Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
171/390636.a0784d.pdf
PDF · 119.23 KB
No categories available
7Cdo/101/2013
Najvyšší súd 7 Cdo 101/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcov 1/ A. O., a 2/ Š. O.,
obaja bývajúci v P., proti ţalovanému JUDr. P., bývajúcemu v P., o zaplatenie 427,90 €,
vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 14 C 47/2011, o dovolaní ţalovaného proti
rozsudku Krajského súdu v Prešove zo 6. septembra 2012, sp. zn. 11 Co/2/2012, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Ţalobkyni 1/ nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Prešov rozsudkom z 21. septembra 2011, č. k. 14 C 47/2011-44 uloţil
ţalovanému povinnosť zaplatiť spoločne a nerozdielne do 3 dní ţalobcom 1/ a 2/ sumu
411,03 €; ţalobu v prevyšujúcej časti zamietol a ţalovaného zaviazal na náhradu trov konania
25,50 €. Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil tým, ţe ţalobkyňa 1/ poţiadala ţalovaného
o poskytnutie právnych sluţieb týkajúcich sa obnovy dedičského konania po jej nebohom
otcovi J. Š.. Ţalovaný vyúčtoval ţalobkyni oprávnenie za poskytnuté právne sluţby (len)
sumu 120,91 €, vzhľadom na preddavok zloţený ţalobkyňou 531,94 €, súd povaţoval rozdiel
411,03 € za bezdôvodné obohatenie v zmysle § 451, § 456 a § 145 ods. 2 Občianskeho
zákonníka (ďalej len „OZ“), ktoré dal k náhrade ţalovanému a ţalobu v zostávajúcej časti
zamietol (427,90 € - 411,03 €). O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p.
Na odvolanie ţalovaného Krajský súd v Prešove rozsudkom zo 6. septembra 2012,
sp. zn. 11 Co 2/2012 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, ţe ţalobu voči ţalobcovi
2/ zamietol; rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil vo výroku o povinnosti ţalovaného
zaplatiť ţalobkyni 1/ sumu 411,03 € a vo výroku o náhrade trov prvostupňového konania
25,50 €; ţalovanému voči ţalobcovi 2/ nepriznal náhradu trov odvolacieho konania
a ţalovanému uloţil povinnosť nahradiť ţalobkyni 1/ trovy odvolacieho konania 6,40 €.
V odôvodnení uviedol rozhodujúce skutkové zistenia a to, ţe v právnom vzťahu (príkazná
zmluva uzavretá v zmysle § 724 aţ § 741 OZ) so ţalovaným, ktorý poskytoval právne sluţby
bola len ţalobkyňa 1/ a k dohode o cene právnej sluţby medzi účastníkmi nedošlo.
Skonštatoval, ţe súd prvého stupňa správne posúdil výšku tarifnej odmeny advokáta, aj
účelnosť vykonaných úkonov a dospel k náleţitému záveru, podľa ktorého za poskytnutú
právnu sluţbu patrí ţalovanému odmena vo výške 120,91 €, vzhľadom na ţalobkyňou
1/ zloţenú zálohu 531,94 €, potom bezdôvodné obohatenie vo výške 411,03 € je ţalovaný
povinný vrátiť tomu, na úkor koho sa bezdôvodne obohatil a tým je ţalobkyňa 1/, pretoţe len
s tou bol v právnom vzťahu. Z týchto dôvodov odvolací súd potom podľa § 220 O.s.p. zmenil
rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o povinnosti ţalovaného plniť ţalobcovi 2/ tak, ţe
ţalobu v tejto časti zamietol a vo zvyšnej časti rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219
ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania úspešnej ţalobkyne rozhodol
podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. Úspešnému ţalovanému (voči ţalobcovi
2/) súd nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, lebo ţalovaný sa zriekol tohto práva.
Proti rozsudku odvolacieho súdu v jeho potvrdzujúcej časti (o povinnosti ţalovaného
zaplatiť ţalobkyni 411,03 € spolu s náhradou trov konania 25,50 €) podal dovolanie ţalovaný
s tým, ţe jeho opravný prostriedok je prípustný podľa § 237 písm. f/ O.s.p. Namietol, ţe
odvolací súd sa nezaberal celým jeho odvolaním, odmietol vykonať dôkaz v jeho prospech
(výzvu zo 14. mája 2009), a preto vec nesprávne právne posúdil (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Podľa jeho názoru ţalobcovia mu počas doby zastúpenia uvádzali nepravdivé informácie a
neposkytli mu potrebné listiny k uplatneniu ich práv pred súdom i keď ich k tomu viackrát
vyzýval. Ţalovaný ako zástupca podal odvolanie v deň keď bol o to ţalobkyňou 1/ poţiadaný.
Necíti sa byť zodpovedný za výsledok konania vo veci v ktorej zastupoval ţalobkyňu 1/.
Z týchto dôvodov dovolateľ ţiadal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu (v jeho
potvrdzujúcej časti) v spojení s rozsudkom súdu prvého stupňa zrušiť a vec v rozsahu
zrušenia vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Ţalobkyňa 1/ sa vo vyjadrení k dovolaniu stotoţnila s napadnutým rozhodnutím
odvolacieho súdu a dovolacie dôvody označila za neopodstatnené.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) skúmal
bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), či dovolanie smeruje
proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom.
Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho
výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo sa v občianskoprávnom
konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých
občianskoprávny súd môţe konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania
pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).
Dovolanie moţno podať iba ak to výslovne pripúšťa zákon (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Občiansky súdny poriadok upravuje dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý
moţno podať 1. len proti právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu výslovne uvedeným
v zákone [viď § 238 O.s.p. (pokiaľ ide o rozsudok) a § 239 O.s.p. (pokiaľ ide o uznesenie)],
alebo 2. len v prípade výskytu zákonom osobitne vymenovaných závaţných procesných vád
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu.
Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238
ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil
od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p.
je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok
súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe
je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,
alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku
vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Podľa § 238
ods. 5 O.s.p. dovolanie nie je prípustné ani vo veciach, v ktorých bolo napadnuté právoplatné
rozhodnutie odvolacieho súdu o peňaţnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej
mzdy a v obchodných veciach desaťnásobok minimálnej mzdy, pričom na príslušenstvo
sa neprihliada. Ak je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky,
dovolanie nie je prípustné, ak výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania
neprevyšuje sumu podľa prvej vety. Na určenie minimálnej mzdy je rozhodujúci deň podania
návrhu na prvostupňovom súde.
Z hľadiska legislatívno-technického bol v § 238 O.s.p. zvolený taký spôsob vyjadrenia
prípustnosti dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu, so zreteľom na ktorý je zrejmé,
ţe ustanovenie § 238 ods. 5 O.s.p. je [špeciálnym (v zmysle konkrétnejším a tak i prioritne
aplikovateľnejším)] ustanovením, ktorého aplikácia má v zmysle právneho princípu „lex
specialis derogat legi generali“ prednosť pred (všeobecnejšími) ustanoveniami § 238 ods. 1 aţ
3 O.s.p. V nadväznosti na to treba konštatovať, ţe ak výška peňaţného plnenia, o ktorom
rozhodoval odvolací súd, neprekročila v určitej veci násobky minimálnej mzdy uvedené
v § 238 ods. 5 O.s.p., je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu neprípustné, i keď
smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1 O.s.p. neprípustnosť
dovolania vyvodená výkladom z opaku „a contrario“).
V preskúmavanej veci bol návrh na začatie konania podaný súdu 24. februára 2011;
v deň jeho podania určovalo výšku minimálnej mzdy ustanovenie § 1 písm. a/ nariadenia
vlády č. 408/2010 Z. z., ktorým sa ustanovuje výška minimálnej mzdy. Podľa tohto
ustanovenia minimálna mzda na rok 2011 predstavovala suma 317,- €. Trojnásobok tejto
sumy je 951,- €.
Pokiaľ ide o predmet sporu, ţalobcovia sa v konaní domáhali spoločne a nerozdielne
zaplatenia 427,- €, súd prvého stupňa im z tejto priznal 411,03 €, vo zvyšku ţalobu zamietol
Odvolací súd vo vyhovujúcej časti (411,03 €) potvrdil prvostupňové rozhodnutie voči
ţalobkyni 1/ a vo zvyšnej vyhovujúcej časti (o zaplatenie 411,03 € voči ţalobcovi 2/) zmenil
prvostupňové rozhodnutie, tak ţe ţalobu v tejto časti zamietol. Dovolanie ţalovaného teda
smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu o peňaţnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok
minimálnej mzdy (411,03 € < 951,- €). Dovolanie ţalovaného, ktoré navyše smeruje proti
potvrdzujúcemu rozsudku a nejedná sa o prípad v zmysle § 238 ods. 3 O.s.p., je v zmysle
§ 238 ods. 5 O.s.p. neprípustné.
Dovolanie ţalovaného by vzhľadom na to bolo procesne prípustné, iba ak v konaní
došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. O vadu tejto povahy ide,
ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať
pred súdom a g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe
namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného
ustanovenia nie je predmet konania významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád
vymenovaných v § 237 O.s.p., moţno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je
inak dovolanie procesne neprípustné (viď napríklad R 117/1999 a R 34/1995). Pre záver
o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je však významný subjektívny názor
účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;
rozhodujúcim je záver (zistenie) dovolacieho súdu, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Ţalovaný procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. netvrdil
a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z tohto
ustanovenia nevyplýva.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, ktorých sa mali
dopustiť súdy oboch niţších stupňov, sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či konanie
nie je postihnuté vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., t. j. či postupom súdu nebola
dovolateľovi odňatá moţnosť konať pred súdom. Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237
písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie
realizácie tých procesných práv účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny
poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide vtedy, ak súd v konaní
postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi
predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva.
Dovolateľ v dovolaní výslovne namietala, ţe konanie je postihnuté vadou v zmysle
§237 písm. f/ O.sp. zaloţenou na tom, ţe a/ „odvolací súd sa nezaoberal celým odvolaním“,
b/ súd „odmietol vykonať dôkaz, ktorý bol v prospech ţalovaného“ (výzvu zo 14. mája 2009)
a preto vec nesprávne právne posúdil.
1. Pokiaľ dovolateľ namieta, ţe odvolací súd sa nezaoberal celým odvolaním
v podstate namieta, ţe nezohľadnil všetky jeho odvolacie argumenty. V takom prípade, však
bolo povinnosťou dovolateľa uviesť, ktorý z uplatnených odvolacích argumentov nebol
odvolacím súdom zohľadnený a vysvetliť v čom dovolateľ vidí namietaný nedostatok. V tejto
súvislosti je potrebné poznamenať, ţe odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní
nemusí odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie,
ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie (II. ÚS 78/05). Podľa názoru dovolacieho
súdu odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia podrobne rozviedol dôvody
rozhodnutia súdu prvého stupňa (pokiaľ ide o zistený skutkový stav i právne posúdenie veci),
uviedol podstatný obsah odvolania ţalovaného, vrátane toho ako sa k nemu vyjadrili
ţalobcovia, označil právne predpisy, na základe ktorých vec prerokoval a z ktorých vyvodil
svoje závery. Prijaté závery primerane vysvetlil (pozn.: dovolací súd sa ich správnosťou
nezaoberal). Skutočnosť, ţe ţalovaný má odlišný názor, neţ konajúce súdy, bez ďalšieho
nezakladá a nedokazuje ním tvrdenú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
2. Za dôvodné nemoţno povaţovať ani ďalšiu námietky dovolateľa (týkajúce sa
nevyhovenia jeho návrhu na vykonanie dokazovania, prípadne i nesprávneho alebo neúplného
zistenia skutkového stavu veci, napríklad pokiaľ ide o nesplnenie povinností ţalobcov
na ktoré boli vyzvaní advokátom, o poskytovaní nepravdivých informácii advokátovi a pod.).
V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru uverejnenú
R 37/1993, R 125/1999 a R 6/2000. Treba zdôrazniť, ţe do obsahu základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa
k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním
navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). Súd neodníme
účastníkovi moţnosť pred ním konať ani tým, ţe (prípadne) nevykoná navrhnuté dokazovanie
(§ 120 O.s.p.) alebo nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov (§ 132 O.s.p.); jeho
rozhodnutie môţe byť síce z tohto dôvodu vecne nesprávne, ale to ešte samo osebe nevedie
k zmätočnosti rozhodnutia a nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
(viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 42/1993). Najvyšší súd to
vyjadril uţ v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky pod č. 37/1993, v ktorom vysvetlil, ţe prípadné nevykonanie
určitého dôkazu môţe mať za následok len neúplnosť skutkových zistení (vedúcu k vydaniu
nesprávneho rozhodnutia), nie však procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p.; v rozhodnutí
uverejnenom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
pod č. 125/1999 uviedol, ţe ak súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy
alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, dovolanie proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu podľa § 237 písm. f/ O.s.p. nie je prípustné, lebo to nemoţno povaţovať
za odňatie moţnosti konať pred súdom. Je totiţ vecou právnej úvahy súd, nie však účastníka
konania, či a prípadne aký dôkaz súd vykoná (§ 120 ods. 1 O.s.p.). Súdna prax je teda
pri posudzovaní prípustnosti dovolania jednotná v názore, ţe nevykonanie všetkých
navrhovaných dôkazov nezakladá vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Nevykonanie
dôkazov súdom nie je samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie procesne
prípustné – viď § 241 ods. 2 písm. a/ aţ c/ O.s.p. Pokiaľ dovolateľ namieta, ţe súdy
pri rozhodovaní vychádzali z neúplných skutkových zistení a prípadne nevykonali relevantné
na vec sa vzťahujúce dôkazy, ide po stránke obsahovej o námietku, ţe v konaní došlo k tzv.
inej (neţ v § 237 O.s.p. vymenovanej) procesnej vade majúcej za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci; takáto dovolateľom tvrdená vada (i keby k nej v konaní došlo) by bola
síce relevantným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), sama osebe ale
nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p.
3. Dovolateľ namieta, ţe rozsudok v dovolaním napadnutej časti spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci. Právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov je síce
relevantný dovolací dôvod, ktorým moţno úspešne odôvodniť procesne prípustné dovolanie
(viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov
(napr. v otázke, či ţalovaný ako advokát nesie zodpovednosť za výsledok konania) nezakladá
však prípustnosť dovolania (viď R 54/2012, a tieţ ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011,
4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010).
Na základe uvedeného dospel dovolací súd k záveru, ţe ţalovaný neopodstatnene
namieta, ţe v konaní mu postupom súdu bola odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 237
písm. f/ O.s.p.).
Ţalovaný dovolaním napadol aj výrok rozsudku odvolacieho súdu o trovách konania.
Tento výrok, i keď bol súčasťou rozsudku, má povahu uznesenia (§ 167 ods. 1 O.s.p).
Dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu o náhrade trov konania je ale v zmysle
ustanovenia § 239 ods. 3 O.s.p. procesne neprípustné. Jeho prípustnosť by mohla zaloţiť iba
procesná vada konania v zmysle § 237 O.s.p. (viď R 117/1999), vada tejto povahy ale
v dovolacom konaní nevyšla najavo.
Keďţe prípustnosť dovolania ţalovaného nemoţno vyvodiť zo ţiadneho ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol jeho dovolanie
podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie
dovolania (z procesných dôvodov) sa nezaoberal vecnou správnosťou napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu.
V dovolacom konaní právo na náhradu trov vzniklo ţalobkyni 1/ (§ 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd jej nepriznal náhradu trov
dovolacieho konania, lebo nepodala návrh na rozhodnutie o priznaní náhrady trov tohto
konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 9. apríla 2014
JUDr. Ladislav G ó r á s z, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Monika Poliačiková