Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)I. ÚS 369/2012
PDF · 161.72 KB
No categories available
I. ÚS 369/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. augusta 2012
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti C., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. M.
Č., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obdo 16/2012 z 30. mája 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti C., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júna
2012 doručená sťažnosť spoločnosti C., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj
„sťažovateľ“), v ktorej namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 2 Obdo 16/2012 z 30. mája 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).
2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že
«Sťažovateľ sa v pozícii právneho nástupcu navrhovateľa žaloby podanej dňa 05. 11.
2003 na Okresný súd Bratislava I domáhal voči odporcovi – C., B. (ďalej len „Odporca“)
zaplatenia istiny vo výške 895.571,93 EUR (26.980.000,- Sk) s úrokom z omeškania vo
výške 14 % ročne od 29. 11. 2001 do zaplatenia z titulu náhrady škody.
Okresný súd Bratislava I vyhovel sťažovateľovi v plnom rozsahu a rozsudkom zo dňa
27. 06. 2011 vedeným pod spisovou značkou 26 Cb/20l/2003-439 rozhodol, že odporca je
povinný zaplatiť sťažovateľovi 895.571,93 EUR spolu s úrokom z omeškania vo výške
14 %... trovy konania vo výške 85.070,78 EUR... Proti tomuto rozsudku podal Odporca
v zákonnej lehote odvolanie.
Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 14. 12. 2011 vedeným pod spisovou
značkou 3 Cob/414/2011-485 potvrdil rozsudok Okresného súdu... spis. zn.
26 Cb/201/2003-439 zo dňa 27. 6. 2011, pričom zaviazal Odporcu zaplatiť k rukám
právneho zástupcu Sťažovateľa náhradu trov odvolacieho konania vo výške 3.336,82 EUR...
Nakoľko Odporca v stanovenej lehote nesplnil dobrovoľne povinnosť, ktoré mu
ukladajú právoplatné a vykonateľné rozhodnutia, podal dňa 07. 03. 2012 Sťažovateľ návrh
na vykonanie exekúcie vedený na Exekútorskom úrade v B. pod spisovou značkou Ex
1191/12...
Dovolaním podaným dňa 14. 03. 2012 sa Odporca domáhal zrušenia rozsudku
Krajského súdu... zo dňa 14. 12. 2011... z dôvodu, že rozsudok Okresného súdu... zo dňa
27. 06. 2011 ako aj napadnutý rozsudok nespĺňajú zákonné náležitosti odôvodnenia,
nakoľko v nich absentujú všetky skutočnosti, ktoré mal súd za preukázané.
Odporca vo svojom dovolaní zároveň navrhol, aby dovolací súd v zmysle § 243 OSP
pred meritórnym rozhodnutím o dovolaní odložil vykonateľnosť napadnutého rozsudku,
pričom dôvody na odklad vykonateľnosti napadnutého rozsudku uvedie v samostatnom
podaní, ktoré doručí na dovolací súd. Po doručení samostatného návrhu Odporcom vydal
Najvyšší súd SR uznesenie zo dňa 30. 05. 2012 vedené pod spis. zn. 2 Obdo 16/2012.»,
ktorým odložil „vykonateľnosť rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 14. decembra
2011 č. k. 3 Cob 414/2011-485 až do rozhodnutia o dovolaní sťažovateľa“.
3. Namietané porušenie označených práv (body 1 a 4) malo byť podľa názoru
sťažovateľky spôsobené stručnosťou odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu z 30. mája
2012; «najvyšší súd... svoje rozhodnutie odôvodnil de facto len jedinou vetou, a to „...
podľa dovolacieho súdu sú... dané dôvody pre vyhovenie tomuto návrhu žalovaného...“».
Podľa názoru sťažovateľky v predmetnom uznesení „absentovalo akékoľvek odôvodnenie
skutočností, v zmysle ktorých mal Najvyšší súd Slovenskej republiky za to. že sú dané
dôvody pre odložené vykonateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, na základe čoho ho
považujeme za zjavne neodôvodnené (v rozpore s § 169 ods. 1 a 2 OSP). arbitrárne, a tak z
ústavného hľadiska neospravedlniteľné“.
4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„Základné právo Sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... uznesením Najvyššieho súdu...
sp. zn. 2 Obdo/16/2012 zo dňa 30. mája 2012 porušené bolo.
Uznesenie Najvyššieho súdu... sp. zn. 2 Obdo/16/2012 zo dňa 30. mája 2012 sa
zrušuje.
Najvyšší súd... je povinný uhradiť Sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia...“
II.
5. Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd každý návrh
na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých prerokovanie nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa
namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto
považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po
jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, III. ÚS 168/05,
7. Sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
2 Obdo 16/2012 z 30. mája 2012 z dôvodu, že „je v časti odôvodnenie stručné“ (pozri
bod 3).
8. Napadnutým rozhodnutím najvyšší súd na návrh dovolateľa odložil vykonateľnosť
rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo 14. decembra 2011, čo odôvodnil tým, že „podľa
dovolacieho súdu sú v prejednávanej veci dané dôvody pre vyhovenie tomuto návrhu
žalovaného...“, pričom poukázal na ustanovenie § 243 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), podľa ktorého
pred rozhodnutím o dovolaní môže súd... odložiť vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia.
Ústavný súd poznamenáva, že zákon (Občiansky súdny poriadok) podmienky, za ktorých
môže dovolací súd odložiť vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu,
bližšie nešpecifikuje. Takéto rozhodnutie je ponechané na úvahu dovolacieho súdu.
9. Ústavný súd po preskúmaní sťažnosťou napadnutého rozhodnutia najvyššieho
súdu konštatuje, že nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup
tohto súdu nemajúci oporu v zákone. Obsah napadnutého procesného rozhodnutia ako
dočasného a predbežného riešenia predmetu veci (núteného výkonu rozhodnutia)
nevylučuje pri namietanom porušení základného práva na súdnu ochranu právo
sťažovateľky na meritórnu ochranu konečným rozhodnutím vo veci samej (princíp
subsidiarity).
10. Ústavný súd poznamenáva, že dôvody odkladu vykonateľnosti podľa § 243 OSP
(zákonom bližšie nevymedzené) môžu materiálne spočívať iba na dvoch predpokladoch
(a tak ich prijala aj právna teória a prax), a to na úvahe súdu o možnom úspechu dovolania
a v zabránení (neuskutočnení) výkonu exekúcie počas dovolacieho konania, pričom obe
podmienky musia byť splnené súčasne. Pri tejto konštrukcii podporenej a ustálenej súdnou
praxou a právnou teóriou nie je možné materiálne dohľadať v napadnutom rozhodnutí
svojvôľu či zjavnú neodôvodnenosť, keďže žiadna iná konštrukcia dôvodov odkladu
vykonateľnosti neprichádzala do úvahy.
11. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd materiálne neporušil sťažovateľkou
označené práva napadnutým rozhodnutím, i keď na strane druhej by bolo nepochybne
účelné, aby už uvedené dôvody boli uvedené v odôvodnení (napadnutého) rozhodnutia. Inak
povedané, v okolnostiach posudzovanej veci nejde o prípad majúci ústavnoprávny význam,
a to vzhľadom na predvídateľnosť/neprekvapivosť/stabilitu materiálnych dôvodov
odloženia vykonateľnosti podľa § 243 OSP, ako aj na dočasnosť a predbežnosť
napadnutého rozhodnutia.
12. Aj keď odloženie vykonateľnosti v rámci dovolania predstavuje vážne narušenie
vlastností právoplatného rozhodnutia súdu, ktorými sú nezmeniteľnosť, záväznosť a nimi
založené právne istoty, zároveň platí, že (i) ide o rozhodnutie dočasné a predbežné a (ii)
odloženie vykonateľnosti bude dôvodné v tých prípadoch, kedy priebeh dovolacieho
konania vedie k záveru, že v ňom dovolateľ bude mať úspech a odložením vykonateľnosti
sa predíde následnej reparácii už vykonanej exekúcii (m. m. R 90/200). „Smysl toho, proč
byla (všeobecná úprava o odklade vykonateľnosti, pozn.) zavedena, spočíva v tom, aby
pokračujúcim plněním rozhodnutí (ať dobrovolným nebo exekučním) se zbytečně
nezvyšovala částka, kterou bude popř. třeba vracet v případech, kdy opravný prostředek je
zřejmě důvodný.“ (Prof. JUDr. Alena Winterová a kolektív: Civilní právo procesní. Praha:
Linde, a. s., 1999, s. 300). „Rozhodnutí o odkladu vykonatelnosti (pri rovnakom znení § 243
OSP v Českej republike, pozn.) je výsledkem uvážení soudu. Z toho plyne, že dovolací soud
rozhoduje jen tehdy, má-li za to, že je na míste odložit vykonatelnost rozhodnutí... Zákon
nestanoví výslovně podmínky, za kterých může být odložená vykonatelnost rozhodnutí
odvolacího sousdu. Odklad vykonatelnosti sleduje cíl zabránit provedení exekuce tam, kde
by mohl být zmařen účinek rozhodnutí o opravném prostředku. Odklad vykonatelnosti
rozhodnutí je proto na místě všude tam, kde dosavadní výsledky řízení osvědčují
předpoklad úspěšnosti dovoláni.“ (Bureš, Drápal, Mazanec: Občanský soudní řád.
Komentář. 2. vydání, Praha: C. H. Beck 1996, s. 644).
13. Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného (body 6, 8 až 12) konštatuje, že v danej
etape dovolacieho konania nepostupoval najvyšší súd v rozpore s procesnoprávnymi
predpismi. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok
výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať
odopretie prístupu k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku.
Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obdo 16/2012 z 30. mája 2012 obsahuje podľa
názoru ústavného súdu v danej veci v zásade nie nedostatočné skutkové a právne závery
a nejde o arbitrárne rozhodnutie nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami Občianskeho
súdneho poriadku.
14. Z uvedených skutočností vyplýva, že medzi namietaným uznesením najvyššieho
súdu a možnosťou porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je taký vzťah, ktorý by odôvodňoval prijatie
sťažnosti na ďalšie konanie po jej predbežnom prerokovaní. Ústavný súd preto sťažnosť
sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
15. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný
súd sa už jej ďalšími návrhmi nezaoberal.
16. Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde k uzneseniu pripája odlišné stanovisko
sudca Milan Ľalík.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. augusta 2012