Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 13 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (28)bac/391410.16540f.pdf
PDF · 110.12 KB
No categories available
3Cdo/8/2014
Najvyšší súd 3 Cdo 8/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne P., s.r.o., so sídlom v B.,
IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou F., s.r.o., so sídlom v B., proti žalovanej
Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so
sídlom v Bratislave, Župné nám. č. 13, o náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy,
vedenej na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. 6 C 217/2012, o dovolaní žalobkyne proti
uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 27. augusta 2013 sp. zn. 8 Co 28/2013, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Žalovanej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Žalobkyňa podala 27. septembra 2012 na Okresnom súde Pezinok žalobu, ktorou
sa voči žalovanej domáhala náhrady majetkovej a nemajetkovej ujmy v zmysle zákona
č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“). V žalobe medziiným uviedla, že
predmetnú ujmu jej spôsobil nesprávnym úradným postupom Okresný súd Pezinok, preto
jeho sudcovia nemôžu danú vec prejednať a rozhodnúť. Vzhľadom na to žiadala, aby Krajský
súd v Bratislave rozhodol o prikázaní tejto veci inému súdu toho istého stupňa (§ 12
ods. 1 O.s.p.).
Okresný súd Pezinok považoval žalobu v uvedenej časti za námietku zaujatosti sudcov
a uznesením z 5. októbra 2012 č.k. 6 C 217/2012-8 uložil žalobkyni povinnosť zaplatiť súdny
poplatok vo výške 66 € za námietku zaujatosti podľa položky č. 17a Sadzobníka súdnych
poplatkov (ďalej len „Sadzobník“), prílohy zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch
a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len „zákon č. 71/1992 Zb.“). Toto uznesenie
napadla žalobkyňa odvolaním s tým, že nepodala námietku zaujatosti, ale návrh na prikázanie
veci inému súdu (§ 12 ods. 1 O.s.p.). Navyše, i keby predsa len išlo o námietku zaujatosti
(čo poprela), nezaťažovala by ju povinnosť zaplatiť súdny poplatok, lebo predmetné konanie
je vecne oslobodené od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 1 písm. k/ zákona č. 71/1992 Zb.
Krajský súd v Bratislave uznesením z 27. augusta 2013 sp. zn. 8 Co 28/2013
odvolaním napadnuté uznesenie potvrdil. V odôvodnení sa stotožnil s názorom súdu prvého
stupňa, že z hľadiska obsahového išlo v podanej žalobe aj o námietku zaujatosti vznesenú
proti sudcom Okresného súdu Pezinok; za správny označil tiež následný postup súdu prvého
stupňa pri vyrubení súdneho poplatku za námietku zaujatosti. Dodal, že sa stotožnil s názorom
Ústavného súdu Slovenskej republiky vyjadreným v uznesení z 30. marca 2011 sp. zn.
II. ÚS 124/2011, podľa ktorého vecné oslobodenie občianskeho súdneho konania od súdneho
poplatku podľa § 4 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. sa nevzťahuje aj na súdny poplatok
za vznesenie námietky zaujatosti podľa položky č. 17a Sadzobníka.
Uvedené uznesenie odvolacieho súdu napadla žalobkyňa dovolaním, v ktorom žiadala
zrušiť rozhodnutia súdov oboch nižších stupňov a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie, lebo v danom prípade:
1. súdy rozhodovali napriek tomu, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci bol
podľa zákona potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.). Túto procesnú vadu vyvodzovala
žalobkyňa z toho, že nepodala námietku zaujatosti (žiadna obsahová súčasť žaloby
nebola týmto procesným úkonom a ani nemala náležitosti námietky zaujatosti
stanovené v § 15a ods. 3 O.s.p.); žiadala však vec prikázať inému súdu toho istého
stupňa, lebo všetci sudcovia Okresného súdu Pezinok sú vylúčení z jej prejednávania
a rozhodovania (§ 12 ods. 1 O.s.p.). Neexistujúcu či „neplatnú námietku zaujatosti“
nebolo možné spoplatniť a bez vykonania poplatkového úkonu nemôže existovať ani
jej poplatková povinnosť,
2. rozhodoval vylúčený sudca, resp. súd nebol správne obsadený (§ 237 písm. g/ O.s.p.)
– súdny poplatok jej vyrubila sudkyňa Okresného súdu Pezinok, nezákonným
postupom ktorého jej bola spôsobená majetková a nemajetková ujma, náhrady ktorej
sa domáha v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.,
3. žalobkyni bola postupom súdu odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237
písm. f/ O.s.p.) tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu je nielen „absolútne
prekvapivé“, ale aj nepreskúmateľné.
Žalovaná sa k dovolaniu písomne nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a
ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podala včas žalobkyňa zastúpená v súlade s § 241
ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.)
skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon
pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti
uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie
prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. Dovolateľkou napadnuté uznesenie ale
nevykazuje znaky niektorého z nich, preto jej dovolanie podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.
prípustné nie je.
Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. Žalobkyňa procesné
vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až d/ O.s.p. netvrdila a ich existencia nevyšla
v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
1. Žalobkyňa namieta, že súdy konali napriek tomu, že sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.).
K rovnakej námietke žalobkyne sa už najvyšší súd vyjadril vo viacerých iných
skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých tá istá žalobkyňa proti tej istej
žalovanej vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza najvyšší súd
rozhodnutia z 11. marca 2013 sp. zn. 3 Cdo 90/2013, ďalej zo 14. marca 2013 sp. zn.
3 Cdo 31/2013, ako aj zo 4. apríla 2013 sp. zn. 3 Cdo 136/2013, z 28. októbra 2013 sp. zn.
3 Cdo 311/2013, sp. zn. 3 Cdo 317/2013, sp. zn. 3 Cdo 318/2013 a 3 Cdo 364/2013,
zo 4. novembra 2013 sp. zn. 3 Cdo 296/2013 a sp. zn. 3 Cdo 318/2013, z 25. novembra 2013
sp. zn. 3 Cdo 373/2013, v ktorých už bolo konštatované, že
a) o prípad neexistencie návrhu na začatie konania ide len vtedy, ak chýba návrh ako
procesný úkon účastníka, ktorým sa začína konanie (viď rozhodnutia najvyššieho súdu
z 23. júna 2005 sp. zn. 3 Cdo 56/2005 a z 19. októbra 2006 sp. zn. 3 Cdo 186/2006),
keďže ale žalobkyňa podala žalobu (ktorou začalo konanie), je neopodstatnená jej
námietka o existencii vady v zmysle § 237 písm. e/ O.s.p.,
b) v občianskom súdnom konaní, ktoré začalo podaním žaloby (§ 79 veta prvá O.s.p.),
súd spravidla rozhoduje o viacerých parciálnych otázkach významných pre konanie,
nerozhoduje o nich ale v nejakom samostatnom konaní, ktoré by začínalo osobitným
návrhom, preto aj vtedy, keď súd rozhoduje o námietke zaujatosti vznesenej
účastníkom (pokiaľ bola podaná) alebo o povinnosti účastníka zaplatiť súdny
poplatok, rozhoduje ako súd v konaní, ktoré začalo podaním žaloby.
Najvyšší súd sa s vyššie uvedenými závermi stotožňuje aj v danom prípade
a konštatuje, že v preskúmavanej veci nedošlo k vade konania v zmysle § 237 písm. e/ O.s.p.
2. Žalobkyňa namieta, že pri vyrubovaní súdneho poplatku podľa položky č. 17a
Sadzobníka, rozhodoval vylúčený sudca, resp. pri tomto rozhodovaní nebol súd správne
obsadený (§ 237 písm. g/ O.s.p.).
Aj k tejto námietke žalobkyne sa už najvyšší súd vyjadril vo vyššie označených
rozhodnutiach (z 11. marca 2013 sp. zn. 3 Cdo 90/2013, 14. marca 2013 sp. zn.
3 Cdo 31/2013, 4. apríla 2013 sp. zn. 3 Cdo 136/2013, 28. októbra 2013 sp. zn. 311/2013,
sp. zn. 3 Cdo 317/2013, sp. zn. 3 Cdo 318/2013 a 3 Cdo 364/2013, 4. novembra 2013 sp. zn.
3 Cdo 296/2013 a sp. zn. 3 Cdo 318/2013, 25. novembra 2013 sp. zn. 3 Cdo 373/2013),
v ktorých dospel k záveru, že tak, ako dôvodom na vylúčenie sudcu (§ 14 ods. 1 O.s.p.) nie
je sama skutočnosť, že má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej žalovaným je súd, na ktorom
tento sudca vykonáva súdnictvo (viď uznesenie najvyššieho súdu z 31. mája 2010 sp. zn.
3 Nc 14/2010), nie je týmto dôvodom ani to, že sudca vykonáva súdnictvo na súde, ktorý
údajne (podľa tvrdenia žalobkyne) svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci
založil zodpovednosť žalovanej za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona
č. 514/2003 Z.z. Na tomto závere zotrváva dovolací súd aj v preskúmavanej veci. Uzatvára,
že neopodstatnená je aj námietka žalobkyne o vade konania v zmysle § 237 písm. g/ O.s.p.
3. Žalobkyňa namieta, že v danom prípade jej bola odňatá možnosť pred súdom konať
v dôsledku toho, že rozhodnutie odvolacieho súdu je „prekvapivé“ a nepreskúmateľné.
K rovnakej námietke žalobkyne sa už najvyšší súd vyjadril vo viacerých iných
skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých tá istá žalobkyňa proti tej istej
žalovanej vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza najvyšší súd
rozhodnutia z 28. októbra 2013 sp. zn. 3 Cdo 311/2013, sp. zn. 3 Cdo 317/2013, sp. zn.
3 Cdo 318/2013 a 3 Cdo 364/2013, zo 4. novembra 2013 sp. zn. 3 Cdo 296/2013 a sp. zn.
3 Cdo 318/2013, z 25. novembra 2013 sp. zn. 3 Cdo 373/2013, v ktorých už bolo
konštatované, že:
a) pod „prekvapivým rozhodnutím“ sa rozumie rozhodnutie, ktorým odvolací súd
(na rozdiel od súdu prvého stupňa) za rozhodujúcu považoval skutočnosť, ktorú nikto
netvrdil alebo nepopieral, resp. ktorá nebola predmetom posudzovania súdom prvého
stupňa. Prekvapivým je rozhodnutie odvolacieho súdu „nečakane“ založené na iných
právnych záveroch než rozhodnutie súdu prvého stupňa, resp. rozhodnutie z pohľadu
výsledkov konania na súde prvého stupňa „nečakane“ založené nepredvídateľne
na iných („nových“) dôvodoch, než na ktorých založil svoje rozhodnutie súd prvého
stupňa, pričom účastník konania v danej procesnej situácii nemal možnosť namietať
správnosť „nového“ právneho názoru zaujatého až v odvolacom konaní. V danom
prípade ale rozhodnutie odvolacieho súdu vo vzťahu k rozhodnutiu súdu prvého
stupňa nevyznieva ani prekvapujúco, ani nečakane – súdy oboch stupňov založili
svoje rozhodnutia na rovnakých skutkových a právnych záveroch. Žalobkyňa musela
vzhľadom na priebeh a výsledky prvostupňového konania očakávať (predvídať), že
odvolací súd bude v odvolacom konaní posudzovať a skúmať to, čo napokon odvolací
súd aj skutočne posúdil a preskúmal,
b) nepreskúmateľnosť rozhodnutia nie je vadou konania v zmysle § 237; ide len
o tzv. inú procesnú vadu v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., ktorá prípustnosť
dovolania nezakladá (viď R 111/1998 a tiež III. ÚS 551/2012).
4. Z obsahu dovolania vyplýva názor žalobkyne, že vecné oslobodenie tohto konania
(§ 4 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb.) sa vzťahuje aj na námietku zaujatosti (v súvislosti
s tým žalobkyňa poukázala na uznesenie najvyššieho súdu z 9. októbra 2011 sp. zn.
5 MCdo 20/2010). Skutočnosť, že v danej veci nebola podaná námietka zaujatosti, potvrdzuje
podľa jej názoru aj uznesenie najvyššieho súdu z 21. novembra 2012 sp. zn. 3 Sžo 58/2012,
ktoré bolo vydané v inej veci.
Najvyšší súd k tejto argumentácii žalobkyne uvádza, že otázka správnosti aplikácie
ustanovení zákona č. 71/1992 Zb. o oslobodení od súdneho poplatku je otázkou súvisiacou
s právnym posúdením veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových
zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu.
Samo (prípadné) nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá (viď tiež
R 54/2012). Nejde totiž o vadu konania uvedenú v § 237 O.s.p., ani znak (atribút, stránku)
rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 239 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania.
5. Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p.
a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p., najvyšší súd odmietol procesne
neprípustné dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1
písm. c/ O.s.p. bez toho, aby sa zaoberal ďalšími okolnosťami, z ktorých žalobkyňa
vyvodzuje opodstatnenosť svojich dovolacích námietok.
V dovolacom konaní úspešnej žalovanej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti žalobkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd nepriznal žalovanej náhradu trov dovolacieho
konania, lebo nepodala návrh na jej priznanie (§ 151 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 20. januára 2014
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková