Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
20a/389714.8557b4.pdf
PDF · 219.18 KB
No categories available
4Cdo/400/2012
Najvyšší súd 4Cdo 400/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., s. r. o., P., IČO:
X., zastúpený: F. P., s. r. o., G., IČO: X., proti povinnej: A. S., nar. X., S., o vymoženie
168,08 EUR s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Rimavská Sobota pod sp. zn.: 1Er
2131/2010-11, o dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici
z 28. júna 2012, č. k. 16CoE 188/2012-33, takto
rozhodol:
Návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania sa z a m i e t a .
Dovolanie oprávneného sa o d m i e t a.
Povinnej sa náhrada trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
Súdny exekútor žiadosťou, doručenou na Okresný súd Rimavská Sobota 25. augusta
2010, požiadal o udelene poverenia na vykonanie exekúcie na vymoženie 168,08 EUR
s príslušenstvom v zmysle ust. § 44 Zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len
„Exekučný poriadok“) na základe návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie spísaného
vo forme zápisnice pred súdnym exekútorom. Uviedol, že exekučným titulom je rozsudok
Stáleho rozhodcovského súdu zo 4. mája 2010, sp. zn. SR 03169/10, zriadeného
zriaďovateľom S., a. s., K., IČO: X. (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“). Okresný súd
Rimavská Sobota poverením z 3. septembra 2010 poveril súdneho exekútora JUDr. R. K.
na vymoženie predmetnej sumy s príslušenstvom z uvedeného exekučného titulu.
Okresný súd Rimavská Sobota uznesením z 15. februára 2012, č. k. 1Er 2131/2010-11
exekúciu zastavil. Uviedol, že o trovách exekúcie rozhodne po právoplatnosti uznesenia
o zastavení exekúcie.
V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že ust. § 45 Zákona č. 244/2002 Z. z.
o rozhodcovskom konaní (ďalej len „Zákon o rozhodcovskom konaní“) zakladá zákonné
prelomenie materiálnej právoplatnosti rozhodcovských rozsudkov, avšak len z hľadísk
uvedených v tomto ustanovení. Pokiaľ súd zistí nedostatky podľa § 45 ods. 1 písm. b/ alebo c/
Zákona o rozhodcovskom konaní, je povinný exekúciu zastaviť, bez ohľadu na to, že sporná
otázka bola v rozhodcovskom konaní vyriešená inak. Zásadne každý rozhodcovský rozsudok
môže byť podrobený predmetnému prieskumu. Ďalej súd poukázal na § 52 ods. 1
Občianskeho zákonníka a uviedol, že zmluvu, uzavretú medzi účastníkmi konania, považuje
za zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Súdu je z rozhodovacej činnosti známe, že
oprávnený v obdobných prípadoch vystupuje opätovne, preto je nepochybné, že zmluvu
uzavrel ako dodávateľ v rámci svojej obchodnej činnosti. Na druhej strane povinného treba
považovať za spotrebiteľa. Súd prvého stupňa poukázal na § 53 ods. 1, 4 Občianskeho
zákonníka, čl. 2 písm. a/, čl. 3 ods. 1, 3, čl. 6 ods. 1, bod 1 písm. q/ Prílohu smernice Rady
93/13/EHS, judikatúru Európskeho súdneho dvora vo veci C-168/05 Elisa María Mostaza
Claro proti Censtro Móvil Milenium SL, rozsudok vo veci C-40/08 Asturcom
Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira.
Uviedol, že rozhodcovský súd vyvodil svoju právomoc z ust. bodu 18 Všeobecných
podmienok poskytnutia úveru – z rozhodcovskej doložky, v zmysle ktorej všetky spory, ktoré
vzniknú zo Zmluvy o úvere, budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom, zriadeným
spoločnosťou S., a. s., alebo alternatívne pred príslušným súdom SR, ak žalujúca strana podá
žalobu na takomto súde.
Uviedol, že rozhodcovská doložka podľa svojho obsahu netvorí výhradnú
rozhodcovskú doložku, ktorá by rozhodovanie o všetkých sporoch medzi zmluvnými stranami
paušálne zverovala výlučne rozhodcovskému súdu. Ide o rozhodcovskú doložku alternatívnu,
ktorá zásadne pripúšťala podanie návrhu aj na štátny súd. Napriek tomu doložku nemožno
považovať za vyváženú, pretože vylučovala spotrebiteľa z možnosti dosiahnuť rozhodovanie
sporu štátnym súdom, ak dodávateľ už podal svoj návrh na rozhodcovský súd. Z pohľadu
spotrebiteľa by malo byť nerozhodné, či jeho povinnosť podrobiť sa rozhodcovskému
konaniu vyplýva výlučne z rozhodcovskej doložky, prípadne z faktického konania
dodávateľa. Spotrebiteľ by mal byť chránený pred obomi. Rovnaký právny záver vyplýva
z uznesenia Krajského súdu v Prešove z 5. mája 2012, č. k. 3CoE 29/2010. Rozhodcovská
doložka je preto neprijateľnou zmluvnou podmienkou, pretože v tejto súvislosti zakladá
značne nevýhodné postavenie spotrebiteľa oproti dodávateľovi. Rozhodcovská doložka bola
súčasťou formulárovej zmluvy, ktorú oprávnený používa v rámci svojej podnikateľskej
činnosti v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu. Spotrebiteľ sa
v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu
silu, ale aj úroveň informovanosti. Táto situácia ho vedie na pristúpenie podmienky, vopred
pripravené dodávateľom, bez toho aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah.
Rozhodcovská doložka je preto je neprijateľná, a tým aj v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho
zákonníka neplatná. Pokiaľ na základe neplatnej rozhodcovskej doložky došlo k vydaniu
rozhodcovského rozsudku, ním priznané plnenie treba považovať za rozporné s dobrými
mravmi. Preto boli splnené podmienky na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 2 Exekučného
poriadku v spojení s § 45 ods. 1 písm. c/, § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní.
Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací,
napadnutým uznesením, uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.
V odôvodnení svojho rozhodnutia sa odvolací súd v zmysle § 219 ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“) stotožnil s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého
stupňa, na dôvody v ňom uvedené odvolací súd v podrobnostiach poukazuje a na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia uviedol:
Otázku, či exekučný súd v exekučnom konaní je oprávnený preskúmavať
rozhodcovský rozsudok, riešil Ústavný súd SR vo viacerých rozhodnutiach. V uznesení sp.
zn. III. ÚS 86/2010 konštatoval, že kedykoľvek v priebehu exekučného konania je súd
oprávnený ex offo skúmať, či sú podmienky núteného vymáhania pohľadávky splnené.
Uviedol, že uvedenú Zmluvu o úvere nemožno posudzovať bez kontextu s právnou úpravou
Zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, predovšetkým s ust. § 3 ods. 3. Poukázal
na charakteristiku spotrebiteľskej zmluvy, uvedenú v § 52 Občianskeho zákonníka a ďalej
na ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ďalej poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 21. marca 2012, sp. zn. 6 Cdo 1/2012. Uviedol, že požadovanú
rovnováhu v právach a povinnostiach spotrebiteľskej zmluvy nie je spôsobilé zaručiť už
dojednanie, ktoré právo výberu spôsobu riešenia sporu zveruje žalobcovi, a to tak, že tento si
môže vybrať ako prejednanie sporu rozhodcom, tak i všeobecným súdom. Možnosť
iniciovania sporu zo spotrebiteľskej zmluvy aj spotrebiteľom totiž treba považovať za skôr
teoretickú, keďže spektrum potenciálnych požiadaviek spotrebiteľa, nesplnených druhou
stranou zmluvného vzťahu, je zjavne veľmi obmedzené, pričom do takéhoto spektra
samozrejme nemôže patriť žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku, nakoľko táto práve
predpokladá prvotné prejednanie a tiež rozhodnutie sporu rozhodcom. Za neprijateľné treba
považovať už riziko, že spotrebiteľovi jeho zmluvný partner prakticky nanúti podrobenie sa
právomoci rozhodcov v dôsledku výberu medzi viacerými, v danom prípade dvomi spôsobmi
riešenia sporu a už takáto možnosť spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Túto nerovnováhu nie je spôsobilé eliminovať
ustanovenie, ktoré prakticky rovnocennú možnosť výberu poskytuje spotrebiteľovi, avšak len
pre prípad záujmu jeho samotného viesť spor, teda ak sa spotrebiteľ rozhodne sám stať
žalobcom a niečo od svojho zmluvného partnera požadovať. V preskúmavanej veci exekučný
súd správne konštatoval neprijateľnosť, a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu,
že nebola individuálne dojednaná, a že spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech povinného.
Proti napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie. Svoje
dovolanie odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2 písm. a/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
len „O. s. p.“) a § 237 písm. a/ O. s. p., že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, ust.
§ 237 písm. d/ O. s. p., že v tej veci sa už právoplatne rozhodlo, ust. § 237 písm. e/ O. s. p., že
sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ust. § 237 písm. f/
O. s. p., že súd svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom, ust. § 241 ods. 2 písm. b/
O. s. p., že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci, najmä súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie,
ust. § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p., že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci.
Uviedol, že z dôvodu krátkosti času a hrozby uplynutia lehoty na podanie dovolania
podal oprávnený dovolanie zo všetkých zákonom prípustných dôvodov dovolania, pričom
napadnuté uznesenie napadá v celom rozsahu. Vo vzťahu k jednotlivým dôvodom dovolania,
oprávnený tieto dôvody podrobne rozvinul v podanom odvolaní v danej veci. Preto oprávnený
poukázal na argumentáciu, použiteľnú vo vzťahu k dovolacím dôvodom, ktorá je uvedená
v podanom odvolaní. Zároveň uviedol, že v krátkom čase súdu predloží doplňujúcu právnu
argumentáciu k jednotlivým dovolacím dôvodom.
Podaním, doručeným na súd prvého stupňa 16. októbra 2012, oprávnený bližšie
špecifikoval a doplnil dôvody dovolania. Uviedol, že odvolací súd založil svoje rozhodnutie
na nesprávnom právnom posúdení rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky
v spotrebiteľskej zmluve, uzatvorenej medzi oprávneným a povinným. Takéto právne
posúdenie trpí základnými vadami svojej nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti, čím porušuje
právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Podľa názoru dovolateľa, závery
odvolacieho súdu, že rozhodcovská doložka spôsobuje hrubý nepomer v právach
a povinnostiach zmluvných strán ku škode spotrebiteľa, že žaloby, ktorých cieľom je
uspokojenie nárokov z úverových zmlúv, podáva v zásade len veriteľ úverového vzťahu
na ním zvolený rozhodcovský súd, a že spotrebiteľ si len s ťažkosťou mohol byť vedomý
následkov uzavretia rozhodcovskej doložky, a preto vzhľadom na jeho úroveň informovanosti
a vyjednávaciu silu nemožno spravodlivo požadovať, aby porozumel jej významu, nie sú
zdôvodnené a preukázané, predstavujú nepreukázanú domnienku súdu, ktorá nemá základ
v právnych a skutkových súvislostiach. Uviedol, že obchodné vzťahy medzi podnikateľmi
a spotrebiteľmi sú v rôznych sektoroch služieb (bankovníctvo, energetika...) založené
na formulárových zmluvách, obsah ktorých spotrebitelia v zásade nie sú schopní pozmeniť.
Argument, že akákoľvek individuálne dojednaná zmluvná podmienka je neplatná, nemá oporu
v ust. § 53 Občianskeho zákonníka, ani v smernici Rady 93/13/EHS. Dovolateľ položil
otázku, či je možné závery odvolacieho súdu aplikovať tak, že rozhodcovské doložky sú
v spotrebiteľských zmluvách vylúčené? Podľa dovolateľa, ak bola smernica prebratá
do slovenského právneho poriadku správne a včas, je nutné aplikovať slovenskú právnu
úpravu. V zmysle rozsudku Súdneho dvora EÚ z 26. februára 1986, Marshall, samotná
smernica nemôže ukladať povinnosti jednotlivcovi, takže sa na ňu ako takú nemožno proti
nemu odvolávať. Uviedol, že súd prvého stupňa, ani odvolací súd sa najmä s judikatúrou
Súdneho dvora EÚ nevysporiadali a nezdôvodnili, prečo priamo aplikovali ust. smernice
Rady 93/13/EHS. Smernica podľa dovolateľa nepovažuje riešenie sporov zo spotrebiteľských
zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané a opačné závery oboch súdov sú
ich nepreukázanou domnienkou.
Ďalej dovolateľ poukázal na znenie smernice Rady 93/13/EHS ust. ods. 1 písm. q/ jej
prílohy v slovenskom, anglickom, českom, poľskom, nemeckom a francúzskom jazyku
a uviedol, že ustanovenie slovenskej verzie uvedeného ustanovenia smernice je nesprávne
v rozhodujúcom slovnom spojení „najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory
neupravené právnymi predpismi“. Všetky ostatné jazykové verzie ukazujú, že atribút
„neupravenosti právnymi predpismi“ sa týka rozhodcovského konania. To znamená, že
spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne akýmsi
osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená právnymi predpismi, to však podľa
dovolateľa nie je prípad rozhodcovského konania upraveného Zákonom č. 244/2002 Z.z.
o rozhodcovskom konaní. Text úniového predpisu je potrebné skúmať vo všetkých jeho
úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ
samotného predpisu. Pokiaľ je výklad ustanovenia práva Únie v jednotlivých jazykových
verziách odlišný, musí byť toto ustanovenie vykladané podľa všeobecného významu a cieľa
právnej úpravy, ktorej je súčasťou.
Dovolateľ má za to, že v danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá
zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie. Povinnosť predložiť
prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ platí pre taký
vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore, t. j. súdom, proti
ktorého rozhodnutiu nemožno podať žiaden opravný prostriedok. Ďalej je nutné dodať, že
Súdnemu dvoru EÚ by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie, týkajúce sa
záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv tak, aby účastníkov konania zbavilo
právnej neistoty, vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácie
vnútroštátnymi súdmi SR. Je potrebné požiadať Súdny dvoru EÚ aj o výklad čl. 17 a čl. 47
Charty základných práv EÚ, a to v súvislosti s výkladom pojmu „neprijateľná zmluvná
podmienka“ v kontexte smernice Rady 93/13/EHS, a jej následnej aplikácii exekučnými
súdmi a dopadom na existujúce právne vzťahy.
Navrhol, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu
prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil
náhradu trov dovolacieho konania a navrhol, aby dovolací súd rozhodol o odložení
vykonateľnosti napadnutého uznesenia.
Taktiež navrhol, aby dovolací súd konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
predložil prejudiciálne otázky, ktoré bližšie v dovolaní špecifikoval.
Povinná sa k dovolaniu oprávneného nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania v zmysle § 240 ods. 1 O. s. p. a po preskúmaní veci
v zmysle § 242 ods. 1 O. s. p. dospel k záveru, že v danej veci dovolanie smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.
Podľa § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Podľa § 239 ods. 2 O. s. p. dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak
a) odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie
prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,
b) ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade
cudzozemského rozhodnutia,
c) ide uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení
za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý je prípustný len proti zákonom
výslovne určeným právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu.
V predmetnej veci odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu
prvého stupňa. Odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení nevyslovil, že je dovolanie
prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, nejde ani
o uznesenie uvedené v § 239 ods. 2 písm. b/ a c/ O. s. p. Rovnako na danú vec nemožno
aplikovať ani prípady upravené v § 239 ods. 1 O. s. p. Vzhľadom na uvedené, prípustnosť
dovolania v zmysle § 239 O. s. p. nie je proti napadnutému uzneseniu daná.
V zmysle § 242 ods. 1 O. s. p. (druhá veta) je dovolací súd povinný prihliadnuť vždy
na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. Iba v prípade, že by rozhodnutie
odvolacieho súdu alebo predchádzajúce konanie vykazovalo procesnú vadu uvedenú v ust.
§ 237 O. s. p., by bolo dovolanie prípustné. Dovolací súd sa neobmedzil iba na skúmanie
podmienok prípustnosti dovolania, smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O. s. p., ale sa
zaoberal aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné aj podľa § 237 písm. a/ až g/ O. s. p.
Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu (rozsudku alebo
uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou
z uvedených procesných vád (ide o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka
konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne
rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
podľa zákona bol potrebný, odňatia možnosti účastníka konať pred súdom a rozhodovanie
vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným).
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa ust. § 237 O. s. p. nie je predmet konania
významný, ak je konanie postihnuté niektorou z vád v tomto ustanovení uvedených, teda
možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle tohto ustanovenia nie
je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej
v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Dovolateľ vo svojom dovolaní namietal, že v konaní došlo k vadám uvedeným v ust.
§ 237 písm. a/, d/, e/ a f/ O. s. p., ktorými odôvodňoval prípustnosť dovolania.
Dovolací súd nezistil, že by konanie pred súdmi nižších stupňov bolo postihnuté
niektorou z uvedených procesných vád.
Dovolateľ namietal, že v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov v zmysle § 237 písm. a/ O. s. p.
Právomoc súdu je upravená v ust § 7 a § 8 Občianskeho súdneho poriadku. Z tohto
ustanovenia vyplýva, že v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory
a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných
a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné
orgány (§ 7 ods. 1 O. s. p.). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy.... (§ 7 ods. 2 O. s. p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú
súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O. s. p.).
Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá
má ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť
a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je
daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.
Dovolateľ v danom prípade procesnú vadu konania, uvedenú v § 237 písm. a/ O. s. p.
nevyvodzoval z toho, že súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc
v exekučnom konaní nepopieral. Namietal, že súdy v danom prípade nesprávnou a ústavne
nesúladnou interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ust. § 45 ods. 1 a 2 Zákona č.
244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní sa postavili do pozície orgánu vykonávajúceho
komplexné preskúmanie exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci ako
exekučným súdom neprináleží.
Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľ namietal nesprávnu aplikáciu a výklad zákona č.
233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších
zákonov a Zákona o rozhodcovskom konaní, resp. namietal nesprávne právne posúdenie veci.
Z obsahu tejto námietky sa javí, že nejde o námietku dovolateľa nedostatku právomoci súdov,
ale napáda vecnú správnosť právnych záverov súdov, na ktorých v danom prípade založili
svoje rozhodnutia (ich právne posúdenia veci).
Dovolací súd má za to, že súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci.
Napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov
vyplýva jednoznačne priamo zo zákona napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1,
§ 57 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a 2 Zákona o rozhodcovskom konaní.
Vzhľadom na uvedené, námietka dovolateľa o existencii vady konania v zmysle § 237
písm. a/ O. s. p. nie je dôvodná.
Dovolateľ ďalej namietal, že konanie je postihnuté vadou, uvedenou v § 237 písm. d/
O. s. p., t. j., že sa v tej istej veci už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie.
Podľa § 159 ods. 3 O. s. p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa
prejednávať znova.
Prekážka veci právoplatne rozhodnutej patrí k procesným podmienkam a jej existencia
vedie v každom štádiu konania k zastaveniu konania. Táto prekážka je daná vtedy, ak
v novom konaní ide o tú istú vec, resp. o to isté, čo sa prejednávalo v právoplatne skončenom
konaní. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom
už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.
Pokiaľ ide o totožnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní
rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie.
Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav, vymedzený
žalobným petitom, vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený, ak
vyplýva z rovnakých skutkových okolností.
Dovolateľ namietanú vadu bližšie nešpecifikoval.
Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade konaniu v exekučnej veci oprávneného:
P., s .r .o., P., IČO: X., proti povinnej: A. S., nar. X., S., o vymoženie 168,08 EUR
s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Rimavská Sobota pod sp. zn. 1Er 2131/2010-11,
na základe exekučného titulu, ktorým je rozsudok Stáleho rozhodcovského zo 4. mája 2010,
sp. zn. SR 03169/10, spoločnosti S., a. s., nepredchádzalo žiadne iné konanie na exekučnom
súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté, preto nejde o vec rozsúdenú v zmysle ustanovenia
namietaného oprávneným.
Je potrebné uviesť, že prekážku rozsúdenej veci pre exekučné konanie netvorí
právoplatný rozhodcovský rozsudok, a to ani vtedy, ak exekučný súd skúma, či rozhodcovský
rozsudok ako exekučný titul je materiálne vykonateľný.
Rovnako vydanie poverenia na vykonanie exekúcie netvorí prekážku veci rozsúdenej
v zmysle § 159 ods. 3 O. s. p. Poverenie na vykonanie exekúcie je individuálny právno-
aplikačný akt, ktorý má priame právne účinky len voči osobe súdneho exekútora. Ide
o procesný úkon exekučného súdu, adresovanému súdnemu exekútorovi, na základe ktorého
súdny exekútor môže začať vykonávať exekúciu, a ktorým súdny exekútor preukazuje svoje
oprávnenie vykonávať exekúciu (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 5Cdo 205/2011).
Vzhľadom na uvedené, konanie nie je zaťažené dovolateľom namietanou vadou
uvedenou v ust. § 237 písm. d/ O. s. p.
Ďalej je dovolateľ toho názoru, že konanie je postihnuté vadou uvedenou v ust. § 237
písm. e/ O. s. p., že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný.
Občianske súdne konanie je ovládané dispozičnou zásadou a začína sa na návrh.
Bez návrhu možno začať konanie vo veciach uvedených v ust. § 81 ods. 1 a 2 O. s. p. Ak
nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ide
o neodstrániteľný nedostatok podmienky konania. Ak takéto konanie napriek tomu prebieha,
treba ho v ktoromkoľvek štádiu konania zastaviť.
Dovolateľ k tejto vade namietal, že ustanovenie § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom
konaní upravuje konanie bez návrhu iba v prípade nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie
v rozsudku rozhodcovského súdu. Ďalej namietal, že súd môže pristúpiť k zastaveniu
exekúcie realizovanej na základe rozhodcovského rozsudku len na návrh účastníka konania
Exekučný súd v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej aj rozhodol v zmysle § 44 Exekučného
poriadku tzn., že v danej veci bol návrh na začatie exekučného konania podaný. Po vydaní
poverenia súd prikročil k preskúmaniu materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu v zmysle
§ 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní. V zmysle tohto ustanovenia exekučný súd môže
exekučné konanie zastaviť aj bez návrhu (ex offo), ak zistí nedostatky uvedené v ust. § 45
ods. 1 písm. b/ a c/ Zákona o rozhodcovskom konaní. V danej veci bol exekučný súd v zmysle
§ 58 ods. 1 a § 57 ods. 2 oprávnený exekúciu aj bez návrhu zastaviť, nakoľko to vyplývalo
z ustanovenia osobitného zákona v tomto prípade § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní.
Z obsahu tejto námietky vyplýva, že dovolateľ napáda vecnú správnosť právnych
záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje
rozhodnutia.
Námietka dovolateľa o existencii vady uvedenej v ust. § 237 písm. e/ O. s. p. nie je
preto opodstatnená.
Dovolateľ v dovolaní tiež namietal, že odvolací súd svojím postupom oprávnenému
ako účastníkovi konania odňal možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.
Dovolateľ namietal, že odvolací súd založil svoje rozhodnutie na nesprávnom
posúdení rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky. Namietal porušenie čl. 6 ods.
1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a že pri rozhodovaní exekučného
súdu nebol oboznámený s obsahom argumentov a nemal možnosť reagovať na akékoľvek
tvrdenia argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu. Ďalej
z obsahu dovolania vyplýva, že namietal nesprávne a nedostatočné odôvodnenie právnych
záverov oboch súdov.
Podľa § 237 písm. f/ O. s. p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom.
Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorým znemožní
účastníkovi konania realizáciu procesných práv, priznaných mu Občianskym súdnym
poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí
však ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol
pred súdom uplatniť a z ktorých v dôsledku nesprávneho postupu súdu bol vylúčený.
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia
ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu
hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili
výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97,
Na námietku oprávneného, že exekučný súd v exekučnom konaní nie je oprávnený ex
offo skúmať povahu rozhodcovskej doložky, dovolací súd prihliadal iba v súvislosti
so skúmaním, či v konaní na súdoch nižších stupňov nedošlo k vade uvedenej v ust. § 237
písm. f/ O. s. p., resp., či v konaní pred súdmi nižších stupňov nebola oprávnenému ako
účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom. O procesnú vadu konania, uvedenú
v tomto ustanovení ide tiež v prípade zastavenia exekúcie, ak pre to neboli splnené zákonom
stanovené podmienky. Takým zastavením sa totiž oprávnenému odopiera právo na výkon
vykonateľného rozhodnutia.
Exekučný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného
titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia
na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo
potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť (I. ÚS 456/2011).
V danom prípade exekučný súd na základe žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zo 4. mája
2010, sp. zn. SR 03169/10, poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na vymoženie
uloženej povinnosti z uvedeného rozhodcovského rozsudku. Exekučný súd následne opätovne
skúmal, či exekučný titul je formálne a materiálne vykonateľný, resp. zákonnosť exekučného
titulu. Pri tomto preskúmavaní exekučný súd dospel k záveru, že plnenie, priznané
v rozhodcovskom rozsudku, je v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko rozhodcovský rozsudok
bol vydaný na základe neplatnej rozhodcovskej doložky, a preto exekúciu v zmysle § 57 ods.
2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní zastavil. Podľa názoru
dovolacieho súdu exekučný súd, a následne aj odvolací súd podmienky na zastavenie
exekúcie posúdili správne. Je potrebné uviesť, že v danom prípade nemalo byť vydané ani
poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie.
Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku, či
rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy
(rozhodcovskej doložky) (3 Cdo 146/2011).
Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t. j.
vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah založený
právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou), súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali
vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie, vyplývajúce
zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či
tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom. Význam tohto oprávnenia tkvie v tom, že ak
exekučný titul vydal orgán, ktorý k tomu nemal právomoc, ide o rozhodnutie ničotné,
nevyvolávajúce žiadne právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad materiálnej
vykonateľnosti. Vyššie uvedené závery vyplývajú z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (uznesenie z 10. októbra 2012, sp. zn.: 6Cdo 105/2011, pozri aj
3Cdo 122/2011, 3Cdo 146/2011).
V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že pri opätovnom preskúmavaní, či žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo
exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom, sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu
na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie
(§ 122 až § 124 O. s. p.), postačujúce je, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené
okolnosťami, vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín. Vzhľadom na to
oboznamovanie sa obsahom listín za účelom posúdenia predpokladov na zastavenie exekúcie
nemusí vykonávať na pojednávaní za prítomnosti oprávneného a povinného.
Rozhodcovský rozsudok, vydaný v spotrebiteľskej veci, je ako exekučný titul
v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy
alebo rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola
vôbec uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu,
odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci
za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto
interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy
premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa tvoriacich samostatné
odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej nerovnováhy
v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa.
Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu
v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia
ustanovenia Zákona o rozhodcovskom konaní, napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/
tohto predpisu. Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania,
ktorými môžu byť aj iné subjekty než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska
právna zásada (princíp) „vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si
každý stráži svoje práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Kým nevyužitie postupu
podľa týchto ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania znamená stratu
možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského
súdu v konkrétnej veci (pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel – boli by
nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp „vigilantibus iura sripta
sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu
princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník
rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu
alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je
exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej
zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského
rozsudku so zákonom, znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu.
Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz, vyplývajúci z princípu ochrany práv
spotrebiteľa. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 18. septembra 2012, sp. zn. 5Cdo 230/2011.
Ako už bolo uvedené, exekučný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať
zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania.
Nebráni tomu ani skutočnosť, že exekučný súd rozhodcovský rozsudok z týchto hľadísk
preskúmaval a dospel k záveru, že exekučný titul bol vydaný v súlade so zákonom a vydal
poverenie súdnemu exekútori na vykonanie exekúcie. Ustanovenie § 57 ods. 2 Exekučného
poriadku umožňuje exekučnému súdu exekúciu zastaviť, ak to vyplýva z ustanovení tohto
alebo osobitného zákona. Týmto ustanovením osobitného zákona je § 45 Zákona
o rozhodcovskom konaní. V zmysle ust. § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní
exekučný výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie zastaví aj bez návrhu (ex
offo), ak v rozhodcovskom konaní zistí nedostatky podľa ods. 1 písm. b/ alebo c/. V zmysle
§ 45 ods. 1 písm. c/ exekučný súd výkon rozhodcovského rozsudku zastaví, ak rozhodcovský
rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne
nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. V danom prípade plnenie,
ktoré bolo priznané v rozhodcovskom konaní rozhodcovským súdom na základe neplatnej
rozhodcovskej zmluvy (doložky), je nepochybne plnením v rozpore s dobrými mravmi a už
začaté exekučné konanie je v takomto prípade potrebné v ktoromkoľvek štádiu exekučného
konania zastaviť.
V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť
a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a že
spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
povinného. Listiny predložené oprávneným takýto záver umožňovali. Zo Zmluvy o úvere,
uzavretej medzi oprávneným a povinným vyplýva, že rozhodcovská doložka bola medzi
zmluvnými stranami dohodnutá už podpisom zmluvy, keďže jej súčasťou sú (ako predtlačený
formulár) Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, a teda aj rozhodcovská doložka,
obsiahnutá v bode 18 týchto podmienok. Dovolací súd sa stotožnil aj s dôvodmi, ktorými
súdy v exekučnom konaní odôvodnili nevyváženosť dohodnutej rozhodcovskej doložky.
Dovolací súd dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka dovolateľa, týkajúca sa
nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí prvostupňového
a odvolacieho súdu.
Skutočnosť, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi
základné zásady spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP.
Judikatúra tohto súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je
pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12,
§ 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko
z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ust. § 157 ods. 2 O. s. p., toto
ustanovenie sa primerane použije aj na uznesenie (§ 167 ods. 2 O. s. p.). Toto ustanovenie sa
uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O. s. p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia
v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní
a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,
ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov
zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle uvedených
zákonných ustanovení.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré oprávneným
predložené listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré
aplikoval na prejednávanú vec, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver
o nespôsobilosti exekučného titulu, a následné zastavenie exekúcie zrozumiteľne
a v potrebnom rozsahu vysvetlil.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a že odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia
odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 219 ods. 2 a § 157
ods. 2 O. s. p.). Za porušenie základného práva, zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje
rozhodnutie podľa predstáv oprávneného.
Oprávnený podaním, doručeným na Okresný súd Rimavská Sobota 10. augusta 2012,
navrhol prerušenie konania postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a čl. 267 Zmluvy
o fungovaní EÚ. Súd prvého stupňa a rovnako aj odvolací súd postupovali správne, ak sa
týmto návrhom oprávneného nezaoberali. V danej veci už nebol dôvod o tomto návrhu
oprávneného rozhodovať, nakoľko odvolací súd o odvolaní oprávneného rozhodol uznesením
z 28. júna 2012, ktorým sa konanie skončilo. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu už nie je
prípustný riadny opravný prostriedok. Uvedený záver potvrdzuje aj skutočnosť, že oprávnený
uvedeným postupom navrhol prerušiť aj dovolacie konanie a o tomto návrhu dovolací súd
rozhodol.
Oprávnený v podanom dovolaní opätovne navrhol, aby dovolací súd konanie prerušil
podľa § 109 ods. 1 písm. c v spojení s § 243c O. s. p. a požiadal Súdny dvor Európskej únie
a na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie o výklad písm. q/ ods. 1 prílohy
smernice Rady 93/13/EHS a čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ a predložil
prejudiciálne otázky, ktorých znenie v podanom dovolaní špecifikoval.
K tomuto návrhu dovolací súd uvádza, že ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ukladá
povinnosť súdu prerušiť konanie len vtedy, ak dospel k záveru, že požiada Súdy dvor EÚ
o rozhodnutie o predbežnej otázke, pretože je potrebné podať výklad komunitárneho práva,
ktorý je rozhodujúci pre riešenie v danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť
každému návrhu účastníka konania na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu
dvoru EÚ na vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď
prípadne v určitej veci aplikuje ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike,
do ktorého bol prenesený obsah právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia
predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť
určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu
členskej krajiny. Ak súd pri priebežnom posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe
výkladu komunitárneho práva, prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu
nezakladá v takom prípade procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.
V prejednávanej veci bolo sporné, resp. oprávnený namietal, či exekučný súd je
oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky, uzavretej medzi účastníkmi a či
predmetná rozhodcovská doložka je neprijateľnou podmienkou. Posúdenie predmetnej
námietky oprávneného a jej vyriešenie patrí do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu
bez potreby prejudiciálneho výkladu (rozhodnutia) Súdneho dvora EÚ. Z obsahu spisu
vyplýva, že súdy priamo neaplikovali normy komunitárneho práva, keďže na danú vec sa
vzťahujú právne normy, platné na území Slovenskej republiky, do ktorých bol prenesený
obsah právnych noriem Európskej únie. Otázka výkladu komunitárneho práva nebola
pre riešenie daného prípadu rozhodujúca, vzhľadom na dostatočnú úpravu predmetnej veci
v Slovenskej republike. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na svoju ustálenú
judikatúru, kde dovolací súd k rovnakým záverom v otázke prerušenie konania v zmysle
§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. dospel aj vo veciach 3Cdo 108/2012, 3Cdo 33/2012,
Dovolací súd dospel k záveru, že v danej veci nie je dôvod na prerušenie dovolacieho
konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p., preto návrh oprávneného na prerušenie
dovolacieho konania zamietol.
Dovolateľ v dovolaní ďalej tvrdil, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p). Iná vada konania je
procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p. nezakladá
zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci. Dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tohto tvrdenia o existencii
tohto dovolacieho dôvodu až vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné;
o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde.
K námietke dovolateľa ohľadom nesprávneho právneho posúdenia veci podľa ust
§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. dovolací súd dodáva, že nesprávne právne posúdenie veci je síce
relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené,
mohli mať za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali
by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či
rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, by prichádzalo
do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci
nejde.
Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p. a iné vady konania v zmysle § 237 O. s. p.
neboli dovolacím súdom zistené.
Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie oprávneného odmietol podľa § 218
ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu,
proti ktorému nie je tento opravný prostriedok prípustný.
Právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo povinnej zmysle § 243b ods. 5,
§ 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p., t. j. podľa úspechu účastníkov v dovolacom konaní.
Najvyšší súd Slovenskej republiky však trovy dovolacieho konania povinnej nepriznal
z dôvodu, že nepodala návrh na ich priznanie.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 19. marca 2013
JUDr. Anna Marková, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová