Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)9b3/394772.1715d0.pdf
PDF · 168.92 KB
No categories available
4Cdo/203/2014
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 4 Cdo 203/2014
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne Mgr. B., bývajúcej v B.,
zastúpenej JUDr. Ľ. advokátom v B., proti ţalovaným 1/ Ing. M., bývajúcemu v B., 2/ Ing.
S., bývajúcemu v B., 3/ Ing. S., bývajúcej v B., 4/ Ing. M., bývajúcemu v B., všetci zastúpení
Advokátskou kanceláriou Z., so sídlom v B., o zrušenie a vyporiadanie podielového
spoluvlastníctva, vedenej na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. 19 C 79/2001,
o dovolaní ţalovaných proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 30. novembra 2010
sp. zn. 9 Co 354/2009, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Bratislave
z 30. novembra 2010 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava IV rozsudkom z 10. augusta 2009 č.k. 19 C 79/2001-267
zamietol ţalobu pôvodne ţalobcu 1/ Ing. I. (zomrelého X.) a ţalobkyne 2/ Mgr. B., ktorou sa
voči ţalovaným domáhali zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva
k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. X. kat. úz. Z., spôsobom konkrétne špecifikovaným
v naposledy upravenom ţalobnom petite a ţalovaným nepriznal náhradu trov konania. Svoje
rozhodnutie právne odôvodnil ustanovením § 142 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, vecne
tým, ţe na základe kúpnej zmluvy zo 14. marca 1923 došlo k reálnej deľbe predmetných
nehnuteľností. V prejednávanej veci preto neexistuje spoluvlastníctvo k predmetným
nehnuteľnostiam tak, ako je zapísané na LV X., pretoţe pokiaľ bola spoločná nehnuteľnosť
reálne rozdelená do vlastníctva bývalých spoluvlastníkov aj mlčky uzatvorenou dohodou,
nemoţno sa úspešne domáhať zrušenia spoluvlastníctva pre jeho neexistenciu. Podľa názoru
súdu prvého stupňa, geometrický plán vypracovaný Ing. B. 17. júna 1937 bol potvrdením
dohody, ku ktorej došlo medzi spoluvlastníkmi ešte v roku 1923, kedy prišlo k dohode
o rozdelení sporných nehnuteľností, kedy predmetnou zmluvou boli predané reálne podiely a
išlo o reálnu deľbu nielen čo do drţby, ale aj do vlastníctva. Rozhodnutie o trovách konania
odôvodnil tým, ţe ţalovaní si náhradu trov konania neuplatnili.
Krajský súd v Bratislave na odvolanie pôvodne oboch ţalobcov uznesením
z 30. novembra 2010 sp. zn. 9 Co 354/2009 rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie. S poukazom na ustanovenie § 120 O.s.p. a § 136 ods. 1, § 142
ods. 1 Občianskeho zákonníka skonštatoval, ţe ţalobkyňa predloţením výpisu z LV č. X.
preukázala, ţe je so ţalovanými podielovou spoluvlastníčkou predmetných nehnuteľností,
zatiaľ čo ţalovaní tvrdili, ţe podielové spoluvlastníctvo zaniklo v dôsledku deľby v roku
1923. Obsahom spisu odvolací súd mal za preukázané, ţe právni predchodcovia účastníkov
sa dohodli na rozdelení reálneho uţívania predmetných nehnuteľností, pričom ich faktické
uţívanie je sčasti odlišné od právneho stavu vedeného v katastri, pričom aj rozsudok
Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 5 C 325/1994 vychádzal z existencie podielového
spoluvlastníctva účastníkov a riešil len otázku uţívania predmetných nehnuteľností,
nie vlastníctvo. Uzavrel, ţe výpisy z listov vlastníctva preukazujú, ţe účastníci sú podieloví
spoluvlastníci predmetných nehnuteľností, na čom nič nemení ani to, ţe ich právni
predchodcovia sa dohodli na rozdelení ich uţívania. Odvolací súd uviedol, ţe pokiaľ súd
prvého stupňa ţalobu ţalobcov zamietol, vec nesprávne právne posúdil, keď dospel k záveru
o neexistencii podielového spoluvlastníctva účastníkov, preto rozsudok súdu prvého stupňa
podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom súd
vykoná reálne rozdelenie nehnuteľností.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie ţalovaní, ktorí navrhli
napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Prípustnosť
dovolania vyvodzovali z § 237 písm. f/ O.s.p. a dôvodnosť z § 241 ods. písm. b/, c/ O.s.p.
V odôvodnení svojho dovolania podrobne zopakovali skutkový stav veci a dôvody
rozhodnutia súdu prvého stupňa. Podľa názoru dovolateľov odňatie moţnosti konať pred
súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) spočívalo v nedostatočnom odôvodnení napadnutého uznesenia,
nemajúceho náleţitosti ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p., keď odvolací súd neuviedol,
na základe čoho dospel k záveru, ţe súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil, akými
úvahami dospel k tomu, ţe k reálnej deľbe predmetných nehnuteľností v roku 1923 nedošlo,
nevysvetlil, prečo aplikoval na rozhodnutie právny predpis ktorý v doterajšom rozhodovaní
nebol pouţitý a ku ktorému sa ţalobcovia nemali moţnosť vyjadriť a nevyjadril
sa k aplikovaniu rozhodnutia č. 911/1932 NS ČSR, nevysvetlil prečo nepovaţuje
za relevantnú skutočnosť, ţe právni predchodcovia sa dohodli na rozdelení nehnuteľností
a nezdôvodnil, prečo povaţuje za potrebné v ďalšom konaní zopakovať a doplniť
uţ vykonané dokazovanie, v dôsledku čoho je jeho zaujatý právny názor predčasný, čo všetko
spolu spôsobuje nepreskúmateľnosť jeho rozhodnutia. Dovolatelia namietali, ţe rozhodnutie
odvolacieho súdu je zaloţené na inom právnom základe neţ rozhodnutie súdu prvého stupňa,
pričom odvolací súd sa ţiadnym spôsobom nevysporiadal s tým, a neuviedol dôvod, pre ktorý
podľa jeho názoru ide v danom prípade zo strany súdu prvého stupňa o nesprávne právne
posúdenie veci. Podľa názoru dovolateľov práve odvolací súd bol tým, ktorý vec nesprávne
právne posúdil. Prijatie právneho záveru bez uvedenia skutočností, ktoré povaţoval odvolací
súd za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri
hodnotení doterajších vykonaných dôkazov riadil, je odňatím práva na spravodlivý proces.
Postupom odvolacieho súdu, tým ţe súd v odvolacom konaní pouţil ustanovenie právneho
predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní vo veci nebolo pouţité a je pre rozhodnutie
vo veci rozhodujúce, a to bez splnenia si svojej predchádzajúcej povinnosti vyzvať
ţalovaných na vyjadrenie sa k takémuto postupu, zaťaţil konanie vadou v zmysle ust. § 237
písm. f/ O.s.p. Okrem uvedených nedostatkov, došlo postupom odvolacieho súdu
aj k nesprávnemu právnemu záveru vo veci bez akéhokoľvek zdôvodnenia.
Ţalobkyňa navrhla dovolanie ţalovaných ako nedôvodné zamietnuť. Uviedla,
ţe dovolanie ţalovaných je účelové v snahe oddialiť rozhodnutie vo veci samej, pretoţe
ţalovaní podali na Okresnom súde Bratislava IV návrh na určenie vlastníctva k predmetným
nehnuteľnostiam, ktorý je vedený pod sp. zn. 22 C 206/2011. Tvrdenie ţalovaných, ţe v roku
1923 došlo k dohode o rozdelení nehnuteľností je nepravdivé a nemá oporu v predloţených
dôkazoch. Rozhodnutie odvolacieho súdu povaţuje za jasné, zrozumiteľné a vychádza
z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p) po zistení,
ţe dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpení advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr,
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom
(pozn. dovolacieho súdu všetky ustanovenia O.s.p. aj v ďalšom texte v znení
do 31. decembra 2014).
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu. Dovolanie
je prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu
prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru
Európskych spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c/] na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 O.s.p.).
Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. dovolanie je prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu,
ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom
potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia
na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky.
V prejednávanej veci je dovolaním napadnuté zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu,
teda uznesenie nevykazujúce znaky ani jedného z vyššie uvedených uznesení, proti ktorým
je dovolanie prípustné podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p; prípustnosť podaného dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva. Proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo zrušené
rozhodnutie súdu prvého stupňa, nie je prípustné dovolanie z iných dôvodov, neţ sú uvedené
v § 237 O.s.p. (por. R 34/1995).
Dovolanie ţalovaných by mohlo byť procesne prípustné, len ak by v konaní, v ktorom
bolo vydané napadnuté uznesenie, došlo k procesnej vade uvedenej v § 237 O.s.p. Povinnosť
skúmať, či konanie nie je zaťaţené niektorou z nich, vyplýva pre dovolací súd z § 242
ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa z tohto dôvodu neobmedzil len na skúmanie prípustnosti
dovolania podľa § 239 O.s.p., ale sa zaoberal tieţ otázkou, či v konaní nedošlo k procesnej
vade v zmysle § 237 O.s.p. Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu
odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten,
kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne
významné len tie procesné nedostatky, ktoré vykazujú znaky vád taxatívne v ňom
vymenovaných; iné procesné vady konania alebo nesprávnosti rozhodovania, i keby k nim
v konaní došlo, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia. Treba zdôrazniť,
ţe pri posudzovaní existencie procesnej vady uvedenej v § 237 O.s.p. ako dôvodu, ktorý
zakladá prípustnosť dovolania, nie je významný subjektívny názor účastníka, ale len zistenie,
ţe v konaní došlo k takejto vade.
Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli
a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania ţalovaných preto z týchto
ustanovení nemoţno vyvodiť.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu
odvolacieho súdu sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či ţalovaným bola odňatá
moţnosť pred súdom konať. Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.)
sa rozumie procesne nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu alebo inému všeobecne
záväznému právnemu predpisu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie procesných
oprávnení účastníka občianskeho súdneho konania.
Dovolatelia odňatie moţnosti konať pred súdom spájajú s nedostatočným
odôvodnením napadnutého uznesenia odvolacieho súdu nemajúceho náleţitosti ustanovenia
§ 157 ods. 2 O.s.p. a z toho dôvodu jeho nepreskúmateľnosťou.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje
za preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia a rozsudku.
Podľa § 211 ods. 2 O.s.p. ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom
súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa.
Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totoţné s očakávaniami,
a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity)
zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď
na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia
v závaţných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka)
a povinnosť (súdu) na náleţité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby
transparentnosti sluţby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náleţitosťou kaţdého
jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenie sa totiţ chápe aj z hľadiska
práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého imanentnou súčasťou
je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba
vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva [(ďalej len „ESĽP“), por. rozsudok vo veci García Ruiz proti Španielsku
z 21. januára 1999, sťaţnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I] tak,
ţe rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých
je zaloţené. Rozsah tejto povinnosti sa môţe meniť podľa povahy rozhodnutia a musí
sa posúdiť vo svetle okolností kaţdej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyţaduje, aby na kaţdý
argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťaţnosť č. 21522/93,
Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku
z 19. februára 1998, sťaţnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I). Ústavný
súd Slovenskej republiky vyslovil, ţe „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé
konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ a ţe „takéto odôvodnenie musí obsahovať
aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu“ (porovnaj uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn.
IV. ÚS 115/03). Ústavný súd vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04
vyslovil, ţe „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46
ods. 1 ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému
uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia“.
Ako uţ bolo vyššie uvedené, aj odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu musí mať
náleţitosti uvedené v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p. (§ 211 ods. 2 O.s.p.). Musí preto
obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozsudku.
Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými
rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne
vysvetlený nielen s poukazom na skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tieţ
s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Účelom odôvodnenia rozsudku (aj odvolacieho
súdu) je predovšetkým preukázať správnosť rozsudku (výroku) a odôvodnenie musí byť
zároveň dostatočným prostriedkom kontroly správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu
v konaní o dovolaní.
Porušením práva účastníka na riadne odôvodnenie rozhodnutia na jednej strane
a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť
sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma moţnosť náleţite skutkovo
aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci vyuţitia prípadných riadnych alebo
mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho
rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť
dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. Najvyšší súd Slovenskej republiky uţ vo viacerých
svojich rozhodnutiach zaujal stanovisko, ţe aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia treba povaţovať za vadu, ktorá zakladá prípustnosť
a zároveň aj dôvodnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. (por. rozsudky sp. zn.
2 Cdo 132/2011, 4 Cdo 163/2011, 5 Cdo 110/2012, 6 Cdo 37/2012, 7 Cdo 31/2011 a pod.).
Dovolací súd preskúmaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu dospel
k záveru, ţe konanie pred odvolacím súdom a jeho rozhodnutie v posudzovanej veci
je postihnuté namietanou vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
Je nesporné, ţe zrušujúce rozhodnutie sa v danom prípade opiera o ustanovenie § 221
ods. 1 písm. h/ O.s.p. Takto označené ustanovenie uvádza dôvody, pre ktoré sa musí zrušiť
rozhodnutie súdu prvého stupňa a vec sa vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Predpokladom jeho naplnenia sú nedostatky konania pred súdom prvého stupňa, pokiaľ ide
o právne posúdenie veci a v tejto súvislosti i nedostatočné zistenie skutkového stavu veci.
Právna teória a súdna prax sa zhodli na tom, ţe nesprávnym právnym posúdením veci je omyl
súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov
ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny
predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil
nesprávne právne závery.
V preskúmavanej veci bola predmetom konania ţaloba o zrušenie a vyporiadanie
podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam. Podľa ţalobkyne, predmetné nehnuteľnosti
sú v podielovom spoluvlastníctve účastníkov konania, pričom svoje tvrdenie opiera o výpis
z LV č. X.. Ţalovaní v konaní tvrdia, ţe k zrušeniu podielového spoluvlastníctva došlo ešte
v roku 1923 na základe kúpnej zmluvy, ktorou boli predmetné nehnuteľnosti reálne rozdelené
a od toho času aj ich právnymi predchodcami uţívané.
Hoci ustálenie toho, či v roku 1923 došlo k reálnej deľbe predmetných nehnuteľností
a k zrušeniu podielového spoluvlastníctva je rozhodujúce pre náleţité a správne posúdenie
predmetnej veci, súdy niţších stupňov túto otázku jednoznačne nevyriešili. Kým súd prvého
stupňa s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a rozhodnutie
Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 5 C 325/1994 (inak bez právneho významu pre danú vec
aj pre jeho nekvalifikovanosť – pozn. dovolacieho súdu) na základe vyriešenia si „predbeţnej
otázky“ dospel k záveru, ţe k zrušeniu a vyporiadaniu podielového spoluvlastníctva došlo
v roku 1923, odvolací súd bez akéhokoľvek doplnenia, či dokazovania, najmä však bez
akéhokoľvek odôvodnenia vo svojom rozhodnutí vyslovil, ţe účastníci sú podielovými
spoluvlastníkmi predmetných nehnuteľností a na tom nič nemení ani dohoda ich právnych
predchodcov z roku 1923 o rozdelení ich uţívania, pričom vec je potrebné posudzovať podľa
ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V nadväznosti na označenú právnu normu
však uţ odvolací súd neuvádza, ktoré skutočnosti v doterajšom priebehu konania neboli
súdom prvého stupňa zistené i keď pre správne právne posúdenie veci sú potrebné.
Pre zrušenie veci odvolacím súdom v zmysle § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. v danom
prípade nie je postačujúce len uvedenie, ţe súd prvého stupňa tým, ţe ţalobu zamietol, vec
nesprávne právne posúdil. Vyţaduje sa aj konkrétne vysvetlenie toho, v čom nie sú doterajšie
skutkové zistenia súdu prvého stupňa pre aplikáciu rozhodnej normy postačujúce a aké
skutočnosti bude potrebné v ďalšom konaní zisťovať, pretoţe z doterajšieho dokazovania
nevyplývajú. Takýto postup nutne predpokladá vykonanie ďalších (doposiaľ súdom prvého
stupňa nevykonaných) dôkazných prostriedkov. Len to môţe legitimizovať zrušenie
rozhodnutia a vrátenie veci na jej opakované prerokovanie súdu prvého stupňa. Zrušujúce
uznesenie odvolacieho súdu vo svojich dôvodoch na takto vymedzenú skutkovú stránku
ţiadne vysvetlenie neposkytuje. Všeobecné formulácie, ktorými odvolací súd usmerňuje ďalší
postup súdu prvého stupňa po zrušení a vrátení veci na nové prejednanie (o potrebe
rozhodnúť o zmene petitu, ku ktorej však z dôvodu úmrtia ţalobcu 1/ došlo aţ v priebehu
odvolacieho konania, doplnenie dokazovania výsluchmi účastníkov, ktoré je moţné vykonať
aj odvolacím súdom, vykonaním dokazovania znaleckým posudkom na reálne rozdelenie
nehnuteľností, ktoré súd prvého stupňa uţ vykonal), nie sú v naznačenom smere postačujúce.
Je nutné zdôrazniť, ţe pokiaľ zistený skutkový stav veci z doposiaľ vykonaných dôkazov
dovoľuje odvolaciemu súdu vec posúdiť podľa relevantnej právnej normy, je to dôvod buď
pre potvrdenie (§ 219 O.s.p) alebo zmenu (§ 220 O.s.p.) rozhodnutia súdu prvého stupňa
za splnenia ďalších procesných predpokladov (najmä § 213 ods. 2, 3 O.s.p.). Súčasná právna
úprava preferuje plynulosť konania a zabezpečuje právo jeho účastníkov na efektívny
procesný postup súdu v tom, ţe zrušenie rozhodnutia prichádza do úvahy, len (aţ) vtedy,
ak nie sú splnené podmienky pre jeho zmenu alebo jeho potvrdenie (§ 220 O.s.p. v spojení
s § 221 O.s.p.). Tieto závery, však musia byť z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu
zrejmé a preskúmateľné.
Za týchto okolností dovolací súd dospel k záveru, ţe v predmetnej veci v dôsledku
nedostatku odôvodnenia zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu, čo je výsledkom
procesného pochybenia odvolacieho súdu (§ 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p.),
ţalovaným bola postupom odvolacieho súdu odňatá moţnosť konať pred súdom podľa § 237
písm. f/ O.s.p. Za odňatie moţnosti konať pred súdom moţno totiţ povaţovať kaţdý
nesprávny postup súdu, ktorý v opravnom konaní bráni moţnosti vecného preskúmania veci
a v ňom dosiahnuť meritórne rozhodnutie.
Vzhľadom na výskyt procesnej vady konania uvedenej v § 237 O.s.p., ktorá zakladá
prípustnosť dovolania a zároveň aj jeho opodstatnenosť, dovolací súd zrušil napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie (§ 243b
ods. 1, ods. 2 O.s.p.).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania
a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 24. júna 2015
JUDr. Edita B a k o š o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová