Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
d91/399975.d19889.pdf
PDF · 165.85 KB
No categories available
2ECdo/125/2013
Najvyšší súd 2 ECdo 125/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, zastúpenej advokátskou kanceláriou Fridrich
Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, proti povinnému M. Š.,
bývajúcemu v Č., o vymoženie 1 458,26 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde
Brezno pod sp. zn. 4 Er 296/2011, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu
v Banskej Bystrici z 15. augusta 2012 sp. zn. 17 CoE 179/2012, takto
rozhodol:
Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a .
Dovolanie o d m i e t a .
Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Brezno poveril súdneho exekútora, aby vykonal exekúciu na základe
rozhodcovského rozsudku zo 7. februára 2011 sp. zn. SR 14461/10 Stáleho rozhodcovského
súdu, ktorý zriadila Slovenská rozhodcovská a.s. (ďalej len „označený rozhodcovský
rozsudok“).
Okresný súd Brezno uznesením zo 16. apríla 2012 č.k. 4 Er 296/2011-19 exekúciu
zastavil. V odôvodnení uviedol, že medzi účastníkmi konania bola uzatvorená Zmluva
o úvere, ktorú posúdil ako zmluvu spotrebiteľskú v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka. Okresný súd konštatoval, že rozhodcovská doložka v zmluve o úvere nebola
dojednaná individuálne, pričom spôsob akým bola koncipovaná, len formálne napĺňa
podmienku, že rozhodcovské konanie nebolo dojednané ako výlučný prostriedok riešenia
sporov. Rozhodcovská doložka znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu
štátnym súdom, ak by v konaní vystupoval na strane povinného. Uvedenú skutočnosť je
potrebné považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku v neprospech spotrebiteľa v zmysle
§ 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy.
Rozhodcovská doložka v zmluve o úvere už v čase jej uzavretia bola neprijateľná zmluvná
podmienka a je od počiatku neplatná v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka účinného
v čase uzavretia zmluvy. Uviedol, že ak na podklade neplatnej rozhodcovskej doložky došlo
k vydaniu exekučného titulu, potom priznané plnenie je v rozpore s dobrými mravmi, ktorá
skutočnosť odôvodňuje zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení
s § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní.
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací uznesením z 15. augusta 2012 sp. zn.
17 CoE 179/2012 napadnuté uznesenie potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.). V odôvodnení uviedol,
že rozhodcovská doložka začlenená do rámca podmienok štandardnej zmluvy spôsobuje
hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. l OZ).
Rozhodcovská doložka sa neodlišuje od ostatného textu všeobecných podmienok a podpis
spotrebiteľa sa nenachádza za všeobecnými podmienkami vrátane rozhodcovskej doložky, ale
na prvej strane úverovej zmluvy. Ak úver bol poskytnutý na základe štandardnej formulárovej
zmluvy, povinný ju mohol prijať ako celok vrátane úverových podmienok a v nich
obsiahnutej rozhodcovskej doložky alebo ju odmietnuť ako celok. Je zrejmé, že oprávnená
od počiatku sledovala koncipovaním rozhodcovskej doložky to, aby v prípade vzniku sporov
zo zmluvy, boli tieto riešené na rozhodcovskom súde za účelom reálneho sťaženia uplatnenia
práv spotrebiteľa. Rozhodcovský rozsudok nemôže byť exekučným titulom, keďže
rozhodcovská doložka predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je od počiatku
neplatná (§ 53 ods. 5 OZ v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy). Ak je rozhodcovská
doložka súčasťou formulárových zmluvných podmienok, vzniká nezanedbateľné
nebezpečenstvo, že spotrebiteľ nepoukáže na jej nekalosť, či už v dôsledku svojej
nevedomosti, či nečinnosti. Napokon uviedol, že pri ochrane spotrebiteľa preto v súvislosti
s rozhodcovskou doložkou je nevyhnutné, aby spotrebiteľ mal možnosť požiadať všeobecný
súd o ochranu, okrem, ak si rozhodcovský súd osobitne nevyjednal (výslovne si ho želal).
Proti uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená dovolanie zo 4. októbra 2012,
ktoré doplnila dovolaním z 11. októbra 2012, podaním zo 16. júla 2013 označeným ako
„Doplnenie dovolania o právnu argumentáciu – porušenie práva EÚ a interpretácie práva EÚ
Súdnym dvorom EÚ“. Navrhla, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu
a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Ďalej navrhla odložiť vykonateľnosť napadnutého uznesenia a konanie prerušiť podľa § 109
ods. 1 písm. c/ O.s.p. a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy
o fungovaní Európskej únie predložiť prejudiciálne otázky, ktoré bližšie špecifikovala
v podanom dovolaní. Následne v dovolaní uviedla, že súdy: rozhodli „nad rámec zverenej
právomoci“ (§ 237 písm. a/ O.s.p.), lebo nesprávne interpretovali § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku a § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon
č. 244/2002 Z.z.“); konali vo veci, v ktorej sa už právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/
O.s.p.), lebo vykonateľnosť označeného rozhodcovského rozsudku už bola právoplatne
posúdená tým, že exekučný súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie; rozhodovali
napriek tomu, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný (§ 237
písm. e/ O.s.p.); oprávnenej odňali možnosť konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) tým, že s ňou
nekomunikovali o jej právnych a skutkových návrhoch, nevzali na zreteľ jej námietky proti
prejednaniu veci, konali bez nariadenia pojednávania a dokazovania a nerešpektovali jej
právo, aby jej právna vec bola „vnútroštátnym súdom rozhodovaná na základe správneho
a adekvátneho právneho základu, súčasťou ktorého je po vstupe Slovenskej republiky do EÚ
aj výklad práva EÚ“. Uviedla, že súd prvého stupňa oprávnenej odňal možnosť konať aj tým,
že nerešpektoval procesný návrh oprávnenej, aby došlo k prerušeniu konania postupom podľa
§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a neumožnili jej tak
v konaní uplatňovať právne argumenty na podporu svojej pozície a ochranu legitímnych
nárokov. Namietala, že súd bol nesprávne obsadený (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení
s ustanovením § 237 písm. g/ O.s.p.), keď v rozsahu výkladu práva Európskej únie je
zákonným sudcom vo veci začatej pred vnútroštátnym orgánom nielen sudca určený
rozvrhom práce podľa osobitných predpisov, ale aj komunitárny sudca, lebo jeho povinnosť
rozhodnúť o otázkach interpretácie komunitárneho práva je súčasne aj jeho oprávnením, ktoré
nemožno zásadne obísť a ak, tak len úniovým právom určenými spôsobmi. Ďalej uviedla, že
konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
(§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a tiež aj to, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Ďalej v dovolaní poukázala na uznesenie
Ústavného súdu SR zo 14. marca 2012, sp. zn.: I. ÚS 120/2012-12 v súvislosti
s argumentáciou oprávnenej týkajúcou sa porušenia povinnosti súdu prvého stupňa skúmať
notársku zápisnicu z pohľadu hmotného práva. Podľa dovolateľky, exekučný súd by mal
vo svojom rozhodnutí uviesť, na základe čoho zistil značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán a pod akú neprijateľnú podmienku ju subsumuje podľa § 53
ods. 4 písm. a/ až r/ Občianskeho zákonníka. Dovolateľka vytýkala odvolaciemu súdu, že vec
nesprávne právne posúdil z hľadiska právnej kvalifikácie neprijateľnej zmluvnej podmienky,
z hľadiska ustanovení právnych predpisov EÚ a z hľadiska rozhodnutí Súdneho dvora EÚ.
Nevysporiadal sa s výkladovými pravidlami uvedenými v Smernici Rady 93/13/EHS
a nezdôvodnil, prečo považuje za neprijateľnú podmienku splnomocnenie (jednostranný
právny úkon), ktorým dlžník dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej
zápisnice ako exekučného titulu. Predmetné splnomocnenie sa v zozname nekalých
podmienok uvedených v prílohe článku 3 ods. 3 Smernice Rady 93/13/EHS výslovne
nenachádza. Podľa názoru dovolateľky je v danom prípade nutné požiadať Súdny dvor
Európskej únie o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“.
Povinný sa k dovolaniu nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky predovšetkým nezistil splnenie podmienok
pre odloženie vykonateľnosti (dovolaním) napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia
§ 243 O.s.p. Následne sa zaoberal otázkou predloženou oprávnenou a to, či je daný dôvod
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
K podobnému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania sa už najvyšší
súd vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých tá
istá oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza najvyšší
súd rozhodnutia z 30. apríla 2013 sp. zn. 2 ECdo 16/2013, z 24. mája 2013 sp. zn.
2 ECdo 90/2013, z 26. júna 2013 sp. zn. 2 ECdo 20/2013, 2 Cdo 83/2013, 2 Cdo 49/2013
a z 26. júla 2013 sp. zn. 2 ECdo 63/2013, na ktoré v podrobnostiach poukazuje s tým, že
s právnymi závermi v nich vyjadrenými sa stotožňuje aj v preskúmavanej veci, pre účely
ktorej opakuje, že Súdny dvor má právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach,
ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo
úradov alebo agentúr Európskej únie. Pokiaľ ale procesný postup súdov vo veci, v ktorej sa
navrhuje prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p., má podklad v aplikácii
vnútroštátneho práva, nie je žiadny dôvod pre prerušenie konania.
V danej veci sa síce v dovolaním napadnutých rozhodnutiach spomína aj Smernica,
z určujúceho hľadiska išlo ale zo strany súdov nižších stupňov o aplikáciu a interpretáciu
vnútroštátnych právnych predpisov (Občianskeho zákonníka, Exekučného poriadku a zákona
č. 244/2002 Z.z.). Dovolací súd vzhľadom na to nedôvodný návrh na prerušenie konania
zamietol.
V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3
O.s.p.) skúmal, či oprávnenou podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho
zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti
uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie
prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., dovolateľkou napadnuté uznesenie ale
nevykazuje znaky žiadneho z nich. Dovolanie oprávnenej preto podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.
prípustné nie je.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/ a c/ O.s.p. netvrdila a existencia
týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto
ustanovení nevyplýva.
K obsahovo rovnakým námietkam oprávnenej, z ktorých vyvodzuje prípustnosť
a opodstatnenosť jej dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už najvyšší súd vyjadril
vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých tá istá
oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza najvyšší súd
rozhodnutia z 28. februára 2013 sp. zn. 2 Cdo 17/2013, z 30. apríla 2013 sp. zn.
2 ECdo 16/2013, z 24. mája 2013 sp. zn. 2 ECdo 90/2013, z 26. júna 2013 sp. zn.
2 Cdo 7/2013, z 26. júla 2013 sp. zn. 2 ECdo 63/2013 a konštatuje, že právne závery,
ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach, sú plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci.
V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku najvyšší súd konštatoval, že :
Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O.s.p.)
je daná iba ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov
v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38 ods. 3 a § 44
ods. 1 Exekučného poriadku).
Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto
nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle § 237 písm. d/ O.s.p. (viď aj
rozhodnutie najvyššieho súdu z 1. februára 2012 sp. zn. 5 Cdo 205/2011 a tiež Ústavného
súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012 sp. zn. III. ÚS 254/2012).
Ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. dopadá iba na prípady, kedy súd prejednal
a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania – nebol
podaný (žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať bez návrhu; v danom
prípade ale bol podaný návrh na vykonanie exekúcie.
Nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd pri skúmaní,
či je exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza z tvrdení
oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu a nevykonáva
dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124
O.s.p.), lebo je postačujúce, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami
vyplývajúcimi zo spisu.
Nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd oboznamovanie
s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený
exekučný titul je formálne aj materiálne vykonateľný, nevykonal na pojednávaní
a za prítomnosti oprávneného a povinného; obdobne – teda aj bez nariadenia pojednávania,
vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného – môže exekučný súd dospieť k tomuto
záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti exekučného titulu) v neskorších
štádiách exekučného konania.
Ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý
nemal právomoc vydať ho, zastavením exekúcie sa neodopiera právo na výkon rozhodnutia
a neznemožňuje oprávnenému možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.); pokiaľ
v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať
rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012).
V odôvodení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa zrozumiteľným spôsobom uviedol
dôvody rozhodnutia. Rovnako odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným
spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil (aj s poukazom
na obsah a dôvodnosť odvolania oprávnenej). Ich rozhodnutia nemožno považovať
za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súdy sa pri výklade
a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich
účel a význam. Námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného
vyhotovenia rozhodnutí súdov oboch stupňov rovnako nie je dôvodná.
Tieto právne závery zastáva najvyšší súd aj v preskúmavanej veci. Dovolací súd sa
stotožňuje s názorom, že v danom prípade uzavretá rozhodcovská doložka – z dôvodov
vysvetlených už súdmi nižších stupňov – je neprijateľná podmienka spotrebiteľskej zmluvy
(§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka), čo zakladá jej neplatnosť. Neplatná rozhodcovská
doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať označený rozhodcovský
rozsudok, ktorý vzhľadom na to nie je vykonateľný exekučný titul.
Z dovolania vyplýva názor oprávnenej, že k odňatiu jej možnosti pred súdom konať
došlo aj tým, že odvolací súd v konaní nerešpektoval procesný návrh oprávnenej
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ
a neumožnil jej tak v konaní uplatňovať právne argumenty na podporu svojej pozície.
Namietala, že o jej návrhu na prerušenie konania nebolo do skončenia exekučného konania
rozhodnuté.
Námietka oprávnenej, že odvolací súd tým, že nerozhodol o jej návrhu na prerušenie
konania a ani neuviedol dôvody, pre ktoré sa návrhom oprávnenej na prerušenie konania
nezaoberal, čím oprávnenej odňal možnosť konať pre súdom, nie je dôvodná. Súd prvého
stupňa a rovnako aj odvolací súd postupovali správne, ak sa týmto návrhom oprávnenej
nezaoberali. V danej veci už nebol dôvod o tomto návrhu oprávnenej rozhodovať, pretože
odvolací súd rozhodol o odvolaní oprávnenej uznesením z 15. augusta 2012, návrh
na prerušenie konania bol odvolaciemu súdu doručený až 23. augusta 2012. Preto už nebol
dôvod o tomto návrhu oprávnenej rozhodovať, keďže už bolo o odvolaní oprávnenej
rozhodnuté. Navyše v tejto súvislosti najvyšší súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR z 26. júla 2012 sp. zn. 3 Cdo 108/2012 v zmysle ktorého, ak súd v priebehu konania
nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva, a preto konanie podľa § 109
ods. 1 písm. c/ O.s.p. nepreruší, prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu
nezakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ ani g/ O.s.p. Uvedený záver
potvrdzuje aj skutočnosť, že oprávnená uvedeným postupom navrhla prerušiť aj dovolacie
konanie a dovolací súd o tomto návrhu rozhodol. Z uvedeného dôvodu je neopodstatnená
dovolacia námietka, že bola oprávnenej odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p.
Podľa dovolateľky je konanie postihnuté taktiež vadou podľa ust. § 237 písm. g/
O.s.p., súd bol nesprávne obsadený. K tejto námietke dovolateľka poukázala na uznesenie
Ústavného súdu SR sp. zn.: IV. ÚS 206/08, v zmysle ktorého zákonným sudcom vo veci
začatej pred vnútroštátnym súdom nie je len sudca určený rozvrhom práce, ale komunitárny
sudca, lebo jeho povinnosť rozhodnúť o otázkach interpretácie komunitárneho práva je
súčasne aj jeho oprávnením. Ak sa v spore v konaní pred vnútroštátnym súdom nepodieľal
svojím výkladom práva spoločenstva komunitárny sudca, hoci tento výklad bol nevyhnutný
na rozhodnutie vo veci samej, potom vnútroštátny súd bol v tejto časti konania pred ním
nesprávne obsadený.
Právne závery vyplývajúce z uvedeného uznesenia Ústavného súdu SR nemožno
na daný prípad aplikovať. Súd prvého stupňa a rovnako aj odvolací súd neboli povinné
konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a požiadať Súdny dvor Európskej únie
o výklad práva európskeho spoločenstva – komunitárneho práva. Dovolací súd k týmto
námietkam oprávnenej poukazuje na svoje odôvodnenie týkajúce sa návrhu oprávnenej
na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. dovolacím súdom a pre úplnosť
dodáva, že ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie
len vtedy, ak dospel k záveru (rozhodol), že požiada Súdny dvor o rozhodnutie o predbežnej
otázke, lebo je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie
danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu účastníka konania
na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu dvoru na vydanie rozhodnutia
o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci aplikuje
ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah
právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný
výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu
relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebežnom
posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva a návrhu
účastníka na prerušenie konania konanie v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. nevyhovie,
prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá (v takom prípade)
procesné vady konania ani v zmysle § 237 písm. f/ ani v zmysle písm. g/ O.s.p.
V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj
o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p.
a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p., najvyšší súd odmietol procesne
neprípustné dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1
písm. c/ O.s.p.
V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky nepriznal
povinnému náhradu trov dovolacieho konania, lebo nepodal návrh na ich priznanie (§ 151
O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. januára 2014
JUDr. Martin Vladik, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová