Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 16 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (21)4bf/435445.a74da2.pdf
PDF · 174.3 KB
No categories available
5OboE/18/2013
Najvyšší súd 5 Oboer 105/2013
Slovenskej republiky 5 OboE 18/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., s. r. o., P., IČO:
X., zastúpený F. P., s. r. o., G., IČO: X., proti povinnému: P. N., nar. X., G., o vymoženie
4 117,44 EUR s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Dolný Kubín pod sp. zn.
10Er 147/2008 , o odvolaní a dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline
z 13. februára 2013, č. k. 21CoE 143/2012 -50, takto
rozhodol:
I. Konanie o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline
z 13. februára 2013, č. k. 21CoE 143/2012 -50 v časti týkajúcej sa zamietnutia návrhu
na prerušenie konania sa z a s t a v u j e .
II. Návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania sa z a m i e t a .
III. Dovolanie oprávneného sa o d m i e t a .
IV. Povinnému sa náhrada trov odvolacieho a dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
Súdny exekútor požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na vymoženie
124 042,-- Sk s príslušenstvom v zmysle ust. § 44 Zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov
(ďalej len „Exekučný poriadok“) na základe rozhodcovského rozsudku Stáleho
rozhodcovského súdu z 25. januára 2008, sp. zn. SR 00509/08, zriadeného zriaďovateľom S.,
a. s., K., IČO: X. (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“). Okresný súd Dolný Kubín uvedenej
žiadosti vyhovel a súdneho exekútora poveril vykonaním exekúcie.
Okresný súd Dolný Kubín uznesením z 21. júna 2012, č. k. 10Er 147/2008 -25
exekúciu vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil, rozhodol, že o trovách exekúcie
rozhodne po právoplatnosti tohto uznesenia.
V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že oprávnený uzavrel s povinným
13. septembra 2006 Zmluvu o úvere, na základe ktorej oprávnený poskytol povinnému úver
vo výške 80 000,-- Sk. Súčasťou zmluvy o úvere boli Všeobecné podmienky poskytnutia
úveru (ďalej len „všeobecné podmienky“), ktoré v čl. 17 obsahovali rozhodcovskú doložku.
Súd prvého stupňa dospel k záveru, že vzťah, ktorý vznikol na základe zmluvy o úvere, je
vzťahom spotrebiteľským a povinný mal postavenie spotrebiteľa. Z rozhodcovskej doložky
vyplýva, že povinný bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Takáto rozhodcovská
doložka znemožňuje voľbu povinného dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom.
Rozhodcovskú doložku si povinný nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie
s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo
podrobiť sa všetkým všeobecným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu.
Rozhodcovská doložka je preto neprijateľnou podmienkou, ktorá je v zmysle § 53 ods. 4
Občianskeho zákonníka neplatná. Záverom konštatoval, že okresný súd je nielen oprávnený,
ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu exekučného
konania. Exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke
formálnej a materiálnej. V prípade, ak bude exekúcia podľa exekučného titulu nesprávne
nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.
Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, napadnutým
uznesením uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil, návrhy oprávneného na prerušenie konania
z 10. a 26. júla zamietol a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
V odôvodnení svojho rozhodnutia sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvého
stupňa, že v danej veci vzťah medzi účastníkmi konania je vzťahom spotrebiteľským
v zmysle § 52 až § 60 Občianskeho zákonníka a Zákona o ochrane spotrebiteľa. Uviedol, že
v zmysle konštantnej judikatúry je exekučný súd oprávnený, a zároveň aj povinný
v exekučnom konaní skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku z hľadísk
uvedených v § 45 Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „Zákon č.
244/2002 Z. z. “). V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5Cdo 291/2010 , 3Cdo 146/2011 , 6Cdo 1/2012 ),
rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-40/2008. Ďalej uviedol, že oprávneným namietaná
skutočnosť, že povinný nenamietal neexistenciu rozhodcovskej zmluvy a nevyužil možnosť
domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou, je irelevantná. Uvedený postup
exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozhodcovského rozsudku, exekučný
súd iba skúmal, či exekučný titul je vykonateľný, ako aj či ho vydal rozhodcovský súd
s právomocou prejednať daný spor. Uviedol, že rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne
nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými podmienkami. Mohol len
zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým všeobecným podmienkam. Ďalej
uviedol, že rozhodcovská doložka nebola napriek jej formulácii skutočne alternatívou, ako to
namieta oprávnený. Veriteľ uskutočnil výber v zmysle čl. 17 všeobecných podmienok
a po tomto výbere už povinný nemal faktickú možnosť podať návrh na začatie konania
pred všeobecným súdom. Spornosť vyvoláva i skutočnosť, že vo všeobecných podmienkach
je vopred určený konkrétny jediný rozhodcovský súd, ktorý je oprávnený v rozhodcovskom
konaní spory vyplývajúce z danej zmluvy rozhodnúť. Uviedol, že exekučný súd správne
rozhodol o zastavení exekúcie z dôvodu neprijateľnej rozhodcovskej doložky, ktorá
od spotrebiteľa vyžaduje riešenie sporov s dodávateľom výlučne v rozhodcovskom konaní.
Rozhodcovská doložka je teda neprijateľná, pretože núti spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie
sporu štátnym súdom. Neprijateľná rozhodcovská doložka sa prieči dobrým mravom a výkon
práv a povinností z takejto doložky preto odporuje dobrým mravom. K návrhu oprávneného
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„O. s. p. “) a k žiadosti na podanie návrhu Ústavnému súdu SR na konanie o súlade
s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR uviedol, že v danom
prípade súd prvého stupňa nerozhodoval o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie postupom podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ale
rozhodoval podľa ustanovenia § 58 ods. 1 a § 57 ods. 2 Exekučného poriadku. S poukazom
na § 36 ods. 5 Exekučného poriadku exekučné konanie nie je možné prerušiť, ak osobitný
zákon neustanovuje inak. Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. nie je možné aplikovať
v exekučnom konaní v zmysle § 251 ods. 4 O. s. p. K návrhu oprávneného na prerušenie
konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. o predložení prejudiciálnych otázok Súdnemu
dvoru EÚ uviedol, že je vecou členských štátov, aby sa vyrovnali s otázkou, či v konkrétnom
prípade ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve. Zo strany súdu
prvého stupňa a odvolacieho súdu bolo dostatočne ozrejmené, prečo sa konkrétna
rozhodcovská doložka musí považovať za neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve.
O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1
Proti napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený odvolanie v časti,
ktorou odvolací súd zamietol jeho návrh na prerušenie konania podľa ustanovenia § 109 ods.
1 písm. c/ O. s. p. a článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Svoje odvolanie odôvodnil
predovšetkým tým, že súd mu svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom podľa
§ 205 ods. 2 písm. a/ a § 221 ods. 1 písm. d/ O. s. p. , že rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p. , keď súd nesprávne interpretoval
a aplikoval ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a článok 267 Zmluvy o fungovaní EÚ
v spojení s ustanovením § 36 ods. 5 Exekučného poriadku. Zdôraznil tiež, že napadnuté
rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok odôvodnenia, a že v ňom bol nesprávne
poučený o nemožnosti napadnúť odvolaním výrok o zamietnutí návrhu na prerušenie konania.
Za týchto okolností je napadnuté rozhodnutie svojvoľné, arbitrárne, porušujúce jeho ústavné
právo, vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Ústavy SR, ako aj z článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie
v označenom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie.
Proti napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie. Svoje
dovolanie odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. a § 237 písm. a/ O. s. p. , že
súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, pretože súdy oboch stupňov nesprávne
interpretovali § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a 2 2 zákon č. 244/2002 Z. z. ;
ustanovením § 237 písm. d/ O. s. p. , že v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo, pretože
vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku už bola právoplatne posúdená tým, že exekučný súd
poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie, ustanovením § 237 písm. e/ O. s. p. , že sa
nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ustanovením § 237 písm.
f/ O. s. p. , že súd svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom tým, že súdy
s oprávneným nekomunikovali o jeho právnych a skutkových návrhoch, nevzali na zreteľ jeho
námietky proti prejednaniu veci, konali bez nariadenia pojednávania a dokazovania
a nerešpektovali jeho právo, aby jeho právna vec bola „vnútroštátnym súdom rozhodovaná
na základe správneho a adekvátneho právneho základu, súčasťou ktorého je po vstupe
Slovenskej republiky do EÚ aj výklad práva EÚ“, ustanovením § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. ,
že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
najmä súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie, ust.
§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. , že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci, keď súdy nesprávne aplikovali a interpretovali § 44 ods. 2
Exekučného poriadku, § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. , § 53 ods. 4 Občianskeho
zákonníka a tiež Smernice Rady 93/13/EHS. Navrhol, aby dovolací súd napadnuté uznesenie
odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov dovolacieho konania a navrhol, aby
dovolací súd rozhodol o odložení vykonateľnosti napadnutého uznesenia. Taktiež navrhol,
aby dovolací súd konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a Súdnemu dvoru
Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne
otázky, ktoré bližšie v dovolaní špecifikoval.
Povinný sa k odvolaniu a dovolaniu oprávneného nevyjadril.
I. Najvyšší súd najskôr skúmal, či sú dané procesné predpoklady, za splnenia ktorých
môže konať o odvolaní oprávneného proti napadnutému uzneseniu Krajského súdu v Žiline
v časti o zamietnutí návrhu na prerušenie konania .
Oprávnený v procesnom postavení, v ktorom sa nachádza v preskúmavanej veci, bol
už účastníkom konania vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných konaniach
pred najvyšším súdom, v ktorých – tak, ako aj v tomto prípade – podal odvolanie proti
rozhodnutiu krajského súdu; najvyšší súd konanie o jeho odvolaniach v týchto veciach
zastavil (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu zo 14. marca sp. zn. 3 Cdo 28/2013 a sp.
zn. 3 Cdo 24/2013 , ako aj z 25. marca 2013 sp. zn. 3 Co 7/2013 ) s tým, že odvolaním možno
napadnúť len rozhodnutie súdu prvého stupňa (rozhodnutie krajského súdu, ktorým bol
v odvolacom konaní zamietnutý návrh na prerušenie konania, a ktorým bolo potvrdené
odvolaním napadnuté rozhodnutie, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého
stupňa, ale je rozhodnutím odvolacieho súdu) a najvyšší súd na rozhodnutie o odvolaní
smerujúcom proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je funkčne príslušný (§ 9 ods. 1 a 2
O. s. p. a § 10 ods. 1 a 2 O. s. p. ). Najvyšší súd na uvedené rozhodnutia v podrobnostiach
poukazuje s tým, že aj v preskúmavanej veci sa stotožňuje s právnymi závermi v nich
vyjadrenými.
Vzhľadom na to, že funkčná príslušnosť najvyššieho súdu na prejednanie odvolania
oprávneného nie je daná, najvyšší súd konanie o odvolaní zastavil (§ 103 a § 104 ods. 1
O. s. p. ).
II. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p. ) po zistení, že dovolanie proti
napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu podal včas oprávnený, zastúpený v súlade s § 241
ods. 1 veta druhá O. s. p. , skúmal najskôr, či je dôvodný jeho návrh na prerušenie dovolacieho
konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
K podobnému návrhu oprávneného na prerušenie dovolacieho konania sa už najvyšší
súd vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých
ten istý oprávnený vystupoval v procesnom postavení dovolateľa. Ako príklad najvyšší súd
uvádza rozhodnutia sp. zn. 5 Cdo 370/2012 z 15. mája 2013 a sp. zn. 6 Cdo 350/2012
z 15. mája 2013, na ktoré v podrobnostiach poukazuje s tým, že s právnymi závermi v nich
vyjadrenými sa stotožňuje aj v preskúmavanej veci, pre účely ktorej najvyšší súd dodáva, že
Súdny dvor EÚ má právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú:
a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr
Európskej únie. Pokiaľ ale procesný postup súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie
konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. , má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie
je žiadny dôvod pre prerušenie konania.
III. V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 3 O. s. p. ) skúmal, či oprávneným podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,
proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p. ).
V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O. s. p.
Napadnuté uznesenie ale nevykazuje znaky žiadneho z nich. Vzhľadom na uvedené,
prípustnosť dovolania nie je v zmysle § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. proti napadnutému uzneseniu
daná.
Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p.
Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/ , c/ a g/ O. s. p. netvrdil
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
K obsahovo rovnakým námietkam oprávneného, z ktorých vyvodzuje prípustnosť
a opodstatnenosť dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už najvyšší súd vyjadril
vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých ten istý
oprávnený vystupoval v procesnom postavení dovolateľa. Ako príklad uvádza najvyšší súd
rozhodnutia z 3. júla 2013 sp. zn. 3 Cdo 58/2013 , 14. mája 2013 sp. zn. 3 ECdo 46/2013 ,
3 Co 44/2013 , 3. júla 2013 sp. zn. 3 ECdo 76/2013 , 3. júla 2013 sp. zn. 3 Cdo 34/2013 ,
6. augusta 2013 sp. zn. 3 Cdo 2/2013 a 6. augusta 2013 sp. zn. 3 Cdo 45/2013 , a konštatuje,
že právne závery, ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach, sú plne opodstatnené
aj v preskúmavanej veci.
V uvedených rozhodnutiach najvyšší súd konštatoval, že:
Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O. s. p. ) je
daná, iba ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov
v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38 ods. 3 a § 44
ods. 1 Exekučného poriadku).
Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je rozhodnutím vo veci samej, a preto
nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle v § 237 písm. d/ O. s. p. (viď aj
rozhodnutie najvyššieho súdu z 1. februára 2012 sp. zn. 5 Cdo 205/2011 a tiež Ústavného
súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012 sp. zn. III. ÚS 254/2012 ).
Ustanovenie § 237 písm. e/ O. s. p. dopadá iba na prípady, kedy súd prejednal
a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania – nebol
podaný (žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať bez návrhu; v danom
prípade ale bol podaný návrh na vykonanie exekúcie.
Nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. , ak súd pri skúmaní,
či je exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza z tvrdení
oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu a nevykonáva
dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124
O. s. p. ), lebo je postačujúce, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené
okolnosťami, vyplývajúcimi zo spisu.
Nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. , ak súd oboznamovanie
s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený
exekučný titul je formálne aj materiálne vykonateľný, nevykonal na pojednávaní
a za prítomnosti oprávneného a povinného; obdobne – teda aj bez nariadenia pojednávania,
vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného – môže exekučný súd dospieť k tomuto
záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti exekučného titulu) v neskorších
štádiách exekučného konania.
Ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý
nemal právomoc vydať ho, zastavením exekúcie sa neodopiera právo na výkon rozhodnutia
a neznemožňuje oprávnenému možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p. ); pokiaľ
v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať
rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012).
Uvedené právne závery dovolací súd zastáva aj v preskúmavanej veci. Námietka
oprávneného, že súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne pojednávanie, aj keď podľa
zákona tak boli povinné urobiť, nie je dôvodná. Tak, ako správne poznamenal oprávnený,
zákonom č. 230/2012 Z. z. , účinným od 9. augusta 2012, bol novelizovaný Exekučný
poriadok, ktorý ust. § 57 Exekučného poriadku doplnil o ods. 5, v zmysle ktorého súd nariadi
pojednávanie, ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a k/. Oprávnený namietal, že súd
prvého stupňa v danom prípade vyhlásil exekúciu za neprípustnú, a následne ju zastavil, preto
mal postupovať podľa uvedeného ustanovenia. Tvrdenie oprávneného však nie je dôvodné.
Súd prvého stupňa nemohol postupovať podľa uvedeného ustanovenia, pretože v danom
prípade exekúciu zastavil uznesením z 21. júna 2012 a uvedené ustanovenie nadobudlo
účinnosť až 9. augusta 2012. Odvolací súd postupoval v súlade s ust. § 214 ods. 2 O. s. p.
a o odvolaní oprávneného rozhodol bez nariadenia pojednávania. V danej veci nebolo
potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie v zmysle § 214 ods. 1 O. s. p. a rovnako nebol
splnený ani jeden z ostatných dvoch dôvodov (§ 214 ods. 1 písm. b/ a c/ O. s. p. ), pre ktoré
predseda senátu odvolacieho súdu musí vždy nariadiť pojednávanie. Z uvedeného vyplýva, že
nariadenie pojednávania bolo na úvahe odvolacieho súdu. Rovnako dovolací súd nevzhliadol
dôvody, pre ktoré by bolo potrebné nariadiť pojednávanie, či už pred súdom prvého stupňa
alebo pred odvolacím súdom. V tejto súvislosti dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že
v štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo
návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2
Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného, uvedených v návrhu na ykonanie
exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie (§ 122 až § 124
O. s. p. ), postačujúce je, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami
vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín. Vzhľadom na to oboznamovanie
sa s obsahom listín za účelom posúdenia predpokladov na zastavenie exekúcie nemusí
vykonávať na pojednávaní za prítomnosti oprávneného a povinného.
Dovolací súd sa stotožnil s názorom, že v danom prípade uzavretá rozhodcovská
doložka – z dôvodov vysvetlených už súdmi nižších stupňov – je neprijateľná podmienka
spotrebiteľskej zmluvy (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka ), čo zakladá jej neplatnosť.
Neplatná rozhodcovská doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať
označený rozhodcovský rozsudok, ktorý vzhľadom na to nie je vykonateľný exekučný titul.
K námietke oprávneného, že slovenský preklad čl. 3 ods. 3 bod 1. písm. q/ Smernice
nie je správny, dovolací súd uvádza, že až do nadobudnutia účinnosti nariadenia Rady č.
216/2013 zo 7. marca 2013 o elektronickom uverejňovaní Úradného vestníka Európskej únie
je právne záväznou jeho písomná podoba, ktorej vyhotovenia v slovenskom jazyku
zabezpečuje Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (§ 3 zákona č. 416/2004 Z. z.
o úradnom vestníku Európskej únie).
Rovnako nie je dôvodná námietka oprávneného, týkajúca sa nedostatočného
odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí súdov oboch stupňov. Súd prvého stupňa
v odôvodení svojho rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody rozhodnutia.
Rovnako odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol
dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil (aj s poukazom na obsah
a dôvodnosť odvolania oprávnenej). Ich rozhodnutia nemožno považovať za svojvoľné,
zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súdy sa pri výklade a aplikácii
zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich účel
a význam.
V súvislosti s námietkou oprávneného, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, treba uviesť, že táto vada je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. ), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O. s. p. ) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj
o námietke oprávneného, ktorou namieta nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm.
c/ O. s. p. ).
Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p. a iné vady konania v zmysle § 237 O. s. p.
neboli dovolacím súdom zistené.
Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie oprávneného odmietol podľa § 218
ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p. , ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu,
proti ktorému nie je tento opravný prostriedok prípustný.
IV. Právo na náhradu trov odvolacieho konania vzniklo povinnému v zmysle 243b
ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 146 ods. 2 O. s. p. , nakoľko oprávnený
zavinil, že sa odvolacie konanie muselo zastaviť, a preto mu vznikla povinnosť nahradiť trovy
tohto konania. V dovolacom konaní vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania
úspešnému povinnému v zmysle § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142
ods. 1 O. s. p. , t. j. podľa úspechu účastníkov v dovolacom konaní. Najvyšší súd Slovenskej
republiky však žiadne trovy odvolacieho a dovolacieho konania povinnému nepriznal
z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 10. februára 2014
JUDr. Anna Marková, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová