Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 435/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

k o n c e p t

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. júla 2013

predbežne prerokoval sťažnosť mesta K., zastúpeného advokátom JUDr. A. V., K., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 20. mája 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť mesta K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júna 2013

doručená sťažnosť mesta K. (ďalej aj „sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 20. mája 2013

(ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že najvyšší súd napadnutým uznesením v právnej veci

sťažovateľa proti V., P. (ďalej len „odporca v 1. rade“), a Slovenskej republike –

Ministerstvu obrany Slovenskej republiky (ďalej len „odporca v 2. rade“) o vydanie veci,

vedenej Okresným súdom Martin pod sp. zn. , o dovolaní odporcu

v 1. rade proti rozsudku Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

zo 7. novembra 2012 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“) a o návrhu

na odloženie vykonateľnosti označeného rozsudku krajského súdu rozhodol tak, že

„do právoplatného skončenia konania o dovolaní odporcu 1/ odkladá vykonateľnosť

rozsudku Krajského súdu v Žiline zo 7. novembra 2012, sp. zn. v spojení

s rozsudkom Okresného súdu Martin z 22. novembra 2011 č. k. -635 vo výroku

o povinnosti odporcu 1/“.

Sťažovateľ poukazuje na to, že najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia

neuvádza žiadne dôvody, ktoré ho viedli k prijatiu rozhodnutia o odklade vykonateľnosti

rozsudku krajského súdu „v spojení s rozsudkom Okresného súdu Martin z 22. novembra

2011 č. k. -635“. Krajský súd len stroho konštatuje, že „v prejednávanej veci

súd podľa jeho názoru dané dôvody na vyhovenie tomuto návrhu odporcu 1/“. Podľa

sťažovateľa „nedá sa preto vôbec zistiť, aké dôvody viedli najvyšší súd k tomu, aby vyhovel

návrhu odporcu v rade 1/ na odloženie vykonateľnosti rozsudku Krajského súdu v Žiline

zo 7. novembra 2012. Tým pádom sa nedá ani polemizovať s názorom najvyššieho súdu

o tom, že sú dané dôvody na odloženie vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia.“.

Ďalšia časť sťažnosti obsahuje nasledujúcu genézu a opis doterajšieho priebehu

konania, v rámci ktorého prebieha aj konanie o dovolaní odporcu v 1. rade a v jeho rámci

rozhodovanie o jeho návrhu na odloženie vykonateľnosti rozsudku krajského súdu:

«Sťažovateľ mesto K. podal dňa 22. 08. 1995 na Okresný súd Martin žalobu proti

odporcovi 1/ na určenie vlastníctva mesta K. a povinnosti odporcu spísať písomný protokol

o prechode vlastníctva nehnuteľností na mesto K. Na návrh mesta K. súd pripustil

5. 3. 1997 rozšírenie účastníkov na strane odporcu o Slovenskú republiku – Ministerstvo

obrany SR (ďalej len „odporca 2/“). Na návrh mesta K. súd pripustil zmenu návrhu, takže

sa konalo o vydanie veci. O tejto žalobe sťažovateľa Okresný súd Martin prvý krát

meritórne rozhodol rozsudkom zo dňa 31. 01. 2006 spis. zn. -299 (ďalej len

„rozsudok Okresného súdu Martin zo dňa 31. 01. 2006“) tak, že uložil odporcom v rade 1/

a 2/ povinnosť vydať navrhovateľovi nehnuteľnosti nachádzajúce sa v kat. území S.,

pôvodne zapísané v pozemkovoknižných vložkách č. 1 a 44 pozemkovej knihy kat. úz. S.,

tvoriace lesný celok s názvom R... a to parc. č..., ktoré sú identifikované Správou katastra

nehnuteľností v T., identifikáciou parciel č... zo dňa 15. 8. 2005 ako parc. č...zapísané už aj

na LV č. 615 Správy katastra nehnuteľností v T., kat. úz. S., ako parc. č... o výmere o

2

výmere 861 037 m– lesný pozemok a na LV č... Správy katastra nehnuteľností v T., kat. úz.

2 2

S., ako parc. č... o výmere 880 056 m– lesné pozemky, ... o výmere 5913 m– lesné

2

pozemky, ... o výmere 9 135 m– lesné pozemky, ... o výmere 2 353 991 m2 – lesné pozemky,

2 2

... o výmere 1 166 m– zastavané plochy a nádvoria, ... o výmere 8625 m–

2 2

záhrady, ... o výmere 4568 m– lesné pozemky, ... o výmere 252 171 m– lesné

2 2

pozemky, ... o výmere 2 062 936 m– lesné pozemky, ... o výmere 3865 m– lesné pozemky,

v lehote 30 dní od právoplatnosti rozsudku. O trovách konania súd rozhodol tak, že žiaden

z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Proti rozsudku Okresného súdu Martin zo dňa 31. 01. 2006 podal odporca 1/

odvolanie. Odporca 2/ nepodal proti tomuto rozsudku odvolanie. O odvolaní odporcu 1/

rozhodol Krajský súd v Žiline svojím uznesením zo dňa 17. 10. 2007 spis. zn.

(ďalej len „uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa 17. 10. 2007“) tak, že rozsudok

Okresného súdu Martin zo dňa 31. 01. 2006 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Okresný súd Martin v ďalšom konaní po zrušení rozsudku Okresného súdu Martin

zo dňa 31. 01. 2006 vydal dňa 22. novembra 2011 rozsudok, ktorým bola odporcovi 1/

uložená povinnosť vydať mestu K. pozemky v obci S., katastrálne územie S., okr. T.,

zapísané na Správe katastra T. na liste vlastníctva č..., parcela č... – lesné pozemky

22

o výmere 880 056 m, parcela č. ... – lesné pozemky o výmere 5913 m, parcela č... – lesné

22

pozemky o výmere 9135 m, parcela č... – lesné pozemky o výmere 2 353 993 m, parcela

2

č... – zastavané plochy a nádvoria o výmere 1166 m, parcela č.... – lesné pozemky o výmere

22

4568 m, parcela č... – lesné pozemky o výmere 252 171 m, parcela č.... – lesné pozemky

22

o výmere 2 062 943 m, parcela č... – lesné pozemky o výmere 3865 m, parcela č... – lesné

2

pozemky o výmere 861 037 m, do 30-ich dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Odporcovi

v rade 2/ bola uložená povinnosť vydať navrhovateľovi pozemok v obci S., katastrálne

územie S., okr. T., zapísaný na Správe katastra T. na liste vlastníctva č... ako parcela č... –

2

záhrady o výmere 8625 ma to do 30-ich dní od právoplatnosti tohto rozsudku. O trovách

konania súd rozhodol tak, že o nich rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti

v merite veci.

Proti rozsudku Okresného súdu Martin zo dňa 22. novembra 2011 podal odporca 1/

odvolanie. Odporca 2/ nepodal proti tomuto rozsudku odvolanie. O odvolaní odporcu 1/

rozhodol Krajský súd v Žiline rozsudkom zo dňa 07. novembra 2012, tak, že rozsudok

Okresného súdu Martin zo dňa 22. novembra 2011 vo výroku o povinnosti odporcu

v rade 1/ vydať navrhovateľovi nehnuteľnosti a vo výroku, ktorým rozhodnutie o trovách

konania bolo ponechané na čas po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, potvrdil.

Rozsudok Okresného súdu Martin zo dňa 22. novembra 2011 vo výroku o povinnosti

odporcu v rade 1/ vydať navrhovateľovi nehnuteľnosti nadobudol právoplatnosť dňa

13. 11. 2012 a vykonateľnosť dňa 14. 12. 2012. Odporca v rade 1/ do dnešného dňa

dobrovoľne nesplnil povinnosť, ktorá mu bola uložená rozsudkom Okresného súdu Martin

zo dňa 22. novembra 2011.

Odporca 1/ podal proti rozsudku Krajského súdu v Žiline dňa 07. novembra 2012

dovolanie. Súčasne odporca 1/ podal aj návrh na odloženie vykonateľnosti napadnutého

rozhodnutia. Dovolanie odporcu 1/ bolo doručené na Okresný súd Martin dňa 22. 11. 2012.

Sťažovateľ podal k dovolaniu odporcu 1/ prostredníctvom právneho zástupcu vyjadrenie.

Konanie o dovolaní odporcu 1/ je na najvyššom súde vedené pod spis. zn. .

Sťažovateľ ako oprávnený podal dňa 14. 01. 2013 na základe právoplatného

a vykonateľného rozsudku Okresného súdu Martin zo dňa 22. novembra 2011 návrh

na exekúciu voči odporcovi 1/ ako povinnému, súdnej exekútorke JUDr. B. P... U súdnej

exekútorky je konanie vedené pod spis. zn. EX 9/2013. Poverenie na vykonanie exekúcie

vydal Okresný súd Zvolen dňa 26. 03. 2013 pod spis. zn. -29. Sťažovateľ

prevzal upovedomenie o začatí exekúcie dňa 10. 05. 2013. Odporca 1/ vzniesol námietky

proti exekúcií.

Dňa 29. 05. 2013 bolo právnemu zástupcovi sťažovateľa (ktorý je aj jeho právnym

zástupcom v dovolacom konaní) doručené uznesenie najvyššieho súdu zo dňa 20. mája 2013

o odklade vykonateľnosti rozsudku Krajského súdu v Žiline zo dňa 07. novembra 2012

v spojení s rozsudkom Okresného súdu Martin zo dňa 22. novembra 2011. Meritórne

rozhodnutie o dovolaní odporcu 1/ nebolo do dnešného dňa sťažovateľovi, resp. jeho

právnemu zástupcovi v dovolacom konaní, doručené.»

Keďže podľa sťažovateľa v odôvodnení napadnutého uznesenia absentuje akékoľvek

odôvodnenie skutočností, v zmysle ktorých dospel najvyšší súd k záveru, že sú dané dôvody

na odloženie vykonateľnosti rozsudku krajského súdu sp. zn. zo 7. novembra

2012, považuje ho za zjavne neodôvodnené a arbitrárne. Sťažovateľ dodáva, že

v demokratickom právnom štáte by nemali vznikať žiadne pochybnosti o konkrétnych

dôvodoch, pre ktoré súd rozhodol. Princípu práva na spravodlivé súdne konanie zodpovedá

povinnosť všeobecných súdov svoje rozhodnutia riadne odôvodniť. Ak tak neurobia, založia

tým neprekúmateľnosť nimi vydaných rozhodnutí a spravidla tak aj ich protiústavnosť.

Ak nie sú zrejmé dôvody toho-ktorého rozhodnutia, svedčí to o svojvôli v súdnom

rozhodovaní, čo je v podmienkach právneho štátu neprípustné. Sťažovateľ je presvedčený,

že odôvodnenie napadnutého uznesenia nespĺňa ani minimálne požiadavky, ktoré sú

kladené na odôvodnenie súdnych rozhodnutí, a preto je potrebné považovať ho za „zjavný

prejav svojvôle dovolacieho súdu“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto

nálezom:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa ... a právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... uznesením Najvyššieho súdu...

spis. zn. zo dňa 20. mája 2013 porušené bolo.

Uznesenie Najvyššieho súdu... spis. zn. zo dňa 20. mája 2013 sa

zrušuje.

Najvyšší súd... je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia...“

II.

Ústavný súd je podľa oprávnený konať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde. Podľa môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy,

na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, ak namietaným postupom alebo

rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(napr. , , , ).

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 20. mája 2013, argumentujúc tým, že jeho odôvodnenie nespĺňa ani minimálne

požiadavky kladené na odôvodnenie súdnych rozhodnutí.

Najvyšší súd na návrh dovolateľa (odporcu v 1. rade) napadnutým uznesením

rozhodol, že „do právoplatného skončenia konania o dovolaní odporcu 1/ odkladá

vykonateľnosť rozsudku Krajského súdu v Žiline zo 7. novembra 2012 sp. zn.

v spojení s rozsudkom Okresného súdu Martin z 22. novembra 2011 č. k. -635

vo výroku o povinnosti odporcu 1/“, pričom poukázal na

v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), podľa ktorého

pred rozhodnutím o dovolaní môže súd... odložiť vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia.

Podľa názoru najvyššieho súdu sú v prerokúvanej veci splnené podmienky na vyhovenie

návrhu odporcu v 1. rade.

Zákon () podmienky, za ktorých môže dovolací súd

odložiť vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, bližšie nešpecifikuje.

Takéto rozhodnutie je ponechané na úvahu dovolacieho súdu.

Cieľom odkladu vykonateľnosti rozhodnutia je zabrániť výkonu exekúcie počas

dovolacieho konania, v dôsledku ktorého by na strane účastníka konania, ktorý dovolanie

inicioval, v prípade jeho úspechu v tomto konaní vznikla škoda.

Predpokladom na záver o porušení sťažovateľom označených práv je iba také ich

porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné v činnosti súdu pred začatím

konania alebo v konaní o veci samej ( a nasl. a ), resp. ktoré nemožno

napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v

v spojitosti s predbežnými procesnými rozhodnutiami. V kontexte daného prípadu je však

takýmto procesným prostriedkom meritórne rozhodnutie o dovolaní. Uznesenie najvyššieho

súdu sp. zn. z 20. mája 2013 predstavuje len dočasné a predbežné

obmedzenie oprávnení v doterajšom priebehu sporu úspešného účastníka konania

(t. j. sťažovateľa), ktoré môže byť v prípade účinnej obrany sťažovateľa uplatnenej

v záujme ochrany jeho práv v tom istom konaní odstránené konečným meritórnym

rozhodnutím o dovolaní podanom odporcom v 1. rade. Z uvedeného vyplýva, že

na odôvodnenie rozhodnutia o odložení vykonateľnosti rozhodnutia nemôžu byť kladené

rovnaké požiadavky, ako na odôvodnenie rozhodnutia vo veci samej.

Ústavný súd po preskúmaní sťažnosťou podľa napadnutého

procesného uznesenia najvyššieho súdu konštatuje, že jeho obsah s prihliadnutím na to, že

ide o dočasné a predbežné riešenie predmetu veci (nútený výkon rozhodnutia), nevylučuje

pri namietanom porušení základného práva na súdnu ochranu právo sťažovateľa

na meritórnu ochranu konečným rozhodnutím vo veci samej (princíp subsidiarity).

Podľa názoru ústavného súdu dôvody odkladu vykonateľnosti podľa

(zákonom bližšie nevymedzené) môžu materiálne spočívať iba na dvoch predpokladoch

(a tak ich prijala aj právna teória a prax), a to na úvahe súdu o možnom úspechu dovolania

a v zabránení (neuskutočnení) výkonu exekúcie počas dovolacieho konania, pričom obe

podmienky musia byť splnené súčasne. Pri tejto konštrukcii podporenej a ustálenej súdnou

praxou a právnou teóriou nemožno vzhliadnuť v napadnutom rozhodnutí svojvôľu či zjavnú

neodôvodnenosť, keďže žiadna iná konštrukcia dôvodov odkladu vykonateľnosti

neprichádzala do úvahy.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené na rozdiel od sťažovateľa nedospel k záveru,

že by najvyšší súd napadnutým uznesením mohol materiálne porušiť sťažovateľom

označené práva, i keď na strane druhej treba prisvedčiť názoru, že by bolo nepochybne

účelné, aby v odôvodnení (napadnutého) uznesenia boli uvedené aspoň stručné dôvody. Ani

napriek uvedenému však ústavný súd nepovažuje sťažovateľom vytýkané nedostatky

v postupe najvyššieho súdu v okolnostiach posudzovanej veci za také, ktoré by dosahovali

ústavnoprávnu relevanciu, a to najmä vzhľadom na predvídateľnosť (stabilitu) materiálnych

dôvodov odloženia vykonateľnosti podľa , ako aj na dočasnosť a predbežnosť

napadnutého uznesenia.

Aj keď odloženie vykonateľnosti v rámci dovolania predstavuje vážne narušenie

vlastností právoplatného rozhodnutia súdu, ktorými sú nezmeniteľnosť, záväznosť a nimi

založené právne istoty, zároveň platí, že (i) ide o rozhodnutie dočasné a predbežné

a (ii) odloženie vykonateľnosti bude dôvodné v tých prípadoch, keď priebeh dovolacieho

konania vedie k záveru, že v ňom dovolateľ bude mať úspech, a odložením vykonateľnosti

sa predíde komplikáciám pri následnej reparácii už vykonanej exekúcie (m. m. R 90/2000).

Ústavný súd, sumarizujúc dosiaľ uvedené, konštatuje, že v danej etape dovolacieho

konania možno síce postup najvyššieho súdu, resp. koncipovanie napadnutého uznesenia

hodnotiť ako také, ktoré je na hranici ústavnej akceptovateľnosti, avšak napriek tomu ho

nemožno označiť za svojvoľné ani zjavne vybočujúce zo zásad ústavnosti traktovaných

v judikatúre ústavného súdu.

Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu totiž

výslovne umožňuje, teda nie je v rozpore s procesnoprávnymi predpismi, a preto použitý

spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať odopretie prístupu k súdnej ochrane

v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.

z 20. mája 2013 podľa názoru ústavného súdu obsahuje v danej veci

v zásade akceptovateľné závery, pričom nejde o arbitrárne rozhodnutie nezlučiteľné

s aplikovanými ustanoveniami . Pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti prihliadol ústavný súd v neposlednom rade aj na skutočnosť, že k rovnakým

záverom dospel už aj v porovnateľných veciach vedených pod sp. zn.

a sp. zn. . (K požiadavkám na odôvodnenie nemeritórnych rozhodnutí

všeobecných súdov pozri aj uznesenie ústavného súdu sp. zn. PLz. z 13. februára

2013.)

Vzhľadom na to nemožno napadnuté uznesenie z ústavného hľadiska označiť

za neospravedlniteľné a neudržateľné, t. j také, ktoré by mohlo mať za následok vyslovenie

porušenia základného práva alebo slobody (podobne aj ).

Z uvedených skutočností možno vyvodiť, že medzi namietaným uznesením

najvyššieho súdu a možnosťou porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru nie je taký vzťah, ktorý by odôvodňoval prijatie

sťažnosti na ďalšie konanie pri jej predbežnom prerokovaní. Ústavný súd preto sťažnosť

sťažovateľa odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá, ústavný súd sa už jeho

ďalšími návrhmi nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júla 2013