Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
c3d/384933.ec467c.pdf
PDF · 153.25 KB
No categories available
5Cdo/115/2010
Najvyšší súd 5 Cdo 115/2010 Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu J.J.V. bývajúceho
v B.B., zastúpeného JUDr. J., advokátom, so sídlom v B., , proti ţalovanej S.S.S. so sídlom
v B.B. IČO X.X., zastúpenej JUDr. R., advokátom so sídlom v B., , o ochranu osobnosti,
vedenej na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 6 C 135/2004, o dovolaní ţalovanej proti
rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo 16. septembra 2008 sp. zn. 2 Co 290/2008, takto
rozhodol:
Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo 16. septembra 2008 sp. zn. 2 Co 290/2008
vo výroku o povinnosti ţalovanej zaplatiť ţalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy 49 500 €,
uznesenie Okresného súdu Bratislava V z 13. októbra 2009 pod sp. zn. 6 C 135/2004 – 270a
uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 18. decembra 2009 sp.zn. 2 Co 274/2009
z r u š u j e a v zrušenom rozsahu vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Ţalobou doručenou Okresnému súdu Bratislava V sa ţalobca domáhal ochrany
osobnosti, do ktorej ţalovaná ako vydavateľka týţdenníka P.P.P. neoprávnene zasiahla tým,
ţe 3. mája 2004 v čísle 18 tohto týţdenníka uverejnila článok formou rozhovoru s V.V.D.V.“
s podtitulkom „Podľa V.V. má M. zdravotné problémy a je na tabletkách“ (ďalej tieţ
„predmetný článok“). Za neoprávnený zásah do osobnosti označil ţalobca nepravdivé
tvrdenia v článku, 1/ ţe ţalobca financoval výstavbu rodinného domu v Trenčianskych
Tepliciach iným spôsobom, ako prostredníctvom pôţičky od tretej osoby a v súvislosti s touto
výstavbou (rekonštrukciou) ţalobca nie je nikomu nič dlţný a 2/ ţalobca má zdravotné
problémy duševného charakteru a podrobuje sa medikamentóznej liečbe. Za tento zásah do
osobnosti ţalobca ţiadal jednak to, aby sa mu ţalovaná ospravedlnila v týţdenníku P.P.P.
2
uverejnením ospravedlňujúceho textu naformulovaného v ţalobe, jednak aby mu zaplatila
náhradu nemajetkovej ujmy v sume 3 000 000 Sk. Ţiadal tieţ nahradiť trovy konania.
Okresný súd Bratislava V rozsudkom z 13. apríla 2005 č.k. 6 C 135/2004-89 uloţil
ţalovanej povinnosť ospravedlniť sa ţalobcovi v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku tak,
ţe v týţdenníku P.P.P. uverejní ospravedlnenie podpísané redakciou s nasledovným textom:
„S.S.S. ako vydavateľ spoločenského týţdenníka P.P.P. sa týmto ospravedlňuje JUDr. V.V. za
uverejnenie nepravdivých údajov, týkajúcich sa financovania rodinného domu
v Trenčianskych Tepliciach a zdravotného stavu J.J.V. ktoré boli uverejnené dňa 3.5.2004
v spoločenskom týţdenníku P.P.P. na strane 30 – 31 v článku pod názvom D. ma neplatí,
s podtitulkom Podľa V.V. má M. zdravotné problémy a je na tabletkách, od autorky K. Š..
Nakoľko údaje, uvedené v napadnutom článku sú údajmi nepravdivými, redakcia sa
ospravedlňuje a vzhľadom na skutočnosť, ţe citovanými výrokmi sa hrubým spôsobom
neoprávnene zasiahlo do práva na ochranu osobnosti J.J.V. vyslovuje ľútosť nad zásahom do
jeho zákonom chráneného práva.“ Prezentácii ospravedlnenia bola povinná ţalovaná venovať
príslušnú časť titulnej strany týţdenníka P.P.P. a samostatné ospravedlnenie uverejniť na
tridsiatej strane. Ţalobu v časti nemajetkovej ujmy zamietol. Ţalovanej uloţil povinnosť
nahradiť ţalobcovi trovy konania 188 145,60 Sk k rukám právneho zástupcu ţalobcu do 3
dní od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení rozsudku uviedol, ţe v predmetnom článku bol
publikovaný rozhovor redaktorky Š. s V.V., v prípade ţalobcom napadnutých tvrdení o
financovaní jeho nehnuteľnosti a zdravotného stavu ţalobcu, sa nestotoţňuje s pôvodnými
otázkami a najmä odpoveďami pána T. na magnetofónovom zázname, zhotovenom pri
realizácii rozhovoru. Výrok o financovaní „V.V.“ redaktorka doplnila tvrdeniami, ktoré pán
T. nepovedal. Uverejnené informácie v očiach beţného čitateľa boli spôsobilé vyvolať dojem,
ţe ţalobca financoval svoj rodinný dom z nepoctivých zdrojov. Pôvodné odpovede pána T. na
otázky o zdravotnom stave ţalobcu jednoznačne smerovali k tomu, ţe oslovená osoba sa
nechcela bliţšie k veci vyjadrovať ani vec komentovať, magnetofónový záznam neobsahuje
vyjadrenie, ţe ţalobca je na tabletkách, uverejnené v podtitulku. Pri porovnaní
magnetofónového záznamu a publikovaného textu je zrejmé, ţe redaktorka sa snaţila dostať
odpovede pána T. do polohy, do ktorej on nemal záujem ísť, čo potvrdila aj svedecká
výpoveď osloveného a konštatovanie, ţe článok nebol autorizovaný. Výroky pána T.
redaktorka interpretovala nepresne, so zámerným doplnením a prispôsobením faktov,
evidentne so snahou zaujať čitateľa, bez ohľadu na skutočné výroky osloveného. Uverejnené
tvrdenia skresľovali pravdu a vyvolávali u beţného čitateľa dojem, ţe ţalobca je duševne
3
chorým človekom, ktorý sa musí podrobovať liečbe. Zdravotný stav fyzickej osoby tvorí
citlivú otázku subjektívneho charakteru. V prípade verejne činného človeka má verejnosť
právo na informácie, týkajúce sa jeho zdravotného stavu, no uverejnením ničím
nepodloţených a nepreverených informácií, navodzujúcich dojem, ţe ţalobca je duševne
chorým človekom, nastal zásah objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť chránené práva
ţalobcu ako fyzickej osoby, nakoľko došlo k zníţeniu jeho dôstojnosti, cti a váţnosti medzi
spoluobčanmi, ktoré mnoho rokov ako verejne činný človek poţíval. Podľa názoru tohto súdu
k zásahu do osobnostných práv ţalobcu došlo v rámci nepresne publikovaných a čiastočne
prispôsobených odpovedí osloveného verejného činiteľa v článku. Priamu príčinnú súvislosť
uverejneného článku so zníţením preferencii politickej strany, ktorej je ţalobca predsedom,
preukázanú súd nemal. Týţdenník P.P.P. má vysokú predajnosť nákladu a pôsobí na
mienkotvorbu verejnosti podstatným spôsobom, oslovuje mnoţstvo ľudí, ktorí podané
informácie prijímajú ako dôverihodné a pravdivé. Zohľadňujúc intenzitu, trvanie a rozsah
nepriaznivých následkov dospel k záveru, ţe morálne zadosťučinenie formou ospravedlnenia
takým istým spôsobom, akým sa zásah uskutočnil, je primerané a postačujúce, ţalobu preto v
časti nemajetkovej ujmy zamietol.
Na odvolanie ţalobcu (v zamietajúcej časti) a odvolanie ţalovanej (vo vyhovujúcej
časti a vo výroku o náhrade trov konania) Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 27.
septembra 2006 sp. zn. 2 Co 171/2005 rozsudok súdu prvého stupňa v ţalobcom napadnutej
zamietajúcej časti vrátane trov konania zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie; v zostávajúcej časti rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Odvolací
súd sa stotoţnil s názorom súdu prvého stupňa, ţe obsah článku bol objektívne spôsobilý
dopadnúť znevaţujúco na osobnosť ţalobcu – privodiť ujmu na cti, dôstojnosti a váţnosti
ţalobcu, odznel v jednom z verejnosti najdostupnejšom a najčitateľnejšom týţdenníku
s celorepublikovou pôsobnosťou, čím vstúpil aj do súkromnej sféry ţalobcu a preto je moţné
zastávať názor, ţe v čase zásahu bola v značnej miere zníţená dôstojnosť ţalobcu a jeho
váţnosť v spoločnosti. Existujú teda okolnosti preukazujúce skutočnosť, ţe je potrebné, aby
sa ţalovaná ospravedlnila ţalobcovi spôsobom zodpovedajúcim forme, v ktorej k zásahu
došlo. Vychádzajúc z ustálenej judikatúry uviedol, ţe ak k neoprávnenému zásahu do
osobnostných práv fyzickej osoby došlo v médiach (napr. v tlači), treba vţdy vychádzať
z toho, ţe mal širokú publicitu a preto v týchto prípadoch môţe byť opodstatnené
uplatňovanie aj nemajetkovej ujmy v peniazoch, jej výšku súd určí s prihliadnutím na
závaţnosť vzniknutej ujmy. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvého stupňa neuviedol
4
v napadnutom rozhodnutí dostatočné dôvody, pre ktoré zamietol ţalobu v časti nemajetkovej
ujmy (t.j. 3 000 000 Sk). Z tohto dôvodu povaţoval odvolací súd napadnuté rozhodnutie za
nepreskúmateľné a jeho odôvodnenie za priečiace sa ustanoveniu § 157 ods. 2 O.s.p. V
ďalšom konaní uloţil súdu prvého stupňa zisťovať, či vzhľadom na intenzitu zásahu do
osobnostných práv ţalobcu je v tomto prípade na mieste okrem morálnej satisfakcie i peňaţné
zadosťučinenie a v akej výške alebo či vzhľadom na obsah článku a odstup času nepostačuje
plne ospravedlnenie, ktoré bolo ţalobcovi priznané; v tomto smere dôkazné bremeno zaťaţuje
ţalobcu.
Okresný súd Bratislava V, ktorému bola vec vrátená na ďalšie konanie, rozsudkom
z 10. septembra 2008 č.k. 6 C 135/2004-225 ţalobu v časti nemajetkovej ujmy zamietol;
účastníkom nepriznal právo na náhradu trov konania. V odôvodnení uviedol, ţe obsah článku
z hľadiska intenzity nemal taký negatívny vplyv, ţe by v značnej miere spôsobil zníţenie
dôstojnosti a váţnosti ţalobcu v rodine a spoločnosti, aj vzhľadom na skutočnosť, ţe podobné
informácie zverejnili ďalšie média v predchádzajúcom i rozhodnom časovom období.
Ţalobca okrem vlastného vyhlásenia neprodukoval dôkazy, aby publikované informácie sa
výrazne negatívne dotkli členov jeho rodiny. Vysvetľovanie majetkových pomerov
a zdravotného stavu nespochybnilo postavenie ţalobcu v politickej strane, kde zastáva
funkciu predsedu. Vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, ţe by sa váţnosť ţalobcu
v súkromnej (rodinnej) alebo spoločenskej (tieţ politickej) sfére v dôsledku uverejnenia
nepravdivých údajov zníţila v značnej miere, čo by opodstatňovalo priznanie mimo morálnej
satisfakcie (ospravedlnenia) aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. O trovách konania
rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p., pričom prihliadal na čiastočný úspech ţalobcu a ţalovanej
v konaní.
Na odvolanie ţalobcu Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 16. septembra 2009
sp.zn. 2 Co 290/2008 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, ţe ţalovanej uloţil povinnosť
zaplatiť ţalobcovi 49 500 €; v zostávajúcej časti rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil; zrušil
výrok o náhrade trov konania a vec v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvého súdu na ďalšie
konanie. Odvolací súd vychádzal z toho, ţe obsah predmetného článku pokiaľ ide
o informácie o zdravotnom stave a financovaní nehnuteľnosti bol objektívne spôsobilý
dopadnúť znevaţujúco na osobnosť ţalobcu a privodiť mu ujmu na jeho cti, dôstojnosti
a váţnosti v spoločnosti, pretoţe bol uverejnený v jednom z verejnosti najdostupnejšom
a najčítanejšom týţdenníku s celoslovenskou pôsobnosťou. Vychádzal z odôvodnenia
5
rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým bolo ţalovanej uloţené ospravedlniť sa ţalobcovi
a v ktorom sa konštatuje, ţe autorka článku výroky V.V.V.T. uviedla nesprávne, publikovaný
rozhovor redaktorky s V.V.V. ohľadne financovania nehnuteľnosti a zdravotného stavu
ţalobcu sa nestotoţňuje s pôvodnými otázkami a najmä odpoveďami V.V.V.T. na
magnetofónovom zázname, zhotovenom pri realizácii rozhovoru. Výrok o financovaní „V.V.“
redaktorka doplnila tvrdeniami, ktoré V.V.T. nepovedal. Uvedené informácie v očiach
beţného čitateľa boli spôsobilé vyvolať dojem, ţe ţalobca financoval svoj rodinný dom
z nepoctivých zdrojov. Prezentované tvrdenia skresľovali pravdu a vyvolávali u beţného
čitateľa dojem, ţe ţalobca je duševne chorým človekom, ktorý sa musí podrobovať liečbe.
Zdravotný stav fyzickej osoby tvorí citlivú otázku subjektívneho charakteru. Kaţdý má
právo, aby bola zachovaná jeho ľudská dôstojnosť, osobná česť, dobrá povesť a chránené jeho
meno. Kaţdý má právo na ochranu pred neoprávneným zhromaţdením, zverejňovaním alebo
iným zneuţívaním údajov o svojej osobe (čl. 10 ods. 1,3 Listiny základných práv a slobôd).
Ustanovenie § 13 Občianskeho zákonníka dotknutej fyzickej osobe umoţňuje za určitých
kvalifikovaných podmienok priznať zodpovedajúce zadosťučinenie (morálne, prípadne aj
materiálne), určenie výšky zadosťučinenia v peniazoch nie je vymedzené hranicou
(minimálnou alebo maximálnou), musí byť však primerané. Súd je povinný vychádzať
z úplne zisteného skutkového stavu veci a opierať sa o celkom konkrétne a preskúmateľné
hľadiská (zistenú závaţnosť nemajetkovej ujmy a zistené okolnosti za ktorých
k neoprávnenému zásahu došlo). Občianskoprávna ochrana osobnosti môţe byť v súčasných
podmienkach a v určitých prípadoch účinná len vtedy, ak aj výška plnenia uloţená rušiteľovi
bude postihnutej osobe zaisťovať nie len primerané zadosťučinenie zodpovedajúce závaţnosti
vzniknutej nemajetkovej ujmy, ale zároveň bude preventívne pôsobiť na rušiteľa i všetkých
ostaných. Uţ z názvu článku vyplýva, ţe autor mal záujem čitateľa presvedčiť, ţe ţalobca je
duševne chorý človek odkázaný na liečbu, ktorý svoj rodinný dom financoval z nepoctivých
zdrojov. V konaní nebolo preukázané, aby ţalobca dal ţalovanej súhlas s uverejnením údajov
týkajúcich sa jeho súkromia, preto konaním ţalovanej došlo k neoprávnenému zásahu do
práva na ochranu súkromia, zakladajúceho zodpovednosť v zmysle § 13 ods. 1 Občianskeho
zákonníka. Podľa ustálenej judikatúry, ak k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv
fyzickej osoby došlo v médiách, napr. v tlači, treba vţdy vychádzať z toho, ţe mal širokú
publicitu a v takýchto prípadoch môţe byť opodstatnené uplatňovanie aj nemajetkovej ujmy
v peniazoch. Pri určení výšky primeraného zadosťučinenia v peniazoch je potrebné
prihliadnuť na závaţnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k porušeniu osobnostných
práv došlo. Článok bol predmetom rokovania v politickom vedení strany, ţalobca ako
6
predseda strany sa musel vyjadrovať a vysvetľovať skutočnosti uvedené v článku, musel čeliť
nedôvere členov a sympatizantov strany, samotný článok mal negatívny vplyv na stranu, keď
verejnosť zisťovala, aký je zdravotný stav ţalobcu, ako sa cíti. Z výpovedí svedkov vyplýva,
ţe zásah do osobnostných práv ţalobcu trvá, pretoţe tento je stále dotazovaný na zdravotný
stav a financovanie nehnuteľnosti. Odvolací súd dospel k záveru, ţe obsah predmetného
článku bol objektívne spôsobilý dopadnúť znevaţujúco na osobnosť ţalobcu a privodiť mu
ujmu na jeho cti, dôstojnosti a váţnosti v spoločnosti v značnej miere a bol uverejnený v
jednom z verejnosti najdostupnejšom a najčítanejšom týţdenníku s celoslovenskou
pôsobnosťou a zasiahol do súkromnej sféry ţalobcu, čím bola v značnej miere zníţená
dôstojnosť ţalobcu a jeho váţnosť v spoločnosti. Podľa názoru odvolacieho súdu nie je
ospravedlnenie postačujúce a preto ţalobcovi priznal nemajetkovú ujmu 49 500 €;
v zostávajúcej zamietajúcej časti nemajetkovej ujmy rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.
Uznesením Krajského súdu v Bratislave z 18. decembra 2009 sp.zn. 2 Co 274/2009, ktorým
bolo zmenené uznesenie Okresného súdu Bratislava V z 13. októbra 2009 pod sp. zn. 6 C
135/2004 – 270 bola úspešnému ţalobcovi priznaná náhrada trov konania 16 837,39 €.
Uvedený rozsudok odvolacieho súdu napadla ţalovaná dovolaním. Ţiadala, aby
dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. I keď
dovolateľka uvádza, ţe dovolaním napadá rozhodnutie odvolacieho ako celok, vychádzajúc z
z obsahu odôvodnenia dovolania (§ 41 ods. 2 O.s.p.) je zrejmé, ţe toto smeruje proti
zmeňujúcemu výroku odvolaciemu súdu, ktorým bolo ţalobe o náhradu nemajetkovej ujmy
49 500 € vyhovené. Dovolanie odôvodnila tým, ţe postupom odvolacieho súdu jej bola
odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237 f/ O.s.p.), konanie je postihnuté inou vadou
majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.)
a napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/
O.s.p.). Nesúhlasila so záverom odvolacieho súdu, ktorý na rozdiel od súdu prvého stupňa
dospel k záveru, ţe neoprávneným zásahom došlo v značnej miere k zníţeniu dôstojnosti
a váţnosti ţalobcu v spoločnosti. Odvolací súd bez vykonania dôkazov a ich opakovania
dospel k odlišným skutkovým zisteniam, z jeho odôvodnenia nie je zrejmé z ktorých dôkazov
vychádzal. Odvolací súd konal nad rámec odvolania ţalobcu, pretoţe ţalobca ako odvolací
dôvod neuviedol nesprávne skutkové zistenia. Odvolací súd je pritom viazaný skutkovým
stavom zisteným súdom prvého stupňa; ak odvolací súd povaţoval skutkové zistenia súdu
prvého stupňa za nesprávne, mal dokazovanie v potrebnom rozsahu zopakovať (§ 213 ods. 3
O.s.p.). Odvolací súd takto ale nekonal, ţiadne dôkazy nezopakoval a svojím postupom odňal
7
ţalovanej moţnosť zúčastniť sa vykonávania dokazovania, klásť prípadne svedkom otázky a
vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom. Týmto postupom odvolacieho súdu došlo v konaní
k procesnej vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. a bolo porušené ústavné právo ţalovanej v
zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Pri rozhodovaní vo veci mal odvolací súd
prihliadať na viaceré články Ústavy Slovenskej republiky (najmä na čl. 26 ods. 2 a 4, čl. 46
ods.1, čl. 144), ako aj na čl. 10 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, ktoré upravujú právo na slobodu prejavu a jeho medze. Na odôvodnenie námietky, ţe
odvolací súd zaloţil rozhodnutie na nesprávnom právnom posúdení veci pokiaľ ide o splnenie
hmotnoprávnych podmienok vzniku práva na náhradu nemajetkovej ujmy a jej výšky,
dovolateľka poukázala na niektoré právne názory vyslovené v rozhodnutiach Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (napr. R 29/2001, sp.zn. 4 Cdo 171/2005) a Krajského súdu
v Bratislave sp.zn. 3 Co 128/2006.
Ţalobca vo vyjadrení navrhol dovolanie zamietnuť. Vychádzal z toho, ţe nie sú dané
dôvody dovolania v zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. a nedošlo ani k vadám konania, pre ktoré by
bolo potrebné dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť. Odvolací súd
konal v intenciách skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa, nemal povinnosť
vykonať dokazovanie (§ 213 ods. 3,4 O.s.p.).
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. l O.s.p.) zastúpená advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238
ods. l O.s.p.) preskúmal rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa § 242 ods. 1 O.s.p. a bez
nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel k záveru, ţe dovolanie je
dôvodné.
Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania
osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým moţno úspešne napadnúť
(len) právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, aj to však nie v kaţdom prípade, ale iba ak
podanie dovolania pripúšťa zákon – v zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. ním totiţ moţno napadnúť
právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. V danom prípade je
dovolaním napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu; dovolanie ţalovanej je
v dôsledku toho procesne prípustné (§ 238 ods. 1 O.s.p.).
8
Zmyslom dovolania je preskúmanie napadnutého rozhodnutia – v prípadoch
stanovených zákonom – z hľadiska v zákone určených dovolacích dôvodov a dosiahnutie
nápravy tam, kde rozhodnutie napadnuté dovolaním nemôţe obstáť z aspektu opodstatnenosti
v dovolaní uplatneného dovolacieho dôvodu. Dovolanie je v uvedenom zmysle zároveň
procesný prostriedok (nástroj), ktorým zákon vytvára účastníkovi konania procesnú moţnosť,
aby v prípadoch (a za podmienok) v zákone uvedených spochybnil opodstatneným
uplatnením dovolacieho dôvodu správnosť konania alebo rozhodovania odvolacieho súdu
a dosiahol nápravu vád alebo nesprávností napadnutého rozhodnutia.
Mimoriadna povaha dovolania v rámci systému opravných prostriedkov sa prejavuje
aj v tom, ţe účastník konania nemôţe úspešne podať dovolanie z akéhokoľvek dôvodu, ale
len z dôvodu uvedeného v zákone (z tzv. dovolacieho dôvodu). Občiansky súdny poriadok
upravuje tri samostatné dovolacie dôvody. Podľa ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dovolanie
moţno odôvodniť len tým, ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení § 237 O.s.p.,
b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Treba dodať, ţe dovolací súd
je viazaný uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane toho, ako ho dovolateľ obsahovo
vymedzil; dovolacie dôvody neposudzuje podľa toho, ako ich označil dovolateľ, ale podľa ich
obsahu.
Pre účely predmetného dovolacieho konania je vhodné zdôrazniť, ţe dovolanie nie je
„ďalším odvolaním“ a nemoţno sa ním úspešne domáhať revízie skutkových zistení súdov
niţších stupňov ani výsledkov nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd nie je treťou
inštanciou, v ktorej by bolo moţné preskúmať akékoľvek rozhodnutie. Posúdiť správnosť
a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôţe
dovolací súd uţ len z toho dôvodu, ţe nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy.
Dovolacie konanie má (a to je potrebné osobitne zdôrazniť) prieskumnú povahu; aj so
zreteľom na ňu dovolací súd – na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu – nemá
moţnosť vykonávať dokazovanie (viď § 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.).
K jednotlivým dovolacím dôvodom treba uviesť, ţe (pokiaľ sú splnené ďalšie
procesné predpoklady – najmä čo do včasnosti podania dovolania a jeho podania oprávnenou
osobou) zakladá existencia procesnej vady konania v zmysle § 237 O.s.p., na ktorú poukazuje
ustanovenie § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p., nielen prípustnosť dovolania, ale aj jeho
9
opodstatnenosť. Existencia tzv. inej procesnej vady konania majúcej za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) na rozdiel od toho nezakladá prípustnosť
dovolania, je však relevantný dovolací dôvod, ktorý v prípade jeho opodstatneného uplatnenia
vedie k zrušeniu dovolaním napadnutého rozhodnutia. Na existenciu procesných vád konania
tejto povahy (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) musí dovolací súd vziať vţdy zreteľ – či uţ
bolo na ne v dovolaní poukázané alebo nie (viď § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.). V prípade
nesprávneho právneho posúdenia veci (ktoré je v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. tretím
dovolacím dôvodom), je situácia iná. Samo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá
prípustnosť dovolania a na tento dovolací dôvod sa ani nevzťahuje § 242 ods. 1 veta druhá
O.s.p. Dovolací súd preskúma rozhodnutie odvolacieho súdu v rozsahu, v ktorom bol jeho
výrok napadnutý (§ 242 ods. 1 veta prvá O.s.p.), pričom (ako uţ bolo uvedené vyššie) je
viazaný tým, ako účastník konania vymedzil v dovolaní uplatnený dovolací dôvod. Z hľadiska
posúdenia opodstatnenosti dovolania má v prípade dovolania, v ktorom bol uplatnený
dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., osobitný význam práve úplné, vecne
správne a efektívne vymedzenie dovolacieho dôvodu. Pri tomto dovolacom dôvode totiţ
dovolací súd preskúmava správnosť právneho posúdenia veci niţšími súdmi len z aspektov
uvedených a dostatočne vysvetlených v dovolaní.
1. K dovolaciemu dôvodu v zmysle § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. dovolací súd uvádza,
ţe o procesnú vadu konania v zmysle § 237 O.s.p. ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá
nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť
byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval
senát. Z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné nedostatky, ktoré
vykazujú znaky vád taxatívne v ňom vymenovaných; iné procesné vady konania alebo
nesprávnosti rozhodovania, i keby k nim v konaní došlo, nezakladajú prípustnosť dovolania
podľa tohto ustanovenia. Treba zdôrazniť, ţe z hľadiska posúdenia existencie niektorej
z procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka, ţe
v konaní došlo k takejto vade, ale len zistenie, ţe konanie je skutočne postihnuté niektorou
z taxatívne vymenovaných vád.
10
Existencia vád v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. nebola v dovolaní namietaná
a v dovolacom konaní nevyšla najavo.
Ţalovaná v dovolaní namieta existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237 písm.
f/ O.s.p. Odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné rozumieť taký procesne nesprávny
postup súdu, ktorým sa účastníkovi odníma moţnosť realizovať procesné práva priznané
účastníkovi občianskeho súdneho konania. Dovolateľka tvrdenú procesnú vadu konania
vyvodzuje z toho, ţe odvolací súd neopodstatnene zaujal záver o nesprávnych skutkových
zisteniach súdu prvého stupňa, dokazovanie v potrebnom rozsahu nezopakoval ani nedoplnil,
v dôsledku čoho ţalovanej neumoţnil zúčastniť sa dokazovania, klásť prípadne otázky
svedkom a vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom.
Pokiaľ dovolateľka uvádza, ţe odvolací súd ţiadne dokazovanie nevykonal (ani
nezopakoval) a tým jej znemoţnil účasť na dokazovaní, treba uviesť, ţe ustálená judikatúra
dovolacieho súdu nepovaţuje nevykonanie dôkazov navrhnutých účastníkom za postup,
ktorým súd odníma účastníkovi moţnosť konať pred súdom (viď najmä R 37/1993
a R 125/1999). Rozhodovanie o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané a akým
spôsobom k ich vykonaniu dôjde, patrí výlučne súdu a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. 1
O.s.p.). Skutočnosť, ţe súd niektorý dôkaz nevykonal, nevedie k procesnej vade konania
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
V súvislosti s uvedenou námietkou ţalovanej (o vade konania v zmysle § 237 písm. f/
O.s.p.) treba uviesť, ţe odlišné (rozhodné) skutkové zistenia, z ktorých sú vyvodené odlišné
právne závery vedúce k zmene rozhodnutia v inštančnom odvolacom postupe zaloţené na
výsledkoch dokazovania, ktoré nezodpovedajú zákonným ustanoveniam upravujúcich
dokazovanie sú naplnením (len) inej vady konania majúcej za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. (porovnaj napr. Najvyšší súd
Slovenskej republiky sp.zn. 1 Cdo 98/2010, 2 Cdo 266/2010, 3 Cdo 124/2011, 4 Cdo
20/2011, 5 Cdo 157/2010, 6 Cdo 114/2010).
V dovolacom konaní nebola zistená ani vada v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
11
2. K dovolaciemu dôvodu v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. dovolací súd uvádza,
ţe tzv. inou vadou konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť,
ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom
súdnom konaní. V súvislosti s námietkou o existencii tejto vady konania dovolateľka uvádza,
ţe v zmysle § 213 ods. 1 O.s.p. je odvolací súd viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil
súd prvého stupňa. Pokiaľ odvolací súd nevykonal ani nezopakoval dokazovanie nemohol
dospieť k odlišným skutkovým zisteniam o značnej miere zníţenia dôstojnosti ţalobcu a jeho
váţnosti v spoločnosti, o negatívnom vplyve článku na stranu a následne i právnym záverom
o vzniku nemajetkovej ujmy ţalobcu, neţ súd prvého stupňa.
