Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
686/389587.dff516.pdf
PDF · 183.85 KB
No categories available
7Cdo/68/2013
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 7 Cdo 68/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa Mesta K., so sídlom
v K.K., zastúpeného JUDr. A. V., advokátom v K.K., proti odporcom 1/ Vojenským lesom
a majetkom SR, š.p., so sídlom v Pliešovciach, Lesnícka 23, zastúpenému JUDr. M. B.,
advokátom v B., 2/ Slovenskej republike – Ministerstvu obrany SR, so sídlom v Bratislave,
Kutuzovova 8, o vydanie veci, vedenej na Okresnom súde Martin pod sp. zn. 11 C 142/96,
o dovolaní odporcu 1/ proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline zo 7. novembra 2012 sp. zn. 7
Co 45/2012, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Ţiline
zo 7. novembra 2012 sp. zn. 7 Co 45/2012 a rozsudok Okresného súdu Martin z 22. novembra
2011 č.k. 11 C 142/96-635 vo výroku o povinnosti odporcu 1/ a vec v rozsahu zrušenia vracia
Okresnému súdu Martin na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Martin (v poradí druhým) rozsudkom z 22. novembra 2011 č.k.
11 C 142/96-635 uloţil odporcovi 1/ povinnosť vydať navrhovateľovi pozemky v obci S.,
katastrálne územie S., okres T., zapísané Správou katastra T. na LV č. X., parcelu č. KNC X.
22
– lesné pozemky vo výmere X. m, parcelu č. KNC X. – lesné pozemky vo výmere X. m,
2
parcelu č. X. – lesné pozemky vo výmere X. m, parcelu č. KNC X. – lesné pozemky vo
22
výmere X. m, parcelu č. X. – zastavané plochy a nádvoria vo výmere X. m, parcelu č. KNC
22
X. – lesné pozemky vo výmere X. m, parcelu č. X. – lesné pozemky vo výmere X. m,
2
parcelu č. KNC X. – lesné pozemky vo výmere X. m, parcelu č. KNC X. – lesné pozemky vo
22
výmere X. m, parcelu č. KNC X. – lesné pozemky vo výmere X. ma odporcovi 2/
povinnosť vydať navrhovateľovi pozemky v obci S., katastrálne územie S., okres T. zapísané
2
Správou katastra T. na LV č. X. ako parcela č. KNC X. – záhrady vo výmere X. m, obom do
30 – tich dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Vyslovil, ţe o trovách konania rozhodne
samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia v merite veci (§ 151 ods. 3 O.s.p.).
V odôvodnení rozhodnutia vymenoval vykonané dôkazy, citoval listinné (priame) dôkazy,
ale aj ďalšie nepriame dôkazy (historické štúdie, elaboráty mapujúce vlastníctvo lesov
v nadväznosti na mesto K. alebo z iných dôvodov), odborné posudky, identifikácie parciel,
ich grafické znázornenie, pozemnokniţné mapy, na základe ktorých dospel k záveru, ţe
vlastníkom predmetných nehnuteľností (označených v bývalej pozemkovej knihe k.ú. S. -
vloţky 1 aţ X.) je navrhovateľ a prijal právny záver, ţe sú splnené podmienky v zmysle
citovaných ustanovení zákona č. 138/1991 Zb. pre vydanie týchto nehnuteľností. Konštatoval,
ţe medzi účastníkmi nebolo sporné, ţe ide o lesný pôdny fond spolu s porastom v správe
odporcu 1/, ale sporným bolo vlastníctvo predmetných nehnuteľností. Preto z hľadiska
historických súvislostí a vo vzťahu k evidencii a identifikácii sporných nehnuteľností
prejudiciálne riešil otázku vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam a skúmal,
či navrhovateľ bol vlastníkom predmetných nehnuteľností k 31. decembru 1949. Uviedol, ţe
v starých pozemnokniţných vloţkách obce S. je vlastníctvo zapísané nie štandardným
spôsobom, čo bolo dané tým, ţe išlo o obec s prevaţne nemeckým obyvateľstvom (preto je
pozemková kniha pôvodne vyhotovená aj v nemeckom jazyku podľa rakúskeho katastra)
a poukázal na jednotlivé zápisy a poznámky týkajúce sa zmien vlastníctva, korešpondujúce
s (uvádzanými) historickými dokumentmi. Napokon, vzhľadom na vykonané zmeny
v pozemkovej knihe, skúmal, ktoré nehnuteľnosti (pôvodne zapísané a označené v starých
vloţkách pozemkovej knihy č. 1 aţ X.) tvoria nehnuteľnosti podchytené v súčasnom stave
evidencie nehnuteľností v správe katastra. Súčasný stav odvodil na základe identifikácie
vyhotovenej Správou katastra nehnuteľností v T. z 15. augusta 2005 č. X. a grafickej
identifikácie Ing. T., z ktorých je zrejmé, ţe ide o nehnuteľnosti zapísané na LV č. X. a č. X.
pre k.ú. obce S.. Na LV č. X. je ako vlastník sporného pozemku, parc. č. X. – záhrady vo
2
výmere X. m, zapísaná SR a správca Ministerstvo obrany SR a na LV č. X. je ako vlastník
sporných pozemkov (pôvodne zapísaných na LV č. X. a č. X.) zapísaná SR a správca
Vojenské lesy a majetky SR š.p. Pliešovce. Uvedeným spôsobom mal súd jednoznačne
preukázané, kto je povinný identifikované pozemky, ktorých vlastníkom sa stalo mesto K.
najmä na základe rozsudku Kráľovskej kúrie z roku 1871 (podľa menoslovu majiteľov,
vedeného v pozemkovej knihe z roku 1860 bol na vloţke č. X., X., X. ako majiteľ zapísaný
K., K. a podľa neskoršieho – nedatovaného menoslovu je mesto K. vlastníkom vloţiek č. 1,
X., X.) a dohody z roku 1880 (z pôvodných pozemnokniţných vloţiek č. 1 aţ X., ktorých
vlastníkom bolo mesto K. boli vyčlenené nehnuteľnosti a zapísané do vloţky č. X., k.ú. S.
a pripadli štátu) a od ktorej doby ich ako lesné pozemky a kultúry obhospodarovalo,
aţ do účinnosti zákona č. 279/1949 Zbierky (kedy došlo k poštátneniu obecného majetku,
ktorý sa stal národným majetkom vo vlastníctve štátu), vydať. Teda podľa názoru súdu
navrhovateľ v konaní uniesol dôkazné bremeno a preukázal, ţe k 31. decembru 1949 bol
vlastníkom predmetných nehnuteľností.
Krajský súd v Ţiline na odvolanie odporcu 1/ (v poradí druhým rozhodnutím)
rozsudkom zo 7. novembra 2012 sp. zn. 7 Co 45/2012 rozsudok súdu prvého stupňa
vo výroku o povinnosti odporcu 1/ vydať navrhovateľovi nehnuteľnosti a vo výroku, ktorým
rozhodnutie o trovách konania bolo ponechané na čas po právoplatnosti rozhodnutia vo veci
samej, ako vecne správne potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.) s tým, ţe výroku rozsudku
o povinnosti odporcu 2/ vydať nehnuteľnosti sa nedotýka. V plnom rozsahu sa stotoţnil
aj s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, preto sa obmedzil iba na konštatovanie
správnosti dôvodov rozsudku súdu prvého stupňa (§ 219 ods. 2 O.s.p.) a na zdôraznenie
vecnej správnosti doplnil (zopakoval) niektoré podstatné skutočnosti (argumenty). Prihliadol
pritom na konkrétne námietky odvolateľa. Za nedôvodnú vyhodnotil námietku odporcu 1/,
ţe postupom súdu prvého stupňa, ktorý nevyhovel jeho ţiadosti a neodročil pojednávanie,
mu odňal moţnosť konať pred súdom. Uviedol, ţe právny zástupca odporcu 1/ prevzal
predvolanie na pojednávanie s dostatočným časovým predstihom, iba kolízia pojednávaní
bez doloţenia naliehavosti jeho účasti na pojednávaní pred iným súdom (Okresným súdom
Bratislava V) nie je dôleţitým dôvodom pre odročenie pojednávania podľa § 101 ods. 2 O.s.p.
Poukázal pritom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky publikované
v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky v zošite č. 6, str. 45 pod
č. R 120/1999. Odvolací súd za dôvodné nepovaţoval ani námietky odporcu 1/ vo vzťahu
k správnosti napadnutého rozsudku. Zhodne so súdom prvého stupňa mal za to, ţe osobitný
predpis, na základe ktorého mal byť prevedený pôvodný majetok obcí do národného majetku,
bol zákon č. 279/1949 Zb. o finančnom hospodárení národných výborov, ktorý nadobudol
účinnosť 1. januára 1950. Na uvedený predpis odkazuje aj poznámka 27 v § 15a
ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí. Za nedôvodnú vyhodnotil aj námietku
smerujúcu k záveru, ţe sporné nehnuteľnosti boli k 31. decembru 1949 vo vlastníctve
navrhovateľa. Konštatoval, ţe dôkazy predloţené odporcom 1/ nie sú v rozpore so závermi
okresného súdu, podľa ktorých je ako vlastník sporných nehnuteľností k 31. decembru 1949
vedené mesto K. V podrobnostiach poukázal na odôvodnenie napadnutého rozsudku.
Napokon za dôvodné nepovaţoval ani námietky odporcu 1/ o nedostatku jeho pasívnej vecnej
legitimácie, lebo navrhovateľ sa správne domáhal vydania sporných nehnuteľností voči
subjektu, ktorý je nositeľom povinnosti z uplatneného nároku. Štát, t.j. Slovenská republika
a štátny podnik sú samostatné, od seba odlišné subjekty právnych vzťahov (§ 5 ods. 1 zákona
č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku). Sporné nehnuteľnosti sú tzv. lesným majetkom,
kde je nutné na práva a povinnosti odporcu 1/ ako štátneho podniku, okrem všeobecných
ustanovení zákona o štátnom podniku, aplikovať aj ustanovenia zákona č. 326/2005 Z.z.
(podľa § 50 ods. 3 tohto zákona správu lesného majetku vo vlastníctve štátu môţe vykonávať
právnická osoba, ktorej zakladateľom alebo zriaďovateľom je ministerstvo alebo právnická
osoba, ktorá má takéto postavenie podľa osobitných predpisov a podľa ods. 6 tohto
ustanovenia správca podľa ods. 3 a 4 vykonáva práva vlastníka k lesnému majetku
vo vlastníctve štátu, najmä zabezpečuje jeho ochranu a zastupuje vlastníka v konaní pred
súdom a orgánmi verejnej správy, obdobne správca postupuje vo veciach lesných pozemkov,
ktorých vlastník nie je známy, a to aj vtedy, ak vlastnícke právo štátu a neznámych vlastníkov
je sporné, vedie evidenciu lesného majetku vo vlastníctve štátu podľa osobitného predpisu).
Odporca 1/ ako správca pozemkov patriacich vlastnícky štátu vykonáva aj práva vlastníka
vyplývajúce z ustanovenia § 123 Občianskeho zákonníka. V danej veci nebolo predmetom
konania určenie vlastníctva, ale „čiastkový“ nárok vyplývajúci z existujúceho vlastníckeho
práva vykonávané správcom t.j. odporcom 1/.
Okresný súd Martin uznesením z 3. decembra 2012 č.k. 11 C 142/1996-816 uloţil
odporcom 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne nahradiť navrhovateľovi trovy konania vo výške
1 027,72 € a trovy právneho zastúpenia vo výške 144 768 € do 3 dní od právoplatnosti tohto
uznesenia na účet právneho zástupcu, proti ktorému podal odvolanie odporca 1/ (č.l. 859)
ako aj odporca 2/ (č.l. 848).
Proti rozsudku krajského súdu vo výroku, ktorým bola uloţená povinnosť odporcovi
1/ vydať sporné nehnuteľnosti navrhovateľovi, podal odporca 1/ dovolanie. Navrhol,
aby dovolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.
Namietal odňatie mu moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.), inú vadu konania,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.)
a nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Odňatie moţnosti konať
pred súdom podľa názoru odporcu 1/ spočívalo v tom, ţe prvostupňový súd nevyhovel
jeho ţiadosti a neodročil pojednávanie dňa 22. novembra 2011 a vo veci rozhodol
v jeho neprítomnosti. Poukázal na to, ţe právny zástupca svoju neúčasť na pojednávaní
vopred, podaním z 18. novembra 2011 odovzdaným na poštovú prepravu 21. novembra 2011,
ospravedlnil z dôvodu časovej kolízie pojednávaní s tým, ţe súčasne poţiadal o odročenie
pojednávania a vytýčenie nového termínu pojednávania. Mal za to, ţe takýto postup, keď
neboli splnené podmienky na prejednanie veci v neprítomnosti účastníka a súd napriek tomu
konal a rozhodol, je v príkrom rozpore so základnými zásadami občianskeho súdneho
konania, ktorého základným poslaním je zabezpečenie spravodlivej ochrany práv
a oprávnených záujmov účastníkov konania. Konštatoval, ţe účasť na pojednávaní
je základným právom účastníka a s tým, aby sa pojednávania zúčastnil advokátsky koncipient
alebo zamestnanec právneho zástupcu nesúhlasil. Advokát je pri výkone advokácie povinný
riadiť sa pokynmi klienta. V tejto súvislosti poukázal na citované rozhodnutia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, keď podľa jeho názoru tak okresný ako aj krajský súd dôsledne
neposúdili dôleţitosť všetkých dôvodov na jeho osobnú prítomnosť na pojednávaní
a nezaoberali sa tým, či moţno, vzhľadom na dobu trvania predmetného sporu (od roku 1996)
a zastupovania právnym zástupcom (8 rokov), spravodlivo od neho poţadovať, aby si zvolil
iného právneho zástupcu. Nielen odôvodnenie odvolaním napadnutého rozhodnutia
prvostupňového súdu, ale ani rozhodnutie krajského súdu, podľa jeho názoru nespĺňa všetky
zákonom ustanovené poţiadavky na obsah odôvodnenia súdneho rozhodnutia, v dôsledku
čoho nie sú ich rozhodnutia presvedčivé. Súdy niţších stupňov sa jasným, právne korektným
a zrozumiteľným spôsobom nevyrovnali so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami,
ktoré boli pre rozhodnutie vo veci relevantné. Ani jeden zo súdov sa nevysporiadal
s jeho tvrdeniami vo vzťahu k prevodu majetku obce do majetku štátu a ţe v tomto smere
navrhovateľ neprodukoval dôkazy. Tým nedali odpoveď na podstatné a právne významné
otázky ním nastolené ako účastníkom konania a v odôvodnení rozhodnutí sa nevysporiadali
s judikátmi, ktoré na podporu svojich tvrdení predloţil. Z odôvodnenia rozhodnutia
odvolacieho súdu nie je vôbec zrejmé, prečo nepovaţoval jeho námietky týkajúce sa vecnej
správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa za dôvodné, lebo len prevzal odôvodnenie
prvostupňového súdu bez toho, aby vysvetlil, prečo povaţuje argumentáciu uvedenú
v odvolaní za nesprávnu resp. právne irelevantnú. Za inú vadu konania, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, povaţoval najmä to, ţe boli porušené ustanovenia
o vykonávaní a vyhodnotení dokazovania, nepreskúmateľnosť a nezrozumiteľnosť dôvodov
rozhodnutí súdov niţších stupňov a neúplné zistenie skutkového stavu. Nesprávne právne
posúdenie veci podľa jeho názoru spočíva v aplikácii nesprávneho právneho predpisu
na zistený skutkový stav. Súdy sa vôbec nezaoberali jeho námietkami, keď zdôrazňoval,
ţe uvedený právny predpis vôbec neobsahuje ustanovenie, ktoré by upravovalo prevod
majetku obce do majetku štátu. V dovolaní podrobne rozobral dôvody nesprávnej
interpretácie a aplikácie právnych predpisov súdmi. Za dôleţitú skutočnosť povaţoval,
ţe súdy niţších stupňov vôbec nevzali do úvahy početnú judikatúru, na ktorú v priebehu
konania poukazoval, bez toho, aby takýto svoj postup odôvodnili.
Navrhovateľ vo vyjadrení k dovolaniu odporcu 1/ podrobne rozobral jednotlivé
dovolacie dôvody, ku ktorým zaujal stanovisko. Napriek konštatovaniu určitých chýb
a nedostatkov v konaní a rozhodnutí súdov nepovaţoval dovolanie za dôvodné a podľa
jeho názoru neboli naplnené zákonné podmienky na podanie dovolania odporcom 1/.
Odporca 2/ sa vo vyjadrení k dovolaniu pripojil k dovolacím dôvodom odporcu 1/.
Stotoţnil sa aj s námietkou odporcu 1/ o nedostatku jeho vecnej pasívnej legitimácie, pretoţe
odporca je len správcom sporných nehnuteľností, ich vlastníkom je štát – Slovenská
republika. Navrhol rozsudok krajského súdu zrušiť a konanie zastaviť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.) bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal najskôr,
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné.
Podľa § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. V zmysle
§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p.
je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie
prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku
ktorého odvolací súd vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým
súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153
ods. 3, 4 O.s.p.
Dovolaním odporcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale taký
potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil
prípustnosť dovolania. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nevyslovil ani záväzný
právny názor, od ktorého by sa odvolací súd mohol odchýliť a nejde ani o prípad týkajúci
sa neplatnosti zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4 O.s.p. Z týchto dôvodov dospel
Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie odporcu nie je podľa § 238 O.s.p.
prípustné.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O.s.p. (či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou,
či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa
dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku či uzneseniu), ak konanie,
v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných
v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdov, spôsobilosti
účastníka, zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekáţku veci právoplatne
rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníkovi konať pred súdom a prípad
rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Navrhovateľ vady
konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. nenamietal a ich existenciu nezistil ani
dovolací súd. Preto prípustnosť dovolania z týchto ustanovení vyvodiť nemoţno.
S prihliadnutím na obsah dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne
zameral na to, či v danej veci postupom a rozhodnutím súdov niţšieho stupňa nebola
dovolateľovi odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Pod odňatím moţnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. treba
vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorým sa znemoţní realizácia tých procesných
práv, ktoré účastníkom občianskeho súdneho konania procesné predpisy priznávajú za účelom
zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov. O vadu, ktorá
je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval
v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto
postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva.
O takýto prípad v prejednávanej veci ide z dôvodu, ţe súdy pri prejednávaní a rozhodovaní
veci postupovali v rozpore s právnymi predpismi (§ 101 ods. 2 O.s p. a § 157 ods. 2 O.s.p.)
a odporcovi 1/ znemoţnili uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom
na zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov.
Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala moţnosť konať pred súdom
zakladá porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane základných ľudských práv a slobôd (ďalej len „dohovor“), porovnaj III. ÚS 156/06,
Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný
súd“) zmyslom a účelom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru je zaručiť kaţdému reálny prístup k súdu. Tomu
zodpovedá povinnosť všeobecného súdu o veci konať a rozhodnúť (I. ÚS 62/97,
II. ÚS 26/96). Z judikatúry tieţ vyplýva, ţe ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby
určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje
ústavou zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/94).
Obsah práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, ţe osobám
nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní.
Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Kaţdé konanie súdu, ktoré
je v rozpore so zákonom, je poručením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu
(I. ÚS 26/94).
Konaním súdu sa rozumie jeho procesný postup. Konanie súdu v súlade so zákonom
musí vykazovať určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu
ochranu.
O vadu odňatia účastníkovi moţnosti konať pred súdom ide aj vtedy, ak súd prvého
stupňa prejedná a rozhodne vec v neprítomnosti účastníka konania (jeho právneho zástupcu),
hoci podmienky na takýto postup (§ 101 ods. 2 O.s.p.) neboli splnené a odvolací súd neurobil
nápravu. Do obsahu základného práva zaručujúceho právo kaţdého, aby sa mohol vyjadriť
ku všetkým vykonávaným dôkazom, nepatrí povinnosť súdu vyhovieť akejkoľvek
jeho ţiadosti o odročenie pojednávania. Posúdiť opodstatnenosť „dôleţitého dôvodu“ (§ 101
ods. 2 O.s.p.) pre odročenie pojednávania v kaţdom konkrétnom prípade je oprávnený
výlučne konajúci súd (pozri nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 68/1998
z 13. januára 1999).
Z obsahu spisu vyplýva, ţe okresný súd nariadil vo veci pojednávanie
na 22. novembra 2011 (čl. 617), na ktoré predvolal účastníkov konania. Zástupca odporcu 1/
podaním urobeným faxom, doručeným súdu 18. novembra 2011 (č.l. 621) a doplneným
podaním daným na poštovú prepravu 21. novembra 2011 a doručeným súdu 23. novembra
2011, ospravedlnil svoju neúčasť na tomto pojednávaní z dôvodu kolízie s pojednávaním
v inej právnej veci, vedenej na Okresnom súde Bratislava V. Uviedol, ţe klienti nesúhlasia,
aby ho na niektorom z pojednávaní zastupovala advokátska koncipientka a vzhľadom
na vzdialenosť Okresného súdu Martin a Okresného súdu Bratislava V je zrejmé, ţe na oboch
pojednávaniach nie je účasť reálne moţná, preto sa zúčastní pojednávania, ktorého termín
mu bol oznámený skôr. Súčasne z týchto dôvodov ţiadal, aby súd pojednávanie odročil
bez prejednania veci a vytýčil nový termín pojednávania. K ţiadosti pripojil kópiu
predvolania v inej veci. Z úradného záznamu na č.l. 623 spisu vyplýva, ţe právnemu
zástupcovi odporcu 1/ (jeho asistentke) bolo telefonicky 21. novembra 2011 oznámené,
ţe pojednávanie určené na termín 22. novembra 2011 sa vykoná, nebude odročené podľa
jeho návrhu. Pojednávanie 22. novembra 2011 Okresný súd Martin neodročil, pojednával
v neprítomnosti odporcu 1/ a jeho právneho zástupcu, v zápisnici o pojednávaní konštatoval
(č.l. 626), ţe „niekoľkonásobný návrh na odročenie pojednávania v súvislosti s kolíziou
s iným pojednávaním nebráni súdu, aby vykonal pojednávanie v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p.
v neprítomnosti odporcu 1/ a jeho právneho zástupcu“ a vo veci rozhodol. V odôvodnení
svojho rozhodnutia sa okolnosťou pojednávania bez prítomnosti odporcu 1/ (jeho právneho
zástupcu) nezaoberal.
Odvolací súd odvolanie odporcu prejednal a rozhodol o ňom bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a v odôvodnení svojho rozhodnutia
konštatoval, ţe odvolateľovi postupom okresného súdu tým, ţe pojednával a rozhodol
v jeho neprítomnosti nebola odňatá moţnosť konať pred súdom, lebo „iba kolízia pojednávaní
bez doloţenia naliehavosti jeho účasti práve na pojednávaní pred Okresným súdom
Bratislava V nie je dôleţitým dôvodom pre odročenie pojednávania podľa § 101
ods. 2 O.s.p.“ Takéto posúdenie (ne)existencie „dôleţitého dôvodu“ pre odročenie
pojednávania nie je podľa názoru dovolacieho súdu správne. Dôleţitým dôvodom pre
odročenie pojednávania pred súdom môţe byť totiţ aj kolízia s iným pojednávaním, ak od
účastníka nemoţno spravodlivo poţadovať, aby si zvolili iného právneho zástupcu
(rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v Zbierke rozhodnutí
a stanovísk súdov SR pod č. 41/2002). Súdy (ne)existenciu dôleţitého dôvodu pre odročenie
pojednávania z tohto hľadiska ani neposudzovali, preto svojím postupom odňali odporcovi 1/
moţnosť konať pred súdom, čím zasiahli aj do jeho základného práva zaručeného mu čl. 48
ods. 2 ústavy t.j. práva, aby sa jeho vec verejne prerokovala a aby sa mohol vyjadriť
ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
skutkovo a právne relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany t.j. s uplatnením
nárokov a ochranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd pritom nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzal do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (III. ÚS 209/04,
III. ÚS 95/06. III. ÚS 260/06).
Aj Európsky súd pre ľudské práva formuloval viaceré zásady odôvodnenia rozsudkov,
z ktorých vyplýva, ţe súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody,
na ktorých sú zaloţené, rozsah tejto povinnosti sa však môţe meniť s ohľadom na povahu
rozhodnutí a musí byť posudzovaný podľa okolností kaţdého prípadu (H. c. Belgicko
z 30. novembra 1987, Ruiz Torija a Hiro Blani c. Španielsko). Odôvodnenie pritom musí
vyhovovať najmä základnej poţiadavke preskúmateľnosti, ktorá má svoje opodstatnenie
nielen z hľadiska moţného pouţitia opravného prostriedku, ale ako bolo uvedené, súvisí
aj s postupom súdu z hľadiska práva na spravodlivé súdne konanie.
Samotné rozhodnutie, ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí byť
logickým a právnym vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov súdneho konania pri
rešpektovaní zásad spravodlivého súdneho konania, pri jeho vydaní musia byť zachované
formálne a obsahové náleţitosti s dôrazom na zrozumiteľnosť, jasnosť a súlad skutkových
a právnych dôvodov vo vzťahu k jeho výroku.
Zákonné poţiadavky na odôvodnenie rozsudkov vyplývajú z § 157 ods. 2 O.s.p.
Jeho účelom je predovšetkým doloţiť správnosť rozsudku, zároveň je aj prostriedkom
kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia. Ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p.
dáva súdom dostatočný návod na to, aké má byť odôvodnenie rozsudku. Z hľadiska úplnosti
odôvodnenia rozsudku sa ţiada, aby odôvodnenie obsahovalo najmä stručné a výstiţné
prednesy účastníkov a ich konečné návrhy, dôkazy, o ktoré súd oprel svoje skutkové zistenia,
úvahy, ktorými sa spravoval pri hodnotení dôkazov a skutočnosti, ktoré mal preukázané
a právne posúdenie zisteného skutkového stavu podľa príslušných zákonných ustanovení.
Ak súd svoj skutkový a naň nadväzujúci právny záver v rozhodnutí riadne neodôvodní,
jeho rozsudok nemoţno povaţovať za preskúmateľný.
Po preskúmaní veci dospel dovolací súd k záveru, ţe odôvodnenie rozsudku súdu
prvého stupňa a následne aj odvolacieho súdu nezodpovedá ustanoveniu § 157 ods. 2 O.s.p.
a právu účastníkov na spravodlivé súdne konanie.
Napriek tomu, ţe odôvodnenie rozhodnutia prvostupňového súdu je (čo do počtu
strán) pomerne rozsiahle, jeho formálna a obsahová štruktúra je pomerne nejasná
a nezrozumiteľná vo vzťahu tak k skutkovým zisteniam, ako aj k právnym záverom vedúcim
k vyhoveniu návrhu navrhovateľa. Spôsob a súslednosť formulácie celého odôvodnenia
rozsudku nezodpovedá v kaţdom smere pravidlám jasného vyjadrovania lexikálnym
a štylistickým hľadiskám. Záver súdu prvého stupňa, podľa ktorého vlastníkom sporných
nehnuteľností bol navrhovateľ, vyvodený z vymenovaných dôkazov bez dôkladnej a jasnej
analýzy chronológie ich časových a historických následností a súvislostí, je nielen
nepresvedčivý, ale aj predčasný. Následný právny záver o splnení podmienok pre vydanie
predmetných nehnuteľností tak z hľadiska ich identifikácie ako aj povinného subjektu bez
vyloţenia aplikovaných právnych predpisov vo vzťahu ku konkrétnym okolnostiam danej
veci, je tieţ nepresvedčivý a nepreskúmateľný.
Pri takomto nepreskúmateľnom odôvodnení rozsudku súdu prvého stupňa, nemôţe
byť preskúmateľný ani rozsudok odvolacieho súdu, ktorý pochybenie okresného súdu mohol
napraviť len tak, ţe mal jeho rozhodnutie zrušiť (§ 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.), lebo vzhľadom
na uvedené ho ani preskúmať nemohol. Preto bolo postupom nielen súdu prvého stupňa,
ale aj odvolacieho súdu porušené právo dovolateľa na spravodlivé súdne konanie,
čím mu odňali moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Z uvedených dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe konania
a rozhodnutia súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu sú zaťaţené vadou konania podľa § 237
písm. f/ O.s.p. Preto napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ale aj rovnakou vadou postihnutý
rozsudok súdu prvého stupňa v jeho vyhovujúcej časti vo vzťahu k povinnosti uloţenej
odporcovi 1/ zrušil a vec (v rozsahu zrušenia) vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania
a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 26. septembra 2013
JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová