tým odňatiu moţnosti účastníkom konania konať pred odvolacím súdom,

a teda zabezpečiť riadny prístup k spravodlivému procesu aj po podaní odvolania.

Ustanovenie právneho predpisu je pre vec rozhodujúce vtedy, keď odvolací súd mieni toto

ustanovenie urobiť právnym základom pre rozhodnutie vo veci samej.

V prejednávanej veci odvolací súd svoj záver, ţe ţalovaný 1/ inkriminované výroky

predniesol v denníku N. ako minister spravodlivosti, t.j. ako člen vlády, vrcholného orgánu

výkonnej moci a ţe teda k ţiadnemu excesu nedošlo, odôvodnil ustanoveniami (§ 4 ods. 1,

) o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej

správy, ktoré ustanovenia neboli súdom prvého stupňa pouţité. Z obsahu spisu však

nevyplýva, ţe by odvolací súd vyzval účastníkov konania, aby sa k moţnému pouţitiu týchto

ustanovení vyjadrili.

Tým, ţe si odvolací súd nesplnil povinnosť umoţniť účastníkom konania vyjadriť sa

k moţnému pouţitiu iných (doteraz nepouţitých) ustanovení právneho predpisu, ktorú mu

citované ustanovenie ukladá, porušil základné právo účastníkov

na spravodlivý súdny proces, čím im odňal moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/

).

12

Z uvedených dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe konania

súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu sú zaťaţené vadou konania podľa § 237 písm. f/

Preto napadnutý rozsudok (ale aj rovnakou vadou postihnutý rozsudok súdu prvého

stupňa v jeho vyhovujúcej časti) zrušil a vec (v rozsahu zrušenia) vrátil okresnému súdu

na ďalšie konanie ( ).

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania

a dovolacieho konania ( ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 20. júna 2012

JUDr. Daniela Švecová, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová