Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Cdo/400/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., s. r. o., P., IČO:

X., zastúpený: F. P., s. r. o., G., IČO: X., proti povinnej: A. S., nar. X., S., o vymoženie

168,08 EUR s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Rimavská Sobota pod sp. zn.: 1Er

2131/2010-11, o dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici

z 28. júna 2012, č. k. -33, takto

rozhodol:

Návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania sa z a m i e t a .

Dovolanie oprávneného sa o d m i e t a.

Povinnej sa náhrada trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Súdny exekútor žiadosťou, doručenou na Okresný súd Rimavská Sobota 25. augusta

2010, požiadal o udelene poverenia na vykonanie exekúcie na vymoženie 168,08 EUR

s príslušenstvom v zmysle ust. o súdnych exekútoroch

a exekučnej činnosti (exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len

„Exekučný poriadok“) na základe návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie spísaného

vo forme zápisnice pred súdnym exekútorom. Uviedol, že exekučným titulom je rozsudok

Stáleho rozhodcovského súdu zo 4. mája 2010, sp. zn. SR 03169/10, zriadeného

zriaďovateľom S., a. s., K., IČO: X. (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“). Okresný súd

Rimavská Sobota poverením z 3. septembra 2010 poveril súdneho exekútora JUDr. R. K.

na vymoženie predmetnej sumy s príslušenstvom z uvedeného exekučného titulu.

Okresný súd Rimavská Sobota uznesením z 15. februára 2012, č. k. -11

exekúciu zastavil. Uviedol, že o trovách exekúcie rozhodne po právoplatnosti uznesenia

o zastavení exekúcie.

2

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že ust.

o rozhodcovskom konaní (ďalej len „Zákon o rozhodcovskom konaní“) zakladá zákonné

prelomenie materiálnej právoplatnosti rozhodcovských rozsudkov, avšak len z hľadísk

uvedených v tomto ustanovení. Pokiaľ súd zistí nedostatky podľa § 45 ods. 1 písm. b/ alebo c/

Zákona o rozhodcovskom konaní, je povinný exekúciu zastaviť, bez ohľadu na to, že sporná

otázka bola v rozhodcovskom konaní vyriešená inak. Zásadne každý rozhodcovský rozsudok

môže byť podrobený predmetnému prieskumu. Ďalej súd poukázal na § 52 ods. 1

a uviedol, že zmluvu, uzavretú medzi účastníkmi konania, považuje

za zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle o spotrebiteľských

úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Súdu je z rozhodovacej činnosti známe, že

oprávnený v obdobných prípadoch vystupuje opätovne, preto je nepochybné, že zmluvu

uzavrel ako dodávateľ v rámci svojej obchodnej činnosti. Na druhej strane povinného treba

považovať za spotrebiteľa. Súd prvého stupňa poukázal na § 53 ods. 1, 4 Občianskeho

zákonníka, čl. 2 písm. a/, čl. 3 ods. 1, 3, čl. 6 ods. 1, bod 1 písm. q/ Prílohu smernice Rady

93/13/EHS, judikatúru Európskeho súdneho dvora vo veci C-168/05 Elisa María Mostaza

Claro proti Censtro Móvil Milenium SL, rozsudok vo veci C-40/08 Asturcom

Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira.

Uviedol, že rozhodcovský súd vyvodil svoju právomoc z ust. bodu 18 Všeobecných

podmienok poskytnutia úveru – z rozhodcovskej doložky, v zmysle ktorej všetky spory, ktoré

vzniknú zo Zmluvy o úvere, budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom, zriadeným

spoločnosťou S., a. s., alebo alternatívne pred príslušným súdom SR, ak žalujúca strana podá

žalobu na takomto súde.

Uviedol, že rozhodcovská doložka podľa svojho obsahu netvorí výhradnú

rozhodcovskú doložku, ktorá by rozhodovanie o všetkých sporoch medzi zmluvnými stranami

paušálne zverovala výlučne rozhodcovskému súdu. Ide o rozhodcovskú doložku alternatívnu,

ktorá zásadne pripúšťala podanie návrhu aj na štátny súd. Napriek tomu doložku nemožno

považovať za vyváženú, pretože vylučovala spotrebiteľa z možnosti dosiahnuť rozhodovanie

sporu štátnym súdom, ak dodávateľ už podal svoj návrh na rozhodcovský súd. Z pohľadu

spotrebiteľa by malo byť nerozhodné, či jeho povinnosť podrobiť sa rozhodcovskému

konaniu vyplýva výlučne z rozhodcovskej doložky, prípadne z faktického konania

dodávateľa. Spotrebiteľ by mal byť chránený pred obomi. Rovnaký právny záver vyplýva

z uznesenia Krajského súdu v Prešove z 5. mája 2012, č. k. . Rozhodcovská

doložka je preto neprijateľnou zmluvnou podmienkou, pretože v tejto súvislosti zakladá

3

značne nevýhodné postavenie spotrebiteľa oproti dodávateľovi. Rozhodcovská doložka bola

súčasťou formulárovej zmluvy, ktorú oprávnený používa v rámci svojej podnikateľskej

činnosti v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu. Spotrebiteľ sa

v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu

silu, ale aj úroveň informovanosti. Táto situácia ho vedie na pristúpenie podmienky, vopred

pripravené dodávateľom, bez toho aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah.

Rozhodcovská doložka je preto je neprijateľná, a tým aj v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho

zákonníka neplatná. Pokiaľ na základe neplatnej rozhodcovskej doložky došlo k vydaniu

rozhodcovského rozsudku, ním priznané plnenie treba považovať za rozporné s dobrými

mravmi. Preto boli splnené podmienky na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 2 Exekučného

poriadku v spojení s § 45 ods. 1 písm. c/, § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní.

Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací,

napadnutým uznesením, uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.

V odôvodnení svojho rozhodnutia sa odvolací súd v zmysle § 219 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „“) stotožnil s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého

stupňa, na dôvody v ňom uvedené odvolací súd v podrobnostiach poukazuje a na zdôraznenie

správnosti napadnutého rozhodnutia uviedol:

Otázku, či exekučný súd v exekučnom konaní je oprávnený preskúmavať

rozhodcovský rozsudok, riešil Ústavný súd SR vo viacerých rozhodnutiach. V uznesení sp.

zn. konštatoval, že kedykoľvek v priebehu exekučného konania je súd

oprávnený ex offo skúmať, či sú podmienky núteného vymáhania pohľadávky splnené.

Uviedol, že uvedenú Zmluvu o úvere nemožno posudzovať bez kontextu s právnou úpravou

o ochrane spotrebiteľa, predovšetkým s ust. . Poukázal

na charakteristiku spotrebiteľskej zmluvy, uvedenú v a ďalej

na ust. . Ďalej poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 21. marca 2012, sp. zn. . Uviedol, že požadovanú

rovnováhu v právach a povinnostiach spotrebiteľskej zmluvy nie je spôsobilé zaručiť už

dojednanie, ktoré právo výberu spôsobu riešenia sporu zveruje žalobcovi, a to tak, že tento si

môže vybrať ako prejednanie sporu rozhodcom, tak i všeobecným súdom. Možnosť

iniciovania sporu zo spotrebiteľskej zmluvy aj spotrebiteľom totiž treba považovať za skôr

teoretickú, keďže spektrum potenciálnych požiadaviek spotrebiteľa, nesplnených druhou

stranou zmluvného vzťahu, je zjavne veľmi obmedzené, pričom do takéhoto spektra

samozrejme nemôže patriť žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku, nakoľko táto práve

predpokladá prvotné prejednanie a tiež rozhodnutie sporu rozhodcom. Za neprijateľné treba

považovať už riziko, že spotrebiteľovi jeho zmluvný partner prakticky nanúti podrobenie sa

právomoci rozhodcov v dôsledku výberu medzi viacerými, v danom prípade dvomi spôsobmi

riešenia sporu a už takáto možnosť spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach

zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Túto nerovnováhu nie je spôsobilé eliminovať

ustanovenie, ktoré prakticky rovnocennú možnosť výberu poskytuje spotrebiteľovi, avšak len

pre prípad záujmu jeho samotného viesť spor, teda ak sa spotrebiteľ rozhodne sám stať

žalobcom a niečo od svojho zmluvného partnera požadovať. V preskúmavanej veci exekučný

súd správne konštatoval neprijateľnosť, a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu,

že nebola individuálne dojednaná, a že spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach

zmluvných strán v neprospech povinného.

Proti napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie. Svoje

dovolanie odôvodnil ustanovením (ďalej

len „“) a , že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, ust.

, že v tej veci sa už právoplatne rozhodlo, ust. , že

sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ust. § 237 písm. f/

, že súd svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom, ust.

, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci, najmä súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie,

ust. , že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci.

Uviedol, že z dôvodu krátkosti času a hrozby uplynutia lehoty na podanie dovolania

podal oprávnený dovolanie zo všetkých zákonom prípustných dôvodov dovolania, pričom

napadnuté uznesenie napadá v celom rozsahu. Vo vzťahu k jednotlivým dôvodom dovolania,

oprávnený tieto dôvody podrobne rozvinul v podanom odvolaní v danej veci. Preto oprávnený

poukázal na argumentáciu, použiteľnú vo vzťahu k dovolacím dôvodom, ktorá je uvedená

v podanom odvolaní. Zároveň uviedol, že v krátkom čase súdu predloží doplňujúcu právnu

argumentáciu k jednotlivým dovolacím dôvodom.

Podaním, doručeným na súd prvého stupňa 16. októbra 2012, oprávnený bližšie

špecifikoval a doplnil dôvody dovolania. Uviedol, že odvolací súd založil svoje rozhodnutie

na nesprávnom právnom posúdení rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky

v spotrebiteľskej zmluve, uzatvorenej medzi oprávneným a povinným. Takéto právne

posúdenie trpí základnými vadami svojej nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti, čím porušuje

právo na súdnu ochranu podľa SR. Podľa názoru dovolateľa, závery

odvolacieho súdu, že rozhodcovská doložka spôsobuje hrubý nepomer v právach

a povinnostiach zmluvných strán ku škode spotrebiteľa, že žaloby, ktorých cieľom je

uspokojenie nárokov z úverových zmlúv, podáva v zásade len veriteľ úverového vzťahu

na ním zvolený rozhodcovský súd, a že spotrebiteľ si len s ťažkosťou mohol byť vedomý

následkov uzavretia rozhodcovskej doložky, a preto vzhľadom na jeho úroveň informovanosti

a vyjednávaciu silu nemožno spravodlivo požadovať, aby porozumel jej významu, nie sú

zdôvodnené a preukázané, predstavujú nepreukázanú domnienku súdu, ktorá nemá základ

v právnych a skutkových súvislostiach. Uviedol, že obchodné vzťahy medzi podnikateľmi

a spotrebiteľmi sú v rôznych sektoroch služieb (bankovníctvo, energetika...) založené

na formulárových zmluvách, obsah ktorých spotrebitelia v zásade nie sú schopní pozmeniť.

Argument, že akákoľvek individuálne dojednaná zmluvná podmienka je neplatná, nemá oporu

v ust. , ani v smernici Rady 93/13/EHS. Dovolateľ položil

otázku, či je možné závery odvolacieho súdu aplikovať tak, že rozhodcovské doložky sú

v spotrebiteľských zmluvách vylúčené? Podľa dovolateľa, ak bola smernica prebratá

do slovenského právneho poriadku správne a včas, je nutné aplikovať slovenskú právnu

úpravu. V zmysle rozsudku Súdneho dvora EÚ z 26. februára 1986, Marshall, samotná

smernica nemôže ukladať povinnosti jednotlivcovi, takže sa na ňu ako takú nemožno proti

nemu odvolávať. Uviedol, že súd prvého stupňa, ani odvolací súd sa najmä s judikatúrou

Súdneho dvora EÚ nevysporiadali a nezdôvodnili, prečo priamo aplikovali ust. smernice

Rady 93/13/EHS. Smernica podľa dovolateľa nepovažuje riešenie sporov zo spotrebiteľských

zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané a opačné závery oboch súdov sú

ich nepreukázanou domnienkou.

Ďalej dovolateľ poukázal na znenie smernice Rady 93/13/EHS ust. ods. 1 písm. q/ jej

prílohy v slovenskom, anglickom, českom, poľskom, nemeckom a francúzskom jazyku

a uviedol, že ustanovenie slovenskej verzie uvedeného ustanovenia smernice je nesprávne

v rozhodujúcom slovnom spojení „najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory

neupravené právnymi predpismi“. Všetky ostatné jazykové verzie ukazujú, že atribút

„neupravenosti právnymi predpismi“ sa týka rozhodcovského konania. To znamená, že

spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne akýmsi

osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená právnymi predpismi, to však podľa

6

dovolateľa nie je prípad rozhodcovského konania upraveného

o rozhodcovskom konaní. Text úniového predpisu je potrebné skúmať vo všetkých jeho

úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ

samotného predpisu. Pokiaľ je výklad ustanovenia práva Únie v jednotlivých jazykových

verziách odlišný, musí byť toto ustanovenie vykladané podľa všeobecného významu a cieľa

právnej úpravy, ktorej je súčasťou.

Dovolateľ má za to, že v danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá

zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie. Povinnosť predložiť

prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ platí pre taký

vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore, t. j. súdom, proti

ktorého rozhodnutiu nemožno podať žiaden opravný prostriedok. Ďalej je nutné dodať, že

Súdnemu dvoru EÚ by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie, týkajúce sa

záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv tak, aby účastníkov konania zbavilo

právnej neistoty, vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácie

vnútroštátnymi súdmi SR. Je potrebné požiadať Súdny dvoru EÚ aj o výklad čl. 17 a čl. 47

Charty základných práv EÚ, a to v súvislosti s výkladom pojmu „neprijateľná zmluvná

podmienka“ v kontexte smernice Rady 93/13/EHS, a jej následnej aplikácii exekučnými

súdmi a dopadom na existujúce právne vzťahy.

Navrhol, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu

prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil

náhradu trov dovolacieho konania a navrhol, aby dovolací súd rozhodol o odložení

vykonateľnosti napadnutého uznesenia.

Taktiež navrhol, aby dovolací súd konanie prerušil podľa

a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie

predložil prejudiciálne otázky, ktoré bližšie v dovolaní špecifikoval.

Povinná sa k dovolaniu oprávneného nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania v zmysle a po preskúmaní veci

v zmysle dospel k záveru, že v danej veci dovolanie smeruje proti

rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.

Podľa dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Podľa dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak

a) odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie

prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,

b) ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade

cudzozemského rozhodnutia,

c) ide uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení

za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý je prípustný len proti zákonom

výslovne určeným právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu.

V predmetnej veci odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu

prvého stupňa. Odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení nevyslovil, že je dovolanie

prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, nejde ani

o uznesenie uvedené v a Rovnako na danú vec nemožno

aplikovať ani prípady upravené v Vzhľadom na uvedené, prípustnosť

dovolania v zmysle nie je proti napadnutému uzneseniu daná.

V zmysle (druhá veta) je dovolací súd povinný prihliadnuť vždy

na prípadnú procesnú vadu uvedenú v Iba v prípade, že by rozhodnutie

odvolacieho súdu alebo predchádzajúce konanie vykazovalo procesnú vadu uvedenú v ust.

, by bolo dovolanie prípustné. Dovolací súd sa neobmedzil iba na skúmanie

podmienok prípustnosti dovolania, smerujúceho proti uzneseniu podľa , ale sa

zaoberal aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné aj podľa až g/

Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu (rozsudku alebo

uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou

z uvedených procesných vád (ide o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka

konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne

rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci

8

podľa zákona bol potrebný, odňatia možnosti účastníka konať pred súdom a rozhodovanie

vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným).

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa ust. nie je predmet konania

významný, ak je konanie postihnuté niektorou z vád v tomto ustanovení uvedených, teda

možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné

(R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle tohto ustanovenia nie

je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej

v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Dovolateľ vo svojom dovolaní namietal, že v konaní došlo k vadám uvedeným v ust.

, , a , ktorými odôvodňoval prípustnosť dovolania.

Dovolací súd nezistil, že by konanie pred súdmi nižších stupňov bolo postihnuté

niektorou z uvedených procesných vád.

Dovolateľ namietal, že v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí

do právomoci súdov v zmysle

Právomoc súdu je upravená v ust a . Z tohto

ustanovenia vyplýva, že v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory

a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných

a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné

orgány ( ). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť

rozhodnutí orgánov verejnej správy.... ( ). Iné veci prejednávajú a rozhodujú

súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon ( ).

Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá

má ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť

a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je

daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.

Dovolateľ v danom prípade procesnú vadu konania, uvedenú v

nevyvodzoval z toho, že súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc

v exekučnom konaní nepopieral. Namietal, že súdy v danom prípade nesprávnou a ústavne

nesúladnou interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ust. § 45 ods. 1 a 2 Zákona č.

9

o rozhodcovskom konaní sa postavili do pozície orgánu vykonávajúceho

komplexné preskúmanie exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci ako

exekučným súdom neprináleží.

Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľ namietal nesprávnu aplikáciu a výklad zákona č.

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších

zákonov a Zákona o rozhodcovskom konaní, resp. namietal nesprávne právne posúdenie veci.

Z obsahu tejto námietky sa javí, že nejde o námietku dovolateľa nedostatku právomoci súdov,

ale napáda vecnú správnosť právnych záverov súdov, na ktorých v danom prípade založili

svoje rozhodnutia (ich právne posúdenia veci).

Dovolací súd má za to, že súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci.

Napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov

vyplýva jednoznačne priamo zo zákona napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1,

§ 57 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a 2 Zákona o rozhodcovskom konaní.

Vzhľadom na uvedené, námietka dovolateľa o existencii vady konania v zmysle § 237

písm. a/ nie je dôvodná.

Dovolateľ ďalej namietal, že konanie je postihnuté vadou, uvedenou v § 237 písm. d/

, t. j., že sa v tej istej veci už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie.

Podľa len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa

prejednávať znova.

Prekážka veci právoplatne rozhodnutej patrí k procesným podmienkam a jej existencia

vedie v každom štádiu konania k zastaveniu konania. Táto prekážka je daná vtedy, ak

v novom konaní ide o tú istú vec, resp. o to isté, čo sa prejednávalo v právoplatne skončenom

konaní. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom

už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.

Pokiaľ ide o totožnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní

rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie.

Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav, vymedzený

žalobným petitom, vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený, ak

vyplýva z rovnakých skutkových okolností.

10

Dovolateľ namietanú vadu bližšie nešpecifikoval.

Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade konaniu v exekučnej veci oprávneného:

P., s .r .o., P., IČO: X., proti povinnej: A. S., nar. X., S., o vymoženie 168,08 EUR

s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Rimavská Sobota pod sp. zn. -11,

na základe exekučného titulu, ktorým je rozsudok Stáleho rozhodcovského zo 4. mája 2010,

sp. zn. SR 03169/10, spoločnosti S., a. s., nepredchádzalo žiadne iné konanie na exekučnom

súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté, preto nejde o vec rozsúdenú v zmysle ustanovenia

namietaného oprávneným.

Je potrebné uviesť, že prekážku rozsúdenej veci pre exekučné konanie netvorí

právoplatný rozhodcovský rozsudok, a to ani vtedy, ak exekučný súd skúma, či rozhodcovský

rozsudok ako exekučný titul je materiálne vykonateľný.

Rovnako vydanie poverenia na vykonanie exekúcie netvorí prekážku veci rozsúdenej

v zmysle Poverenie na vykonanie exekúcie je individuálny právno-

aplikačný akt, ktorý má priame právne účinky len voči osobe súdneho exekútora. Ide

o procesný úkon exekučného súdu, adresovanému súdnemu exekútorovi, na základe ktorého

súdny exekútor môže začať vykonávať exekúciu, a ktorým súdny exekútor preukazuje svoje

oprávnenie vykonávať exekúciu (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.

zn. ).

Vzhľadom na uvedené, konanie nie je zaťažené dovolateľom namietanou vadou

uvedenou v ust.

Ďalej je dovolateľ toho názoru, že konanie je postihnuté vadou uvedenou v ust. § 237

písm. e/ , že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný.

Občianske súdne konanie je ovládané dispozičnou zásadou a začína sa na návrh.

Bez návrhu možno začať konanie vo veciach uvedených v ust. a Ak

nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ide

o neodstrániteľný nedostatok podmienky konania. Ak takéto konanie napriek tomu prebieha,

treba ho v ktoromkoľvek štádiu konania zastaviť.

Dovolateľ k tejto vade namietal, že ustanovenie § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom

konaní upravuje konanie bez návrhu iba v prípade nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie

11

v rozsudku rozhodcovského súdu. Ďalej namietal, že súd môže pristúpiť k zastaveniu

exekúcie realizovanej na základe rozhodcovského rozsudku len na návrh účastníka konania

Exekučný súd v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej aj rozhodol v zmysle § 44 Exekučného

poriadku tzn., že v danej veci bol návrh na začatie exekučného konania podaný. Po vydaní

poverenia súd prikročil k preskúmaniu materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu v zmysle

§ 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní. V zmysle tohto ustanovenia exekučný súd môže

exekučné konanie zastaviť aj bez návrhu (ex offo), ak zistí nedostatky uvedené v ust. § 45

ods. 1 písm. b/ a c/ Zákona o rozhodcovskom konaní. V danej veci bol exekučný súd v zmysle

§ 58 ods. 1 a § 57 ods. 2 oprávnený exekúciu aj bez návrhu zastaviť, nakoľko to vyplývalo

z ustanovenia osobitného zákona v tomto prípade § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní.

Z obsahu tejto námietky vyplýva, že dovolateľ napáda vecnú správnosť právnych

záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje

rozhodnutia.

Námietka dovolateľa o existencii vady uvedenej v ust. nie je

preto opodstatnená.

Dovolateľ v dovolaní tiež namietal, že odvolací súd svojím postupom oprávnenému

ako účastníkovi konania odňal možnosť konať pred súdom v zmysle

Dovolateľ namietal, že odvolací súd založil svoje rozhodnutie na nesprávnom

posúdení rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky. Namietal porušenie čl. 6 ods.

1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a že pri rozhodovaní exekučného

súdu nebol oboznámený s obsahom argumentov a nemal možnosť reagovať na akékoľvek

tvrdenia argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu. Ďalej

z obsahu dovolania vyplýva, že namietal nesprávne a nedostatočné odôvodnenie právnych

záverov oboch súdov.

Podľa dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať

pred súdom.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorým znemožní

účastníkovi konania realizáciu procesných práv, priznaných mu Občianskym súdnym

poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí

však ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol

12

pred súdom uplatniť a z ktorých v dôsledku nesprávneho postupu súdu bol vylúčený.

Do obsahu základného práva podľa a práva

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia

ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu

hodnotenia vykonaných dôkazov (), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili

výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (,

).

Na námietku oprávneného, že exekučný súd v exekučnom konaní nie je oprávnený ex

offo skúmať povahu rozhodcovskej doložky, dovolací súd prihliadal iba v súvislosti

so skúmaním, či v konaní na súdoch nižších stupňov nedošlo k vade uvedenej v ust. § 237

písm. f/ , resp., či v konaní pred súdmi nižších stupňov nebola oprávnenému ako

účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom. O procesnú vadu konania, uvedenú

v tomto ustanovení ide tiež v prípade zastavenia exekúcie, ak pre to neboli splnené zákonom

stanovené podmienky. Takým zastavením sa totiž oprávnenému odopiera právo na výkon

vykonateľného rozhodnutia.

Exekučný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného

titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia

na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo

potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť ().

V danom prípade exekučný súd na základe žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zo 4. mája

2010, sp. zn. SR 03169/10, poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na vymoženie

uloženej povinnosti z uvedeného rozhodcovského rozsudku. Exekučný súd následne opätovne

skúmal, či exekučný titul je formálne a materiálne vykonateľný, resp. zákonnosť exekučného

titulu. Pri tomto preskúmavaní exekučný súd dospel k záveru, že plnenie, priznané

v rozhodcovskom rozsudku, je v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko rozhodcovský rozsudok

bol vydaný na základe neplatnej rozhodcovskej doložky, a preto exekúciu v zmysle § 57 ods.

2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní zastavil. Podľa názoru

13

dovolacieho súdu exekučný súd, a následne aj odvolací súd podmienky na zastavenie

exekúcie posúdili správne. Je potrebné uviesť, že v danom prípade nemalo byť vydané ani

poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie.

Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok

rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku, či

rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy

(rozhodcovskej doložky) ().

Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t. j.

vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah založený

právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou), súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali

vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie, vyplývajúce

zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či

tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom. Význam tohto oprávnenia tkvie v tom, že ak

exekučný titul vydal orgán, ktorý k tomu nemal právomoc, ide o rozhodnutie ničotné,

nevyvolávajúce žiadne právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad materiálnej

vykonateľnosti. Vyššie uvedené závery vyplývajú z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (uznesenie z 10. októbra 2012, sp. zn.: , pozri aj

, ).

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že pri opätovnom preskúmavaní, či žiadosť

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo

exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom, sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu

na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie

( až ), postačujúce je, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené

okolnosťami, vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín. Vzhľadom na to

oboznamovanie sa obsahom listín za účelom posúdenia predpokladov na zastavenie exekúcie

nemusí vykonávať na pojednávaní za prítomnosti oprávneného a povinného.

Rozhodcovský rozsudok, vydaný v spotrebiteľskej veci, je ako exekučný titul

v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy

alebo rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola

vôbec uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu,

odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci

14

za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto

interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy

premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa tvoriacich samostatné

odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej nerovnováhy

v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa.

Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu

v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia

ustanovenia Zákona o rozhodcovskom konaní, napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/

tohto predpisu. Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania,

ktorými môžu byť aj iné subjekty než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska

právna zásada (princíp) „vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si

každý stráži svoje práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Kým nevyužitie postupu

podľa týchto ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania znamená stratu

možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského

súdu v konkrétnej veci (pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel – boli by

nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp „vigilantibus iura sripta

sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu

princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník

rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu

alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je

exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej

zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského

rozsudku so zákonom, znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu.

Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz, vyplývajúci z princípu ochrany práv

spotrebiteľa. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 18. septembra 2012, sp. zn. .

Ako už bolo uvedené, exekučný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať

zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania.

Nebráni tomu ani skutočnosť, že exekučný súd rozhodcovský rozsudok z týchto hľadísk

preskúmaval a dospel k záveru, že exekučný titul bol vydaný v súlade so zákonom a vydal

poverenie súdnemu exekútori na vykonanie exekúcie. Ustanovenie § 57 ods. 2 Exekučného

15

poriadku umožňuje exekučnému súdu exekúciu zastaviť, ak to vyplýva z ustanovení tohto

alebo osobitného zákona. Týmto ustanovením osobitného zákona je § 45 Zákona

o rozhodcovskom konaní. V zmysle ust. § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní

exekučný výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie zastaví aj bez návrhu (ex

offo), ak v rozhodcovskom konaní zistí nedostatky podľa ods. 1 písm. b/ alebo c/. V zmysle

§ 45 ods. 1 písm. c/ exekučný súd výkon rozhodcovského rozsudku zastaví, ak rozhodcovský

rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne

nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. V danom prípade plnenie,

ktoré bolo priznané v rozhodcovskom konaní rozhodcovským súdom na základe neplatnej

rozhodcovskej zmluvy (doložky), je nepochybne plnením v rozpore s dobrými mravmi a už

začaté exekučné konanie je v takomto prípade potrebné v ktoromkoľvek štádiu exekučného

konania zastaviť.

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť

a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a že

spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

povinného. Listiny predložené oprávneným takýto záver umožňovali. Zo Zmluvy o úvere,

uzavretej medzi oprávneným a povinným vyplýva, že rozhodcovská doložka bola medzi

zmluvnými stranami dohodnutá už podpisom zmluvy, keďže jej súčasťou sú (ako predtlačený

formulár) Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, a teda aj rozhodcovská doložka,

obsiahnutá v bode 18 týchto podmienok. Dovolací súd sa stotožnil aj s dôvodmi, ktorými

súdy v exekučnom konaní odôvodnili nevyváženosť dohodnutej rozhodcovskej doložky.

Dovolací súd dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka dovolateľa, týkajúca sa

nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí prvostupňového

a odvolacieho súdu.

Skutočnosť, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi

základné zásady spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP.

Judikatúra tohto súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je

pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12,

16

§ 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko

z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze -30. Ústavný súd už vyslovil, že

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu ().

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ust. , toto

ustanovenie sa primerane použije aj na uznesenie ( ). Toto ustanovenie sa

uplatňuje aj v odvolacom konaní ( ). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia

v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom

prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní

a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,

ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní ().

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov

zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle uvedených

zákonných ustanovení.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré oprávneným

predložené listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré

aplikoval na prejednávanú vec, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver

o nespôsobilosti exekučného titulu, a následné zastavenie exekúcie zrozumiteľne

a v potrebnom rozsahu vysvetlil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu

prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1

a že odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia

odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 219 ods. 2 a § 157

ods. 2 ). Za porušenie základného práva, zaručeného v Slovenskej

17

republiky, v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje

rozhodnutie podľa predstáv oprávneného.

Oprávnený podaním, doručeným na Okresný súd Rimavská Sobota 10. augusta 2012,

navrhol prerušenie konania postupom podľa a Zmluvy

o fungovaní EÚ. Súd prvého stupňa a rovnako aj odvolací súd postupovali správne, ak sa

týmto návrhom oprávneného nezaoberali. V danej veci už nebol dôvod o tomto návrhu

oprávneného rozhodovať, nakoľko odvolací súd o odvolaní oprávneného rozhodol uznesením

z 28. júna 2012, ktorým sa konanie skončilo. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu už nie je

prípustný riadny opravný prostriedok. Uvedený záver potvrdzuje aj skutočnosť, že oprávnený

uvedeným postupom navrhol prerušiť aj dovolacie konanie a o tomto návrhu dovolací súd

rozhodol.

Oprávnený v podanom dovolaní opätovne navrhol, aby dovolací súd konanie prerušil

podľa v spojení s a požiadal Súdny dvor Európskej únie

a na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie o výklad písm. q/ ods. 1 prílohy

smernice Rady 93/13/EHS a čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ a predložil

prejudiciálne otázky, ktorých znenie v podanom dovolaní špecifikoval.

K tomuto návrhu dovolací súd uvádza, že ust. ukladá

povinnosť súdu prerušiť konanie len vtedy, ak dospel k záveru, že požiada Súdy dvor EÚ

o rozhodnutie o predbežnej otázke, pretože je potrebné podať výklad komunitárneho práva,

ktorý je rozhodujúci pre riešenie v danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť

každému návrhu účastníka konania na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu

dvoru EÚ na vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď

prípadne v určitej veci aplikuje ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike,

do ktorého bol prenesený obsah právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia

predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť

určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu

členskej krajiny. Ak súd pri priebežnom posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe

výkladu komunitárneho práva, prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu

nezakladá v takom prípade procesnú vadu konania v zmysle

18

V prejednávanej veci bolo sporné, resp. oprávnený namietal, či exekučný súd je

oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky, uzavretej medzi účastníkmi a či

predmetná rozhodcovská doložka je neprijateľnou podmienkou. Posúdenie predmetnej

námietky oprávneného a jej vyriešenie patrí do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu

bez potreby prejudiciálneho výkladu (rozhodnutia) Súdneho dvora EÚ. Z obsahu spisu

vyplýva, že súdy priamo neaplikovali normy komunitárneho práva, keďže na danú vec sa

vzťahujú právne normy, platné na území Slovenskej republiky, do ktorých bol prenesený

obsah právnych noriem Európskej únie. Otázka výkladu komunitárneho práva nebola

pre riešenie daného prípadu rozhodujúca, vzhľadom na dostatočnú úpravu predmetnej veci

v Slovenskej republike. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na svoju ustálenú

judikatúru, kde dovolací súd k rovnakým záverom v otázke prerušenie konania v zmysle

dospel aj vo veciach , ,

.

Dovolací súd dospel k záveru, že v danej veci nie je dôvod na prerušenie dovolacieho

konania podľa , preto návrh oprávneného na prerušenie

dovolacieho konania zamietol.

Dovolateľ v dovolaní ďalej tvrdil, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p). Iná vada konania je

procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v nezakladá

zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci. Dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tohto tvrdenia o existencii

tohto dovolacieho dôvodu až vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné;

o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde.

K námietke dovolateľa ohľadom nesprávneho právneho posúdenia veci podľa ust

dovolací súd dodáva, že nesprávne právne posúdenie veci je síce

relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nespôsobuje

zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené,

mohli mať za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali

by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle V dôsledku toho by posúdenie, či

rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, by prichádzalo

19

do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci

nejde.

Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

nemožno vyvodiť z ustanovenia a iné vady konania v zmysle

neboli dovolacím súdom zistené.

Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie oprávneného odmietol podľa § 218

ods. 1 písm. c/ v spojení s , ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu,

proti ktorému nie je tento opravný prostriedok prípustný.

Právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo povinnej zmysle § 243b ods. 5,

a , t. j. podľa úspechu účastníkov v dovolacom konaní.

Najvyšší súd Slovenskej republiky však trovy dovolacieho konania povinnej nepriznal

z dôvodu, že nepodala návrh na ich priznanie.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 19. marca 2013

JUDr. Anna Marková, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová