Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
963/386312.f71903.pdf
PDF · 333.6 KB
No categories available
2Obo/90/2010
Najvyšší súd 2 Obo 90/2010
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu: E. a. s., so sídlom H., IČO:
X., zast. JUDr. I. M., advokátom, Advokátska kancelária M. a P., s. r. o., so sídlom B.K. IČO:
X., proti ţalovanému: 1/ F. N. M. S., so sídlom T., IČO: X., 2/ C. D. C. P. S., a. s., S., IČO:
X., 1/ a 2/, zast. advokátskou kanceláriou B. & P., s. r. o., so sídlom H., IČO: X.
o 3 101 175,10 Eur (93 426 000,-- Sk), o odvolaní ţalovaného 1/ a 2/ proti rozsudku
Krajského súdu v Bratislave zo dňa 24. júna 2010, č. k. 57Cb 42/1999-952 v znení opravného
uznesenia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 24. júna 2010, č. k. 57Cb 42/1999-955, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa
24. júna 2010, č. k. 57Cb 42/1999-952 v znení opravného uznesenia Krajského súdu
v Bratislave zo dňa 24. júna 2010, č. k. 57Cb 42/1999-955 z r u š u j e a vec v r a c i a
Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 24. júna 2010, č. k. 57Cb 42/1999-952
v znení opravného uznesenia zo dňa 24. júna 2010, č. k. 57Cb 42/1999-955 uloţil povinnosť
ţalovanému 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne zaplatiť ţalobcovi 3 101 175,10 Eur spolu s 12%
úrokom z omeškania od 1. marca 2002 aţ do zaplatenia istiny a uloţil povinnosť
ţalovanému 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne zaplatiť ţalobcovi 229 069,87 Eur náhrady trov
konania.
Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, ţe súd pri svojom rozhodovaní vychádzal
z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26. februára 2009, č. k.
2 Obo 18/2008 a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25. októbra
2007, č. k. 1 ObdoV 65/2006 a dospel k záveru, ţe nárok ţalobcu je oprávnený,
vychádzajúc z doplneného dokazovania s prihliadnutím na doteraz vykonané
dokazovanie vo veci.
Súd prvého stupňa zistil, ţe Okresný súd Bratislava I uznesením zo dňa
11. novembra 1998 pod č. k. 1Er 1437/98 zastavil konanie vo veci exekúcie oprávneného
N. GmbH Import - Export, F. proti povinnému D., a. s., B. Dôvodom zastavenia konania boli
formálne náleţitosti exekučného titulu - notárskej zápisnice, spísanej dňa 28. októbra 1998
notárom JUDr. M. P.. Notárska zápisnica neobsahovala generálie tlmočníka a údaj o tom, ţe
zápisnica bola po prečítaní účastníkmi schválená. Uvedenú situáciu nespôsobili účastníci
konania, ani súdny exekútor, ale notár, ktorý túto chybu následne odstránil - viď nový odpis
notárskej zápisnice, nachádzajúci sa v spise Okresného súdu Bratislava I pod č. k.
Er 1582/98. Na základe tohto „nového odpisu notárskej zápisnice“ bol súdny
exekútor dňa 13. novembra 1998 poverený vykonaním exekúcie na vymoţenie povinnosti
661 242,40 DM spolu s trovami právneho zastúpenia a trovami exekúcie. Uznesením
zo dňa 4. februára 1999 bol súdny exekútor poverený vykonaním exekúcie predajom
cenných papierov P. N. S., a. s. B. (v ďalšom P., a. s.) v počte 70 142 ks verejne
obchodovateľných (v ďalšom akcie). Súd prvého stupňa zistil, ţe v súdnom spise Okresného
súdu Bratislava I pod č. k. Er 1582/98 nie je pred rozhodovaním dňa 4. februára 1999,
zaznamenaná skutočnosť o tom, ţe by ţalovaný 1/ odstúpil od kúpnej zmluvy č. 1947/1998
zo dňa 27. februára 1998. Podľa časovej následnosti, ktorá je obsiahnutá aj v spise vedeného
súdnym exekútorom Mgr. L. J. pod sp. zn. EX 109/98, tieto akcie predal ţalobcovi, ktorý sa
podľa ust. § 20 a ust. § 21 ods. 3 zákona č. 600/1992 Zb. stal majiteľom predmetných akcií.
Súd prvého stupňa ďalej uviedol, ţe ţalovaný 2/ nevykonal príkaz súdneho exekútora
a ţalobcu, na registráciu prevodu predmetných akcií z účtu povinného D., a. s., na účet
ţalobcu. Ţalovaný 2/ ale realizoval príkaz ţalovaného 1/ zo dňa 1. apríla 1999 na prechod
predmetných akcií z účtu povinného D., a. s., na ţalovaného 1/, a to pripísaním ich k účtu
ţalovaného 1/, bez toho, aby sa zároveň zaoberal príkazom súdneho exekútora z toho istého
dňa, tento príkaz súdnemu exekútorovi nebol vrátený ţalovaným 2/. O tom, ţe prebieha
exekúcia, ţalovaný 1/ vedel, čoho dôkazom je list ţalovaného zo dňa 2. marca 1999, ktorým
poţiadal súdneho exekútora, aby uvoľnil akcie z predmetu exekúcie.
Súd prvého stupňa tieţ konštatoval, ţe predmetom sporu nie je rozhodovanie
o odvolaní voči uzneseniam Okresného súdu Bratislava I, vedených pod č. konania
Er 1582/98, ani 1Er 1437/98, ani hodnotenie postupu súdneho exekútora na základe
disciplinárneho konania, ako sa toho domáhal ţalovaný 1/. Z tohto dôvodu súd prvého stupňa
nepristúpil k výsluchu súdneho exekútora ako svedka. Podľa súdu prvého stupňa ţalobca v
dobrej viere odkúpil verejne obchodovateľné akcie a s týmito akciami nakladal ďalej podľa
vlastného uváţenia. Ak by ţalovaný 1/ a ţalovaný 2/ postupovali podľa zákona č. 600/1992
Zb., po odstúpení od kúpnej zmluvy č. 1947/1998 zo dňa 27. februára 1998 zo strany
ţalovaného 1/, mali moţnosť predísť konaniu súdneho exekútora v exekučnej veci
Er 1582/98. Konanie ţalobcu, spočívajúce v uzatvorení zmluvy o budúcej zmluve k prevodu
46 713 ks zaknihovaných akcií, vydaných spoločnosťou P., a. s., za cenu 99,58 Eur (3000,-
Sk) za 1 ks akcie, súd prvého stupňa nepovaţoval za konanie v rozpore s dobrými mravmi,
a zásadami poctivého obchodného styku. Cenu akcie, ktorá je verejne obchodovateľná, určuje
predávajúci a kupujúci, a preto výsluch D. L., ako svedka súd prvého stupňa posúdil ako
irelevantný v prejednávanej veci.
Na základe takto doplneného dokazovania súd prvého stupňa uznal právny nárok
ţalobcu za oprávnený a zaviazal ţalovaných 1/ a 2/ zaplatiť ţalobcovi 3 101 175,10 Eur spolu
s 12% úrokom z omeškania od 1. marca 2002 aţ do zaplatenia istiny ţalobcovi.
Výrok o náhrade trov konania súd prvého stupňa zaloţil na ust. § 142 ods. 1 O. s. p.
Ţalobca mal vo veci plný úspech, a preto mu súd priznal plnú náhradu trov konania.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie ţalovaný 1/.
Navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil a ţalobu zamietol, alternatívne
napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a zaviazal
ţalobcu na úhradu trov konania a právneho zastúpenia.
V odvolaní uviedol, ţe súd prvého stupňa zamietol návrhy ţalovaných 1/ a 2/
na doplnenie dokazovania a uspokojil sa len s oboznámením spisu, napriek tej skutočnosti, ţe
výsluch exekútora J. k daným nezákonným postupom bol podľa ţalovaného 1/ nevyhnutný
(ţiadal vypočuť súdneho exekútora uţ v r. 2002, tento dôkaz nebol súdmi nikdy vykonaný).
Ţalovaný 1/ dňa 17. júna 2010 podal návrh na doplnenie dokazovania po nahliadnutí
do pripojeného exekučného spisu OS Bratislava I č. k. Er.1437/1998 a č. k. Er 1582/98
a ţiadal, aby Krajský súd v Bratislave doplnil dokazovanie o nasledovné dôkazy:
- oboznámenie obsahu spisu Krajskej prokuratúry v Bratislave č. k. 2Kn 2137/99 vec
JUDr. Katarína Fakanová
- výsluch sudkyne JUDr. Kataríny Fakanovej z nasledovných dôvodov:
Z obsahu exekučného spisu Er 1437/98 vo veci oprávneného N. GmbH Import -
Export proti povinnému D., a. s., o vymoţenie 661 242,-- DM s prísl., vyplýva, ţe exekútor
Mgr. L. J. nemohol postihnúť exekúciou EX 109/98 cenné papiere spol. P., a. s., pretoţe
Okresný súd Bratislava I predmetnú exekúciu vyhlásil za neprípustnú uznesením
z 3. novembra 1998 a konanie zastavil právoplatným uznesením z 20. novembra 1998,
ktorým právoplatným rozhodnutím je súd viazaný a rozhodnutie je konečné.
Následne dňa 12. novembra 1998 podal súdny exekútor novú ţiadosť o udelenie
poverenia v konaní pred Okresným súdom Bratislava I č. k. Er 1582/98 a poverenie mu bolo
vydané dňa 13. novembra 1998.
Dňa 13. novembra 1998 zákonnej sudkyni JUDr. Annamárii Brunovskej v konaní
Er 1582/98 bol spis odňatý a pridelený na ďalšie právne úkony sudkyni JUDr. Kataríne
Fakanovej. Z prípisu jednoznačne vyplýva, ţe spis bol prikázaný JUDr. Fakanovej mimo
rozvrhu práce.
V predmetnej veci následne začala konať Krajská prokuratúra v Bratislave č. k.
2Kn 2137/99, ktorá si oba exekučné spisy vyţiadala.
Krajský súd predmetné dokazovanie nevykonal a ani v odôvodnení rozsudku ich
zamietnutie nezdôvodnil.
Podľa názoru ţalovaného 1/ súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec,
nevykonal navrhované dôkazy a na základe toho nesprávne rozhodol.
Ţalovaný 1/ uviedol, ţe F. S. uzavrel so S. D., a. s., so sídlom M., zmluvu
o odplatnom prevode akcií kúpou č. 1947/1998 akciovej spoločnosti P., a. s. Podľa ust. čl.
VIII ods. 1 uvedenej zmluvy ţalovaný 1/ môţe od zmluvy odstúpiť v dôsledku neschválenia
koncentrácie podľa § 10 zák. č. 188/94 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaţe.
Rozhodnutie Protimonopolného úradu o zákaze koncentrácie nadobudlo právoplatnosť
dňa 1. februára 1999.
V dôsledku neschválenej koncentrácie podľa čl. VIII ods. 1 zmluvy o odplatnom
prevode akcií kúpou, vzniklo právo ţalovaného 1/ od zmluvy odstúpiť a odstúpenie
nadobudlo účinnosť dňa 2. februára 1999, doručením spoločnosti D., a. s. Týmto dňom
na základe inej právnej skutočnosti, a to odstúpenia od zmluvy ţalovaný 1/ nadobudol
vlastnícke práva k predmetným cenným papierom.
Na zabezpečenie pohľadávky vo výške 12 281 749,98 Eur (370 000 000,-Sk)
s príslušenstvom bolo zriadené zmluvou záloţné právo k predmetným cenným papierom.
Ţalovaný 1/ poukázal na ust. §1 ods. 2, § 344 ObchZ, a ust. § 34 OZ a uviedol, ţe
po doručení odstúpenia od privatizačnej zmluvy ţalovaný 1/ doručil ţalovanému 2/ príkaz
na prechod cenných papierov aj s prílohami.
Ku dňu platného a účinného odstúpenia od zmluvy, t. j. dňom 2. februára 1999 sa
ţalovaný 1/ stal majiteľom cenných papierov, v dôsledku prechodu vlastníckych práv podľa
ust. § 7 ZoCP.
Exekútor J. vykonával exekúciu na základe poverenia súdu OS Bratislava I č.
5101/002242 a uznesenia č. Er 1582/98 zo dňa 4. februára 1999, teda aţ 4. februára 1999
mohol čisto teoreticky postihnúť 70 142 ks akcií P., a. s., pretoţe dovtedy nemal súdom
udelené poverenie na realizáciu exekúcie predajom cenných papierov, teda po dni prechodu
akcií a po dni, kedy nastala iná právna skutočnosť odstúpenie od zmluvy, zakladajúca
vlastnícke práva k cenným papierom ţalovaného 1/, na čo bol listom exekútor upozornený.
Akékoľvek nakladanie s cennými papiermi, resp. uzavretie kúpnej zmluvy na predaj
cenných papierov po 2. februári 1999, ktoré boli vlastníctvom ţalovaného 1/, bolo v rozpore
so zákonom.
Podľa záverov dovolacieho a odvolacieho súdu bolo úlohou prvostupňového súdu sa
vysporiadať so zákonnosťou postupu exekútora, či konanie bolo v súlade s ustanoveniami
Exekučného poriadku a následne, či bolo moţné postihnúť v rámci exekučného poriadku
a následne predať cenné papiere.
Podľa názoru ţalovaného 1/ Krajský súd v Bratislave nesprávne vyhodnotil dôkazy,
vyplývajúce z exekučného spisu EX 109/98 a okresného súdu sp. zn. Er 1582/1998.
Zo spisov jednoznačne vyplýva, ţe exekútor nepostupoval v predmetnej exekúcii
v súlade so zákonom a ţe v čase, kedy podal ţalovanému 2/ príkaz na registráciu prevodu
akcií, tieto nemohol postihnúť a previesť na ţalobcu, nakoľko sa dopustil závaţného
disciplinárneho previnenia podľa § 220 ods. 2 exekučného poriadku v zmysle rozhodnutia
disciplinárneho senátu, právoplatného dňa 2. marca 2000
- kedy dňa 9. decembra 1998 vydal a toho istého dňa aj doručil S. C. P., a. s., B.,
príkaz na registráciu pozastavenia práva nakladať s cennými papiermi napriek tomu, ţe
v tomto čase nebolo vydané poverenie, ktoré by exekútora oprávňovalo na disponovanie
s cennými papiermi a na výkon exekúcie. (rozhodnutie bod 5)
- dňa 22. marca 1999 vydal a v ten istý deň doručil S., a. s. v B., príkaz
na registráciu prevodu zaknihovaných cenných papierov a zrušenie registrácie PPN a tým
pokračoval v exekúcií predajom cenných papierov napriek tomu, ţe mal vedomosť, ţe F. S.
dňa 2. februára 1999 odstúpil od zmluvy o odplatnom prevode akcií P., a. s.,
v dôsledku čoho bol D. povinný previesť akcie späť F. S. (rozhodnutie o bode 9 návrhu).
V tejto súvislosti ţalovaný 1/ poukázal na ust. § 220 ods. 1 a 2 exekučného poriadku
a ust. § 135 ods. 1 O. s. p.
Vzhľadom na skutočnosť, ţe disciplinárne previnenie je správny delikt, súd vo svojej
rozhodovacej činnosti je viazaný v zmysle § 135 O. s. p. rozhodnutím disciplinárnej komisie.
Ţalovaný 1/ ďalej uviedol, ţe Okresný súd Bratislava I viedol predmetné exekučné
konanie pod sp. zn. Er 1437/1998.
Uznesením zo dňa 3. novembra 1998, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa
12. novembra 1998, Okresný súd Bratislava I vyhlásil exekúciu, vedenú na základe návrhu
za neprípustnú a konanie zastavil právoplatným uznesením zo dňa 20. novembra 1998.
Dôvodom zastavenia exekúcie boli vady v absencii podstatných náleţitostí
exekučného titulu notárskej zápisnice, spísanej JUDr. P. zo dňa 28. októbra 1998,
a to nedostatok prejavu vôle účastníkov so schválením obsahu notárskej zápisnice.
Takýto exekučný titul nemá charakter vykonateľnosti po formálnej a materiálnej
stránke.
Podľa ţalovaného 1/ nie je moţné sa stotoţniť s názorom Krajského súdu v Bratislave,
ţe len opravou notárskej zápisnice, bez prítomnosti zúčastnených strán, je moţné odpisom
notárskej zápisnice vadu odstrániť a pokračovať v konaní na základe toho istého exekučného
titulu, pod novou spisovou značkou Er 1582/1998, na základe novej ţiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie č. k. EX 109/98 zo dňa 12. novembra
1998.
Dňa 13. novembra 1998 Okresný súd Bratislava I vydal exekútorovi poverenie
na vykonanie exekúcie č. k. EX 109/98.
Výrok právoplatného rozhodnutia je záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány.
Keďţe predmetná exekúcia bola rozhodnutím súdu právoplatne vyhlásená
za neprípustnú a zastavená, je toto rozhodnutie záväzné tak pre účastníkov konania,
exekútora, ako aj súd.
Nové konanie pod č. Er 1582/98 bolo začaté pod tou istou spisovou značkou
exekútora EX 109/98, na základe toho istého návrhu a toho istého exekučného titulu.
Podľa názoru ţalovaného 1/ všetky úkony exekútora, vykonané po dni 11. novembra
1998 v predmetnej exekúcii, kedy bola exekúcia zastavená, boli vykonané v rozpore
so zákonom, ako i uzavretie kúpnej zmluvy zo dňa 5. februára 1999 na predaj akcií
a exekútor tieţ nemohol byť oprávnený podať príkaz dňa 23. marca 1999 na registráciu
prevodu akcií ţalovanému 2/.
Ţalovaný 1/ uviedol, ţe Krajský súd v Bratislave sa nezaoberal otázkou prideľovania
spisov sudcom v konaní Er 1582/98 a pokiaľ ide o doplňujúce uznesenie zo dňa 1. apríla
1999, na ktoré sa súd odvolal, bolo právne neúčinné z dôvodu nadobudnutia vlastníckych
práv ţalovaným 1/, na základe inej právnej skutočnosti.
Podľa ţalovaného 1/ Krajský súd v Bratislave pri svojej rozhodovacej činnosti
nedoplnil dokazovanie tak, aby spoľahlivo zistil skutočnosti, ktoré sú medzi účastníkmi
sporné, zamietol návrhy ţalovaných 1/ a 2/ na doplnenie dokazovania a neprispel tak
k spoľahlivému zisteniu skutkového stavu v súlade s ust. § 132 O. s. p.
Krajský súd podľa ţalovaného 1/ nevyhodnotil správne otázku oprávnenosti postupu
exekútora, zákonnosť exekučných konaní a na základe toho zaviazal ţalovaných 1/ a 2/
na náhradu škody.
Vzhľadom na skutočnosti vyššie uvedené ţalovaný 1/ neporušil povinnosť
vyplývajúcu zo zákona.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie ţalovaný 2/.
Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok prvostupňového súdu v znení opravného
uznesenia zmenil a ţalobu voči ţalovanému 2/ zamietol a zaviazal ţalobcu, aby ţalovanému
2/ nahradil trovy konania.
Odvolanie odôvodnil tým, ţe
a/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci,
b/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam,
c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretoţe nevykonal navrhnuté
dôkazy na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci.
Uviedol, ţe z napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu nie je úplne
jednoznačné, akú povinnosť mal ţalovaný 2/ porušiť, vychádzajúc však z tvrdení ţalobcu je
moţné vyvodiť, ţe ţalovanému 2/ sa kladie za vinu, ţe nerealizoval obsahovo zhodné príkazy
na registráciu prevodu akcií, podané súdnym exekútorom a ţalobcom.
Z vykonaného dokazovania je však zrejmé, ţe ţalovaný 2/ nebol povinný
vykonať registráciu prevodu Akcií, keďţe:
a/ dňa 22. marca 1999 nemohol byť súdny exekútor oprávnený podať príkaz
na registráciu prevodu Akcií, nakoľko exekúcia Ex 109/1998, v rámci ktorej mali byť tieto
Akcie predané ţalobcovi, bola uţ dňa 20. novembra 1998 zastavená;
b/ podanie uvedeného príkazu súdnym exekútorom bolo protizákonné;
podanie príkazu na registráciu prevodu Akcií bolo zavineným porušením zákona
zo strany súdneho exekútora, ktorý jeho podaním spáchal závaţné disciplinárne previnenie,
o čom uţ právoplatne rozhodol príslušný orgán, pričom toto rozhodnutie je pre súd v zmysle
§ 135 ods. 1 O. s. p. záväzné;
c/ ţalovanému 2/ bránil v registrácii prevodu Akcií časovo predchádzajúci príkaz
ţalovaného 1/ na registráciu prechodu Akcií v dôsledku odstúpenia od Privatizačnej zmluvy,
podaný dňa 2. februára 1999, t.j. v čase, kedy ešte Akcie neboli postihnuté exekúciou,
vykonávanou ich predajom.
V tejto súvislosti ţalovaný 2/ zdôraznil, ţe Akcie boli v predmetnej exekúcii
postihnuté najskôr 3. februára 1999 (podľa názoru ţalovaného aţ 5. februára 1999), určite
však nie skôr, ako to tvrdí ţalobca, a to z dôvodov podrobne uvedených vo vyjadrení
ţalovaného 2/ z 10. marca 2010, na ktoré odkázal.
Príkaz exekútora na registráciu prevodu Akcií nebol exekučným príkazom, ani iným
úkonom súdneho exekútora podľa Exekučného poriadku (s moţnými opravnými
prostriedkami podľa Exekučného poriadku), ale obyčajným príkazom na registráciu prevodu
Akcií podľa zákona č. 600/1992 Zb. o cenných papieroch v tom čase platnom znení.
Neobstojí preto námietka ţalobcu o prezumpcii správnosti úkonov súdneho exekútora.
Naopak, práve prezumpcia správnosti súdnych rozhodnutí vylučuje vznik moţnej
zodpovednosti ţalovaného 2/.
Ţalovaný 2/ uviedol, ţe v danom čase tu boli dve existujúce „protichodné“ súdne
rozhodnutia, právoplatné a nezrušené rozhodnutie o zastavení exekúcie a rozhodnutie
o poverení exekútora vykonaním exekúcie predajom Akcií napriek tomu, ţe táto uţ bola
zastavená.
Ţalovaný 2/ nemôţe byť postihovaný za to, ţe postupoval v súlade s právoplatným
rozhodnutím súdu o zastavení exekúcie.
Prvostupňový súd sa s vyššie uvedenými skutočnosťami vo svojom rozhodnutí podľa
ţalovaného 2/ nijako nevysporiadal.
Prvostupňový súd síce v odôvodnení svojho rozsudku uvádza, ţe exekúcia bola
uznesením zo dňa 11. novembra 1998 zastavená, avšak nijako sa nevysporiadal s vplyvom
tohto právoplatného rozhodnutia na moţnosť súdneho exekútora postihnúť v takto zastavenej
exekúcii Akcie a na povinnosť ţalovaného 2/ vykonať registráciu prevodu Akcií predaných
v exekúcii po tom, čo táto bola zastavená.
Prvostupňový súd sa v odôvodnení rozsudku zaoberá len otázkou - pre tento prípad
irelevantnou - či zastavenie exekúcie zavinili účastníci konania, súdny exekútor alebo notár.
Prvostupňový súd sa tieţ nijako nevysporiadal so skutočnosťou, ţe príkaz exekútora
na registráciu prevodu akcií bol protizákonný, keďţe ním exekútor spáchal závaţné
disciplinárne previnenie; súd len konštatuje, ţe „predmetom konania nie je rozhodovanie
o odvolaní voči uzneseniam Okresného súdu Bratislava I, vedených pod č. konania
Er 1582/98 ani 1Er 1437/98.“
Podľa názoru ţalovaného 2/, prvostupňový súd sa tým, ţe nevzal vyššie uvedené
skutočnosti (zastavenie exekúcie, protizákonnosť príkazu súdneho exekútora na registráciu
prevodu Akcií) pri svojom rozhodovaní do úvahy a týmito sa ani nezaoberal, odchýlil
od záväzných pokynov odvolacieho a dovolacieho súdu.
Odvolací súd totiţ uviedol „Tieto tvrdenia, ako aj ďalšie potrebné okolnosti, bude
potrebné v konaní dokazovať v zmysle usmernenia dovolacieho súdu.“
Podľa dovolacieho súdu „Dovolateľ dôvodne poukazuje na to, ţe ak postup súdneho
exekútora (s ktorým mal ţalobca uzavretú zmluvu) bol v súlade s ustanoveniami Exekučného
poriadku, čo dovolateľ povaţuje za kľúčovú otázku, potom následne bolo moţné aj v rámci
exekučného konania postihnúť a následne predať sporné cenné papiere. S tým potom súvisí
aj otázka, či ţalovaný 2/ bol povinný splniť príkaz exekútora.
Prvostupňový súd podľa ţalovaného 2/, napriek pokynom odvolacieho a dovolacieho
súdu, nevzal pri svojom rozhodovaní do úvahy to, ţe z predmetných exekučných spisov
jednoznačne vyplýva, ţe exekútor nemohol dňa 22. marca 1999 vykonať exekúciu predajom
Akcií, keďţe táto uţ bola skončená a ţe súdny exekútor konal protizákonne, o čom bolo
pre súd záväzným spôsobom rozhodnuté.
Z vyššie uvedených skutočností vyplýva, ţe prvostupňový súd:
a/ dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
a nesprávne právne posúdil vec, keď došiel k záveru, ţe ţalovaný 2/ porušil nejakú svoju
povinnosť; a
b/ rozhodol v rozpore s § 226 a § 243b ods. 5 O. s. p.
Z vykonaného dokazovania (najmä z obsahu exekučných spisov) jednoznačne
vyplýva, ţe tu nie je daná príčinná súvislosť medzi konaním ţalovaných a vznikom údajnej
škody ţalobcu.
Ţalobca totiţ tvrdí, ţe ţalovaný 1/ sa mohol a mal domáhať svojich práv z odstúpenia
od Privatizačnej zmluvy jedine vylučovacou ţalobou podľa § 55 Exekučného poriadku.
Avšak, aj v prípade, ak by sa ţalovaný 1/ domáhal svojich práv k Akciám
vylučovacou ţalobou, bolo by postavenie ţalobcu úplne rovnaké, t. j. ţalobca by ani v takom
prípade nemohol v predmetnej exekúcii nadobudnúť Akcie do svojho majetku.
Vzhľadom na vykonané dokazovanie je totiţ podľa ţalovaného 2/ nepochybné, ţe
ţalovaný 1/, by bol v konaní o svojej vylučovacej ţalobe úspešný.
Platí preto, ţe existencia vyššie uvedenej vylučovacej ţaloby a následný úspech
ţalovaného 1/ v konaní o tejto ţalobe, by bol prekáţkou brániacou pokračovaniu exekúcie
predajom Akcií a realizácii príkazov ţalobcu a exekútora na registráciu prevodu Akcií
v prospech ţalobcu.
Podľa ţalovaného 2/ z uvedeného vyplýva, ţe ak by aj ţalovaní nekonali tak, ako
konali, ale postupovali by spôsobom podľa § 55 Exekučného poriadku (t.j. tak, ako mali
podľa ţalobcu konať) platí, ţe aj v takom prípade by bolo postavenie ţalobcu úplne rovnaké
a ţe tento by ani v takom prípade nemohol v danej exekúcii nadobudnúť Akcie, čo znamená,
ţe medzi vytýkaným konaním ţalovaných a uplatňovaným nárokom na náhradu škody,
spôsobenej nenadobudnutím Akcií do majetku ţalobcu, nemôţe existovať príčinná súvislosť.
K otázke príčinnej súvislosti ţalovaný 2/ odkázal na vyjadrenie zo dňa 10. marca 2010
a z 1. apríla 2010.
Vzhľadom na uvedené ţalovaný 2/ má za to, ţe prvostupňový súd nielenţe nesprávne
právne posúdil vec, keď napriek neexistencii príčinnej súvislosti medzi konaním ţalovaných
a vznikom údajnej škody rozhodol, ţe ţalovaní sú povinní údajnú škodu nahradiť, ale navyše
sa otázkou príčinnej súvislosti, napriek tomu, ţe ide o základnú podmienku moţnosti vzniku
zodpovednosti za škodu ani nijako nezapodieval a ani sa nijako nevysporiadal s obranou
ţalovaného 2/, zaloţenou v podstatnej časti, aj na neexistencii tejto príčinnej súvislosti.
Prvostupňový súd zaviazal ţalovaných na zaplatenie sumy 3 112 892,60 Eur ako
náhrady ušlého zisku ţalobcu, ku ktorému malo dôjsť tak, ţe ţalobca nemohol časť Akcií,
ktoré mal v predmetnej veci nadobudnúť za cenu 33,19 Eur (1 000,-- Sk) za jednu akciu,
ďalej predať za kúpnu cenu 99,58 Eur (3 000,-- Sk) za jednu akciu.
Existencia ušlého zisku vo vyššie uvedenej výške je pritom podľa ţalovaného 2/
zaloţená len na jedinom dôkaze, a to na Zmluve o budúcej zmluve, ktorú dňa 15. februára
1999 uzavrel ţalobca s pani D. L. - A. P.
Ţalovaný 2/ má za to, ţe rozhodnutie prvostupňového súdu vychádza v tejto časti
z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci, keďţe súd nevykonal dôkazy navrhnuté
ţalovaným 2/.
Ţalovaný 2/ v priebehu prvostupňového konania uviedol viaceré skutočnosti, ktoré
minimálne spochybňovali, ţe išlo o reálny obchod, ktorý by sa bol naozaj uskutočnil, ak by
ţalobca nadobudol akcie do svojho majetku, a to najmä, ţe:
- Zmluva o budúcej zmluve bola uzavretá 15. februára 1999, t.j. len 10 dní po tom,
čo ţalobca uzavrel so súdnym exekútorom kúpnu zmluvu na Akcie;
- Kúpna cena za časť Akcií podľa Zmluvy o budúcej zmluve (predstavujúcich len
nadpolovičnú väčšinu na základom imaní emitenta) predstavovala sumu 99,58 Eur
(3 000,-- Sk) za jednu akciu, t.j. bola trikrát väčšia ako kúpna cena za akciu podľa
kúpnej zmluvy, uzavretej medzi ţalobcom a súdnym exekútorom, len 10 dní
predtým (pričom predmetom zmluvy so súdnym exekútorom boli Akcie
predstavujúce dvojtretinovú väčšinu na základnom imaní emitenta);
- celková kúpna cena za celú časť Akcií podľa Zmluvy o budúcej zmluve bola
4 651 762,60 Eur (140 139 000,-- Sk) a mala ju zaplatiť fyzická osoba, ktorá
začala podnikať v predmete podnikania emitenta Akcií, len mesiac a pol
pred uzavretím Zmluvy o budúcej zmluve;
- na majetok emitenta bol do troch mesiacov po podaní príkazu na registráciu
prevodu Akcií vyhlásený konkurz;
- ţalobca si prvýkrát začal uplatňovať nárok na náhradu ušlého zisku aţ dva roky
po tom, čo došlo k uzavretiu Zmluvy o budúcej zmluve.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhol ţalovaný 2/ vo svojich podaniach
z 10. marca 2010 a z 2. júna 2010 vykonanie dôkazov výsluchom účastníkov, a to p. D. L.
(budúcej kupujúcej podľa Zmluvy o budúcej zmluve) a súdneho exekútora a na vykonaní
týchto dôkazov vţdy trval.
Prvostupňový súd však navrhované dôkazy nevykonal, čo odôvodnil len tým, ţe „cenu
akcie, ktorá je verejne obchodovateľná, určuje predávajúci a kupujúci, a preto výsluch D. L.,
ako svedka súd posúdil ako irelevantný v prejednávanej veci.“
Avšak, navrhované dôkazy nemali zistiť len reálnosť ceny za časť Akcií, ale najmä to,
ţe išlo naozaj o reálny obchod, ktorý by bol naozaj zrealizovaný, ak by ţalobca nadobudol
Akcie do svojho majetku.
Vzhľadom na uvedené ţalovaný 2/ má za to, ţe súd neúplne zistil skutkový stav veci,
pretoţe nevykonal navrhnuté dôkazy a svoje závery o existencii ušlého zisku a jeho výške
zaloţil len na ţalobcom predloţenej Zmluve o budúcej zmluve, bez toho, aby vykonal
navrhnuté dôkazy, smerujúce k zisteniu, či by k následnému predaju Akcií naozaj došlo, ak
by ţalobca Akcie nadobudol do svojho majetku a či by mu bola skutočne v celej výške
uhradená kúpna cena, uvedená v Zmluve o budúcej zmluve.
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia podľa ţalovaného tieţ vyplýva, ţe súd
zaloţil svoje rozhodnutie na tom, ţe Akcie boli verejne obchodovateľné.
Otázka, či Akcie boli alebo neboli verejne obchodovateľné, má pritom podstatný
vplyv na prejednávanú vec, čo potvrdzuje aj rozhodnutie prvostupňového súdu, ktoré uvádza
túto skutočnosť vo svojom krátkom odôvodnení svojho rozsudku trikrát.
Súd vo svojom rozhodnutí uvádza, ţe „uznesením zo dňa 4. februára 1999 bol súdny
exekútor povedený vykonaním exekúcie predajom cenných papierov ...... 70 142 ks verejne
obchodovateľných“.
Súd vo svojom odôvodnení uvádza, ţe „ţalobca v dobrej viere odkúpil verejne
obchodovateľné akcie a s týmito nakladal ďalej podľa svojho uváţenia“.
Súd ďalej uvádza, ţe „cenu akcie, ktorá je verejne obchodovateľná, určuje predávajúci
a kupujúci, a preto výsluch p. D. L. ako svedka, súd posúdil ako irelevantný
v prejednávanej veci.“
Avšak, podľa § 8 ods. 3 zákona č. 600/1992 Zb. o cenných papieroch v tom čase
platnom znení, fyzické osoby a právnické osoby môţu kupovať alebo predávať verejne
obchodovateľné cenné papiere len na verejnom trhu podľa tohto zákona. S výnimkou
bezodplatného prevodu a prechodu cenných papierov nemoţno zmeniť majiteľa cenného
papiera obchodovaného na verejnom trhu inak, ako obchodom uzavretým na verejnom trhu.
Podľa § 24 ods. 1 zákona č. 600/1992 Zb. o cenných papieroch v tom čase platnom
znení, ak sa uskutočňuje prevod zaknihovaného cenného papiera na trhu organizovanom
podľa § 50, dáva príkaz na registráciu prevodu osoba, ktorá tento trh organizuje. Táto osoba
je povinná spoločnosť preukázať svoje oprávnenie dať príkaz na registráciu prevodu.
Z vyššie uvedeného vyplýva, ţe ak boli akcie verejne obchodovateľné, potom:
a/ nebolo moţné zmeniť ich majiteľa priamym predajom týchto Akcií (ale len
prevodom prostredníctvom burzy) a
b/ príkaz na registráciu takého prevodu neboli oprávnení podať ţalovanému 2/
ani súdny exekútor, ani ţalobca, ale výlučne len burza cenných papierov.
Vzhľadom na uvedené podľa ţalovaného 2/ súd alebo dospel na základe správne
zisteného skutkového stavu k nesprávnym zisteniam a právnym záverom, keď mal za to, ţe
súdny exekútor a ţalobca mohli zrealizovať predaj verejne obchodovateľných Akcií priamo,
bez burzy a ţe mohli podať ţalovanému 2/ príkaz na registráciu prevodu týchto verejne
obchodovateľných Akcií alebo je rozhodnutie súdu zaloţené na nesprávne zistenom
skutkovom stave.
Napriek tomu, ţe ţalovaný 2/ trval na tom, ţe nemal, a preto neporušil ţiadnu
povinnosť, ktorá by mohla zaloţiť jeho povinnosť nahradiť ţalobcovi ušlý zisk, uvádzal
v priebehu prvostupňového konania viacero dôvodov, pre ktoré by ţalovaný 2/
nemohol zodpovedať za ţalobcom uplatňovanú škodu, aj v prípade, ak by ţalovaný 2/ takúto
povinnosť (registrovať prevod Akcií v prospech ţalobcu) mal.
Ţalovaný 2/ poukázal na ust. § 379 Obch. zák. a uviedol, ţe súdny exekútor doručil
ţalovanému 2/ spolu s príkazom na registráciu prevodu Akcií Kúpnu zmluvu, z ktorej bolo
zrejmé, ţe kúpna cena za Akciu podľa zmluvy z 5. februára 1999 predstavuje sumu 33,19 Eur
(1 000,-- Sk) na akciu.
Ţalovaný 2/ teda nemohol nijako predvídať, ţe by uţ 22. marca 1999 mohla byť cena
Akcií trojnásobná, a teda, ţe neregistráciou prevodu Akcií môţe ţalobcovi vzniknúť ušlý
zisk, spočívajúci v nemoţnosti ďalej previesť uvedené akcie na tretiu osobu za trojnásobok
pôvodnej ceny.
Pokiaľ ide o bliţšiu argumentáciu k nepredvídateľnosti výšky, ţalovaný 2/ odkázal
na vyjadrenie zo dňa 10. marca 2010.
V čase podania príkazov na registráciu prevodu Akcií v prospech ţalobcu tu proti sebe
stáli:
na jednej strane záujem na ochrane majetku ţalovaného 1/, ktorý bol bezprostredne
a nezvratne (vzhľadom na nemoţnosť návratu do pôvodného stavu v exekúcii - § 61
Exekučného poriadku) ohrozený nezákonným výkonom verejnej moci a na druhej stane
záujem ţalobcu na získaní Akcií, ktoré však ešte nemal vo svojom majetku, za účelom ich
ďalšieho predaja.
Ţalovaný 2/ zdôraznil, ţe ţalovaný 1/ vykonáva v zmysle zákona č. 92/1991 Zb. svoju
činnosť vo verejnom záujme.
Vzhľadom na vyššie uvedené má ţalovaný 2/ za to, ţe postupoval správne, keď
prevod Akcií nezaregistroval, a to aj v tom prípade, ak by aj mal povinnosť takýto prevod
registrovať (aj keď ţalovaný 2/ trvá na tom, ţe takúto povinnosť z vyššie uvedených dôvodov
nemal).
Ţalovaný 2/ tak konal minimálne v súlade so všeobecnou povinnosťou predchádzať
škodám (§ 415 OZ) a v zmysle § 418 OZ nemôţe niesť zodpovednosť za škodu, vzniknutú
týmto konaním.
Ţalobca sa v predmetom konaní domáha náhrady škody spočívajúcej v ušlom zisku,
ktorý mu mal vzniknúť tým, ţe nemohol ďalej predať Akcie, ktoré mal nadobudnúť
v predmetnej exekúcii.
Vzhľadom na obsah exekučných spisov je zrejmé, ţe ak by ţalobca Akcie naozaj
nadobudol (registráciou ich prevodu), nadobudol by ich len v dôsledku protizákonného
konania súdneho exekútora (ako to vyplýva z disciplinárneho rozhodnutia) a na úkor
ţalovaného 1/, poškodeného týmto protizákonným konaním súdneho exekútora.
Ţalovaný 2/ má preto za to, ţe domáhanie sa náhrady ušlého zisku nedosiahnutého
preto, lebo nebolo dokonané protizákonné konanie súdneho exekútora voči osobám, ktoré
dokonaniu tohto konania zabránili, je v rozpore s dobrými mravmi.
Takéto uplatňovanie nároku ţalobcu je v rozpore s § 3 ods. 1 OZ a § 265 Obch. zák.
a nemôţe poţívať súdnu ochranu.
Napriek vyššie uvedeným argumentom prvostupňový súd rozhodol o tom, ţe
ţalovaný 2/ zodpovedá za ţalobcom uplatňovanú škodu; a navyše sa s touto obranou
ţalovaného vo svojom rozhodnutí ani riadne nevysporiadal.
Prvostupňový súd vo svojom rozhodnutí iba uviedol, ţe dohodnutá cena Akcií podľa
Zmluvy o budúcej zmluve nie je v rozpore s dobrými mravmi (čo ţalovaný 2/ ani nikdy
netvrdil).
Prvostupňový súd zaviazal ţalovaného 2/ na zaplatenie sumy 3 101 175,10 Eur
bez toho, aby vo svojom odôvodnení jednoznačne uviedol, akú konkrétnu zmluvnú alebo
zákonnú povinnosť porušil, akým konkrétnym konaním a aká je príčinná súvislosť medzi
porušenou povinnosťou a výškou škody.
Prvostupňový súd sa taktieţ nijako nevysporiadal s obranou ţalovaného 2/ zaloţenou
na neexistencii príčinnej súvislosti medzi jeho konaním a uplatňovaným nárokom,
o nepredvídateľnosti výšky škody, povinnosti predchádzať škodám, konaní v krajnej núdzi,
resp. nutnej obrane, ako aj na rozpore uplatňovania predmetného nároku na náhradu ušlého
zisku s dobrými mravmi.
Ţalovaný 2/ poukázal na ust. § 157 os. 2 O. s. p. a judikatúru Ústavného súdu, podľa
ktorej súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 36 ods. 1 listiny je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky,
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému
uplatneniu (IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04).
Vzhľadom na uvedené je prvostupňové rozhodnutie súdu nielen v rozpore s § 157
ods. 2 O. s. p., ale aj s právom ţalovaného 2/ na spravodlivé konanie, garantovaným
K odvolaniu ţalovaného 1/ sa vyjadril ţalovaný 2/ podaním z 23. augusta 2010.
Súhlasil s návrhom ţalovaného 1/, aby odvolací súd ţalobu v celom rozsahu zamietol
a zaviazal ţalobcu na náhradu trov konania.
Ţalovaný 2/ vo vyjadrení uviedol, ţe prvostupňový súd procesne pochybil
a nerozhodol vecne správne a súhlasil so ţalovaným 1/, ţe:
- súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretoţe nevykonal navrhnuté
dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/
O. s. p.),
- súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam, najmä pokiaľ ide o vykonanie dokazovania exekučným
spisom súdneho exekútora Mgr. L. J. sp. zn.: Ex 109/98 (Er 1582/98 a sp. zn.:
Er 1437/98) (§ 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p.).
Ţalovaný 2/ súhlasí s tvrdením ţalovaného 1/ o tom, ţe súd prvého stupňa
nepostupoval v súlade s pokynmi a právnym názorom vysloveným odvolacím a dovolacím
súdom, keď sa nevysporiadal so zákonnosťou postupu súdneho exekútora Mgr. L. J. pri
vykonávaní exekúcie predajom akcií, v dôsledku čoho je rozhodnutie súdu
v rozpore s § 226 a § 243b ods. 5 O. s. p.
K odvolaniu ţalovaného 1/ a 2/ sa vyjadril ţalobca podaním z 24. augusta 2010.
Navrhol, aby odvolací súd potvrdil rozsudok a uznesenie prvostupňového súdu a uloţil
ţalovaným 1/ a 2/ povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť ţalobcovi trovy odvolacieho
konania.
Ţalobca vo vyjadrení uviedol, ţe má za to, ţe rozsudok súdu prvého stupňa je vecne
správny a odvolania ţalovaných 1/ a 2/ sú v plnom rozsahu neopodstatnené.
Súd prvého stupňa správne a dostatočne zistil skutkový stav a z neho vyvodil
správne právne závery.
Súd pri svojom rozhodovaní má podľa ţalobcu zistiť skutkový stav v takom rozsahu,
ako je to potrebné pre rozhodnutie vo veci. Súd prvého stupňa v predmetnom spore
postupoval podľa tohto princípu.
V predmetnej veci je podľa ţalobcu rozhodujúce, ţe postup ţalovaných 1/ a 2/, ktorý
bol nezákonný, sa dotkol takých akcií, ktoré boli v drţbe spoločnosti D., a. s. (t.j. povinného)
a boli predmetom exekúcie. Tieto skutočnosti v podstate vymedzili potrebný rozsah
vykonania dokazovania a tým aj rozsah zistenia skutkového stavu, potrebného k správnemu
rozhodnutiu súdu. Preto námietka ţalovaných 1/ a 2/, ţe súd prvého stupňa neúplne zistil
skutkový stav veci, podľa ţalobcu neobstojí.
Súd prvého stupňa z dôkazov (ktoré boli vykonané v dostatočnom rozsahu)
a zo skutočností, ktoré vyšli v predmetnom konaní najavo, správne a dostatočne zistil
skutkový stav a vyvodil z neho právny záver, ţe predmetné akcie boli predmetom exekúcie,
keď ţalovaní 1/ a 2/ svojim konaním zabránili výkonu tejto exekúcie nezákonne.
Tvrdenie ţalovaných 1/ a 2/, ţe predmetné akcie boli predané po tom, čo táto
exekúcia bola uznesením súdu vyhlásená za neprípustnú a zastavená, ţalobca povaţuje
za nesprávne a za účelové.
Súd prvého stupňa vo svojom rozsudku správne vyslovil, ţe súdny exekútor konal
oprávnene, na základe poverenia exekučného súdu zo dňa 13. novembra 1998 a nebol činný
v exekučnom konaní, ktoré bolo zastavené.
Ako to jednoznačne vyplýva z uznesenia Okresného súdu Bratislava I zo dňa
3. novembra 1998, sp. zn. Er 1437/98, exekučný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú podľa
notárskej zápisnice, spísanej JUDr. M. P. zo dňa 28. októbra 1998 a nie podľa exekučného
titulu, na vykonanie ktorého vydal poverenie.
Pretoţe odôvodnenie uznesenia exekučného súdu zo dňa 11. novembra 1998 spis. zn.
Er 1437/98 odkazuje na jeho uznesenia zo dňa 3. novembra 1998 sp. zn. Er 1437/98, je
jednoznačné, ţe tá exekúcia bola zastavená, ktorá bola vyhlásená za neprípustnú a nie
exekúcia, pre ktorú bolo vydané poverenie.
Tvrdenie ţalovaných, ţe súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretoţe
nevykonal navrhnuté dôkazy rozhodujúcich skutočností, neobstojí.
Nie je povinnosťou súdu vykonať kaţdý dôkaz, čo navrhnú účastníci konania.
Nie je správne ani tvrdenie ţalovaných, ţe súd prvého stupňa svoj rozsudok
neodôvodnil riadne.
Povinnosť súdu riadne odôvodniť svoje rozhodnutie neznamená, ţe sa vyţaduje, aby
na kaţdý argument účastníka bola daná podrobná a vyčerpávajúca odpoveď v rozsahu
uspokojujúcom samotného účastníka. Napadnutý rozsudok v dostatočnej miere rešpektuje
poţiadavku rozhodnutie riadne odôvodniť. Súd prvého stupňa vo svojom rozsudku
jednoznačne vyslovil záver, ţe uznal nárok ţalobcu za oprávnený. Z tejto skutočnosti
a z kontextu celého odôvodnenia plynie, ţe súd prvého stupňa jasne, výstiţne
a zrozumiteľne dal odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetnou vecou. Súd prvého stupňa dostatočne odôvodnil aj to, prečo niektoré
navrhnuté dôkazy nevykonal.
Z rozsudku súdu prvého stupňa jednoznačne vyplýva jeho právny názor, podľa
ktorého ţalovaní 1/ a 2/ mali postupovať podľa ustanovení zákona č. 600/1992 Zb.
a zabrániť výkonu exekúcie bolo moţné jedine podaním ţaloby podľa § 55 ods. 1
Exekučného poriadku. Tento názor súdu prvého stupňa je správny.
Námietky ţalovaných 1/ a 2/, podľa ktorých súdny exekútor v predmetnom
prípade nepostupoval zákonne, a preto ţalovanému 2/ nevznikla povinnosť vyhovieť
príkazom exekútora, nemá oporu v právnych predpisoch.
Ţalobca citoval ust. § 2 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. a poukázal na nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky zo dňa 10. januára 2005 sp. zn. PL. ÚS 49/03 a uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 58/2009, podľa ktorého, výkon verejnej
moci prostredníctvom súdneho exekútora je výkonom súdnej moci. Z tejto skutočnosti
plynie, ţe aj pre úkony súdneho exekútora platí to, čo platí pre rozhodnutia súdu, t . j.
prezumpcia ich správnosti, aţ do doby zrušenia ich účinkov, ktoré môţe nastať iba zákonne
stanoveným spôsobom (v danom prípade podľa ustanovení Exekučného poriadku). Účinky
úkonov súdneho exekútora nikdy neboli zrušené. Disciplinárne previnenie súdneho exekútora
samé o sebe nespôsobuje neúčinnosť jeho úkonov. V súlade so zásadou prezumpcie
správnosti rozhodnutí, súd prvého stupňa nebol oprávnený v tomto konaní posudzovať
zákonnosť postupu súdneho exekútora.
Z postavenia exekútora vyplýva, ţe ani ţalovaný 1/, ani ţalovaný 2/ neboli oprávnení
nevyhovieť úkonom súdneho exekútora. Proti postupu exekútora ţalovaný 1/, ako neúčastník
exekučného konania mohol brániť iba podaním ţaloby podľa ustanovenia § 55 Exekučného
poriadku.
Ţalobca má za to, ţe výkon súdnej moci nie je moţno povaţovať za neoprávnený
zásah, ani za útok a v predmetnej veci nešlo o nebezpečenstvo, ktoré nebolo moţné odvrátiť
inak (ţalovaný 1/ mohol podať vylučovaciu ţalobu). Preto v predmetnej veci nie je moţné
aplikovať ust. § 418 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka. Všeobecná prevenčná povinnosť
podľa ustanovenia § 415 OZ nikoho neoprávňuje na to, aby konal protiprávne. Ţalovaný 2/
mal povinnosť vyhovieť úkonom súdneho exekútora.
V zmysle ust. § 135 ods. 1 O. s. p. konajúci súd z rozhodnutia disciplinárneho senátu
Disciplinárnej komisie Slovenskej komory exekútorov zo dňa 18. januára 2000 je viazaný iba
tým, ţe pán Mgr. L. J., súdny exekútor, je disciplinárne zodpovedný, avšak nie je viazaný
odôvodnením tohto rozhodnutia a v rámci posúdenia rozhodujúcich skutočností môţe dôjsť
pre účely predmetného konania k iným záverom. Ani disciplinárny senát Disciplinárnej
komisie Slovenskej komory exekútorov vo svojom rozhodnutí nevyslovil, ţe sa predmetné
akcie stali predmetom exekúcie porušením povinnosti súdneho exekútora.
Podľa názoru ţalobcu prípadné porušenia povinností exekútora, na ktoré sa ţalovaní
1/ a 2/ odvolávajú, nemajú ţiadny vplyv na skutočnosť, ţe sa predmetné akcie stali a boli
predmetom exekučného konania a ţalovaný mohol zabrániť výkonu exekúcie iba a podaním
ţaloby podľa ustanovenia § 55 ods. l Exekučného poriadku. Preto tvrdenia ţalovaných
o porušení povinností exekútora, aj v prípade ich správnosti, sú bez právneho významu.
Medzi účastníkmi konania bolo sporné, či ţalovaný 2/ zápis prechodu predmetných
akcií z účtu spoločnosti D., a. s., na účet ţalovaného 1/ vykonal na základe listu ţalovaného
1/ zo dňa 2. februára 1999, alebo na základe „Príkazu na registráciu prechodu zaknihovaných
akcií“ zo dňa 1. apríla 1999.
V predmetnej veci právne významný je len taký úkon, na základe ktorého bola
vykonaná registrácia prechodu predmetných akcií. Teda, rozhodujúcou skutočnosťou je,
na základe ktorého úkonu vykonal registráciu prechodu predmetných akcií ţalovaný 2/.
Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplýva, ţe ţalovaný 2/ vykonal registráciu
prechodu predmetných akcií z účtu spoločnosti D., a. s., na účet ţalovaného 1/ na základe
„Príkazu na registráciu prechodu zaknihovaných akcií“ zo dňa 1. apríla 1999. Ţalobca toto
svoje tvrdenie oprel o nasledovné okolnosti:
Sám ţalovaný 2/ tvrdil v pôvodnom konaní pred súdom prvého stupňa (na prvej strane
svojho písomného podania zo dňa 7. mája 2002), ţe registráciu prechodu predmetných
akcií vykonal na základe príkazu ţalovaného 1/ zo dňa 1. apríla 1999.
Ţalovaný 2/ zaregistroval prechod predmetných akcií z účtu spoločnosti D., a. s.,
na účet ţalovaného 1/ tak, ako to poţiadal ţalovaný l/ vo svojom príkaze zo dňa 1. apríla
1999, t.j. ku dňu 1. apríla 1999.
Ţalovaný 2/ vykonal registráciu prechodu predmetných akcií z účtu spoločnosti
D., a. s. na účet ţalovaného 1/ dňa 1. apríla 1999.
Tvrdenie ţalovaného l/, ţe predmetné akcie uţ dňa 2. februára 1999 boli na jeho účte,
je nepravdivé.
Predmetné akcie aţ do dňa 1. apríla 1999 boli v drţbe spoločnosti D., a. s.
O tejto skutočnosti podľa ţalobcu svedčí nasledovné:
Sám ţalovaný 1/ sa dňa 2. marca 1999 písomne doţadoval u súdneho exekútora, ktorý
realizoval exekúciu, aby zrušil registráciu pozastavenia práva spoločnosti D., a. s., nakladať s
predmetnými akciami. To by ţalovaný 1/ neurobil, keby v tom čase predmetné akcie neboli
na účte spoločnosti D., a. s.
Podľa stavového výpisu z účtu spoločnosti D., a. s. zo dňa 29. marca 1999, v tento
deň predmetné akcie ešte boli na účte spoločnosti D., a. s.
Dňa 1. apríla 1999 ţalovaný 1/ podal ţalovanému 2/ „Príkaz na registráciu prechodu
zaknihovaných akcií“. Tento príkaz ţalovaný 1/ podal preto, lebo predmetné akcie ešte dňa
1. apríla 1999 boli na účte spoločnosti D., a. s.
Zo zmenového výpisu z účtu spoločnosti D., a. s. ku dňu 1. apríla 1999 je
jednoznačné, ţe ţalovaný 2/ vykonal zápis prechodu predmetných akcií na ţalovaného 1/ (t.
j. predmetné akcie odpísal z účtu spoločnosti D., a. s. a pripísal k účtu ţalovaného 1/) dňa
1. apríla 1999.
Ţalovaný 2/ vo svojom písomnom „Vyjadrení k uzneseniu Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo dňa 11. decembra 2003 - spis. zn. 7 Obo 117/03“ zo dňa 31. marca
2004, ako aj na pojednávaní dňa 28. júna 2004 tvrdil, ţe síce ţalovaný 1/ mu podal príkaz
na registráciu prechodu predmetných akcií uţ dňa 2. februára 1999, avšak registráciu vykonal
aţ po vypracovaní viacerých právnych analýz dňa 1. apríla 1999.
Aj sám ţalovaný 2/ tvrdí vo svojom odvolaní zo dňa 27. mája 2005, ktoré podal
proti rozsudku súdu prvého stupňa zo dňa 17. marca 2005 č. k. 57Cb 42/99-641, ţe
predmetné akcie ešte dňa 1. apríla 1999 boli na účte spoločnosti D., a. s. V ten deň ich
odpísal z účtu spoločnosti D., a. s. a pripísal na účet ţalovaného 1/.
Spätný výpis z účtu majiteľa zaknihovaných cenných papierov potvrdzuje jednak stav
tohto účtu ku dňu jeho vydania a jednak stav k určitému skoršiemu dňu, avšak neobsahuje
údaj o tom, kedy boli vykonané zmeny na tomto účte.
Pretoţe prechod cenného papiera ţalovaný 2/ má zaregistrovať vţdy so spätnou
účinnosťou, v kolónke „Počet CP ku dňu“ spätného výpisu z účtu majiteľa cenných papierov
uvedený deň nie je a ani nikdy nemôţe byť totoţným podľa ţalobcu s dňom vykonania
registrácie prechodu.
„Spätný výpis z účtu majiteľa cenných papierov“ ku dňu 15. marca 2001, ktorý
predloţil súdu na pojednávaní dňa 28. júna 2004 ţalovaný 1/, potvrdzuje iba to, ţe ku dňu
2. februára 1999 bolo zapísané na jeho účte 70.142 ks akcií spoločnosti P. N. S., a. s., ale
nepotvrdzuje, v ktorý deň bol vykonaný tento zápis. Preto tento doklad nie je spôsobilý na
dokazovanie, ţe predmetné akcie uţ dňa 2. februára 1999 boli na účte ţalovaného 1/.
Dátum vykonania zmeny obsahuje „Zmenový výpis z účtu majiteľa cenných
papierov“, ktorý sa nachádza v spise a podľa ktorého prechod predmetných akcií
zo spoločnosti D., a. s., na ţalovaného l/ bol zaregistrovaný dňa 1. apríla 1999.
Ţalobca citoval ust. § 420 ods. 1 OZ a ust. § 373 Obch. zák. a uviedol, ţe Obchodný
zákonník upravuje náhradu škody za porušenie povinností z obchodných záväzkových
vzťahov. Úprava zodpovednosti za škodu v Občianskom zákonníku zahrňuje tak porušenie
záväzkovej, ako aj inej právnej povinnosti.
Ţalobca poukázal citáciou aj na ust. § 89 zákona č. 600/1992 Zb.
Základnými predpokladmi zodpovednosti za škodu aj podľa ustanovenia § 420 ods. 1
OZ, aj podľa ustanovenia § 373 Obch. zák. sú: porušenie povinnosti (t. j. protiprávny úkon),
vznik škody a príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a škodou.
Protiprávnym úkonom je konanie v rozpore s hmotným právom a všeobecne platí, ţe
k porušeniu povinnosti dochádza vtedy, keď sa ten, kto bol k niečomu povinný, choval inak,
neţ sa podľa hmotného práva chovať mal.
Podľa názoru ţalovaných 1/ a 2/ ich konanie nebolo protiprávne, neporušili ţiadnu
zo svojich povinností. Správnosť tohto svojho názoru ţalovaní 1/ a 2/ zakladajú jedine
na skutočnosti, ţe ţalovaný l/ dňom 2. februára 1999 odstúpil od „Zmluvy o odplatnom
prevode akcií kúpou č. 1947/1998“ zo dňa 27. februára 1998, ktorú uzavrel so spoločnosťou
D., a. s.
Podľa ustálenej praxe súdov zrušením zmluvy treba rozumieť aj odstúpenie
od zmluvy.
Ţalobca poukázal na právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý je
uvedený v odôvodnení jeho rozsudku sp. zn. 2 Obo 33/2000. Tento právny názor platí pre
odstúpenie od kaţdej zmluvy, ktorá sa spravuje ustanoveniami Obchodného zákonníka.
„Zmluva o odplatnom prevode akcií kúpou č. 1947/1998“ zo dňa 27. februára 1998,
uzavretá medzi ţalovaným a spoločnosťou D., a. s. a odstúpenie od nej v zmysle ustanovenia
§ 13 ods. l zákona č. 600/1992 Zb. o cenných papieroch a ustanovenia § 261 ods. 3 písm. c/
Obch. zák. sa spravujú treťou časťou Obch. zák.
Je nesporným faktom, ţe medzi ţalovaným l/ a spoločnosťou D., a. s., vznikol spor
o tom, či došlo k právne účinnému odstúpeniu od zmluvy. Za tejto skutočnosti ţalovaný 1/
mohol dať príkaz ţalovanému 2/ na registráciu prechodu predmetných akcií jedine na základe
právoplatného rozsudku súdu a nielen na základe jeho odstúpenia od zmluvy.
Zo skutočností, ţe súdny exekútor dňa 9. decembra 1998 podal príkaz ţalovanému
2/ na registráciu pozastavenia výkonu práva spoločnosti D., a. s., nakladať
s predmetnými akciami (tomuto príkazu ţalovaný 2/ vyhovel) a upovedomením o začatí
exekúcie č. EX 109/98 zo dňa 10. decembra 1998 zakázal spoločnosti D.,
a. s. (povinnému) nakladať s predmetnými akciami, plynie, ţe sa predmetné akcie stali
predmetom exekúcie ešte pred tým, ako sa odstúpenie ţalovaného 1/ od „Zmluvy
o odplatnom prevode akcií kúpou č. 1947/1998“ zo dňa 27. februára 1998, ktorú uzavrel
so spoločnosťou D., a. s., stalo účinným.
Ďalšou skutočnosťou je, ţe v čase podania príkazov na registráciu prevodu týchto
akcií zo spoločnosti D., a. s., na ţalobcu boli predmetné cenné papiere na účte spoločnosti D.,
a. s. a tvorili súčasť jej majetku.
Tým, ţe ţalovaný 1/ bez právoplatného rozhodnutia súdu dal príkaz na registráciu
prechodu predmetných akcií zo spoločnosti D., a. s., na seba a zabránil vykonaniu exekúcie
predajom predmetných akcií bez podania vylučovacej ţaloby podľa § 55 ods. 1 exekučného
poriadku, bez právneho dôvodu zasahoval do pokojného faktického stavu ţalobcu a jeho
majetkových práv a porušil všeobecný zákaz útočnej, tzv. uchopovacej svojpomoci. Teda
ţalovaný 1/ sa choval inak, neţ sa podľa hmotného práva chovať mal, a preto za toto svoje
konanie zodpovedá na základe § 420 ods. 1 OZ.
Ţalovaný 1/ vo svojom liste zo dňa 1. februára 1999, označenom ako „Oznámenie
o odstúpení od Zmluvy o odplatnom prevode akcií kúpou č. 1947/1998“, výslovne poţiadal
spoločnosť D., a. s., aby bez zbytočného odkladu splnila povinnosť vyplývajúcu pre ňu z ust.
§ 351 ods. 2 Obch. zák. Z tejto skutočnosti jednoznačne vyplýva, ţe ţalovaný 1/ si bol
vedomý toho, ţe z dôvodu jeho odstúpenia od „Zmluvy o odplatnom prevode akcií kúpou č.
1947/1998“ zo dňa 27. februára 1998 spoločnosti D., a. s., vznikol nový záväzok, t. j. vrátiť
predmetné akcie, a obnovenie jeho práva k predmetným akciám môţe byť obnovené bez
súdneho konania jedine za súčinnosti spoločnosti D., a. s. Teda len vtedy, ak spoločnosť D.,
a. s., relevantným spôsobom vyjadrí svoju vôľu smerujúcu k vráteniu týchto akcií. Ţalobca
poukázal aj na to, ţe ţalovaný 1/ si bol vedomý toho, ţe začatá exekúcia bráni tomu, aby mu
boli predmetné akcie vrátené. Túto jeho vedomosť jednoznačne preukazuje jeho list zo dňa
2. marca 1999, ktorý zaslal exekútorovi. Za týchto okolností je zrejmé, ţe ţalovaný 1/
vedome konal v príkrom rozpore so zákonom.
Vzhľadom na to, ţe ţalovaný 1/ bez právoplatného rozhodnutia nebol oprávnený
podať príkaz na registráciu prechodu predmetných akcií zo spoločnosti D., a. s., na seba, jeho
„Príkaz na registráciu prechodu zaknihovaných akcií“ zo dňa 1. apríla 1999 je nesprávny.
V zmysle ust. § 68 ods. 1 zákona č. 600/1992 Zb. o cenných papieroch prechod
zaknihovaných cenných papierov môţe byť zaregistrovaný jedine ku dňu tohto
prechodu. V prípade odstúpenia od zmluvy o odplatnom prevode zaknihovaných akcií dňom
prechodu je deň, v ktorý odstúpenie nadobudlo právne účinky. V danom prípade odstúpenie
ţalovaného 1/ od „Zmluvy o odplatnom prevode akcií kúpou č. 1947/1998“ zo dňa
27. februára 1998 nadobudlo účinnosť dňa 2. februára 1999. Ako to vyplýva z obsahu
„Príkazu na registráciu prechodu zaknihovaných akcií“ zo dňa 1. apríla 1999, ţalovaný 1/
sám poţiadal vykonať registráciu zmeny osoby majiteľa predmetných akcií ku dňu 1. apríla
1999 a nie ku dňu jeho odstúpenia (t. j. 2. februára 1999). Tým tento príkaz ţalovaného 1/
sledoval vykonanie zápisu takého údaju, ktorý nie je povolený, preto tento príkaz aj z tohto
dôvodu je nesprávny.
Z údajov uvedených v kolónkach 16 a 18 „Príkazu na registráciu prechodu
zaknihovaných akcií“ jednoznačne vyplýva, ţe ţalovaný 1/ tento príkaz podal ţalovanému 2/
dňa 1. apríla 1999, bez akejkoľvek prílohy. Teda ţalovaný 1/ nepriloţil k tomuto príkazu
ţiadny doklad, ktorý bol potrebný podľa ust. § 68 ods. 3 zákona č. 600/1992 Zb., o cenných
papieroch. Preto tento jeho príkaz je neúplný.
Tým, ţe ţalovaný 1/ neoprávnene dal príkaz na registráciu prechodu predmetných
akcií zo spoločnosti D., a. s., na seba, týmto príkazom ţiadal vykonať registráciu prechodu
k inému dňu, neţ je určený v zákone, a k tomuto príkazu nepriloţil ani podklad podľa § 68
ods. 3 zákona č. 600/1992 Zb., porušil povinnosť poskytovať správne a úplné podklady. Toto
konanie ţalovaného 1/ je v rozpore s ust. § 56 ods. 6 a § 68 ods. 3 zákona č. 600/1992 Zb.
o cenných papieroch, a preto za toto svoje konanie zodpovedá na základe § 56 ods. 6 a § 89
zákona č. 600/1992 Zb. o cenných papieroch podľa ustanovení § 373 a nasl. Obch. zák.
Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, ţe predmetné akcie dňa 5. februára 1999 uţ
neboli verejne obchodovateľnými cennými papiermi. Preto pre registráciu ich prevodu
zo spoločnosti D., a. s., na ţalobcu postačilo uzavretie „Kúpnej zmluvy“ zo dňa 5. februára
1999 medzi ţalobcom a súdnym exekútorom a následne podanie príkazov na registráciu
prevodu. Súdny exekútor Mgr. L. J. na základe ustanovenia § 133 zákona č. 233/1995 Z. z.
a na základe poverenia č. 5101 - 002242 zo dňa 13. novembra 1998 a uznesenia zo dňa
4. februára 1999 č. Er 1582/98 Okresného súdu Bratislava I bol oprávnený uzavrieť „Kúpnu
zmluvu“ zo dňa 5. februára 1999.
Ţalovaný 2/ napriek tomu, ţe mu dňa 22. marca a opakovane 25. marca 1999 aj
ţalobca (ako nadobúdateľ), aj súdny exekútor (ako prevodca) namiesto povinného
spoločnosti D., a. s., dali obsahovo zhodné príkazy na registráciu prevodu predmetných akcií,
nevykonal registráciu prevodu. Tým, ţe ţalovaný 2/ na základe týchto príkazov nevykonal
registráciu prevodu predmetných akcií z účtu spoločnosti D., a. s., na účet ţalobcu, neplnil
svoju povinnosť podľa ust. § 22 ods. 1 zákona o cenných papieroch, a preto zodpovedá na
základe § 89 zákona č. 600/1992 Zb. o cenných papieroch podľa ustanovení § 373 a nasl.
Obch. zák. Nemoţno opomenúť ani záver, s ktorým sa plne stotoţnil aj dovolací súd, ţe
ţalobca by sa podľa § 20 v spojení s ustanovením § 21 ods. 3 zákona o cenných papieroch
stal vlastníkom sporných cenných papierov nebyť konania ţalovaných aj v prípade, ţe by
predávajúci vlastníkom nebol.
Ak ţalovaný 2/ na základe príkazu od neoprávnenej osoby alebo na základe
nesprávneho alebo neúplného príkazu, vykonal akýkoľvek zápis vo svojej evidencii, vţdy
vznikla nejaká chyba, príp. neúplnosť, ktorým sa zaloţila jeho objektívna zodpovednosť,
pretoţe údaje, ktoré boli zaregistrované v evidencii zaknihovaných cenných papierov
na základe takéhoto zápisu, nemôţu zodpovedať skutočnému právnemu stavu.
Ţalovaný 2/ podľa ust. § 67 zákona č. 600/1992 Zb. o cenných papieroch zodpovedá
za škodu, ktorá vznikla v dôsledku tohto, ţe na základe príkazu ţalovaného 1/ vykonal
registráciu prechodu predmetných akcií zo spoločnosti D., a. s., na ţalovaného, a to napriek
tomu, ţe ţalovaný 1/ nebol oprávnený dať taký príkaz a tento príkaz bol nesprávny a neúplný.
Skutočnosť, ţe dňa 22. marca 1999 na účte spoločnosti D., a. s. boli zaregistrované
viaceré pozastavenia výkonu práva majiteľa cenného papiera nakladať so zaknihovaným
cenným papierom na základe príkazov iných súdnych exekútorov spoločnosti D., a. s.,
nemohla byť zákonnou prekáţkou pre registráciu prevodu predmetných akcií podľa zhodných
príkazov ţalobcu a konajúceho exekútora zo dňa 22. marca 1999.
Ţalobca poukázal citáciou na ust. § 27 ods. 1, § 27 ods. 5 zákona č. 600/1992 Zb.
o cenných papieroch v znení platnom v rozhodujúcom čase, z ktorých gramatického
a logického výkladu je moţno jednoznačne vyvodiť, ţe inštitút pozastavenia výkonu
práva nakladať so zaknihovaným cenným papierom sa týka bezpochyby jedine
majiteľa tohto cenného papiera. Je to zrejmé predovšetkým z toho, ţe zákon č. 600/1992
Zb. o cenných papieroch v jeho ustanovení § 27 ods. 1 presne vymedzuje, ţe o obmedzenie
koho práva ide (je v ňom uvedené: „ ... pozastavenie výkonu práva majiteľa cenného papiera
... „). Právny rozsah pozastavenia výkonu práva nakladať so zaknihovaným cenným papierom
je určený v ustanovení § 27 ods. 5 zákona č. 600/1992 Zb. o cenných papieroch.
Z toho, ţe sa ustanovenie § 27 ods. 5 zákona č. 600/1992 Zb. o cenných papieroch týka
výlučne iba práv majiteľa zaknihovaného cenného papiera, taktieţ je zrejmé, ţe
pozastavenie výkonu práva nakladať so zaknihovaným cenným papierom, upravené
zákonom o cenných papieroch, pôsobí jedine voči majiteľovi tohto cenného papiera.
Ţalobca citoval ust. § 27 ods. 7 zákona č. 600/1992 Zb. o cenných papieroch v znení
platnom v tom čase a uviedol, ţe síce v tomto ustanovení nie je určené, o aký prevod ide, táto
právna úprava sa vzťahuje iba na prevod zaknihovaného cenného papiera, ktorý by sa mal
uskutočniť z vôle jeho majiteľa. Nakoľko právny inštitút pozastavenia výkonu práva
nakladať so zaknihovaným cenným papierom obmedzuje jedine dispozičné právo jeho
majiteľa, nič neodôvodňuje nezaregistrovať prevod zaknihovaného cenného papiera,
ktorý sa má uskutočniť z vôle inej na to oprávnenej osoby (v danom prípade pri
vykonaní exekúcie z vôle súdneho exekútora), neţ jeho majiteľa.
Ţalovaný 2/ ani potom nevykonal registráciu prevodu predmetných akcií z účtu
spoločnosti D., a. s., na účet ţalobcu, keď mu súdny exekútor Mgr. L. J. dňa 1. apríla 1999
opätovne podal príkaz na registráciu prevodu predmetných akcií a na zrušenie registrácií
pozastavenia výkonu práva nakladať so zaknihovaným cenným papierom, ktoré boli
zaregistrované podľa príkazov iných exekútorov, a predloţil mu doplňujúce uznesenie
Okresného súdu Bratislava l zo dňa 1. apríla 1999 č. k. Er 1582/98.
Na tomto mieste ţalobca poukázal na nesprávnosť názoru ţalovaného 1/, podľa ktorého
súdny exekútor pán Mgr. L. J. nemohol dať príkaz na zrušenie registrácií pozastavenia
výkonu práva nakladať so zaknihovaným cenným papierom, ktoré boli zaregistrované na
príkazy iných exekútorov, nakoľko by tým pán Mgr. L. J. zrušil rozhodnutia iných súdov.
Súdny exekútor Mgr. L. J. konal na základe doplňujúceho uznesenia Okresného súdu
Bratislava l zo dňa 1. apríla 1999 č. k. Er 1582/98 oprávnene. Toto uznesenie súdu bolo
rozhodnutím príslušného exekučného súdu vo veci vykonania exekúcie voči spoločnosti D.,
a. s.
K prevodu zaloţených zaknihovaných cenných papierov (teda ani k prevodu
predmetných akcií) podľa dobových právnych predpisov nebol potrebný súhlas
záloţného veriteľa.
Exekútor nepotreboval súhlas F. N. M. k predaju predmetných akcií, pretoţe nešlo
o prípady uvedené v ust. § 19a zákona č. 92/1991 Zb. Išlo o nútený výkon exekučného titulu.
Osobitné poverenie súdu podľa ustanovenia § 132 Exekučného poriadku
v rozhodujúcom čase nebolo potrebné k postihnutiu a predaju predmetných akcií ani
k podaniu príkazu na registráciu pozastavenia práva nakladať s týmito cenným papierom.
Tieto úkony neboli potrebné na zachovanie alebo výkon práv z .cenných papierov.
V prípade ustanovenia § 132 Exekučného poriadku ide iba o také práva, ktoré sú
spojené s konkrétnymi zaknihovanými cennými papiermi. Pri akciách ide o také práva, ktoré
vyplývajú z akcie pre akcionára.
Exekútor vykonáva delegovanú súdnu moc a po vydaní poverenia počas exekúcie
autoritatívne rozhoduje o jednotlivých úkonoch exekúcie. Exekučný súd iba pouţitím
presne určených procesných rozhodnutí „kontroluje“ činnosť exekútora, ale nemôţe mu
ukladať záväzné pokyny, ako má v exekúcii postupovať.
Oprávnenie exekútora dať príkaz na registráciu pozastavenia práva nakladať
so zaknihovanými cennými papiermi bolo zaloţené na ustanoveniach zákona č. 600/1992
Zb. o cenných papieroch, O. s. p. a iných neţ § 132 Exekučného poriadku.
Pozastavenie výkonu práva nakladať so zaknihovaným cenným papierom podľa
ustanovenia § 27 zákona č. 600/1992 Zb. bolo koncipované ako inštitút, ktorý má
obmedziť na minimum zneuţívanie prevodu zaknihovaných cenných papierov, keď
majiteľ je zo zákona, na základe rozhodnutia štátneho orgánu alebo na zmluvnom základe
obmedzený vo svojom dispozičnom práve, t. j. v nakladaní so zaknihovaným cenným
papierom.
Ţalobca poukázal citáciou na ust. § 27 ods. 3, písm. d/ a ods. 5 zákona č. 600/1992
Zb., ku ktorému je odvolávka na ustanovenie § 313 O. s. p. Zo skutočnosti, ţe odvolávka
k ustanoveniu § 27 ods. 3 písm. d/ zákona č. 600/1992 Zb. je uvedená iba príkladmo,
vyplýva, ţe kaţdý štátny orgán je oprávnený dať príkaz na registráciu pozastavenia práva,
keď je oprávnený zakázať majiteľovi zaknihovaného cenného papiera nakladať s týmto
cenným papierom.
Súdny exekútor, vykonávajúci úlohy štátneho orgánu (súdu) pre nútený výkon
súdnych a iných rozhodnutí podľa ustanovenia § 47 Exekučného poriadku, je oprávnený
zakázať povinnému nakladať so svojím majetkom, ktorý podľa ustanovení tohto zákona
podlieha exekúcii.
Z vyššie uvedeného jednoznačne vyplýva, ţe súdny exekútor je osobou, ktorá
na základe § 27 ods. 3 písm. d/ zákona č. 600/1992 Zb. je oprávnená dať príkaz na registráciu
pozastavenia práva nakladať so zaknihovaným cenným papierom bez osobitného poverenia
od súdu. Exekútor podal príkaz ţalovanému 2/ na registráciu pozastavenia výkonu práva
povinného (t. j. spoločnosti D., a. s.) nakladať s predmetnými akciami dňa
9. decembra 1998, teda v čase, keď predmetné akcie aj podľa tvrdenia ţalovaných
1/ a 2/ patrili k majetku povinného. Preto súdny exekútor neporušil ţiadny právny predpis,
keď podal príkaz ţalovanému 2/ na registráciu pozastavenia práva nakladať so zaknihovaným
cenným papierom bez osobitného poverenia súdu.
Správnosť tohto názoru potvrdzuje aj v rozhodujúcom čase zauţívaná prax
exekútorov. Exekútori po zistení, ţe povinný je majiteľom zaknihovaných cenných papierov,
dávali príkaz na registráciu pozastavenia práva nakladať so zaknihovaným cenným papierom
iba na základe beţného poverenia na vykonanie exekúcie, teda bez osobitného poverenia
od súdu podľa § 132 Exekučného poriadku a ţalovaný 2/ - ako aj v predmetnom prípade -
ich ţiadostiam bez výhrad vyhovoval. Exekútori týmto preventívnym opatreniam zabraňovali
mareniu exekúcie zo strany povinných.
V dôsledku porušenia povinností ţalovaných 1/ a 2/ sa ţalobca nestal majiteľom
predmetných akcií, nemohlo dôjsť na základe „Zmluvy o budúcej zmluve“ zo dňa
15. februára 1999, uzavretej medzi ním a firmou A.-P. k uzavretiu budúcej kúpnej zmluvy,
čím vznikla ţalobcovi škoda, ktorá predstavuje ušlý zisk vo výške 3 101 175,06 Eur (93 426
000,-- Sk). Ide o rozdiel kúpnej ceny 46 713 ks zaknihovaných akcií, vydaných spoločnosťou
D., a. s. podľa „Kúpnej zmluvy“ zo dňa 5. februára 1999, uzavretej medzi ţalobcom
a súdnym exekútorom a podľa „Zmluvy o budúcej zmluve“ zo dňa 15. februára 1999,
uzavretej medzi ţalobcom a firmou A.- P.
Svoje tvrdenie, ţe sa budúca kúpa akcií, dohodnutá v Zmluve o budúcej zmluve,
nemala skutočne za dohodnutých podmienok zrealizovať, mal podľa ţalobcu preukázať
ţalovaný 2/.
Ţalovaný 2/ neuniesol dôkazné bremeno.
Ţalobca tvrdenie ţalovaného 2/ o absencii príčinnej súvislosti medzi nekonaním podľa
§ 55 Exekučného poriadku a vznikom škody povaţuje za, bez akéhokoľvek právneho
základu.
Pri rozhodovaní o tom, či vzniknutá škoda je nutným následkom porušenia právnej
povinnosti konaním alebo nie, je rozhodujúce, či by došlo k vzniku škody, keby protiprávne
konanie nenastalo. V takom prípade netreba skúmať, čo by bolo, keby ţalovaní postupovali
podľa zákona, ale to, či by nastala škoda, keby nekonali proti zákonu.
Ţalovaní 1/ a 2/, keď zabránili vykonaniu exekúcie predajom predmetných akcií,
porušili svoje vyššie uvedené právne povinnosti konaním. Keby nekonali protiprávne,
škoda by nenastala.
Preto je v predmetnej veci bez právneho významu, či by došlo k vzniku škody, keby
ţalovaný 1/ podal vylučovaciu ţalobu. Keby ţalovaný 1/ podal vylučovaciu ţalobu a ani on
a ani ţalovaný 2/ by neporušili ţiadnu zo svojich zákonných povinností a chýbala by iná
podmienka zodpovednosti za škodu, t. j. protiprávny úkon.
Ani námietka ţalovaného 2/, ţe výška škody nebola predvídateľná, neobstojí.
Ţalobca vo svojom príkaze na registráciu prevodu predmetných akcií zo dňa 24. marca 1999
upozornil ţalovaného 2/ na to, ţe v prípade nerealizácie tohto jeho príkazu si voči nemu bude
uplatňovať nárok na náhradu škody. Nič nebránilo tomu, aby si ţalovaný 2/ „z obvyklej
starostlivosti“ vyţiadal od ţalobcu informáciu o moţnej výške škody. Teda výšku škody,
ktorú si v tomto konaní uplatňuje ţalobca, pri obvyklej starostlivosti mal poznať (predvídať).
Ţalobca zdôraznil, ţe v čase, keď uzavrel s firmou A.-P. zmluvu o uzavretí budúcej zmluvy,
cena za prevod akcií, ktoré neboli verejne obchodovateľné, nebola ţiadnym spôsobom
regulovaná - výška ich ceny bola výlučne predmetom dohody účastníkov zmluvy. O tejto
skutočnosti ţalovaný 2/, ako právnická osoba, ktorá evidovala aj prevod zaknihovaných
cenných papierov, mal vedieť.
Podľa názoru ţalobcu v danom prípade nejde ani o prípad podľa ust. § 3 ods.
1 OZ, ani o prípad podľa ust. § 265 Obch. zák. Ţalobca si uplatnil nárok na náhradu škody
voči ţalovaným l/ a 2/, ktorí mu škodu spôsobili, a v takej výške, v akej mu vznikla. Pretoţe
konanie ţalovaných 1/ a 2/ v predmetnej veci predstavuje nezákonnú obranu proti výkonu
súdnej moci súdnym exekútorom, práve ich postup je v rozpore s dobrými mravmi.
V danom prípade vznik škody bol výsledkom protiprávnych konaní ţalovaných 1/
a 2/. Preto tí na základe ust. § 438 ods. l OZ a § 1 ods. 2 a § 383 Obch. zák. za škodu
spôsobenú ţalobcovi zodpovedajú spoločne a nerozdielne.
Ţalovaný 2/ doplnil svoje odvolanie podaním z 25. mája 2011. V doplnení odvolania
uviedol, ţe je toho názoru, ţe disciplinárnym rozhodnutím bolo dostatočne
a nespochybniteľne preukázané, ţe konanie exekútora v exekučnej veci EX 109/98 nebolo
v súlade so zákonom č. 233/1995 Zb. Exekučný poriadok a všetky jeho úkony vykonávané
v predmetnom exekučnom konaní neboli úkony uskutočnené v súlade so zákonom,
v dôsledku čoho ich je potrebné povaţovať za absolútne neplatné podľa ust. § 39 OZ.
Ţalovaný 2/ poukázal, ţe nezákonnosť konania súdneho exekútora je disciplinárnym
rozhodnutím uznaná práve v spojitosti s úkonmi, na podklade ktorých, si ţalobca uplatňuje
svoj ţalobný nárok, a je dôvodné prihliadať na túto skutočnosť i pri rozhodovaní súdu.
Uţ na podklade vykonaného dokazovania, oboznámením sa s exekučným spisom,
podľa ţalovaného 2/ dospel súd prvého stupňa k nesprávnym skutkovým zisteniam, ţe
exekúcia bola vykonávaná zákonným spôsobom. Súd prvého stupňa však súčasne pochybil,
keď takto neúplne zistil skutkový stav veci, pretoţe nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností, a to výsluch samotného súdneho exekútora.
Súd prvého stupňa pochybil, keď nekonal v súlade s citovaným ust. § 135 ods. 1
O. s. p., nakoľko súd je viazaný rozhodnutím Disciplinárneho senátu Slovenskej komory
exekútorov o tom, ţe bol spáchaný správny delikt podľa Exekútorského poriadku. Bez ohľadu
na odôvodnenie tohto rozhodnutia, je pre súd záväzné, ţe súdny exekútor Mgr. L. J. bol
uznaný za disciplinárne zodpovedného za správne delikty, uvedené v jeho výroku, čím je
nepochybne preukázaná nezákonnosť jeho konania. Súd prvého stupňa nielenţe nepostupoval
v zmysle citovaného zákonného ustanovenia, ale ani ţiadnym spôsobom neodôvodnil, prečo
nepovaţuje rozhodnutie disciplinárneho senátu za nezáväzné a nebude sa ním riadiť.
Podľa ţalovaného 2/, pokiaľ by aj konanie súdneho exekútora bolo bývalo
vykonávané zákonne (čo však ţalovaný 2/ popiera), ţalovaný 2/ by i napriek jeho ţiadosti
nemohol uskutočniť prevod Akcií na základe jeho príkazu, nakoľko by mu v tom bránil
príkaz uskutočnený ţalovaným 1/ v dôsledku jeho odstúpenia od Privatizačnej zmluvy,
podaný dňa 2. februára 1999. Navyše, pokiaľ by aj bol postup súdneho exekútora zákonný,
uvedený deň Akcie ešte ani neboli postihnuté exekúciou, nakoľko aţ dňa 5. februára 1999
súdny exekútor vydal príkaz na výkon exekúcie predajom Akcií.
Na základe vyššie uvedených dôvodov povaţuje ţalovaný 2/ rozhodnutie súdu prvého
stupňa za nesprávne, nakoľko závery z neho plynúce nevyplývajú z vykonaného dokazovania.
Pokiaľ by však odvolací súd mal pochybnosti ohľadne ţalovaným 2/ uvádzaných právnych
záverov, plynúcich zo skutkových zistení, v súlade s ust. § 213 ods. 3 O. s. p. ţalovaný 2/
ţiada odvolací súd, aby v rámci odvolacieho konania doplnil dokazovanie výsluchom svedka,
súdneho exekútora Mgr. L. J. Tým, ţe súd prvého stupňa podľa ţalovaného 2/ nevzal
do úvahy fakty, preukazujúce nezákonnosť postupu súdneho exekútora a neúplne vykonal
dokazovanie, odchýlil sa tak od záväzných pokynov odvolacieho súdu i dovolacieho súdu,
v dôsledku čoho konal v rozpore s ust. § 226 O. s. p.
Ţalovaný 2/ poukázal, ţe súdny exekútor uzatvoril dňa 5. februára 1999 Kúpnu
zmluvu v rámci exekučného konania č. EX 109/98, ktoré bolo však dňa 20. novembra 1998
právoplatne zastavené. Ţalovaný 2/ je preto toho názoru, ţe účinky z tejto zmluvy nemohli ani
nikdy nastať, nakoľko vôľa súdneho exekútora nebola pri uzatváraní zmluvy váţna. Pokiaľ by
bolo uvedené preukázané, takýto právny úkon by bolo potrebné povaţovať za nulitný právny
úkon, ktorý je potrebné v zmysle ust. § 37 OZ povaţovať za absolútne neplatný.
K uvedenému tieţ ţalovaný 2/ poukázal, ţe súdy v rámci predmetného súdneho
konania neskúmali ţiadnym spôsobom platnosť Kúpnej zmluvy, či zmluva spĺňa všetky
zákonom stanovené náleţitosti, či bola uzavretá dobrovoľne, nie v tiesni, nie v nápadne
nevýhodných podmienkach, či ju uzavreli osoby oprávnené konať za kupujúceho, prípadne, či
bola skutočne zaplatená kúpna cena.
Podľa názoru ţalovaného 2/, pokiaľ by aj postup súdneho exekútora nebol
vyhodnotený ako nezákonný, kúpnu zmluvu by nebolo moţné povaţovať za platný právny
úkon, pretoţe súdny exekútor vydal aţ dňa 5. februára 1999 príkaz na výkon exekúcie
predajom Akcií, pričom v rovnaný deň mala byť uzavretá Kúpna zmluva. Spoločnosti D., a.
s., ako povinnému bol však exekučný príkaz doručený aţ dňa 9. februára 1999, teda aţ
po uzavretí Kúpnej zmluvy. Ţalovaný 2/ namietol, ţe súd prvého stupňa sa v odôvodnení
svojho rozhodnutia nevysporiadal s predmetnými skutočnosťami, hoci boli zo strany
ţalovaného 2/ riadne namietané.
Ţalovaný 2/ navrhol pred rozhodnutím súdu prvého stupňa doplniť dokazovanie
výsluchom svedka, p. D. L., za účelom preukázania skutočnej moţnosti realizácie predaja
Akcií na základe Zmluvy o budúcej zmluve, ktorá mala byť uzavretá dňa 15. februára 1999
medzi ţalobcom a firmou A.-P. Súd prvého stupňa výsluch tohto svedka posúdil ako
irelevantný a svoje rozhodnutie odôvodnil tým, ţe ţalobca v dobrej viere odkúpil verejne
obchodovateľné akcie a s týmito akciami nakladal ďalej podľa vlastného uváţenia. Súd
konanie ţalobcu, spočívajúce v uzatvorení zmluvy o budúcej zmluve k prevodu 46 713 ks
zaknihovaných akcií, vydaných spoločnosťou P., a. s., za kúpnu cenu 99,58 Eur (3 000,--Sk)
za 1 ks akcie, nepovaţoval za konanie v rozpore s dobrými mravmi a zásadami poctivého
obchodného styku tak, ako to namietali ţalovaní.
Ţalovaný 2/ povaţuje rozhodnutie súdu prvého stupňa aj z tohto dôvodu za nesprávne,
pričom namietol jeho nedostatočné odôvodnenie a vysporiadanie sa s namietanými
skutočnosťami.
Vzhľadom na skutočnosť, ţe v súdnom spise nie je zaloţený originál predmetnej
zmluvy, pričom nie je moţné ţiadnym spôsobom verifikovať, či je zmluva platná a ide
o dokument, od ktorého ţalobca odvodzuje svoj ţalobný nárok, je podľa názoru ţalovaného 2/
nevyhnutné skúmať platnosť predmetnej zmluvy. Za týmto účelom povaţuje rozhodnutie
súdu prvého stupňa, ktorý zamietol návrh na vykonanie dokazovania výsluchom svedka - p.
D. L., za absolútne nesprávne.
Zo samotnej hlavičky ZOBZ vyplýva, ţe zmluvnou stranou na strane budúceho
kupujúceho je firma A.-P., pričom v zátvorke je uvedené meno D. L. e.K. Podľa názoru
ţalovaného, tak nie je dostatočne zrejmé a jasné, aký subjekt v skutočnosti zmluvu uzatváral
a kto sa mal stať budúcim kupujúcim. Táto nezrovnalosť nie je objasnená ani
z pripojeného ohlásenia ţivnosti, vydaného pre p. D. L., pretoţe zmluvnou stranou by mala
byť i podľa nemeckého znenia zmluvy firma A. - P.. Z hlavičky zmluvy ďalej vyplýva, ţe
budúci kupujúci mal byť zastúpený osobou menom K. L., ktorý zmluvu zrejme podpísal. Nie
je tak dostatočne jasné, na základe čoho táto osoba konala za budúceho kupujúceho, nakoľko
táto skutočnosť nevyplýva zo ţiadneho dokumentu, pripojeného k zmluve, prípadne
odkazujúceho na zmluvu.
Ţalovaný 2/ nesúhlasí s právnym záverom súdu prvého stupňa, ţe dôkaz výsluchom p.
D. L. je v prejednávanej veci irelevantný. Naopak, tento dôkaz je podľa názoru ţalovaného 2/
zásadne relevantným, nakoľko súd je povinný vykonať dokazovanie tak, aby mal skutkový
stav zistený bez najmenších pochybností. Platnosť ani reálnosť ZOBZ nebola ţiadnym
spôsobom v konaní dokazovaná, pričom ide o závaţnú otázku, na posúdení ktorej stojí
oprávnenosť nároku ţalobcu.
Vzhľadom na uvedené ţalovaný 2/ nepovaţuje rozhodnutie súdu prvého stupňa
za správne, nakoľko je tu daný odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. c/ O. s. p., ţe súd
prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretoţe nevykonal navrhnuté dôkazy,
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p., ţe súd
prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.
Z uvedeného dôvodu ţiada ţalovaný 2/ odvolací súd, aby v súlade s ust. § 213 ods. 3 O. s. p.
v rámci odvolacieho konania doplnil dokazovanie výsluchom svedka, osoby konajúcej
za budúceho kupujúceho, ako i osoby, ktorá sa mala stať budúcim kupujúcim.
Ţalovaný 2/ je toho názoru, ţe bez preukázania platnosti Kúpnej zmluvy
o prevode akcií zo dňa 5. februára 1999 a Zmluvy o budúcej zmluve zo dňa 15. februára
1999, je ţalobcov nárok absolútne neoprávnený.
Ţalovaný 2/ je však súčasne toho názoru, ţe pokiaľ by aj vyššie uvedené zmluvy boli
platné, čo je však vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti doposiaľ nepreukázané, a preto
toto ţalovaný 2/ popiera, ţalobcov nárok voči ţalovanému 2/ je i tak absolútne neoprávnený,
a to z uvedeného dôvodu, ţe ţalobca uplatnil svoj nárok na náhradu škody svojím podaním
zo dňa 28. februára 2002, a to na základe údajného porušenia povinností ustanovených
zákonom č. 600/1992 Zb. o cenných papieroch zo strany ţalovaných, keď:
- ţalovaný 2/ napriek tomu, ţe mu aj ţalobca aj súdny exekútor dali obsahovo
zhodné príkazy, nevykonal registráciu prevodu 70 142 ks akcií vydaných
spoločnosťou P. N. S., a. s. z účtu spoločnosti D., a. s., na účet ţalobcu,
- ako aj vtedy, keď ţalovaný 2/ na základe príkazu ţalovaného 1/ zaregistroval
prechod týchto akcií z účtu spoločnosti D., a. s., na účet ţalovaného 1/.
Ţalobca v návrhu na zmenu petitu správne uviedol, ţe základným predpokladom pre vznik
zodpovednosti podľa citovaného zákonného ustanovenia je:
a/ porušenie povinností zo záväzku (protiprávny úkon)
Jediným základom vzniku právnej zodpovednosti je porušenie právnej povinnosti,
teda správanie, ktoré sa prieči právu, a preto je protiprávne. Úkon je vţdy protiprávny, ak ním
bola porušená právna povinnosť. Ako uţ ţalovaný 2/ v priebehu konania uviedol, pri výkone
svojej činnosti postupoval vţdy v súlade so zákonom a popiera, ţe by pri plnení svojich úloh
pri registrácii Akcií porušil nejaké svoje povinnosti.
Pridrţiava sa preto skutočností, ktoré uviedol jednak v priebehu súdneho konania,
jednak skutočností obsiahnutých v jeho odvolaní, a síce ţe ţalovaný 2/ ani nemohol vykonať
registráciu Akcií na základe príkazu súdneho exekútora, keďţe
- dňa 22. marca 1999 nemohol byť exekútor oprávnený podať príkaz na registráciu
prevodu Akcií, nakoľko exekúcia, vedená pod č. EX 109/1998, v rámci ktorej mali
byť tieto Akcie predané ţalobcovi, bola dňa 20. novembra 1998 právoplatne
zastavená;
- podanie príkazu na registráciu prevodu Akcií bolo disciplinárnou komisiou
Slovenskej komory exekútorov vyhodnotené ako protizákonné;
- ţalovanému 2/ bránil v registrácii prevodu Akcií časovo predchádzajúci príkaz
ţalovaného 1/ v dôsledku odstúpenia od Privatizačnej zmluvy, podaný dňa
2. februára 1999, teda v čase, kedy Akcie ešte neboli postihnuté exekúciou.
Na základe uvedeného má ţalovaný 2/ za to, ţe z jeho strany nedošlo k porušeniu
právnej povinnosti, v súvislosti s ktorou by mohla ţalobcovi vzniknúť škoda.
Ţalobca odvodzuje vznik škody, spočívajúcej v ušlom zisku tým, ţe nakoľko sa
v dôsledku porušenia povinností zo strany ţalovaných nestal vlastníkom predmetným akcií,
nemohlo dôjsť na základe ZOBZ zo dňa 15. februára 1999, uzavretej medzi ním
a spoločnosťou A.-P. k uzavretiu budúcej kúpnej zmluvy, čím vznikla ţalobcovi škoda. Škoda
spočíva v ušlom zisku vo výške 3 101 175,10 Eur, čo predstavuje rozdiel kúpnej ceny za 46
713 ks akcií, keď ţalobca mal podľa Kúpnej zmluvy zaplatiť za 1 ks akcie 33,19 Eur
(1 000,-- Sk) a následne na základe ZOBZ predať ďalej budúcemu kupujúcemu za 1 ks akcie
99,58 Eur (3 000,-- Sk).
Ako však uţ ţalovaný 2/ vyššie uviedol, v konaní nebolo preukázané, či je Kúpna
zmluva vôbec platná a najmä, nebolo ani preukázané, ţe by ţalobca zaplatil súdnemu
exekútorovi riadnu kúpnu cenu. Napokon, z Článku II ods. 3 Kúpnej zmluvy vyplýva, ţe
„Kupujúci je povinný uhradiť zostatok kúpnej ceny predávajúcemu najneskôr do 30 dní
po pripísaní uvedených cenných papierov na účet kupujúceho, vedený v S. C. P.“.
Kupujúci, teda ţalobca sa však nestal podľa ţalovaného 2/ majiteľom predmetných
cenných papierov (Akcií), teda je pravdepodobné, ţe ani nezaplatil za ne predávajúcemu
dohodnutú kúpnu cenu. V takom prípade by mu však nevznikla ani skutočná škoda, nieto
škoda spočívajúca v ušlom zisku.
Existencia príčinnej súvislosti. tzv. kauzálny nexus, medzi porušením právnej
povinnosti (porušenie údajnej povinnosti ţalovaného 2/ nevykonaním registrácie prevodu
Akcií v prospech účtu ţalobcu na základe príkazu exekútora a vykonanie príkazu ţalovaného
2/) ako príčinou a škodou (ušlý zisk zo ZOBZ) ako následkom tejto príčiny, je jedným
z podstatných predpokladov nároku na náhradu škody. V teórii, aj súdnej praxi sa pritom
vychádza z toho, ţe nestačí iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti, ale vţdy sa vyţaduje
dôkaz o jej existencii (R 28/1980).
Ţalovaný 2/ namietol, ţe súd prvého stupňa zaviazal ţalovaných 1/ a 2/ spoločne
a nerozdielne na náhradu škody bez toho, aby mal preukázané splnenie všetkých zákonom
stanovených predpokladov na náhradu škody, a síce
- aby mal jasne a zreteľne preukázané, ţe ţalovaný 2/ porušil svoju právnu
povinnosť, pričom v rozsudku súdu prvého stupňa absentuje odôvodnenie
porušenia povinností ţalovaným 1/;
- aby mal jasne a zreteľne preukázanú škodu (ušlý zisk)
- a aby mal nepochybne preukázanú príčinnú súvislosť medzi porušením povinnosti
a vznikom škody (ušlého zisku).
Ţalovaný 2/ je toho názoru, ţe hoci by aj skutočne porušil svoje povinnosti
pri registrácii Akcií (čo však popiera) a hoci by aj bolo vykonaným dokazovaním preukázané,
ţe ţalobcovi vznikol nárok na ušlý zisk (čo však riadne preukázané nebolo), nie je daný
kauzálny nexus medzi týmito dvoma predpokladmi.
Ţalovaný 2/ sa domnieva, ţe uzavretie Zmluvy o budúcej zmluve a z nej plynúce
nároky sú skutočnosťou, nezávislou od konania ţalovaného 2/, a teda, pokiaľ by aj došlo
k porušeniu povinností z jeho strany, toto porušenie by v ţiadnom prípade nemohlo byť
v priamej príčinnej súvislosti so vznikom ušlého zisku. Ţalobcovi škoda vo forme ušlého
zisku nevznikla z dôvodu prípadného porušenia povinností zo strany ţalovaného 2/, ale
v dôsledku toho, ţe uzatvoril Zmluvu o budúcej zmluve, napriek skutočnosti, ţe ešte nebol
vlastníkom predmetných Akcií.
Na základe uvedeného, je podľa ţalovaného 2/ nepochybné, ţe rozhodnutie súdu
prvého stupňa nie je správne, nakoľko nie sú splnené základné zákonom stanovené
predpoklady na vznik nároku na náhradu škody voči ţalovanému 2/. Tým je daný odvolací
dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p., ţe rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci.
V súvislosti s vyššie namietaným nepreukázaním vzniku škody ţalovaný 2/ opätovne
poukázal na skutočnosť, ţe súd prvého stupňa zaviazal ţalovaných na náhradu škody
vo výške 3 101 175,10 eur, a to na základe jediného dokumentu - Zmluvy o budúcej zmluve,
ktorej platnosť a skutočnú reálnosť však ţiadnym spôsobom neskúmal.
Rovnako tak neskúmal reálnosť ceny za časť Akcií, ktoré boli predmetom Zmluvy
o budúcej zmluve, čím má ţalovaný 2/ za to, ţe súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový
stav a rozhodol bez toho, aby mal uvedené skutočnosti za dostatočne preukázané.
Ako uţ ţalovaný 2/ v priebehu konania namietol, zmluvnými stranami uzavretá
zmluva o budúcej zmluve, v rámci ktorej bola stanovená cena vo výške 3-násobku, za akú
mal budúci predávajúci získať Akcie na základe Kúpnej zmluvy, nie je v ţiadnom prípade
v súlade s dobrými mravmi, ani poctivým obchodným stykom.
Ţalovaný 1/ právne rozvinul dôvody odvolania doplňujúcim podaním z 20. júna 2011.
Uviedol, ţe nesúhlasí s právnym záverom súdu prvého stupňa, ţe dôkaz výsluchom p. D. L. je
v prejednávanej veci irelevantný. Naopak, tento dôkaz je podľa názoru ţalovaného 1/ zásadne
relevantným, nakoľko súd je povinný vykonať dokazovanie tak, aby mal skutkový stav
zistený bez najmenších pochybností. Platnosť ani reálnosť ZOBZ nebola ţiadnym spôsobom
v konaní dokazovaná, pričom ide o závaţnú otázku, na posúdení ktorej stojí oprávnenosť
nároku ţalobcu.
Bez vykonania tohto dôkazu nemôţe mať súd za preukázané, ţe ZOBZ je platná,
nakoľko nie je zrejmé, kto ju v skutočnosti uzavrel, ani kto ju podpísal a nie je nepochybne
preukázaná zhoda vôle a prejavu osoby, konajúcej na strane budúceho kupujúceho, bez
existencie ktorej nie je moţné ZOBZ povaţovať za platnú.
Ţalovaný 1/ je toho názoru, ţe medzi jeho konaním a škodou, ktorú si ţalobca
nárokuje v tomto súdnom konaní, neexistuje príčinná súvislosť, a teda nie sú naplnené
zákonné predpoklady na vznik zodpovednosti ţalovaného 1/ na náhradu škody. V tejto
súvislosti povaţoval ţalovaný 1/ za dôleţité namietnuť vyjadrenia Krajského súdu
v Bratislave, ktorý uţ na začiatku konania konštatoval, ţe druh a výška škody je medzi
účastníkmi konania nesporná. Nevedno, na základe čoho konajúci súd dospel k uvedenému
výroku, nakoľko ţalovaný 1/ od počiatku konania namietal neoprávnenosť nárokovanej škody
i jej výšku.
Ţalovaný 2/ podaním z 31. júla 2012 navrhol preskúmať napadnuté rozhodnutie aj
v tom kontexte, či prvostupňový súd nedôvodne nevybočil z rámca konštantnej judikatúry
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky, týkajúcej sa
rozhodovania o náhrade škody.
V doplnení odvolania ţalovaný 2/ citoval z nálezu Ústavného súdu Slovenskej
republiky, sp. zn. III. ÚS 36/2010 zo 4. mája 2010 a poukázal na názor, ktorý zaujal
Európsky súdu pre ľudské práva (Beian vs. Rumunsko), Ústavný súd Slovenskej republiky
(II. ÚS 192/06), Ústavný súd ČR (III. 252/2004) a Najvyšší súd ČR (30Cdo 1042/2012).
Ţalovaný 2/ citoval z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.
4Cdo 171/2005 z 27. apríla 2006 a z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.
zn. 5Cdo 201/2009, z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
1Obdo V 80/2007 z 29. mája 2008 a rozsudku Najvyššieho súdu ČR, sp. zn.
25Cdo 2142/2007 z 30. júla 2008. Ďalej ţalovaný 2/ citoval z uznesenia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, sp. zn. 4M Cdo 23/2008 z 21. decembra 2009, z uznesenia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 319/2008 z 28. apríla 2010, z uznesenia Najvyššieho
súdu ČR, sp. zn. 25Cdo 1158/2004 z 18. augusta 2005, z rozsudku Najvyššieho súdu ČR, sp.
zn. 25Cdo 870/2006 z 23. apríla 2008, z uznesenia Najvyššieho súdu ČR, sp. zn.
25Cdo 818/2005 z 25. januára 2006, z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 3Cdo 130/2010 z 28. októbra 2010, z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 5Cdo 126/2009 z 30. júna 2010, z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp.
zn. I. ÚS 177/2008, z rozsudku Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 25Cdo 1807/2001 z 24. apríla
2003, z rozsudku Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 32Cdo 2749/2007 z 27. augusta 2008
a z rozsudku Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 5Cz 39/1965.
Najvyšší súd Slovenskej republiky prejednal vec podľa § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2
O. s. p. v medziach dôvodov odvolaní a bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, ţe
odvolania ţalovaných 1/ a 2/ sú dôvodné.
Predmetnou ţalobou sa ţalobca domáhal voči ţalovaným 1/ a 2/ náhrady škody
vo výške 3 101 175,10 Eur istiny a príslušenstva z titulu ušlého zisku, ktorý by bol dosiahol
následným predajom 46 173 kusov akcií na doručiteľa, v zapísanej podobe emitenta P. N. S.
A., ISIN. SK 11200002193 zo zmluvy o budúcej zmluve, uzavretej dňa 15. 02. 1999
s firmou A.-P. (D. L. e.K.) ako budúcim kupujúcim.
Súd prvého stupňa uznal nárok ţalobcu za dôvodný, keď dospel k záveru, ţe ţalovaný
2/ nevykonal príkaz súdneho exekútora a ţalobcu na registráciu prevodu predmetných akcií
z účtu povinného D., a. s. na účet ţalobcu, ale zrealizoval príkaz ţalovaného 1/ na prechod
predmetných akcií z účtu povinného na účet ţalovaného 1/. Súd prvého stupňa konanie
ţalobcu, spočívajúce v uzatvorení zmluvy o budúcej zmluve k prevodu akcií za cenu 3 000,--
Sk za 1 ks akcie, nepovaţoval za konanie v rozpore s dobrými mravmi a zásadami poctivého
obchodného styku, keď cenu akcie, ktorá je verejne obchodovateľná, určuje predávajúci
a kupujúci.
Proti rozsudku ţalovaný 2/ namieta, ţe mu bolo upreté právo na spravodlivý proces,
keď súd prvého stupňa v základných predpokladoch náhrady škody svoje rozhodnutie
neodôvodnil.
Odňatím moţnosti konať pred súdom sa rozumie taký závadný procesný postup súdu,
ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných vád, ktoré mu Občiansky
súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.
Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky
zaručuje, ţe kaţdý sa môţe domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, kaţdý má
právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych
právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa ţalobca
domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril ţalovaný prípadne iný účastník konania,
stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie,
z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo
nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totoţné s očakávaniami
a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity)
zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O. s. p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď
na podstatné (zásadné) otázky a námietky, spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia
v závaţných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka)
a povinnosť (súdu) na náleţité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby
transparentnosti sluţby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náleţitosťou kaţdého
jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenie sa totiţ chápe aj z hľadiska
práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého imanentnou súčasťou je
aj právo na súdne konanie, spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba
vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva (porovnaj napr. rozsudok vo veci Garcia Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999,
sťaţnosť č. 30544/96) tak, ţe rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody,
na základe ktorých je zaloţené. Rozsah tejto povinnosti sa môţe meniť podľa povahy
rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností kaţdej veci. Judikatúra ESĽP teda
nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája
1997, sťaţnosť č. 21522/93; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára
1998, sťaţnosť č. 20124/92). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, ţe „súčasťou obsahu
základného práva na spravodlivé konanie podľa č. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny je aj
právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“
(porovnaj uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/03). Ústavný súd vo svojom uznesení
z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, „ţe súčasťou obsahu základného práva
na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať
odpoveď na všetky otázky, nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“.
Rozhodnutie súdu predpokladá jeho odôvodnenie, ktoré musí mať náleţitosti, uvedené
v ustanovení § 157 ods. 2 O. s. p. Musí obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti,
zákonnosti a spravodlivosti výroku rozhodnutia. Ako uţ bolo uvedené, súd sa v odôvodnení
svojho rozhodnutia musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho
myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom
na všetky skutočnosti, zistené vykonaným dokazovaním, ale tieţ s poukazom na právne
závery, ktoré prijal. Účelom odôvodnenia rozsudku je predovšetkým preukázať správnosť
rozsudku. Odôvodnenie musí byť súčasne i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu
pri vydávaní rozhodnutia, t. j. musí byť preskúmateľné.
V prejednávanej veci si ţalobca uplatňuje voči ţalovaným 1/ a 2/ náhradu škody, ktorá
predpokladá porušenie povinnosti, vznik škody a príčinnú súvislosť medzi vznikom škody
a porušením povinnosti. Pri zodpovednosti za škodu musia byť všetky jej predpoklady
naplnené.
Je potrebné prisvedčiť ţalovanému 2/, ţe rozhodnutie súdu prvého stupňa je
nepreskúmateľné, nepresvedčivé a arbitrárne. Z rozhodnutia súdu prvého stupňa nie je
skutkovo a právne zrejmé, v čom spočíva porušenie povinnosti ţalovaných 1/ a 2/, reálnosť
uplatnenej výšky škody a daná príčinná súvislosť medzi vznikom škody a porušením
povinnosti ţalovanými. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozsudku porušenie
povinnosti ţalovanými skutkovo ani právne nevymedzil, vôbec ţalobcom uplatnený nárok
právne nekvalifikoval, teda neuviedol právne normy, za ktorých ho povaţoval za dôvodný,
a to ako vo vzťahu k istine, ako aj príslušenstvu.
Uvedeným postupom súd prvého stupňa preto obmedzil ţalovaných v ich práve
na spravodlivé konanie a pri podaní opravného prostriedku k zákonom vymedzeným
odvolacím dôvodom, v dôsledku čoho im uprel právo na spravodlivý proces a odňal právo
konať pred súdom.
Ţalovaní 1/ a 2/ v odvolaní tieţ namietali, ţe súd prvého stupňa vec nesprávne právne
posúdil, keď sa nezaoberal zákonnosťou exekučného konania, v ktorom sa exekútor dopustil
závaţného disciplinárneho previnenia v zmysle rozhodnutia disciplinárneho senátu.
Podľa § 135 ods. 1 O. s. p. veta tretia súd je viazaný rozhodnutím príslušných orgánov
o tom, ţe bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt, postihnuteľný podľa
osobitných predpisov, a kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo
zániku spoločnosti a o zápise základného imania; súd však nie je viazaný rozhodnutím
v blokovom konaní.
Slovenská komora exekútorov ako orgán záujmovej samosprávy patrí do sústavy
orgánov verejnej správy a rozhoduje o disciplinárnych deliktoch, ktoré patria medzi iné
správne delikty. Rozhodnutia o správnom disciplinárnom delikte sú pre súd záväzné.
Pokiaľ preto v danej veci súvisiacom exekučnom konaní bolo vydané disciplinárne
rozhodnutie, súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil, keď k jeho záverom
neprihliadol a uzavrel, ţe mu neprislúcha hodnotenie postupu súdneho exekútora na základe
disciplinárneho konania.
Odvolanie ţalovaných 1/ a 2/ podané z tohto dôvodu je preto dôvodné.
Najvyšší súd Slovenskej republiky prisvedčil tieţ ţalovaným 1/ a 2/, ţe súd prvého
stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, keď reálnosť výšky škody neskúmal.
Ţalobca výšku škody odvodzuje ako ušlý zisk, ktorý by bol dosiahol pri realizovaní
budúcej kúpnej zmluvy na predaj akcií, čo dokladoval zmluvou o budúcej zmluve (č. l. 186
spisu).
Pretoţe ţalovaní 1/ a 2/ platnosť tohto právneho úkonu a tieţ okolnosti jeho uzavretia
so zreteľom k osobe budúceho kupujúceho spochybňovali, v ktorom smere navrhli
dokazovanie doplniť, súd prvého stupňa pochybil, keď reálnosť budúceho obchodu neskúmal
a dokazovanie tejto skutočnosti nedoplnil. Záver súdu prvého stupňa o tom, ţe kúpna cena je
vecou dohody predávajúceho s kupujúcim, nemoţno povaţovať za postačujúci, bez
dôkazného doloţenia skutočnosti, ţe by sa budúci obchod reálne i uskutočnil.
Z uvedených dôvodov je preto rozhodnutie súdu prvého stupňa o tom, ţe ţalobcovi
vznikla škoda v uplatnenej výške, predčasné.
Vzhľadom na to, ţe rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci, neúplne zisteného skutkového stavu a rozhodnutím súdu prvého
stupňa bolo ţalovaným odňaté právo konať pred súdom, Najvyšší súd Slovenskej republiky
preto napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave podľa § 221 ods. 1 písm. f/ a h/ a ods.
2 O. s. p. zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie, v ktorom s poukazom na ust.
§ 224 ods. 3 O. s. p. rozhodne o trovách celého konania.
Podľa § 226 O. s. p. je pre Krajský súd v Bratislave, ktorému sa vec vracia na ďalšie
konanie, právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky záväzný.
Toto rozhodnutie bolo prijaté rozhodnutím senátu Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 30. augusta 2012
JUDr. Beata Miničová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová