Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Sžf/5/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senátu zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Evy Babiakovej, CSc. a členov senátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej a Mgr. Petra Melichera,

v právnej veci žalobcu: I.. F. S., S., N. Z., zastúpeného Advokátskou spoločnosťou S., J.. T.

T., P., N. Z., proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Vazovova 2,

Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/224/4620-

23815/2011/992117-r zo dňa 25. februára 2011, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského

súdu v Nitre č. k. -45 z 8. novembra 2011, jednohlasne, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k.

-45 zo dňa 8. novembra 2011 m e n í tak, že z r u š u j e rozhodnutie

žalovaného č. I/224/4620-23815/2011/992117-r zo dňa 25. februára 2011 a z r u š u j e

aj rozhodnutie Daňového úradu Nové Zámky č. /Dr z 11. novembra 2010

a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.

Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi trovy konania v sume 616,45 Eur

k rukám právnej zástupkyne J.. T. T. do 30 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

2

Rozsudkom krajského súdu bola zamietnutá žaloba, ktorou sa žalobca domáhal

preskúmania a zrušenia rozhodnutia žalovaného o potvrdení rozhodnutia Daňového úradu

Nové Zámky (dodatočný platobný výmer), vydaného podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1/

, ktorým správca dane vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej

hodnoty (ďalej len „DPH“) za obdobie október 2001 v sume 39 408,31 Eur a to

po opakovanej daňovej kontrole.

Krajský súd dôvodil tým, že z predloženého administratívneho spisu týkajúceho

sa žalobcu zistil, že Daňový úrad Nové Zámky vykonal u žalobcu daňovú kontrolu dane

z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie október 2001, o ktorej vyhotovil Protokol

č. /Jz, Ky zo dňa 13. novembra 2006. Daňový úrad Nové Zámky určil

žalobcovi nadmerný odpočet DPH vo výške 23 833 Sk, nakoľko sa daň zistená po daňovej

kontrole neodlišovala od danej uvedenej v daňovom priznaní.

Počnúc dňom 10. februára 2010 bola u žalobcu vykonávaná opakovaná daňová

kontrola, z ktorej bol vyhotovený protokol, ktorý bol žalobcovi doručený dňa 3. novembra

2010. Na základe výsledkov opakovanej daňovej kontroly Daňový úrad Nové Zámky vyrubil

žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie október 2001 vo výške

39 408,31 Eur, a to dodatočným platobným výmerom Daňového úradu Nové Zámky

č. /Dr z 11. novembra 2010.

Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, ktorého obsah je

v prevažnej časti totožný s obsahom žaloby.

V odvolaní žalobcu rozhodol žalovaný rozhodnutím, ktorého preskúmania sa žalobca

v tomto konaní domáha.

Po preskúmaní obsahu administratívneho spisu žalovaného, napadnutých rozhodnutí,

dospel krajský súd k záveru, že v danom prípade bolo rozhodnutie, ako aj postup žalovaného

a správneho orgánu prvého stupňa v súlade so zákonom, a preto žalobu ako nedôvodnú

zamietol. Súd považoval za potrebné uviesť, že sa v celom rozsahu stotožňuje s rozhodnutím

žalovaného a s odôvodnením tohto rozhodnutia čo do skutkových zistení, ako aj právneho

posúdenia.

Námietky žalobcu obsiahnuté v žalobe možno, podľa krajského súdu, zhrnúť do dvoch

základných bodov: jedným je namietnutie zániku lehoty, počas ktorej trval právny nárok

na vyrubenie dane, ktorá uplynula dňa 31. decembra 2006; druhým ťažiskovým argumentom

3

je tvrdenie o uskutočniteľnosti zdaniteľného plnenia, čo vyplýva z listinných dokladov

žalobcu, v ktorých správca dane nezistil žiadne pochybenia v nadväznosti na tvrdenie, že

žalobca nemôže znášať dôsledky neschopnosti dodávateľa žalobcu, predloží účtovnú

evidenciu alebo iný dôkaz o uskutočnení zdaniteľného plnenia.

Podľa upravuje nemožnosť vyrubiť daň alebo

rozdiel dane po uplynutí piatich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať

daňové priznanie alebo hlásenie alebo v ktorom bol daňový subjekt povinný zaplatiť daň bez

povinnosti podať daňové priznanie alebo hlásenie, alebo v ktorom daňovému subjektu vznikol

nárok na vrátenie nadmerného odpočtu alebo nárok na vrátenie dane.

Odsek 2 citovaného ustanovenia upravuje predĺženie tejto lehoty do 10-tich rokov,

ak bol pred uplynutím lehoty uvedenej v ods. 1 vykonaný úkon smerujúci na vyrubenie dane

alebo rozdielu dane do konca roka, v ktorom bol daňový subjekt o tomto úkone vyrozumený.

Podľa § 15 ods. 13 veta piata citovaného zákona doručenie protokolu podľa odseku 12

alebo spísania zápisnice o dohode o výške dane sa považuje za úkon smerujúci na vyrubenie

dane alebo rozdielu dane.

Zároveň z vety štvrtej citovaného ustanovenia vyplýva, že dňom nasledujúcim po dni

prerokovania protokolu alebo dňom nasledujúcim po dni spísania zápisnice o dohode o výške

dane sa začína vyrubovacie konanie (§ 44).

Podľa § 44 ods. 6 citovaného zákona, ak sa u daňového subjektu vykoná daňová

kontrola alebo opakovaná daňová kontrola, správca dane vydá do 15 dní od jej skončenia

platobný výmer, ak daň zistená po daňovej kontrole alebo po opakovanej daňovej kontrole

sa neodlišuje od dane uvedenej v daňovom priznaní alebo dodatočnom daňovom priznaní.

Z uvedeného podľa krajského súdu vyplýva, že žalobcovi vznikla povinnosť podať

daňové priznanie za zdaňovacie obdobie október 2001 do 25. novembra 2001. Lehota podľa

§ 45 ods. 1 zákona č. 511/92 Zb. by uplynula do konca roka 2006, pokiaľ by pred uplynutím

tejto lehoty nebol vykonaný úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane. Protokol

o daňovej kontrole bol žalobcovi doručený dňa 1. decembra 2006. Poučenie tohto protokolu

sa považuje za úkon smerujúci na vyrubenie alebo rozdielu dane, ako to vyplýva

z ustanovenia § 15 ods. 13 citovaného zákona. Preto začala plynúť nová päťročná lehota,

v ktorej možno vyrubiť daň alebo rozdiel dane.

4

Len na spresnenie súd uvádza, že v zmysle § 44 ods. 6 písm. a/ bod 1 sa platobný

výmer vydáva aj v prípade, ak sa daň zistená po daňovej kontrole neodlišuje od dane uvedenej

v daňovom priznaní alebo v dodatočnom daňovom priznaní. Preto aj v prípade, ak sa nezistí

porušenie všeobecne záväzných predpisov a nekonštatuje sa rozdiel na dani, je potrebné

považovať doručenie protokolu o daňovej kontrole za úkon smerujúci na vyrubenie dane.

Vo vzťahu k druhému okruhu námietok žalobcu krajský súd uviedol nasledovné:

Žalobca v mesiaci október 2001 uplatnil nárok na odpočet 23 % DPH za nákup tovaru

od dodávateľa s názvom K., S. z faktúry č. X. zo dňa 2. októbra 2001, faktúry č. X. z 3.

októbra 2001, faktúry č. X. zo dňa 11. októbra 2001, faktúry č. X. z 11. januára 2001 z

faktúry č. X. zo dňa 17. októbra 2001, faktúry č. X. z 17. októbra 2001, faktúry č. X. zo dňa

22. októbra 2001 a faktúry č. X. zo dňa 1. októbra 2001 a k nim boli priložené kópie

pokladničných dokladov, výdavkové pokladničné doklady a dodacie listy.

Podľa platiteľ má nárok na odpočet dane,

ak sa zdaniteľné plnenie uskutočnilo (§ 13).

Podľa § 13 ods. 1 písm. a/ citovaného zákona zdaniteľné plnenie je uskutočnené pri

predaji tovaru dňom dodania tovaru, a to aj vtedy, ak k zmene vlastníckeho práva podľa

kúpnej zmluvy dôjde až zaplatením tovaru.

V zmysle citovaných ustanovení preto pre uplatnenie nároku na odpočet dane

nepostačuje iba predloženie dokladov, ktoré preukazujú prijatie zdaniteľného plnenia, ale aj

preukázanie, že sa zdaniteľné plnenie aj reálne uskutočnilo, teda v danom prípade, že aj reálne

došlo k dodaniu tovaru deklarovaného na faktúrach a dodacích listoch.

V tomto smere považoval krajský súd za potrebné zhodne so záverom žalovaného

konštatovať, že žalobca nepredložil žalovanému dôkazy, ktorými by vierohodne preukázal,

že splnil podmienky na uplatnenie nároku na odpočet dane a z dokazovania vykonaného

žalovaným, resp. správnym orgánom prvého stupňa nebolo aj podľa názoru súdu preukázané

(okrem už uvedených účtovných dokladov), že sa zdaniteľné plnenie uskutočnilo v danom

prípade samotným dodaním tovaru. Z dokazovania vyplynulo, že aj samotné účtovné doklady,

ktorými žalobca preukazuje uskutočnenie zdaniteľného plnenia nepodpísal štatutárny zástupca

dodávateľa, keďže v zmysle záveru kriminalistického a expertízneho ústavu, nejde o jeho

pravé podpisy. Zároveň tento štatutárny zástupca uviedol, že v čase, keď mal byť tovar

dodaný, nikto iný nemohol v mene dodávateľa konať, nemal žiadnych zástupcov, nevydal

5

žiadne splnomocnenie na takéto konanie a nikoho nepoveril ani vedením účtovníctva,

ani vystavovaním, ani podpisovaním dokladov.

Taktiež sa vôbec nevedel vyjadriť k predmetným dodávkam, pričom prehlásil,

že za jeho pôsobenia v spoločnosti K., S. nedošlo k uskutočneniu žiadneho zdaniteľného

plnenia.

Následne síce svoju výpoveď zmenil, keď tvrdil, že došlo k predmetným dodávkam

tovaru, o čom bola účtovná evidencia, ktorú mal odovzdať novému konateľovi T. K.. Ten

však túto skutočnosť poprel.

V ďalšej výpovedi sa uvedený svedok na nič podstatné nepamätal.

S poukazom na uvedené dospel krajský súd k záveru, že správca dane postupoval

správne v zmysle zákona, keď vydal predmetný dodatočný platobný výmer a správne

postupoval aj žalovaný, ktorý následne tento odvolaním napadnutý dodatočný platobný výmer

potvrdil.

Daňové orgány zistili skutkový stav správne a v dostatočnom rozsahu, krajský súd sa

s takto zisteným skutkovým stavom stotožnil, čo platí aj vo vzťahu k právnemu posúdeniu,

a preto žalobu ako nedôvodnú podľa zamietol.

Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca odvolanie a žiadal prvostupňový

rozsudok zmeniť a žalobe vyhovieť zrušením rozhodnutia žalovaného aj dodatočného

platobného výmeru a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. V odvolaní žalobca poukázal

na to, že u žalobcu bola na rovnaké zdaňovacie obdobie vykonaná daňová kontrola v roku

2006, kedy bolo aj reálne plnenie u žalobcu preverované a bolo niekoľkokrát skonštatované,

že tovar a služby, ohľadom ktorých správca dane v súčasnosti neuznáva odpočet DPH, boli

skutočne dodané, pričom sa jednalo o pomerne ľahko preskúmateľné a transparentné

dodávky. Po piatich rokoch od tohto zistenia a po 10 rokoch od dodania tovaru a služieb

opakovaná daňová kontrola dospela k záveru, že plnenie, aj keď bolo realizované, nie je

postačujúce a nezakladá nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty, hoci aj zaplatenie

zo strany žalobcu bolo preukázané. Rozhodnutie žalovaného je podľa žalobcu nezákonné

pre prekročenie rámca dôkaznej povinnosti, ktorú žalovaný neoprávnene na žalobcu prenáša,

keď ho nepriamo núti dokazovať skutočnosti, na ktoré žalobca nemôže mať dopad a nemôže

disponovať prostriedkami na ich preukázanie, pričom navyše samotné faktické dodanie tovaru

dodávateľom žalobcu spoločnosťou K., S. nebolo spochybnené. Rovnako nebolo v konaní

sporné ani to, že dodaný tovar u žalobcu slúžil na výkon podnikateľskej činnosti a že bol

6

riadne zaplatený, pričom ďalšie prípadné speňaženie takéhoto tovaru a navýšenie príjmovej

časti u žalobcu, resp. daňová povinnosť na DPH žalovaným spochybňované neboli.

Rovnako ako v celom daňovom konaní a v žalobe aj v odvolaní žalobca uvádza, že vzhľadom

na skutočnosť, že prvá daňová kontrola v roku 2006 nezistila žiadne porušenie zákona o DPH

a potvrdila správnosť daňového priznania na mesiac október 2001, je dodatočné vyrubenie

dane nezákonné pre zánik práva vyrubiť daň na základe toho, že v rozhodujúcom období

po zdaňovacom období za rok 2001 nebol vykonaný taký relevantný úkon, ktorý by mal

za následok predĺženie zákonnej lehoty na dorubenie dane, pretože pokiaľ bola vykonaná

daňová kontrola so záverom, z ktorého vyplýva súlad dane priznanej s daňou zistenou, nemá

táto skutočnosť vplyv na plynutie lehôt. Poukazuje aj na skutočnosť, že nie je súladné

s ústavnou zásadou právnej istoty záver správcu dane po desiatich rokoch revidovať

a správnosť priznanej dane spochybňovať.

Na základe vyššie uvedených skutočností s poukazom aj na judikatúru ESD má

žalobca za to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa nie je správne a je v rozpore s ust. § 2

ods. 1, , , ako i

Z. z. a , keď v daňovom konaní sa neprihliadalo na práva a zákonom

chránené záujmy daňového subjektu, správca dane neprihliadal na všetko, čo v daňovom

konaní vyšlo najavo, neviedol daňové konanie tak, aby zistil skutočnosti rozhodujúce

pre správne určenie daňovej povinnosti čo najúplnejšie, nevyužil všetky prostriedky

dokazovania a pretože rozhodnutie správcu dane bolo vydané po uplynutí lehoty

na uplatnenie práva na vyrubenie dane.

Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že sa pridržiava písomného

vyjadrenia k žalobe, keďže odvolanie neobsahuje žiadne nové skutočnosti.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací ( v spojení

s veta prvá ) preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu a konanie,

ktoré mu predchádzalo v rozsahu a medziach podaného odvolania (

v spojení s veta prvá ); odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho

pojednávania ( veta prvá ), keď deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol

zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky ( a v spojení s veta prvá

a ) a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné a podľa vety

7

prvej rozsudok krajského súdu zmenil a rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie

prvostupňového správneho orgánu zrušil a vec vrátil žalovanému správnemu orgánu na ďalšie

konanie z dôvodov podľa 250j ods. 2 písm. a/

Odvolací súd v prvom rade poukazuje na to, že krajský súd v dôvodoch svojho

rozhodnutia uviedol, že sa v celom rozsahu stotožňuje s rozhodnutím žalovaného

a s odôvodnením jeho rozhodnutia čo do skutkových zistení ako aj právneho posúdenia.

V správnom súdnictve súd preskúmava zákonnosť rozhodnutia orgánov verejnej správy

v medziach žaloby (v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe). Prvostupňový správny súd je

povinný sa vysporiadať so všetkými žalobnými dôvodmi a uviesť k nim svoje právne závery.

Vyjadrenie súdu o stotožnení sa s rozhodnutím žalovaného a jeho dôvodmi tak, ako to uviedol

krajský súd na str. 6, 4. odsek rozsudku, vyvoláva pochybnosti o medziach súdneho

prieskumu zákonnosti rozhodnutia, najmä ak dôvody rozhodnutia súdu sú len

reprodukovaním dôvodov rozhodnutí správnych orgánov. (Pozri R stanovísk

a rozhodnutí NS SR).

Odvolací súd za prvoradý dôvod zmeny rozsudku krajského súdu považuje nesprávne

právne posúdenie otázky zániku práva vyrubiť daň alebo rozdiel dane podľa § 45 zákona

č.

Podľa ods. l, 2 , ak tento zákon alebo osobitný zákon

neustanovuje inak, nemožno vyrubiť daň ani rozdiel dane alebo priznať nárok na vrátenie

nadmerného odpočtu alebo vrátenie dane po uplynutí piatich rokov od konca roka, v ktorom

vznikla povinnosť podať daňové priznanie alebo hlásenie, alebo v ktorom bol daňový subjekt

povinný daň zaplatiť bez povinnosti podať daňové priznanie alebo hlásenie, alebo v ktorom

daňovému subjektu vznikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu alebo nárok na vrátenie

dane. Ak bol pred uplynutím lehoty vykonaný úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo

rozdielu dane, plynú lehoty podľa odseku 1 znovu od konca roka, v ktorom bol daňový

subjekt o tomto úkone vyrozumený. Vyrubiť daň alebo rozdiel dane je možné najneskôr

do desiatich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie alebo

hlásenie, alebo v ktorom bol daňový subjekt povinný daň zaplatiť bez povinnosti podať

daňové priznanie alebo hlásenie, alebo v ktorom daňovému subjektu vznikol nárok

na vrátenie nadmerného odpočtu, alebo nárok na vrátenie dane.

8

V prejednávacej veci nie je sporné, že daňový subjekt za mesiac október 2001 bol

povinný podať daňové priznanie do 25. novembra 2001. Päťročná lehota, v ktorej bol správca

dane oprávnený vyrubiť daň mala uplynúť v zmysle § 45 ods. 1 uplynutím roka 2006.

Správca dane pred uplynutím tejto lehoty vykonal daňovú kontrolu a podľa jej výsledkov

nebol dôvod na vydanie dodatočného platobného výmeru, ale bol vydaný „platobný výmer na

vrátenie nadmerného odpočtu na daň z pridanej hodnoty“ za október 2001 v sume 23 883 Sk,

ktorá sa neodlišuje od dane uvedenej v podanom daňovom priznaní a to podľa § 44 ods. 6

písm. a/ bod 1 (rozhodnutie č. /Rem zo dňa 4.

decembra 2006).

Podľa zistenia odvolacieho súdu vyrubovacie konanie v nadväznosti na daňovú

kontrolu bolo teda ukončené právoplatným rozhodnutím (platobným výmerom), o ktorom sa

krajský súd nezmieňuje. Žiadne ďalšie konanie v lehote 5-tich rokov od konca roka, v ktorom

vznikla daňová povinnosť do 31. decembra 2006 nezačalo a nezačala ani žiadna iná daňová

kontrola.

Pokiaľ žalovaný dôvodil tým, že v roku 2006 bola u žalobcu vykonaná daňová

kontrola DPH a o výsledku zistenia z nej bol dňa 13. novembra 2006 vyhotovený protokol,

ktorý bol so žalobcom prerokovaný 1. decembra 2006, kedy mu bol i doručený a toto

doručenie protokolu v zmysle § 45 ods. 2 zákona považuje za úkon smerujúci na vyrubenie

dane (pričom zákon nevyžaduje aj zistenie porušenia daňových predpisov), v dôsledku čoho

začala od 1. januára 2007 plynúť odznova päťročná lehota na vyrubenie dane, ktorá uplynie

31. decembra 2011, krajský súd uvedenú argumentáciu bez ďalšieho akceptoval. Opomenul

však skutočnosť, že po doručení protokolu (1. decembra 2006) začala plynúť lehota na

vyrubenie dane podľa § 44 ods. 6 zákona do 15 dní od skončenia daňovej kontroly (§ 15

ods. 13), pričom, z protokolu zo dňa 13. novembra 2006 vyplýva, že kontrolou neboli zistené

porušenia o DPH. Ak bol teda protokol o daňovej kontrole doručený

a prerokovaný 1. decembra 2006 úkonom smerujúcim na vyrubenie dane, na základe ktorého

bolo vydané rozhodnutie (platobný výmer) zo dňa 4. decembra 2006 o vyrubení dane, ktoré sa

stalo právoplatným 28. decembra 2006, niet žiadneho právneho dôvodu, aby bol ten istý

protokol súčasne považovaný aj za úkon smerujúci na vyrubenie dane kedykoľvek aj

v budúcnosti (po 28. decembra 2006), pretože sa už stal (zistenia z neho vyplývajúce)

9

podkladom pre vydanie rozhodnutia a tým bol jeho zmysel a účel daňovej kontroly

a sledovaný cieľ naplnený (zistenie skutočností pre vyrubenie dane).

Doručenie protokolu, ako úkonu považovaného podľa

Zb. za úkon smerujúci na vyrubenie dane bolo konzumované v následnom vyrubovacom

konaní vydaním právoplatného rozhodnutia. Už len formálna existencia doručenia protokolu

1. decembra 2006, ako úkonu smerujúceho na vyrubenie dane, potom ako bolo o vyrubení

dane následne rozhodnuté 4. decembra 2006, sama osebe nie je podľa názoru odvolacieho

súdu spôsobilá naplniť kritériá na nové plynutie lehoty na vyrubenie dane od 1. januára 2007

na obdobie ďalších 5 rokov.

Podľa aj ustanovenie treba

vykladať tak, aby sa postupom príslušného orgánu pri posudzovaní podmienok nového

plynutia lehoty na vyrubenie dane neporušil princíp právnej istoty ( SR)

tým viac, že doručenie a prejednanie protokolu, ako úkonu smerujúceho na vyrubenie dane

nevyústilo ani do vydania dodatočného platobného výmeru, ale naopak potvrdilo vecnú

správnosť daňového priznania. Uvedené je dostatočným dôvodom pre opodstatnenosť

tvrdenia žalobcu o právnej istote, ktorá z doručeného a prerokovaného protokolu 1. decembra

2006 a následného rozhodnutia zo 4. decembra 2006 vyplynula.

Pri výklade žalovaného a krajského súdu by jeden úkon smerujúci na vyrubenie dane

pred uplynutím prvej päťročnej lehoty na vyrubenie dane postačoval na to, aby začala plynúť

nová lehota na vyrubenie dane, umožňujúca vydanie ďalšieho alebo ďalších rozhodnutí

po opakovanej daňovej kontrole, a to bez ohľadu na v poradí prvý výsledok daňovej kontroly

a nadväzujúce prvé rozhodnutie vydané vo vyrubovacom konaní pred ukončením päťročnej

lehoty. To by v praxi znamenalo, že u každého daňového subjektu, aj keď výsledok daňovej

kontroly nebol dôvodom na vydanie dodatočného platobného výmeru, sa automaticky začne

nová lehota na vyrubenie dane alebo rozdielu dane kedykoľvek v ďalšom 5 ročnom období

len preto, že bol doručený prvý protokol o výsledku daňovej kontroly.

V danom prípade opakovaná daňová kontrola bola vykonaná až v roku 2010

a dodatočný platobný výmer, ktorý je predmetom preskúmavania v tomto konaní bol vydaný

11. novembra 2010 (protokol o opakovanej daňovej kontrole bol prerokovaný 3. novembra

2010, doručený 4. októbra 2010). Podľa názoru odvolacieho súdu úkonom na vyrubenie dane

10

rozhodnutím z 11. novembra 2010 v konaní sp. zn. /Dr bolo doručenie

protokolu dňa 4. októbra 2010 listom z 30. septembra 2010, čo je zjavne po uplynutí

päťročnej lehoty na vyrubenie dane splatnej 25. novembra 2001 a existencia doručenia

protokolu 1. decembra 2006 vzhľadom na právoplatné rozhodnutie zo 4. decembra 2006 je

pre rozhodnutie z 11. novembra 2010 irelevantné.

Pokiaľ žalobca namietal dôvodnosť dodatočného platobného výmeru vzhľadom

na zistenia daňovej kontroly v roku 2010, odvolací súd považuje dôvody žaloby za relevantné

z toho hľadiska, že podľa obsahu administratívneho spisu žalovaného daňová kontrola

spoločnosti K., S. bola vykonaná v r. 2002 – 2003. Žalovaný sa nezaoberal zisteniami z tejto

kontroly vo vzťahu k zisteniam vyplývajúcim z výsledku kontroly uskutočnenej v roku 2006

u žalobcu. Skutočnosť, že výsledky znaleckej expertízy z r. 2008 u podpisov

na písomnostiach spoločnosti K., S. nesvedčia pre vtedajšieho konateľa tejto spoločnosti, nie

sú samé osebe dôvodom pre neuznanie daňových dokladov predložených žalobcom pre

odpočet DPH. Odvolací súd v danej súvislosti poukazuje okrem už žalobcom uvádzaných

rozhodnutí najvyššieho súdu, aj na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 21. júna 2012

v spojených veciach C-80/11 a C-142/11, podľa ktorého odpočítanie DPH v zásade nemôže

byť zamietnuté z dôvodu nezákonností, ktorých sa dopustil vystaviteľ faktúry. Odvolací súd

pritom nezistil také dôvody neuznania odpočtu DPH, ktoré by svedčili proti samotnému

žalobcovi. Vo vzťahu k dôvodom neuznania faktúr spoločnosti K., S. nebolo možné

požadovať od žalobcu také dôkazy, na ktoré nemôže mať vplyv, pričom vo vzťahu k nim až

orgány činné v trestnom konaní zistili skutočnosti spochybňujúce formálne náležitosti faktúr,

ktorých sa mohol dopustiť len ich vystaviteľ. Za relevantné považuje odvolací súd aj tvrdenie

žalobcu, že ním prijaté zdaniteľné plnenie riadne použil na výkon podnikateľskej činnosti

a bolo riadne zaplatené, a ani ďalšie speňaženie a navýšenie príjmovej časti žalobcu

žalovaným spochybnené neboli, čím sa daňové orgány a ani krajský súd náležite

nevysporiadali. Z uvedeného dôvodu odvolací súd považuje skutkové zistenia, z ktorých

vychádzali daňové orgány za nedostatočné na posúdenie veci popri dôvodoch uvedených

vyššie (zánik práva na vyrubenie dane).

Podľa žalobcovi prináleží náhrada trov konania pozostávajúca

z náhrady trov právneho zastúpenia, ktorá však doposiaľ nebola vyčíslená za I. st. konanie

a ani za odvolacie konanie (ku dňu vyhotovenia rozhodnutia), preto náhrada nebola priznaná.

Súd priznal žalobcovi náhradu zo zaplateného súdneho poplatku 66 Eur v I. st. konaní

11

a za II. st. konanie 66 Eur uloženého uznesenia Krajského súdu v Nitre, spolu 132 Eur a trovy

právneho zastúpenia vo výške 403,71 Eur za 3 úkony právnej pomoci podľa § 11 ods. 4

Vyhlášky č. (3 x 127,16 eur, prevzatie zastúpenia, žaloba na Krajskom súde

Nitra a odvolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky), režijný paušál 3 x 7,41 Eur a DPH

20 %, t.j. 80,74 Eur, teda celkom 484,45 Eur, spolu súdny poplatok a trovy právneho

zastúpenia 616,45 Eur.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov

3:0 (, veta tretia o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. januára 2013

JUDr. Eva Babiaková, CSc., v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia :

Dagmar Bartalská