Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Oboer/18/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného P., s. r. o., P., IČO:

X., zastúpený: F. P., s. r. o., G., IČO: X., proti povinnému R. D., nar. X., N., o vymoženie

430,90 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Dolný Kubín pod sp. zn.

, o dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline

z 28. novembra 2012, č. k. -64 a o odvolaní oprávneného proti uzneseniu

Krajského súdu v Žiline z 28. novembra 2012, č. k. -64, takto

rozhodol:

Návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania sa z a m i e t a .

Dovolanie oprávneného sa o d m i e t a .

Konanie o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline

z 28. novembra 2012, č. k. -64, v časti týkajúcej sa zamietnutia návrhu

na prerušenie konania, z a s t a v u j e .

Povinnej sa náhrada trov dovolacieho a odvolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Dolný Kubín 25. apríla 2006 poveril súdneho exekútora, aby vykonal

exekúciu na základe notárskej zápisnice spísanej 30. októbra 2005 notárom JUDr. O. Ď. pod

sp. zn. N 5525/2005, NZ 51267/2005, NCRLs 50622/2005.

Uznesením z 18. októbra 2010, č. k. -14, Okresný súd Dolný Kubín

vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. g/ zákona č.

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene

a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“). Návrh oprávneného na zmenu

súdneho exekútora zamietol. Podľa ust. § 203 Exekučného poriadku uložil oprávnenému

povinnosť uhradiť súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie vo výške 86,79 Eur.

2

Okresný súd ako súd prvého stupňa zistil, že oprávnený a povinná uzavreli 2. apríla

2004 zmluvu o úvere, ktorej súčasťou bolo aj splnomocnenie povinnej pre advokáta Mgr. T.

K. na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t. j. aby v jej mene uznal záväzok z

úveru. V prvom rade vyhodnotil súd prvého stupňa toto splnomocnenie ako neurčitý právny

úkon. Ďalšou okolnosťou, ktorá spôsobovala neplatnosť právneho úkonu bol nedostatok

slobody vôle.

Na odvolanie oprávneného vec prejednal Krajský súd v Žiline ako súd odvolací.

Po preskúmaní napadnutého uznesenia rozhodol uznesením z 28. novembra 2012, č. k.

-64 tak, že napadnuté uznesenie Okresného súdu Dolný Kubín č. k.

-14 z 18. októbra 2010 v spojení s uznesením Okresného súdu Dolný Kubín č.

k. -45 z 25.januára 2012 a opravným uznesením č. k. -49

z 22. februára 2012 vo výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú, o zastavení exekúcie

a vo výroku o trovách exekúcie potvrdil. Výroku, ktorým nebolo vyhovené návrhu

oprávneného na zmenu súdneho exekútora, sa nedotýkal. Návrh oprávneného na prerušenie

konania zamietol. Povinnej a súdnemu exekútorovi náhradu trov odvolacieho konania

nepriznal.

V odôvodnení uznesenia odvolací súd uviedol, že podrobne preskúmal všetky

rozhodujúce otázky, týkajúce sa zastavenia exekúcie, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom

rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa. Okresný súd

v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne

rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením v spojení

s Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom

v jednotlivostiach naň poukazoval aj krajský súd. Z uvedených dôvodov sa krajský súd

v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia ( ).

Odvolací súd v odôvodnení uznesenia uviedol, že exekúcia bola začatá na podklade

exekučného titulu, ktorý trpí závažnými vadami majúcimi za následok jeho nevykonateľnosť.

V tomto smere súd prvého stupňa objasnil zmysel inštitútu zastúpenia na základe

plnomocenstva, pričom uzavrel, že vôľa povinného splnomocniť Mgr. T. K. nebola prejavená

slobodne. Oprávnený konal v rámci výkonu svojho podnikania, keď dlžníkovi ponúkol

3

poskytnutie úveru, pričom zmluvné podmienky formuloval on sám v predtlačenom doklade.

Súčasťou formulárovej zmluvy bolo aj udelenie plnej moci Mgr. K. Povinný tak samostatne

a slobodne neprejavil vôľu byť zastúpený splnomocneným zástupcom, ale v pozícii slabšej

zmluvnej strany ako spotrebiteľ prijal predložené zmluvné podmienky. Voľba zástupcu bola

vykonaná oprávneným, nie povinným. Odvolací súd konštatoval, že nedostatok prejavu vôle

mal jednoznačne za následok neplatnosť udeleného plnomocenstva a v dôsledku toho nebolo

možné následne ani akceptovať notársku zápisnicu ako platný právny úkon, pretože prejav

vôle v nej vyjadrený nie je prejavom vôle povinného. Za zmienku tiež stojí fakt, že samotným

oprávneným vopred určený splnomocnenec nemôže zastupovať povinného aj pre rozpor

s (rozpor záujmov zástupcu a zastúpeného).

Za predpokladu, že na podklade vadnej plnej moci bola vyhotovená notárska

zápisnica, je nutné uzavrieť, že táto pre nedostatok prejavenej vôle nemôže vyvolať vo vzťahu

k povinnému žiadne právne dôsledky. Povinný v skutočnosti neprejavil vôľu spísať spornú

zápisnicu, táto tak neobsahuje všetky potrebné náležitosti, predpokladané v ustanovení § 47

Notárskeho poriadku v spojitosti s § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku a z tohto dôvodu

nemožno na jej základe viesť exekúciu.

Pokiaľ išlo o tvrdenia oprávneného, ktorý argumentoval tým, že v danom prípade bolo

možné exekúciu zastaviť len v štádiu konania o udelenie poverenia a že súd prekročil medze

preskúmavania exekučného titulu, tieto boli vyhodnotené ako nedôvodné. Spôsobilý

exekučný titul je základnou podmienkou toho, aby mohol nútený výkon rozhodnutia riadne

prebehnúť. Pri zistení vád exekučného titulu, ktoré majú za následok jeho nevykonateľnosť,

je exekučný súd povinný na uvedené okolnosti prihliadať v ktoromkoľvek štádiu konania

a z úradnej povinnosti, nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie.

Zo žiadneho ustanovenia Exekučného poriadku totiž nevyplýva možnosť preskúmavať

exekučný titul len v konaní o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Práve naopak,

formulácia ustanovení § 57 a § 58 Exekučného poriadku umožňuje súdu ex offo v každej časti

exekúcie urobiť úsudok o neprípustnosti exekúcie, k čomu došlo aj v aktuálnej veci.

Odvolací súd mal ďalej za to, že odvolanie oprávneného v časti trov exekúcie nie je

opodstatnené.

4

V ďalšej časti odvolací súd poukázal na ust. a v súvislosti

s návrhom oprávneného na prerušenie konania uviedol, že súd je ako autoritatívny orgán

rozhodujúci spory a iné právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol

o tom, že požiada podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ Súdny dvor Európskej únie

o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke. Konanie o predbežnej otázke

podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho

konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie o výklade

zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo

agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie

o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie

a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie

vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho

práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej. Povinnosť

vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej

otázke je zakotvená v druhej vete čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Túto povinnosť však

nemožno vykladať absolútne, v tom zmysle, že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek

okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo žiadneho

ustanovenia totiž nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť

konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade

právneho aktu Európskej únie len na návrh účastníka konania, a rovnako predpokladom

takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje

ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah

úniových právnych noriem, alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu.

Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke, týkajúcej sa výkladu

komunitárneho práva, je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým

skutočnosť, či otázka komunitárneho práva, týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového

práva, je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je

rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale

zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke hraníc

aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti), teda, musí mať

bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho

determinuje po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka, nastolená Súdnemu dvoru EÚ,

nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej

5

potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť

o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom

spore.

V danom ani v obdobných prípadoch odvolací súd nezakladal záver o neprípustnosti

exekúcie na aplikácii komunitárneho, resp. úniového práva, ale výlučne na aplikácii

vnútroštátneho právneho predpisu - , podľa ktorého bola hodnotená

(ne)platnosť jednostranného právneho úkonu – plnomocenstva, obsiahnutého v zmluve

o úvere č. 5550021, uzavretej 2. apríla 2004 medzi oprávneným a povinnou.

Odvolací súd teda vôbec nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade existovala

potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh

oprávneného na prerušenie konania zamietol.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa

(v spojení s ). V odvolacom konaní bol úspešný povinný a aj súdny

exekútor, náhradu trov odvolacieho konania si však postupom podľa § 151 ods. 1 neuplatnili,

resp. im žiadne trovy nevznikli, preto rozhodol krajský súd tak, že povinnej ani súdnemu

exekútorovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie a následne aj

doplnenie dovolania, ktoré odôvodnil tým, že:

a) súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (ust.

v spojení s ust. ),

b) v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo (ust.

v spojení s ust. ),

c) súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (ust. § 241

ods. 2 písm. a/ v spojení s ust. ),

d) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci, najmä súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite

dokazovanie (ust. ),

6

e) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci

(ust. ).

Na základe právnej argumentácie uvedenej v dovolaní oprávnený navrhuje, aby

dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu v celom rozsahu zrušil a keďže

rovnakými vadami je postihnuté aj rozhodnutie prvostupňového súdu, žiada, aby dovolací súd

v celom rozsahu zrušil aj uznesenie prvostupňového súdu a vec vrátil prvostupňovému súdu

na ďalšie konanie a v prípade úspechu bola oprávnenému priznaná náhrada trov dovolacieho

konania. Oprávnený tiež navrhol, aby súd prerušil konanie podľa

v spojení s a Súdnemu dvoru EÚ na základe Zmluvy o fungovaní EÚ

predložil prejudiciálne otázky v znení, aký je uvedený v dovolaní. Oprávnený tiež navrhol,

aby dovolací súd postupoval podľa ust. a rozhodol o odložení vykonateľnosti

napadnutého uznesenia Krajského súdu v Žiline z 28. novembra 2012, sp. zn. ,

a to so zreteľom na uvedenú právnu argumentáciu a najmä skutočnosť, že napadnuté

rozhodnutie vykazuje tak závažné právne nedostatky, že jeho výkon v prostredí právneho

štátu je vylúčený.

Proti napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený aj odvolanie v časti,

ktorou odvolací súd zamietol jeho návrh na prerušenie konania podľa ustanovenia § 109 ods.

1 písm. c/ a článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Svoje odvolanie odôvodnil

predovšetkým tým, že súd mu svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom podľa

a , že rozhodnutie vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia podľa , keď súd nesprávne interpretoval

a aplikoval ustanovenia a Zmluvy o fungovaní EÚ

v spojení s ustanovením § 36 ods. 5 Exekučného poriadku. Zdôraznil tiež, že napadnuté

rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok odôvodnenia, a že v ňom bol nesprávne

poučený o nemožnosti napadnúť odvolaním výrok o zamietnutí návrhu na prerušenie konania.

Za týchto okolností je napadnuté rozhodnutie svojvoľné, arbitrárne, porušujúce jeho ústavné

právo vyplývajúce z článku 6 ods. 1 SR, ako aj z Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie

v označenom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie.

Povinná sa k dovolaniu a odvolaniu oprávneného nevyjadrila.

7

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací

( ) po zistení, že dovolanie podal včas oprávnený zastúpený v súlade

s veta druhá , skúmal najskôr, či je dôvodný jeho návrh na prerušenie

dovolacieho konania podľa

K podobnému návrhu oprávneného na prerušenie dovolacieho konania sa už najvyšší

súd vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých

ten istý oprávnený vystupoval v procesnom postavení dovolateľa. Ako príklad uvádza

najvyšší súd rozhodnutia sp. zn. z 15. mája 2013 a sp. zn.

z 15. mája 2013, na ktoré v podrobnostiach poukazuje s tým, že s právnymi závermi v nich

vyjadrenými sa stotožňuje aj v preskúmavanej veci, pre účely ktorej najvyšší súd dodáva, že

Súdny dvor má právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú:

a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr

Európskej únie. Pokiaľ ale procesný postup súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie

konania podľa , má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie

je žiadny dôvod pre prerušenie konania.

Najvyšší súd vzhľadom na to nedôvodný návrh na prerušenie konania zamietol.

V ďalšom najvyšší súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3

) skúmal, či oprávneným podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému

ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti

uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie

prípustné, sú uvedené v a , oprávneným napadnuté uznesenie ale

nevykazuje znaky žiadneho z nich. Dovolanie oprávneného preto podľa § 239 ods. 1 a 2

prípustné nie je.

Prípustnosť dovolania oprávneného by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,

len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237

Oprávnený procesné vady konania v zmysle , , a netvrdil

8

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

K obsahovo rovnakým námietkam oprávneného, z ktorých vyvodzuje prípustnosť

a opodstatnenosť jeho dovolania, podaného v preskúmavanej veci, sa už najvyšší súd vyjadril

vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých ten istý

oprávnený vystupoval v procesnom postavení dovolateľa. Ako príklad uvádza najvyšší súd

rozhodnutia sp. zn. z 15. mája 2013, sp. zn. z 15. mája 2013,

sp. zn. z 21. októbra 2013 a sp. zn. z 19. septembra 2013

a konštatuje, že právne závery, ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach, sú plne

opodstatnené aj v preskúmavanej veci.

V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku najvyšší súd konštatoval, že:

Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu ( ) je

daná, iba ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov

v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38 ods. 3 a § 44

ods. 1 Exekučného poriadku).

Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto

nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle v (viď aj

rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. z 1. februára 2012 a tiež Ústavného

súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012 sp. zn. ).

Exekúciu možno vykonať aj na podklade notárskej zápisnice, ktorá má náležitosti

uvedené v § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku; ak tieto náležitosti nemá, nejde

o vykonateľný exekučný titul. Ak je za exekučný titul označená notárska zápisnica, je

exekučný súd povinný skúmať, či na jej podklade možno vykonať exekúciu (porovnaj

obdobne R 58/1997). Pokiaľ notárska zápisnica nie je vykonateľný exekučný titul, je exekúcia

neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania (

a ). Najdôležitejšou náležitosťou notárskej zápisnice ako exekučného titulu je

súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice. Ak niekto ako zástupca vysloví

za povinnú osobu takýto súhlas napriek tomu, že nie je oprávnený za ňu konať, nejde o súhlas

9

povinnej osoby. Zastupovať iného nemôže ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami

zastúpeného ( ) – o taký prípad ide tiež vtedy, keď určitý

nebankový subjekt má vopred vytypovaného „zástupcu“ druhej zmluvnej strany, následné

úkony ktorého sledujú nie záujmy ním zastupovanej zmluvnej strany, ale záujmy

nebankového subjektu. Dohoda o zastúpení je v tomto prípade neplatná (§ 39 Občianskeho

zákonníka), preto je absolútne neplatný aj Mgr. T. K. udelený „súhlas“ s vykonateľnosťou

notárskej zápisnice, v dôsledku čoho chýba podstatná náležitosť jej materiálnej

vykonateľnosti (§ 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku).

Ak sa exekúcia navrhuje na podklade notárskej zápisnice, ktorá nemá náležitosti

vykonateľného exekučného titulu (§ 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku), ide o dôvod,

so zreteľom na ktorý treba žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie zamietnuť (prípadne, ak táto okolnosť vyjde najavo až po poverení súdneho

exekútora, exekučné konanie zastaviť).

V odôvodení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa zrozumiteľným spôsobom uviedol

dôvody rozhodnutia. Rovnako odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným

spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil (aj s poukazom

na obsah a dôvodnosť odvolania oprávneného). Ich rozhodnutia nemožno považovať

za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súdy sa pri výklade

a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich

účel a význam.

Tieto právne závery zastáva najvyšší súd aj v preskúmavanej veci. Najvyšší súd sa

stotožňuje s názorom, že v danom prípade notárska zápisnica – z dôvodov vysvetlených už

súdmi nižších stupňov – nie je vykonateľný exekučný titul.

Námietka oprávneného, že súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne pojednávanie,

aj keď podľa zákona tak boli povinné urobiť, nie je dôvodná. Tak, ako správne poznamenal

oprávnený, , účinným od 9. augusta 2012, bol novelizovaný

Exekučný poriadok, ktorý ust. § 57 Exekučného poriadku doplnil o ods. 5, v zmysle ktorého

súd nariadi pojednávanie ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a k/. Oprávnený namietal,

že súd prvého stupňa v danom prípade vyhlásil exekúciu za neprípustnú, a následne ju

10

zastavil, preto mal postupovať podľa uvedeného ustanovenia. Tvrdenie oprávneného však nie

je dôvodné. Súd prvého stupňa nemohol postupovať podľa uvedeného ustanovenia, pretože

v danom prípade exekúciu zastavil uznesením z 18. októbra 2010 a uvedené ustanovenie

nadobudlo účinnosť až 9. augusta 2012. Odvolací súd v danom prípade postupoval v súlade

s ust. § 214 ods. 2 a o odvolaní oprávneného rozhodol bez nariadenia pojednávania. V danej

veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie v zmysle

a rovnako nebol splnený ani jeden z ostatných dvoch dôvodov (§ 214 ods. 1 písm. b/ a c/

), pre ktoré predseda senátu odvolacieho súdu musí vždy nariadiť pojednávanie.

Z uvedeného vyplýva, že nariadenie pojednávania bolo na úvahe odvolacieho súdu. Rovnako

dovolací súd nevzhliadol dôvody, pre ktoré by bolo potrebné nariadiť pojednávanie, či už

pred súdom prvého stupňa alebo pred odvolacím súdom. V tejto súvislosti dovolací súd

považuje za potrebné uviesť, že v štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie

sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení

oprávneného, uvedených v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto

štádiu súd nevykonáva dokazovanie ( až ), postačujúce je, ak sú

rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami, vyplývajúcimi zo spisu, vrátane

do neho založených listín. Vzhľadom na to oboznamovanie sa obsahom listín za účelom

posúdenia predpokladov na zastavenie exekúcie nemusí vykonávať na pojednávaní

za prítomnosti oprávneného a povinného.

V súvislosti s námietkou oprávneného, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, treba uviesť, že táto vada je relevantným

dovolacím dôvodom ( ), avšak (na rozdiel od vád taxatívne

vymenovaných v ) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj

o nesprávnom právnom posúdení veci ( ).

Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád

konania tvrdených oprávneným, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v

a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z , najvyšší súd odmietol procesne

neprípustné dovolanie oprávnenej podľa v spojení s

písm. c/

11

V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti oprávnenému, ktorý úspech nemal ( v spojení s ods.

1 a ). Najvyšší súd Slovenskej republiky nepriznal povinnej

náhradu trov dovolacieho konania, lebo nepodala návrh na ich priznanie ( ).

V súvislosti s odvolaním, ktoré oprávnený podal proti napadnutému uzneseniu

odvolacieho súdu, vo výroku, ktorým odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania

zamietol, Najvyšší súd Slovenskej republiky skúmal predovšetkým podmienky, za ktorých

môže konať ( ) a dospel k záveru, že v predmetnej veci ide o taký nedostatok

podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť.

I keď výslovne nevypočítava procesné podmienky konania,

možno z neho vyvodiť, že procesné podmienky sú také vlastnosti súdu a účastníkov konania,

ktoré musia byť splnené na to, aby sa dosiahol cieľ občianskeho súdneho konania,

vyplývajúci zo základných ustanovení (v prvej hlave prvej

časti). Na strane súdu k podmienkam konania patria tie, ktoré vymedzujú jeho práva

a povinnosti ako orgánu štátu konať a vydať rozhodnutie. Takouto podmienkou je

nepochybne aj funkčná príslušnosť, z úpravy ktorej vyplýva, ktorý súd je príslušný

konať a rozhodovať o veci v inštančnom postupe. Chýbajúca funkčná príslušnosť na

prejednanie určitej veci predstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.

V prejednávanej veci odvolanie oprávneného smeruje proti uzneseniu, ktorým

odvolací súd v odvolacom konaní nevyhovel návrhu oprávneného na prerušenie konania.

Podľa účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa

odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje. Ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob

vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom, môže podať odvolanie aj

vedľajší účastník.

Podľa krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam

okresných súdov. Podľa o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských

súdov ako súdov prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.

12

Citované zákonné ustanovenia upravujú funkčnú príslušnosť Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky tak, že tento súd je príslušný rozhodovať o odvolaniach vtedy, ak

odvolanie smeruje proti rozhodnutiu krajského súdu ako súdu prvého stupňa. Spôsobilým

predmetom odvolacieho konania sú teda len rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Rozhodnutie krajského súdu o nevyhovení návrhu oprávneného na prerušenie konania,

vydané v priebehu odvolacieho konania, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého

stupňa, ale jedná sa o rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému nie je odvolanie

prípustné. v ustanovení výslovne predpokladá

rozhodovanie odvolacieho súdu napr. aj o návrhoch podľa § 138 ods. 1 vrátane tých, o

ktorých nerozhodol súd prvého stupňa. Odvolací súd sa pri takomto rozhodovaní nestáva

súdom prvého stupňa, ale zostáva odvolacím súdom. Napadnuté uznesenie krajského súdu

ako odvolacieho súdu teda neobsahuje (neuvádza) chybné poučenie o neprípustnosti

odvolania proti tomuto rozhodnutiu.

Oprávnený napadol predmetné uznesenie krajského súdu odvolaním, avšak funkčná

príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rozhodovanie o tomto opravnom

prostriedku nie je daná z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie nebolo vydané krajským súdom

ako súdom prvého stupňa, ale ako súdom odvolacím.

Podľa kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené

podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania). Podľa ,

ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

Keďže na prejednanie odvolania podaného oprávneným proti uzneseniu odvolacieho

súdu nie je daná funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ide o taký

nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť. V súlade s posledne citovaným

ustanovením Najvyšší súd Slovenskej republiky preto konanie o tomto opravnom prostriedku

zastavil bez toho, aby skúmal vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia.

O náhrade trov odvolacieho konania Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol

podľa prvá veta v spojení s Oprávnený zavinil, že

13

konanie muselo byť zastavené. Povinnej však náhradu trov tohto konania nepriznal, lebo

v tomto konaní jej žiadne nevznikli a ani nepodala návrh na ich priznanie.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 20. marca 2014

JUDr. Darina Ličková, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová