Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/115/2010

Najvyšší súd Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu J.J.V. bývajúceho

v B.B., zastúpeného JUDr. J., advokátom, so sídlom v B., , proti ţalovanej S.S.S. so sídlom

v B.B. IČO X.X., zastúpenej JUDr. R., advokátom so sídlom v B., , o ochranu osobnosti,

vedenej na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. , o dovolaní ţalovanej proti

rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo 16. septembra 2008 sp. zn. , takto

rozhodol:

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo 16. septembra 2008 sp. zn.

vo výroku o povinnosti ţalovanej zaplatiť ţalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy 49 500 €,

uznesenie Okresného súdu Bratislava V z 13. októbra 2009 pod sp. zn. – 270a

uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 18. decembra 2009 sp.zn.

z r u š u j e a v zrušenom rozsahu vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Ţalobou doručenou Okresnému súdu Bratislava V sa ţalobca domáhal ochrany

osobnosti, do ktorej ţalovaná ako vydavateľka týţdenníka P.P.P. neoprávnene zasiahla tým,

ţe 3. mája 2004 v čísle 18 tohto týţdenníka uverejnila článok formou rozhovoru s V.V.D.V.“

s podtitulkom „Podľa V.V. má M. zdravotné problémy a je na tabletkách“ (ďalej tieţ

„predmetný článok“). Za neoprávnený zásah do osobnosti označil ţalobca nepravdivé

tvrdenia v článku, 1/ ţe ţalobca financoval výstavbu rodinného domu v Trenčianskych

Tepliciach iným spôsobom, ako prostredníctvom pôţičky od tretej osoby a v súvislosti s touto

výstavbou (rekonštrukciou) ţalobca nie je nikomu nič dlţný a 2/ ţalobca má zdravotné

problémy duševného charakteru a podrobuje sa medikamentóznej liečbe. Za tento zásah do

osobnosti ţalobca ţiadal jednak to, aby sa mu ţalovaná ospravedlnila v týţdenníku P.P.P.

2

uverejnením ospravedlňujúceho textu naformulovaného v ţalobe, jednak aby mu zaplatila

náhradu nemajetkovej ujmy v sume 3 000 000 Sk. Ţiadal tieţ nahradiť trovy konania.

Okresný súd Bratislava V rozsudkom z 13. apríla 2005 č.k. -89 uloţil

ţalovanej povinnosť ospravedlniť sa ţalobcovi v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku tak,

ţe v týţdenníku P.P.P. uverejní ospravedlnenie podpísané redakciou s nasledovným textom:

„S.S.S. ako vydavateľ spoločenského týţdenníka P.P.P. sa týmto ospravedlňuje JUDr. V.V. za

uverejnenie nepravdivých údajov, týkajúcich sa financovania rodinného domu

v Trenčianskych Tepliciach a zdravotného stavu J.J.V. ktoré boli uverejnené dňa 3.5.2004

v spoločenskom týţdenníku P.P.P. na strane 30 – 31 v článku pod názvom D. ma neplatí,

s podtitulkom Podľa V.V. má M. zdravotné problémy a je na tabletkách, od autorky K. Š..

Nakoľko údaje, uvedené v napadnutom článku sú údajmi nepravdivými, redakcia sa

ospravedlňuje a vzhľadom na skutočnosť, ţe citovanými výrokmi sa hrubým spôsobom

neoprávnene zasiahlo do práva na ochranu osobnosti J.J.V. vyslovuje ľútosť nad zásahom do

jeho zákonom chráneného práva.“ Prezentácii ospravedlnenia bola povinná ţalovaná venovať

príslušnú časť titulnej strany týţdenníka P.P.P. a samostatné ospravedlnenie uverejniť na

tridsiatej strane. Ţalobu v časti nemajetkovej ujmy zamietol. Ţalovanej uloţil povinnosť

nahradiť ţalobcovi trovy konania 188 145,60 Sk k rukám právneho zástupcu ţalobcu do 3

dní od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení rozsudku uviedol, ţe v predmetnom článku bol

publikovaný rozhovor redaktorky Š. s V.V., v prípade ţalobcom napadnutých tvrdení o

financovaní jeho nehnuteľnosti a zdravotného stavu ţalobcu, sa nestotoţňuje s pôvodnými

otázkami a najmä odpoveďami pána T. na magnetofónovom zázname, zhotovenom pri

realizácii rozhovoru. Výrok o financovaní „V.V.“ redaktorka doplnila tvrdeniami, ktoré pán

T. nepovedal. Uverejnené informácie v očiach beţného čitateľa boli spôsobilé vyvolať dojem,

ţe ţalobca financoval svoj rodinný dom z nepoctivých zdrojov. Pôvodné odpovede pána T. na

otázky o zdravotnom stave ţalobcu jednoznačne smerovali k tomu, ţe oslovená osoba sa

nechcela bliţšie k veci vyjadrovať ani vec komentovať, magnetofónový záznam neobsahuje

vyjadrenie, ţe ţalobca je na tabletkách, uverejnené v podtitulku. Pri porovnaní

magnetofónového záznamu a publikovaného textu je zrejmé, ţe redaktorka sa snaţila dostať

odpovede pána T. do polohy, do ktorej on nemal záujem ísť, čo potvrdila aj svedecká

výpoveď osloveného a konštatovanie, ţe článok nebol autorizovaný. Výroky pána T.

redaktorka interpretovala nepresne, so zámerným doplnením a prispôsobením faktov,

evidentne so snahou zaujať čitateľa, bez ohľadu na skutočné výroky osloveného. Uverejnené

tvrdenia skresľovali pravdu a vyvolávali u beţného čitateľa dojem, ţe ţalobca je duševne

3

chorým človekom, ktorý sa musí podrobovať liečbe. Zdravotný stav fyzickej osoby tvorí

citlivú otázku subjektívneho charakteru. V prípade verejne činného človeka má verejnosť

právo na informácie, týkajúce sa jeho zdravotného stavu, no uverejnením ničím

nepodloţených a nepreverených informácií, navodzujúcich dojem, ţe ţalobca je duševne

chorým človekom, nastal zásah objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť chránené práva

ţalobcu ako fyzickej osoby, nakoľko došlo k zníţeniu jeho dôstojnosti, cti a váţnosti medzi

spoluobčanmi, ktoré mnoho rokov ako verejne činný človek poţíval. Podľa názoru tohto súdu

k zásahu do osobnostných práv ţalobcu došlo v rámci nepresne publikovaných a čiastočne

prispôsobených odpovedí osloveného verejného činiteľa v článku. Priamu príčinnú súvislosť

uverejneného článku so zníţením preferencii politickej strany, ktorej je ţalobca predsedom,

preukázanú súd nemal. Týţdenník P.P.P. má vysokú predajnosť nákladu a pôsobí na

mienkotvorbu verejnosti podstatným spôsobom, oslovuje mnoţstvo ľudí, ktorí podané

informácie prijímajú ako dôverihodné a pravdivé. Zohľadňujúc intenzitu, trvanie a rozsah

nepriaznivých následkov dospel k záveru, ţe morálne zadosťučinenie formou ospravedlnenia

takým istým spôsobom, akým sa zásah uskutočnil, je primerané a postačujúce, ţalobu preto v

časti nemajetkovej ujmy zamietol.

Na odvolanie ţalobcu (v zamietajúcej časti) a odvolanie ţalovanej (vo vyhovujúcej

časti a vo výroku o náhrade trov konania) Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 27.

septembra 2006 sp. zn. rozsudok súdu prvého stupňa v ţalobcom napadnutej

zamietajúcej časti vrátane trov konania zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvého

stupňa na ďalšie konanie; v zostávajúcej časti rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Odvolací

súd sa stotoţnil s názorom súdu prvého stupňa, ţe obsah článku bol objektívne spôsobilý

dopadnúť znevaţujúco na osobnosť ţalobcu – privodiť ujmu na cti, dôstojnosti a váţnosti

ţalobcu, odznel v jednom z verejnosti najdostupnejšom a najčitateľnejšom týţdenníku

s celorepublikovou pôsobnosťou, čím vstúpil aj do súkromnej sféry ţalobcu a preto je moţné

zastávať názor, ţe v čase zásahu bola v značnej miere zníţená dôstojnosť ţalobcu a jeho

váţnosť v spoločnosti. Existujú teda okolnosti preukazujúce skutočnosť, ţe je potrebné, aby

sa ţalovaná ospravedlnila ţalobcovi spôsobom zodpovedajúcim forme, v ktorej k zásahu

došlo. Vychádzajúc z ustálenej judikatúry uviedol, ţe ak k neoprávnenému zásahu do

osobnostných práv fyzickej osoby došlo v médiach (napr. v tlači), treba vţdy vychádzať

z toho, ţe mal širokú publicitu a preto v týchto prípadoch môţe byť opodstatnené

uplatňovanie aj nemajetkovej ujmy v peniazoch, jej výšku súd určí s prihliadnutím na

závaţnosť vzniknutej ujmy. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvého stupňa neuviedol

4

v napadnutom rozhodnutí dostatočné dôvody, pre ktoré zamietol ţalobu v časti nemajetkovej

ujmy (t.j. 3 000 000 Sk). Z tohto dôvodu povaţoval odvolací súd napadnuté rozhodnutie za

nepreskúmateľné a jeho odôvodnenie za priečiace sa ustanoveniu V

ďalšom konaní uloţil súdu prvého stupňa zisťovať, či vzhľadom na intenzitu zásahu do

osobnostných práv ţalobcu je v tomto prípade na mieste okrem morálnej satisfakcie i peňaţné

zadosťučinenie a v akej výške alebo či vzhľadom na obsah článku a odstup času nepostačuje

plne ospravedlnenie, ktoré bolo ţalobcovi priznané; v tomto smere dôkazné bremeno zaťaţuje

ţalobcu.

Okresný súd Bratislava V, ktorému bola vec vrátená na ďalšie konanie, rozsudkom

z 10. septembra 2008 č.k. -225 ţalobu v časti nemajetkovej ujmy zamietol;

účastníkom nepriznal právo na náhradu trov konania. V odôvodnení uviedol, ţe obsah článku

z hľadiska intenzity nemal taký negatívny vplyv, ţe by v značnej miere spôsobil zníţenie

dôstojnosti a váţnosti ţalobcu v rodine a spoločnosti, aj vzhľadom na skutočnosť, ţe podobné

informácie zverejnili ďalšie média v predchádzajúcom i rozhodnom časovom období.

Ţalobca okrem vlastného vyhlásenia neprodukoval dôkazy, aby publikované informácie sa

výrazne negatívne dotkli členov jeho rodiny. Vysvetľovanie majetkových pomerov

a zdravotného stavu nespochybnilo postavenie ţalobcu v politickej strane, kde zastáva

funkciu predsedu. Vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, ţe by sa váţnosť ţalobcu

v súkromnej (rodinnej) alebo spoločenskej (tieţ politickej) sfére v dôsledku uverejnenia

nepravdivých údajov zníţila v značnej miere, čo by opodstatňovalo priznanie mimo morálnej

satisfakcie (ospravedlnenia) aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. O trovách konania

rozhodol podľa , pričom prihliadal na čiastočný úspech ţalobcu a ţalovanej

v konaní.

Na odvolanie ţalobcu Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 16. septembra 2009

sp.zn. zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, ţe ţalovanej uloţil povinnosť

zaplatiť ţalobcovi 49 500 €; v zostávajúcej časti rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil; zrušil

výrok o náhrade trov konania a vec v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvého súdu na ďalšie

konanie. Odvolací súd vychádzal z toho, ţe obsah predmetného článku pokiaľ ide

o informácie o zdravotnom stave a financovaní nehnuteľnosti bol objektívne spôsobilý

dopadnúť znevaţujúco na osobnosť ţalobcu a privodiť mu ujmu na jeho cti, dôstojnosti

a váţnosti v spoločnosti, pretoţe bol uverejnený v jednom z verejnosti najdostupnejšom

a najčítanejšom týţdenníku s celoslovenskou pôsobnosťou. Vychádzal z odôvodnenia

5

rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým bolo ţalovanej uloţené ospravedlniť sa ţalobcovi

a v ktorom sa konštatuje, ţe autorka článku výroky V.V.V.T. uviedla nesprávne, publikovaný

rozhovor redaktorky s V.V.V. ohľadne financovania nehnuteľnosti a zdravotného stavu

ţalobcu sa nestotoţňuje s pôvodnými otázkami a najmä odpoveďami V.V.V.T. na

magnetofónovom zázname, zhotovenom pri realizácii rozhovoru. Výrok o financovaní „V.V.“

redaktorka doplnila tvrdeniami, ktoré V.V.T. nepovedal. Uvedené informácie v očiach

beţného čitateľa boli spôsobilé vyvolať dojem, ţe ţalobca financoval svoj rodinný dom

z nepoctivých zdrojov. Prezentované tvrdenia skresľovali pravdu a vyvolávali u beţného

čitateľa dojem, ţe ţalobca je duševne chorým človekom, ktorý sa musí podrobovať liečbe.

Zdravotný stav fyzickej osoby tvorí citlivú otázku subjektívneho charakteru. Kaţdý má

právo, aby bola zachovaná jeho ľudská dôstojnosť, osobná česť, dobrá povesť a chránené jeho

meno. Kaţdý má právo na ochranu pred neoprávneným zhromaţdením, zverejňovaním alebo

iným zneuţívaním údajov o svojej osobe (čl. 10 ods. 1,3 Listiny základných práv a slobôd).

Ustanovenie dotknutej fyzickej osobe umoţňuje za určitých

kvalifikovaných podmienok priznať zodpovedajúce zadosťučinenie (morálne, prípadne aj

materiálne), určenie výšky zadosťučinenia v peniazoch nie je vymedzené hranicou

(minimálnou alebo maximálnou), musí byť však primerané. Súd je povinný vychádzať

z úplne zisteného skutkového stavu veci a opierať sa o celkom konkrétne a preskúmateľné

hľadiská (zistenú závaţnosť nemajetkovej ujmy a zistené okolnosti za ktorých

k neoprávnenému zásahu došlo). Občianskoprávna ochrana osobnosti môţe byť v súčasných

podmienkach a v určitých prípadoch účinná len vtedy, ak aj výška plnenia uloţená rušiteľovi

bude postihnutej osobe zaisťovať nie len primerané zadosťučinenie zodpovedajúce závaţnosti

vzniknutej nemajetkovej ujmy, ale zároveň bude preventívne pôsobiť na rušiteľa i všetkých

ostaných. Uţ z názvu článku vyplýva, ţe autor mal záujem čitateľa presvedčiť, ţe ţalobca je

duševne chorý človek odkázaný na liečbu, ktorý svoj rodinný dom financoval z nepoctivých

zdrojov. V konaní nebolo preukázané, aby ţalobca dal ţalovanej súhlas s uverejnením údajov

týkajúcich sa jeho súkromia, preto konaním ţalovanej došlo k neoprávnenému zásahu do

práva na ochranu súkromia, zakladajúceho zodpovednosť v zmysle § 13 ods. 1 Občianskeho

zákonníka. Podľa ustálenej judikatúry, ak k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv

fyzickej osoby došlo v médiách, napr. v tlači, treba vţdy vychádzať z toho, ţe mal širokú

publicitu a v takýchto prípadoch môţe byť opodstatnené uplatňovanie aj nemajetkovej ujmy

v peniazoch. Pri určení výšky primeraného zadosťučinenia v peniazoch je potrebné

prihliadnuť na závaţnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k porušeniu osobnostných

práv došlo. Článok bol predmetom rokovania v politickom vedení strany, ţalobca ako

6

predseda strany sa musel vyjadrovať a vysvetľovať skutočnosti uvedené v článku, musel čeliť

nedôvere členov a sympatizantov strany, samotný článok mal negatívny vplyv na stranu, keď

verejnosť zisťovala, aký je zdravotný stav ţalobcu, ako sa cíti. Z výpovedí svedkov vyplýva,

ţe zásah do osobnostných práv ţalobcu trvá, pretoţe tento je stále dotazovaný na zdravotný

stav a financovanie nehnuteľnosti. Odvolací súd dospel k záveru, ţe obsah predmetného

článku bol objektívne spôsobilý dopadnúť znevaţujúco na osobnosť ţalobcu a privodiť mu

ujmu na jeho cti, dôstojnosti a váţnosti v spoločnosti v značnej miere a bol uverejnený v

jednom z verejnosti najdostupnejšom a najčítanejšom týţdenníku s celoslovenskou

pôsobnosťou a zasiahol do súkromnej sféry ţalobcu, čím bola v značnej miere zníţená

dôstojnosť ţalobcu a jeho váţnosť v spoločnosti. Podľa názoru odvolacieho súdu nie je

ospravedlnenie postačujúce a preto ţalobcovi priznal nemajetkovú ujmu 49 500 €;

v zostávajúcej zamietajúcej časti nemajetkovej ujmy rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Uznesením Krajského súdu v Bratislave z 18. decembra 2009 sp.zn. , ktorým

bolo zmenené uznesenie Okresného súdu Bratislava V z 13. októbra 2009 pod sp. zn. 6 C

135/2004 – 270 bola úspešnému ţalobcovi priznaná náhrada trov konania 16 837,39 €.

Uvedený rozsudok odvolacieho súdu napadla ţalovaná dovolaním. Ţiadala, aby

dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. I keď

dovolateľka uvádza, ţe dovolaním napadá rozhodnutie odvolacieho ako celok, vychádzajúc z

z obsahu odôvodnenia dovolania ( ) je zrejmé, ţe toto smeruje proti

zmeňujúcemu výroku odvolaciemu súdu, ktorým bolo ţalobe o náhradu nemajetkovej ujmy

49 500 € vyhovené. Dovolanie odôvodnila tým, ţe postupom odvolacieho súdu jej bola

odňatá moţnosť konať pred súdom ( f/ ), konanie je postihnuté inou vadou

majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( )

a napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/

). Nesúhlasila so záverom odvolacieho súdu, ktorý na rozdiel od súdu prvého stupňa

dospel k záveru, ţe neoprávneným zásahom došlo v značnej miere k zníţeniu dôstojnosti

a váţnosti ţalobcu v spoločnosti. Odvolací súd bez vykonania dôkazov a ich opakovania

dospel k odlišným skutkovým zisteniam, z jeho odôvodnenia nie je zrejmé z ktorých dôkazov

vychádzal. Odvolací súd konal nad rámec odvolania ţalobcu, pretoţe ţalobca ako odvolací

dôvod neuviedol nesprávne skutkové zistenia. Odvolací súd je pritom viazaný skutkovým

stavom zisteným súdom prvého stupňa; ak odvolací súd povaţoval skutkové zistenia súdu

prvého stupňa za nesprávne, mal dokazovanie v potrebnom rozsahu zopakovať (§ 213 ods. 3

). Odvolací súd takto ale nekonal, ţiadne dôkazy nezopakoval a svojím postupom odňal

7

ţalovanej moţnosť zúčastniť sa vykonávania dokazovania, klásť prípadne svedkom otázky a

vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom. Týmto postupom odvolacieho súdu došlo v konaní

k procesnej vade v zmysle a bolo porušené ústavné právo ţalovanej v

zmysle . Pri rozhodovaní vo veci mal odvolací súd

prihliadať na viaceré články (najmä na a 4,

ods.1, čl. 144), ako aj na čl. 10 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, ktoré upravujú právo na slobodu prejavu a jeho medze. Na odôvodnenie námietky, ţe

odvolací súd zaloţil rozhodnutie na nesprávnom právnom posúdení veci pokiaľ ide o splnenie

hmotnoprávnych podmienok vzniku práva na náhradu nemajetkovej ujmy a jej výšky,

dovolateľka poukázala na niektoré právne názory vyslovené v rozhodnutiach Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (napr. R 29/2001, sp.zn. ) a Krajského súdu

v Bratislave sp.zn. .

Ţalobca vo vyjadrení navrhol dovolanie zamietnuť. Vychádzal z toho, ţe nie sú dané

dôvody dovolania v zmysle a nedošlo ani k vadám konania, pre ktoré by

bolo potrebné dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť. Odvolací súd

konal v intenciách skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa, nemal povinnosť

vykonať dokazovanie (, ).

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie podala včas účastníčka konania ( ods. l ) zastúpená advokátom (

ods. 1 ), proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (

ods. l ) preskúmal rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa a bez

nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) dospel k záveru, ţe dovolanie je

dôvodné.

Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania

osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým moţno úspešne napadnúť

(len) právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, aj to však nie v kaţdom prípade, ale iba ak

podanie dovolania pripúšťa zákon – v zmysle ním totiţ moţno napadnúť

právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. V danom prípade je

dovolaním napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu; dovolanie ţalovanej je

v dôsledku toho procesne prípustné ( ).

8

Zmyslom dovolania je preskúmanie napadnutého rozhodnutia – v prípadoch

stanovených zákonom – z hľadiska v zákone určených dovolacích dôvodov a dosiahnutie

nápravy tam, kde rozhodnutie napadnuté dovolaním nemôţe obstáť z aspektu opodstatnenosti

v dovolaní uplatneného dovolacieho dôvodu. Dovolanie je v uvedenom zmysle zároveň

procesný prostriedok (nástroj), ktorým zákon vytvára účastníkovi konania procesnú moţnosť,

aby v prípadoch (a za podmienok) v zákone uvedených spochybnil opodstatneným

uplatnením dovolacieho dôvodu správnosť konania alebo rozhodovania odvolacieho súdu

a dosiahol nápravu vád alebo nesprávností napadnutého rozhodnutia.

Mimoriadna povaha dovolania v rámci systému opravných prostriedkov sa prejavuje

aj v tom, ţe účastník konania nemôţe úspešne podať dovolanie z akéhokoľvek dôvodu, ale

len z dôvodu uvedeného v zákone (z tzv. dovolacieho dôvodu).

upravuje tri samostatné dovolacie dôvody. Podľa ustanovenia dovolanie

moţno odôvodniť len tým, ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení ,

b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Treba dodať, ţe dovolací súd

je viazaný uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane toho, ako ho dovolateľ obsahovo

vymedzil; dovolacie dôvody neposudzuje podľa toho, ako ich označil dovolateľ, ale podľa ich

obsahu.

Pre účely predmetného dovolacieho konania je vhodné zdôrazniť, ţe dovolanie nie je

„ďalším odvolaním“ a nemoţno sa ním úspešne domáhať revízie skutkových zistení súdov

niţších stupňov ani výsledkov nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd nie je treťou

inštanciou, v ktorej by bolo moţné preskúmať akékoľvek rozhodnutie. Posúdiť správnosť

a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôţe

dovolací súd uţ len z toho dôvodu, ţe nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy.

Dovolacie konanie má (a to je potrebné osobitne zdôrazniť) prieskumnú povahu; aj so

zreteľom na ňu dovolací súd – na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu – nemá

moţnosť vykonávať dokazovanie (viď veta druhá ).

K jednotlivým dovolacím dôvodom treba uviesť, ţe (pokiaľ sú splnené ďalšie

procesné predpoklady – najmä čo do včasnosti podania dovolania a jeho podania oprávnenou

osobou) zakladá existencia procesnej vady konania v zmysle , na ktorú poukazuje

ustanovenie , nielen prípustnosť dovolania, ale aj jeho

9

opodstatnenosť. Existencia tzv. inej procesnej vady konania majúcej za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci ( ) na rozdiel od toho nezakladá prípustnosť

dovolania, je však relevantný dovolací dôvod, ktorý v prípade jeho opodstatneného uplatnenia

vedie k zrušeniu dovolaním napadnutého rozhodnutia. Na existenciu procesných vád konania

tejto povahy ( a ) musí dovolací súd vziať vţdy zreteľ – či uţ

bolo na ne v dovolaní poukázané alebo nie (viď veta druhá ). V prípade

nesprávneho právneho posúdenia veci (ktoré je v zmysle tretím

dovolacím dôvodom), je situácia iná. Samo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá

prípustnosť dovolania a na tento dovolací dôvod sa ani nevzťahuje § 242 ods. 1 veta druhá

Dovolací súd preskúma rozhodnutie odvolacieho súdu v rozsahu, v ktorom bol jeho

výrok napadnutý ( veta prvá ), pričom (ako uţ bolo uvedené vyššie) je

viazaný tým, ako účastník konania vymedzil v dovolaní uplatnený dovolací dôvod. Z hľadiska

posúdenia opodstatnenosti dovolania má v prípade dovolania, v ktorom bol uplatnený

dovolací dôvod v zmysle , osobitný význam práve úplné, vecne

správne a efektívne vymedzenie dovolacieho dôvodu. Pri tomto dovolacom dôvode totiţ

dovolací súd preskúmava správnosť právneho posúdenia veci niţšími súdmi len z aspektov

uvedených a dostatočne vysvetlených v dovolaní.

1. K dovolaciemu dôvodu v zmysle dovolací súd uvádza,

ţe o procesnú vadu konania v zmysle ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá

nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť

byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne

zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv

začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval

senát. Z hľadiska sú právne významné len tie procesné nedostatky, ktoré

vykazujú znaky vád taxatívne v ňom vymenovaných; iné procesné vady konania alebo

nesprávnosti rozhodovania, i keby k nim v konaní došlo, nezakladajú prípustnosť dovolania

podľa tohto ustanovenia. Treba zdôrazniť, ţe z hľadiska posúdenia existencie niektorej

z procesných vád v zmysle nie je významný subjektívny názor účastníka, ţe

v konaní došlo k takejto vade, ale len zistenie, ţe konanie je skutočne postihnuté niektorou

z taxatívne vymenovaných vád.

10

Existencia vád v zmysle aţ e/ a nebola v dovolaní namietaná

a v dovolacom konaní nevyšla najavo.

Ţalovaná v dovolaní namieta existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237 písm.

f/ Odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné rozumieť taký procesne nesprávny

postup súdu, ktorým sa účastníkovi odníma moţnosť realizovať procesné práva priznané

účastníkovi občianskeho súdneho konania. Dovolateľka tvrdenú procesnú vadu konania

vyvodzuje z toho, ţe odvolací súd neopodstatnene zaujal záver o nesprávnych skutkových

zisteniach súdu prvého stupňa, dokazovanie v potrebnom rozsahu nezopakoval ani nedoplnil,

v dôsledku čoho ţalovanej neumoţnil zúčastniť sa dokazovania, klásť prípadne otázky

svedkom a vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom.

Pokiaľ dovolateľka uvádza, ţe odvolací súd ţiadne dokazovanie nevykonal (ani

nezopakoval) a tým jej znemoţnil účasť na dokazovaní, treba uviesť, ţe ustálená judikatúra

dovolacieho súdu nepovaţuje nevykonanie dôkazov navrhnutých účastníkom za postup,

ktorým súd odníma účastníkovi moţnosť konať pred súdom (viď najmä R 37/1993

a R 125/1999). Rozhodovanie o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané a akým

spôsobom k ich vykonaniu dôjde, patrí výlučne súdu a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. 1

). Skutočnosť, ţe súd niektorý dôkaz nevykonal, nevedie k procesnej vade konania

v zmysle

V súvislosti s uvedenou námietkou ţalovanej (o vade konania v zmysle § 237 písm. f/

) treba uviesť, ţe odlišné (rozhodné) skutkové zistenia, z ktorých sú vyvodené odlišné

právne závery vedúce k zmene rozhodnutia v inštančnom odvolacom postupe zaloţené na

výsledkoch dokazovania, ktoré nezodpovedajú zákonným ustanoveniam upravujúcich

dokazovanie sú naplnením (len) inej vady konania majúcej za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci v zmysle (porovnaj napr. Najvyšší súd

Slovenskej republiky sp.zn. , , , 4 Cdo

20/2011, , ).

V dovolacom konaní nebola zistená ani vada v zmysle

11

2. K dovolaciemu dôvodu v zmysle dovolací súd uvádza,

ţe tzv. inou vadou konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných

v nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť,

ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom

súdnom konaní. V súvislosti s námietkou o existencii tejto vady konania dovolateľka uvádza,

ţe v zmysle je odvolací súd viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil

súd prvého stupňa. Pokiaľ odvolací súd nevykonal ani nezopakoval dokazovanie nemohol

dospieť k odlišným skutkovým zisteniam o značnej miere zníţenia dôstojnosti ţalobcu a jeho

váţnosti v spoločnosti, o negatívnom vplyve článku na stranu a následne i právnym záverom

o vzniku nemajetkovej ujmy ţalobcu, neţ súd prvého stupňa.

K uvedenému dovolací súd ďalej poznamenáva, ţe v právnom poriadku inštitúty

slúţiace k reparácii porušených právnych vzťahov sú výsledkom vlastnej aplikačnej činnosti

orgánu na základe právneho uváţenia vychádzajúcej z konkrétnych okolnosti prípadu, ktoré

nasledujú aţ po ustálení zodpovednosti. Ide o hodnotenie okolnosti po nesporne ustálenej

deliktuálnej zodpovednosti – jej právnej i skutkovej stránky, o ktorých uţ nie je ţiadna

pochybnosť – je preukázaná a nesporná. Pri posudzovaní kaţdej formy zadosťučinenia

(reparácie – satisfakcie) je nutné vziať zreteľ na všetky okolnosti prípadu (právne i skutkové),

rovnako na okolnosti priťaţujúce alebo poľahčujúce, prihliadnuť k intenzite, povahe a

spôsobu neoprávneného zásahu, k charakteru a rozsahu zasiahnutej hodnoty, k trvaniu a šírke

ujmy, miere zavinenia, a pod. Zohľadniť sa musia okolnosti na oboch stranách (na strane

rušiteľa zásahu i postihnutého). Uvedená metodika je príznačná pre právo deliktuálne, tak

verejné ako aj súkromné (porovnaj Eliáš, K. a spol.: Občanský zákoník, Velký akademický

komentář, 1. svazek, Linde Praha, 2008, str. 143 body 1,16).

S právnym následkom neoprávneného zásahu do osobnosti fyzickej osoby zákon spája

moţnosť jeho zmiernenia jednou z foriem morálneho zadosťučinenia v zmysle § 13

a v prípade, ţe táto nepostačuje, podporne prichádza do úvahy

pouţitie relutárnej náhrady ( ). Uloţenie niektorej formy

zmiernenia je zdôraznením preventívno-satisfakčnej funkcie neoprávneného zásahu, ktorá

z pohľadu pôvodcu zásahu má tieţ sankčný charakter. Stanovenie relutárnej náhrady (i jej

výšky) je zo zákona vecou úvahy súdu ( ), ktorá musí byť odôvodnená a musí

mať svoj základ v zistenom skutkovom stave ohľadne oboch zákonom predvídateľných

kritérií, t.j. ohľadne závaţnosti vzniknutej ujmy i ohľadne okolnosti za ktorých k porušeniu

12

práva došlo. Súd prvého stupňa ţalobu o náhradu nemajetkovej ujmy zamietol

s odôvodnením, ţe z dôkazov produkovaných ţalobcom nemal za preukázané zníţenie

dôstojnosti a váţnosti ţalobcu v rodine a v spoločnosti v značnej miere. Za postačujúcu

povaţoval morálnu satisfakciu. Na rozdiel od toho odvolací súd dospel k záveru, ţe konaním

ţalovaného došlo v značnej miere k zníţeniu cti, váţnosti a dôstojnosti ţalobcu v rodine a

spoločnosti. Za primeranú povaţoval mimo morálnej satisfakcie aj relutárnu náhradu.

Vychádzal pritom z vlastného hodnotenia dôkazov vykonaných pred súdom prvého stupňa.

Z rozhodnutí je zrejmé, ţe súdy z tých istých dôkazov odlišne ustálili skutkovú stránku veci –

jej skutkové okolnosti ohľadne závaţnosti vzniknutej ujmy i ohľadne okolnosti za ktorých

k porušeniu práva, čo viedlo k ich iným právnym záverom v otázke primeranej satisfakcie za

neoprávnený zásah.

Základné právo na súdnu ochranu podľa

zaručuje, ţe kaţdý sa môţe domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne

Slovenskej republiky.

Z ustanovenia vyplýva, ţe kaţdý má právo,

aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa

mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd kaţdý má

právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych

právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môţu byť vylúčené buď po dobu

celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej

bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyţadujú záujmy maloletých, alebo

ochrana súkromného ţivota účastníkov, alebo v rozsahu povaţovanom súdom za úplne

nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť

na ujmu záujmom spoločnosti.

Právo na súdnu ochranu, okrem (), Listiny

základných práv a slobôd (čl. 36 ods. 1) a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

13

slobôd (čl. 6 ods. 1), zabezpečujú a vykonávajú aj jednotlivé ustanovenia Občianskeho

súdneho poriadku.

Podľa upravuje postup súdu a účastníkov

v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné

plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.

Ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom súde platia primerane

ustanovenia pred súdom prvého stupňa ( ).

Z ustanovenia vyplýva, ţe za dôkaz môţu slúţiť všetky prostriedky,

ktorými moţno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy

a vyjadrenia orgánov obce, fyzických osôb a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch

účastníkov konania. Pokiaľ nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd.

V zmysle ustanovenia odvolací súd zmení rozhodnutie súdu prvého

stupňa, ak nie sú splnené podmienky ani na potvrdenie ( ), ani na jeho zrušenie

( ).

Ak odvolací súd má za to, ţe súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných

dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám

( ).

Z uvedených zákonných ustanovení vyplýva, ţe predpokladom toho, aby odvolací súd

mohol zmeniť napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa, ak má za to, ţe súd prvého stupňa

dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a na ním

zaloţených následných právnych záverov, je opakovanie dokazovania v potrebnom rozsahu

odvolacím súdom nevyhnutným. Podmienkou zmeny rozhodnutia v takomto prípade je

skutočnosť, ţe odvolací súd opakuje v potrebnom rozsahu dokazovanie, na základe ktorého

dospeje k skutkovému stavu, odlišnému od skutkového stavu zisteného prvostupňovým

súdom, tvoriacim podklad pre rozhodnutie v danej veci.

Ak sa chcel odvolací súd odchýliť od skutkových zistení súdu prvého stupňa na

základe bezprostredne pred ním vykonaných dôkazov (v tom, či ţalobcovi spôsobená ujma

je ujma závaţná, či samotný článok mal negatívny vplyv na ţalobcu v politickej strane, kde

pôsobí, v jeho rodine a v spoločnosti), mal dokazovanie v zmysle sám

14

v potrebnom rozsahu opakovať (zaznamenať to v zápisnici o pojednávaní) a zadováţiť si

tak rovnocenný podklad pre odlišné hodnotenie dôkazov v zmysle Len takýto

postup je v súlade so zásadou priamosti a ústnosti civilného procesu. Je neprípustné, aby

odvolací súd k svojím odlišným skutkovým zisteniam vedúcim k záveru, ktorým zmenil

rozhodnutie okresného súdu, dospel len na základe prehodnotenia dôkazov vykonaných

súdom prvého stupňa.

Odvolací súd podľa týchto ustanovení a zásad v danej veci nepostupoval. Z obsahu

zápisnice odvolacieho súdu z pojednávania z 2. septembra 2009 a zo 16. septembra 2009 (čl.

- 260 a - 262 spisu) nevyplýva, ţe by boli zopakované dôkazy vykonané súdom

prvého stupňa alebo ţe by bolo doplnené dokazovanie vykonaním ďalších dôkazov.

Doplnením dokazovania alebo jeho zopakovaním, nie je totiţ podanie správy o doterajšom

priebehu konania povereným členom senátu ani vyjadrenie zástupcov účastníkov konania

k veci na odvolacom pojednávaní.

Z uvedeného vyplýva, ţe odvolací súd si tak nezadováţil rovnocenný zákonný

procesný podklad pre odlišné hodnotenie dôkazov v zmysle , a preto sú jeho

skutkové a na ne nadväzujúce právne závery predčasné a dovolaciemu súdu neprislúcha

v súčasnom štádiu konania oprávnenie na ich hodnotenie.

Konanie odvolacieho súdu je postihnuté inou vadou, majúcou za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci ( ). K takejto vade bol dovolací súd povinný

prihliadnuť, aj keby nebola uplatnená ako dôvod prípustnosti dovolania (§ 242 ods. 1 druhá

veta ).

3. V dovolaní sa namieta, ţe napadnutý výrok rozsudku odvolacieho súdu spočíva na

nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Právnym posúdením veci

je činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový aplikuje príslušnú právnu normu a pri ktorej zo

svojich skutkových zistení vyvodzuje právne závery.

Dovolateľkou napadnutý rozsudok nebolo moţné v dovolacom konaní podrobiť

prieskumu z hľadiska správnosti zaujatých právnych záverov, lebo skutkové zistenia

15

odvolacieho súdu nemohli byť v dovolacom konaní (vzhľadom na uţ spomenuté tzv. iné vady

konania) pre toto posúdenie dostatočným podkladom.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolaním napadnuté zmeňujúce rozhodnutie

odvolacieho súdu o povinnosti ţalovanej zaplatiť ţalobcovi 49 500 € ako aj nadväzujúce

rozhodnutia o trovách konania (uznesenie Okresného súdu Bratislava V z 13. októbra 2009

pod sp. zn. – 270 a uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 18. decembra 2009

sp.zn. ) zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil Krajskému súdu v Bratislave na

ďalšie konanie (, ).

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a dovolacieho

konania ( ).

Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 20. júna 2012

JUDr. Jana B a j á n k o v á, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť :

Hrčková Marta