Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Cdo/203/2014

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne Mgr. B., bývajúcej v B.,

zastúpenej JUDr. Ľ. advokátom v B., proti ţalovaným 1/ Ing. M., bývajúcemu v B., 2/ Ing.

S., bývajúcemu v B., 3/ Ing. S., bývajúcej v B., 4/ Ing. M., bývajúcemu v B., všetci zastúpení

Advokátskou kanceláriou Z., so sídlom v B., o zrušenie a vyporiadanie podielového

spoluvlastníctva, vedenej na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. ,

o dovolaní ţalovaných proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 30. novembra 2010

sp. zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Bratislave

z 30. novembra 2010 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava IV rozsudkom z 10. augusta 2009 č.k. -267

zamietol ţalobu pôvodne ţalobcu 1/ Ing. I. (zomrelého X.) a ţalobkyne 2/ Mgr. B., ktorou sa

voči ţalovaným domáhali zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva

k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. X. kat. úz. Z., spôsobom konkrétne špecifikovaným

v naposledy upravenom ţalobnom petite a ţalovaným nepriznal náhradu trov konania. Svoje

rozhodnutie právne odôvodnil ustanovením , , vecne

tým, ţe na základe kúpnej zmluvy zo 14. marca 1923 došlo k reálnej deľbe predmetných

nehnuteľností. V prejednávanej veci preto neexistuje spoluvlastníctvo k predmetným

nehnuteľnostiam tak, ako je zapísané na LV X., pretoţe pokiaľ bola spoločná nehnuteľnosť

reálne rozdelená do vlastníctva bývalých spoluvlastníkov aj mlčky uzatvorenou dohodou,

nemoţno sa úspešne domáhať zrušenia spoluvlastníctva pre jeho neexistenciu. Podľa názoru

súdu prvého stupňa, geometrický plán vypracovaný Ing. B. 17. júna 1937 bol potvrdením

dohody, ku ktorej došlo medzi spoluvlastníkmi ešte v roku 1923, kedy prišlo k dohode

2

o rozdelení sporných nehnuteľností, kedy predmetnou zmluvou boli predané reálne podiely a

išlo o reálnu deľbu nielen čo do drţby, ale aj do vlastníctva. Rozhodnutie o trovách konania

odôvodnil tým, ţe ţalovaní si náhradu trov konania neuplatnili.

Krajský súd v Bratislave na odvolanie pôvodne oboch ţalobcov uznesením

z 30. novembra 2010 sp. zn. rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec

mu vrátil na ďalšie konanie. S poukazom na ustanovenie a ,

ods. 1 skonštatoval, ţe ţalobkyňa predloţením výpisu z LV č. X.

preukázala, ţe je so ţalovanými podielovou spoluvlastníčkou predmetných nehnuteľností,

zatiaľ čo ţalovaní tvrdili, ţe podielové spoluvlastníctvo zaniklo v dôsledku deľby v roku

1923. Obsahom spisu odvolací súd mal za preukázané, ţe právni predchodcovia účastníkov

sa dohodli na rozdelení reálneho uţívania predmetných nehnuteľností, pričom ich faktické

uţívanie je sčasti odlišné od právneho stavu vedeného v katastri, pričom aj rozsudok

Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. vychádzal z existencie podielového

spoluvlastníctva účastníkov a riešil len otázku uţívania predmetných nehnuteľností,

nie vlastníctvo. Uzavrel, ţe výpisy z listov vlastníctva preukazujú, ţe účastníci sú podieloví

spoluvlastníci predmetných nehnuteľností, na čom nič nemení ani to, ţe ich právni

predchodcovia sa dohodli na rozdelení ich uţívania. Odvolací súd uviedol, ţe pokiaľ súd

prvého stupňa ţalobu ţalobcov zamietol, vec nesprávne právne posúdil, keď dospel k záveru

o neexistencii podielového spoluvlastníctva účastníkov, preto rozsudok súdu prvého stupňa

podľa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom súd

vykoná reálne rozdelenie nehnuteľností.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie ţalovaní, ktorí navrhli

napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Prípustnosť

dovolania vyvodzovali z a dôvodnosť z ods. písm. b/,

V odôvodnení svojho dovolania podrobne zopakovali skutkový stav veci a dôvody

rozhodnutia súdu prvého stupňa. Podľa názoru dovolateľov odňatie moţnosti konať pred

súdom ( ) spočívalo v nedostatočnom odôvodnení napadnutého uznesenia,

nemajúceho náleţitosti ustanovenia , keď odvolací súd neuviedol,

na základe čoho dospel k záveru, ţe súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil, akými

úvahami dospel k tomu, ţe k reálnej deľbe predmetných nehnuteľností v roku 1923 nedošlo,

nevysvetlil, prečo aplikoval na rozhodnutie právny predpis ktorý v doterajšom rozhodovaní

nebol pouţitý a ku ktorému sa ţalobcovia nemali moţnosť vyjadriť a nevyjadril

3

sa k aplikovaniu rozhodnutia č. 911/1932 NS ČSR, nevysvetlil prečo nepovaţuje

za relevantnú skutočnosť, ţe právni predchodcovia sa dohodli na rozdelení nehnuteľností

a nezdôvodnil, prečo povaţuje za potrebné v ďalšom konaní zopakovať a doplniť

uţ vykonané dokazovanie, v dôsledku čoho je jeho zaujatý právny názor predčasný, čo všetko

spolu spôsobuje nepreskúmateľnosť jeho rozhodnutia. Dovolatelia namietali, ţe rozhodnutie

odvolacieho súdu je zaloţené na inom právnom základe neţ rozhodnutie súdu prvého stupňa,

pričom odvolací súd sa ţiadnym spôsobom nevysporiadal s tým, a neuviedol dôvod, pre ktorý

podľa jeho názoru ide v danom prípade zo strany súdu prvého stupňa o nesprávne právne

posúdenie veci. Podľa názoru dovolateľov práve odvolací súd bol tým, ktorý vec nesprávne

právne posúdil. Prijatie právneho záveru bez uvedenia skutočností, ktoré povaţoval odvolací

súd za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri

hodnotení doterajších vykonaných dôkazov riadil, je odňatím práva na spravodlivý proces.

Postupom odvolacieho súdu, tým ţe súd v odvolacom konaní pouţil ustanovenie právneho

predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní vo veci nebolo pouţité a je pre rozhodnutie

vo veci rozhodujúce, a to bez splnenia si svojej predchádzajúcej povinnosti vyzvať

ţalovaných na vyjadrenie sa k takémuto postupu, zaťaţil konanie vadou v zmysle ust. § 237

písm. f/ Okrem uvedených nedostatkov, došlo postupom odvolacieho súdu

aj k nesprávnemu právnemu záveru vo veci bez akéhokoľvek zdôvodnenia.

Ţalobkyňa navrhla dovolanie ţalovaných ako nedôvodné zamietnuť. Uviedla,

ţe dovolanie ţalovaných je účelové v snahe oddialiť rozhodnutie vo veci samej, pretoţe

ţalovaní podali na Okresnom súde Bratislava IV návrh na určenie vlastníctva k predmetným

nehnuteľnostiam, ktorý je vedený pod sp. zn. . Tvrdenie ţalovaných, ţe v roku

1923 došlo k dohode o rozdelení nehnuteľností je nepravdivé a nemá oporu v predloţených

dôkazoch. Rozhodnutie odvolacieho súdu povaţuje za jasné, zrozumiteľné a vychádza

z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p) po zistení,

ţe dovolanie podali včas účastníci konania ( ) zastúpení advokátom (

ods. 1 ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) skúmal najskôr,

či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom

(pozn. dovolacieho súdu všetky ustanovenia aj v ďalšom texte v znení

do 31. decembra 2014).

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci je dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu. Dovolanie

je prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu

prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru

Európskych spoločenstiev [] na zaujatie stanoviska ( ).

Podľa dovolanie je prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu,

ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom

potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia

na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky.

V prejednávanej veci je dovolaním napadnuté zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu,

teda uznesenie nevykazujúce znaky ani jedného z vyššie uvedených uznesení, proti ktorým

je dovolanie prípustné podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p; prípustnosť podaného dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva. Proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo zrušené

rozhodnutie súdu prvého stupňa, nie je prípustné dovolanie z iných dôvodov, neţ sú uvedené

v (por. R 34/1995).

Dovolanie ţalovaných by mohlo byť procesne prípustné, len ak by v konaní, v ktorom

bolo vydané napadnuté uznesenie, došlo k procesnej vade uvedenej v Povinnosť

skúmať, či konanie nie je zaťaţené niektorou z nich, vyplýva pre dovolací súd z § 242

ods. 1 Dovolací súd sa z tohto dôvodu neobmedzil len na skúmanie prípustnosti

dovolania podľa , ale sa zaoberal tieţ otázkou, či v konaní nedošlo k procesnej

vade v zmysle Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu

odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten,

kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník

konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne

5

obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska sú právne

významné len tie procesné nedostatky, ktoré vykazujú znaky vád taxatívne v ňom

vymenovaných; iné procesné vady konania alebo nesprávnosti rozhodovania, i keby k nim

v konaní došlo, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia. Treba zdôrazniť,

ţe pri posudzovaní existencie procesnej vady uvedenej v ako dôvodu, ktorý

zakladá prípustnosť dovolania, nie je významný subjektívny názor účastníka, ale len zistenie,

ţe v konaní došlo k takejto vade.

Vady konania v zmysle aţ e/ a v dovolaní namietané neboli

a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania ţalovaných preto z týchto

ustanovení nemoţno vyvodiť.

S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu

odvolacieho súdu sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či ţalovaným bola odňatá

moţnosť pred súdom konať. Odňatím moţnosti konať pred súdom ( )

sa rozumie procesne nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu alebo inému všeobecne

záväznému právnemu predpisu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie procesných

oprávnení účastníka občianskeho súdneho konania.

Dovolatelia odňatie moţnosti konať pred súdom spájajú s nedostatočným

odôvodnením napadnutého uznesenia odvolacieho súdu nemajúceho náleţitosti ustanovenia

a z toho dôvodu jeho nepreskúmateľnosťou.

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje

za preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie

primerane ustanovenia a rozsudku.

6

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom

súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa.

Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totoţné s očakávaniami,

a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity)

zákonného rozhodnutia ( ), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď

na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia

v závaţných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka)

a povinnosť (súdu) na náleţité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby

transparentnosti sluţby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náleţitosťou kaţdého

jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenie sa totiţ chápe aj z hľadiska

práv účastníka na súdnu ochranu podľa , ktorého imanentnou súčasťou

je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba

vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské

práva [(ďalej len „ESĽP“), por. rozsudok vo veci García Ruiz proti Španielsku

z 21. januára 1999, sťaţnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I] tak,

ţe rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých

je zaloţené. Rozsah tejto povinnosti sa môţe meniť podľa povahy rozhodnutia a musí

sa posúdiť vo svetle okolností kaţdej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyţaduje, aby na kaţdý

argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťaţnosť č. 21522/93,

Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku

z 19. februára 1998, sťaţnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I). Ústavný

súd Slovenskej republiky vyslovil, ţe „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé

konanie podľa a listiny je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ a ţe „takéto odôvodnenie musí obsahovať

aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu“ (porovnaj uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn.

). Ústavný súd vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn.

vyslovil, ţe „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46

ods. 1 a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,

7

ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému

uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia“.

Ako uţ bolo vyššie uvedené, aj odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu musí mať

náleţitosti uvedené v ustanovení ( ). Musí preto

obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozsudku.

Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými

rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne

vysvetlený nielen s poukazom na skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tieţ

s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Účelom odôvodnenia rozsudku (aj odvolacieho

súdu) je predovšetkým preukázať správnosť rozsudku (výroku) a odôvodnenie musí byť

zároveň dostatočným prostriedkom kontroly správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu

v konaní o dovolaní.

Porušením práva účastníka na riadne odôvodnenie rozhodnutia na jednej strane

a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť

sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma moţnosť náleţite skutkovo

aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci vyuţitia prípadných riadnych alebo

mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho

rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť

dovolania podľa Najvyšší súd Slovenskej republiky uţ vo viacerých

svojich rozhodnutiach zaujal stanovisko, ţe aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho

odôvodnenia súdneho rozhodnutia treba povaţovať za vadu, ktorá zakladá prípustnosť

a zároveň aj dôvodnosť dovolania podľa (por. rozsudky sp. zn.

, , , , a pod.).

Dovolací súd preskúmaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu dospel

k záveru, ţe konanie pred odvolacím súdom a jeho rozhodnutie v posudzovanej veci

je postihnuté namietanou vadou podľa

Je nesporné, ţe zrušujúce rozhodnutie sa v danom prípade opiera o ustanovenie § 221

ods. 1 písm. h/ Takto označené ustanovenie uvádza dôvody, pre ktoré sa musí zrušiť

rozhodnutie súdu prvého stupňa a vec sa vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Predpokladom jeho naplnenia sú nedostatky konania pred súdom prvého stupňa, pokiaľ ide

o právne posúdenie veci a v tejto súvislosti i nedostatočné zistenie skutkového stavu veci.

Právna teória a súdna prax sa zhodli na tom, ţe nesprávnym právnym posúdením veci je omyl

súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov

ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny

predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil

nesprávne právne závery.

V preskúmavanej veci bola predmetom konania ţaloba o zrušenie a vyporiadanie

podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam. Podľa ţalobkyne, predmetné nehnuteľnosti

sú v podielovom spoluvlastníctve účastníkov konania, pričom svoje tvrdenie opiera o výpis

z LV č. X.. Ţalovaní v konaní tvrdia, ţe k zrušeniu podielového spoluvlastníctva došlo ešte

v roku 1923 na základe kúpnej zmluvy, ktorou boli predmetné nehnuteľnosti reálne rozdelené

a od toho času aj ich právnymi predchodcami uţívané.

Hoci ustálenie toho, či v roku 1923 došlo k reálnej deľbe predmetných nehnuteľností

a k zrušeniu podielového spoluvlastníctva je rozhodujúce pre náleţité a správne posúdenie

predmetnej veci, súdy niţších stupňov túto otázku jednoznačne nevyriešili. Kým súd prvého

stupňa s poukazom na ustanovenie , a rozhodnutie

Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. (inak bez právneho významu pre danú vec

aj pre jeho nekvalifikovanosť – pozn. dovolacieho súdu) na základe vyriešenia si „predbeţnej

otázky“ dospel k záveru, ţe k zrušeniu a vyporiadaniu podielového spoluvlastníctva došlo

v roku 1923, odvolací súd bez akéhokoľvek doplnenia, či dokazovania, najmä však bez

akéhokoľvek odôvodnenia vo svojom rozhodnutí vyslovil, ţe účastníci sú podielovými

spoluvlastníkmi predmetných nehnuteľností a na tom nič nemení ani dohoda ich právnych

predchodcov z roku 1923 o rozdelení ich uţívania, pričom vec je potrebné posudzovať podľa

ustanovenia . V nadväznosti na označenú právnu normu

však uţ odvolací súd neuvádza, ktoré skutočnosti v doterajšom priebehu konania neboli

súdom prvého stupňa zistené i keď pre správne právne posúdenie veci sú potrebné.

9

Pre zrušenie veci odvolacím súdom v zmysle v danom

prípade nie je postačujúce len uvedenie, ţe súd prvého stupňa tým, ţe ţalobu zamietol, vec

nesprávne právne posúdil. Vyţaduje sa aj konkrétne vysvetlenie toho, v čom nie sú doterajšie

skutkové zistenia súdu prvého stupňa pre aplikáciu rozhodnej normy postačujúce a aké

skutočnosti bude potrebné v ďalšom konaní zisťovať, pretoţe z doterajšieho dokazovania

nevyplývajú. Takýto postup nutne predpokladá vykonanie ďalších (doposiaľ súdom prvého

stupňa nevykonaných) dôkazných prostriedkov. Len to môţe legitimizovať zrušenie

rozhodnutia a vrátenie veci na jej opakované prerokovanie súdu prvého stupňa. Zrušujúce

uznesenie odvolacieho súdu vo svojich dôvodoch na takto vymedzenú skutkovú stránku

ţiadne vysvetlenie neposkytuje. Všeobecné formulácie, ktorými odvolací súd usmerňuje ďalší

postup súdu prvého stupňa po zrušení a vrátení veci na nové prejednanie (o potrebe

rozhodnúť o zmene petitu, ku ktorej však z dôvodu úmrtia ţalobcu 1/ došlo aţ v priebehu

odvolacieho konania, doplnenie dokazovania výsluchmi účastníkov, ktoré je moţné vykonať

aj odvolacím súdom, vykonaním dokazovania znaleckým posudkom na reálne rozdelenie

nehnuteľností, ktoré súd prvého stupňa uţ vykonal), nie sú v naznačenom smere postačujúce.

Je nutné zdôrazniť, ţe pokiaľ zistený skutkový stav veci z doposiaľ vykonaných dôkazov

dovoľuje odvolaciemu súdu vec posúdiť podľa relevantnej právnej normy, je to dôvod buď

pre potvrdenie ( O.s.p) alebo zmenu ( ) rozhodnutia súdu prvého stupňa

za splnenia ďalších procesných predpokladov (najmä , ). Súčasná právna

úprava preferuje plynulosť konania a zabezpečuje právo jeho účastníkov na efektívny

procesný postup súdu v tom, ţe zrušenie rozhodnutia prichádza do úvahy, len (aţ) vtedy,

ak nie sú splnené podmienky pre jeho zmenu alebo jeho potvrdenie ( v spojení

s ). Tieto závery, však musia byť z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu

zrejmé a preskúmateľné.

Za týchto okolností dovolací súd dospel k záveru, ţe v predmetnej veci v dôsledku

nedostatku odôvodnenia zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu, čo je výsledkom

procesného pochybenia odvolacieho súdu ( v spojení s ),

ţalovaným bola postupom odvolacieho súdu odňatá moţnosť konať pred súdom podľa § 237

písm. f/ Za odňatie moţnosti konať pred súdom moţno totiţ povaţovať kaţdý

nesprávny postup súdu, ktorý v opravnom konaní bráni moţnosti vecného preskúmania veci

a v ňom dosiahnuť meritórne rozhodnutie.

10

Vzhľadom na výskyt procesnej vady konania uvedenej v , ktorá zakladá

prípustnosť dovolania a zároveň aj jeho opodstatnenosť, dovolací súd zrušil napadnuté

rozhodnutie odvolacieho súdu a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie (§ 243b

ods. 1, ods. 2 ).

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania

a dovolacieho konania ( ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3:0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 24. júna 2015

JUDr. Edita B a k o š o v á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová