Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_6S-47-2011.pdf
PDF · 114.31 KB
Case nature
Area
Subarea
6S/47/2011
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Končeka a členov JUDr. Evy Baranovej a JUDr. Valérie Mihalčinovej, v právnej veci žalobcu: MERCURIUS, spoločnosť s ručením obmedzeným Košice, Jazerná 3, 040 01 Košice, IČO: 317 049 64, zastúpený JUDr. Dušanom Antolom, advokátom, Zbrojničná č. 12, 040 01 Košice, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, ul. Lazovná 63, Banská Bystrica, v konaní o žalobe žalobcu proti rozhodnutiu žalovaného č. I/223/4035-20362/2011/999541-r zo dňa 24.02.2011, takto
rozhodol:
Žalobu z a m i e t a.
Žalobcovi právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
Žalobou napadnutým rozhodnutím žalovaný postupom podľa § 48 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkoch a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Košice IV, č. j. 698/230/97919/10/Poto zo dňa 01.12.2010, ktorým tento podľa § 35 ods. 1, písm. d/ zákona č. 511/1992 Zb. uložil žalobcovi ako daňovému subjektu pokutu vo výške 42 209,00 eur z kladného rozdielu medzi vlastnou daňovou povinnosťou zistenou správcom dane a vlastnou daňovou povinnosťou uvedenou v daňovom priznaní k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 2006. V odôvodnení svojho rozhodnutia žalovaný poukázal na to, že správca dane má povinnosť uložiť daňovému subjektu pokutu, ak po daňovej kontrole zistí, že daň uvedená v daňovom priznaní alebo hlásení alebo dodatočnom daňovom priznaní alebo dodatočnom hlásení je nižšia ako daň zistená správcom dane. Pokutu uloží po nadobudnutí právoplatnosti dodatočného platobného výmeru, ktorým bol rozdiel dane vyrubený. V tomto prípade podkladom pre uloženie pokuty bol právoplatný dodatočný platobný výmer Daňového úradu Košice I č. 695/231/69826/2008/Top zo dňa 21.08.2008, ktorý bol daňovému subjektu doručený dňa 28.08.2008. Pri výpočte pokuty správca dane použil základnú úrokovú sadzbu Národnej banky Slovenska platnú v deň doručenia uvedeného dodatočného platobného výmeru, ktorá ku dňu 28.08.2008 predstavoval 4,25 %. Uplatnením tejto úrokovej sadzby postupoval správca dane v súlade s ustanovením § 110h zákona č. 511/1992 Zb. Správca dane teda pri uložení pokuty postupom podľa ustanovenia § 35 ods. 1 písm. d/ zákona č. 511/1992 Zb., nepostupoval v rozpore so zákonom. Podľa ust. § 35 ods. 16 zákona č. 511/1992 Zb. správca dane pri ukladaní pokuty podľa ods. 4, 5, 7 až 12 a 15 prihliada na závažnosť, trvanie a následky protiprávneho stavu. Za zistený delikt správca dane uložil žalobcovi pokutu podľa ustanovenia § 35 ods.1 písm. d/ zákona č. 511/1992 Zb., na ktoré sa povinnosť prihliadať na závažnosť, trvanie a následky protiprávneho stavu nevzťahuje. Pri výpočte pokuty podľa uvedeného ustanovenia § 35 ods.1 písm. d/ zákona č. 511/1992 Zb. je správca dane viazaný zákonom určeným algoritmom výpočtu, výsledok ktorého nie je možné upravovať. Argumentáciu žalobcu odvolávajúceho sa na postupy Colného úradu v Košiciach, doklady a vyjadrenia colných úradov a Colného riaditeľstva
SR vo vzťahu k povinnosti správcu dane uložiť pokutu z vyrubeného rozdielu dane, považoval žalovaný za bezpredmetnú. Daňový subjekt svoje námietky smeroval proti postupu správcu dane pri vyrubení rozdielu dane, čo nie je predmetom konania o pokute. Podkladom pre vyrubenie pokuty je právoplatný dodatočný platobný výmer, ktorý nie je možné na základe námietok uvedených v odvolaní spochybňovať ani meniť.
Včas podanou žalobou zo dňa 30.03.2011, doručenou osobne na Krajský súd v Košiciach dňa 06.04.2011 sa žalobca domáha zrušenia rozhodnutia žalovaného č. I/223/4035-20362/2011/999541-r zo dňa 24.02.2011 v spojení s rozhodnutím Daňového úradu Košice IV č. 698/230/97919/10/Poto zo dňa 01.12.2010 a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie a rozhodnutie s tým, že správne orgány sú viazané právnym názorom súdu podľa § 250j ods. 6 O.s.p. Žalobca zároveň žiada uložiť žalovanému povinnosť nahradiť mu trovy konania vo výške 361,96 eur. V dôvodoch svojej žaloby uvádza, že v priebehu daňového konania namietal posúdenie situácie ako daňový delikt, ako aj to, že správca dane bol pri ukladaní pokuty povinný prihliadnuť na závažnosť, trvanie a následky protiprávneho stavu v zmysle § 35 ods.16 zákona č. 511/1992 Zb. Výpočet pokuty bol podľa žalobcu následným javom, on však namietol a napadol v daňovom konaní aj samotnú realitu a rozpor so zákonom tých rozhodnutí, z ktorých správca dane vychádzal. Táto realita a rozpor so zákonom vyplýva z toho, že Colný úrad v Košiciach vydal rozhodnutia, na základe ktorých sa vykonávali jednotlivé obchodné transakcie. Colný orgán dozeral na zákonnosť týchto obchodov a nemal k týmto záležitostiam žiadne pripomienky. K žalobe pripojil vyjadrenia colných orgánov ako aj Colného riaditeľstva SR v Bratislave, z ktorých vyplýva, že tovar prepustený do príslušného colného režimu napr. colné uskladňovanie a iné..., nepodlieha dovoznému clu, obchodno-politickým opatreniam a ani dani z pridanej hodnoty. Tovar podlieha clu, dani z pridanej hodnoty alebo obchodno-politickým opatreniam až pri prepúšťaní tovaru zo spomínaného colného režimu do colného režimu voľný obeh. V tomto prípade daň z pridanej hodnoty vymeriava a vyberá, to znamená, že správcom DPH pri dovoze tovaru z nečlenských krajín EÚ je colný úrad, v ktorého pracovnom obvode sa tovar prepúšťa do colného režimu voľný obeh. Žalobca poukázal na nález Ústavného súdu SR č. III. ÚS 283/2010 zo dňa 27.10.2010 a s poukazom na jeho obsah považuje postupy a rozhodnutia žalovaných daňových orgánov za neopodstatnené, lebo colný úrad je jediný, ktorý mu dal oprávnenia a povolenia a vykonával dohľad nad všetkými obchodnými transakciami. Materiál, ktorý sa týkal týchto obchodných transakcií nebol ani v jednom prípade prepustený do voľného obehu. Žalobca tvrdí, že žalovaný postupoval v rozpore čl. 2 ods.2 Ústavy SR. Vyslovil presvedčenie, že ak by žalovaný vykladal a aplikoval zákon o dani z pridanej hodnoty a ostatné zákony v celej šírke a komplexnosti s dôrazom na akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie, nebol by nekompetentne zasiahol do právomoci a pôsobnosti Colného úradu v Košiciach, a nebol by vydal rozhodnutia, ktoré sú napadané týmto žalobným návrhom.
Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 02.06.2011 uviedol, že žalobné námietky sa netýkajú merita veci a ich uplatnenie v žalobe nemá vplyv na posúdenie zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného ako aj rozhodnutia správcu dane o vyrubení pokuty. Žalobným dôvodom nebolo preskúmanie právoplatného rozhodnutia žalovaného zo dňa 04.12.2008, ktorým bol potvrdený dodatočný platobný výmer správcu dane o vyrubení rozdielu dane z pridanej hodnoty za IV. štvrťrok 2006, ale napadnuté rozhodnutie žalovaného, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie správcu dane o vyrubení pokuty. Pokiaľ ide o ukladanie sankčných postihov v prípade porušenia povinností daňových subjektov vyplývajúcich im z príslušných hmotnoprávnych predpisov upravených v ustanovení § 35 zákona 511/1992 Zb. správca dane uplatňuje zásadu oficiality čo znamená, že daňové konanie vo veci vyrubenia pokuty začína z vlastného podnetu. Ide o samostatné daňové konanie a správca dane v rámci tohto konania za podmienok stanovených v citovanom ustanovení zákona uplatňuje jednotlivé formy sankčného postihu v závislosti od charakteru porušenia hmotnoprávneho predpisu. Správca dane však v rámci tohto konania nezisťuje a ani nepreveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti (daňová kontrola) a ani neurčuje daň, ktorá má byť daňovému subjektu vyrubená (vyrubovacie konanie). Ako jedinú námietku týkajúcu sa merita veci žalovaný označil námietku žalobcu ohľadom nesprávneho postupu správcu dane pri uplatnení ustanovenia § 35 ods.16 zákona č. 511/1992 Zb. spočívajúcu v neprihliadnutí správcu dane pri uložení pokuty na závažnosť, trvanie a následky protiprávneho stavu. Na tieto skutočnosti má správca dane prihliadnuť len v prípade uloženia pokuty podľa ods. 4, 5, 7 až 12 a 15, kým žalobcovi bola uložená pokuta postupom podľa § 35 ods.1 písm. d/ citovaného zákona, preto správca dane nemohol na tento prípad aplikovať ustanovenie § 35 ods.16 zákona č. 511/1992 Zb.
Tunajší súd svojim rozsudkom zo dňa 13.10.2011 č.k. 6S/47/2011-79 zamietol žalobu žalobcu a na odvolanie žalobcu Najvyšší súd Slovenskej republiky tu označený rozsudok tunajšieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie svojim uznesením z 29. októbra 2013 sp.zn. 5Sžf/82/2012.
Najvyšší súd SR v zrušujúcom uznesení z 29. októbra 2012 sp.zn. 5Sžf/82/2012 okrem iného uviedol
- v tejto veci odvolací súd poukazuje na nález Ústavného súdu SR č. III.ÚS/283/2010 z 27. Októbra 2010 („Výrazný nedostatok odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu spočíva v tom, že najvyšší súd sa v značnej miere obmedzil na vysvetlenie poslania colného skladu a sledujúc si svoju líniu tvrdil, že v danom prípade išlo o dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku, hoci aj v colnom sklade, a preto sťažovateľ bol povinný v zmysle § 69 ods. 1 zákona o DPH platiť daň. Najvyšší súd sa však nevenoval aplikácii ustanovenia § 12 zákona o DPH, podľa ktorého majú colné predpisy pri dovoze prednosť pred zákonom o DPH. Ústavný súd považuje túto skutočnosť za rozhodujúcu pre posúdenie veci“), ktorý žalobca uviedol v žalobe ako aj v odvolaní a z ktorého je zrejmé, že Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím rozsudkom vo veci sp.zn. 5Sžf/91/2008 z 21. Októbra 2009 sa dostatočne nevysporiadal s námietkou žalobcu, či bol alebo nebol vo veci oprávnený rozhodovateľ správca dane a žalovaný alebo podľa § 12 zákona o DPH zákona o DPH colné orgány.
V tejto súvislosti súd poznamenáva, že Najvyšší súd Slovenskej republiky položil Súdnemu dvoru Európskej únie uznesením sp. zn. 1Sžf/1/2010 z 22. marca 2011 po zrušení rozsudku 5Sžf/91/2008 z 20. októbra 2009 prejudiciálnu otázku vzťahujúcu sa na obdobný prípad.
Vychádzajúc z vyššie citovaných zákonných ustanovení a zásad, súd v správnom súdnictve je oprávnený a povinný skúmať, či rozhodnutie vydal orgán na to oprávnený. Takto musí postupovať aj v prípade, ak už iné rozhodnutie správneho orgánu, čo aj formálne právoplatné, a ktoré je podkladom pre vydanie ďalšieho rozhodnutia (napadnuté rozhodnutie o uložení pokuty) bolo vydané orgánom na to oprávneným. Ak by sa uvedená skutočnosť preukázala, tak v prípade rozhodnutia, ktoré bolo podkladom pre vydania rozhodnutia, ktoré bolo napadnuté žalobou, by išlo o ničotné rozhodnutie (paakt) a na takéto rozhodnutie by súd z úradnej povinnosti neprihliadol.
Vzhľadom na uvedené, Najvyšší súd Slovenskej republiky musel konštatovať, že odôvodnenie rozsudku krajského súdu je príliš všeobecné a príliš široko koncipované a neodráža konkrétnu situáciu žalobcu.
Ak teda v posudzovanej veci krajský súd nepreskúmal komplexne žalobcove námietky a nevysporiadal sa s nimi v odôvodnení svojho rozsudku postupoval nedôsledne, a preto Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 250ja ods. 3, veta druhá a § 221 ods. 1 písm. f) OSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 OSP), v ktorom krajský súd po náležitom vyporiadaní sa s žalobnými dôvodmi bude musieť v prvom rade posúdiť, či je možné sa s nimi vysporiadať bez toho, aby prerušil konanie do rozhodnutia Súdnemu dvoru Európskej únie o predbežnej otázke položenej Najvyšším súdom Slovenskej republiky (vec je vedená pod sp.zn. C-165/11 a v súčasnej dobe je v nej podaný návrh generálneho advokáta a na 08. novembra 2012 je plánové vyhlásenie rozsudku) prípadne do rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 1Sžf/1/2010. Potom krajský súd znova vo veci rozhodne a svoje rozhodnutie dostatočne podrobne a konkrétne odôvodní tak, aby bolo v súlade s ústavným právom na spravodlivé súdne konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky k zhora vyslovenému právnemu názoru považuje ešte za potrebné dodať, že napriek apelačnému opravnému systému, ktorý sa v správnom súdnictve v Slovenskej republike nateraz uplatňuje, primárne preskúmava zákonnosť napadnutého rozhodnutia správneho orgánu krajský súd ako súd prvého stupňa. Úlohou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako súdu odvolacieho je preskúmavať vecnú správnosť prvostupňových rozhodnutí a nie nahrádzať prieskumnú činnosť súdu prvého stupňa včítane odôvodňovania rozhodnutia.
V novom rozhodnutí rozhodne však krajský súd i o náhrade trov tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 v spojení s § 246c ods. 1 vety prvej O. s. p.).
Následne vzhľadom na vyššie uvedené uznesenie Najvyššieho súdu SR súd svojím uznesením zo dňa 14. februára 2013 č.k. 6S/47/2011-109 p r e r u š i l konanie do právoplatného rozhodnutia vo veci vedenej pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 1Sžf/1/2010.
Po vyžiadaní si právoplatného rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci vedenej pred Najvyšším súdom v Bratislave pod č.k. 1Sžf/1/2010 tunajší súd uznesením zo dňa 11. Apríla 2013 č.k. 6S/47/2011-123 p o k r a č o v a l v tomto konaní.
Dňa 27.6.2013 po opätovnom preskúmaní žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe na základe ustanovení § 244 a nasl. O. s. p. v konaní podľa § 246 a nasl. O. s. p. a po oboznámení sa s administratívnymi spismi žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa a s rozsudkom Najvyššieho súdu SR z 27.2.2013 sp.zn. 6Sžf/8/2012, ktorý si súd pripojil a rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 11.12.2012 sp.zn. 1Sžf/1/2010 za súhlasu účastníkov (§ 250f ods. 2 O.s.p.) vyhlásil jednomyseľne rozsudok, ktorým žalobu žalobcu zamietol z ďalej uvedených dôvodov.
Z listinných dôkazov, nachádzajúcich sa v administratívnom spise žalovaného je zrejmý nasledovný skutkový stav. Rozhodnutím Daňového úradu Košice I. č. 695/231/69826/2008/Top zo dňa 21.08.2008 bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty v sume 331 051,51 eur (9 973 258,- Sk). Daňové riaditeľstvo SR rozhodnutím č. I./223/16157-91987/2008/992517-r zo dňa 04.12.2008 na základe odvolania žalobcu potvrdilo dodatočný platobný výmer Daňového úradu Košice I. zo dňa 21.08.2008. Toto rozhodnutie napadol žalobca žalobou na Krajskom súde v Košiciach dňa 12.01.2009, avšak na základe jeho späťvzatia tejto žaloby, Krajský súd v Košiciach uznesením č. k. 6S/2/2009-199 zo dňa 19.08.2010 konanie v tejto veci zastavil.
Podľa § 250i ods. 1, prvá veta O.s.p. pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia.
Podľa § 35 ods.1 písm. d/ zákona č. 511/1992 Zb. správca dane uloží daňovému subjektu pokutu v sume rovnajúcej sa súčinu trojnásobku základnej úrokovej sadzby ECB a kladného rozdielu medzi vlastnou daňovou povinnosťou zistenou správcom dane a vlastnou daňovou povinnosťou uvedenou v daňovom priznaní alebo dodatočnom daňovom priznaní.
Pri ukladaní pokuty podľa ods. 1 sa uplatňuje základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná v deň doručenia rozhodnutia (§ 35 ods.2 zákona č. 511/1992 Zb.).
Podľa § 110h zákona č. 511/1992 Zb. v znení zákona č. 464/2008 Z. z. ak do 31.12.2008 nastala skutočnosť pre uplatnenie základnej úrokovej sadzby pri výpočte pokuty (§ 35 ods.1 a 3), po 31.12.2008 sa použije základná úroková sadzba podľa zákona účinného do 31.12.2008.
O správnom delikte v zmysle § 35 ods.1 písm. d/ zákona č. 511/1992 Zb. možno hovoriť vtedy, ak je správcom dane zistená vyššia vlastná daňová povinnosť než vlastná daňová povinnosť uvedená daňovým subjektom v daňovom priznaní. Dodatočným platobným výmerom č. 695/231/69826/2008/Top zo dňa 21.08.2008 vydaným podľa § 44 ods.6 písm. b/ bod 1/ zákona č. 511/1992 Zb. bol na základe protokolu o daňovej kontrole za zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 2006 žalobcovi určený rozdiel dane z pridanej hodnoty v sume 331 051,51 eur. Tento platobný výmer nadobudol právoplatnosť doručením potvrdzujúceho rozhodnutia žalovaného žalobcovi - dňa 02.01.2009. K zrušeniu uvedeného platobného výmeru nedošlo ani v súdnom preskúmavacom konaní podľa druhej hlavy piatej časti O. s. p., pretože žalobca podanú žalobu vzal späť. Za situácie, keď právoplatným a vykonateľným platobným výmerom bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty, bolo povinnosťou správcu dane uložiť žalobcovi pokutu v zmysle § 35 ods.1 písm. d/ citovaného zákona.
V podanej žalobe žalobca kvalifikoval dodatočný platobný výmer, ktorým správca dane vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty ako nezákonný. Nezákonnosť tohto rozhodnutia bolo možné vysloviť procesným postupom v zmysle štvrtej a piatej časti zákona č. 511/1992 Zb. (riadne a mimoriadne opravné prostriedky), resp. postupom podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. Pretože do vydania žalobou napadnutého rozhodnutia sa tak nestalo, je potrebné považovať dodatočný platobný výmer správcu dane o vyrubení rozdielu dane z pridanej hodnoty žalobcovi za zákonný. Z tých istých dôvodov preto musí aj súd považovať tento dodatočný platobný výmer za zákonný správny akt.
V súlade s právnym názorom žalovaného súd hodnotí ako nedôvodnú žalobnú námietku o neaplikovaní ustanovenia § 35 ods.16 zákona č. 511/1992 Zb. správcom dane pri ukladaní pokuty. Z tohto ustanovenia
nesporne vyplýva, že právnu povinnosť prihliadať na závažnosť, trvania a následky protiprávneho stavu zákonodarca neviazal na konanie o uloženie pokuty podľa § 35 ods.1 zákona č. 511/1992 Zb.
Žalobca v žalobe poukázal aj na nález Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS/283/2010 z 27.10.2010, avšak už neuviedol aké právne závery z neho vyplývajúce svedčia v jeho prospech a sú spôsobilé spochybniť zákonnosť žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného. V tejto súvislosti súd poznamenáva, že z citovaného nálezu Ústavného súdu SR nevyplýva záver, aby pri dodaní tovaru nachádzajúceho sa v colnom sklade vo viazanom režime bola daná právomoc colného úradu posudzovať dodanie tovaru z hľadiska uplatnenia dane z pridanej hodnoty. Navyše dôvodom zrušenia rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/91/2008 z 20.10.2009 boli procesné pochybenia (nedostatočné odôvodnenie rozsudku, nedostatočný výklad príslušných ustanovení zákona o dani z pridanej hodnoty, chýbajúca presvedčivosť odôvodnenia rozsudku).
Na podporu nedôvodnosti námietky žalobcu týkajúcej sa tvrdenia žalobcu, že žalovaný nekompetentne zasiahol do právomoci a pôsobnosti Colného úradu v Košiciach súd vychádzal aj zo záverov rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 11. 12. 2012 sp.zn. 1Sžf/1/2010 a rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 27. februára 2013 sp.zn. 6Sžf/8/2012, ktoré sa opierajú o závery rozsudku Súdneho dvora sp.zn. C-165/11 zo dňa 8. novembra 2012, kde v odôvodnení okrem iného sa uvádza:
„V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora ako aj obsahu článku 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a článku 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii (zásada lojality) je nepochybné, že i slovenské súdy musia pri poskytovaní súdnej ochrany postupom podľa článku 46 a nasl. ústavy v zmysle zásady „iura novit curia“ prihliadať nielen na vnútroštátne právne normy ale aj na komunitárne predpisy a akty orgánov Európskej únie, ktorých znalosť sa u súdnej moci formálne predpokladá.
Podľa článku 7 ods. 2, veta druhá ústavy právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.
Podľa článku 4 ods. 3, veta druhá ZEÚ členské štáty prijmú všetky opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy, aby zabezpečili plnenie záväzkov vyplývajúcich zo zmlúv alebo z aktov inštitúcií Únie.
Podľa § 121 O.s.p. netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe súdu z jeho činnosti, ako aj právne predpisy uverejnené alebo oznámené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky a právne záväzné akty, ktoré boli uverejnené v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev a v Úradnom vestníku Európskej únie.
Je nepochybné, že základnou úvahou, ktorú Najvyšší súd bol nútený opakovane po vyslovení zrušovacieho nálezu Ústavným súdom Slovenskej republiky preveriť z hľadiska správnosti napadnutého rozsudku krajského súdu, je to, či na situáciu tovaru uloženého v colnom sklade sa výlučne vzťahujú iba colné predpisy alebo aj daňové predpisy, a ak áno, potom z akého dôvodu, odkedy a v akom rozsahu. Od vyriešenia uvedenej otázky následne závisí aj riešenie otázky, či vo veci konal vecne a miestne príslušný orgán verejnej správy.
Ďalej je pre konajúci súd nepochybné, že bol riadne zistený skutkový stav, ktorý nie je predmetom sporu medzi účastníkmi. Zásadným právnym problémom v prejednávanej veci bolo posúdenie, či tovar, ktorý bol v dotknutých zdaňovacích obdobiach dopravený z Ukrajiny do verejného colného skladu na území Slovenskej republiky slovenským daňovým subjektom (konkrétne išlo o oceľové zvitky valcované za tepla) a tento tovar bol uskladnený do verejného colného skladu žalobcu v režime colného uskladňovania, či bol predmetom dovozu v zmysle príslušných právnych ustanovení. Nakoľko táto právna otázka bola dôsledne analyzovaná Súdnym dvorom v bodoch 42 až 48 odôvodnení jeho rozsudku C-165/2011, Najvyšší súd odkazuje na toto odôvodnenie dostupné na hore uvedenej internetovej stránke (viď bod č. 30).
Na základe uvedených záverov Najvyšší súd vyslovuje súladne so Súdnym dvorom názor, že keďže predmetný tovar v čase sporného predaja sa postupne nachádzal v režimoch colného uskladňovania v členskom štáte, potom do režime aktívneho zošľachťovacieho styku v podmienečnom systéme a napokon sa navrátil do režimu colného uskladňovania v tom istom členskom štáte, nemôže platiť
domnienka, že došlo k jeho dovozu v zmysle článku 2 bodu 2 Šiestej smernice (obdobne § 12 zák. č. 222/2004 Z. z.).
Ďalším právnym problémom v prejednávanej veci bolo posúdenie, či predaj uvedeného tovar za opísaných podmienok predstavuje dodanie tovaru za protihodnotu v rámci územia štátu (tzn. Slovenskej republiky) zdaniteľnou osobou v zmysle príslušných právnych predpisov. Opätovne Najvyšší súd odkazuje (viď bod č. 30) na analýzu vykonanú Súdnym dvorom v bodoch 50 až 67 odôvodnení cit. rozsudku sp. zn. C-165/2011. hore uvedenej internetovej stránke.
V uvedenej analýze sa Súdnym dvorom stotožnil s názorom generálneho advokáta (body 29 a 30 návrhov generálneho advokáta Paola Mengozziho z 22. mája 2012), že čl. 16 ods. 1 Šiestej smernice jednoznačne potvrdzuje výklad, podľa ktorého dodanie tovaru nachádzajúceho sa v režime s podmienečným oslobodením od cla za protihodnotu zdaniteľnou osobou v colnom sklade nachádzajúcom sa na území členského štátu v zásade podlieha režimu dane z pridanej hodnoty na základe čl. 2 bodu 1 uvedenej smernice. Preto následne Súdny dvor konštatoval, že sporný predaj podlieha režimu dane z pridanej hodnoty so záverom vysloveným už v bode 30.
Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky na základe výzvy Najvyššieho súdu (viď bod č. 31) zaslalo informáciu, že Slovenská republika možnosť oslobodiť predaj od dane na základe článku 16 ods. 1 Šiestej smernice nevyužila.
Potom je Najvyšší súd nútený opätovne potvrdiť už skôr vyslovený záver (pôv. rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 5Sžf/91/2008 z 20. októbra 2009) formulovaný pre slovenské právne podmienky tak, že žalovaný správne podľa § 2 ods. 1 písm. a/ zák. č. 222/2004 Z. z. v hore platnom znení zaťažil žalobcu daňovou povinnosťou pri jeho predaji tovaru tuzemskej osobe, hoci tento predaj sa uskutočnil v priestoroch colného skladu, a argumentáciu (v konečnom dôsledku podporovanú aj krajským súdom) o nutnosti použiť na predmetný prípad ust. § 2 ods. l písm. d/, § 12, § 18, § 21 ods. 3 písm. a/ zák. č. 222/2004 Z. z. logicky odmietol, lebo, ako žalovaný správne argumentoval, v danom prípade (predaj tovaru) už o dovoz z pohľadu daňových predpisov u žalobcu nešlo.
Podľa § 12 zák. č. 222/2004 Z. z. dovozom tovaru je vstup tovaru z územia tretích štátov na územie Európskych spoločenstiev. Pri dovoze tovaru do tuzemska sa na daň vzťahujú ustanovenia colných predpisov, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 18 ods. 2 zák. č. 222/2004 Z. z. platí, že ak má dovážaný tovar pri jeho vstupe na územie Európskych spoločenstiev postavenie dočasne uskladneného tovaru alebo ak je umiestnený do slobodného colného pásma alebo do slobodného colného skladu, alebo ak je prepustený do colného režimu uskladňovanie v colnom sklade, do colného režimu aktívny zušľachťovací styk, do colného režimu dočasné použitie s úplným oslobodením od dovozného cla alebo do colného režimu vonkajší tranzit, alebo ak je vpustený do teritoriálnych vôd, miestom dovozu je členský štát, v ktorom sa skončia tieto colné opatrenia.
Podľa § 21 ods. 1 písm. a/ zák. č. 222/2004 Z. z. pri dovoze tovaru vzniká daňová povinnosť prepustením tovaru do colného režimu voľný obeh.
Na základe uvedených právnych záverov Najvyšší súd nemohol súhlasiť s právnym výkladom § 2 a násl. zák. č. 222/2004 Z. z., ktorý v napadnutom rozsudku k základnej právnej otázka aplikovateľnosti daňového práva prezentoval krajský súd, a argumenty odvolávajúceho sa žalovaného uznal za správne. Pre danú situáciu je pritom irelevantné, či sa nový vlastník tovaru v budúcnosti rozhodne pre vývoz tovaru z územia Slovenskej republiky alebo pre jeho zotrvanie na tomto území.
Následne sa Najvyšší súd musel zaoberať aj inými námietkami žalobcu tak, ako proti ich dôvodnosti brojil žalovaný. Pri ďalšej námietke žalobcu týkajúcej sa vecnej nepríslušnosti správcu dane krajský súd s poukazom na svoju myšlienku o neoddelení colného a daňového konania pri dovoze tovaru na samostatné procesy vyslovil, že v tomto prípade štátnym orgánom oprávneným konať vo veci dane z pridanej hodnoty je príslušný colný orgán.
Najvyšší súd si túto argumentáciu vzhľadom na hore uvedené nemôže osvojiť, lebo colné orgány nie sú oprávnené konať vo veci vzniku daňovej povinnosti pri nakladaní s tovarom (vo forme predaja) na území Slovenskej republiky. Naopak uvedené orgány boli výnimočne v zmysle odkazu na poznámku 1b) pod čiarou oprávnené najmä konať vo veciach spotrebných daní, tzn. podľa zákona č. 105/2004 Z. z. o spotrebnej dani z liehu a o zmene a doplnení zákona č. 467/2002 Z. z. o výrobe a uvádzaní liehu na trh v znení zákona č. 211/2003 Z. z., zákona č. 104/2004 Z. z. o spotrebnej dani z vína, zákona č. 107/2004 Z. z. o spotrebnej dani z piva, zákona č. 106/2004 Z. z. o spotrebnej dani z tabakových výrobkov či zákon č. 98/2004 Z. z. o spotrebnej dani z minerálneho oleja.
Podľa § 1a písm. b/ zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov na účely tohto zákona sa rozumie správcom dane
1. daňový úrad a obec,
2. colný úrad podľa osobitného zákona.
Podľa § 1 zákona č. 150/2001 Z. z. o daňových orgánoch a ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 440/2000 Z. z. o správach finančnej kontroly tento zákon upravuje postavenie, organizáciu a pôsobnosť daňových orgánov [tzn. Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky a daňové úrady] vo veciach a) daní vrátane penále, úrokov, zvýšenia dane a pokút podľa osobitných predpisov, b) poplatkov podľa osobitných predpisov, ktoré sú príjmom štátneho rozpočtu, c) správy súdnych poplatkov súvisiacej s ich evidovaním a vysporiadaním podľa osobitného predpisu, ktoré sú príjmom štátneho rozpočtu, d) štátneho dozoru nad prevádzkovaním lotérií a iných podobných hier podľa osobitného predpisu.“
S poukazom na vyššie uvedené závery, podľa ktorých colné orgány nie sú oprávnené konať vo veci vzniku daňovej povinnosti pri nakladaní s tovarom (vo forme predaja) na území Slovenskej republiky, súd považuje aj túto námietku žalobcu o nekompetentnom zásahu žalovaného do právomoci a pôsobnosti Colného úradu v Košiciach za právne irelevantnú, pretože skutkové okolnosti prejednávanej veci, ako aj vo veci vedenej pod sp.zn. 1Sžf/1/2010 a 6Sžf/8/2012 boli obdobné, keďže v oboch prípadoch sa jednalo o jednak dovoz tovaru do verejného colného skladu v režime colného uskladnenia - kúpa na území Slovenskej republiky - zmena režimu na aktívny zušľachťovací styk - predaj na území Slovenskej republiky - zmena režimu na colné uskladnenie a jednak o kúpu tovaru v colnom sklade na území Slovenskej republiky - predaj bez DPH na území Slovenskej republiky - následný prevoz tovaru z colného skladu na území Slovenskej republiky do colného skladu v režime vonkajší tranzit T1 mimo územia Slovenskej republiky. Argumentácia žalobcu je totiž postavená na poukazovaní na obsah obchodných transakcií s tým istým hutníckym materiálom v colných režimoch.
Pretože tunajší súd postupujúc v intenciách zrušujúceho uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a na základe právnych záverov Súdneho dvora Európskej únie jeho rozsudku zo dňa 8. novembra 2012 sp.zn. C-165/11 dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného bolo vydané v súlade so zákonom, rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej časti rozsudku podľa ustanovenia § 250j ods. 1 O. s. p.
O trovách konania rozhodol súd v súlade s ust. § 250k ods. O.s.p. tak, že neúspešnému žalobcovi ich náhradu nepriznal.
Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov tri k nule ( § 3 ods. 9, veta druhá zákona č. 757/2004 Z.z.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach do 15 dní odo dňa doručenia rozsudku, pričom odvolanie musí byť písomné a v takom počte vyhotovení, aby jeden rovnopis ostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napadá, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p., konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.