Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3ECdo/215/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., s.r.o., so sídlom

v B., IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou F., s.r.o., so sídlom v B., IČO: X., proti

povinnému P. K., bývajúcemu v B., zastúpenému opatrovníčkou JUDr. D. D., vyššou súdnou

úradníčkou Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom, o vymoženie 1 646,27 €

s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Bánovce nad Bebravou pod sp. zn.

, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne

zo 6. augusta 2012 sp. zn. , takto

rozhodol:

Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.

Dovolanie o d m i e t a .

Povinnému nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Oprávnená podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie

sumy 1 646,27 € s príslušenstvom (špecifikovaným v návrhu), pričom právo na vymáhanú

sumu preukazovala rozhodcovským rozsudkom zo 6. apríla 2011 sp. zn. X. S. Stáleho

rozhodcovského súdu zriadeného pri R., a.s. Súdny exekútor následne v zmysle § 44 zákona

č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene

a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) požiadal Okresný súd Bánovce

nad Bebravou o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.

Okresný súd Bánovce nad Bebravou uznesením z 5. marca 2012 č.k. -26

zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Poukázal

2

na to, že na základe úverovej zmluvy z 25. júna 2010 oprávnená poskytla povinnému úver

(ďalej aj „úverová zmluva“). Súd prvého stupňa po preskúmaní rozhodcovského rozsudku,

úverovej zmluvy a úverových zmluvných podmienok dospel k záveru, že žiadosť o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie treba zamietnuť, lebo sa prieči zákonu. Vychádzal z toho, že

úverová zmluva je spotrebiteľskou zmluvou ( ) a na vec treba

preto aplikovať tak špeciálnu právnu úpravu obsiahnutú v

o spotrebiteľských úveroch, ako aj všeobecnú úpravu danú ustanoveniami Občianskeho

zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, ako i Smernicu Rady 93/12/EHS z 5. apríla 1993

o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej aj „Smernica“). Dospel k záveru

o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky nachádzajúcej sa v zmluve o úvere, pretože

spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi oprávnenou a povinným

v neprospech povinného. I keď dodávateľom vopred naformulovaná rozhodcovská doložka

vyznievala tak, že pre prípad sporu dodávateľa a spotrebiteľa umožňuje spotrebiteľovi

možnosť voľby medzi všeobecným a rozhodcovským súdom, reálne mu tento výber

neumožňuje. Podľa jeho názoru oprávnená už od začiatku takýmto koncipovaním

rozhodcovskej doložky sledovala, aby spory vzniknuté z úverovej zmluvy boli vždy riešené

rozhodcovským súdom. Rozhodcovská doložka je v danej veci neprijateľná zmluvná

podmienka ( ), ktorá je neplatná. Vzhľadom na to,

aplikujúc § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie zamietol.

Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Trenčíne uznesením zo 6. augusta 2012 sp. zn.

napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. V celom rozsahu

sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi exekučného súdu. Za správny, zákonu

zodpovedajúci považoval jeho právny názor, podľa ktorého zmluva o úvere uzavretá medzi

oprávnenou a povinným, je zmluvou o spotrebiteľskom úvere. Mal za to, že exekučný súd

pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie je predovšetkým povinný podľa § 44 ods. 2

Exekučného poriadku na návrh alebo aj bez návrhu skúmať, či exekučný titul spĺňa

materiálne a formálne podmienky vykonateľnosti. Navyše,

o rozhodcovskom konaní (ďalej len „“) v ustanovení priznáva

exekučnému súdu právo preskúmavať rozhodcovský rozsudok i bez návrhu z hľadísk

vyjadrených v tomto ustanovení, aj čo do jeho vecnej správnosti. Námietky oprávnenej,

vznesené z týchto hľadísk, považoval preto za nedôvodné. Okrem toho uviedol, že i podľa

jeho názoru je rozhodcovská doložka neprijateľná, lebo spôsobuje hrubý nepomer v právach

3

a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa (povinného).

Keďže neprijateľná rozhodcovská doložka je neplatná, rozhodcovský rozsudok je materiálne

nevykonateľný, čo je neodstrániteľná prekážka brániaca exekúcii. Považoval preto

rozhodnutie exekučného súdu, ktorým zamietol žiadosť exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie, za vecne správne.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená a žiadala zrušiť

napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a tiež ním potvrdené prvostupňové rozhodnutie a vec

vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, lebo súdy v danom prípade:

1. rozhodovali vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov ( ),

2. rozhodovali napriek tomu, že v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo (§ 237

písm. d/ ),

3. rozhodovali napriek tomu, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci bol podľa

zákona potrebný ( ),

4. odňali oprávnenej možnosť pred súdom konať ( ),

5. konanie zaťažili tzv. inou vadou konania majúcou za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci ( ),

6. svoje rozhodnutia založili na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2

písm. c/ ).

Zároveň žiadala dovolacie konanie prerušiť podľa a Súdnemu

dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) predložiť prejudiciálne otázky, ktoré bližšie

špecifikovala v podanom dovolaní.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podala včas účastníčka konania ( ) zastúpená v súlade s

ods. 1 , skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ),

či je dôvodný jej návrh na prerušenie dovolacieho konania.

Návrh na prerušenie dovolacieho konania odôvodnila oprávnená poukázaním na obsah

uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky z 12. apríla 2012 sp. zn. ,

v ktorom boli zaujaté závery v otázke procesného postupu v súvislosti s (ne)predložením

prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie a tiež zodpovednosti členského štátu

za porušenie práva Európskej únie postupom a rozhodovaním vnútroštátneho súdu (pozri

napríklad rozsudok z 30. septembra 2003 vo veci Köbler proti Rakúskej republike, C-224/01).

Povinnosť predkladať prejudiciálne otázky Súdnemu dvoru Európskej únie sa vzťahuje

na vnútroštátne súdy, proti rozhodnutiu ktorých nie je v konkrétnom prípade prípustné

odvolanie, sťažnosť alebo dovolanie umožňujúce preskúmanie rozhodnutia v právnych

otázkach súvisiacich s aplikáciou práva Európskej únie. Dovolateľka vyslovila názor, že

v danom prípade má rozhodovať dovolací súd (súd, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný

opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva), preto je dovolací súd povinný predložiť

Súdnemu dvoru Európskej únie na prejudiciálne posúdenie otázky, ktoré oprávnená nastolila.

V súvislosti s posúdením dôvodnosti návrhu oprávnenej na prerušenie konania

o jej dovolaní najvyšší súd poukazuje na to, že podľa pre konanie na dovolacom

súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa, pokiaľ nie

je ustanovené niečo iné; ustanovenia § 92 ods. 1 a 4 a § 95 však pre konanie na dovolacom

súde neplatia. Podľa súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada

Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa

medzinárodnej zmluvy.

Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie má Súdny dvor Európskej únie

právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv;

b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie. Ak sa takáto

otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento orgán usúdi, že

rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor

Európskej únie, aby o nej rozhodol. Ak sa táto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym

súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa

vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.

Túto povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke nemožno vykladať

absolútne, t.j. že vnútroštátny súdny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť

požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke v zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní

Európskej únie.

K otázke povinnosti vnútroštátneho súdneho orgánu predložiť predbežnú otázku

Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie

sa na základe predbežnej otázky položenej Corte suprema Cassazione vyjadril aj Súdny dvor

Európskej únie. V rozsudku CILFIT, C – 283/81 publikovanom v Zbierke rozhodnutí

Súdneho dvora EÚ (ECR), str. 3415 uviedol, že „článok 177 tretí odsek Zmluvy EHS (teraz

čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie) sa má vykladať v tom zmysle, že súd, proti

ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva,

je povinný obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore pred týmto súdom položí otázka týkajúca

sa práva Spoločenstva, s výnimkou prípadov, keď skonštatuje, že položená otázka nie

je relevantná alebo Súdny dvor už podal výklad sporného ustanovenia Spoločenstva alebo že

správne uplatnenie práva Spoločenstva je také jednoznačné, že neexistujú o tom rozumné

pochybnosti, pričom existenciu tejto možnosti treba posúdiť na základe charakteristík práva

Spoločenstva, osobitných ťažkostí spojených s jeho výkladom a nebezpečenstva rozdielnej

judikatúry v rámci Spoločenstva“.

V danom prípade rozhodnutia súdov nižších stupňov nespočívajú na aplikácii alebo

interpretácii práva Európskej únie. Z rozhodnutí, ktorých zrušenia sa oprávnená podaním

dovolania domáha, celkom jednoznačne vyplýva, že o neprípustnosti a zastavení exekúcie

bolo rozhodnuté z dôvodu absencie riadneho exekučného titulu, nakoľko rozhodcovský

rozsudok bol vydaný rozhodcovským súdom na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky –

rozhodcovskej doložky. Procesný postup súdov mal v danom prípade podklad najmä

v ustanoveniach § 41 ods. 2 písm. d/, § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku, resp. § 219

ods. 1 a , o rozhodcovskom konaní. Zo strany

súdov nižších stupňov išlo teda v preskúmavanej veci výlučne o aplikáciu a interpretáciu

vnútroštátnych právnych predpisov.

Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že nie je daný žiadny dôvod,

pre ktorý by malo byť vyhovené podanému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho

konania. Predmetný návrh preto dovolací súd zamietol.

V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3

) skúmal, či oprávnenou podané dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne

z 6. augusta 2011 sp. zn. smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon

pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ).

6

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle

je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací

súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia

návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev ( ) na zaujatie

stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým

sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu

na prerušenie konania podľa V zmysle

je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené

uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom

uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného

významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade

cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia

alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky

žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil

uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu

uvedenému v ustanovení až c/ Dovolanie oprávnenej preto podľa

a prípustné nie je.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len

ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne

vymenovaných v Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému

rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,

c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa

už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal

návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania

sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo

bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle , a netvrdila

a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení

nie je prípustné.

1. Dovolateľka v dovolaní namieta, že súdy rozhodli nad rámec zverenej právomoci

( )

Nedostatok právomoci súdu ( ) sa považuje za neodstrániteľnú podmienku

konania, ktorá má ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí

konanie zastaviť a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku

právomoci súdu je daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.

V danom prípade dovolateľka procesnú vadu konania uvedenú v

nevyvodzovala z toho, že súdy vôbec nemali konať a rozhodovať. Ich právomoc konať

v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, že súdy sa nesprávnou a ústavne nesúladnou

interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 zákona

č. o rozhodcovskom konaní postavili do pozície orgánu vykonávajúceho

komplexné preskúmanie exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci ako

exekučným súdom neprináleží. Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľka namietala nesprávnu

aplikáciu a výklad Exekučného poriadku a zákona o rozhodcovskom konaní, resp. namietala

nesprávne právne posúdenie veci. Za týchto okolností dovolací súd dospel k záveru, že súdy

rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci, keď napadnuté rozhodnutie bolo vydané

v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona

(napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku). Námietka

dovolateľky o existencii vady konania v zmysle nie je dôvodná.

2. Dovolateľka namieta, že v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo (§ 237

písm. d/ ). So zreteľom na to dovolací súd osobitne skúmal, či v konaní nedošlo

k dovolateľkou tvrdenej procesnej vade.

Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) patrí k procesným podmienkam a jej existencia

(zistenie) v každom štádiu konania musí viesť k zastaveniu konania. Táto prekážka nastáva

vtedy, ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď

v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté,

a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.

V danom prípade súdy rozhodli v štádiu exekučného konania, v ktorom súd posudzuje

splnenie procesných predpokladov, za ktorých sa súdnemu exekútorovi udeľuje poverenie

na vykonanie exekúcie (§ 44 Exekučného poriadku). Zo spisu nevyplýva, že by o rovnakej

žiadosti tej istej súdnej exekútorky na udelenie poverenia na vykonanie identickej exekúcie

týkajúcej sa rovnakých účastníkov bolo už prv rozhodnuté. To vedie k záveru, že uvedená

námietka dovolateľky je neopodstatnená.

3. Oprávnená v dovolaní tvrdí, že v konaní došlo tiež k procesnej vade v zmysle § 237

písm. e/ (t.j. že súdy rozhodovali napriek tomu, že sa nepodal návrh na začatie konania,

hoci podľa zákona bol potrebný). Uvedené ustanovenie dopadá na prípady, kedy súd

prejednal a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok

konania – nebol podaný (žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať bez

návrhu. O prípad neexistencie návrhu na začatie konania ale ide len vtedy, ak chýba návrh

ako procesný úkon, ktorým sa začína konanie. V predmetnom exekučnom konaní nejde

o prípad, že by exekučný súd konal a rozhodoval bez toho, aby bol podaný návrh na začatie

konania.

Exekučné konanie sa začína na návrh ( ).

Obsah spisu potvrdzuje, že oprávnená podala návrh na vykonanie exekúcie (č.l. 2

spisu). Jej dovolacia námietka, že v konaní došlo k procesnej vade konania v zmysle § 237

písm. e/ , nemá preto žiadne opodstatnenie.

4. Podľa názoru oprávnenej jej súdy v exekučnom konaní odňali možnosť konať

( ). Pod odňatím možnosti pred súdom konať v zmysle

sa rozumie procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým

sa účastníkovi odníme možnosť realizovať procesné oprávnenia priznané mu za účelom

zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.

O procesnú vadu konania v zmysle ide tiež v prípade zamietnutia

žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre to neboli

splnené zákonom stanovené predpoklady; takým zamietnutím sa oprávnenému v exekučnom

konaní odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia. Dovolací súd preto skúmal,

či nejde o tento prípad.

9

Pre účely preskúmavanej veci treba uviesť, že doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý

už nemožno preskúmať podľa , má pre účastníkov

rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu (§ 35 zákona

č. ). Tuzemský rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal právoplatným,

je po uplynutí lehoty na plnenie v Slovenskej republike vykonateľný podľa osobitných

predpisov ( ).

Vzhľadom na to, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako

rozsudok všeobecného súdu, je exekučný súd povinný nakladať s takýmto rozsudkom

rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu

rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený

uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným súdom a iný

prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného

v rozhodcovskom konaní.

Podľa § 41 ods. 1 Exekučného poriadku je exekučným titulom vykonateľné

rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok; prípady

ďalších exekučných titulov uvádza § 41 ods. 2 Exekučného poriadku.

Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé byť podkladom

pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu

posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora

na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie

exekúcie bol pripojený exekučný titul. Exekučný súd je už v štádiu tohto posudzovania

povinný ex offo skúmať, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo

vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk

zakotvených v príslušných právnych predpisov vykonateľné tak po stránke formálnej

(z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako

aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia – jednak určitosti,

zrozumiteľnosti, a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia

uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať). V rámci tohto skúmania nie je exekučný

súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery) rozsudku

všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd nedisponuje

právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom; nemôže naprávať chyby

10

a nedostatky exekučného titulu (porovnaj tiež uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 26. septembra 2011 sp. zn. , ktoré bolo uverejnené v Zbierke

stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 47/2012).

Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok,

je exekučný súd – tak v prípade rozsudku všeobecného súdu, ako aj v prípade rozsudku

rozhodcovského súdu – povinný skúmať, či ide o rozsudok vykonateľný (§ 39 ods. 2 a § 41

Exekučného poriadku); v rámci toho exekučný súd skúma, či rozsudok vydal orgán

s právomocou vydať takýto rozsudok.

Pri skúmaní, či rozhodnutie rozhodcovského súdu uvedené v návrhu na vykonanie

exekúcie je vykonateľné, je exekučný súd oprávnený riešiť otázku, či rozhodcovské konanie

prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Pokiaľ v určitej veci nedošlo

k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd

a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok (porovnaj tiež R 46/2012).

Pokiaľ by exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná

právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým,

kto na to nemal právomoc. Skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania, ktorý

v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, nenamietal

v rozhodcovskom konaní neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, prevzal rozhodcovský

rozsudok a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou

podanou na príslušnom súde, je tu irelevantná.

Aj v preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonnom podložený postup

exekučného súdu, ktorý po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie skúmal, či bola (platne) uzavretá rozhodcovská zmluva. Uvedený

postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského

súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia; exekučný súd si ani neosvojoval

postavenie odvolacieho súdu. Exekučný súd iba skúmal, či oprávnenou predložený

rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, medziiným či ho vydal rozhodcovský

súd s právomocou prejednať daný spor; pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný

tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd (R 46/2012). K rovnakým záverom dospel najvyšší súd

aj v rozhodnutiach z 3. júla 2013 sp. zn. , 14. mája 2013 sp. zn.

, , 3. júla 2013 sp. zn. , 3. júla 2013 sp. zn.

11

, 6. augusta 2013 sp. zn. a 6. augusta 2013 sp. zn.

.

K samotnému záveru exekučného súdu v súvislosti s rozhodcovskou doložkou (jej

prijateľnosti a teda platnosti) treba uviesť, že v danom prípade mal exekučný súd k dispozícii

rozhodujúce skutkové podklady, z ktorých bol schopný získať potrebné informácie

o skutkovom a právnom stave. Jeho záver, že rozhodcovská doložka vykazuje znaky

neprijateľnej zmluvnej podmienky v zmysle a neplatného

zmluvného dojednania, z ktorého dôvodu nemohla byť založená právomoc rozhodcovského

súdu prejednať a rozhodnúť žalobu oprávnenej proti povinnému vo veci sp. zn. X. S. vedenej

pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri R., a.s., treba považovať za správny. Súdy

nižších stupňov preto správne nepovažovali predmetný rozhodcovský rozsudok za

vykonateľný exekučný titul (§ 41 až 46 Exekučného poriadku).

Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že v preskúmavanej veci nešlo

o prípad zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

v procesnej situácii, v ktorej pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné predpoklady. Pokiaľ

súd prvého stupňa predmetnú žiadosť zamietol a odvolací súd jeho rozhodnutie potvrdil,

nemal ich postup za následok odňatie možnosti oprávnenej pred súdom konať (§ 237 písm. f/

).

5. K námietke oprávnenej, že súdy zaťažili konanie tzv. inou vadou konania majúcou

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ), dovolací súd

uvádza, že procesná vada tejto povahy je relevantný dovolací dôvod, ktorý možno úspešne

uplatniť vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné (o tento prípad ale v preskúmavanej veci

nešlo). Sama tzv. iná vada konania prípustnosť dovolania nezakladá (pre účely preskúmavanej

veci viď a ).

6. Dovolateľka napokon tvrdí, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci.

Právne posúdenie je činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje

konkrétnu právnu normu. Právnym posúdením veci sa nezakladá procesná vada konania

v zmysle Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorým

12

možno úspešne odôvodniť (iba) procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/

), samo nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov ale prípustnosť

dovolania nezakladá (porovnaj tiež niektoré ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, napríklad sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. ).

Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád

konania tvrdených dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné procesné vady konania vymenované

v a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z ustanovenia ,

Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie oprávnenej podľa

v spojení s ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie

je dovolanie prípustné.

V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala ( v spojení

s a ). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však žiadne

trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie (§ 151

).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 27. januára 2014

JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková