Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Sžf/8/2012

Najvyšší súd Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr.

Jozefa Hargaša a členiek senátu JUDr. Aleny Adamcovej a JUDr. Zdenky Reisenauerovej,

v právnej veci žalobcu : MERCURIUS, spoločnosť s ručením obmedzeným Košice, so

sídlom Jazerná 3, Košice, IČO: 31 704 964, zastúpeného JUDr. Dušanom Antolom,

advokátom, Advokátska kancelária so sídlom v Košiciach, Zbrojničná 12, proti

žalovanému : Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (pôvodne Daňové riaditeľstvo

Slovenskej republiky), so sídlom Lazovná ul. 63, Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/223/4433-22714/2011/999608-r z 24. februára 2011,

o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach, č. k. -72 z 1.

decembra 2011, jednomyseľne takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach, č. k.

-72 z 1. decembra 2011 p o t v r d z u j e.

Žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 1. decembra 2011, č. k. -72

postupom podľa (ďalej v texte rozsudku len

„“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti v záhlaví

označeného rozhodnutia žalovaného, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie Daňového

úradu Košice IV. č.: /Poto zo dňa 15. decembra 2010 o uložení pokuty

žalobcovi podľa ust. o správe daní a poplatkov

a o zmenách v sústave územných a finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“ alebo „zákon o správe daní“) v sume 60.027,10 Eur zo súčtu

vlastnej daňovej povinnosti zistenej správcom dane a nadmerného odpočtu uvedeného

v daňovom priznaní k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie I. štvrťrok 2006.

O trovách konania rozhodol poukazom na ust. tak, že ich náhradu

neúspešnému žalobcovi nepriznal.

Krajský súd po preskúmaní žalobou napadnutého rozhodnutia a po oboznámení sa

s administratívnym spisom oboch správnych orgánov, dospel k záveru, že žaloba je

nedôvodná. V odôvodnení svojho rozsudku poukázal na skutočnosť, že žalobca v odvolaní

proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa ani v samotnej žalobe nespochybňoval, že

mu správcom dane bola určená vlastná daňová povinnosť a nebol mu priznaný nadmerný

odpočet uvedený v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie I. štvrťrok 2006. Zdôraznil,

že rozhodnutie o uložení daňovej povinnosti nebolo zrušené ani v preskúmavacom konaní na

základe podanej žaloby žalobcom, nakoľko konanie o takto podanej žalobe bolo na základe

jej späťvzatia zastavené. Základom pre uloženie pokuty podľa ust. § 35 ods. 1 písm. f/

bolo práve rozhodnutie Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky

zo dňa 4. decembra 2008, č. k. I/223/16155-91986/2008/992517-r, ktorým bol potvrdený

dodatočný platobný výmer zo dňa 21. augusta 2008, č. /Top, ktorým bol

žalobcovi vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie I. štvrťrok 2006

v sume 470.800,96 € (14 183 350,- Sk). Nezákonnosť rozhodnutí správnych orgánov videl

žalobca v tom, že správca dane ako aj žalovaný neboli oprávnení určiť mu vlastnú daňovú

povinnosť na DPH za zdaňovacie obdobie I. štvrťrok 2006, pretože toto oprávnenie mal podľa

jeho názoru iba Colný úrad v Košiciach. Krajský súd v tomto smere uviedol, že pokiaľ

nezákonnosť rozhodnutia, ktorým bola žalobcovi uložená vlastná daňová povinnosť na DPH

za zdaňovacie obdobie I. štvrťrok 2006, nebola postupom podľa 4. a 5. časti zákona

č. vyslovená, je potrebné predmetné rozhodnutie o určení vlastnej daňovej

povinnosti považovať za zákonné.

V súvislosti s námietkou žalobcu o neaplikovaní ust.

Zb., krajský súd poukázal na znenie citovaného ustanovenia z ktorého je zrejmé, že právnu

povinnosť prihliadať na závažnosť, trvanie a následky protiprávneho stavu zákonodarca

neviaže na konanie o uložení pokuty podľa § 35 ods. 1 citovaného zákona, z dôvodu ktorého

vyhodnotil krajský súd túto námietku ako irelevantnú.

Záverom krajský súd konštatoval, že žalobca poukázal v žalobe na nález Ústavného

súdu Slovenskej republiky č. k. z 27. októbra 2010 bez bližšej

konkretizácie, aké právne závery z nálezu svedčia v jeho prospech a sú spôsobilé spochybniť

zákonnosť žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného o uložení pokuty. Poukázal tiež na

skutočnosť, že ani z citovaného nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky nevyplýva

záver, že by bola daná právomoc colného úradu posudzovať dodanie tovaru z hľadiska

uplatnenia dane z pridanej hodnoty. Dôvodom zrušenia rozsudku Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“ alebo „najvyšší súd“) zo dňa 20. októbra 2009, č. k.

, boli procesné pochybenia spočívajúce v nedostatočnom odôvodnení rozsudku

NS SR.

Proti uvedenému rozhodnutiu krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote

odvolanie z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci, pričom súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým zisteniam, ktoré viedli k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci. Žalobca opätovne vo

svojom odvolaní poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.

z 27. októbra 2010 s tým, že obchodné operácie s tým istým hutníckym materiálom vykonal

v colných režimoch so spoločnosťami Profitube s.r.o. a SSIM, a.s., ktoré Ústavný súd

Slovenskej republiky v článku II. ods. 3 citovaného nálezu podrobne konkretizoval. Žalovaný

z uvedeného vyvodil záver o tom, že Ústavný súd Slovenskej republiky citovaným nálezom

považoval postupy a rozhodnutia daňových orgánov za neopodstatnené, ktoré treba v ďalšom

zrušiť. Zdôraznil, že nález Ústavného súdu Slovenskej republiky je takou novou

skutočnosťou, ktorá má podľa jeho názoru generálny vplyv na celé daňové konanie, postupy

a rozhodnutia daňových orgánov.

Žalobca v odvolaní ďalej namietal, že rozhodnutia žalovaného, ako aj Daňového úradu

Košice IV., boli vydané v rozpore so všeobecne záväzným právnym predpisom a to ust. § 2

ods. 1, , a o dani z pridanej hodnoty v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“ alebo „zákon o DPH“ ) ako aj

ods. 7, čl. 37, čl. 48, čl. 79, čl. 84, čl. 98 a čl. 114 Nariadenia rady EHS č. 2913/92 z

12. októbra 1992, ktorými sa ustanovuje Colný kódex spoločenstva, kedy citáciou čl. 98 ods.

1 písm. a/ a článku 114 colného kódexu, čl. 201 ods. 1 písm. a/, čl. 79 colného kódexu

dospel k presvedčeniu, že daňové orgány neboli kompetentné v tejto súvislosti ani ukladať

pokuty, ktoré žalobca napáda. Zdôraznil, že daňový orgán nie je pri dovoze tovaru

oprávnený rozhodovať o dani z pridanej hodnoty, aj keď je zahraničný tovar predaný v

colnom sklade inej osobe, pretože takýto tovar je stále pod colným dohľadom colných

orgánov a colný dlh vznikne až v okamihu, keď deklarant predloží colné vyhlásenie na

prepustenie tovaru do colného režimu voľný obeh. Až na základe takého právneho úkonu

colný orgán vydá rozhodnutie, ktorým vymeria deklarantovi colný dlh, ktorý pozostáva z

cla, DPH a iných platieb, ak tovar takýmto platbám podlieha. Daňový orgán v

posudzovanej veci hrubo zasiahol do kompetencií colných orgánov, ktoré sú vecne príslušné

o dovoze tovaru rozhodnúť. Pokiaľ zahraničný tovar nie je prepustený do režimu voľný obeh

(na základe návrhu deklaranta) má stále štatút zahraničného tovaru a je stále pod colným

dohľadom colných orgánov. Daňový úrad svojim rozhodnutím o nepriznaní nadmerného

odpočtu, ako aj o určení vlastnej daňovej povinnosti navodil stav, že v prípade podania

colného vyhlásenia na prepustenie tovaru do voľného obehu, by colný orgán vymeral

žalobcovi opäť DPH a navyše v inej výške, pretože do colnej hodnoty sa započítavajú aj

dopravné náklady a do základu na výpočet DPH sa zahŕňa aj clo. Podľa názoru žalobcu, že

ak je nezákonný, resp. neplatný základ, na ktorý už poukázal Ústavný súd Slovenskej

republiky, potom nie je možné úspešne a hlavne zákonne uplatňovať zo strany žalovaného

prípadné pokuty. V kontexte vyššie uvedenom nadobudol žalobca presvedčenie, že

rozhodnutie Daňového úradu Košice I. (zrejme mal na mysli Daňového úradu Košice IV.)

č. /Poto z 15. decembra 2010 v spojení s príslušným rozhodnutím

Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky je prinajmenšom predčasné. Záverom svojho

odvolania žalobca poukázal na vplyv rezignácie súdu na povinnosť využiť postavenie

správneho súdu ako súdu s „plnou jurisdikciou“, kedy bez ďalšieho uviedol rozhodnutie

ESĽP vo veci Le-compte z 10. februára 1983. Vzhľadom na uvedené žalobca žiadal žalobou

napadnuté rozhodnutie žalovaného, vrátane prvostupňového rozhodnutia, zrušiť.

K podanému odvolaniu sa písomne vyjadril žalovaný správny orgán, ktorý navrhol,

aby odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil. Považujúc

odvolacie námietky za obsahovo zhodné s tými, ktoré žalobca uviedol v žalobe a ku ktorým

sa už vyjadril, žalovaný zdôraznil, že sa nestotožňuje s námietkami žalobcu ohľadne rozporu

vydaných rozhodnutí správnych orgánov s ustanoveniami , ako aj

jednotlivými článkami Nariadenia rady EHS č. 2913/92, ktorými sa ustanovuje Colný kódex

spoločenstva. Konštatoval, že tieto námietky sa týkajú skutočností, ktoré boli obsahom

protokolu o výsledkoch daňovej kontroly č. /Jak zo dňa 17. júla

2008 vykonanej za zdaňovacie obdobie I. štvrťrok 2006 a rozhodnutia správcu dane

č. /Top zo dňa 21. augusta 2008, ktorým žalobcovi vyrubil rozdiel dane

z pridanej hodnoty, pričom toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 2. januára 2009,

kedy bolo v zmysle ust. ukončené vyrubovacie konanie. Uviedol, že

podmienkou začatia daňového konania vo veci uloženia pokuty je síce právoplatné

rozhodnutie, ktorým bola určená daňovému subjektu daňová povinnosť, ale ide o samostatné

daňové konanie, preto správca dane v rámci tohto konania, za podmienok uvedených v ust.

uplatňuje jednotlivé formy sankčného postihu v závislosti od

charakteru porušenia hmotnoprávneho predpisu. Zdôraznil, že správca dane nezisťuje a ani

nepreveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti

(daňová kontrola) a ani neurčuje daň, ktorá má byť daňovému subjektu vyrubená

(vyrubovacie konanie). Žalobca v tejto veci síce podal dňa 12. januára 2009 žalobu na

Krajský súd v Košiciach, ale vzápätí, podaním zo dňa 9. augusta 2010 vzal žalobu v celom

rozsahu späť a Krajský súd v Košiciach uznesením č. k. – 144 zo dňa 25. augusta

2010, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 18. septembra 2010, konanie v právnej veci žalobcu

zastavil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) preskúmal

napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a v medziach

podaného odvolania ( s použitím vety prvej ) bez

nariadenia odvolacieho pojednávania ( ), keď deň vyhlásenia rozhodnutia

bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk ( a v spojení s

vetou prvou a ) a dospel k záveru, že odvolaniu

žalobcu nemožno priznať úspech.

Podľa odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne

správne.

Podľa , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na

skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na

zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných

prostriedkov zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia

alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb.

Úlohou krajského súdu v predmetnej veci bolo postupom podľa ustanovení druhej

hlavy piatej časti – upravujúcej rozhodovanie o žalobách

proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov – preskúmať zákonnosť postupu

a rozhodnutia žalovaného správneho orgánu, ktorým žalovaný ako druhostupňový správny

orgán podľa ust. potvrdil rozhodnutie Daňového úradu

Košice IV. č. /Poto zo dňa 15.12.2010, ktorým podľa ust. § 35 ods. 1

písm. f/ bola žalobcovi vyrubená pokuta v sume 60.027,10 Eur zo súčtu

vlastnej daňovej povinnosti zistenej správcom dane a nadmerného odpočtu uvedeného

v daňovom priznaní k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie I. štvrťrok 2006.

Odvolací súd vyhodnotil rozsah a dôvody odvolania vo vzťahu k napadnutému

rozsudku krajského súdu po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho

spisu, pričom nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných

právnych záverov obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku.

Podľa ust. , správca dane uloží daňovému

subjektu pokutu v sume rovnajúcej sa súčinu trojnásobku základnej úrokovej sadzby

Európskej centrálnej banky a súčtu vlastnej daňovej povinnosti zistenej správcom dane a

nadmerného odpočtu uvedeného v daňovom priznaní alebo v dodatočnom daňovom priznaní.

Podľa ust. veta prvá , pri ukladaní pokuty podľa

odseku 1 sa uplatňuje základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná v deň

doručenia rozhodnutia.

Podľa ust. v znení neskorších predpisov, ak do

31. decembra 2008 nastala skutočnosť pre uplatnenie základnej úrokovej sadzby pri výpočte

pokuty (§ 35 ods. 1 a 3), sankčného úroku (§ 35b ods. 1 a 6), úroku z odloženej sumy (§ 59

ods. 7) a úroku (§ 63 ods. 6), po 31. decembri 2008 sa použije základná úroková sadzba podľa

zákona účinného do 31. decembra 2008.

Z obsahu administratívneho spisu je zrejmé, že Daňový úrad Košice I. vydal dňa

21. augusta 2008 dodatočný platobný výmer, č. j. : /Top, ktorým

v súlade s § 44 ods.6 písm. b/ bod 1 zákona o správe daní vyrubil žalobcovi (platiteľovi dane

z pridanej hodnoty) rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie I. štvrťrok 2006

v sume 14.183.350,- Sk. Uvedené rozhodnutie bolo na základe odvolania daňového subjektu

rozhodnutím Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky zo dňa 4. decembra 2008,

č. I/223/16155-91986/2008/992517-r, potvrdené. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa

2. januára 2009 a vykonateľnosť dňa 20. januára 2009. Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že

žalobca sa žalobou zo dňa 5. januára 2009, podanou na Krajský súd v Košiciach, domáhal

zrušenia vyššie uvedeného rozhodnutia správneho orgánu, avšak uvedené konanie bolo

z dôvodu spätvzatia žaloby uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 25. augusta 2010,

č. k. -144, zastavené. Rozhodnutie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť dňa

18. septembra 2010.

Následne Daňový úrad Košice IV. rozhodnutím zo dňa 15. decembra 2010,

č. /Poto uložil žalobcovi podľa ust.

Zb. pokutu vo výške 60.027,10 Eur zo súčtu vlastnej daňovej povinnosti zistenej správcom

dane a nadmerného odpočtu uvedeného v daňovom priznaní k dani z pridanej hodnoty za

zdaňovacie obdobie I. štvrťrok 2006. Rozhodnutie bolo na základe odvolania žalobcu

rozhodnutím Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky zo dňa 24. februára 2011, č.

I/223/4433-22714/2011/999608-r potvrdené.

Odvolací súd v prvom rade považuje za potrebné upriamiť pozornosť na skutočnosť,

že v posudzovanej veci podkladom pre postup správnych orgánov podľa ust. § 35 ods. 1

písm. f/ boli vyššie opísané právoplatné rozhodnutia daňových orgánov,

a to Daňového úradu Košice I zo dňa 21. augusta 2008, č. j. : /Top

(dodatočný platobný výmer) a Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky zo dňa 4.

decembra 2008, č.: I/223/16155-91986/2008/992517-r, ktorým bolo prvostupňové

rozhodnutie správneho orgánu potvrdené. Za stavu, že tieto podkladové rozhodnutia neboli na

základe žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia podľa druhej hlavy piatej časti ,

ani na základe mimoriadnych opravných prostriedkov podľa príslušných ustanovení zákona

o správe daní zrušené, správne orgány v preskúmavanej veci postupovali v súlade so

zákonom, keď z nich vychádzali.

V správnom súdnictve je predmet konania striktne daný výrokom napadnutého

rozhodnutia.

Odvolací súd zdôrazňuje, že v posudzovanej veci bolo predmetom konania

preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného, vrátane rozhodnutia správneho orgánu

prvého stupňa, ktorým bola žalobcovi uložená pokuta za správny delikt. Vzhľadom na túto

skutočnosť, nebolo možné v rámci tohto konania na námietku žalobcu o tvrdenej

nezákonnosti rozhodnutí, ktorými bol žalobcovi vyrubený rozdiel DPH, prihliadnuť. Správny

súd nie je v rámci tohto konania oprávnený riešiť otázku zákonnosti rozhodnutí

o dodatočnom vyrubení dane z pridanej hodnoty dodatočným platobným výmerom, pokiaľ sú

právoplatné a neboli pre svoju nezákonnosť zrušené. Za tohto stavu vo veci, podľa názoru

odvolacieho súdu, pre posúdenie zákonnosti napadnutých rozhodnutí - ktorými bola

žalobcovi podľa uložená pokuta - je uvedená

námietka žalobcu právne irelevantná.

Pokiaľ žalobca argumentoval v posudzovanej veci závermi Ústavného súdu

Slovenskej republiky vyslovenými v náleze č. III. 283/2010 zo dňa 27. októbra 2010,

odvolací súd považuje za potrebné uviesť nasledovné.

Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky č. zo dňa 27. októbra

2010 bolo vyslovené porušenie základného práva spoločnosti P. spol. s r.o. na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 20. októbra 2009. Samotnou podstatou

problému v predmetnej veci bolo rozdielne chápanie a výklad ustanovení zákona o DPH, keď

na jednej strane stál názor daňových orgánov totožný s názorom najvyššieho súdu a na strane

druhej stál názor sťažovateľa a prvostupňového krajského súdu, pričom ústavný súd sa

v danom prípade venoval presvedčivosti odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho

súdu vo vzťahu k danej problematike a argumentom sťažovateľa obsiahnutým v žalobe o

preskúmanie zákonnosti rozhodnutí daňových orgánov a v tejto súvislosti skúmal najmä

zlučiteľnosť napadnutého rozsudku s a medzinárodnými záväzkami Slovenskej

republiky. Ústavný súd rozsudok najvyššieho súdu považoval za nedostatočne odôvodnený,

keď sa nevenoval aplikácii ustanovenia § 12 zákona o DPH, podľa ktorého majú colné

predpisy pri dovoze prednosť pre zákonom o DPH, pričom túto skutočnosť považoval za

rozhodujúcu pre posúdenie veci. Ďalej ústavný súd v citovanom náleze uviedol „Je pravdou,

že zodpovedanie otázky, ktorý kompetentný orgán mal v sťažovateľovej veci právomoc konať,

sa odvíja od právneho názoru, či v danej veci mal byť vzťah medzi sťažovateľom a štátom

kvalifikovaný ako vznik daňovej povinnosti z titulu dodania tovaru za protihodnotu v

tuzemsku, alebo malo ísť o dovoz tovaru z územia tretieho štátu do tuzemska. Ústavný súd

však polarizáciu týchto názorov nemohol riešiť, a preto bude povinnosťou najvyššieho súdu

hľadať dostatok argumentov pre prijatý záver, od ktorého sa potom bude odvíjať aj vyriešenie

právomoci orgánu, ktorý mal vo veci DPH konať.“ Vzhľadom na obsah odôvodnenia ústavný

súd vyslovil porušenie práv sťažovateľa rozsudkom najvyššieho súdu a tento zrušil a vec

vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v ďalšom konaní, ktoré sa už viedlo pod

spisovou značkou , rozhodol o prerušení konania a položil Súdnemu dvoru

Európskej únie (ďalej na účely rozsudku len „Súdny dvor“) prejudiciálne otázky, ktoré

Súdny dvor prostredníctvom rozsudku sp. zn. C-165/11 zo dňa 8. novembra 2012

zodpovedal a rozhodol (viď citované rozhodnutie, ktoré je zverejnené na stránke

http://curia.europa.eu/juris/document/document.jsf?text=&docid=129469&pageIndex=0&doc

lang=SK&mode=lst&dir=&occ=first&part=1&cid=792887 v slovenskom jazyku).

V ďalšom konaní vo veci najvyšší súd po obdŕžaní hore uvedeného rozsudku Súdneho

dvora Európskej únie opätovne preskúmal napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave

zo dňa 23. júla 2008, č. k. -269, v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní

podľa v spojení s a s prihliadnutím na závery uvedené v rozsudku

sp. zn. C-165/11 zo dňa 8. novembra 2012 opakovane dospel k záveru, že odvolanie je

dôvodné, pretože krajský súd nesprávne právne posúdil vec pri správne ustálenom skutkovom

stave, a preto odvolací súd postupom podľa § 220 v spoj. s § 250ja ods. 3 veta posledná

žalobu zamietol. V odôvodnení rozsudku uviedol, že

„33. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora ako aj obsahu článku 7 ods. 2

a článku 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii (zásada lojality) je

nepochybné, že i slovenské súdy musia pri poskytovaní súdnej ochrany postupom podľa

článku 46 a nasl. v zmysle zásady „iura novit curia“ prihliadať nielen na vnútroštátne

právne normy ale aj na komunitárne predpisy a akty orgánov Európskej únie, ktorých znalosť

sa u súdnej moci formálne predpokladá.

Podľa článku 7 ods. 2, veta druhá právne záväzné akty Európskych

spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.

Podľa článku 4 ods. 3, veta druhá ZEÚ členské štáty prijmú všetky opatrenia

všeobecnej alebo osobitnej povahy, aby zabezpečili plnenie záväzkov vyplývajúcich zo zmlúv

alebo z aktov inštitúcií Únie.

Podľa netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe súdu

z jeho činnosti, ako aj právne predpisy uverejnené alebo oznámené v Zbierke zákonov

Slovenskej republiky a právne záväzné akty, ktoré boli uverejnené v Úradnom vestníku

Európskych spoločenstiev a v Úradnom vestníku Európskej únie.

34. Je nepochybné, že základnou úvahou, ktorú Najvyšší súd bol nútený opakovane po

vyslovení zrušovacieho nálezu Ústavným súdom Slovenskej republiky preveriť z hľadiska

správnosti napadnutého rozsudku krajského súdu, je to, či na situáciu tovaru uloženého

v colnom sklade sa výlučne vzťahujú iba colné predpisy alebo aj daňové predpisy, a ak áno,

potom z akého dôvodu, odkedy a v akom rozsahu. Od vyriešenia uvedenej otázky následne

závisí aj riešenie otázky, či vo veci konal vecne a miestne príslušný orgán verejnej správy.

35. Ďalej je pre konajúci súd nepochybné, že bol riadne zistený skutkový stav, ktorý

nie je predmetom sporu medzi účastníkmi. Zásadným právnym problémom v prejednávanej

veci bolo posúdenie, či tovar, ktorý bol v dotknutých zdaňovacích obdobiach dopravený

z Ukrajiny do verejného colného skladu na území Slovenskej republiky slovenským daňovým

subjektom (konkrétne išlo o oceľové zvitky valcované za tepla) a tento tovar bol uskladnený

do verejného colného skladu žalobcu v režime colného uskladňovania, či bol predmetom

dovozu v zmysle príslušných právnych ustanovení. Nakoľko táto právna otázka bola dôsledne

analyzovaná Súdnym dvorom v bodoch 42 až 48 odôvodnení jeho rozsudku C-165/2011,

Najvyšší súd odkazuje na toto odôvodnenie dostupné na hore uvedenej internetovej stránke

(viď bod č. 30).

36. Na základe uvedených záverov Najvyšší súd vyslovuje súladne so Súdnym dvorom

názor, že keďže predmetný tovar v čase sporného predaja sa postupne nachádzal v režimoch

colného uskladňovania v členskom štáte, potom do režime aktívneho zošľachťovacieho styku

v podmienečnom systéme a napokon sa navrátil do režimu colného uskladňovania v tom istom

členskom štáte, nemôže platiť domnienka, že došlo k jeho dovozu v zmysle článku 2 bodu 2

Šiestej smernice (obdobne ).

37. Ďalším právnym problémom v prejednávanej veci bolo posúdenie, či predaj

uvedeného tovar za opísaných podmienok predstavuje dodanie tovaru za protihodnotu

v rámci územia štátu (tzn. Slovenskej republiky) zdaniteľnou osobou v zmysle príslušných

právnych predpisov. Opätovne Najvyšší súd odkazuje (viď bod č. 30) na analýzu vykonanú

Súdnym dvorom v bodoch 50 až 67 odôvodnení cit. rozsudku sp. zn. C-165/2011. hore

uvedenej internetovej stránke.

38. V uvedenej analýze sa Súdnym dvorom stotožnil s názorom generálneho advokáta

(body 29 a 30 návrhov generálneho advokáta Paola Mengozziho z 22. mája 2012), že čl. 16

ods. 1 Šiestej smernice jednoznačne potvrdzuje výklad, podľa ktorého dodanie tovaru

nachádzajúceho sa v režime s podmienečným oslobodením od cla za protihodnotu

zdaniteľnou osobou v colnom sklade nachádzajúcom sa na území členského štátu v zásade

podlieha režimu dane z pridanej hodnoty na základe čl. 2 bodu 1 uvedenej smernice. Preto

následne Súdny dvor konštatoval, že sporný predaj podlieha režimu dane z pridanej hodnoty

so záverom vysloveným už v bode 30.

39. Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky na základe výzvy Najvyššieho súdu

(viď bod č. 31) zaslalo informáciu, že Slovenská republika možnosť oslobodiť predaj od dane

na základe článku 16 ods. 1 Šiestej smernice nevyužila.

40. Potom je Najvyšší súd nútený opätovne potvrdiť už skôr vyslovený záver (pôv.

rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. z 20. októbra 2009) formulovaný pre

slovenské právne podmienky tak, že žalovaný správne podľa § 2 ods. 1 písm. a/ zák. č.

v hore platnom znení zaťažil žalobcu daňovou povinnosťou pri jeho predaji

tovaru tuzemskej osobe, hoci tento predaj sa uskutočnil v priestoroch colného skladu,

a argumentáciu (v konečnom dôsledku podporovanú aj krajským súdom) o nutnosti použiť na

predmetný prípad ust. ods. l písm. d/, , ,

logicky odmietol, lebo, ako žalovaný správne argumentoval, v danom prípade (predaj tovaru)

už o dovoz z pohľadu daňových predpisov u žalobcu nešlo.

Podľa dovozom tovaru je vstup tovaru z územia tretích

štátov na územie Európskych spoločenstiev. Pri dovoze tovaru do tuzemska sa na daň

vzťahujú ustanovenia colných predpisov, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa platí, že ak má dovážaný tovar pri jeho vstupe

na územie Európskych spoločenstiev postavenie dočasne uskladneného tovaru alebo ak je

umiestnený do slobodného colného pásma alebo do slobodného colného skladu, alebo ak je

prepustený do colného režimu uskladňovanie v colnom sklade, do colného režimu aktívny

zušľachťovací styk, do colného režimu dočasné použitie s úplným oslobodením od dovozného

cla alebo do colného režimu vonkajší tranzit, alebo ak je vpustený do teritoriálnych vôd,

miestom dovozu je členský štát, v ktorom sa skončia tieto colné opatrenia.

Podľa pri dovoze tovaru vzniká daňová

povinnosť prepustením tovaru do colného režimu voľný obeh.

41. Na základe uvedených právnych záverov Najvyšší súd nemohol súhlasiť s právnym

výkladom a násl. , ktorý v napadnutom rozsudku k základnej právnej

otázka aplikovateľnosti daňového práva prezentoval krajský súd, a argumenty

odvolávajúceho sa žalovaného uznal za správne. Pre danú situáciu je pritom irelevantné, či

sa nový vlastník tovaru v budúcnosti rozhodne pre vývoz tovaru z územia Slovenskej republiky

alebo pre jeho zotrvanie na tomto území.

42. Následne sa Najvyšší súd musel zaoberať aj inými námietkami žalobcu tak, ako

proti ich dôvodnosti brojil žalovaný. Pri ďalšej námietke žalobcu týkajúcej sa vecnej

nepríslušnosti správcu dane krajský súd s poukazom na svoju myšlienku o neoddelení colného

a daňového konania pri dovoze tovaru na samostatné procesy vyslovil, že v tomto prípade

štátnym orgánom oprávneným konať vo veci dane z pridanej hodnoty je príslušný colný

orgán.

Najvyšší súd si túto argumentáciu vzhľadom na hore uvedené nemôže osvojiť, lebo

colné orgány nie sú oprávnené konať vo veci vzniku daňovej povinnosti pri nakladaní

s tovarom (vo forme predaja) na území Slovenskej republiky. Naopak uvedené orgány boli

136Sžf/8/2012

výnimočne v zmysle odkazu na poznámku 1b) pod čiarou oprávnené najmä konať vo veciach

spotrebných daní, tzn. podľa o spotrebnej dani z liehu a o zmene

a doplnení o výrobe a uvádzaní liehu na trh v znení zákona

č. , o spotrebnej dani z vína, o

spotrebnej dani z piva, o spotrebnej dani z tabakových výrobkov

či o spotrebnej dani z minerálneho oleja.

Podľa o správe daní a poplatkov na účely tohto

zákona sa rozumie správcom dane

1. daňový úrad a obec,

2. colný úrad podľa osobitného zákona.

Podľa o daňových orgánoch a ktorým sa mení a dopĺňa

o správach finančnej kontroly tento zákon upravuje postavenie,

organizáciu a pôsobnosť daňových orgánov [tzn. Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky

a daňové úrady] vo veciach

a) daní vrátane penále, úrokov, zvýšenia dane a pokút podľa osobitných predpisov,

b) poplatkov podľa osobitných predpisov, ktoré sú príjmom štátneho rozpočtu,

c) správy súdnych poplatkov súvisiacej s ich evidovaním a vysporiadaním podľa

osobitného predpisu, ktoré sú príjmom štátneho rozpočtu,

d) štátneho dozoru nad prevádzkovaním lotérií a iných podobných hier podľa

osobitného predpisu.“

Vzhľadom na uvedené skutočnosti, najvyšší súd v preskúmavanej veci konštatuje, že

argumentácia žalobcu odvolávajúca sa na závery Ústavného súdu Slovenskej republiky

vyslovené v náleze č. z 27. októbra 2010 je právne irelevantná.

Odvolací súd v ďalšom poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 11. decembra 2012, pričom pre potreby

tohto odvolacieho konania považuje za potrebné uviesť, že najvyšší súd v odôvodnení

predmetného rozhodnutia dospel k záveru o tom, že „colné orgány nie sú oprávnené konať

vo veci vzniku daňovej povinnosti pri nakladaní s tovarom (vo forme predaja) na území

Slovenskej republiky“.

Z tohto pohľadu sa javí žalobcova námietka ako právne irelevantná, nakoľko skutkové

okolnosti v prejednávanej veci ako aj vo veci vedenej pod sp. zn. (pôvodne 5Sžf

91/2008) boli obdobné (v oboch prípadoch sa jednalo o : I. dovoz tovaru do verejného

colného skladu v režime colného uskladnenia – kúpa na území Slovenskej republiky – zmena

režimu na aktívny zušľachťovací styk – predaj na území Slovenskej republiky – zmena

režimu na colné uskladnenie a II. kúpa tovaru v colnom sklade na území Slovenskej

republiky – predaj bez DPH na území Slovenskej republiky – následný prevoz tovaru

z colného skladu na území Slovenskej republiky do colného skladu v režime vonkajší tranzit

T1 mimo územia Slovenskej republiky.) Okrem iného aj argumentácia žalobcu je postavená

na poukazovaní na obsah obchodných transakcií s tým istým hutníckym materiálom v colných

režimoch.

V súvislosti s námietkou žalobcu týkajúcou sa rezignovanosti súdu využitia postavenia

ako súdu s plnou jurisdikciou, kedy bez ďalšieho poukázal na rozhodnutie ESPĽP vo veci

Le-compte z 10. februára 1983 odvolací súd zdôrazňuje, že pri uplatnení plnej jurisdikcie

podľa ust. súd celkom samostatne a nezávisle hodnotí správnosť

a úplnosť skutkových zistení urobených správnym orgánom. Túto úpravu vyvolala

predovšetkým judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva. Podľa viacerých rozsudkov

tohto súdu vo veciach, v ktorých nesúhlas s rozhodnutím orgánu verejnej správy môže viesť

k „sporu o občianske práva“, vo veciach týkajúcich sa disciplinárneho konania a uloženia

sankcií musí mať súdny orgán plnú právomoc zaoberať sa vecou. Vychádzajúc z

rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Le-compte z 10. februára 1983, na

ktoré poukazuje žalobca, v ktorom súd skonštatoval, že rozhodnutie správneho orgánu musí

podliehať následnej kontrole buď zo strany iného orgánu spĺňajúceho požiadavky čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd alebo súdu, ktorý má tzv. plnú

jurisdikciu, je zrejmé, že ust. je výsledkom vývoja požiadaviek na

zmeny právnej úpravy dokazovania v správnom súdnictve.

Z ust. vyplýva, že ak správny orgán podľa osobitného zákona

rozhodol o spore alebo o inej právnej veci vyplývajúcej z občianskoprávnych, pracovných,

rodinných a obchodných vzťahov ( § 7 ods. 1) alebo rozhodol o uložení sankcie, súd pri

preskúmavaní tohto rozhodnutia nie je viazaný skutkovým stavom zisteným správnym

orgánom. Súd môže vychádzať zo skutkových zistení správneho orgánu, opätovne vykonať

dôkazy už vykonané správnym orgánom alebo vykonať dokazovanie podľa tretej časti druhej

hlavy.

V predmetnej veci, kedy správny orgán postupoval v súlade s ust. § 35 ods. 1 písm. f/

, a kedy krajský súd pri prieskume rozhodnutí o uložení pokuty

vychádzal zo skutkových zistení správneho orgánu, keďže nezistil žiadne skutkové, či právne

deficity, považuje odvolací súd tento postup sa zákonný a námietku žalobcu za nedôvodnú.

Odvolací súd zistil, že dôvody uvádzané žalobcom nie sú spôsobilé spochybniť vecnú

správnosť napadnutého rozsudku. Krajský súd sa posudzovanou vecou dôsledne zaoberal a

vyvodil správne skutkové aj právne závery, ktoré náležite aj odôvodnil a s ktorými sa

odvolací súd v zmysle v celom rozsahu stotožnil.

Na základe uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok

krajského súdu ako vecne správny potvrdil ( ).

Vzhľadom k tomu, že bolo s účinnosťou od 01.01.2012

zrušené Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky so sídlom v Banskej Bystrici, ktorého

pôsobnosť a právomoci na úseku správy daní a poplatkov prešli na novozriadené Finančné

riaditeľstvo Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave, podľa informácií poskytnutých

Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky v Bratislave, t. č. pre oblasť správy daní a

poplatkov pôsobiace na adrese Lazovná ulica 63, 974 01 Banská Bystrica, odvolací súd podľa

na strane žalovaného konal s vyššie uvedeným právnym nástupcom

pôvodne uvádzaného žalovaného.

O trovách odvolacieho konania rozhodol súd s poukazom na ust. § 250k ods. 1 veta

prvá v spojení s ust. veta prvá s ust. v súlade s ust.

tak, že žalobcovi ich náhradu nepriznal, pretože nebol v tomto konaní

úspešný.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky jednohlasne (§ 3

ods.9 veta tretia o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení účinnom od 1. mája 2011).

P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 27. februára 2013

JUDr. Jozef Hargaš, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Ing. Dagmar Lojová