Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 48 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (72)cb7/390008.66056a.pdf
PDF · 107.24 KB
No categories available
3Cdo/311/2013
Najvyšší súd 3 Cdo 311/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne P., s.r.o., so sídlom v B.,
IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou F., s.r.o., so sídlom v B., IČO: X., proti
žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, so sídlom v Bratislave, Župné nám. č. 13, o náhradu majetkovej a nemajetkovej
ujmy, vedenej na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 42 C 165/2012, o dovolaní
žalobkyne proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 25. apríla 2012 sp. zn.
6 Co 177/2013, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Žalovanej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Žalobkyňa podala 27. septembra 2012 na Okresnom súde Bratislava V žalobu, ktorou
sa voči žalovanej domáhala náhrady majetkovej a nemajetkovej ujmy v zmysle zákona
č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“). V žalobe medziiným uviedla, že
predmetnú ujmu jej spôsobil nesprávnym úradným postupom Okresný súd Bratislava V, preto
jeho sudcovia nemôžu danú vec prejednať a rozhodnúť. Vzhľadom na to žiadala, aby Krajský
súd v Bratislave rozhodol o prikázaní tejto veci inému súdu toho istého stupňa (§ 12
ods. 1 O.s.p.).
Okresný súd Bratislava V považoval žalobu v uvedenej časti za námietku zaujatosti
sudcov a uznesením z 5. októbra 2012 č.k. 42 C 165/2012-7 uložil žalobkyni povinnosť
zaplatiť súdny poplatok vo výške 66 € za námietku zaujatosti podľa položky č. 17a
Sadzobníka súdnych poplatkov (ďalej len „Sadzobník“), ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992
Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len „zákon č. 71/1992
Zb.“). Toto uznesenie napadla žalobkyňa odvolaním argumentujúc tým, že v danom prípade
nepodala námietku zaujatosti, ale návrh na prikázanie veci inému súdu toho istého stupňa
(§ 12 ods. 1 O.s.p.). Navyše, i keby predsa len išlo o námietku zaujatosti (čo žalobkyňa
poprela), nezaťažovala by ju povinnosť zaplatiť súdny poplatok, lebo konanie je v danom
prípade vecne oslobodené od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 1 písm. k/ zákona
č. 71/1992 Zb.
Krajský súd v Bratislave uznesením z 25. apríla 2013 sp. zn. 6 Co 177/2013
odvolaním napadnuté uznesenie potvrdil. V odôvodnení sa stotožnil s názorom súdu prvého
stupňa, že z hľadiska obsahového išlo v podanej žalobe aj o námietku zaujatosti vznesenú
proti sudkyni Okresného súdu Bratislava V; za správny označil tiež následný postup súdu
prvého stupňa pri vyrubení súdneho poplatku za námietku zaujatosti. Dodal, že sa stotožnil
s názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky vyjadreným v uznesení z 30. marca 2011
sp. zn. II. ÚS 124/2011, podľa ktorého vecné oslobodenie občianskeho súdneho konania
od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. sa nevzťahuje aj na súdny
poplatok za vznesenie námietky zaujatosti podľa položky č. 17a Sadzobníka.
Uvedené uznesenie odvolacieho súdu napadla žalobkyňa dovolaním, v ktorom žiadala
zrušiť rozhodnutia súdov oboch nižších stupňov a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie, lebo v danom prípade:
1. súdy rozhodovali napriek tomu, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci bol
podľa zákona potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.). Túto procesnú vadu vyvodzovala
žalobkyňa z toho, že nepodala námietku zaujatosti (žiadna obsahová súčasť žaloby
nebola týmto procesným úkonom a ani nemala náležitosti námietky zaujatosti
stanovené v § 15a ods. 3 O.s.p.); žiadala však vec prikázať inému súdu toho istého
stupňa, lebo všetci sudcovia Okresného súdu Pezinok sú vylúčení z jej prejednávania
a rozhodovania (§ 12 ods. 1 O.s.p.). Neexistujúcu či „neplatnú námietku zaujatosti“
nebolo možné spoplatniť a bez vykonania poplatkového úkonu nemôže existovať ani
jej poplatková povinnosť,
2. rozhodoval vylúčený sudca (§ 237 písm. g/ O.s.p.). K názoru, že došlo k tejto
procesnej vade, dospela žalobkyňa na základe toho, že súdny poplatok jej vyrubila
sudkyňa Okresného súdu Bratislava V, nezákonným postupom ktorého jej bola
spôsobená majetková a nemajetková ujma, náhrady ktorej sa domáha v zmysle zákona
č. 514/2003 Z.z.,
3. žalobkyni bola postupom odňatá možnosť pred súdom konať (§237 písm. f/ O.s.p.)
tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu je nielen „absolútne prekvapivé“, ale
aj nepreskúmateľné,
4. vecné oslobodenie tohto konania (§ 4 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb.) sa vzťahuje
aj na námietku zaujatosti (v súvislosti s tým žalobkyňa poukázala na uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 9. októbra 2011 sp. zn. 5 MCdo 20/2010).
Skutočnosť, že v danej veci nebola podaná námietka zaujatosti, potvrdzuje
aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. novembra 2012 sp. zn.
3 Sžo 58/2012, ktoré bolo vydané v inej veci.
Žalovaná sa k dovolaniu písomne nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas žalobkyňa zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez
nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či tento opravný
prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti
uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie
prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. Dovolateľkou napadnuté uznesenie ale
nevykazuje znaky niektorého z nich, preto jej dovolanie podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.
prípustné nie je.
Prípustnosť dovolania žalobkyne by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Žalobkyňa procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až d/ a f/ O.s.p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
1. Žalobkyňa tvrdí, že v danom prípade súdy konali napriek tomu, že sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.).
K rovnakej námietke žalobkyne sa už najvyšší súd vyjadril vo viacerých iných
skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých tá istá žalobkyňa proti tej istej
žalovanej vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza najvyšší súd
rozhodnutia z 11. marca 2013 sp. zn. 3 Cdo 90/2013, ďalej zo 14. marca 2013 sp. zn.
3 Cdo 31/2013, ako aj zo 4. apríla 2013 sp. zn. 3 Cdo 136/2013, v ktorých už bolo
konštatované, že:
a) o prípad neexistencie návrhu na začatie konania ide ale len vtedy, ak chýba návrh
ako procesný úkon účastníka, ktorým sa začína konanie (porovnaj tiež rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2005 sp. zn. 3 Cdo 56/2005
a z 19. októbra 2006 sp. zn. 3 Cdo 186/2006), keďže ale žalobkyňa podala žalobu
(ktorou začalo konanie), je neopodstatnená je námietka o existencii vady v zmysle
b) v občianskom súdnom sporovom konaní, ktoré začalo podaním žaloby (§ 79 veta
prvá O.s.p.), súd spravidla rozhoduje o viacerých parciálnych otázkach významných
pre konania, nerozhoduje o nich ale v nejakom samostatnom konaní, ktoré
by začínalo osobitným návrhom, preto aj vtedy, keď súd rozhoduje o námietke
zaujatosti vznesenej účastníkom (pokiaľ bola podaná) alebo o povinnosti účastníka
zaplatiť súdny poplatok, rozhoduje ako súd v konaní, ktoré začalo podaním žaloby.
Najvyšší súd sa s vyššie uvedenými závermi stotožňuje aj v danom prípade a konštatuje,
že v preskúmavanej veci nedošlo k vade konania v zmysle § 237 písm. e/ O.s.p.
2. Žalobkyňa namieta, že pri vyrubovaní súdneho poplatku podľa položky č. 17a
Sadzobníka, rozhodoval vylúčený sudca (§ 237 písm. g/ O.s.p.).
Aj k tejto námietke žalobkyne sa už najvyšší súd vyjadril vo vyššie označených
rozhodnutiach (z 11. marca 2013 sp. zn. 3 Cdo 90/2013, 14. marca 2013 sp. zn.
3 Cdo 31/2013 a 4. apríla 2013 sp. zn. 3 Cdo 136/2013), v ktorých dospel k záveru, že tak,
ako dôvodom na vylúčenie sudcu (§ 14 ods. 1 O.s.p.) nie je sama skutočnosť, že má prejednať
a rozhodnúť vec, v ktorej žalovaným je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď
uznesenie najvyššieho súdu z 31. mája 2010 sp. zn. 3 Nc 14/2010), nie je týmto dôvodom ani
to, že sudca vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne (podľa tvrdenia žalobkyne) svojím
nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť žalovanej
za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. Na tomto závere
zotrváva dovolací súd aj v preskúmavanej veci. Uzatvára, že neopodstatnená je aj námietka
žalobkyne o vade konania v zmysle § 237 písm. g/ O.s.p.
3. V rozhodovacej praxi najvyššieho súdu sa pod „prekvapivým rozhodnutím“
rozumie rozhodnutie, ktorým odvolací súd (na rozdiel od súdu prvého stupňa) za rozhodujúcu
považoval skutočnosť, ktorú nikto netvrdil alebo nepopieral, resp. ktorá nebola predmetom
posudzovania súdom prvého stupňa. Prekvapivým je rozhodnutie odvolacieho súdu
„nečakane“ založené na iných právnych záveroch než rozhodnutie súdu prvého stupňa
(viď tiež uznesenie najvyššieho súdu zo 17. septembra 2009 sp. zn. 3 Cdo 102/2008),
resp. rozhodnutie z pohľadu výsledkov konania na súde prvého stupňa „nečakane“ založené
nepredvídateľne na iných („nových“) dôvodoch, než na ktorých založil svoje rozhodnutie súd
prvého stupňa, pričom účastník konania v danej procesnej situácii nemal možnosť namietať
správnosť „nového“ právneho názoru zaujatého až v odvolacom konaní (viď uznesenie
najvyššie zo 14. júla 211 sp. zn. 5 Cdo 46/2011). V danom prípade ale rozhodnutie
odvolacieho súdu vo vzťahu k rozhodnutiu súdu prvého stupňa nevyznieva ani prekvapujúco,
ani nečakane – súdy oboch stupňov založili svoje rozhodnutia na rovnakých skutkových
a právnych záveroch. Žalobkyňa musela vzhľadom na priebeh a výsledky prvostupňového
konania očakávať (predvídať), že odvolací súd bude v odvolacom konaní posudzovať
a skúmať to, čo napokon odvolací súd aj skutočne posúdil a preskúmal.
Pokiaľ žalobkyňa namietala, že k odňatiu jej možnosti pred súdom konať došlo tým,
že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu je (podľa jej názoru) nepreskúmateľné, dovolací
súd – bez toho, aby sa vôbec zaoberal otázkou, či je táto námietka žalobkyne opodstatnená –
uvádza, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia nie je judikatúrou najvyššieho súdu považovaná
za procesnú vadu konania v zmysle § 237, ale len za tzv. inú procesnú vadu v zmysle § 241
ods. 2 písm. b/ O.s.p., ktorá prípustnosť dovolania nezakladá (viď R 111/1998). K tomu
istému záveru dospel aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení z 30. januára 2013
sp. zn. III. ÚS 551/2012, v ktorom uviedol, že „sa väčšinovým názorom svojich senátov
priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho
odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., ale len tzv. inú
vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“
4. Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p.
a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p., najvyšší súd odmietol procesne
neprípustné dovolanie žalobkyne podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1
písm. c/ O.s.p. bez toho, aby sa zaoberal ďalšími okolnosťami, z ktorých žalobkyňa
vyvodzuje opodstatnenosť svojich dovolacích námietok.
V dovolacom konaní úspešnej žalovanej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti žalobkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd nepriznal žalovanej náhradu trov dovolacieho
konania, lebo nepodala návrh na jej priznanie (§ 151 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. októbra 2013
JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková