Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Cdo/68/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa Mesta K., so sídlom

v K.K., zastúpeného JUDr. A. V., advokátom v K.K., proti odporcom 1/ Vojenským lesom

a majetkom SR, š.p., so sídlom v Pliešovciach, Lesnícka 23, zastúpenému JUDr. M. B.,

advokátom v B., 2/ Slovenskej republike – Ministerstvu obrany SR, so sídlom v Bratislave,

Kutuzovova 8, o vydanie veci, vedenej na Okresnom súde Martin pod sp. zn. ,

o dovolaní odporcu 1/ proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline zo 7. novembra 2012 sp. zn. 7

Co 45/2012, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Ţiline

zo 7. novembra 2012 sp. zn. a rozsudok Okresného súdu Martin z 22. novembra

2011 č.k. -635 vo výroku o povinnosti odporcu 1/ a vec v rozsahu zrušenia vracia

Okresnému súdu Martin na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Martin (v poradí druhým) rozsudkom z 22. novembra 2011 č.k.

-635 uloţil odporcovi 1/ povinnosť vydať navrhovateľovi pozemky v obci S.,

katastrálne územie S., okres T., zapísané Správou katastra T. na LV č. X., parcelu č. KNC X.

22

– lesné pozemky vo výmere X. m, parcelu č. KNC X. – lesné pozemky vo výmere X. m,

2

parcelu č. X. – lesné pozemky vo výmere X. m, parcelu č. KNC X. – lesné pozemky vo

22

výmere X. m, parcelu č. X. – zastavané plochy a nádvoria vo výmere X. m, parcelu č. KNC

22

X. – lesné pozemky vo výmere X. m, parcelu č. X. – lesné pozemky vo výmere X. m,

2

parcelu č. KNC X. – lesné pozemky vo výmere X. m, parcelu č. KNC X. – lesné pozemky vo

22

výmere X. m, parcelu č. KNC X. – lesné pozemky vo výmere X. ma odporcovi 2/

povinnosť vydať navrhovateľovi pozemky v obci S., katastrálne územie S., okres T. zapísané

2

Správou katastra T. na LV č. X. ako parcela č. KNC X. – záhrady vo výmere X. m, obom do

30 – tich dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Vyslovil, ţe o trovách konania rozhodne

samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia v merite veci ( ).

V odôvodnení rozhodnutia vymenoval vykonané dôkazy, citoval listinné (priame) dôkazy,

ale aj ďalšie nepriame dôkazy (historické štúdie, elaboráty mapujúce vlastníctvo lesov

v nadväznosti na mesto K. alebo z iných dôvodov), odborné posudky, identifikácie parciel,

ich grafické znázornenie, pozemnokniţné mapy, na základe ktorých dospel k záveru, ţe

vlastníkom predmetných nehnuteľností (označených v bývalej pozemkovej knihe k.ú. S. -

vloţky 1 aţ X.) je navrhovateľ a prijal právny záver, ţe sú splnené podmienky v zmysle

citovaných ustanovení pre vydanie týchto nehnuteľností. Konštatoval,

ţe medzi účastníkmi nebolo sporné, ţe ide o lesný pôdny fond spolu s porastom v správe

odporcu 1/, ale sporným bolo vlastníctvo predmetných nehnuteľností. Preto z hľadiska

historických súvislostí a vo vzťahu k evidencii a identifikácii sporných nehnuteľností

prejudiciálne riešil otázku vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam a skúmal,

či navrhovateľ bol vlastníkom predmetných nehnuteľností k 31. decembru 1949. Uviedol, ţe

v starých pozemnokniţných vloţkách obce S. je vlastníctvo zapísané nie štandardným

spôsobom, čo bolo dané tým, ţe išlo o obec s prevaţne nemeckým obyvateľstvom (preto je

pozemková kniha pôvodne vyhotovená aj v nemeckom jazyku podľa rakúskeho katastra)

a poukázal na jednotlivé zápisy a poznámky týkajúce sa zmien vlastníctva, korešpondujúce

s (uvádzanými) historickými dokumentmi. Napokon, vzhľadom na vykonané zmeny

v pozemkovej knihe, skúmal, ktoré nehnuteľnosti (pôvodne zapísané a označené v starých

vloţkách pozemkovej knihy č. 1 aţ X.) tvoria nehnuteľnosti podchytené v súčasnom stave

evidencie nehnuteľností v správe katastra. Súčasný stav odvodil na základe identifikácie

vyhotovenej Správou katastra nehnuteľností v T. z 15. augusta 2005 č. X. a grafickej

identifikácie Ing. T., z ktorých je zrejmé, ţe ide o nehnuteľnosti zapísané na LV č. X. a č. X.

pre k.ú. obce S.. Na LV č. X. je ako vlastník sporného pozemku, parc. č. X. – záhrady vo

2

výmere X. m, zapísaná SR a správca Ministerstvo obrany SR a na LV č. X. je ako vlastník

sporných pozemkov (pôvodne zapísaných na LV č. X. a č. X.) zapísaná SR a správca

Vojenské lesy a majetky SR š.p. Pliešovce. Uvedeným spôsobom mal súd jednoznačne

preukázané, kto je povinný identifikované pozemky, ktorých vlastníkom sa stalo mesto K.

najmä na základe rozsudku Kráľovskej kúrie z roku 1871 (podľa menoslovu majiteľov,

vedeného v pozemkovej knihe z roku 1860 bol na vloţke č. X., X., X. ako majiteľ zapísaný

K., K. a podľa neskoršieho – nedatovaného menoslovu je mesto K. vlastníkom vloţiek č. 1,

X., X.) a dohody z roku 1880 (z pôvodných pozemnokniţných vloţiek č. 1 aţ X., ktorých

vlastníkom bolo mesto K. boli vyčlenené nehnuteľnosti a zapísané do vloţky č. X., k.ú. S.

3

a pripadli štátu) a od ktorej doby ich ako lesné pozemky a kultúry obhospodarovalo,

aţ do účinnosti Zbierky (kedy došlo k poštátneniu obecného majetku,

ktorý sa stal národným majetkom vo vlastníctve štátu), vydať. Teda podľa názoru súdu

navrhovateľ v konaní uniesol dôkazné bremeno a preukázal, ţe k 31. decembru 1949 bol

vlastníkom predmetných nehnuteľností.

Krajský súd v Ţiline na odvolanie odporcu 1/ (v poradí druhým rozhodnutím)

rozsudkom zo 7. novembra 2012 sp. zn. rozsudok súdu prvého stupňa

vo výroku o povinnosti odporcu 1/ vydať navrhovateľovi nehnuteľnosti a vo výroku, ktorým

rozhodnutie o trovách konania bolo ponechané na čas po právoplatnosti rozhodnutia vo veci

samej, ako vecne správne potvrdil ( ) s tým, ţe výroku rozsudku

o povinnosti odporcu 2/ vydať nehnuteľnosti sa nedotýka. V plnom rozsahu sa stotoţnil

aj s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, preto sa obmedzil iba na konštatovanie

správnosti dôvodov rozsudku súdu prvého stupňa ( ) a na zdôraznenie

vecnej správnosti doplnil (zopakoval) niektoré podstatné skutočnosti (argumenty). Prihliadol

pritom na konkrétne námietky odvolateľa. Za nedôvodnú vyhodnotil námietku odporcu 1/,

ţe postupom súdu prvého stupňa, ktorý nevyhovel jeho ţiadosti a neodročil pojednávanie,

mu odňal moţnosť konať pred súdom. Uviedol, ţe právny zástupca odporcu 1/ prevzal

predvolanie na pojednávanie s dostatočným časovým predstihom, iba kolízia pojednávaní

bez doloţenia naliehavosti jeho účasti na pojednávaní pred iným súdom (Okresným súdom

Bratislava V) nie je dôleţitým dôvodom pre odročenie pojednávania podľa

Poukázal pritom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky publikované

v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky v zošite č. 6, str. 45 pod

č. R 120/1999. Odvolací súd za dôvodné nepovaţoval ani námietky odporcu 1/ vo vzťahu

k správnosti napadnutého rozsudku. Zhodne so súdom prvého stupňa mal za to, ţe osobitný

predpis, na základe ktorého mal byť prevedený pôvodný majetok obcí do národného majetku,

bol o finančnom hospodárení národných výborov, ktorý nadobudol

účinnosť 1. januára 1950. Na uvedený predpis odkazuje aj poznámka 27 v § 15a

ods. 1 o majetku obcí. Za nedôvodnú vyhodnotil aj námietku

smerujúcu k záveru, ţe sporné nehnuteľnosti boli k 31. decembru 1949 vo vlastníctve

navrhovateľa. Konštatoval, ţe dôkazy predloţené odporcom 1/ nie sú v rozpore so závermi

okresného súdu, podľa ktorých je ako vlastník sporných nehnuteľností k 31. decembru 1949

vedené mesto K. V podrobnostiach poukázal na odôvodnenie napadnutého rozsudku.

Napokon za dôvodné nepovaţoval ani námietky odporcu 1/ o nedostatku jeho pasívnej vecnej

legitimácie, lebo navrhovateľ sa správne domáhal vydania sporných nehnuteľností voči

subjektu, ktorý je nositeľom povinnosti z uplatneného nároku. Štát, t.j. Slovenská republika

a štátny podnik sú samostatné, od seba odlišné subjekty právnych vzťahov (§ 5 ods. 1 zákona

č. o štátnom podniku). Sporné nehnuteľnosti sú tzv. lesným majetkom,

kde je nutné na práva a povinnosti odporcu 1/ ako štátneho podniku, okrem všeobecných

ustanovení zákona o štátnom podniku, aplikovať aj ustanovenia

(podľa § 50 ods. 3 tohto zákona správu lesného majetku vo vlastníctve štátu môţe vykonávať

právnická osoba, ktorej zakladateľom alebo zriaďovateľom je ministerstvo alebo právnická

osoba, ktorá má takéto postavenie podľa osobitných predpisov a podľa ods. 6 tohto

ustanovenia správca podľa ods. 3 a 4 vykonáva práva vlastníka k lesnému majetku

vo vlastníctve štátu, najmä zabezpečuje jeho ochranu a zastupuje vlastníka v konaní pred

súdom a orgánmi verejnej správy, obdobne správca postupuje vo veciach lesných pozemkov,

ktorých vlastník nie je známy, a to aj vtedy, ak vlastnícke právo štátu a neznámych vlastníkov

je sporné, vedie evidenciu lesného majetku vo vlastníctve štátu podľa osobitného predpisu).

Odporca 1/ ako správca pozemkov patriacich vlastnícky štátu vykonáva aj práva vlastníka

vyplývajúce z ustanovenia . V danej veci nebolo predmetom

konania určenie vlastníctva, ale „čiastkový“ nárok vyplývajúci z existujúceho vlastníckeho

práva vykonávané správcom t.j. odporcom 1/.

Okresný súd Martin uznesením z 3. decembra 2012 č.k. -816 uloţil

odporcom 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne nahradiť navrhovateľovi trovy konania vo výške

1 027,72 € a trovy právneho zastúpenia vo výške 144 768 € do 3 dní od právoplatnosti tohto

uznesenia na účet právneho zástupcu, proti ktorému podal odvolanie odporca 1/ (č.l. 859)

ako aj odporca 2/ (č.l. 848).

Proti rozsudku krajského súdu vo výroku, ktorým bola uloţená povinnosť odporcovi

1/ vydať sporné nehnuteľnosti navrhovateľovi, podal odporca 1/ dovolanie. Navrhol,

aby dovolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

Namietal odňatie mu moţnosti konať pred súdom ( ), inú vadu konania,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( )

a nesprávne právne posúdenie veci ( ). Odňatie moţnosti konať

pred súdom podľa názoru odporcu 1/ spočívalo v tom, ţe prvostupňový súd nevyhovel

jeho ţiadosti a neodročil pojednávanie dňa 22. novembra 2011 a vo veci rozhodol

v jeho neprítomnosti. Poukázal na to, ţe právny zástupca svoju neúčasť na pojednávaní

vopred, podaním z 18. novembra 2011 odovzdaným na poštovú prepravu 21. novembra 2011,

ospravedlnil z dôvodu časovej kolízie pojednávaní s tým, ţe súčasne poţiadal o odročenie

pojednávania a vytýčenie nového termínu pojednávania. Mal za to, ţe takýto postup, keď

neboli splnené podmienky na prejednanie veci v neprítomnosti účastníka a súd napriek tomu

konal a rozhodol, je v príkrom rozpore so základnými zásadami občianskeho súdneho

konania, ktorého základným poslaním je zabezpečenie spravodlivej ochrany práv

a oprávnených záujmov účastníkov konania. Konštatoval, ţe účasť na pojednávaní

je základným právom účastníka a s tým, aby sa pojednávania zúčastnil advokátsky koncipient

alebo zamestnanec právneho zástupcu nesúhlasil. Advokát je pri výkone advokácie povinný

riadiť sa pokynmi klienta. V tejto súvislosti poukázal na citované rozhodnutia Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky, keď podľa jeho názoru tak okresný ako aj krajský súd dôsledne

neposúdili dôleţitosť všetkých dôvodov na jeho osobnú prítomnosť na pojednávaní

a nezaoberali sa tým, či moţno, vzhľadom na dobu trvania predmetného sporu (od roku 1996)

a zastupovania právnym zástupcom (8 rokov), spravodlivo od neho poţadovať, aby si zvolil

iného právneho zástupcu. Nielen odôvodnenie odvolaním napadnutého rozhodnutia

prvostupňového súdu, ale ani rozhodnutie krajského súdu, podľa jeho názoru nespĺňa všetky

zákonom ustanovené poţiadavky na obsah odôvodnenia súdneho rozhodnutia, v dôsledku

čoho nie sú ich rozhodnutia presvedčivé. Súdy niţších stupňov sa jasným, právne korektným

a zrozumiteľným spôsobom nevyrovnali so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami,

ktoré boli pre rozhodnutie vo veci relevantné. Ani jeden zo súdov sa nevysporiadal

s jeho tvrdeniami vo vzťahu k prevodu majetku obce do majetku štátu a ţe v tomto smere

navrhovateľ neprodukoval dôkazy. Tým nedali odpoveď na podstatné a právne významné

otázky ním nastolené ako účastníkom konania a v odôvodnení rozhodnutí sa nevysporiadali

s judikátmi, ktoré na podporu svojich tvrdení predloţil. Z odôvodnenia rozhodnutia

odvolacieho súdu nie je vôbec zrejmé, prečo nepovaţoval jeho námietky týkajúce sa vecnej

správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa za dôvodné, lebo len prevzal odôvodnenie

prvostupňového súdu bez toho, aby vysvetlil, prečo povaţuje argumentáciu uvedenú

v odvolaní za nesprávnu resp. právne irelevantnú. Za inú vadu konania, ktorá mala

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, povaţoval najmä to, ţe boli porušené ustanovenia

o vykonávaní a vyhodnotení dokazovania, nepreskúmateľnosť a nezrozumiteľnosť dôvodov

rozhodnutí súdov niţších stupňov a neúplné zistenie skutkového stavu. Nesprávne právne

posúdenie veci podľa jeho názoru spočíva v aplikácii nesprávneho právneho predpisu

na zistený skutkový stav. Súdy sa vôbec nezaoberali jeho námietkami, keď zdôrazňoval,

ţe uvedený právny predpis vôbec neobsahuje ustanovenie, ktoré by upravovalo prevod

6

majetku obce do majetku štátu. V dovolaní podrobne rozobral dôvody nesprávnej

interpretácie a aplikácie právnych predpisov súdmi. Za dôleţitú skutočnosť povaţoval,

ţe súdy niţších stupňov vôbec nevzali do úvahy početnú judikatúru, na ktorú v priebehu

konania poukazoval, bez toho, aby takýto svoj postup odôvodnili.

Navrhovateľ vo vyjadrení k dovolaniu odporcu 1/ podrobne rozobral jednotlivé

dovolacie dôvody, ku ktorým zaujal stanovisko. Napriek konštatovaniu určitých chýb

a nedostatkov v konaní a rozhodnutí súdov nepovaţoval dovolanie za dôvodné a podľa

jeho názoru neboli naplnené zákonné podmienky na podanie dovolania odporcom 1/.

Odporca 2/ sa vo vyjadrení k dovolaniu pripojil k dovolacím dôvodom odporcu 1/.

Stotoţnil sa aj s námietkou odporcu 1/ o nedostatku jeho vecnej pasívnej legitimácie, pretoţe

odporca je len správcom sporných nehnuteľností, ich vlastníkom je štát – Slovenská

republika. Navrhol rozsudok krajského súdu zrušiť a konanie zastaviť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

ţe dovolanie podal včas účastník konania ( ) zastúpený advokátom (

ods. 1 ) bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) skúmal najskôr,

či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné.

Podľa dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. V zmysle

je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle

je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho

názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa je dovolanie

prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku

ktorého odvolací súd vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým

súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153

ods. 3, 4

Dovolaním odporcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale taký

potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil

prípustnosť dovolania. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nevyslovil ani záväzný

právny názor, od ktorého by sa odvolací súd mohol odchýliť a nejde ani o prípad týkajúci

sa neplatnosti zmluvnej podmienky podľa , Z týchto dôvodov dospel

Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie odporcu nie je podľa

prípustné.

S prihliadnutím na ustanovenie veta druhá , ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

(či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky

len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa , ale sa zaoberal aj otázkou,

či dovolanie nie je prípustné podľa Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa

dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku či uzneseniu), ak konanie,

v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných

v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdov, spôsobilosti

účastníka, zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekáţku veci právoplatne

rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci

podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníkovi konať pred súdom a prípad

rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Navrhovateľ vady

konania v zmysle aţ e/ a nenamietal a ich existenciu nezistil ani

dovolací súd. Preto prípustnosť dovolania z týchto ustanovení vyvodiť nemoţno.

S prihliadnutím na obsah dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne

zameral na to, či v danej veci postupom a rozhodnutím súdov niţšieho stupňa nebola

dovolateľovi odňatá moţnosť konať pred súdom ( ).

Pod odňatím moţnosti konať pred súdom v zmysle treba

vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorým sa znemoţní realizácia tých procesných

práv, ktoré účastníkom občianskeho súdneho konania procesné predpisy priznávajú za účelom

zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov. O vadu, ktorá

je z hľadiska významná ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval

v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto

postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva.

O takýto prípad v prejednávanej veci ide z dôvodu, ţe súdy pri prejednávaní a rozhodovaní

veci postupovali v rozpore s právnymi predpismi ( O.s p. a )

a odporcovi 1/ znemoţnili uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom

na zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov.

Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala moţnosť konať pred súdom

zakladá porušenie práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane základných ľudských práv a slobôd (ďalej len „dohovor“), porovnaj ,

.

Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný

súd“) zmyslom a účelom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a dohovoru je zaručiť kaţdému reálny prístup k súdu. Tomu

zodpovedá povinnosť všeobecného súdu o veci konať a rozhodnúť (,

). Z judikatúry tieţ vyplýva, ţe ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby

určenej v inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje

zaručené právo na súdnu ochranu ().

Obsah práva na súdnu ochranu v nespočíva len v tom, ţe osobám

nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní.

Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Kaţdé konanie súdu, ktoré

je v rozpore so zákonom, je poručením zaručeného práva na súdnu ochranu

().

Konaním súdu sa rozumie jeho procesný postup. Konanie súdu v súlade so zákonom

musí vykazovať určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu

ochranu.

O vadu odňatia účastníkovi moţnosti konať pred súdom ide aj vtedy, ak súd prvého

stupňa prejedná a rozhodne vec v neprítomnosti účastníka konania (jeho právneho zástupcu),

hoci podmienky na takýto postup ( ) neboli splnené a odvolací súd neurobil

nápravu. Do obsahu základného práva zaručujúceho právo kaţdého, aby sa mohol vyjadriť

ku všetkým vykonávaným dôkazom, nepatrí povinnosť súdu vyhovieť akejkoľvek

9

jeho ţiadosti o odročenie pojednávania. Posúdiť opodstatnenosť „dôleţitého dôvodu“ (§ 101

ods. 2 ) pre odročenie pojednávania v kaţdom konkrétnom prípade je oprávnený

výlučne konajúci súd (pozri nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 13. januára 1999).

Z obsahu spisu vyplýva, ţe okresný súd nariadil vo veci pojednávanie

na 22. novembra 2011 (čl. 617), na ktoré predvolal účastníkov konania. Zástupca odporcu 1/

podaním urobeným faxom, doručeným súdu 18. novembra 2011 (č.l. 621) a doplneným

podaním daným na poštovú prepravu 21. novembra 2011 a doručeným súdu 23. novembra

2011, ospravedlnil svoju neúčasť na tomto pojednávaní z dôvodu kolízie s pojednávaním

v inej právnej veci, vedenej na Okresnom súde Bratislava V. Uviedol, ţe klienti nesúhlasia,

aby ho na niektorom z pojednávaní zastupovala advokátska koncipientka a vzhľadom

na vzdialenosť Okresného súdu Martin a Okresného súdu Bratislava V je zrejmé, ţe na oboch

pojednávaniach nie je účasť reálne moţná, preto sa zúčastní pojednávania, ktorého termín

mu bol oznámený skôr. Súčasne z týchto dôvodov ţiadal, aby súd pojednávanie odročil

bez prejednania veci a vytýčil nový termín pojednávania. K ţiadosti pripojil kópiu

predvolania v inej veci. Z úradného záznamu na č.l. 623 spisu vyplýva, ţe právnemu

zástupcovi odporcu 1/ (jeho asistentke) bolo telefonicky 21. novembra 2011 oznámené,

ţe pojednávanie určené na termín 22. novembra 2011 sa vykoná, nebude odročené podľa

jeho návrhu. Pojednávanie 22. novembra 2011 Okresný súd Martin neodročil, pojednával

v neprítomnosti odporcu 1/ a jeho právneho zástupcu, v zápisnici o pojednávaní konštatoval

(č.l. 626), ţe „niekoľkonásobný návrh na odročenie pojednávania v súvislosti s kolíziou

s iným pojednávaním nebráni súdu, aby vykonal pojednávanie v zmysle

v neprítomnosti odporcu 1/ a jeho právneho zástupcu“ a vo veci rozhodol. V odôvodnení

svojho rozhodnutia sa okolnosťou pojednávania bez prítomnosti odporcu 1/ (jeho právneho

zástupcu) nezaoberal.

Odvolací súd odvolanie odporcu prejednal a rozhodol o ňom bez nariadenia

odvolacieho pojednávania ( ) a v odôvodnení svojho rozhodnutia

konštatoval, ţe odvolateľovi postupom okresného súdu tým, ţe pojednával a rozhodol

v jeho neprítomnosti nebola odňatá moţnosť konať pred súdom, lebo „iba kolízia pojednávaní

bez doloţenia naliehavosti jeho účasti práve na pojednávaní pred Okresným súdom

Bratislava V nie je dôleţitým dôvodom pre odročenie pojednávania podľa § 101

ods. 2 “ Takéto posúdenie (ne)existencie „dôleţitého dôvodu“ pre odročenie

10

pojednávania nie je podľa názoru dovolacieho súdu správne. Dôleţitým dôvodom pre

odročenie pojednávania pred súdom môţe byť totiţ aj kolízia s iným pojednávaním, ak od

účastníka nemoţno spravodlivo poţadovať, aby si zvolili iného právneho zástupcu

(rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v Zbierke rozhodnutí

a stanovísk súdov SR pod č. 41/2002). Súdy (ne)existenciu dôleţitého dôvodu pre odročenie

pojednávania z tohto hľadiska ani neposudzovali, preto svojím postupom odňali odporcovi 1/

moţnosť konať pred súdom, čím zasiahli aj do jeho základného práva zaručeného mu čl. 48

ods. 2 t.j. práva, aby sa jeho vec verejne prerokovala a aby sa mohol vyjadriť

ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

skutkovo a právne relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany t.j. s uplatnením

nárokov a ochranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd pritom nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,

aby zachádzal do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (,

. ).

Aj Európsky súd pre ľudské práva formuloval viaceré zásady odôvodnenia rozsudkov,

z ktorých vyplýva, ţe súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody,

na ktorých sú zaloţené, rozsah tejto povinnosti sa však môţe meniť s ohľadom na povahu

rozhodnutí a musí byť posudzovaný podľa okolností kaţdého prípadu (H. c. Belgicko

z 30. novembra 1987, Ruiz Torija a Hiro Blani c. Španielsko). Odôvodnenie pritom musí

vyhovovať najmä základnej poţiadavke preskúmateľnosti, ktorá má svoje opodstatnenie

nielen z hľadiska moţného pouţitia opravného prostriedku, ale ako bolo uvedené, súvisí

aj s postupom súdu z hľadiska práva na spravodlivé súdne konanie.

Samotné rozhodnutie, ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí byť

logickým a právnym vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov súdneho konania pri

rešpektovaní zásad spravodlivého súdneho konania, pri jeho vydaní musia byť zachované

formálne a obsahové náleţitosti s dôrazom na zrozumiteľnosť, jasnosť a súlad skutkových

a právnych dôvodov vo vzťahu k jeho výroku.

11

Zákonné poţiadavky na odôvodnenie rozsudkov vyplývajú z

Jeho účelom je predovšetkým doloţiť správnosť rozsudku, zároveň je aj prostriedkom

kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia. Ustanovenie

dáva súdom dostatočný návod na to, aké má byť odôvodnenie rozsudku. Z hľadiska úplnosti

odôvodnenia rozsudku sa ţiada, aby odôvodnenie obsahovalo najmä stručné a výstiţné

prednesy účastníkov a ich konečné návrhy, dôkazy, o ktoré súd oprel svoje skutkové zistenia,

úvahy, ktorými sa spravoval pri hodnotení dôkazov a skutočnosti, ktoré mal preukázané

a právne posúdenie zisteného skutkového stavu podľa príslušných zákonných ustanovení.

Ak súd svoj skutkový a naň nadväzujúci právny záver v rozhodnutí riadne neodôvodní,

jeho rozsudok nemoţno povaţovať za preskúmateľný.

Po preskúmaní veci dospel dovolací súd k záveru, ţe odôvodnenie rozsudku súdu

prvého stupňa a následne aj odvolacieho súdu nezodpovedá ustanoveniu

a právu účastníkov na spravodlivé súdne konanie.

Napriek tomu, ţe odôvodnenie rozhodnutia prvostupňového súdu je (čo do počtu

strán) pomerne rozsiahle, jeho formálna a obsahová štruktúra je pomerne nejasná

a nezrozumiteľná vo vzťahu tak k skutkovým zisteniam, ako aj k právnym záverom vedúcim

k vyhoveniu návrhu navrhovateľa. Spôsob a súslednosť formulácie celého odôvodnenia

rozsudku nezodpovedá v kaţdom smere pravidlám jasného vyjadrovania lexikálnym

a štylistickým hľadiskám. Záver súdu prvého stupňa, podľa ktorého vlastníkom sporných

nehnuteľností bol navrhovateľ, vyvodený z vymenovaných dôkazov bez dôkladnej a jasnej

analýzy chronológie ich časových a historických následností a súvislostí, je nielen

nepresvedčivý, ale aj predčasný. Následný právny záver o splnení podmienok pre vydanie

predmetných nehnuteľností tak z hľadiska ich identifikácie ako aj povinného subjektu bez

vyloţenia aplikovaných právnych predpisov vo vzťahu ku konkrétnym okolnostiam danej

veci, je tieţ nepresvedčivý a nepreskúmateľný.

Pri takomto nepreskúmateľnom odôvodnení rozsudku súdu prvého stupňa, nemôţe

byť preskúmateľný ani rozsudok odvolacieho súdu, ktorý pochybenie okresného súdu mohol

napraviť len tak, ţe mal jeho rozhodnutie zrušiť ( ), lebo vzhľadom

na uvedené ho ani preskúmať nemohol. Preto bolo postupom nielen súdu prvého stupňa,

12

ale aj odvolacieho súdu porušené právo dovolateľa na spravodlivé súdne konanie,

čím mu odňali moţnosť konať pred súdom ( ).

Z uvedených dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe konania

a rozhodnutia súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu sú zaťaţené vadou konania podľa § 237

písm. f/ Preto napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ale aj rovnakou vadou postihnutý

rozsudok súdu prvého stupňa v jeho vyhovujúcej časti vo vzťahu k povinnosti uloţenej

odporcovi 1/ zrušil a vec (v rozsahu zrušenia) vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie

( ).

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania

a dovolacieho konania ( ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3:0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 26. septembra 2013

JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová