Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 13 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (20)76e/385123.1c0985.pdf
PDF · 203.07 KB
No categories available
8Sžp/27/2011
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 8Sžp/27/2011
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. Evy
Babiakovej CSc. a členov senátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej a Mgr. Petra Melichera, v právnej veci
ţalobcov: 1) I. A. S., 2) A. S., obaja O., K., obaja zast. Mgr. E.K., advokátkou so sídlom K., B.,
proti ţalovanému: Krajský stavebný úrad v Žiline, A. Kmeťa 17, Ţilina, za účasti pribratého
účastníka konania: Národná diaľničná spoločnosť, a.s., Mlynské Nivy 45, Bratislava, IČO
35 919 001, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č. A/2010/01335/KSÚ Ţilina/Pál
zo dňa 10.08.2010, o odvolaní ţalobcov proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline č. k.
21S/89/2010 – 86 zo dňa 21.09.2011, jednohlasne, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Ţiline, č. k.
21S/89/2010-86 zo dňa 21.09.2011 m e n í tak, ţe napadnuté rozhodnutie ţalovaného
č. A/2010/01335/KSÚ Ţilina/Pál zo dňa 10.08.2010 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie
konanie.
Ţalovaný je povinný nahradiť ţalobcom trovy konania vo výške 952,63 € k rukám ich
právnej zástupkyne Mgr. Evy Kováčechovej, v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
O d ô v o d n e n i e :
I. Konanie pred súdom prvého stupňa
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Ţiline zamietol ako nedôvodnú v zmysle § 250j
ods. 1 zák. č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej
v texte rozsudku len „O. s. p.“) ţalobu, ktorou sa ţalobcovia domáhali preskúmania zákonnosti
ţalovaného označeného v záhlaví, ktorým potvrdil rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa,
Mesta Ţilina, Spoločný stavebný úrad v Ţiline, č. 2008/C-7489/Hl zo dňa 05.02.2010, ktorým
bolo rozhodnuté o umiestnení stavby „Diaľnica D3 Ţilina (Brodno) – Kysucké Nové Mesto“.
Krajský súd uviedol, ţe zák. č. 50/1976 o územnom plánovaní a stavebnom poriadku
v znení neskorších predpisov (ďalej v texte rozsudku len „Stavebný zákon“) v § 36 ods. 1 a 2
vyjadruje tzv. koncentračnú zásadu. Oznámenie o začatí konania musí mať písomnú formu
a zároveň musí obsahovať upozornenie tak pre účastníkov konania, ako aj pre dotknuté organy.
Koncentračná zásada konania v Stavebnom zákone, na rozdiel od Správneho poriadku, kde je
moţné aţ do vydania rozhodnutia predkladať stanoviská a pripomienky, znamená, ţe na neskôr,
teda po lehote stanovenej v zmysle § 36 ods. 1 Stavebného zákona, uplatnené námietky
a pripomienky uţ stavebný úrad nemôţe prihliadnuť. Rovnako aj v § 36 ods. 2 Stavebného
zákona, kde sa upúšťa od ústneho pojednávania, je stanovená lehota 7 pracovných dní a na po
tejto lehote podané námietky a pripomienky uţ stavebný úrad nemôţe prihliadnuť. Účelom
zavedenia koncentračnej zásady v územnom konaní bolo bezpochyby stanoviť určité limity
a zamedziť neustálemu generovaniu nových námietok, ktoré by vo svojom dôsledku mohli
celkom zabrániť akejkoľvek stavebnej činnosti. Z koncentračnej zásady vyplýva, ţe v konaní
o umiestnení a povolení stavby musí byť všetok skutkový materiál, závaţný pre rozhodnutie,
zistený pri ústnom pojednávaní spojenom s miestnym zisťovaním a stavebný úrad môţe
prihliadnuť len k tým skutkovým okolnostiam, ktoré boli stavebným úradom zistené a k tým
námietkam účastníkov, ktoré boli pri ústnom pojednávaní, resp. v lehote určenej stavebným
úradom uplatnené.
Krajský súd poukázal na skutočnosť, ţe v oznámení o začatí konania zo dňa 02.05.2008
č. 749b/2008/MsU-OSPuPa zo strany prvostupňového správneho orgánu bolo dané riadne
poučenie pre účastníkov územného konania, ţe svoje pripomienky a námietky môţu k návrhu
uplatniť najneskôr na ústnom konaní dňa 02.06.2008, inak k nim nebude prihliadnuté. Na ústnom
konaní dňa 02.06.2008 ţalobcovia uplatnili námietky, ktoré súviseli s čerpacou stanicou PHM,
ktorá je v ich vlastníctve resp. prevádzke a vzťahovali sa k premiestneniu čerpacej stanice,
v širšom zmysle namietali zásahu do ich vlastníckeho práva. Zo zápisnice z ústneho pojednávania
je zrejmé, ţe iné skutočnosti, v súvislosti s územným konaním, teda tie ktoré boli namietané
v podanom odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu a aj vo vzťahu k podanej ţalobe,
namietané neboli, ţalobcovia porušenie svojich práv vo vzťahu k priaznivému ţivotnému
prostrediu, vrátane platnosti záverečného stanoviska EIA za dňa 27.07.1998, nenamietali. Tieto
uplatnili ţalobcovia aţ v podanom odvolaní za dňa 08.03.2010 vo vzťahu k prvostupňovému
rozhodnutiu. Ţalovaný aj napriek koncentračnej zásade sa nimi zaoberal, pričom podľa názoru
krajského súdu, tak spravil nad rámec daného riešenia práve s poukazom na § 36 resp. § 42 ods. 4
Stavebného zákona, podľa ktorého sa v odvolacom konaní neprihliada na námietky
a pripomienky, ktoré neboli uplatnené v prvostupňovom konaní v určenej lehote, hoci uplatnené
mohli byť. Ţalobcovia mali moţnosť takéto námietky vzniesť v rámci prvostupňového konania
na predmetnom ústnom konaní dňa 02.06.2008, na ktorom sa ţalobca v rade 1) osobne zúčastnil.
Ďalej krajský súd zdôraznil, ţe ţalobcovia mali právo resp. moţnosť ďalšie námietky
vzniesť aj v súvislosti s oznámením prvostupňového správneho orgánu za dňa 01.07.2009
č. 7489/2008/MSU-OSP/Pav v súvislosti s oboznámením účastníkov konania o zmene napojenia
Kysuckého Nového Mesta a priľahlých obcí na diaľnicu D3 – pokračovanie v územnom konaní,
ktoré bolo oznámené formou verejnej vyhlášky na úradnej tabuli obce Radoľa, teda podľa § 26
ods. 2 Správneho poriadku platila fikcia doručenia dňa 21.07.2009, kde zároveň boli účastníci
konania a dotknuté orgány poučení, ţe v lehote 7 dní od doručenia mohli resp. mali právo
nahliadnuť do príslušnej spisovej dokumentácie a mali právo vzniesť pripomienky a námietky
s poučením, ţe po stanovenej lehote sa na ne uţ neprihliadne.
Ohľadne otázky platnosti záverečného stanoviska EIA sa krajský súd stotoţnil s názorom
ţalovaného, podporeného vyjadrením Ministerstva ţivotného prostredia SR č. 4272/10-3.4/ml.
zo dňa 05.02.2010, ţe povoľovací proces začal v období do troch rokov od vydania záverečného
stanoviska, toto stanovisko je platné a nevyţaduje sa jeho predĺţenie. Navrhovaná činnosť –
Diaľnica D18, teraz kratší úsek s preznačením D3 – Ţilina (Brodno) – Kysucké Nové Mesto, bola
posúdená v roku 1998 podľa zák. č. 127/1994 Z. z. o posudzovaní vplyvov na ţivotné prostredie
v znení neskorších predpisov, pričom zmena dĺţky jeho platnosti nastala podľa § 37 ods. 6 zák.
24/2006 Z. z. Konanie vo veci sa začalo v r. 1998, kedy bolo vydané aj územné rozhodnutie
č. 98/03789/OÚ-OdŢP-Mt zo dňa 15.12.1998, pričom začatie konania platí pre celý posudzovaný
úsek. Pre stavebný úrad ako aj pre ţalovaného, bolo vyjadrenie ministerstva ţivotného prostredia
záväzným v zmysle § 140b ods. 1 Stavebného poriadku, nie je moţné spochybňovať platnosť
záverečného stanoviska.
Krajský súd súladne so ţalovaným uviedol, ţe ţalobcovia sa k navrhovanej činnosti mohli
vyjadriť a vzniesť tak svoje pripomienky a námietky aj na verejnom prerokovaní správy pre obec
Radoľa a Povina, ktoré sa konalo v Radoli dňa 20.01.1998 a so záverečným stanoviskom sa
oboznámiť pri jeho zverejnení obcou. V čase posudzovania vplyvu navrhovanej činnosti na
ţivotné prostredie prvostupňový správny orgán ani ţalovaný nekonali, do procesu posudzovania
nezasahovali, a preto nemohli zasiahnuť ani do práv ţalobcov tak, ako to uviedli v ţalobe.
V súvislosti s námietkou nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, ohľadne
realizácie variantu I. na úkor variantu C, krajský súd uviedol, ţe ţalovaný posudzoval variant I.,
ktorý obsahoval podaný návrh. Rovnako bol tento variant aj predmetom posúdenia štátnej
expertízy č. 8/2008, z ktorej jednoznačne vyplynulo, ministerstvo výstavby a regionálneho
rozvoja posúdilo stavbu aj z hľadiska súladu so Záverečným stanoviskom, pričom nebol zistený
nesúlad.
O trovách konania rozhodol krajský súd v zmysle § 250k O. s. p. tak, ţe neúspešným
ţalobcom ich náhradu nepriznal.
II. Odvolacie dôvody a stanoviská účastníkov
Proti predmetnému rozsudku podali ţalobcovia v zákonnej lehote dňa 21.10.2011
odvolanie domáhajúc sa jeho zmeny tak, ţe odvolací súd zruší napadnuté správne rozhodnutie
ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vec vráti ţalovanému na ďalšie konanie.
Zároveň si uplatnili náhradu trov konania.
Uviedli, ţe s podstatou ich námietok sa krajský súd vysporiadal len okrajovo a povrchne,
a preto zotrvávajú na námietkach, ako boli vznesené v ţalobe.
Poukázali, ţe skúmanie podkladov a stanovísk od dotknutých orgánov je primárnou
úlohou stavebného úradu a nemôţe ju prenášať na účastníkov konania. Stavebný úrad z úradnej
moci skúma stanoviská dotknutých orgánov, pričom je povinný zabezpečiť ich vzájomný súlad.
Nezávisle potom posúdi aj vyjadrenia a námietky účastníkov konania. Záverečné stanovisko je
záväzným stanoviskom v zmysle § 140b v spojení s §126 Stavebného zákona a je povinnosťou
stavebného úradu sa s týmto stanoviskom zaoberať, bez ohľadu na to, či to niektorý s účastníkov
namietne alebo nie. Interpretácia krajského súdu prenáša povinnosti stavebného úradu na
účastníkov a jej prijatím by mohlo dôjsť k situácii, ţe ak nik z účastníkov neodhalí nezákonnosť
niektorého zo záväzných podkladov, stavebný úrad by sa ňou zaoberať nemusel, pretoţe nebola
namietaná najneskôr na ústnom konaní. Takýto výklad ignoruje povinnosti správnych orgánov
v územnom konaní a prenáša na účastníkov také povinnosti, ktoré im zo zákona nevyplývajú.
Ţalobcovia tieţ uviedli, ţe vyjadrenie ministerstva ţivotného prostredia k platnosti
záverečného stanoviska nemoţno povaţovať za záväzné stanovisko v zmysle Stavebného zákona.
Ak by platila táto premisa, znamenalo by to, ţe záverečné stanovisko a proces EIA je absolútne
nepreskúmateľný, a to bez ohľadu na jeho význam pre ďalšie povoľovanie konania. Navrhovateľ
/územného konania/, ako aj správne orgány a súd tvrdia, ţe záverečné stanovisko z roku 1998
je dostatočným a zákonným podkladom je vydanie územného rozhodnutia v roku 2010, ale
zároveň sa stotoţňujú s tvrdením navrhovateľa /územného konania/, ţe vzhľadom na veľký
časový odstup treba prehodnotiť také podstatné faktory (znovu overiť inţinierske siete v teréne
a iné investície, ktoré sa mohli vybudovať alebo zmeniť, ceny, legislatíva, technické normy,
smernice, presun kompetencií, transformácia dotknutých organizácií), ţe nestačí len zmeniť
pôvodné územné rozhodnutie z roku 1998, ale je potrebné vydať úplne nové územné rozhodnutie.
Ak je dostatočným podkladom záverečné stanovisko z roku 1998, nie je zrejmé, prečo
dostatočným podkladom nie je aj územné rozhodnutie z tohto obdobia. Na základe takejto
interpretácie bude moţné vydať ďalšie územné rozhodnutie v budúcnosti, bez ohľadu na to,
koľko reálne uplynie času. Ani v súčasnosti nie je garantované, ţe navrhovateľ /územného
konania/ predmetnú cestu skutočne postaví a takýto výklad mu umoţňuje, aby o vydanie nového
územného rozhodnutia na základe záverečného stanoviska z roku 1998 poţiadal opakovane
kedykoľvek v budúcnosti.
Záverečné stanovisko z roku 1998, ktorého platnosť nebola predĺţená, nie je moţné
pouţiť ako podklad pre územné rozhodnutie v roku 2010, opačná interpretácia je obchádzaním
zmyslu zák. o EIA. Je právne bezvýznamná skutočnosť, ţe v roku 1998 bolo na základe tohto
záverečného stanoviska vydané územné rozhodnutie, toto je natoľko neaktuálne, ţe to
konštatoval aj navrhovateľ /územného konania/, a preto inicioval vydanie nového územného
rozhodnutia.
K podanému odvolaniu sa písomným podaním zo dňa 10.11.2011 vyjadril ţalovaný tak,
ţe napadnutý rozsudok krajského súdu navrhol potvrdiť.
Uviedol, ţe v dostatočnom rozsahu sa vyjadril uţ k podanej ţalobe a na obsahu tohto
vyjadrenia zotrváva aj v súvislosti s podaným odvolaním.
K odvolaniu sa písomným podaním zo dňa 14.11.2011 vyjadril aj do konania pribratý
účastník tak, ţe sa stotoţňuje s právnym názorom vyjadreným v napadnutom rozsudku krajského
súdu.
Uviedol, ţe na územné konanie je nutné aplikovať koncentračnú zásadu, a teda námietky
uplatnené ţalobcami v odvolacom konaní boli absolútne neprípustné, keďţe neboli namietané
v prvostupňovom konaní pred stavebným úradom. Správne konanie je vybudované na určitých
právnych postulátoch, ktoré sú označované ako procesné zásady. Nie sú len kategóriou právnej
teórie, ale ich premietnutie do zákona z nich vytvorilo záväzné pravidlá správania sa.
Účastník konania záverom poukázal, ţe ţalobcovia spochybňovaním vyjadrenia
ministerstva ţivotného prostredia k platnosti záverečného stanoviska ako aj uvádzaním
ustanovení § 1 aţ § 3 zák. č. 24/2006 Z. z., predkladajú súdu nové skutočnosti, ktoré neboli
v prechádzajúcom konaní nijakým spôsobom napadnuté, a teda v tejto časti na túto novú
skutočnosť nemoţno prihliadať.
III. Právne posúdenie veci odvolacím súdom
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p. v spojení
s § 246c ods. 1 vety prvej O. s. p.) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu
predchádzalo a dospel k záveru, ţe odvolanie ţalobcov je dôvodné.
Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 O. s. p.), s tým, ţe deň
vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na
internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk.
Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 28.06.2012 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O. s. p.).
Podľa § 244 ods. 1 O. s. p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb
alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
Podľa § 244 ods. 3 O. s. p. rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia
vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú
oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môţu byť práva,
právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo
dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť.
Podľa § 250i ods. 1 O. s. p., pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd
rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia.
Podľa § 35 ods. 1 Stavebného zákona, územné konanie sa začína na písomný návrh
účastníka, z podnetu stavebného úradu alebo iného orgánu štátnej správy. Návrh sa doloţí
dokumentáciou ustanovenou vykonávacími predpismi k tomuto zákonu spracovanou oprávnenou
osobou (§ 45 ods. 4), a dokladmi ustanovenými osobitnými predpismi. V návrhu sa uvedie
zoznam právnických osôb a fyzických osôb, ktoré prichádzajú do úvahy ako účastníci konania
a sú navrhovateľovi známi.
Podľa § 35 ods. 2 Stavebného zákona, ak predloţený návrh neposkytuje dostatočný
podklad pre posúdenie umiestnenia navrhovanej stavby alebo iného opatrenia v území (§ 32),
najmä vplyvov na ţivotné prostredie, vyzve stavebný úrad navrhovateľa, aby návrh v primeranej
lehote doplnil potrebnými údajmi alebo podkladmi, a upozorní ho, ţe inak územné konanie
zastaví. Ak navrhovateľ nedoplní návrh na vydanie územného rozhodnutia poţadovaným
spôsobom v určenej lehote, stavebný úrad územné konanie zastaví.
Podľa § 36 ods. 1 Stavebného zákona, stavebný úrad oznámi začatie územného konania
dotknutým orgánom a všetkým známym účastníkom a nariadi ústne pojednávanie spojené
spravidla s miestnym zisťovaním. Súčasne upozorní účastníkov, ţe svoje námietky
a pripomienky môţu uplatniť najneskoršie pri ústnom pojednávaní, inak ţe sa na ne neprihliadne.
Stavebný úrad oznámi začatie územného konania do 7 dní odo dňa, keď je ţiadosť o územné
rozhodnutie úplná.
Podľa § 37 ods. 2 Stavebného zákona, stavebný úrad v územnom konaní posúdi návrh
predovšetkým z hľadiska starostlivosti o ţivotné prostredie a potrieb poţadovaného opatrenia
v území a jeho dôsledkov; preskúma návrh a jeho súlad s podkladmi podľa odseku 1
a predchádzajúcimi rozhodnutiami o území, posúdi, či vyhovuje všeobecným technickým
poţiadavkám na výstavbu a všeobecne technickým poţiadavkám na stavby uţívané osobami
s obmedzenou schopnosťou pohybu, prípadne predpisom, ktoré ustanovujú hygienické,
protipoţiarne podmienky, podmienky bezpečnosti práce a technických zariadení, dopravné
podmienky, podmienky ochrany prírody, starostlivosti o kultúrne pamiatky, ochrany
poľnohospodárskeho pôdneho fondu, lesného pôdneho fondu a pod., pokiaľ posúdenie nepatrí
iným orgánom.
Podľa § 37 ods. 4 Stavebného zákona, ak stavebný úrad po posúdení návrhu podľa
odsekov 1 aţ 3 zistí, ţe návrh alebo predloţená dokumentácia nie je v súlade s podkladmi podľa
odseku 1, s predchádzajúcimi územnými rozhodnutiami, so všeobecnými technickými
poţiadavkami alebo s predpismi uvedenými v odseku 2, návrh zamietne.
Podľa § 42 ods. 4 Stavebného zákona, v odvolacom konaní sa neprihliada na námietky
a pripomienky, ktoré neboli uplatnené v prvostupňovom konaní v určenej lehote, hoci uplatnené
mohli byť. Stavebný úrad je povinný účastníkov konania na to upozorniť v oznámení o začatí
územného konania.
Podľa § 140 Stavebného zákona, ak nie je výslovne ustanovené inak, vzťahujú sa na
konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní.
Podľa § 3 ods. 1 Správneho poriadku, správne orgány postupujú v konaní v súlade
so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva
a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyţadovať plnenie ich povinností.
Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku, rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo
spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo
zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.
Podľa § 2 zák. č. 24/2006 o posudzovaní vplyvov na ţivotné prostredie a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení zák. č. 145/2010 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon
č. 24/2006 Z.z. o posudzovaní vplyvov na ţivotné prostredie a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, účinného v čase
vydania napadnutého rozhodnutia (ďalej v texte rozsudku len „zák. o EIA), účelom zákona je
najmä
a) zabezpečiť vysokú úroveň ochrany ţivotného prostredia a prispieť k integrácii
environmentálnych aspektov do prípravy a schvaľovania strategických dokumentov so zreteľom
na podporu trvalo udrţateľného rozvoja,
b) zistiť, opísať a vyhodnotiť priame a nepriame vplyvy navrhovaného strategického
dokumentu a navrhovanej činnosti na ţivotné prostredie,
c) objasniť a porovnať výhody a nevýhody návrhu strategického dokumentu
a navrhovanej činnosti vrátane ich variantov a to aj v porovnaní s nulovým variantom,
d) určiť opatrenia, ktoré zabránia znečisťovaniu ţivotného prostredia, zmiernia
znečisťovanie ţivotného prostredia alebo zabránia poškodzovaniu ţivotného prostredia,
e) získať odborný podklad na schválenie strategického dokumentu a na vydanie
rozhodnutia o povolení činnosti podľa osobitných predpisov.
Podľa § 65 ods. 5 zák. o EIA, ak bolo záverečné stanovisko vydané pred 1. februárom
2006 a nebolo začaté konanie o povolení posudzovanej činnosti podľa osobitných predpisov, je
potrebné poţiadať ministerstvo o predĺţenie jeho platnosti podľa § 37 ods. 7.
Podľa § 37 ods. 7 zák. o EIA, platnosť záverečného stanoviska k činnosti môţe byť na
ţiadosť navrhovateľa predĺţená o ďalšie dva roky, a to i opakovane, ak navrhovateľ písomne
preukáţe, ţe nedošlo k podstatným zmenám navrhovanej činnosti, podmienok v dotknutom
území, k novým skutočnostiam súvisiacim s vecným obsahom správy o hodnotení činnosti
a k vývojom nových technológií na realizáciu navrhovanej činnosti. O predĺţení platnosti
záverečného stanoviska k činnosti rozhodne príslušný orgán.
Nakoľko krajský súd podrobne opísal priebeh konania pred správnymi orgánmi, najvyšší
súd z dôvodu hospodárnosti len poukazuje na tieto účastníkom konania uţ známe okolnosti, tak
ako boli uvedené v odôvodnení napadnutého rozsudku.
S ohľadom na obsah odvolacích námietok sa najvyšší súd primárne zaoberal aplikáciou
koncentračnej zásady v konaní o umiestnení stavby.
Zásada koncentrácie vymedzuje, limituje určité úkony do konkrétnej fázy konania,
v konaní o umiestnenie stavby je takouto hraničnou lehotou ústne pojednávanie, na ktorom
najneskôr môţu účastníci konania uplatniť svoje námietky a pripomienky. V podstate je táto
zásada opakom zásady jednotnosti konania, ktorá vyjadruje, ţe účastníci majú právo navrhovať
dôkazy a realizovať procesné návrhy a oprávnenia po celú dobu konania, vrátane odvolacieho
konania. Uplatnenie koncentračnej zásady však stavebný úrad nezbavuje povinnosti postupovať
v konaní v zmysle zásady zákonnosti vyjadrenej v § 3 ods. 1 Správneho poriadku.
Námietky ţalobcov smerovali k otázke zákonnosti napadnutého rozhodnutia, keď
spochybňovali zákonnosť jedného z podkladov, na základe ktorého bolo toto rozhodnutie vydané.
Stavebný úrad v konaní o umiestnení stavby nie je orgánom, ktorému náleţí len
zhromaţdenie predloţených dokladov a mechanické zachytenie ich obsahu vo vydávanom
rozhodnutí. Stavebnému úradu patrí povinnosť v zmysle § 37 Stavebného zákona posúdiť
a vyhodnotiť, okrem iného aj súlad predloţených podkladov s právnymi predpismi, na ochrane
ktorých je verejný záujem (a to bez ohľadu na vznesenie námietky).
Stavebný úrad je v konaní garantom zákonnosti, keď aj s odkazom na čl. 1 ods. 1, čl. 2
ods. 2 Ústavy SR, jedným zo znakov právneho štátu je taká činnosť orgánov verejnej správy,
ktorá je v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, pričom na ochrane
a presadzovaní zákonnosti je verejný záujem. Preto v odvolacom konaní je odvolací orgán
povinný sa vysporiadať s námietkami účastníka konania o umiestnení stavby, obsahom ktorých
sú tvrdenia o porušení ustanovení hmotného alebo procesného práva (rovnako nález Ústavného
súdu SR I. ÚS 223/09 – 131 zo dňa 27.05.2010).
Pre úplnosť je potrebné dodať, ţe ak sa ţalovaný v odvolacom konaní zaoberal
námietkami uplatnenými ţalobcami týkajúcimi sa porušenia ustanovení právnych predpisov,
(teda de facto neaplikoval koncentračnú zásadu), najvyšší súd nepovaţoval toto posúdenie, na
rozdiel od krajského súdu, za postup nad rámec zákonnej povinnosti.
Účelom posudzovania vplyvov na ţivotné prostredie, je zistiť, opísať a vyhodnotiť priame
a nepriame vplyvy navrhovanej činnosti na ţivotné prostredie.
Stavba diaľnic je nepochybne činnosťou, ktorá má na ţivotné prostredie, nielen počas
výstavby, ale aj samotnej prevádzky signifikantný vplyv. Posúdenie vplyvov diaľnice, tak ako
bolo uskutočnené počas účinnosti zák. č. 127/1994 o posudzovaní vplyvov na ţivotné prostredie,
teda ţe celá stavba bola posúdená ako jeden celok a následne sú jednotlivé úseky predmetom
schvaľovania v oddelených konaniach, je plne v súlade s cieľmi posudzovania vplyvov na
ţivotné prostredie, kedy je nutné posudzovať všetky aspekty navrhovanej činnosti v celosti, a to
aj v súvislosti s judikatúrou Súdneho dvora (C-227/01, C-142/07).
Nemoţno však nepoukázať na skutočnosť, ţe od posúdenia vplyvov navrhovanej činnosti
na ţivotné prostredie uplynulo dlhšie časové obdobie a samotná činnosť, ktorá bola predmetom
posúdenia bola v modifkovaná.
Nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných
právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu
právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vţdy o metodologický
postup, v rámci ktorého nemá ţiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom
jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne
zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu. Pri výklade a aplikácii ustanovení právnych
predpisov je nepochybne treba vychádzať najprv z ich doslovného znenia. Súd však nie je
doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môţe, ba dokonca sa musí
od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, keď to zo závaţných
dôvodov vyţaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo poţiadavka ústavne súladného
výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy).
Samozrejme, ţe sa v takýchto prípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju
interpretáciu právnej normy musí zaloţiť na racionálnej argumentácii. V prípadoch nejasnosti
alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu (umoţňujúceho napr. viac verzií
interpretácie) alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného
ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, moţno uprednostniť výklad e ratione
legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych orgánov
zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy totiţ neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť
doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2
ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona
(nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 341/07 zo dňa 01.07.2008). Princíp spravodlivosti
a poţiadavka materiálnej ochrany práv sú podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej
ochrany (predovšetkým súdnej) v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu (nález Ústavného
súdu SR sp. zn. III. ÚS 72/2010 zo dňa 04.05.2010).
Posudzovanie vplyvov musí zahŕňať všetky vplyvy na ţivotné prostredie, ktoré z určitého
projektu a zo stavu dotknutého ţivotného prostredia vyplývajú k danému okamihu. Len zo
skutočnosti, ţe predmetom posúdenia je diaľnica a proces EIA bol tak uskutočnený pre celú
navrhovanú trasu, nemôţe viesť k takému výkladu § 65 ods. 5 zák. o EIA aký zaujali vo veci
konajúce orgány, a teda ţe konanie o povolení posudzovanej činnosti sa začalo v prejednávanej
veci v r. 1998, keď bolo vydané územné rozhodnutie o umiestnení stavby. Takýto výklad je
striktne formalistický, bez prihliadania k zmenám, ktoré od vydania tohto rozhodnutia nastali
(čo napokon vyplýva aj z obsahu návrhu na vydanie územného rozhodnutia). Rozhodnutie, ktoré
bolo výsledkom územného konania v r. 1998, nemoţno v súčasnosti pouţiť, diaľnica nebude
umiestňovaná na základe podmienok v ňom uvedených, a preto bolo napokon vydané napadnuté
rozhodnutie v „novom“ povoľovacom konaní.
Akceptovanie takejto interpretácie, bolo by to v rozpore s účelom a cieľom EIA, ako
vyplýva z § 2 zák. o EIA. Pokiaľ sa medzičasom zmenili environmentálne podmienky alebo sa
zmenil projekt takým spôsobom, ţe sú moţné iné významné vplyvy na ţivotné prostredie, je
potrebné sa zaoberať otázkou, či výsledky posúdenia vplyvov na ţivotné prostredie v roku 1998
v čase vydania „starého“ územného rozhodnutia stále vhodne reflektujú moţné významné vplyvy
na ţivotné prostredie (m. m. rozsudky Súdneho dvora C-201/02 bod 47, C-290/03 bod 47 a nasl.,
C-508/03 body 103 aţ 106).
Je tieţ dôleţité poukázať na prílohu 8 k zák. o EIA – Zoznam navrhovaných činností
podliehajúcich posudzovaniu ich vplyvu na ţivotné prostredie, ktorá pre diaľnice nestanovuje
prahové hodnoty, čo znamená, ţe z hľadiska posudzovania vplyvov na ţivotné prostredie, táto
činnosť bez ohľadu na jej rozsah, podlieha povinnému posudzovaniu.
Pre zistenie, či „staré“ záverečné stanovisko o EIA moţno pouţiť aj v konaní o vydanie
územného rozhodnutia alebo je potrebné proces EIA zopakovať, slúţi práve konanie podľa § 37
ods. 7 zák. o EIA, v rámci ktorého sa zisťuje, či proces EIA uţ v minulosti uskutočnený, ktorého
výsledkom je záverečné stanovisko moţno stále pouţiť, a to skúmaním, či došlo k podstatným
zmenám navrhovanej činnosti, podmienok v dotknutom území, k novým skutočnostiam
súvisiacim s vecným obsahom správy o hodnotení činnosti a k vývojom nových technológií na
realizáciu navrhovanej činnosti.
V súvislosti s vyjadrením Ministerstva ţivotného prostredia SR č. 4272/10-3.4/ml zo dňa
05.02.2010 ohľadne platnosti záverečného stanoviska EIA, najvyšší súd uvádza, ţe záverečné
stanovisko ako jeden z podkladov pre vydanie rozhodnutia pre povolenie činnosti, ktorá bola
predmetom posudzovania, nie je spôsobilým predmetom súdneho prieskumu v rámci
samostatného súdneho konania, a preto sa otázkou jeho platnosti bolo moţné zaoberať v tomto
konaní.
Pri posudzovaní navrhovanej činnosti sa jedná len o podklad pre ďalšie povoľovacie
konanie, na ktorého obsah je povoľujúci orgán povinný prihliadať, avšak nie je ním viazaný
a v prípade, ţe sa od jeho obsahu odchýli, je povinný svoj postup náleţite odôvodniť (uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sţp 7/2008, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sţz/1/2010).
Z uvedeného moţno vyvodiť, ţe ani uvedené vyjadrenie nemôţe byť pokladané za záväzné
stanovisko (osobitné predpisy ho ani za záväzné stanovisko neoznačujú).
Z protokolu o vykonaní štátnej expertízy č. 8/2008 na stavebný zámer verejnej práce
z mája 2008 vyplýva, ţe expertízne posúdenie technického riešenia verejnej práce poukázalo na
nedostatky návrhu, ktoré je potrebné prehodnotiť v konečnom riešení, „keď vedenie trasy v úseku
medzi km 17,000 až 19,000 (dva mostné objekty ponad rieku Kysuca, medzi ktorými je
umiestnený tunel Kysuca) nie je technicky vhodné“...a „odporúča sa prehodnotiť tunel Kysuca,
ktorý je netradične riešený a z riešenia vyplýva predpoklad hydraulických problémov pri
výstavbe a prevádzke, a preto najvyšší súd povaţoval tvrdenia ţalovaného pokiaľ šlo o zmenu
v povoľovanej činnosti, ţe tunel Kysuca bol predmetom posúdenia štátnej expertízy za
irelevantné.
Štátna expertíza sa zaoberala technickým posúdením navrhovaného riešenia, neboli
riešené vplyvy na ţivotné prostredie a v tejto časti napadnutého rozhodnutia sa tak ţalovaný
ţiadnym spôsobom nevysporiadal s námietkou ţalobcov ohľadne potreby nového EIA, resp.
pouţiteľnosti „starého“ záverečného stanoviska, pokiaľ ide o zmenu zapusteného variantu na
sypaný tunel. Aţ na pojednávaní nariadenom súdom prvého stupňa zástupca ţalovaného uviedol,
ţe túto zmenu nepovaţoval za tak závaţnú, aby musela byť dôsledkom nového procesu EIA,
ktorý dôvod však nebol obsahom odôvodnenia napadnutého rozhodnutia.
Pokiaľ pribratý účastník namietal v odvolaní uvádzanie nových skutočností, tento záver
povaţoval najvyšší súd za nedôvodný, keď namietaná neplatnosť záverečného stanoviska EIA,
je právnou podstatou prejednávanej veci a predmetom tvrdenej nezákonnosti napadnutého
správneho rozhodnutia, pričom na vyjadrenie ministerstva sa odvolávali správne orgány ako aj
súd prvého stupňa. Pokiaľ šlo o „novo“ uvádzané ustanovenia zák. o EIA, najvyšší súd odkazuje
na zásadu iura novit curia.
Na základe uvedených dôvodov najvyšší súd dospel k záveru, ţe napadnutý rozsudok
krajského súdu je potrebné zmeniť podľa § 250ja ods. 3 O. s. p., tak, ţe napadnuté rozhodnutie
ţalovaného č. A/2010/01335/KSÚ Ţilina/Pál zo dňa 10.08.2010 sa zrušuje z dôvodu nesprávneho
právneho posúdenia veci a z toho vyplývajúceho nedostatočne zisteného skutkového stavu
(§ 250j ods. 2 písm. a), c) O. s. p.) a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
V ďalšom konaní ţalovaný doplní podklady pre vydanie územného rozhodnutia
z hľadiska starostlivosti o ţivotné prostredie, v súlade s právnym názorom vysloveným najvyšším
súdom, ktorým je viazaný (§ 250j ods. 7 O. s. p.).
Ako obiter dictum najvyšší súd uvádza, ţe v priebehu súdneho konania (od 01.12.2011)
došlo k zmene aplikovaných ustanovení (§ 37, § 65 zák. o EIA), pričom z dôvodovej správy
k zák. č. 408/2011 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov
na ţivotné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
a o zmene a doplnení niektorých zákonov, vyplýva, ţe postup v prípade akejkoľvek zmeny
navrhovanej činnosti a strategického dokumentu je dostatočne zabezpečený v úprave podľa § 18.
O náhrade trov konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa ustanovenia
§ 250k ods. 1 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1, 2 O. s. p. a § 246c ods. 1 vety prvej O. s. p., tak, ţe
úspešným ţalobcom priznal ich náhradu spolu vo výške 952,63 € spočívajúcu v
- zaplatenom súdnom poplatku vo výške 66 €
- náhrade za úkony právnej pomoci vo výške podľa § 11 ods. 4 v spojení s § 13 ods. 2
vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za
poskytovanie právnych sluţieb v znení neskorších predpisov (ďalej v texte rozsudku len
„Vyhláška“), za rok 2010 vo výške 269,32 € (za kaţdého zastúpeného: prevzatie a príprava
zastúpenia, písomné podanie na súd vo veci samej – ţaloba /§ 14 ods. 1 písm. a), b) Vyhlášky/,
vo výške á 60,12 €/, reţijný paušál k dvom úkonom /§ 16 ods. 3 Vyhlášky/, vo výške á 7,21 €).
- náhrade za úkony právnej pomoci za rok 2011 vo výške 322,34 € (za kaţdého
zastúpeného: účasť na pojednávaní zo dňa 08.06.2011 vo výške 15,44 € /§ 14 ods. 5 písm. b)
Vyhlášky/, nakoľko pojednávanie bolo odročené bez prejednania veci, z dôvodu uplatnenia
námietky zaujatosti člena senátu právnou zástupkyňou ţalobcov, účasť na pojednávaní zo dňa
21.09.2011 vo výške 61,75 €, písomné podanie na súd vo veci samej – odvolanie vo výške 61,75
€, reţijný paušál k trom úkonom vo výške á 7,41 €).
- náhradu za stratu času vo výške 197,60 € (za 16 polhodín strávených cestou na
pojednávania zo dňa 08.06.2011, 21.09.2011 a späť, vo výške á 12,35 € /§ 17 ods. 1, 2
- cestovné náhrady vo výške 97,37 € (základná náhrada vo výške 65,88 € - 360km x
0,183 € podľa § 1 písm. b) opatrenia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR č. 632/2008
Z. z. o sumách základnej náhrady za pouţívanie cestných motorových vozidiel pri pracovných
cestách, cena za spotrebované pohonné hmoty za pojednávanie zo dňa 08.06.2011 vo výške
15,74 €, za pojednávanie zo dňa 21.09.2011 vo výške 15,75 €.
Nakoľko súdu neboli predloţené doklady o kúpe pohonnej látky v zmysle § 7 zák.
č. 283/2002 o cestovných náhradách, pri výpočte náhrady vychádzal z údajov Štatistického úradu
SR o priemerných týţdenných cenách pohonných látok v SR v roku 2011 zverejnených
na internetovej stránke úradu (http://portal.statistics.sk/showdoc.do?docid=30012)
za 23. a 38. týţdeň roku 2011.
Za účasť na pojednávaní zo dňa 21.09.2011 súd priznal náhradu vo výške 123,50 €
a reţijný paušál 14,82 €, keď v zmysle § 14 ods. 1 písm. c) Vyhlášky sa odmena poskytuje za
každé začaté dve hodiny bez ohľadu na počet týchto za sebou nadväzujúcich úkonov
vykonaných počas dvoch hodín, pričom zo zápisnice o pojednávaní (čl. 82) je zrejmé, ţe
pojednávať sa začalo o 10.35 a zápisnica bola skončená a podpísaná o 11.05, teda nebol dôvod
pre zvýšenie odmeny.
Súd nepriznal uplatnenú náhradu trov za 2 úkony právnej sluţby a k nim prislúchajúce
reţijné paušály (ďalšia porada s klientom zo dňa 07.06.2011 a 20.09.2011), keď ich poskytnutie
ani trvanie nebolo zo strany právnej zástupkyne ţalobcov ţiadnym spôsobom preukázané.
Ţalovaný je povinný náhradu trov konania podľa § 149 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 246c
ods. 1 O. s. p. uhradiť na bankový účet právnej zástupkyne ţalobcov, č. ú. X. vedený v T.,
v lehote uvedenej vo výroku tohto rozsudku.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu SR v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta
tretia zák. č. 757/2004 o súdoch o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 28.06.2012 JUDr. Eva Babiaková, CSc., v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Mária Kráľová