Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
c76/399973.dc96fe.pdf
PDF · 177.99 KB
No categories available
2ECdo/306/2013
Najvyšší súd 2 ECdo 306/2013
Slovenskej republiky 2 CoE 112/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, zastúpenej advokátskou kanceláriou Fridrich
Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova č. 4, proti povinnej M. Š., bývajúcej v T.,
o vymoženie 530,44 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Topoľčany pod sp. zn.
7 Er 8/2009, o odvolaní a dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre
z 30. novembra 2012 sp. zn. 26 CoE 111/2012, takto
rozhodol:
Konanie o odvolaní proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre z 30. novembra 2012
sp. zn. 26 CoE 111/2012 z a s t a v u j e .
Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a .
Dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre z 30. novembra 2012 sp. zn.
26 CoE 111/2012 o d m i e t a .
Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.
Povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Topoľčany poveril 14. januára 2009 súdneho exekútora JUDr. Rudolfa
Krutého poverením č. 5406 023819, aby vykonal exekúciu na základe rozhodcovského
rozsudku z 26. septembra 2008 sp. zn. SR 09357/08 Stáleho rozhodcovského súdu, ktorý
zriadila Slovenská rozhodcovská a.s. (ďalej len „označený rozhodcovský rozsudok“).
Uznesením z 9. mája 2012 č.k. 7 Er 8/2009-20 Okresný súd Topoľčany exekúciu
zastavil. Svoje rozhodnutie odôvodnil podľa § 57 ods. 2 a § 58 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“), § 45 ods. 1 a 2
zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o rozhodcovskom
konaní“), § 2 písm. a/ a b/, § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch
(ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“), § 39, § 52, § 53 ods. 1, 2, 3 a 4 písm. r/, 5,
§ 54 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy a smernicou Rady
č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Zmluva
o úvere je zmluvou o spotrebiteľskom úvere, ktorá musí obsahovať aj náležitosti ustanovené
v § 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľskom úvere, medzi ktoré patrí aj údaj o ročnej percentuálnej
miere nákladov. V opačnom prípade zaväzuje povinnú na zaplatenie nedovoleného plnenia.
Bol toho názoru, že rozhodcovská doložka znemožňuje voľbu povinnej dosiahnuť
rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak podá žalobu oprávnená. Ak aj rozhodcovská doložka
dáva na výber medzi štátnym a rozhodcovským súdom, ale pre prípad vyvolania
rozhodcovského konania dodávateľom sa musí spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému
konaniu, nie je možné poskytnúť ochranu v rámci exekúcie, ak je exekučným titulom
rozhodcovský rozsudok a oprávnenou dodávateľ. Rozhodcovskú doložku je preto potrebné
vykladať tak, že neodporuje ustanoveniu § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka iba
vtedy, ak práva v exekúcii uplatňuje ako oprávnený spotrebiteľ, čo nie je tento prípad. Je
nepochybné, že spotrebiteľ si rozhodcovskú doložku nevyjednal. Bola veriteľom vopred
pripravená a dlžník mohol zmluvu ako celok prijať alebo ako celok odmietnuť. Rozhodcovská
doložka je v neprospech povinnej ako spotrebiteľa aj z dôvodu miesta rozhodcovského
konania, nakoľko v prípade riešenia sporov by bol miestne príslušný súd, v ktorého obvode je
bydlisko povinnej, čo neplatí v prípade rozhodcovského konania. Súd prvého stupňa posúdil
rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku spotrebiteľskej zmluvy. Z tohto dôvodu
aplikoval § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, z ktorého vyplýva, že rozhodcovská doložka
ako neprijateľná podmienka je neplatná.
Uznesenie Okresného súdu Topoľčany z 9. mája 2012 č.k. 7 Er 8/2009-20 napadla
oprávnená v zákonnej lehote odvolaním, po podaní ktorého navrhla podaním z 9. augusta
2012 prerušiť konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ
s doplnením právnej argumentácie k podanému odvolaniu.
Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Nitre uznesením z 30. novembra 2012 sp. zn.
26 CoE 111/2012 návrh oprávnenej na prerušenie konania zamietol. V ďalšom výroku
napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správne. Rozhodol tak bez
nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. V odôvodení potvrdzujúcej časti uznesenia
odvolací súd konštatoval, že súd prvého stupňa správne zistil, že medzi účastníkmi konania sa
jedná o spotrebiteľský právny vzťah, na ktorý je potrebné aplikovať ustanovenia
o spotrebiteľskom práve. Zo zmluvy o úvere je zrejmé, že bola vopred pripravená oprávnenou
pre veľký počet spotrebiteľov, z čoho vyplýva, že povinná nemohla ovplyvniť jej obsah
a zmluvné dojednania. Ide o štandardnú spotrebiteľskú zmluvu, ktorú možno označiť aj ako
formulárovú, adhéznu a na spotrebiteľské vzťahy je potrebné aplikovať spotrebiteľské právne
normy bez ohľadu na to, či došlo k tzv. voľbe práva alebo, či sa jedná o tzv. absolútny
obchod. Pokiaľ je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, exekučný súd musí skúmať, či
rozhodcovský rozsudok bol vydaný v súlade so zákonom o rozhodcovskom konaní a či nie sú
naplnené dôvody na zastavenie exekúcie. Súd v priebehu celého konania ex offo skúma
splnenie predpokladov na vedenie exekúcie. V tomto smere odvolací súd poukázal
na uznesenie Ústavného súdu z 13. septembra 2011 č.k. III. ÚS 372/2011-18. V danom
prípade jednou z neprijateľných podmienok je rozhodcovská doložka (bod 17 Všeobecných
podmienok poskytnutia úveru zmluvy o úvere), nakoľko akákoľvek rozhodcovská doložka
bez ohľadu na jej formu a znenie obsiahnutá v zmluve je neprijateľnou podmienkou, ak
spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom
a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa a nebola individuálne dojednaná. Takáto
rozhodcovská doložka je neplatná. V odôvodnení zamietajúcej časti uznesenia odvolací súd
dal oprávnenej do pozornosti ustanovenie § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, v zmysle
ktorého, ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno
odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh
na obnovu exekučného konania. Predpokladom povinnosti vnútroštátneho súdu požiadať
Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu
komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora skutočnosť, či otázka
komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre danú
konkrétnu vec, pretože zmyslom a cieľom predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad
a používanie komunitárneho práva a nie vyriešenie konkrétneho sporu. Vo vzťahu k návrhu
na prejudiciálne konanie odvolací súd poukázal na ustálenú judikatúru Súdneho dvora EÚ,
Ústavného súdu a Najvyššieho súdu. Citované otázky odvolateľkou nemajú právnu relevanciu
pre danú vec, ktorá by bola spôsobilá ovplyvniť jej výsledok.
Proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre z 30. novembra 2012 sp. zn.
26 CoE 111/2012 podala oprávnená 6. februára 2013 odvolanie, ktorým žiadala napadnuté
rozhodnutie v označenom rozsahu zrušiť a vec vrátiť tomuto súdu na ďalšie konanie
Proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre z 30. novembra 2012 sp. zn. 26 CoE 111/2012
podala oprávnená aj dovolanie 15. februára 2013 doplnené o dôležitú právnu argumentáciu
vyplývajúcu z uznesenia Krajského súdu v Bratislave z 30. novembra 2012 sp. zn.
18 CoE 641/2011, v ktorom uviedla, že súdy: rozhodli „nad rámec zverenej právomoci“
(§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. a/ O.s.p.), lebo nesprávne interpretovali
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom
konaní (ďalej len „zákon č. 244/2002 Z.z.“); konali vo veci, v ktorej sa už právoplatne
rozhodlo (§ 241 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 237 písm. d/ O.s.p.), lebo vykonateľnosť
označeného rozhodcovského rozsudku už bola právoplatne posúdená tým, že exekučný súd
poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie; rozhodovali napriek tomu, že sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.
v spojení s § 237 písm. e/ O.s.p.); oprávnenej odňali možnosť konať (§ 241 ods. 1 písm. a/
O.s.p. v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p.) tým, že s ňou nekomunikovali o jej právnych
a skutkových návrhoch, nevzali na zreteľ jej námietky proti prejednaniu veci, konali bez
nariadenia pojednávania a dokazovania a nerešpektovali jej právo, aby jej právna vec bola
„vnútroštátnym súdom rozhodovaná na základe správneho a adekvátneho právneho základu,
súčasťou ktorého je po vstupe Slovenskej republiky do EÚ aj výklad práva EÚ“; sa v konaní
dopustili inej vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2
písm. b/ O.s.p.), lebo nesprávne zistili skutkový stav a nevykonali dokazovanie; napadnuté
rozhodnutie založili na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.),
základom ktorého je nesprávna aplikácia a interpretácia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
§ 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z., § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka a tiež Smernice.
Oprávnená ďalej namietla, že súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne pojednávanie aj
keď tak boli podľa zákona povinné učiniť (ustanovenie § 57 ods. 5 Exekučného poriadku).
Tvrdila, že slovenské znenie ustanovenia čl. 3 ods. 3 bod 1. písm. q/ Smernice Rady
93/13/EHS je nesprávne. Poukázala na judikatúru Súdneho dvora EÚ, Spolkového súdneho
dvora, Ústavného súdu Českej republiky. Namietala nedostatočné odôvodnenie rozhodnutí
súdov nižšieho stupňa. Z týchto dôvodov oprávnená žiadala, aby dovolací súd zrušil
napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a tiež ním potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa
a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie; zároveň žiadala, aby dovolacie konanie
bolo prerušené podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a dovolací súd aby Súdnemu dvoru
Európskej únie predložil prejudiciálne otázky, ktoré bližšie špecifikovala v podanom
dovolaní.
Povinná sa k odvolaniu a dovolaniu nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) najskôr skúmal,
či sú dané procesné predpoklady, za splnenia ktorých môže konať o odvolaní oprávnenej proti
uzneseniu Krajského súdu v Nitre z 30. novembra 2012 sp. zn. 26 CoE 111/2012.
Oprávnená v procesnom postavení, v ktorom sa nachádza v preskúmavanej veci, bola
už účastníčkou konania vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných konaniach
pred najvyšším súdom, v ktorých – tak, ako aj v tomto prípade – podala odvolanie proti
rozhodnutiu krajského súdu; najvyšší súd konanie o jej odvolaniach v týchto veciach zastavil
(viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu z 30. apríla 2013 sp. zn. 2 Co 24/2013, sp. zn.
2 Co 49/2013, sp. zn. 2 Co 50/2013 ako aj z 26. júna 2013 sp. zn. 2 Co 28/2013 a z 25. júla
2013 sp. zn. 2 Co 66/2013) s tým, že a/ odvolaním možno napadnúť len rozhodnutie súdu
prvého stupňa, b/ rozhodnutie krajského súdu, ktorým bol v odvolacom konaní zamietnutý
návrh na prerušenie konania a ktorým bolo potvrdené odvolaním napadnuté rozhodnutie, nie
je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého stupňa (ale je rozhodnutím odvolacieho súdu)
a c/ najvyšší súd na rozhodnutie o odvolaní smerujúcom proti rozhodnutiu odvolacieho súdu
nie je funkčne príslušný (§ 9 ods. 1 a 2 O.s.p. a § 10 ods. 1 a 2 O.s.p.). Najvyšší súd
na uvedené rozhodnutia v podrobnostiach poukazuje s tým, že aj v preskúmavanej veci sa
stotožňuje s právnymi závermi v nich vyjadrenými.
Vzhľadom na to, že funkčná príslušnosť najvyššieho súdu na prejednanie odvolania
oprávnenej nie je daná, najvyšší súd konanie o odvolaní zastavil (§ 103 a § 104 ods. 1 O.s.p.).
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
že dovolanie podala včas oprávnená zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez
nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či je dôvodný jej návrh
na prerušenie dovolacieho konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
K podobnému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania sa už najvyšší
súd vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých
tá istá oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza
najvyšší súd rozhodnutia z 30. apríla 2013 sp. zn. 2 ECdo 16/2013, z 24. mája 2013 sp. zn.
2 ECdo 90/2013, z 26. júna 2013 sp. zn. 2 ECdo 20/2013, 2 Cdo 83/2013, 2 Cdo 49/2013
a z 26. júla 2013 sp. zn. 2 ECdo 63/2013, na ktoré v podrobnostiach poukazuje s tým, že
s právnymi závermi v nich vyjadrenými sa stotožňuje aj v preskúmavanej veci, pre účely
ktorej opakuje, že Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie
o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti a výkladu aktov
inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Európskej únie. Pokiaľ ale procesný postup
súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.,
má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie je žiadny dôvod pre prerušenie konania.
V danej veci sa síce v dovolaním napadnutých rozhodnutiach spomína aj Smernica,
z určujúceho hľadiska išlo ale zo strany súdov nižších stupňov o aplikáciu a interpretáciu
vnútroštátnych právnych predpisov (Občianskeho zákonníka a Exekučného poriadku).
Dovolací súd vzhľadom na to nedôvodný návrh na prerušenie konania zamietol.
V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3
O.s.p.) skúmal, či oprávnenou podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho
zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti
uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie
prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., dovolateľkou napadnuté uznesenie ale
nevykazuje znaky žiadneho z nich. Dovolanie oprávnenej preto podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.
prípustné nie je.
Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
K obsahovo rovnakým námietkam oprávnenej, z ktorých vyvodzuje prípustnosť
a opodstatnenosť jej dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už najvyšší súd vyjadril
vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých tá istá
oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza najvyšší súd
rozhodnutia z 28. februára 2013 sp. zn. 2 Cdo 17/2013, z 30. apríla 2013 sp. zn.
2 ECdo 16/2013, z 24. mája 2013 sp. zn. 2 ECdo 90/2013, z 26. júna 2013 sp. zn.
2 Cdo 7/2013, z 26. júla 2013 sp. zn. 2 ECdo 63/2013 a konštatuje, že právne závery,
ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach, sú plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci.
V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku najvyšší súd konštatoval, že :
Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O.s.p.)
je daná iba ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov
v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38 ods. 3 a § 44
ods. 1 Exekučného poriadku).
Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto
nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle § 237 písm. d/ O.s.p. (viď aj
rozhodnutie najvyššieho súdu z 1. februára 2012 sp. zn. 5 Cdo 205/2011 a tiež Ústavného
súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012 sp. zn. III. ÚS 254/2012).
Ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. dopadá iba na prípady, kedy súd prejednal
a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania – nebol
podaný (žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať bez návrhu; v danom
prípade ale bol podaný návrh na vykonanie exekúcie.
Nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd pri skúmaní,
či je exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza z tvrdení
oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu a nevykonáva
dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124
O.s.p.), lebo je postačujúce, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami
vyplývajúcimi zo spisu.
Nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd oboznamovanie
s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený
exekučný titul je formálne aj materiálne vykonateľný, nevykonal na pojednávaní
a za prítomnosti oprávneného a povinného; obdobne – teda aj bez nariadenia pojednávania,
vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného – môže exekučný súd dospieť k tomuto
záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti exekučného titulu) v neskorších
štádiách exekučného konania.
Ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý
nemal právomoc vydať ho, zastavením exekúcie sa neodopiera právo na výkon rozhodnutia
a neznemožňuje oprávnenému možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.); pokiaľ
v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať
rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012).
Osobitne k námietke oprávnenej, že súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne
pojednávanie aj keď podľa zákona tak boli povinné urobiť, najvyšší súd konštatuje, že tak ako
správne poznamenala oprávnená, zákonom č. 230/2012 Z.z. účinným od 9. augusta 2012
(zákon bol účinný do 31. decembra 2012) bol novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý
ustanovenie § 57 Exekučného poriadku doplnil o ods. 5, v zmysle ktorého súd nariadi
pojednávanie, ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a k/. Dovolateľka namietala, že pokiaľ
súd prvého stupňa v danom prípade vyhlásil exekúciu za neprípustnú a následne ju zastavil,
mal postupovať podľa uvedeného ustanovenia. Tvrdenie dovolateľky je však mylné. Súd
prvého stupňa nemohol postupovať podľa uvedeného ustanovenia, pretože v danom prípade
exekúciu zastavil uznesením z 9. mája 2012 a uvedené ustanovenie nadobudlo účinnosť až
od 9. augusta 2012. Navyše súd prvého stupňa v danej veci exekúciu zastavil uznesením
podľa ustanovenia § 57 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1, 2 ZoRK, a nie podľa
ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g/ alebo k/. Odvolací súd v danom prípade postupoval v súlade
s ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p., ak o odvolaní oprávnenej rozhodol bez nariadenia
pojednávania. V danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie v zmysle
§ 214 ods. 1 O.s.p. a rovnako nebol splnený ani jeden z ostatných dvoch dôvodov v zmysle
písm. b/ a c/ uvedeného ustanovenia, pre ktoré predseda senátu odvolacieho súdu musí vždy
nariadiť pojednávanie; nariadenie pojednávania bolo na úvahe odvolacieho súdu.
V odôvodení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa zrozumiteľným spôsobom uviedol
dôvody rozhodnutia. Rovnako odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným
spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil (aj s poukazom
na obsah a dôvodnosť odvolania oprávnenej). Ich rozhodnutia nemožno považovať
za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súdy sa pri výklade
a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich
účel a význam. Námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného
vyhotovenia rozhodnutí súdov oboch stupňov rovnako nie je dôvodná.
Tieto právne závery zastáva najvyšší súd aj v preskúmavanej veci. Dovolací súd sa
stotožňuje s názorom, že v danom prípade uzavretá rozhodcovská doložka – z dôvodov
vysvetlených už súdmi nižších stupňov – je neprijateľná podmienka spotrebiteľskej zmluvy
(§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka), čo zakladá jej neplatnosť. Neplatná rozhodcovská
doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať označený rozhodcovský
rozsudok, ktorý vzhľadom na to nie je vykonateľný exekučný titul.
K námietke oprávnenej, že slovenský preklad čl. 3 ods. 3 bod 1. písm. q/ Smernice nie
je správny, Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, že až do nadobudnutia účinnosti
nariadenia Rady č. 216/2013 zo 7. marca 2013 o elektronickom uverejňovaní Úradného
vestníka Európskej únie je právne záväznou jeho písomná podoba, ktorej vyhotovenia
v slovenskom jazyku zabezpečuje Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (§ 3
zákona č. 416/2004 Z.z. o úradnom vestníku Európskej únie).
V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj
o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p.
a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p., najvyšší súd odmietol procesne
neprípustné dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1
písm. c/ O.s.p.
Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie predpokladov pre odklad
vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia v zmysle § 243 O.s.p. a v súlade s ustálenou praxou
dovolacieho súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.
O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa
§ 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a žiadnemu z účastníkov ich
náhradu nepriznal. V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd nepriznal povinnej náhradu trov
dovolacieho konania, lebo nepodala návrh na ich priznanie (§ 151 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 26. februára 2014
JUDr. Jozef Kolcun, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová