Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Sžp/27/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. Evy

Babiakovej CSc. a členov senátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej a Mgr. Petra Melichera, v právnej veci

ţalobcov: 1) I. A. S., 2) A. S., obaja O., K., obaja zast. Mgr. E.K., advokátkou so sídlom K., B.,

proti ţalovanému: Krajský stavebný úrad v Žiline, A. Kmeťa 17, Ţilina, za účasti pribratého

účastníka konania: Národná diaľničná spoločnosť, a.s., Mlynské Nivy 45, Bratislava, IČO

35 919 001, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č. A/2010/01335/KSÚ Ţilina/Pál

zo dňa 10.08.2010, o odvolaní ţalobcov proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline č. k.

– 86 zo dňa 21.09.2011, jednohlasne, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Ţiline, č. k.

-86 zo dňa 21.09.2011 m e n í tak, ţe napadnuté rozhodnutie ţalovaného

č. A/2010/01335/KSÚ Ţilina/Pál zo dňa 10.08.2010 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie

konanie.

Ţalovaný je povinný nahradiť ţalobcom trovy konania vo výške 952,63 € k rukám ich

právnej zástupkyne Mgr. Evy Kováčechovej, v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

O d ô v o d n e n i e :

I. Konanie pred súdom prvého stupňa

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Ţiline zamietol ako nedôvodnú v zmysle § 250j

ods. 1 v znení neskorších predpisov (ďalej

v texte rozsudku len „“) ţalobu, ktorou sa ţalobcovia domáhali preskúmania zákonnosti

ţalovaného označeného v záhlaví, ktorým potvrdil rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa,

Mesta Ţilina, Spoločný stavebný úrad v Ţiline, č. 2008/C-7489/Hl zo dňa 05.02.2010, ktorým

bolo rozhodnuté o umiestnení stavby „Diaľnica D3 Ţilina (Brodno) – Kysucké Nové Mesto“.

Krajský súd uviedol, ţe o územnom plánovaní a stavebnom poriadku

v znení neskorších predpisov (ďalej v texte rozsudku len „Stavebný zákon“) v § 36 ods. 1 a 2

vyjadruje tzv. koncentračnú zásadu. Oznámenie o začatí konania musí mať písomnú formu

a zároveň musí obsahovať upozornenie tak pre účastníkov konania, ako aj pre dotknuté organy.

Koncentračná zásada konania v Stavebnom zákone, na rozdiel od Správneho poriadku, kde je

moţné aţ do vydania rozhodnutia predkladať stanoviská a pripomienky, znamená, ţe na neskôr,

teda po lehote stanovenej v zmysle § 36 ods. 1 Stavebného zákona, uplatnené námietky

a pripomienky uţ stavebný úrad nemôţe prihliadnuť. Rovnako aj v § 36 ods. 2 Stavebného

zákona, kde sa upúšťa od ústneho pojednávania, je stanovená lehota 7 pracovných dní a na po

tejto lehote podané námietky a pripomienky uţ stavebný úrad nemôţe prihliadnuť. Účelom

zavedenia koncentračnej zásady v územnom konaní bolo bezpochyby stanoviť určité limity

a zamedziť neustálemu generovaniu nových námietok, ktoré by vo svojom dôsledku mohli

celkom zabrániť akejkoľvek stavebnej činnosti. Z koncentračnej zásady vyplýva, ţe v konaní

o umiestnení a povolení stavby musí byť všetok skutkový materiál, závaţný pre rozhodnutie,

zistený pri ústnom pojednávaní spojenom s miestnym zisťovaním a stavebný úrad môţe

prihliadnuť len k tým skutkovým okolnostiam, ktoré boli stavebným úradom zistené a k tým

námietkam účastníkov, ktoré boli pri ústnom pojednávaní, resp. v lehote určenej stavebným

úradom uplatnené.

Krajský súd poukázal na skutočnosť, ţe v oznámení o začatí konania zo dňa 02.05.2008

č. 749b/2008/MsU-OSPuPa zo strany prvostupňového správneho orgánu bolo dané riadne

poučenie pre účastníkov územného konania, ţe svoje pripomienky a námietky môţu k návrhu

uplatniť najneskôr na ústnom konaní dňa 02.06.2008, inak k nim nebude prihliadnuté. Na ústnom

konaní dňa 02.06.2008 ţalobcovia uplatnili námietky, ktoré súviseli s čerpacou stanicou PHM,

ktorá je v ich vlastníctve resp. prevádzke a vzťahovali sa k premiestneniu čerpacej stanice,

v širšom zmysle namietali zásahu do ich vlastníckeho práva. Zo zápisnice z ústneho pojednávania

je zrejmé, ţe iné skutočnosti, v súvislosti s územným konaním, teda tie ktoré boli namietané

v podanom odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu a aj vo vzťahu k podanej ţalobe,

namietané neboli, ţalobcovia porušenie svojich práv vo vzťahu k priaznivému ţivotnému

prostrediu, vrátane platnosti záverečného stanoviska EIA za dňa 27.07.1998, nenamietali. Tieto

uplatnili ţalobcovia aţ v podanom odvolaní za dňa 08.03.2010 vo vzťahu k prvostupňovému

rozhodnutiu. Ţalovaný aj napriek koncentračnej zásade sa nimi zaoberal, pričom podľa názoru

krajského súdu, tak spravil nad rámec daného riešenia práve s poukazom na § 36 resp. § 42 ods. 4

Stavebného zákona, podľa ktorého sa v odvolacom konaní neprihliada na námietky

a pripomienky, ktoré neboli uplatnené v prvostupňovom konaní v určenej lehote, hoci uplatnené

mohli byť. Ţalobcovia mali moţnosť takéto námietky vzniesť v rámci prvostupňového konania

na predmetnom ústnom konaní dňa 02.06.2008, na ktorom sa ţalobca v rade 1) osobne zúčastnil.

Ďalej krajský súd zdôraznil, ţe ţalobcovia mali právo resp. moţnosť ďalšie námietky

vzniesť aj v súvislosti s oznámením prvostupňového správneho orgánu za dňa 01.07.2009

č. 7489/2008/MSU-OSP/Pav v súvislosti s oboznámením účastníkov konania o zmene napojenia

Kysuckého Nového Mesta a priľahlých obcí na diaľnicu D3 – pokračovanie v územnom konaní,

ktoré bolo oznámené formou verejnej vyhlášky na úradnej tabuli obce Radoľa, teda podľa § 26

ods. 2 Správneho poriadku platila fikcia doručenia dňa 21.07.2009, kde zároveň boli účastníci

konania a dotknuté orgány poučení, ţe v lehote 7 dní od doručenia mohli resp. mali právo

nahliadnuť do príslušnej spisovej dokumentácie a mali právo vzniesť pripomienky a námietky

s poučením, ţe po stanovenej lehote sa na ne uţ neprihliadne.

Ohľadne otázky platnosti záverečného stanoviska EIA sa krajský súd stotoţnil s názorom

ţalovaného, podporeného vyjadrením Ministerstva ţivotného prostredia SR č. 4272/10-3.4/ml.

zo dňa 05.02.2010, ţe povoľovací proces začal v období do troch rokov od vydania záverečného

stanoviska, toto stanovisko je platné a nevyţaduje sa jeho predĺţenie. Navrhovaná činnosť –

Diaľnica D18, teraz kratší úsek s preznačením D3 – Ţilina (Brodno) – Kysucké Nové Mesto, bola

posúdená v roku 1998 podľa o posudzovaní vplyvov na ţivotné prostredie

v znení neskorších predpisov, pričom zmena dĺţky jeho platnosti nastala podľa § 37 ods. 6 zák.

Konanie vo veci sa začalo v r. 1998, kedy bolo vydané aj územné rozhodnutie

č. 98/03789/OÚ-OdŢP-Mt zo dňa 15.12.1998, pričom začatie konania platí pre celý posudzovaný

úsek. Pre stavebný úrad ako aj pre ţalovaného, bolo vyjadrenie ministerstva ţivotného prostredia

záväzným v zmysle § 140b ods. 1 Stavebného poriadku, nie je moţné spochybňovať platnosť

záverečného stanoviska.

Krajský súd súladne so ţalovaným uviedol, ţe ţalobcovia sa k navrhovanej činnosti mohli

vyjadriť a vzniesť tak svoje pripomienky a námietky aj na verejnom prerokovaní správy pre obec

Radoľa a Povina, ktoré sa konalo v Radoli dňa 20.01.1998 a so záverečným stanoviskom sa

oboznámiť pri jeho zverejnení obcou. V čase posudzovania vplyvu navrhovanej činnosti na

ţivotné prostredie prvostupňový správny orgán ani ţalovaný nekonali, do procesu posudzovania

nezasahovali, a preto nemohli zasiahnuť ani do práv ţalobcov tak, ako to uviedli v ţalobe.

V súvislosti s námietkou nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, ohľadne

realizácie variantu I. na úkor variantu C, krajský súd uviedol, ţe ţalovaný posudzoval variant I.,

ktorý obsahoval podaný návrh. Rovnako bol tento variant aj predmetom posúdenia štátnej

expertízy č. 8/2008, z ktorej jednoznačne vyplynulo, ministerstvo výstavby a regionálneho

rozvoja posúdilo stavbu aj z hľadiska súladu so Záverečným stanoviskom, pričom nebol zistený

nesúlad.

O trovách konania rozhodol krajský súd v zmysle tak, ţe neúspešným

ţalobcom ich náhradu nepriznal.

II. Odvolacie dôvody a stanoviská účastníkov

Proti predmetnému rozsudku podali ţalobcovia v zákonnej lehote dňa 21.10.2011

odvolanie domáhajúc sa jeho zmeny tak, ţe odvolací súd zruší napadnuté správne rozhodnutie

ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vec vráti ţalovanému na ďalšie konanie.

Zároveň si uplatnili náhradu trov konania.

Uviedli, ţe s podstatou ich námietok sa krajský súd vysporiadal len okrajovo a povrchne,

a preto zotrvávajú na námietkach, ako boli vznesené v ţalobe.

Poukázali, ţe skúmanie podkladov a stanovísk od dotknutých orgánov je primárnou

úlohou stavebného úradu a nemôţe ju prenášať na účastníkov konania. Stavebný úrad z úradnej

moci skúma stanoviská dotknutých orgánov, pričom je povinný zabezpečiť ich vzájomný súlad.

Nezávisle potom posúdi aj vyjadrenia a námietky účastníkov konania. Záverečné stanovisko je

záväzným stanoviskom v zmysle § 140b v spojení s §126 Stavebného zákona a je povinnosťou

stavebného úradu sa s týmto stanoviskom zaoberať, bez ohľadu na to, či to niektorý s účastníkov

namietne alebo nie. Interpretácia krajského súdu prenáša povinnosti stavebného úradu na

účastníkov a jej prijatím by mohlo dôjsť k situácii, ţe ak nik z účastníkov neodhalí nezákonnosť

niektorého zo záväzných podkladov, stavebný úrad by sa ňou zaoberať nemusel, pretoţe nebola

namietaná najneskôr na ústnom konaní. Takýto výklad ignoruje povinnosti správnych orgánov

v územnom konaní a prenáša na účastníkov také povinnosti, ktoré im zo zákona nevyplývajú.

Ţalobcovia tieţ uviedli, ţe vyjadrenie ministerstva ţivotného prostredia k platnosti

záverečného stanoviska nemoţno povaţovať za záväzné stanovisko v zmysle Stavebného zákona.

Ak by platila táto premisa, znamenalo by to, ţe záverečné stanovisko a proces EIA je absolútne

nepreskúmateľný, a to bez ohľadu na jeho význam pre ďalšie povoľovanie konania. Navrhovateľ

/územného konania/, ako aj správne orgány a súd tvrdia, ţe záverečné stanovisko z roku 1998

je dostatočným a zákonným podkladom je vydanie územného rozhodnutia v roku 2010, ale

zároveň sa stotoţňujú s tvrdením navrhovateľa /územného konania/, ţe vzhľadom na veľký

časový odstup treba prehodnotiť také podstatné faktory (znovu overiť inţinierske siete v teréne

a iné investície, ktoré sa mohli vybudovať alebo zmeniť, ceny, legislatíva, technické normy,

smernice, presun kompetencií, transformácia dotknutých organizácií), ţe nestačí len zmeniť

pôvodné územné rozhodnutie z roku 1998, ale je potrebné vydať úplne nové územné rozhodnutie.

Ak je dostatočným podkladom záverečné stanovisko z roku 1998, nie je zrejmé, prečo

dostatočným podkladom nie je aj územné rozhodnutie z tohto obdobia. Na základe takejto

interpretácie bude moţné vydať ďalšie územné rozhodnutie v budúcnosti, bez ohľadu na to,

koľko reálne uplynie času. Ani v súčasnosti nie je garantované, ţe navrhovateľ /územného

konania/ predmetnú cestu skutočne postaví a takýto výklad mu umoţňuje, aby o vydanie nového

územného rozhodnutia na základe záverečného stanoviska z roku 1998 poţiadal opakovane

kedykoľvek v budúcnosti.

Záverečné stanovisko z roku 1998, ktorého platnosť nebola predĺţená, nie je moţné

pouţiť ako podklad pre územné rozhodnutie v roku 2010, opačná interpretácia je obchádzaním

zmyslu zák. o EIA. Je právne bezvýznamná skutočnosť, ţe v roku 1998 bolo na základe tohto

záverečného stanoviska vydané územné rozhodnutie, toto je natoľko neaktuálne, ţe to

konštatoval aj navrhovateľ /územného konania/, a preto inicioval vydanie nového územného

rozhodnutia.

K podanému odvolaniu sa písomným podaním zo dňa 10.11.2011 vyjadril ţalovaný tak,

ţe napadnutý rozsudok krajského súdu navrhol potvrdiť.

Uviedol, ţe v dostatočnom rozsahu sa vyjadril uţ k podanej ţalobe a na obsahu tohto

vyjadrenia zotrváva aj v súvislosti s podaným odvolaním.

K odvolaniu sa písomným podaním zo dňa 14.11.2011 vyjadril aj do konania pribratý

účastník tak, ţe sa stotoţňuje s právnym názorom vyjadreným v napadnutom rozsudku krajského

súdu.

Uviedol, ţe na územné konanie je nutné aplikovať koncentračnú zásadu, a teda námietky

uplatnené ţalobcami v odvolacom konaní boli absolútne neprípustné, keďţe neboli namietané

v prvostupňovom konaní pred stavebným úradom. Správne konanie je vybudované na určitých

právnych postulátoch, ktoré sú označované ako procesné zásady. Nie sú len kategóriou právnej

teórie, ale ich premietnutie do zákona z nich vytvorilo záväzné pravidlá správania sa.

Účastník konania záverom poukázal, ţe ţalobcovia spochybňovaním vyjadrenia

ministerstva ţivotného prostredia k platnosti záverečného stanoviska ako aj uvádzaním

ustanovení aţ , predkladajú súdu nové skutočnosti, ktoré neboli

v prechádzajúcom konaní nijakým spôsobom napadnuté, a teda v tejto časti na túto novú

skutočnosť nemoţno prihliadať.

III. Právne posúdenie veci odvolacím súdom

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( v spojení

s vety prvej ) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu

predchádzalo a dospel k záveru, ţe odvolanie ţalobcov je dôvodné.

Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ), s tým, ţe deň

vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na

internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk.

Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 28.06.2012 ( a ).

Podľa v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb

alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia

vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú

oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môţu byť práva,

právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo

dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť.

Podľa , pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd

rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia.

Podľa § 35 ods. 1 Stavebného zákona, územné konanie sa začína na písomný návrh

účastníka, z podnetu stavebného úradu alebo iného orgánu štátnej správy. Návrh sa doloţí

dokumentáciou ustanovenou vykonávacími predpismi k tomuto zákonu spracovanou oprávnenou

osobou (§ 45 ods. 4), a dokladmi ustanovenými osobitnými predpismi. V návrhu sa uvedie

zoznam právnických osôb a fyzických osôb, ktoré prichádzajú do úvahy ako účastníci konania

a sú navrhovateľovi známi.

Podľa § 35 ods. 2 Stavebného zákona, ak predloţený návrh neposkytuje dostatočný

podklad pre posúdenie umiestnenia navrhovanej stavby alebo iného opatrenia v území (§ 32),

najmä vplyvov na ţivotné prostredie, vyzve stavebný úrad navrhovateľa, aby návrh v primeranej

lehote doplnil potrebnými údajmi alebo podkladmi, a upozorní ho, ţe inak územné konanie

zastaví. Ak navrhovateľ nedoplní návrh na vydanie územného rozhodnutia poţadovaným

spôsobom v určenej lehote, stavebný úrad územné konanie zastaví.

Podľa § 36 ods. 1 Stavebného zákona, stavebný úrad oznámi začatie územného konania

dotknutým orgánom a všetkým známym účastníkom a nariadi ústne pojednávanie spojené

spravidla s miestnym zisťovaním. Súčasne upozorní účastníkov, ţe svoje námietky

a pripomienky môţu uplatniť najneskoršie pri ústnom pojednávaní, inak ţe sa na ne neprihliadne.

Stavebný úrad oznámi začatie územného konania do 7 dní odo dňa, keď je ţiadosť o územné

rozhodnutie úplná.

Podľa § 37 ods. 2 Stavebného zákona, stavebný úrad v územnom konaní posúdi návrh

predovšetkým z hľadiska starostlivosti o ţivotné prostredie a potrieb poţadovaného opatrenia

v území a jeho dôsledkov; preskúma návrh a jeho súlad s podkladmi podľa odseku 1

a predchádzajúcimi rozhodnutiami o území, posúdi, či vyhovuje všeobecným technickým

poţiadavkám na výstavbu a všeobecne technickým poţiadavkám na stavby uţívané osobami

s obmedzenou schopnosťou pohybu, prípadne predpisom, ktoré ustanovujú hygienické,

protipoţiarne podmienky, podmienky bezpečnosti práce a technických zariadení, dopravné

podmienky, podmienky ochrany prírody, starostlivosti o kultúrne pamiatky, ochrany

poľnohospodárskeho pôdneho fondu, lesného pôdneho fondu a pod., pokiaľ posúdenie nepatrí

iným orgánom.

Podľa § 37 ods. 4 Stavebného zákona, ak stavebný úrad po posúdení návrhu podľa

odsekov 1 aţ 3 zistí, ţe návrh alebo predloţená dokumentácia nie je v súlade s podkladmi podľa

odseku 1, s predchádzajúcimi územnými rozhodnutiami, so všeobecnými technickými

poţiadavkami alebo s predpismi uvedenými v odseku 2, návrh zamietne.

Podľa § 42 ods. 4 Stavebného zákona, v odvolacom konaní sa neprihliada na námietky

a pripomienky, ktoré neboli uplatnené v prvostupňovom konaní v určenej lehote, hoci uplatnené

mohli byť. Stavebný úrad je povinný účastníkov konania na to upozorniť v oznámení o začatí

územného konania.

Podľa § 140 Stavebného zákona, ak nie je výslovne ustanovené inak, vzťahujú sa na

konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní.

Podľa § 3 ods. 1 Správneho poriadku, správne orgány postupujú v konaní v súlade

so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva

a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyţadovať plnenie ich povinností.

Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku, rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo

spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo

zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.

Podľa o posudzovaní vplyvov na ţivotné prostredie a o zmene

a doplnení niektorých ktorým sa mení a dopĺňa zákon

č. o posudzovaní vplyvov na ţivotné prostredie a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, účinného v čase

vydania napadnutého rozhodnutia (ďalej v texte rozsudku len „zák. o EIA), účelom zákona je

najmä

a) zabezpečiť vysokú úroveň ochrany ţivotného prostredia a prispieť k integrácii

environmentálnych aspektov do prípravy a schvaľovania strategických dokumentov so zreteľom

na podporu trvalo udrţateľného rozvoja,

b) zistiť, opísať a vyhodnotiť priame a nepriame vplyvy navrhovaného strategického

dokumentu a navrhovanej činnosti na ţivotné prostredie,

c) objasniť a porovnať výhody a nevýhody návrhu strategického dokumentu

a navrhovanej činnosti vrátane ich variantov a to aj v porovnaní s nulovým variantom,

d) určiť opatrenia, ktoré zabránia znečisťovaniu ţivotného prostredia, zmiernia

znečisťovanie ţivotného prostredia alebo zabránia poškodzovaniu ţivotného prostredia,

e) získať odborný podklad na schválenie strategického dokumentu a na vydanie

rozhodnutia o povolení činnosti podľa osobitných predpisov.

Podľa § 65 ods. 5 zák. o EIA, ak bolo záverečné stanovisko vydané pred 1. februárom

2006 a nebolo začaté konanie o povolení posudzovanej činnosti podľa osobitných predpisov, je

potrebné poţiadať ministerstvo o predĺţenie jeho platnosti podľa § 37 ods. 7.

Podľa § 37 ods. 7 zák. o EIA, platnosť záverečného stanoviska k činnosti môţe byť na

ţiadosť navrhovateľa predĺţená o ďalšie dva roky, a to i opakovane, ak navrhovateľ písomne

preukáţe, ţe nedošlo k podstatným zmenám navrhovanej činnosti, podmienok v dotknutom

území, k novým skutočnostiam súvisiacim s vecným obsahom správy o hodnotení činnosti

a k vývojom nových technológií na realizáciu navrhovanej činnosti. O predĺţení platnosti

záverečného stanoviska k činnosti rozhodne príslušný orgán.

Nakoľko krajský súd podrobne opísal priebeh konania pred správnymi orgánmi, najvyšší

súd z dôvodu hospodárnosti len poukazuje na tieto účastníkom konania uţ známe okolnosti, tak

ako boli uvedené v odôvodnení napadnutého rozsudku.

S ohľadom na obsah odvolacích námietok sa najvyšší súd primárne zaoberal aplikáciou

koncentračnej zásady v konaní o umiestnení stavby.

Zásada koncentrácie vymedzuje, limituje určité úkony do konkrétnej fázy konania,

v konaní o umiestnenie stavby je takouto hraničnou lehotou ústne pojednávanie, na ktorom

najneskôr môţu účastníci konania uplatniť svoje námietky a pripomienky. V podstate je táto

zásada opakom zásady jednotnosti konania, ktorá vyjadruje, ţe účastníci majú právo navrhovať

dôkazy a realizovať procesné návrhy a oprávnenia po celú dobu konania, vrátane odvolacieho

konania. Uplatnenie koncentračnej zásady však stavebný úrad nezbavuje povinnosti postupovať

v konaní v zmysle zásady zákonnosti vyjadrenej v § 3 ods. 1 Správneho poriadku.

Námietky ţalobcov smerovali k otázke zákonnosti napadnutého rozhodnutia, keď

spochybňovali zákonnosť jedného z podkladov, na základe ktorého bolo toto rozhodnutie vydané.

Stavebný úrad v konaní o umiestnení stavby nie je orgánom, ktorému náleţí len

zhromaţdenie predloţených dokladov a mechanické zachytenie ich obsahu vo vydávanom

rozhodnutí. Stavebnému úradu patrí povinnosť v zmysle § 37 Stavebného zákona posúdiť

a vyhodnotiť, okrem iného aj súlad predloţených podkladov s právnymi predpismi, na ochrane

ktorých je verejný záujem (a to bez ohľadu na vznesenie námietky).

Stavebný úrad je v konaní garantom zákonnosti, keď aj s odkazom na čl. 1 ods. 1, čl. 2

ods. 2 SR, jedným zo znakov právneho štátu je taká činnosť orgánov verejnej správy,

ktorá je v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, pričom na ochrane

a presadzovaní zákonnosti je verejný záujem. Preto v odvolacom konaní je odvolací orgán

povinný sa vysporiadať s námietkami účastníka konania o umiestnení stavby, obsahom ktorých

sú tvrdenia o porušení ustanovení hmotného alebo procesného práva (rovnako nález Ústavného

súdu SR – 131 zo dňa 27.05.2010).

Pre úplnosť je potrebné dodať, ţe ak sa ţalovaný v odvolacom konaní zaoberal

námietkami uplatnenými ţalobcami týkajúcimi sa porušenia ustanovení právnych predpisov,

(teda de facto neaplikoval koncentračnú zásadu), najvyšší súd nepovaţoval toto posúdenie, na

rozdiel od krajského súdu, za postup nad rámec zákonnej povinnosti.

Účelom posudzovania vplyvov na ţivotné prostredie, je zistiť, opísať a vyhodnotiť priame

a nepriame vplyvy navrhovanej činnosti na ţivotné prostredie.

Stavba diaľnic je nepochybne činnosťou, ktorá má na ţivotné prostredie, nielen počas

výstavby, ale aj samotnej prevádzky signifikantný vplyv. Posúdenie vplyvov diaľnice, tak ako

bolo uskutočnené počas účinnosti o posudzovaní vplyvov na ţivotné prostredie,

teda ţe celá stavba bola posúdená ako jeden celok a následne sú jednotlivé úseky predmetom

schvaľovania v oddelených konaniach, je plne v súlade s cieľmi posudzovania vplyvov na

ţivotné prostredie, kedy je nutné posudzovať všetky aspekty navrhovanej činnosti v celosti, a to

aj v súvislosti s judikatúrou Súdneho dvora (C-227/01, C-142/07).

Nemoţno však nepoukázať na skutočnosť, ţe od posúdenia vplyvov navrhovanej činnosti

na ţivotné prostredie uplynulo dlhšie časové obdobie a samotná činnosť, ktorá bola predmetom

posúdenia bola v modifkovaná.

Nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných

právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu

právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vţdy o metodologický

postup, v rámci ktorého nemá ţiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom

jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne

zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu. Pri výklade a aplikácii ustanovení právnych

predpisov je nepochybne treba vychádzať najprv z ich doslovného znenia. Súd však nie je

doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môţe, ba dokonca sa musí

od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, keď to zo závaţných

dôvodov vyţaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo poţiadavka ústavne súladného

výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov ( ).

Samozrejme, ţe sa v takýchto prípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju

interpretáciu právnej normy musí zaloţiť na racionálnej argumentácii. V prípadoch nejasnosti

alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu (umoţňujúceho napr. viac verzií

interpretácie) alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného

ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, moţno uprednostniť výklad e ratione

legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych orgánov

zákonom v zmysle totiţ neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť

doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2

nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona

(nález Ústavného súdu SR sp. zn. zo dňa 01.07.2008). Princíp spravodlivosti

a poţiadavka materiálnej ochrany práv sú podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej

ochrany (predovšetkým súdnej) v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu (nález Ústavného

súdu SR sp. zn. zo dňa 04.05.2010).

Posudzovanie vplyvov musí zahŕňať všetky vplyvy na ţivotné prostredie, ktoré z určitého

projektu a zo stavu dotknutého ţivotného prostredia vyplývajú k danému okamihu. Len zo

skutočnosti, ţe predmetom posúdenia je diaľnica a proces EIA bol tak uskutočnený pre celú

navrhovanú trasu, nemôţe viesť k takému výkladu § 65 ods. 5 zák. o EIA aký zaujali vo veci

konajúce orgány, a teda ţe konanie o povolení posudzovanej činnosti sa začalo v prejednávanej

veci v r. 1998, keď bolo vydané územné rozhodnutie o umiestnení stavby. Takýto výklad je

striktne formalistický, bez prihliadania k zmenám, ktoré od vydania tohto rozhodnutia nastali

(čo napokon vyplýva aj z obsahu návrhu na vydanie územného rozhodnutia). Rozhodnutie, ktoré

bolo výsledkom územného konania v r. 1998, nemoţno v súčasnosti pouţiť, diaľnica nebude

umiestňovaná na základe podmienok v ňom uvedených, a preto bolo napokon vydané napadnuté

rozhodnutie v „novom“ povoľovacom konaní.

Akceptovanie takejto interpretácie, bolo by to v rozpore s účelom a cieľom EIA, ako

vyplýva z § 2 zák. o EIA. Pokiaľ sa medzičasom zmenili environmentálne podmienky alebo sa

zmenil projekt takým spôsobom, ţe sú moţné iné významné vplyvy na ţivotné prostredie, je

potrebné sa zaoberať otázkou, či výsledky posúdenia vplyvov na ţivotné prostredie v roku 1998

v čase vydania „starého“ územného rozhodnutia stále vhodne reflektujú moţné významné vplyvy

na ţivotné prostredie (m. m. rozsudky Súdneho dvora C-201/02 bod 47, C-290/03 bod 47 a nasl.,

C-508/03 body 103 aţ 106).

Je tieţ dôleţité poukázať na prílohu 8 k zák. o EIA – Zoznam navrhovaných činností

podliehajúcich posudzovaniu ich vplyvu na ţivotné prostredie, ktorá pre diaľnice nestanovuje

prahové hodnoty, čo znamená, ţe z hľadiska posudzovania vplyvov na ţivotné prostredie, táto

činnosť bez ohľadu na jej rozsah, podlieha povinnému posudzovaniu.

Pre zistenie, či „staré“ záverečné stanovisko o EIA moţno pouţiť aj v konaní o vydanie

územného rozhodnutia alebo je potrebné proces EIA zopakovať, slúţi práve konanie podľa § 37

ods. 7 zák. o EIA, v rámci ktorého sa zisťuje, či proces EIA uţ v minulosti uskutočnený, ktorého

výsledkom je záverečné stanovisko moţno stále pouţiť, a to skúmaním, či došlo k podstatným

zmenám navrhovanej činnosti, podmienok v dotknutom území, k novým skutočnostiam

súvisiacim s vecným obsahom správy o hodnotení činnosti a k vývojom nových technológií na

realizáciu navrhovanej činnosti.

V súvislosti s vyjadrením Ministerstva ţivotného prostredia SR č. 4272/10-3.4/ml zo dňa

05.02.2010 ohľadne platnosti záverečného stanoviska EIA, najvyšší súd uvádza, ţe záverečné

stanovisko ako jeden z podkladov pre vydanie rozhodnutia pre povolenie činnosti, ktorá bola

predmetom posudzovania, nie je spôsobilým predmetom súdneho prieskumu v rámci

samostatného súdneho konania, a preto sa otázkou jeho platnosti bolo moţné zaoberať v tomto

konaní.

Pri posudzovaní navrhovanej činnosti sa jedná len o podklad pre ďalšie povoľovacie

konanie, na ktorého obsah je povoľujúci orgán povinný prihliadať, avšak nie je ním viazaný

a v prípade, ţe sa od jeho obsahu odchýli, je povinný svoj postup náleţite odôvodniť (uznesenie

Najvyššieho súdu SR sp. zn. , rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. ).

Z uvedeného moţno vyvodiť, ţe ani uvedené vyjadrenie nemôţe byť pokladané za záväzné

stanovisko (osobitné predpisy ho ani za záväzné stanovisko neoznačujú).

Z protokolu o vykonaní štátnej expertízy č. 8/2008 na stavebný zámer verejnej práce

z mája 2008 vyplýva, ţe expertízne posúdenie technického riešenia verejnej práce poukázalo na

nedostatky návrhu, ktoré je potrebné prehodnotiť v konečnom riešení, „keď vedenie trasy v úseku

medzi km 17,000 až 19,000 (dva mostné objekty ponad rieku Kysuca, medzi ktorými je

umiestnený tunel Kysuca) nie je technicky vhodné“...a „odporúča sa prehodnotiť tunel Kysuca,

ktorý je netradične riešený a z riešenia vyplýva predpoklad hydraulických problémov pri

výstavbe a prevádzke, a preto najvyšší súd povaţoval tvrdenia ţalovaného pokiaľ šlo o zmenu

v povoľovanej činnosti, ţe tunel Kysuca bol predmetom posúdenia štátnej expertízy za

irelevantné.

Štátna expertíza sa zaoberala technickým posúdením navrhovaného riešenia, neboli

riešené vplyvy na ţivotné prostredie a v tejto časti napadnutého rozhodnutia sa tak ţalovaný

ţiadnym spôsobom nevysporiadal s námietkou ţalobcov ohľadne potreby nového EIA, resp.

pouţiteľnosti „starého“ záverečného stanoviska, pokiaľ ide o zmenu zapusteného variantu na

sypaný tunel. Aţ na pojednávaní nariadenom súdom prvého stupňa zástupca ţalovaného uviedol,

ţe túto zmenu nepovaţoval za tak závaţnú, aby musela byť dôsledkom nového procesu EIA,

ktorý dôvod však nebol obsahom odôvodnenia napadnutého rozhodnutia.

Pokiaľ pribratý účastník namietal v odvolaní uvádzanie nových skutočností, tento záver

povaţoval najvyšší súd za nedôvodný, keď namietaná neplatnosť záverečného stanoviska EIA,

je právnou podstatou prejednávanej veci a predmetom tvrdenej nezákonnosti napadnutého

správneho rozhodnutia, pričom na vyjadrenie ministerstva sa odvolávali správne orgány ako aj

súd prvého stupňa. Pokiaľ šlo o „novo“ uvádzané ustanovenia zák. o EIA, najvyšší súd odkazuje

na zásadu iura novit curia.

Na základe uvedených dôvodov najvyšší súd dospel k záveru, ţe napadnutý rozsudok

krajského súdu je potrebné zmeniť podľa , tak, ţe napadnuté rozhodnutie

ţalovaného č. A/2010/01335/KSÚ Ţilina/Pál zo dňa 10.08.2010 sa zrušuje z dôvodu nesprávneho

právneho posúdenia veci a z toho vyplývajúceho nedostatočne zisteného skutkového stavu

(, ) a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

V ďalšom konaní ţalovaný doplní podklady pre vydanie územného rozhodnutia

z hľadiska starostlivosti o ţivotné prostredie, v súlade s právnym názorom vysloveným najvyšším

súdom, ktorým je viazaný ( ).

Ako obiter dictum najvyšší súd uvádza, ţe v priebehu súdneho konania (od 01.12.2011)

došlo k zmene aplikovaných ustanovení (§ 37, § 65 zák. o EIA), pričom z dôvodovej správy

k ktorým sa mení a dopĺňa o posudzovaní vplyvov

na ţivotné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

a o zmene a doplnení niektorých zákonov, vyplýva, ţe postup v prípade akejkoľvek zmeny

navrhovanej činnosti a strategického dokumentu je dostatočne zabezpečený v úprave podľa § 18.

O náhrade trov konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa ustanovenia

v spojení s , a vety prvej , tak, ţe

úspešným ţalobcom priznal ich náhradu spolu vo výške 952,63 € spočívajúcu v

- zaplatenom súdnom poplatku vo výške 66 €

- náhrade za úkony právnej pomoci vo výške podľa § 11 ods. 4 v spojení s § 13 ods. 2

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. o odmenách a náhradách advokátov za

poskytovanie právnych sluţieb v znení neskorších predpisov (ďalej v texte rozsudku len

„Vyhláška“), za rok 2010 vo výške 269,32 € (za kaţdého zastúpeného: prevzatie a príprava

zastúpenia, písomné podanie na súd vo veci samej – ţaloba /§ 14 ods. 1 písm. a), b) Vyhlášky/,

vo výške á 60,12 €/, reţijný paušál k dvom úkonom /§ 16 ods. 3 , vo výške á 7,21 €).

- náhrade za úkony právnej pomoci za rok 2011 vo výške 322,34 € (za kaţdého

zastúpeného: účasť na pojednávaní zo dňa 08.06.2011 vo výške 15,44 € /§ 14 ods. 5 písm. b)

, nakoľko pojednávanie bolo odročené bez prejednania veci, z dôvodu uplatnenia

námietky zaujatosti člena senátu právnou zástupkyňou ţalobcov, účasť na pojednávaní zo dňa

21.09.2011 vo výške 61,75 €, písomné podanie na súd vo veci samej – odvolanie vo výške 61,75

€, reţijný paušál k trom úkonom vo výške á 7,41 €).

- náhradu za stratu času vo výške 197,60 € (za 16 polhodín strávených cestou na

pojednávania zo dňa 08.06.2011, 21.09.2011 a späť, vo výške á 12,35 € /§ 17 ods. 1, 2

).

- cestovné náhrady vo výške 97,37 € (základná náhrada vo výške 65,88 € - 360km x

0,183 € podľa § 1 písm. b) opatrenia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR č. 632/2008

Z. z. o sumách základnej náhrady za pouţívanie cestných motorových vozidiel pri pracovných

cestách, cena za spotrebované pohonné hmoty za pojednávanie zo dňa 08.06.2011 vo výške

15,74 €, za pojednávanie zo dňa 21.09.2011 vo výške 15,75 €.

Nakoľko súdu neboli predloţené doklady o kúpe pohonnej látky v zmysle § 7 zák.

č. 283/2002 o cestovných náhradách, pri výpočte náhrady vychádzal z údajov Štatistického úradu

SR o priemerných týţdenných cenách pohonných látok v SR v roku 2011 zverejnených

na internetovej stránke úradu (http://portal.statistics.sk/showdoc.do?docid=30012)

za 23. a 38. týţdeň roku 2011.

Za účasť na pojednávaní zo dňa 21.09.2011 súd priznal náhradu vo výške 123,50 €

a reţijný paušál 14,82 €, keď v zmysle § 14 ods. 1 písm. c) Vyhlášky sa odmena poskytuje za

každé začaté dve hodiny bez ohľadu na počet týchto za sebou nadväzujúcich úkonov

vykonaných počas dvoch hodín, pričom zo zápisnice o pojednávaní (čl. 82) je zrejmé, ţe

pojednávať sa začalo o 10.35 a zápisnica bola skončená a podpísaná o 11.05, teda nebol dôvod

pre zvýšenie odmeny.

Súd nepriznal uplatnenú náhradu trov za 2 úkony právnej sluţby a k nim prislúchajúce

reţijné paušály (ďalšia porada s klientom zo dňa 07.06.2011 a 20.09.2011), keď ich poskytnutie

ani trvanie nebolo zo strany právnej zástupkyne ţalobcov ţiadnym spôsobom preukázané.

Ţalovaný je povinný náhradu trov konania podľa v spojení s

ods. 1 uhradiť na bankový účet právnej zástupkyne ţalobcov, č. ú. X. vedený v T.,

v lehote uvedenej vo výroku tohto rozsudku.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu SR v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta

tretia o súdoch o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 28.06.2012 JUDr. Eva Babiaková, CSc., v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia : Mária Kráľová