K uvedenému dovolací súd ďalej poznamenáva, ţe v právnom poriadku inštitúty
slúţiace k reparácii porušených právnych vzťahov sú výsledkom vlastnej aplikačnej činnosti
orgánu na základe právneho uváţenia vychádzajúcej z konkrétnych okolnosti prípadu, ktoré
nasledujú aţ po ustálení zodpovednosti. Ide o hodnotenie okolnosti po nesporne ustálenej
deliktuálnej zodpovednosti – jej právnej i skutkovej stránky, o ktorých uţ nie je ţiadna
pochybnosť – je preukázaná a nesporná. Pri posudzovaní kaţdej formy zadosťučinenia
(reparácie – satisfakcie) je nutné vziať zreteľ na všetky okolnosti prípadu (právne i skutkové),
rovnako na okolnosti priťaţujúce alebo poľahčujúce, prihliadnuť k intenzite, povahe a
spôsobu neoprávneného zásahu, k charakteru a rozsahu zasiahnutej hodnoty, k trvaniu a šírke
ujmy, miere zavinenia, a pod. Zohľadniť sa musia okolnosti na oboch stranách (na strane
rušiteľa zásahu i postihnutého). Uvedená metodika je príznačná pre právo deliktuálne, tak
verejné ako aj súkromné (porovnaj Eliáš, K. a spol.: Občanský zákoník, Velký akademický
komentář, 1. svazek, Linde Praha, 2008, str. 143 body 1,16).
S právnym následkom neoprávneného zásahu do osobnosti fyzickej osoby zákon spája
moţnosť jeho zmiernenia jednou z foriem morálneho zadosťučinenia v zmysle § 13
Občianskeho zákonníka a v prípade, ţe táto nepostačuje, podporne prichádza do úvahy
pouţitie relutárnej náhrady (§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Uloţenie niektorej formy
zmiernenia je zdôraznením preventívno-satisfakčnej funkcie neoprávneného zásahu, ktorá
z pohľadu pôvodcu zásahu má tieţ sankčný charakter. Stanovenie relutárnej náhrady (i jej
výšky) je zo zákona vecou úvahy súdu (§ 136 O.s.p.), ktorá musí byť odôvodnená a musí
mať svoj základ v zistenom skutkovom stave ohľadne oboch zákonom predvídateľných
kritérií, t.j. ohľadne závaţnosti vzniknutej ujmy i ohľadne okolnosti za ktorých k porušeniu
12
práva došlo. Súd prvého stupňa ţalobu o náhradu nemajetkovej ujmy zamietol
s odôvodnením, ţe z dôkazov produkovaných ţalobcom nemal za preukázané zníţenie
dôstojnosti a váţnosti ţalobcu v rodine a v spoločnosti v značnej miere. Za postačujúcu
povaţoval morálnu satisfakciu. Na rozdiel od toho odvolací súd dospel k záveru, ţe konaním
ţalovaného došlo v značnej miere k zníţeniu cti, váţnosti a dôstojnosti ţalobcu v rodine a
spoločnosti. Za primeranú povaţoval mimo morálnej satisfakcie aj relutárnu náhradu.
Vychádzal pritom z vlastného hodnotenia dôkazov vykonaných pred súdom prvého stupňa.
Z rozhodnutí je zrejmé, ţe súdy z tých istých dôkazov odlišne ustálili skutkovú stránku veci –
jej skutkové okolnosti ohľadne závaţnosti vzniknutej ujmy i ohľadne okolnosti za ktorých
k porušeniu práva, čo viedlo k ich iným právnym záverom v otázke primeranej satisfakcie za
neoprávnený zásah.
Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
zaručuje, ţe kaţdý sa môţe domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
Slovenskej republiky.
Z ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, ţe kaţdý má právo,
aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa
mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom.
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd kaţdý má
právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych
právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môţu byť vylúčené buď po dobu
celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej
bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyţadujú záujmy maloletých, alebo
ochrana súkromného ţivota účastníkov, alebo v rozsahu povaţovanom súdom za úplne
nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť
na ujmu záujmom spoločnosti.
Právo na súdnu ochranu, okrem Ústavy Slovenskej republiky (čl. 46 ods. 1), Listiny
základných práv a slobôd (čl. 36 ods. 1) a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
13
slobôd (čl. 6 ods. 1), zabezpečujú a vykonávajú aj jednotlivé ustanovenia Občianskeho
súdneho poriadku.
Podľa § 1 O.s.p. Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov
v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv
a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné
plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.
Ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom súde platia primerane
ustanovenia pred súdom prvého stupňa ( § 211 ods. 3 O. s. p. ).
Z ustanovenia § 125 O. s. p. vyplýva, ţe za dôkaz môţu slúţiť všetky prostriedky,
ktorými moţno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy
a vyjadrenia orgánov obce, fyzických osôb a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch
účastníkov konania. Pokiaľ nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd.
V zmysle ustanovenia § 220 O. s. p. odvolací súd zmení rozhodnutie súdu prvého
stupňa, ak nie sú splnené podmienky ani na potvrdenie (§ 219 O. s. p.), ani na jeho zrušenie
(§ 221 ods. 1 O. s. p. ).
Ak odvolací súd má za to, ţe súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám
Z uvedených zákonných ustanovení vyplýva, ţe predpokladom toho, aby odvolací súd
mohol zmeniť napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa, ak má za to, ţe súd prvého stupňa
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a na ním
zaloţených následných právnych záverov, je opakovanie dokazovania v potrebnom rozsahu
odvolacím súdom nevyhnutným. Podmienkou zmeny rozhodnutia v takomto prípade je
skutočnosť, ţe odvolací súd opakuje v potrebnom rozsahu dokazovanie, na základe ktorého
dospeje k skutkovému stavu, odlišnému od skutkového stavu zisteného prvostupňovým
súdom, tvoriacim podklad pre rozhodnutie v danej veci.
Ak sa chcel odvolací súd odchýliť od skutkových zistení súdu prvého stupňa na
základe bezprostredne pred ním vykonaných dôkazov (v tom, či ţalobcovi spôsobená ujma
je ujma závaţná, či samotný článok mal negatívny vplyv na ţalobcu v politickej strane, kde
pôsobí, v jeho rodine a v spoločnosti), mal dokazovanie v zmysle § 213 ods. 3 O.s.p. sám
14
v potrebnom rozsahu opakovať (zaznamenať to v zápisnici o pojednávaní) a zadováţiť si
tak rovnocenný podklad pre odlišné hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 O.s.p. Len takýto
postup je v súlade so zásadou priamosti a ústnosti civilného procesu. Je neprípustné, aby
odvolací súd k svojím odlišným skutkovým zisteniam vedúcim k záveru, ktorým zmenil
rozhodnutie okresného súdu, dospel len na základe prehodnotenia dôkazov vykonaných
súdom prvého stupňa.
Odvolací súd podľa týchto ustanovení a zásad v danej veci nepostupoval. Z obsahu
zápisnice odvolacieho súdu z pojednávania z 2. septembra 2009 a zo 16. septembra 2009 (čl.
258- 260 a 261- 262 spisu) nevyplýva, ţe by boli zopakované dôkazy vykonané súdom
prvého stupňa alebo ţe by bolo doplnené dokazovanie vykonaním ďalších dôkazov.
Doplnením dokazovania alebo jeho zopakovaním, nie je totiţ podanie správy o doterajšom
priebehu konania povereným členom senátu ani vyjadrenie zástupcov účastníkov konania
k veci na odvolacom pojednávaní.
Z uvedeného vyplýva, ţe odvolací súd si tak nezadováţil rovnocenný zákonný
procesný podklad pre odlišné hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 O. s. p. , a preto sú jeho
skutkové a na ne nadväzujúce právne závery predčasné a dovolaciemu súdu neprislúcha
v súčasnom štádiu konania oprávnenie na ich hodnotenie.
Konanie odvolacieho súdu je postihnuté inou vadou, majúcou za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.). K takejto vade bol dovolací súd povinný
prihliadnuť, aj keby nebola uplatnená ako dôvod prípustnosti dovolania (§ 242 ods. 1 druhá
veta O. s. p.).
3. V dovolaní sa namieta, ţe napadnutý výrok rozsudku odvolacieho súdu spočíva na
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením veci
je činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový aplikuje príslušnú právnu normu a pri ktorej zo
svojich skutkových zistení vyvodzuje právne závery.
Dovolateľkou napadnutý rozsudok nebolo moţné v dovolacom konaní podrobiť
prieskumu z hľadiska správnosti zaujatých právnych záverov, lebo skutkové zistenia
15
odvolacieho súdu nemohli byť v dovolacom konaní (vzhľadom na uţ spomenuté tzv. iné vady
konania) pre toto posúdenie dostatočným podkladom.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolaním napadnuté zmeňujúce rozhodnutie
odvolacieho súdu o povinnosti ţalovanej zaplatiť ţalobcovi 49 500 € ako aj nadväzujúce
rozhodnutia o trovách konania (uznesenie Okresného súdu Bratislava V z 13. októbra 2009
pod sp. zn. 6 C 135/2004 – 270 a uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 18. decembra 2009
sp.zn. 2 Co 274/2009) zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil Krajskému súdu v Bratislave na
ďalšie konanie (§ 243b ods. 2, 3 O.s.p.).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a dovolacieho
konania (§ 243d ods. 1 O. s. p.).
Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 20. júna 2012
JUDr. Jana B a j á n k o v á, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť :
Hrčková Marta