Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
e71/384781.5b2a77.pdf
PDF · 119.96 KB
No categories available
5Cdo/110/2012
Najvyšší súd 5 Cdo 110/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu M. H., zastúpeného JUDr. J.
D., advokátkou so sídlom v B., proti ţalovanému R., o ochranu osobnosti, vedenej na
Okresnom súde Bratislava IV pod sp.zn. 18 C 54/2005, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku
Krajského súdu v Bratislave z 26. októbra 2011, sp.zn. 2 Co 64/2010, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 26. októbra
2011, sp.zn. 2 Co 64/2010 čo do výroku o náhrade trov odvolacieho konania z r u š u j e
a vec mu v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava IV rozsudkom z 30. januára 2007, č.k. 18 C 54/2005-79 zaviazal
ţalovaného zaplatiť ţalobcovi sumu 500 000,-- Sk istiny do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Súčasne ţalovaného zaviazal zaplatiť ţalobcovi trovy konania v sume 85 226,-- Sk s tým, ţe suma 27 000,-- Sk predstavuje súdny poplatok a trovy právneho zastúpenia sumu 58 226,-- Sk. Svoje
rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 11, § 13 ods. 1, 2, 3, § 12 ods. 1, 2, 3
Občianskeho zákonníka a čl. 19, čl. 26 ods. 1, 4 Ústavy Slovenskej republiky. Dospel k záveru, ţe ţalovaný neoprávnene zasiahol do práva ţalobcu na ochranu jeho osobnosti tým, ţe ho nekontaktoval pred odvysielaním príspevku a bez jeho vedomia a súhlasu zverejnil zvukové aj obrazové záznamy jeho osoby zaznamenané skrytou kamerou a skrytým mikrofónom. Uviedol, ţe ţalovaný sa svojou reláciou rozhodol sám potrestať to, čo povaţoval za prinajmenšom nemorálne a neetické. Nakoľko ospravedlnenie ţalovaného v televíznom vysielaní by nepostačovalo na zmiernenie následkov v spoločenskej sfére ţalobcu, po zváţení všetkých okolností dospel k záveru, ţe suma 500 000,-- Sk je náhradou, ktorá môţe efektívne zmierniť ţalobcovi následky neoprávnených zásahov do jeho osobnostných práv. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Bratislave na odvolanie ţalovaného rozsudkom z 24. septembra 2008,
sp.zn. 10 Co 2/07 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a ţalobu zamietol. Ţalovanému nepriznal náhradu trov konania. V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na to, ţe ţalobca v celom konaní neuviedol ţiaden dôkaz o tom, ţe reálne došlo ku zníţeniu jeho dôstojnosti alebo váţnosti a to v dôsledku výlučne uverejnenia obrazových a zvukových záznamov ţalovaným. Odvolací súd bol názoru, ţe ţalobca neuniesol dôkazné bremeno dokazovania následku protiprávneho konania ţalovaného, t.j. ţe by došlo k zníţeniu v značnej miere dôstojnosti ţalobcu alebo jeho váţnosti v spoločnosti. Preto podľa § 220 O.s.p. rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a ţalobu zamietol. V konaní úspešnému ţalovanému, ktorému vzniklo právo na náhradu trov konania, náhradu trov konania nepriznal z dôvodu, ţe si toto právo neuplatnil.
Najvyšší súd Slovenskej republiky na dovolanie ţalobcu uznesením z 3. februára 2010 sp.zn.
5 Cdo 42/2009 rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu nesprávneho právneho záveru, ţe u ţalobcu nedošlo neoprávneným zásahom ţalovaného
k zníţeniu jeho dôstojnosti a váţnosti v spoločnosti v značnej miere (§ 241 ods. 2 písm. c/
O.s.p.).
Krajský súd v Bratislave následne rozsudkom z 26. októbra 2011, sp.zn.
2 Cdo 64/2010 rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej potvrdil a ţalobcovi náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal. Aj podľa jeho názoru ţalovaný tým, ţe X. o 22:00 hod.
odvysielal v relácii „R.“ príspevok pod názvom „Z.“, v ktorom uviedol, ţe ţalobca sa
pomocou inzerátu snaţil „urobiť obchod“ s ešte nenarodeným dieťaťom, keď reportérka
dokonca vyslovila obavy, či ţalobca nepatrí k organizovanej skupine zaoberajúcej sa
obchodovaním s deťmi a ich vyváţaním do zahraničia, kriminalizoval osobu ţalobcu aj tým,
ţe bez jeho súhlasu odvysielal zvukové záznamy jeho osoby zaznamenané skrytou kamerou a
mikrofónom a tým, ţe mu ani nedal moţnosť sa vyjadriť
ku skutočnostiam, ktoré v príspevku tvrdil, zasiahol hrubým spôsobom do osobnostných práv
ţalobcu. Zároveň sa stotoţnil so záverom súdu prvého stupňa, ţe vzhľadom na závaţnosť
ujmy na osobnostných právach ţalobcu nebolo by ospravedlnenie, či iné morálne
zadosťučinenie ţalobcu uverejnené v televíznom vysielaní dostatočným na zmiernenie
následkov v spoločenskej sfére ţalobcu. S poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. preto
rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa
§ 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. tak, ţe ţalobcovi náhradu trov konania
nepriznal, nakoľko si ich v súlade s ustanovením § 151 ods. 1 O.s.p. v lehote 3 pracovných dní
od vyhlásenia rozsudku nevyčíslil.
Proti rozsudku odvolacieho súdu čo do výroku o trovách odvolacieho konania podal
dovolanie ţalobca. Namietal, ţe postupom odvolacieho súdu mu bola odňatá moţnosť konať
pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.). K odňatiu moţnosti konať pred súdom malo dôjsť
podľa jeho názoru tým, ţe odvolací súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 151 ods. 1 O.s.p.
a náhradu trov konania mu nepriznal napriek tomu, ţe právo na náhradu trov konania si
uplatnil na ústnom pojednávaní pred odvolacím súdom konanom 24. septembra 2008
a rovnako zaplatil aj súdny poplatok za podanie dovolania vo výške 1127,50 €. Zároveň
namietal nesprávnosť aplikácie ustanovenia § 151 ods. 1 O.s.p. na uvedený prípad. Vyslovil
názor, ţe aj vtedy, keď sa súd rozhodne dať účastníkom konania na vedomie konanie ústneho
pojednávania prostredníctvom internetu alebo uverejnením oznámenia o pojednávaní
na vývesnej tabuli v budove súdu, nesmie s týmto spojiť také právne účinky, ktorými
účastníka zbaví moţnosti uplatniť jeho práva priznané zákonom. V tejto súvislosti namietal
jeho nevedomosť o skončení konania pred odvolacím súdom. Poukázal aj na nedostatok
riadneho zákonného odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu o náhrade trov konania, čo
malo za následok porušenie jeho práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Navrhol, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu čo do výroku
o náhrade trov odvolacieho konania zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie
konanie.
Ţalovaný sa k dovolaniu ţalobcu nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu,
ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.).
V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Ţalobca dovolaním napadol výrok rozsudku odvolacieho súdu o trovách konania,
ktorý, aj keď je súčasťou rozsudku odvolacieho súdu, má charakter uznesenia a tento
charakter nestráca, i keď rozhodnutie o trovách s meritórnym rozhodnutím vo veci súvisí
a je do neho pojatý (§ 167 ods. 1 O.s.p.). Vzhľadom na túto povahu rozhodnutia odvolacieho
súdu o trovách konania treba prípustnosť dovolania proti nemu smerujúceho posudzovať
podľa ustanovení, ktoré vymedzujú, kedy je prípustné dovolanie proti uzneseniu (§ 239
O.s.p.).
Dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu je prípustné, ak a/ odvolací súd zmenil
uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu
Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (viď § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska; dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie
konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. (§ 239 ods. 1 O.s.p.).
Dovolanie je tieţ prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené
uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom
uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade
cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia
alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (viď
Ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbeţnom
opatrení, poriadkovej pokute, o znalečnom, tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie
predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva a o trovách konania,
ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci
samej rozhoduje uznesením (§ 239 ods. 3 O.s.p.). Ustanovenie § 239 ods. 3 O.s.p. teda
vylučuje prípustnosť dovolania ţalobcu proti výroku rozsudku odvolacieho súdu o trovách.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.) skúmať vţdy, či
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou
z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd len na prípustnosť
dovolania podľa § 239 O.s.p., ale zaoberal sa i otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou
z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad
nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho
zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo
uţ prv začatého konania, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania vo veciach, ktoré
moţno začať len na návrh, o prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať, či o prípad
rozhodovania vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným). Ak je konanie
postihnuté procesnou vadou takejto povahy, moţno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia
vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 239 O.s.p. vylúčené.
So zreteľom na ţalobcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, ţe v prejednávanej
veci mu bola odňatá moţnosť konať pred ním (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti kaţdému
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť
konať pred súdom. Pod odňatím moţnosti pred súdom konať v zmysle tohto ustanovenia treba
rozumieť taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia jeho
procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia
a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.
Ţalobca namietal, ţe k odňatiu moţnosti konať pred súdom došlo tým, ţe rozhodnutie
odvolacieho súdu nie je v časti náhrady trov konania dostatočne odôvodnené a z toho dôvodu
je nepreskúmateľné.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ústavy), kaţdý sa môţe
domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ústavný súd), ak súd
koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods.1 ústavy inak ako v rozsahu
a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu
(I. ÚS 4/94).
Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy (podobne aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) je primárnou
ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky
príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy
jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu, zakotvených v siedmom oddiele
druhej hlavy ústavy (čl. 46 aţ 50 ústavy) normujúcich rámec, v ktorom je moţné domáhať sa
jeho rešpektovania (m. m. I. ÚS 22/03).
Obsah práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, ţe osobám
nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho
obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Kaţdé konanie súdu, ktoré je
v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu
(I. ÚS 26/94). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy preto dochádza
aj vtedy, ak sa niekto („kaţdý“) domáha svojho práv na súde, ale súdna ochrana tomuto právu
nie je priznaná, alebo nemôţe byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je v rozpore
so zákonom (porovnaj III. ÚS 7/08).
Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj
na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994,
séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-
B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Ústavný súd podľa konštantnej judikatúry (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04) tieţ
vyslovil, ţe „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods.1
ústavy (čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou
proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.“
Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne
námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, ţe majú význam
pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30).
Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala moţnosť konať pred súdom
zakladá porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len dohovor), porovnaj napr. sp.zn. III. ÚS 156/06, sp.zn.
III. ÚS 331/04, sp.zn. II. ÚS 174/04. Z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky tieţ
vyplýva, ţe ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods.1 ústavy inak ako
v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu
ochranu (I. ÚS 4/94).
Občiansky súdny poriadok zakotvuje v § 157 ods. 2 poţiadavku preskúmateľnosti
rozhodnutia. V zmysle tohto zákonného ustanovenia súd v odôvodnení rozsudku uvedie, čoho
sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca
(ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti
povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa
pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne
posúdil. Odôvodnenie rozsudku musí byť presvedčivé. Aj v prípade odôvodnenia výroku
o trovách konania je povinnosťou odvolacieho súdu uviesť, z akých úvah pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal a ktorými zákonnými ustanoveniami sa pri rozhodovaní riadil.
V spojitosti s § 167 ods. 2 O.s.p. toto ustanovenie primerane platí aj pre odôvodnenie
uznesenia súdu.
V posudzovanom prípade odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia len stroho
konštatoval: „O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p.
v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. tak, ţe navrhovateľovi náhradu trov konania nepriznal,
nakoľko si ich v súlade s ustanovením § 151 ods. 1 O.s.p. v lehote troch pracovných dní
od vyhlásenia rozsudku nevyčíslil.“
Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, ţe zákonom poţadované riadne
a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia, vrátane rozhodnutia o náhrade trov konania, je
nielen formálnou poţiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených,
nepresvedčivých alebo neurčitých a nezrozumiteľných rozhodnutí, ale má byť v prvom rade
prameňom poznania úvah súdu tak v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj
v právnom posúdení veci.
Z obsahu spisu vyplýva, ţe dovolateľ si trovy konania uplatnil na odvolacom
pojednávaní dňa 24. septembra 2008 (viď č.l. 107 spisu) a zaplatil aj súdny poplatok
za dovolanie vo výške 1127,50 € (viď č.l. 137, 138 spisu). Odvolací súd však uvedenej
skutočnosti nevenoval ţiadnu pozornosť a svoj postup a z neho vyplývajúce rozhodnutie
o náhrade trov konania ani bliţšie neodôvodnil. V tejto súvislosti je potrebné uviesť aj to, ţe
ustanovenie § 151 ods. 2 O.s.p. ustanovuje procesný postup súdu v prípade, ak účastník
v lehote podľa odseku 1 trovy nevyčísli.
Dovolací súd preto na základe vyššie uvedeného dospel k záveru, ţe rozhodnutie
odvolacieho súdu v napadnutej časti poţiadavkám ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. v spojení
s § 167 ods. 2 O.s.p. (§ 211 O.s.p.) nevyhovuje.
So zreteľom na uvedené dovolací súd dospel k záveru, ţe odôvodnenie napadnutého
rozsudku odvolacieho súdu je nepreskúmateľné, čo malo za následok porušenie práva
dovolateľa na spravodlivé súdne konanie a odňatie moţnosti dovolateľa konať pred súdom
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Rozhodnutie vykazujúce v dovolaním napadnutej časti takúto
vadu, nemoţno podľa právneho názoru dovolacieho súdu povaţovať za správne, a preto ho
treba vţdy zrušiť.
Preto z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie
odvolacieho súdu v napadnutej časti zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie
konanie ( § 243b ods. 1 O.s.p.).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 11. júla 2012
JUDr. Vladimír Magura, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová