Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
163/391261.d555eb.pdf
PDF · 137.99 KB
No categories available
3ECdo/215/2013
Najvyšší súd 3 ECdo 215/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., s.r.o., so sídlom
v B., IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou F., s.r.o., so sídlom v B., IČO: X., proti
povinnému P. K., bývajúcemu v B., zastúpenému opatrovníčkou JUDr. D. D., vyššou súdnou
úradníčkou Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom, o vymoženie 1 646,27 €
s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Bánovce nad Bebravou pod sp. zn.
5 Er 488/2011, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne
zo 6. augusta 2012 sp. zn. 2 CoE 142/2012, takto
rozhodol:
Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.
Dovolanie o d m i e t a .
Povinnému nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Oprávnená podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie
sumy 1 646,27 € s príslušenstvom (špecifikovaným v návrhu), pričom právo na vymáhanú
sumu preukazovala rozhodcovským rozsudkom zo 6. apríla 2011 sp. zn. X. S. Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného pri R., a.s. Súdny exekútor následne v zmysle § 44 zákona
č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene
a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) požiadal Okresný súd Bánovce
nad Bebravou o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.
Okresný súd Bánovce nad Bebravou uznesením z 5. marca 2012 č.k. 5 Er 488/2011-26
zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Poukázal
na to, že na základe úverovej zmluvy z 25. júna 2010 oprávnená poskytla povinnému úver
(ďalej aj „úverová zmluva“). Súd prvého stupňa po preskúmaní rozhodcovského rozsudku,
úverovej zmluvy a úverových zmluvných podmienok dospel k záveru, že žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie treba zamietnuť, lebo sa prieči zákonu. Vychádzal z toho, že
úverová zmluva je spotrebiteľskou zmluvou (§ 52 Občianskeho zákonníka) a na vec treba
preto aplikovať tak špeciálnu právnu úpravu obsiahnutú v zákone č. 258/2001 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch, ako aj všeobecnú úpravu danú ustanoveniami Občianskeho
zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, ako i Smernicu Rady 93/12/EHS z 5. apríla 1993
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej aj „Smernica“). Dospel k záveru
o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky nachádzajúcej sa v zmluve o úvere, pretože
spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi oprávnenou a povinným
v neprospech povinného. I keď dodávateľom vopred naformulovaná rozhodcovská doložka
vyznievala tak, že pre prípad sporu dodávateľa a spotrebiteľa umožňuje spotrebiteľovi
možnosť voľby medzi všeobecným a rozhodcovským súdom, reálne mu tento výber
neumožňuje. Podľa jeho názoru oprávnená už od začiatku takýmto koncipovaním
rozhodcovskej doložky sledovala, aby spory vzniknuté z úverovej zmluvy boli vždy riešené
rozhodcovským súdom. Rozhodcovská doložka je v danej veci neprijateľná zmluvná
podmienka (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka), ktorá je neplatná. Vzhľadom na to,
aplikujúc § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie zamietol.
Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Trenčíne uznesením zo 6. augusta 2012 sp. zn.
2 CoE 142/2012 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. V celom rozsahu
sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi exekučného súdu. Za správny, zákonu
zodpovedajúci považoval jeho právny názor, podľa ktorého zmluva o úvere uzavretá medzi
oprávnenou a povinným, je zmluvou o spotrebiteľskom úvere. Mal za to, že exekučný súd
pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie je predovšetkým povinný podľa § 44 ods. 2
Exekučného poriadku na návrh alebo aj bez návrhu skúmať, či exekučný titul spĺňa
materiálne a formálne podmienky vykonateľnosti. Navyše, zákon č. 244/2002 Z.z.
o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon č. 244/2002 Z.z.“) v ustanovení § 45 priznáva
exekučnému súdu právo preskúmavať rozhodcovský rozsudok i bez návrhu z hľadísk
vyjadrených v tomto ustanovení, aj čo do jeho vecnej správnosti. Námietky oprávnenej,
vznesené z týchto hľadísk, považoval preto za nedôvodné. Okrem toho uviedol, že i podľa
jeho názoru je rozhodcovská doložka neprijateľná, lebo spôsobuje hrubý nepomer v právach
a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa (povinného).
Keďže neprijateľná rozhodcovská doložka je neplatná, rozhodcovský rozsudok je materiálne
nevykonateľný, čo je neodstrániteľná prekážka brániaca exekúcii. Považoval preto
rozhodnutie exekučného súdu, ktorým zamietol žiadosť exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, za vecne správne.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená a žiadala zrušiť
napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a tiež ním potvrdené prvostupňové rozhodnutie a vec
vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, lebo súdy v danom prípade:
1. rozhodovali vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov (§ 237 písm. a/ O.s.p.),
2. rozhodovali napriek tomu, že v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo (§ 237
písm. d/ O.s.p.),
3. rozhodovali napriek tomu, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci bol podľa
zákona potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.),
4. odňali oprávnenej možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.),
5. konanie zaťažili tzv. inou vadou konania majúcou za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.),
6. svoje rozhodnutia založili na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.).
Zároveň žiadala dovolacie konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a Súdnemu
dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) predložiť prejudiciálne otázky, ktoré bližšie
špecifikovala v podanom dovolaní.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s § 241
ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.),
či je dôvodný jej návrh na prerušenie dovolacieho konania.
Návrh na prerušenie dovolacieho konania odôvodnila oprávnená poukázaním na obsah
uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky z 12. apríla 2012 sp. zn. IV. ÚS 95/2010,
v ktorom boli zaujaté závery v otázke procesného postupu v súvislosti s (ne)predložením
prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie a tiež zodpovednosti členského štátu
za porušenie práva Európskej únie postupom a rozhodovaním vnútroštátneho súdu (pozri
napríklad rozsudok z 30. septembra 2003 vo veci Köbler proti Rakúskej republike, C-224/01).
Povinnosť predkladať prejudiciálne otázky Súdnemu dvoru Európskej únie sa vzťahuje
na vnútroštátne súdy, proti rozhodnutiu ktorých nie je v konkrétnom prípade prípustné
odvolanie, sťažnosť alebo dovolanie umožňujúce preskúmanie rozhodnutia v právnych
otázkach súvisiacich s aplikáciou práva Európskej únie. Dovolateľka vyslovila názor, že
v danom prípade má rozhodovať dovolací súd (súd, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný
opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva), preto je dovolací súd povinný predložiť
Súdnemu dvoru Európskej únie na prejudiciálne posúdenie otázky, ktoré oprávnená nastolila.
V súvislosti s posúdením dôvodnosti návrhu oprávnenej na prerušenie konania
o jej dovolaní najvyšší súd poukazuje na to, že podľa § 243c O.s.p. pre konanie na dovolacom
súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa, pokiaľ nie
je ustanovené niečo iné; ustanovenia § 92 ods. 1 a 4 a § 95 však pre konanie na dovolacom
súde neplatia. Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada
Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa
medzinárodnej zmluvy.
Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie má Súdny dvor Európskej únie
právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv;
b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie. Ak sa takáto
otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento orgán usúdi, že
rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor
Európskej únie, aby o nej rozhodol. Ak sa táto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym
súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa
vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.
Túto povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke nemožno vykladať
absolútne, t.j. že vnútroštátny súdny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť
požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke v zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie.
K otázke povinnosti vnútroštátneho súdneho orgánu predložiť predbežnú otázku
Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
sa na základe predbežnej otázky položenej Corte suprema Cassazione vyjadril aj Súdny dvor
Európskej únie. V rozsudku CILFIT, C – 283/81 publikovanom v Zbierke rozhodnutí
Súdneho dvora EÚ (ECR), str. 3415 uviedol, že „článok 177 tretí odsek Zmluvy EHS (teraz
čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie) sa má vykladať v tom zmysle, že súd, proti
ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva,
je povinný obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore pred týmto súdom položí otázka týkajúca
sa práva Spoločenstva, s výnimkou prípadov, keď skonštatuje, že položená otázka nie
je relevantná alebo Súdny dvor už podal výklad sporného ustanovenia Spoločenstva alebo že
správne uplatnenie práva Spoločenstva je také jednoznačné, že neexistujú o tom rozumné
pochybnosti, pričom existenciu tejto možnosti treba posúdiť na základe charakteristík práva
Spoločenstva, osobitných ťažkostí spojených s jeho výkladom a nebezpečenstva rozdielnej
judikatúry v rámci Spoločenstva“.
V danom prípade rozhodnutia súdov nižších stupňov nespočívajú na aplikácii alebo
interpretácii práva Európskej únie. Z rozhodnutí, ktorých zrušenia sa oprávnená podaním
dovolania domáha, celkom jednoznačne vyplýva, že o neprípustnosti a zastavení exekúcie
bolo rozhodnuté z dôvodu absencie riadneho exekučného titulu, nakoľko rozhodcovský
rozsudok bol vydaný rozhodcovským súdom na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky –
rozhodcovskej doložky. Procesný postup súdov mal v danom prípade podklad najmä
v ustanoveniach § 41 ods. 2 písm. d/, § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku, resp. § 219
ods. 1 O.s.p. a § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Zo strany
súdov nižších stupňov išlo teda v preskúmavanej veci výlučne o aplikáciu a interpretáciu
vnútroštátnych právnych predpisov.
Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že nie je daný žiadny dôvod,
pre ktorý by malo byť vyhovené podanému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho
konania. Predmetný návrh preto dovolací súd zamietol.
V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3
O.s.p.) skúmal, či oprávnenou podané dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne
z 6. augusta 2011 sp. zn. 2 CoE 142/2012 smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon
pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle
§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací
súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia
návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p.
je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené
uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom
uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade
cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia
alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky
žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil
uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu
uvedenému v ustanovení § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Dovolanie oprávnenej preto podľa
§ 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému
rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa
už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania
sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo
bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila
a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení
nie je prípustné.
1. Dovolateľka v dovolaní namieta, že súdy rozhodli nad rámec zverenej právomoci
Nedostatok právomoci súdu (§ 7 O.s.p.) sa považuje za neodstrániteľnú podmienku
konania, ktorá má ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí
konanie zastaviť a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku
právomoci súdu je daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.
V danom prípade dovolateľka procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. a/ O.s.p.
nevyvodzovala z toho, že súdy vôbec nemali konať a rozhodovať. Ich právomoc konať
v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, že súdy sa nesprávnou a ústavne nesúladnou
interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 zákona
č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní postavili do pozície orgánu vykonávajúceho
komplexné preskúmanie exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci ako
exekučným súdom neprináleží. Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľka namietala nesprávnu
aplikáciu a výklad Exekučného poriadku a zákona o rozhodcovskom konaní, resp. namietala
nesprávne právne posúdenie veci. Za týchto okolností dovolací súd dospel k záveru, že súdy
rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci, keď napadnuté rozhodnutie bolo vydané
v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona
(napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku). Námietka
dovolateľky o existencii vady konania v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p. nie je dôvodná.
2. Dovolateľka namieta, že v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo (§ 237
písm. d/ O.s.p.). So zreteľom na to dovolací súd osobitne skúmal, či v konaní nedošlo
k dovolateľkou tvrdenej procesnej vade.
Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) patrí k procesným podmienkam a jej existencia
(zistenie) v každom štádiu konania musí viesť k zastaveniu konania. Táto prekážka nastáva
vtedy, ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď
v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté,
a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.
V danom prípade súdy rozhodli v štádiu exekučného konania, v ktorom súd posudzuje
splnenie procesných predpokladov, za ktorých sa súdnemu exekútorovi udeľuje poverenie
na vykonanie exekúcie (§ 44 Exekučného poriadku). Zo spisu nevyplýva, že by o rovnakej
žiadosti tej istej súdnej exekútorky na udelenie poverenia na vykonanie identickej exekúcie
týkajúcej sa rovnakých účastníkov bolo už prv rozhodnuté. To vedie k záveru, že uvedená
námietka dovolateľky je neopodstatnená.
3. Oprávnená v dovolaní tvrdí, že v konaní došlo tiež k procesnej vade v zmysle § 237
písm. e/ O.s.p. (t.j. že súdy rozhodovali napriek tomu, že sa nepodal návrh na začatie konania,
hoci podľa zákona bol potrebný). Uvedené ustanovenie dopadá na prípady, kedy súd
prejednal a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok
konania – nebol podaný (žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať bez
návrhu. O prípad neexistencie návrhu na začatie konania ale ide len vtedy, ak chýba návrh
ako procesný úkon, ktorým sa začína konanie. V predmetnom exekučnom konaní nejde
o prípad, že by exekučný súd konal a rozhodoval bez toho, aby bol podaný návrh na začatie
konania.
Exekučné konanie sa začína na návrh (§ 36 ods. 1 O.s.p.).
Obsah spisu potvrdzuje, že oprávnená podala návrh na vykonanie exekúcie (č.l. 2
spisu). Jej dovolacia námietka, že v konaní došlo k procesnej vade konania v zmysle § 237
písm. e/ O.s.p., nemá preto žiadne opodstatnenie.
4. Podľa názoru oprávnenej jej súdy v exekučnom konaní odňali možnosť konať
(§ 237 písm. f/ O.s.p.). Pod odňatím možnosti pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/
O.s.p. sa rozumie procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým
sa účastníkovi odníme možnosť realizovať procesné oprávnenia priznané mu za účelom
zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.
O procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide tiež v prípade zamietnutia
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre to neboli
splnené zákonom stanovené predpoklady; takým zamietnutím sa oprávnenému v exekučnom
konaní odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia. Dovolací súd preto skúmal,
či nejde o tento prípad.
Pre účely preskúmavanej veci treba uviesť, že doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý
už nemožno preskúmať podľa § 37 zákona č. 244/2002 Z.z., má pre účastníkov
rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu (§ 35 zákona
č. 244/2002 Z.z.). Tuzemský rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal právoplatným,
je po uplynutí lehoty na plnenie v Slovenskej republike vykonateľný podľa osobitných
predpisov (§ 44 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z.).
Vzhľadom na to, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako
rozsudok všeobecného súdu, je exekučný súd povinný nakladať s takýmto rozsudkom
rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu
rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený
uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným súdom a iný
prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného
v rozhodcovskom konaní.
Podľa § 41 ods. 1 Exekučného poriadku je exekučným titulom vykonateľné
rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok; prípady
ďalších exekučných titulov uvádza § 41 ods. 2 Exekučného poriadku.
Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé byť podkladom
pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu
posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora
na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie
exekúcie bol pripojený exekučný titul. Exekučný súd je už v štádiu tohto posudzovania
povinný ex offo skúmať, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo
vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk
zakotvených v príslušných právnych predpisov vykonateľné tak po stránke formálnej
(z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako
aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia – jednak určitosti,
zrozumiteľnosti, a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia
uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať). V rámci tohto skúmania nie je exekučný
súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery) rozsudku
všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd nedisponuje
právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom; nemôže naprávať chyby
a nedostatky exekučného titulu (porovnaj tiež uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 26. septembra 2011 sp. zn. 3 MCdo 11/2010, ktoré bolo uverejnené v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 47/2012).
Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok,
je exekučný súd – tak v prípade rozsudku všeobecného súdu, ako aj v prípade rozsudku
rozhodcovského súdu – povinný skúmať, či ide o rozsudok vykonateľný (§ 39 ods. 2 a § 41
Exekučného poriadku); v rámci toho exekučný súd skúma, či rozsudok vydal orgán
s právomocou vydať takýto rozsudok.
Pri skúmaní, či rozhodnutie rozhodcovského súdu uvedené v návrhu na vykonanie
exekúcie je vykonateľné, je exekučný súd oprávnený riešiť otázku, či rozhodcovské konanie
prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Pokiaľ v určitej veci nedošlo
k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd
a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok (porovnaj tiež R 46/2012).
Pokiaľ by exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná
právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým,
kto na to nemal právomoc. Skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania, ktorý
v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, nenamietal
v rozhodcovskom konaní neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, prevzal rozhodcovský
rozsudok a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou
podanou na príslušnom súde, je tu irelevantná.
Aj v preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonnom podložený postup
exekučného súdu, ktorý po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie skúmal, či bola (platne) uzavretá rozhodcovská zmluva. Uvedený
postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského
súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia; exekučný súd si ani neosvojoval
postavenie odvolacieho súdu. Exekučný súd iba skúmal, či oprávnenou predložený
rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, medziiným či ho vydal rozhodcovský
súd s právomocou prejednať daný spor; pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný
tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd (R 46/2012). K rovnakým záverom dospel najvyšší súd
aj v rozhodnutiach z 3. júla 2013 sp. zn. 3 Cdo 58/2013, 14. mája 2013 sp. zn.
3 ECdo 46/2013, 3 Co 44/2013, 3. júla 2013 sp. zn. 3 ECdo 76/2013, 3. júla 2013 sp. zn.
3 Cdo 34/2013, 6. augusta 2013 sp. zn. 3 Cdo 2/2013 a 6. augusta 2013 sp. zn.
K samotnému záveru exekučného súdu v súvislosti s rozhodcovskou doložkou (jej
prijateľnosti a teda platnosti) treba uviesť, že v danom prípade mal exekučný súd k dispozícii
rozhodujúce skutkové podklady, z ktorých bol schopný získať potrebné informácie
o skutkovom a právnom stave. Jeho záver, že rozhodcovská doložka vykazuje znaky
neprijateľnej zmluvnej podmienky v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a neplatného
zmluvného dojednania, z ktorého dôvodu nemohla byť založená právomoc rozhodcovského
súdu prejednať a rozhodnúť žalobu oprávnenej proti povinnému vo veci sp. zn. X. S. vedenej
pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri R., a.s., treba považovať za správny. Súdy
nižších stupňov preto správne nepovažovali predmetný rozhodcovský rozsudok za
vykonateľný exekučný titul (§ 41 až 46 Exekučného poriadku).
Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že v preskúmavanej veci nešlo
o prípad zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
v procesnej situácii, v ktorej pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné predpoklady. Pokiaľ
súd prvého stupňa predmetnú žiadosť zamietol a odvolací súd jeho rozhodnutie potvrdil,
nemal ich postup za následok odňatie možnosti oprávnenej pred súdom konať (§ 237 písm. f/
O.s.p.).
5. K námietke oprávnenej, že súdy zaťažili konanie tzv. inou vadou konania majúcou
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), dovolací súd
uvádza, že procesná vada tejto povahy je relevantný dovolací dôvod, ktorý možno úspešne
uplatniť vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné (o tento prípad ale v preskúmavanej veci
nešlo). Sama tzv. iná vada konania prípustnosť dovolania nezakladá (pre účely preskúmavanej
veci viď § 239 O.s.p. a § 237 O.s.p.).
6. Dovolateľka napokon tvrdí, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci.
Právne posúdenie je činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje
konkrétnu právnu normu. Právnym posúdením veci sa nezakladá procesná vada konania
v zmysle § 237 O.s.p. Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorým
možno úspešne odôvodniť (iba) procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/
O.s.p.), samo nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov ale prípustnosť
dovolania nezakladá (porovnaj tiež niektoré ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, sp. zn. 2 Cdo 97/2010, sp. zn. 3 Cdo 53/2011,
sp. zn. 4 Cdo 68/2011, sp. zn. 5 Cdo 44/2011 a sp. zn. 6 Cdo 41/2011).
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné procesné vady konania vymenované
v § 237 O.s.p. a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z ustanovenia § 239 O.s.p.,
Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie
je dovolanie prípustné.
V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však žiadne
trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie (§ 151
O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 27. januára 2014
JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková