Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
47a/387756.bfad90.pdf
PDF · 203.91 KB
No categories available
7Cdo/135/2012
Najvyšší súd 7 Cdo 135/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného PRO CIVITAS,
s. r. o., so sídlom v Bratislave, Hattalova 12/C, v dovolacom konaní zastúpeného
Advokátskou kanceláriou Verita, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Karpatská 18, proti povinnej
M. R., bývajúcej v B., o vymoženie 201,70 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde
Bánovce nad Bebravou pod sp. zn. 4 Er 100/2012, o dovolaní oprávneného proti uzneseniu
Krajského súdu v Trenčíne z 10. mája 2012 sp. zn. 2 CoE 123/2012, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Oprávnený podal súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na vymoţenie
sumy 201,70 € spolu s príslušenstvom. Uviedol, ţe exekučným titulom je k návrhu pripojený
rozhodcovský rozsudok vydaný STÁLYM ROZHODCOVSKÝM SÚDOM zriadeným
pri ROZHODCOVSKEJ, ARBITRÁŢNEJ a MEDIAČNEJ, a. s., z 12. mája 2011, sp. zn.
IDC0410034, ktorým povinnej bola uloţená povinnosť zaplatiť oprávnenému 201,70 € spolu
s úrokom. Súdny exekútor poţiadal Okresný súd Bánovce nad Bebravou o vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie.
Okresný súd Bánovce nad Bebravou uznesením zo 7. marca 2012
č. k. 4 Er 100/2012-19 ţiadosť súdneho exekútora zamietol. Po preskúmaní rozhodcovského
rozsudku, úverovej zmluvy a úverových zmluvných podmienok dospel k záveru, ţe ţiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie treba zamietnuť, lebo sa prieči zákonu.
Vychádzal z toho, ţe úverová zmluva je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle zákona
č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a na vec treba aplikovať tak špeciálnu právnu
úpravu obsiahnutú v tomto zákone, ako aj všeobecnú úpravu danú ustanoveniami
Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Súčasťou úverovej zmluvy bola totiţ
rozhodcovská doloţka, v zmysle ktorej budú všetky spory účastníkov daného právneho
vzťahu rozhodované pred vyššie označeným rozhodcovským súdom, rozhodnutia ktorého
budú pre obe strany konečné a záväzné. Táto doloţka znemoţňuje spotrebiteľovi vyriešiť spor
medzi účastníkmi inak, ako v rozhodcovskom konaní, nebola dojednaná individuálne
a do úverových zmluvných podmienok bola zaradená oprávnenou ešte pred uzavretím
samotnej úverovej zmluvy. Všetky tieto skutočnosti odôvodňujú záver o neprijateľnosti tejto
rozhodcovskej doloţky (nekalej podmienky v zmysle čl. 3 ods. 1 O.s.p. v spojení s bodom 1
písm. q/ prílohy č. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o neprimeraných
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách). Z týchto dôvodov dospel súd prvého stupňa
k záveru, ţe rozhodcovská doloţka v danej veci je neprijateľnou zmluvnou podmienkou,
prieči sa dobrým mravom a výkon práv a povinností z nej je v rozpore s dobrými mravmi
a princípmi ochrany spotrebiteľa. Vzhľadom na to, aplikujúc § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku v spojení s § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon
č. 244/2002 Z.z.“), ţiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
zamietol.
Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Trenčíne uznesením z 10. mája 2012 sp. zn.
2 CoE 123/2012 napadnuté uznesenie potvrdil. V odôvodnení uviedol, ţe vec prejednal
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, ţe odvolanie
oprávneného smeruje proti vecne správnemu uzneseniu súdu prvého stupňa, ktoré treba
potvrdiť (§ 219 ods. 1 O.s.p.). Napadnuté uznesenie bolo vydané na základe správneho
právneho posúdenia otázky platnosti rozhodcovskej doloţky a je v korelácii s rozhodovaním
súdov v analogických prípadoch. Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade
s ustanovením § 167 ods. 2 O.s.p. a § 157 ods. 2 O.s.p. Odvolací súd preto postupoval podľa
§ 219 ods. 2 O.s.p. a iba na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplnil ďalšie
dôvody. Podľa jeho právneho názoru bol postup prvostupňového súdu v súlade so zákonom,
pokiaľ skúmal, či nejde o prípad uvedený v § 40 písm. a/ alebo b/ zákona č. 244/2002 Z.z.
Pri posudzovaní exekučného titulu podľa hľadísk vyplývajúcich z § 45 ods. 1 písm. c/ zákona
č. 244/2002 Z.z. správne vychádzal z § 53 ods. 1 a 4 a § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka
a Smernice Rady 93/13/EHS a zisťoval, či úverová zmluva neobsahuje neprijateľnú
podmienku. V danom prípade má rozhodcovská doloţka charakter nekalej podmienky, ktorá
spôsobuje v právach a povinnostiach zmluvných strán značnú nerovnováhu v neprospech
spotrebiteľa – povinnej (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Rozhodcovskú doloţku preto
súd prvého stupňa správne povaţoval za nekalú a z tohto dôvodu za absolútne neplatnú.
Odvolací súd k tomu uviedol, ţe smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o neprimeraných
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, nemá ako prameň komunitárneho práva
horizontálny priamy účinok, ale existuje povinnosť interpretovať vnútroštátne právo
komunitárne konformným spôsobom. Smernica povaţuje riešenie sporov zo spotrebiteľských
zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané. Zákaz neprimeranosti
je tu potrebné chápať tak, ţe podnikateľ ako druhá zmluvná strana spotrebiteľskej zmluvy
nesmie zneuţívať svoje silnejšie postavenie – dané tým, ţe spotrebiteľ nie je fakticky schopný
presadiť ţiadne zmeny formulárových zmluvných podmienok, a ţe pri úverových zmluvách
koná spotrebiteľ pod tlakom finančnej tiesne, v dôsledku čoho podnikateľ môţe získať
neférové výhody a ťaţiť z nich. Úverová zmluva, v ktorej je takáto rozhodcovská doloţka, je
zmluvou obsahujúcou nekalú podmienku. Aj odvolací súd poukázal na § 45 zákona
č. 244/2002 Z.z., ktorý exekučnému súdu ukladá povinnosť zaoberať sa exekučným titulom,
a v súvislosti s tým konštatoval, ţe nekalé zmluvné dojednania sú sankcionované absolútnou
neplatnosťou. V takom prípade musí exekučný súd dospieť k záveru, ţe rozhodcovský
rozsudok nie je vykonateľný exekučný titul. Odvolací súd uzavrel, ţe súd prvého stupňa
v danej veci správne posúdil rozhodcovský rozsudok ako nulitný, vydaný rozhodcom, ktorý
vyvodil svoju právomoc na konanie a rozhodnutie z neplatnej rozhodcovskej doloţky.
Správny je preto nielen záver súdu prvého stupňa, ţe ide o nespôsobilý exekučný titul (§ 41
ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku), ale aj záver, ţe ţiadosť súdneho exekútora o poverenie
na vykonanie exekúcie bolo potrebné zamietnuť (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku).
Proti uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie. Navrhol, aby dovolací
súd uznesenie odvolacieho súdu zmenil a poveril súdneho exekútora vykonaním
exekúcie, alebo aby uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie exekučného súdu zrušil a vec
vrátil exekučnému súdu na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnil dovolacími dôvodmi
uvedenými v ustanovení § 241 ods. 2. písm. a/, b/, c/ O.s.p.; dovolací dôvod podľa § 241
ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ustanoveniami § 237 písm. d/, e/, f/ O.s.p. (v tej istej veci sa
uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, nepodal sa návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, účastníkom konania sa postupom súdu
odňala moţnosť konať pred súdom). Podľa názoru dovolateľa právoplatný rozhodcovský
rozsudok disponuje atribútom právnej záväznosti rovnako ako právoplatný rozsudok
všeobecného súdu a je po uplynutí lehoty na plnenie vykonateľný, t. j. spôsobilý byť
podkladom pre exekúciu. Právoplatný rozhodcovský rozsudok je teda prekáţkou pre opätovné
prejednanie veci. Exekučný súd nie je preto oprávnený skúmať „materiálnu správnosť
rozhodcovského rozsudku, rozhodcovské konanie, ani zmluvu, na základe ktorej bol vydaný.“
Ak tak exekučný súd v danej veci urobil, konal v rozpore s ustanovením § 159 ods. 3 O.s.p.
Za neprijateľné povaţoval ďalej to, aby súd poprel právoplatnosť a vykonateľnosť
rozhodcovského rozsudku, hoci sa nepodal návrh na začatie konania o jeho zrušení, podanie
ktorého bolo podľa zákona potrebné (§ 40 zákona o rozhodcovskom konaní). Ak napriek
tomu konanie prebehlo, ide o prípad vady uvedenej v § 237 písm. e/ O.s.p. Taktieţ namietal,
ţe postupom súdov mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom a bolo porušené jeho právo
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Odňatie moţnosti odôvodnil tým, ţe mu nebolo
umoţnené riadne a zákonným spôsobom uplatniť priznané právo z rozhodcovského rozsudku
v exekučnom konaní a ţe prvostupňový i odvolací súd nedostatočne odôvodnili svoje
rozhodnutia. Nesúhlasil s názorom exekučného súdu, ţe v exekučnom konaní je exekučný súd
oprávnený (ex offo) skúmať meritórny súlad rozhodcovského rozsudku s hmotnoprávnou
úpravou, a teda ţe z úradnej moci je oprávnený rozhodovať o neprijateľnosti rozhodcovskej
doloţky. Podľa oprávneného exekučnému súdu to neumoţňuje ţiadne zákonné ustanovenie.
Pri skúmaní dôvodov zamietnutia ţiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku sa exekučný súd musí obmedziť len na také dôvody, ktoré
majú povahu skutkovo zjavných dôvodov. Nemôţe preskúmavať rozhodcovský rozsudok
z hľadiska jeho súladu so všeobecne záväznými predpismi. Exekučný súd nie je totiţ vecne
príslušný vo veci konať ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o opravnom
prostriedku (zákon mu neumoţňuje vykonávať dokazovanie vo veci samej, zrušiť alebo
zmeniť výrok rozsudku, ktorým sa rozhodlo vo veci samej). Rovnako ani ustanovenie § 45
zákona o rozhodcovskom konaní neumoţňuje exekučnému súdu skúmať vecnú správnosť
rozhodcovského rozsudku, teda hodnotiť skutkovú a právnu stránku prípadu. Tejto zásade
zodpovedá aj vymedzenie dôvodov pre zastavenie exekúcie, včítane dôvodu uvedeného
pod písm. c/ ustanovenia § 45 ods. 1 citovaného zákona (toto ustanovenie odkazuje nie
na konkrétny obsah plnenia, ale na jeho povahu). Za porušenie práva na spravodlivé súdne
konanie povaţoval nepostačujúce odôvodnenie rozhodnutia exekučného súdu, ako aj
odvolacieho súdu. Namietal, ţe v dôsledku nedostatočného odôvodnenia nemal moţnosť
podať kvalifikované odvolanie proti uzneseniu exekučného súdu a ţe odvolací súd sa vôbec
nezaoberal ani tými odvolacími dôvodmi, ktoré v odvolaní uviedol. Dovolanie odôvodnil tieţ
tým, ţe súdy niţších stupňov povaţovali nesprávne zmluvu o úvere za zmluvu spotrebiteľskú
v zmysle Občianskeho zákonníka, a tak na uvedený zmluvný vzťah nesprávne aplikovali
ustanovenia na ochranu spotrebiteľa obsiahnuté v Občianskom zákonníku a ţe záver súdov
niţších stupňov, podľa ktorého rozhodcovská doloţka je neplatná, je nesprávnou aplikáciou
ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, ktoré navyše v čase dojednania
rozhodcovskej doloţky nebolo účinné. V závere svojho dovolania oprávnený tieţ uviedol, ţe
zákon č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere
v ustanovení § 93b ods. 1 zakotvoval povinnosť bánk ponúknuť svojím klientom
neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, ţe ich prípadné vzájomné
spory z obchodov (teda i zo zmlúv o úvere) budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym
rozhodcovským súdom zriadeným podľa zákona o rozhodcovskom konaní. Inkorporovaním
rozhodcovskej doloţky do Obchodných podmienok si Poštová banka, a. s., splnila svoju
zákonnú povinnosť – povinná v čl. 2 ods. 1 zmluvy o úvere výslovne potvrdila, ţe prijíma
návrhy predloţené v Obchodných podmienkach a v čl. 2 ods. 6 zmluvy o úvere potvrdila, ţe
si Poštová banka, a. s., splnila povinnosť podľa § 93b zákona o bankách. Text rozhodcovskej
doloţky neobsahoval ţiadnu alternatívu k rozhodcovskému konaniu v súlade so zákonnou
definíciou „rozhodcovskej zmluvy“ v § 3 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. i s ustálenou praxou
v odbore. Rozhodcovská doloţka bola naformulovaná a dojednaná na základe splnenia
zákonnej povinnosti banky a ako taká nemôţe predstavovať (nevynímajúc zreteľ zo zásady
zákazu retroaktivity v právnom poriadku Slovenskej republiky) neprijateľnú podmienku. Súd
v napadnutom uznesení necituje uvedené ustanovenie v znení platnom v čase uzatvorenia
zmluvy, a teda jeho rozhodnutie vychádza z ustanovení zákona, ktoré v čase podpisu zmluvy
neboli platné, uzavrel dôvody svojho dovolania oprávnený.
Povinná sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený v súlade s § 241 ods. 1
O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), či dovolanie
smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno dovolaním napadnúť.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle
§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací
súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia
návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie
konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadol oprávnený dovolaním, nemá znaky
ţiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil
uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu
uvedenému v ustanovení § 239 ods. 2 písm. a/ aţ c/ O.s.p. Dovolanie oprávneného preto
podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.
Prípustnosť dovolania oprávneného by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,
len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako
účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať
pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto
samosudcu rozhodoval senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,
moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237
O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/, b/, c/, g/ O.s.p. netvrdil
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
Dovolateľ v dovolaní výslovne namieta existenciu vady uvedenej v § 237 písm. d/
O.s.p. tvrdiac, ţe exekučný súd skúmaním „materiálnej správnosti rozhodcovského rozsudku“
opätovne vec prejednal, ďalej existenciu vady uvedenej v § 237 písm. e/ O.s.p. tvrdiac, ţe
nebol podaný návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku, hoci podľa zákona to bolo
potrebné, a naostatok aj vadu spočívajúcu v odňatí moţnosti konať pred súdom v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p., ktorú vadu oprávnený vidí v odmietnutí práva na uspokojenie priznanej
pohľadávky v exekučnom konaní, hoci zákonné podmienky k tomu neboli splnené
a v nedostatočnom odôvodnení rozsudkov.
I. K prvému dovolateľom namietanému dôvodu, dovolací súd uvádza nasledovné:
Podľa § 159 ods. 3 O.s.p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôţe sa
prejednávať znova.
Prekáţka rozsúdenej veci (rei iudicatae) patrí k procesným podmienkam konania a jej
existencia (zistenie) v kaţdom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Jej podstata
spočíva v tom, ţe právoplatný rozsudok predstavuje vec rozsúdenú, v ktorom prípade sa
vylučuje moţnosť totoţnú vec znova prejednať a o nej rozhodnúť. O tú istú vec ide vtedy,
keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom uţ bolo právoplatne
rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý predmet
konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený ţalobným petitom vyplýva
z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých uţ bol pôvodne uplatnený (t. j. ak vyplýva
z rovnakého skutku). O totoţnosť účastníkov ide najmä vtedy, ak v novom konaní ide o ten
istý nárok medzi tými istými účastníkmi. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak
v novom konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či uţ z dôvodu
univerzálnej alebo singulárnej sukcesie. Toto procesné ustanovenie sa uplatní aj v exekučnom
konaní (§ 251 ods. 4 O.s.p.).
V posudzovanej veci z obsahu spisu vyplýva, ţe konaniu vo veci exekúcie
oprávneného PRO CIVITAS, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Hattalova 12/C proti povinnej
M. R., bývajúcej v B., o vymoţenie 201,70 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde
Bánovce nad Bebravou pod sp. zn. 4 Er 100/2012, na základe rozhodcovského rozsudku z 12.
mája 2011 sp. zn. IDC0410034 vydaného Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri
spoločnosti ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŢNA a MEDIAČNÁ, a. s, so sídlom v
Bratislave, Trnavská cesta 7, nepredchádzalo ţiadne iné exekučné konanie s tým istým
predmetom konania a ktoré by sa týkalo tých istých účastníkov.
Prekáţku rozsúdenej veci pre exekučné konanie netvorí právoplatný rozhodcovský
rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, a to ani vtedy, ak exekučný súd skúma, či
exekučný titul vydaný vo forme rozhodcovského rozsudku je materiálne vykonateľný.
Z povahy rozhodcovského konania, ktoré je v zákonom vymedzených prípadoch alternatívnou
moţnosťou k súdnemu sporovému konaniu totiţ vyplýva, ţe jeho rezultátom môţe byť titul,
splnenia ktorého sa moţno domáhať vykonaním exekúcie.
V danom prípade súdy rozhodli v štádiu exekučného konania, v ktorom súd posudzuje
splnenie procesných predpokladov, za ktorých sa súdnemu exekútorovi udeľuje poverenie
na vykonanie exekúcie (§ 44 Exekučného poriadku). Zo spisu nevyplýva, ţe by o rovnakej
ţiadosti toho istého súdneho exekútora na udelenie poverenia na vykonanie identickej
exekúcie týkajúcej sa rovnakých účastníkov bolo uţ prv rozhodnuté.
Oprávnený preto neopodstatnene namieta, ţe súdy niţších stupňov zaťaţili konanie
vadou uvedenou v § 237 písm. d/ O.s.p.
II. Podľa názoru oprávneného je konanie súdov postihnuté aj vadou podľa § 237
písm. e/ O.s.p., ktorej sa mali, ako to vyplýva z obsahu dovolania, dopustiť tým, ţe nebol
podaný návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku, hoci podľa zákona to bolo potrebné.
Podľa dovolacieho súdu o takúto vadu v posudzovanej veci nejde.
Ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku
jednej z neodstrániteľných podmienok konania, návrhu na začatie konania; ak konanie
prebieha napriek nedostatku návrhu a nejde o prípad, kedy súd môţe konať aj bez návrhu, je
treba konanie zastaviť.
Exekučný súd ale v danej veci začal konať na základe ţiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej
doručenia (§ 44 Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového –
hľadiska (§ 41 ods. 2 O.s.p.) nejde zo strany oprávneného o námietku nedostatku návrhu
na začatie konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú
oprávnený uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu súdov niţších
stupňov.
III. Oprávnený v dovolaní tieţ namieta, ţe súdy mu v konaní odňali moţnosť
pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je dovolanie prípustné, ak bola účastníkovi odňatá
moţnosť konať pred súdom.
Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesne
nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme moţnosť
pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho
súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. Súdna prax
je jednotná v tom, ţe za porušenie práva v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. treba povaţovať aj
rozhodnutie exekučného súdu o zamietnutí ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, ak pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené
podmienky. Výsledkom takéhoto rozhodnutia je totiţ zastavenie exekúcie, čím sa
oprávnenému v exekučnom konaní odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia
(porovnaj uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 24/2010 a sp. zn.
3 Cdo 209/2008). Dovolací súd preto skúmal, či v preskúmavanej veci nejde o túto vadu
konania. Dospel ale k záveru, ţe konanie súdov nie je postihnuté vadou podľa ustanovenia
V rámci prieskumu rozhodnutí súdov z hľadiska uvedenej vady bolo kľúčové
zodpovedanie otázky, či exekučný súd, ktorý koná o návrhu na nútený výkon právoplatného
rozhodcovského rozsudku, je pri rozhodovaní o ţiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie oprávnený aj bez návrhu (ex offo) posúdiť platnosť
rozhodcovskej doloţky, na základe ktorej rozhodcovský súd zaloţil svoju právomoc.
Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma ţiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné
konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999
Z.z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd
nezistí rozpor ţiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia ţiadosti
písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul
podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor ţiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom, ţiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne.
Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky uţ v uznesení z 13. októbra 2011 sp. zn.
3 Cdo 146/2011, uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky č. 3 z roku 2012 pod por. č. 46 (dostupnej na internetových stránkach
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nssr.gov.sk), zaujal stanovisko, ţe pokiaľ
oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či
rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Vychádzal
pritom z jednotného názoru súdnej praxe, ţe uţ v štádiu posudzovania splnenia zákonných
predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd
v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného, zaoberá tým, či rozhodnutie (iný
titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané v súlade so zákonom, t. j. či bolo
vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných
právnych predpisoch ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej
(z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj
materiálnej (z aspektu obsahových náleţitostí rozhodnutia – jednak určitosti, zrozumiteľnosti,
a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia uloţenej povinnosti,
ktorá sa má nútene vykonať).
Exekučný súd je teda uţ v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov
pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie bezpochyby oprávnený posúdiť, či
oprávneným označený exekučný titul (ne)bol vydaný k tomu kompetentným orgánom (túto
skutočnosť napokon nepopiera ani dovolateľ). Význam tohto oprávnenia tkvie v tom, ţe ak
exekučný titul vydal orgán, ktorý k tomu nemal právomoc, ide o rozhodnutie ničotné,
nevyvolávajúce ţiadne právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad materiálnej
vykonateľnosti (záväznosti) a na jeho základe nemoţno preto viesť nútený výkon
rozhodnutia.
Osobitosť postavenia rozhodcovského súdu spočíva medzi iným v tom, ţe jeho
právomoc vec prejednať a rozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy. Predpokladom
právomoci rozhodcovského súdu je teda platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi
zmluvnými stranami, a to či uţ vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doloţky. Ak
teda právomoc rozhodcovského súdu je závislá od existencie platnej rozhodcovskej zmluvy
a exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného,
zisťovať rozpor exekučného titulu so zákonom, t. j. aj to, či bol vydaný orgánom
s právomocou na jeho vydanie, je logické, ţe exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť,
nielen to, či rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá, ale aj to,
či bola uzavretá platne. Iba platná rozhodcovská zmluva môţe totiţ zaloţiť právomoc
rozhodcovského súdu na jej základe určitú vec prejednať a rozhodnúť; absolútna neplatnosť
právneho úkonu má za následok, akoby právny úkon nebol nikdy uzavretý.
Uvedené moţno podľa dovolacieho súdu zhrnúť tak, ţe exekučný súd, ktorý koná
o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ak má pre to dostatok
skutkových a právnych poznatkov, je v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
oprávnený uţ v štádiu rozhodovania o ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie aj bez návrhu (ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi
zmluvnými stranami bola uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, ţe právomoc
rozhodcovského súdu bola zaloţená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, prislúcha
mu právo vyvodiť všetky dôsledky vyplývajúce z príslušných právnych predpisov pre to, aby
zmluvná strana nebola uvedenou doloţkou viazaná.
Nemoţno preto prisvedčiť dovolateľovi v tom, ţe zo ţiadneho ustanovenia
procesného predpisu exekučnému súdu nevyplýva oprávnenie rozhodcovskú doloţku posúdiť
z hľadiska jej platnosti.
V preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonom podloţený postup
exekučného súdu, ktorý po podaní ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie skúmal, či rozhodcovská doloţka bola uzavretá platne.
Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku
rozhodcovského súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia; exekučný súd si ani
neosvojoval postavenie odvolacieho súdu tak, ako to mylne tvrdil vo svojom dovolaní
dovolateľ. Skúmaním platnosti rozhodcovskej doloţky exekučný súd len realizoval svoje
oprávnenie vyplývajúce mu z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie
posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.
K samotnému záveru exekučného súdu v súvislosti s rozhodcovskou doloţkou (jej
prijateľnosti a teda platnosti) treba uviesť, ţe v danom prípade mal exekučný súd k dispozícii
rozhodujúce skutkové podklady, z ktorých mohol získať potrebné informácie o skutkovom
a právnom stave (z rozhodcovského rozsudku z 12. mája 2011 sp. zn. IDC0410034,
vydaného Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri spoločnosti ROZHODCOVSKÁ,
ARBITRÁŢNA a MEDIAČNÁ, a. s., je okrem iného zrejmé, ţe rozhodcovský súd zaloţil
svoju právomoc na ustanovení bodu 11.2 Obchodných podmienok pre úver, na zmluve
o úvere z 31. januára 2008 a na Obchodných podmienkach pre úver – verzia 1/2008). Otázku
prijateľnosti rozhodcovskej doloţky skúmal v súlade so Smernicou len z hľadísk, ktoré
Smernica v čl. 3, bod 1. a 2. (individuálne dojednanie podmienky) výslovne pripúšťa. Jeho
skutkové závery, ktoré v súvislosti s platnosťou rozhodcovskej doloţky urobil, majú povahu
zjavných skutkových zistení vyplývajúcich z vyššie uvedených podkladov. Záver exekučného
súdu o tom, ţe skúmaná rozhodcovská doloţka je neprijateľná a preto je neplatná, nie je
v zjavnom rozpore s účelom a zmyslom Smernice a ani v zjavnom rozpore s obsahom spisu.
Listiny, ktoré mal exekučný súd k dispozícii, takýto záver umoţňovali.
V tejto súvislosti pre úplnosť treba dodať, ţe oprávnený mylne v dovolaní tvrdí, ţe
exekučný súd postupoval v rozpore so zákonom, keďţe ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/
Občianskeho zákonníka nebolo v čase dojednania rozhodcovskej doloţky účinné. Citované
zákonné ustanovenie totiţ podáva len príkladmý výpočet neprijateľných podmienok
uvedených v spotrebiteľských zmluvách. Prijateľnosť podmienok uvedených v spotrebiteľskej
zmluve bolo preto moţné skúmať aj z iných hľadísk, neţ v tomto ustanovení výslovne
uvedených, najmä z tých, ktoré boli v súlade so Smernicou tak, ako tomu bolo v danom
prípade.
Keďţe exekučný súd zistil uţ pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ţe
exekučný titul vo forme rozhodcovského rozsudku predloţeného oprávneným je v rozpore
so zákonom, dospel k správnemu záveru, ţe nie sú splnené podmienky pre udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie. Pokiaľ súd prvého stupňa predmetnú ţiadosť zamietol a odvolací súd
jeho rozhodnutie potvrdil, nešlo o prípad zamietnutia ţiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, hoci pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné
predpoklady. Postup súdov niţších stupňov nemal preto za následok odňatie moţnosti
oprávnenému pred súdom konať v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.
Podľa názoru dovolacieho súdu nie je opodstatnená ani námietka dovolateľa týkajúca
sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí prvostupňového
a odvolacieho súdu.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhované dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.
Je nepochybné, ţe jedným z aspektov na spravodlivý proces je aj právo účastníka
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpoveď
na všetky právne a skutkové, relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany
(IV. ÚS 115/03). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného
súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán, avšak
s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, I. ÚS 353/06, II. ÚS 220/08, III.
ÚS 12/07, IV. ÚS 163/08).
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.
Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 3 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho
rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument
v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
V preskúmavanej veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších
stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré oprávneným predloţené
listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval
na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver o nesplnení
podmienok pre vyhovenie ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie vysvetlil zrozumiteľne a v dostatočnom rozsahu. Odvolací súd sa stotoţnil
s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, sám na zdôraznenie správnosti dôvodov súdu
prvého stupňa uviedol ďalšie argumenty a tieţ vysvetlil, prečo sa nestotoţnil s námietkami
oprávneného uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak
odpoveď na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávneného, keď
v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo nemohlo byť vyhovené ţiadosti poţadovanej
súdnym exekútorom. Okolnosť, ţe táto odpoveď neúspešného oprávneného neuspokojuje,
neznamená, ţe odôvodnenie nespĺňa parametre zákonného rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2
O.s.p.; za odňatie moţnosti konať pred súdom v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe
odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv či poţiadaviek oprávneného.
Moţno zhrnúť, ţe z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu
nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa dovolacieho
súdu skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne
neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky; odôvodnenie dovolaním napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu ako celok poţiadavky zákona na odôvodnenie rozhodnutia
spĺňa.
IV. Dovolateľom namietané ďalšie vady konaní a rozhodnutí súdov, t. j. ţe ich
konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
(§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), sú síce prípustnými dovolacími dôvodmi, samotné ale
prípustnosť dovolania nezakladajú. Dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho súdneho
poriadku upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemoţno podať proti kaţdému
rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti
dovolania, nemoţno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému prieskumu a preto ani
zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.
V. Dovolateľ napokon tvrdí, ţe napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci.
Právne posúdenie je činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje
konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva
na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepouţil správny (náleţitý) právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právnym posúdením
veci sa nezakladá procesná vada konania v zmysle § 237 O.s.p. (iba výskyt ktorej v konaní
na súdoch niţších stupňov by v danej veci mohol zaloţiť prípustnosť dovolania oprávnenej).
Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorým moţno úspešne
odôvodniť (iba) procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo
nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov ale prípustnosť dovolania nezakladá
(porovnaj tieţ niektoré ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napríklad
sp. zn. 1 Cdo 62/2010, sp. zn. 2 Cdo 97/2010, sp. zn. 3 Cdo 53/2011, sp. zn. 4 Cdo 68/2011,
sp. zn. 5 Cdo 44/2011 a sp. zn. 6 Cdo 41/2011).
Do tejto kategórie dovolacích námietok patrí aj ostatne uvedená výhrada oprávneného,
ţe súdy opomenuli zohľadniť, ţe jeho právna predchodkyňa splnila svoju zákonnú povinnosť
ponúknuť povinnej neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, ţe ich
prípadné vzájomné spory budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským
súdom. Napriek tomu dovolací súd, nad rámec dovolacieho konania, k tejto námietke
poznamenáva, ţe zrejme uniklo pozornosti oprávneného, ţe Stály rozhodcovský súd zriadený
pri spoločnosti ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŢNA a MEDIAČNÁ, a. s., so sídlom
v Bratislave, Trnavská cesta 7, zrejme nie je stálym rozhodcovským súdom, ktorý boli
poskytovatelia platobných sluţieb povinní spoločne alebo prostredníctvom svojho
záujmového zdruţenia zriadiť v zmysle osobitného zákona, zákona č. 492/2009 Z.z.
Keďţe prípustnosť dovolania oprávneného nemoţno vyvodiť z ustanovení § 239
O.s.p. a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej
republiky jeho dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5
O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný.
V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti oprávnenému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však ţiadne trovy
dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe nepodala návrh na ich priznanie.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 22. januára 2013
JUDr. Ladislav Górász, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Viera Čulenová