Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)9fb/385224.7f256f.pdf
PDF · 193.79 KB
No categories available
8Sžf/42/2011
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 8Sžf/42/2011
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu M., s.r.o., so sídlom J., K.,
zastúpeného JUDr. D. A. advokátom, so sídlom Z., X.K., proti ţalovanému Finančné
riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná ulica 63, 974 01 Banská Bystrica
(pôvodne Daňovému riaditeľstvu Slovenskej republiky, Nová ulica 13, Banská Bystrica),
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č. I/223/4509-23174/2011/993403-r zo dňa
25. februára 2011, konajúc o odvolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach, č.
k. 7S/40/2011-72 zo dňa 29. júna 2011, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach, č.k.
7S/40/2011-72 zo dňa 29. júna 2011 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Košiciach (ďalej aj „krajský súd“) podľa
ustanovenia § 250j ods. l Občianskeho súdneho poriadku ( ďalej len „OSP“ ) zamietol ţalobu
ţalobcu, ktorou sa domáhal preskúmania a následne zrušenia rozhodnutia ţalovaného
č. I/223/4509-23174/2011/993403-r zo dňa 25. februára 2011, ktorým bolo potvrdené
rozhodnutie správcu dane – daňového úradu Košice IV, č. 698/230/100675/10/poto
z 14. decembra 2010 a ktorým správca dane uloţil ţalobcovi podľa § 35 ods. 1 písm. d)
zákona č. 511/1992 Zb. pokutu vo výške 37.722,20 euro za zdaňovacie obdobie II. štvrťrok
2006.
Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia citujúc ustanovenie § 35 ods. 1
písm. d) a § 110h zákona č. 511/1992 Zb. skonštatoval, ţe rozhodnutie ţalovaného je v súlade
so zákonom a preto ţalobu zamietol.
Prvostupňový súd uviedol, ţe ţalobná námietka týkajúca sa neaplikovania § 35 ods. 6
zákona č. 511/1992 Zb. správcom dane je nedôvodná, nakoľko ju nemoţno aplikovať na
prípady uvedené v § 35 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. Taktieţ uviedol, ţe z Nálezu
Ústavného súdu SR č. III. ÚS 283/2010 z 27. októbra 2010 nevyplýva záver, aby pri dodaní
tovaru nachádzajúceho sa v colnom sklade vo viazanom reţime bola daná právomoc
posudzovať dodanie tovaru z hľadiska uplatnenia dane z pridanej hodnoty a ţe dôvodom
zrušenia rozsudku Najvyššieho súdu SR č. 5Sţf/91/2008 z 29. októbra 2009 boli procesné
pochybenia súdu.
O trovách konania rozhodol krajský súd podľa § 250k ods. l OSP tak, ţe
neúspešnému ţalobcovi ich náhradu nepriznal.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie ţalobca z dôvodu, ţe
rozhodnutie krajského súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci na základe
ktorého dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu.
Podľa ţalobcu z Nálezu Ústavného súdu SR č. III. ÚS 283/2010 z 27. októbra 2010
vyplýva záver, ţe tento povaţoval postupy a rozhodnutia daňových orgánov za
neopodstatnené, ktoré treba v ďalšom konaní zrušiť a tento Nález ÚS SR je takou novou
skutočnosťou, ktorá má generálny vplyv na celé daňové konanie, teda postupy a rozhodnutia
daňových orgánov. Podľa ţalobcu rozhodnutia správcu dane ako aj ţalovaného boli vydané
v rozpore s ust. § 2 ods. 1 , § 12 , § 18 ods. 2 a § 21 zákona č. 222/2004 Z.z. o DPH ako aj
čl. 4 ods. 7, čl. 37, čl. 48, čl. 79, čl. 84, čl. 98, čl. 114 a čl. 201 ods. 1 písm. a) Nariadenia
rady EHS 2913/92 - Colný kódex. Podľa ţalobcu, ak daňové orgány neboli kompetentné
rozhodovať o o prípadnej platbe DPH, tak nemohli rozhodovať ani o udelení pokuty v prípade
tovaru nachádzajúceho sa v colnom sklade vo viazanom reţime.
Na základe vyššie uvedeného, ţalobca navrhol Najvyššiemu súdu Slovenskej
republiky, aby napadnutý rozsudok Krajského súdu v Košiciach zmenil a zrušil rozhodnutie
ţalované ako aj správcu dane a odloţil vykonateľnosť napadnutých rozhodnutí. Náhradu trov
odvolacieho konania si neuplatnil.
Ţalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnuté rozhodnutie Krajského
súdu v Košiciach, ako vecne správne potvrdiť. Uviedol, ţe podkladom pre uloţenie pokuty
bolo právoplatné rozhodnutie správcu dane č. 695/231/69796/2008/Top z 21. augusta 2008.
Povaţoval argumentáciu ţalobcu za bezpredmetnú.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení
s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj
konanie, ktoré mu predchádzalo z dôvodov a v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1
OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP) a dospel k záveru, ţe napadnutý rozsudok krajského súdu je
potrebné zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb, alebo opravných
prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú,
menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj
rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môţu byť priamo dotknuté
(§ 244 ods.1,2 OSP).
Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých
sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umoţňuje, aby sa kaţdá osoba,
ktorá sa cíti byť rozhodnutím, či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu,
ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán uţ nebude mať
autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami ako ten o koho
práva v konaní ide.
V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, ţe bola na svojich
právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a ţiada, aby súd preskúmal
zákonnosť tohto rozhodnutia a postup, sa postupuje podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti
OSP (§ 247 ods. 1 OSP).
Predpokladom postupu súdu podľa druhej hlavy piatej časti OSP (rozhodovanie
o ţalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov) je, aby pri rozhodnutí
správneho orgánu vydaného v správnom konaní išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní
riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť (§ 247
ods. 2 OSP).
Podľa § 247 ods. 3 OSP predmetom preskúmania môţe byť za podmienok
ustanovených v odsekoch 1 a 2 aj rozhodnutie, proti ktorému zákon nepripúšťa opravný
prostriedok, ak sa stalo právoplatným.
Z obsahu odvolania ţalobcu je zrejmé, ţe o.i. namietal skutočnosť, ţe podkladom pre
uloţenie sankcie bolo rozhodnutie, ktoré vydal orgán, ktorý na to nebol oprávnený, teda
namiesto colného úradu príslušný správca dane. Nesúhlasil so spôsobom, akým sa krajský súd
vysporiadal s jeho ţalobnými námietkami. Ako vyplýva z obsahu jeho podaného odvolania,
namietal ţalobca nepreskúmateľnosť, nezrozumiteľnosť a protiústavnosť rozhodnutia
ţalovaného nesúhlasiac s jeho dôvodmi, keď poukazujúc na skutočnosti, ţe Ústavný súd SR
v svojom Náleze III. ÚS 283/2010 z 27. októbra 2010 povaţoval postupy a rozhodnutia
správnych orgánov za neopodstatnené, ktoré treba v ďalšom konaní zrušiť.
Podľa § 157 ods. 2 OSP (v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) v odôvodnení
rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa
vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne
vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal
a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a
ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Citované zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu
v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“) vykladať a uplatňovať
tak, ţe rozhodnutie súdu musí obsahovať dôvody, na základe ktorých je zaloţené.
Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je teda aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len
na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných
účastníkmi konania. Rozhodnutie súdu musí však obsahovať odôvodnenie, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(k tomu pozri bliţšie rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn.
IV. ÚS 115/03 či sp. zn. III. ÚS 60/04 – www.concourt.sk). Túto poţiadavku zvýrazňuje
vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uvádza:
„Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.
Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný
dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované
so zreteľom na konkrétny prípad.“ (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil
III/1997). Európsky súd pre ľudské práva ale zároveň tieţ pripomína, ţe právo na spravodlivý
súdny proces nevyţaduje, aby súd v rozsudku reagoval na kaţdý argument prednesený
v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska
výsledku súdneho rozhodnutia povaţovaný za rozhodujúci (porovnaj napr. rozsudok vo veci
Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani/Španielsko, oba z 9. decembra 1994, Annuaire, séria
A č. 303 A a č. 303 B). Aj podľa judikatúry ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, ţe z tohto aspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdne
konanie (k tomu pozri bliţšie rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach
sp. zn. III. ÚS 209/04, sp. zn. IV. ÚS 112/05, sp. zn. I. ÚS 380/08, sp. zn. III. ÚS 172/2010,
či sp. zn. II. ÚS 537/2010– www.concourt.sk).
Vychádzajúc z uvedeného aj v správnom súdnictve nesporne obsahom práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je aj právo ţalobcu, ako účastníka
preskúmavacieho konania na také odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré bude zodpovedať na
jeho primárne námietky oponujúce rozhodnutiu správneho orgánu, a ktoré bude mať aj oporu
v administratívnom spise.
Skonštatovanie krajského súdu, ţe „rozhodnutie žalovaného je v súlade so zákonom
s rozsudkom vyslovil, že žalobu zamieta.“, však zhora definovanému právu na riadne
odôvodnenie rozhodnutia nezodpovedá. Takéto odôvodnenie rozhodnutia nie je prejavom
aplikačnej a interpretačnej dostatočnosti konajúceho všeobecného súdu, nedáva
zrozumiteľným spôsobom odpoveď na ţalobcove námietky uvedené v ţalobe a nie je ani
reakciou na obsah administratívneho spisu.
V tejto veci odvolací súd poukazuje na Nález Ústavného súdu č. III. ÚS 283/2010
z 27.10.2010, (Výrazný nedostatok odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu spočíva v tom, že
najvyšší súd sa v značnej miere obmedzil na vysvetlenie poslania colného skladu a sledujúc si
svoju líniu tvrdil, že v danom prípade išlo o dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku, hoci
aj v colnom sklade, a preto sťažovateľ bol povinný v zmysle § 69 ods. 1 zákona o DPH platiť
daň. Najvyšší súd sa však nevenoval aplikácii ustanovenia § 12 zákona o DPH, podľa ktorého
majú colné predpisy pri dovoze prednosť pre zákonom o DPH. Ústavný súd považuje túto
skutočnosť za rozhodujúcu pre posúdenie veci“), ktorý ţalobca uviedol v ţalobe ako aj
v odvolaní a z ktorého je zrejmé, ţe Najvyšší súd svojim rozsudkom vo veci, sp. zn.
5Sţf/91/2008 z 21.októbra 2009, sa dostatočne nevysporiadal s námietkou ţalobcu, či bol
alebo nebol vo veci oprávnený rozhodovať správca dane a ţalovaný alebo podľa § 12 zákona
o DPH colné orgány.
V tejto súvislosti súd poznamenáva, ţe Najvyšší súd Slovenskej republiky poloţil
ESD uznesením, sp. zn. 1 Sţp/1/2010 z 22. marca 2011, po zrušení rozsudku sp. zn.
5Sţf/91/2008 z 20.10.2009, prejudiciálne otázky vzťahujúce sa na obdobný prípad.
Vychádzajúc z vyššie citovaných zákonných ustanovení a zásad, súd v správnom
súdnictve je oprávnený a povinný skúmať, či rozhodnutie vydal orgán na to oprávnený. Takto
musí postupovať aj v prípade, ak uţ iné rozhodnutie správneho orgánu, čo aj formálne
právoplatné, a ktoré je podkladom pre vydanie ďalšieho rozhodnutia (napadnuté rozhodnutie
o uložení pokuty) bolo vydané orgánom na to oprávneným. Ak by sa preukázalo, ţe
rozhodnutie, ktoré bolo podkladom pre vydanie rozhodnutia, ktoré bolo napadnuté ţalobou,
išlo by v danom prípade o ničotné rozhodnutie (paakt) a na takého rozhodnutie by súd
z úradnej povinnosti neprihliadol.
Vzhľadom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky musel konštatovať, ţe
odôvodnenie rozsudku krajského súdu je príliš všeobecné a príliš široko koncipované
a neodráţa konkrétnu situáciu ţalobcu.
Ak teda v posudzovanej veci krajský súd podľa názoru najvyššieho súdu nepreskúmal
komplexne ţalobcove námietky, postupoval nedôsledne, a preto Najvyšší súd Slovenskej
republiky napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 250ja ods.3 veta druhá a § 221 ods. 1
písm. f/ OSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 OSP), v ktorom krajský
súd po opätovnom vyporiadaní sa s ţalobnými dôvodmi znova vo veci rozhodne a svoje
rozhodnutie náleţite (teda dostatočne konkrétne) odôvodní tak, aby ústavnému právu na
spravodlivé súdne konania bolo urobené zadosť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky k zhora vyslovenému právnemu názoru povaţuje za
potrebné dodať, ţe napriek apelačnému opravnému systému, ktorý sa v správnom súdnictve
v Slovenskej republiky nateraz uplatňuje, primárne preskúmava zákonnosť napadnutého
rozhodnutia správneho orgánu krajský súd ako súd prvého stupňa. Úlohou Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky ako súdu odvolacieho je preskúmavať vecnú správnosť
prvostupňových rozhodnutí a nie nahrádzať prieskumnú činnosť súdu prvého stupňa včítane
odôvodňovania rozhodnutia.
V novom rozhodnutí rozhodne však krajský súd i o náhrade trov tohto odvolacieho
konania (§ 224 ods. 3 v spojení s § 246c ods. 1 vety prvej OSP).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov
3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011).
P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave dňa 28. júna 2012 JUDr. Eva Babiaková, CSc., v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Mária Kráľová