Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
0e2/390633.1611b7.pdf
PDF · 156.16 KB
No categories available
7Cdo/177/2013
Najvyšší súd 7 Cdo 177/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu G. Z., bývajúceho v M.,
zastúpeného JUDr. Radoslavom Sotákom, advokátom v Michalovciach, Nám. Slobody 3,
proti žalovanej Rapid life životná poisťovňa, a.s., so sídlom v Košiciach, Garbiarska 2,
zastúpenej JUDr. Gabrielom Gulbišom, advokátom v Košiciach, Nemcovej 22, o určenie, že
poistný vzťah trvá, vedenej na Okresnom súde Košice I, pod sp. zn. 15 C 74/2010, o
dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo 14. marca 2013, sp. zn. 5
Co 142/2012, takto
rozhodol:
Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a .
Dovolanie o d m i e t a .
Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania 81,47 €,
k rukám právneho zástupcu Mgr. Radoslava Sotáka, do 3 dní.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Košice I rozsudkom zo 7. februára 2012, č. k. 15 C 74/2010–283
pripustil zmenu návrhu v zmysle podania žalobcu zo 6. novembra 2011. Určil, že poistná
zmluva č. 5041300047, uzavretá medzi žalobcom a žalovanou 2. februára 1998 s dobou
poistenia 20 rokov, t. j. od 3. februára 1998 do 3. februára 2018, so skrátenou dobou platenia
poistenia 15 rokov, t. j. od 3. februára 1998 do 3. februára 2013, s poistnou sumou pre prípad
smrti vo výške 16 596,959 € a poistnou sumou pre prípad dožitia konca poistnej doby,
3. februára 2018, vo výške 28 997,709 €, je platná a účinná, a že tento poistný vzťah naďalej
trvá. Žalovanej uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok vo výške 99,50 € na účet Okresného
súdu Košice I do 15 dní od právoplatnosti rozsudku a povinnosť nahradiť žalobcovi trovy
právneho zastúpenia vo výške 1 870,80 € na účet JUDr. Radoslava Sotáka, do 15 dní
od právoplatnosti rozsudku. Dospel k záveru, že žaloba je dôvodná, pretože žalobca mal
naliehavý právny záujem na požadovanom určení (§ 80 písm. c/ O.s.p.). Uviedol, že
bez autoritatívneho rozhodnutia súdu žalobca nevie, či poistný vzťah so žalovanou trvá, a či
v budúcnosti, kedy má žalovaná vyplatiť v zmluve dohodnuté poistné plnenie, bude aj
žalovanou (poistiteľom) vyplatené. Poukázal na ust. § 34 a nasl. Občianskeho zákonníka
a dospel k záveru, že právny úkon, uzavretý účastníkmi konania je riadny a platne uzavretý.
Z jeho obsahu vyplynulo, že ide o pomenovanú – poistnú zmluvu, ktorej vznik, zmena, zánik
a podmienky sú upravené v Občianskom zákonníku. Spôsoby zániku poistenia upravuje
Občiansky zákonník v ustanoveniach § 800 až 802. Dokazovaním bolo preukázané, že
žalovaná listom z 9. júna 2008 oznámila žalobcovi zánik poistenia, s poukazom na Všeobecné
poistné podmienky pre životné poistenie (čl. 11 ods. 2), ktoré sú rovnako záväzné pre obidve
zmluvné strany. Ďalej mal za preukázané, že žalobca žalovanú nikdy nepožiadal o zrušenie
poistnej zmluvy. Žalobca ako poistník nikdy neadresoval žalovanej úkon, ktorým by prejavil
svoju vôľu uzavretú poistnú zmluvu zrušiť. Jednostranný právny úkon žalovanej – oznámenie
o zániku poistenia nemá oporu v uzatvorenej poistnej zmluve, v ustanoveniach Občianskeho
zákonníka ani vo Všeobecných poistných podmienkach pre životné poistenie (súčasť
uzavretej poistnej zmluvy). Žalovaná nemala právo žiadať o zrušenie poistenia s vyplatením
odkupnej hodnoty a nespotrebovaného poistného. Súd sa nestotožnil s jej právnou
argumentáciou spočívajúcou v tvrdení, že skončiť poistenie možno aj inak, ako je upravené
v § 800 až § 802 Občianskeho zákonníka. Zákon jednoznačne zakotvuje nemožnosť
vypovedať poistenie osôb, s výnimkou poistenia pre prípad úrazu (§ 800 ods. 3 Občianskeho
zákonníka). K tvrdeniam žalovanej o nutnosti zmeny pôvodne uzatvorených zmlúv z dôvodu,
že Národná banka Slovenska, ako orgán dohľadu, jej na základe vykonanej kontroly, uložila
povinnosť vykonať opatrenia smerujúce k náprave, súd uviedol, že podľa § 3la zákona
č. 186/2004 Z. z., ktorým bol novelizovaný zákon č. 95/2002 Z. z. o poisťovníctve a o zmene
a doplnení niektorých zákonov, poisťovňa a pobočka zahraničnej poisťovne boli povinné
určiť výšku poistného na základe poistno-matematických metód tak, aby výška poistného
zabezpečovala trvalú splniteľnosť všetkých záväzkov, vrátane tvorby dostatočných
technických rezerv a spôsobu ich umiestnenia. Podstatné bolo, že zmluvný vzťah vznikol
2. februára 1998, teda v čase, kedy vyššie citované zákonné ustanovenie ešte nebolo účinné,
preto sú účastníci konania viazaní svojimi prejavmi vôle, obsiahnutými v poistnej zmluve
uzatvorenej 2. februára 1998. Žalovaná tvrdila, že v priebehu trvania právneho vzťahu došlo
k vzniku takej právnej skutočnosti, ktorá mala za následok zánik právneho vzťahu v dôsledku
nemožnosti plnenia, majúci svoj pôvod v zmene právneho predpisu. V danom prípade poistné
v prípade poistného produktu UDP-K u žalovanej nebolo vypočítané v súlade s poistno-
matematickými metódami. Podľa § 575 Občianskeho zákonníka ide o plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, žalovaná preto musela postupovať v súlade so zákonom a bezodkladne
zosúladiť svoje právne pomery s novými ustanoveniami zákona o poisťovníctve. Žalovaná
ukončila poistný vzťah, ktorý vznikol na základe poistnej zmluvy svojím jednostranným
prejavom, lebo druhý zmluvný partner s ukončením poistného vzťahu nesúhlasil. V čase
vzniku poistného vzťahu spĺňala žalovaná všetky zákonom predpokladané podmienky
pre poskytovanie produktov poistenia a z obsahu spisu Národnej banky Slovenska
č. 52/1024/1995 je zrejmé aj to, že dohľad vykonávaný Ministerstvom financií SR
nevykazoval žiadne nedostatky. Ak poistenie trvá, otázka možnosti, či nemožnosti plnenia
neprichádza do úvahy tak, ako to uvádza žalovaná vo svojich vyjadreniach, naviac nie je
nesolventným subjektom. Pokiaľ ide o právnu nemožnosť plnenia, možno sa ňou zaoberať až
v čase platného skončenia poistnej zmluvy (uplynutím času). O súdnom poplatku súd
rozhodol podľa § 2 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb., a o trovách konania podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku podali odvolanie žalobca aj žalovaná. Žalobca podal odvolanie
proti výroku o trovách konania a žalovaná proti výrokom, ktorými bolo rozhodnuté vo veci
samej.
Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo 14. marca 2013, sp. zn. 5 Co 142/2012,
rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.), návrh
na prerušenie konania zamietol a žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov
odvolacieho konania 552,75 € na účet advokáta JUDr. Radoslava Sotáka, do 3 dní
od právoplatnosti rozsudku. Dospel k záveru, že návrh žalovanej na prerušenie konania podľa
§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. nie je dôvodný, pre posúdenie dôvodnosti nároku žalobcu nie je
rozhodujúce zodpovedanie prejudiciálnej otázky tak, ako túto koncipovala žalovaná
vo svojom návrhu na prerušenie konania. Právne normy týkajúce sa vykonávania dohľadu
Národnou bankou Slovenska nad poisťovacími podnikmi (poisťovňami), teda normy
verejného práva, nie sú pre posúdenie veci a jej rozhodnutie relevantné. Teda nie je ani
zrejmé, aký dopad na posúdenie predmetu konania by malo zodpovedanie prejudiciálnej
otázky Súdnym dvorom Európskych spoločenstiev v znení navrhnutom žalovanou. Jej
vyriešenie nie je potrebné pre rozhodnutie v konkrétnom konaní. Napadnutý rozsudok
považoval za vecne správny. Nestotožnil sa s námietkami žalovanej, že súd prvého stupňa
neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.). Uviedol, že súd nie je povinný
vykonať všetky navrhnuté dôkazy účastníkmi konania. Neúplné zistenie skutkového stavu je
odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola
okolnosť, že súd prvého stupňa nevykonal účastníkom navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať
právne významnú skutočnosť, avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy účastníkmi
navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. K námietke, že
súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.), uviedol, že skutkové zistenia nezodpovedajú
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 132 O.s.p., a to
vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo
z prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul
rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas
konania najavo. Nepovažoval za dôvodnú ani námietku, že rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). Uviedol, že
právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym
posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl
v aplikácii práva ide vtedy ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť alebo ak
použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad. Preto
pokiaľ žalovaná v odvolaní namietala postup súdu z hľadiska procesnoprávnych predpisov,
nie je toto odvolanie dôvodné. V plnom rozsahu sa stotožnil aj s rozhodnutím súdu prvého
stupňa o trovách konania. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1
v spojení s § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p.
Proti rozsudku krajského súdu do výroku, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého
stupňa a výroku o náhrade trov odvolacieho konania, podala dovolanie žalovaná. Navrhla, aby
dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu (ako aj rozsudok súdu prvého stupňa) zrušil a vec
vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie, alebo aby tieto rozsudky zmenil a žalobu
v celom rozsahu zamietol a zaviazal žalobcu na náhradu trov konania. Namietala, že súd jej
odňal možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., (nižšie súdy opomenuli
v rámci vykonávania dôkazov listinami správny procesný postup podľa § 129 O.s.p., odvolací
súd vec v odvolacom konaní posúdil aj podľa právnych ustanovení § 797 a nasl. Občianskeho
zákonníka, teda z pohľadu ustanovení, ktoré neboli predmetom právnych úvah
pred prvostupňovým súdom bez toho, aby odvolací súd postupoval podľa § 213 ods. 2 O.s.p.),
nesprávne právne posúdenie (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) v otázke nemožnosti plnenia, tým,
že nesprávne poistné vzorce prijalo Ministerstvo financií Slovenskej republiky, z ktorého
dôvodu je zodpovedné za vzniknutý právny stav a škodu, ktorá spoločnosti vznikla. Tiež inú
vadu konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) v tom, že súd nepostupoval v súlade s ust. § 118
ods. 2 O.s.p. Navrhla tiež, aby dovolací súd konanie o dovolaní prerušil do skončenia konania
o dovolaní vo veci vedenej na Najvyššom súde SR pod sp. zn. 2 Cdo 110/2013, v ktorom sa
rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie dovolacieho súdu.
Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu navrhol dovolanie ako neprípustné odmietnuť
a priznať mu náhradu trov dovolacieho konania. Uviedol, že súdna prax je jednotná v názore,
že ak súd niektorý dôkaz nesprávne vyhodnotí, môže to viesť k nesprávnym skutkovým
zisteniam a v konečnom dôsledku aj k vecne nesprávnemu rozhodnutiu, nezakladá to však
vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (pozri R 37/1993, R 125/1999 a R 6/2000). Do obsahu
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka vyjadrovať sa k spôsobu
hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ním navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/98). Nesprávne hodnotenie dôkazov nie
je samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy ak je dovolanie procesne prípustné. Ďalšie
dovolacie dôvody uvedené žalovanou považoval za irelevantné.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená advokátom
(§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) po tom
čo nezistil splnenie podmienok pre odloženie vykonateľnosti (dovolaním) napadnutého
rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 243 O.s.p., skúmal, či je dôvodný jej návrh na prerušenie
dovolacieho konania.
Podľa § 243c O.s.p. pre konanie na dovolacom súde platia primerane ustanovenia
o konaní pred súdom prvého stupňa, pokiaľ nie je ustanovené niečo iné; ustanovenia § 92
ods. 1 a 4 a § 95 však pre konanie na dovolacom súde neplatia. Podľa § 109 ods. 2 písm. c/
O.s.p. súd konanie preruší, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať
význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.
Podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. ide o fakultatívne prerušenie občianskeho súdneho
konania, čo znamená, že súd v tomto prípade (na rozdiel od situácie upravenej v § 109 ods. 1
písm. b/ prvá veta O.s.p., kedy je povinný prerušiť svoje konanie, lebo jeho rozhodnutie závisí
od otázky, ktorú v tomto konaní nie je oprávnený riešiť) nemusí (nie je povinný) konanie
prerušiť ani vtedy, ak prebieha iné občianske súdne konanie, kde sa rieši otázka, ktorá môže
mať význam pre výsledok jeho konania, (podobne aj R 34/2011 - prerušenie konania podľa
§ 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. závisí od úvahy súdu a je upravené len ako procesná možnosť
súdu, nie však jeho povinnosť, ak súd konanie podľa uvedeného zákonného ustanovenia
nepreruší, neodníme účastníkovi možnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O.s.p.).
V danom prípade predmetom sporu bolo určenie platnosti a účinnosti poistnej zmluvy
č. 5041300047, uzavretej medzi žalobcom a žalovanou, a že poistný vzťah medzi žalobcom
a žalovanou, aj po oznámení zániku zo strany žalovanej naďalej trvá. Túto otázku súdy
nižších stupňov posudzovali podľa ustanovení § 800 a nasl. Občianskeho zákonníka
a ustanovení Všeobecných poistných podmienok, ktoré boli súčasťou poistnej zmluvy. Preto
otázka, riešená v konaní vedenom na Najvyššom súde Slovenskej republiky sp. zn.
2 Cdo 110/2013 (do skončenia ktorého navrhuje žalovaná toto konanie prerušiť): „či ani
prípadné pochybenie dozorného orgánu nad poisťovníctvom pri schvaľovaní obchodného
plánu poisťovacej činnosti žalovanej, ktorého súčasťou boli aj kalkulácia a charakteristika
poistenia sadzby UDP-K majúce za následok prípadný nesprávny úradný postup tohto
orgánu“, nie je otázkou majúcou podstatný vplyv a význam pre rozhodnutie v danej veci, tak
ako to požaduje ust. § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Dôvodnou by takáto otázka bola, ak by išlo
o spor medzi žalovanou a orgánom dohľadu nad finančným trhom, v predmetnom konaní ale
ide o súkromnoprávnu vec. Pre určenie, či právny vzťah medzi žalobcom a žalovanou trvá,
nie je právne významné posúdenie vzťahu medzi orgánom dohľadu nad finančným trhom
a žalovanou.
Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že nie je daný dôvod, pre ktorý
by malo byť vyhovené návrhu žalovanej na prerušenie dovolacieho konania (§ 109 ods. 2
písm. c/ O.s.p.). Dovolací súd vzhľadom na to návrh zamietol.
V ďalšom dovolací súd skúmal, či dovolanie žalovanej smeruje proti rozhodnutiu,
proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolanie žalovanej smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, v jeho potvrdzujúcej
časti a v časti ktorou rozhodol o trovách odvolacieho konania.
Dovolanie proti rozsudku je prípustné, ak je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.).
Dovolanie je prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil
od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.).
Dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok
súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že
je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,
alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku
vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238 ods. 3 O.s.p.).
Prípustnosť dovolania žalovanej v tejto časti z uvedených ustanovení Občianskeho
súdneho poriadku nevyplýva – napadnutý nie je zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238
ods. 1 O.s.p.), dovolací súd v tejto veci dosiaľ nezaujal záväzný právny názor (§ 238 ods. 2
O.s.p.) a napadnutým je potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky
rozsudku uvedeného v § 238 ods. 3 O.s.p.
So zreteľom na to by dovolanie žalovanej v tejto časti bolo procesne prípustné, len ak
by v konaní došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 O.s.p.
O vadu uvedenú v tomto ustanovení ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť
účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát.
Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/, g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli
a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania žalovanej v tejto časti preto
z uvedených ustanovení nemožno vyvodiť.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu súdov
nižších stupňov sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či dovolateľke bola v konaní
odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie procesne
nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu alebo inému všeobecne záväznému právnemu
predpisu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka
občianskeho súdneho konania. Žalovaná v súvislosti s namietaním, že došlo k procesnej vade
tejto povahy, v dovolaní uviedla, že súd prvého stupňa „prakticky vôbec“ nevykonal
dokazovanie. O procesnú vadu tejto povahy ide vtedy, keď súd neumožnil účastníkovi
vykonať jeho procesné práva, najmä právo predniesť (doplniť, či doplňovať) návrhy, vyjadriť
sa k rozhodným skutočnostiam, k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo
označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo so súhlasom prednesu senátu dávať v rámci
výsluchu otázky účastníkom (svedkom) a právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy,
vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci (čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd, ako aj § 101 ods. 1, § 117 ods. 1, § 118 ods. 1 a 3, § 123, § 126 ods. 3, § 131, § 211,
§ 215 O.s.p.). Zo spisu nevyplýva, že by žalovanej bolo odňaté niektoré z týchto procesných
práv.
Dovolateľka vyvodzovala odňatie možnosti konať pred súdom z toho, že nižšie súdy
opomenuli v rámci vykonávania dôkazov listinami správny procesný postup podľa § 129
O.s.p. O tom, ako v tej – ktorej veci prebiehalo súdne konanie (vrátane dokazovania)
na súdoch nižších stupňov, môže dovolací súd usudzovať len z obsahu spisu, osobitne
zo zápisníc o súdnych pojednávaniach (pozri § 40 ods. 1 O.s.p., § 122 ods. 1 O.s.p.). Z obsahu
zápisnice z pojednávania pred súdom prvého stupňa zo 7. februára 2012 (čl. 267 – 269 spisu),
vyplýva, že súd vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov konania podľa § 131 O.s.p.,
oboznámil aj písomné dôkazy tvoriace obsah spisu. Takáto protokolácia priebehu konania
nedáva dostatočný podklad pre záver, či dokazovanie listinnými dôkazmi, ktoré sú v spise
založené, bolo/nebolo vykonané v súlade s § 129 O.s.p. Avšak, i keby prípadne nešlo len
o nedostatočnú protokoláciu dokazovania vykonaného v súlade so zákonom, ale o správnu,
skutočnému priebehu dokazovania zodpovedajúcu protokoláciu postupu priečiaceho sa
ustanoveniu § 129 O.s.p, vykazoval by procesne nesprávny postup súdu prvého stupňa znaky
iba, tzv. inej (procesnej) vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. (prípustnosť
dovolania nezakladá), nie procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Nevykonanie
dôkazu listinným spôsobom upraveným v ustanovení § 129 O.s.p. je za tzv. inú vadu
považované aj v ďalších rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (pozri napr.
sp. zn. 3 MCdo 16/2008 a 6 Cdo 84/2010, 5 MCdo 10/2010, 3 Cdo 166/2012,
4 Cdo 107/2011). Najvyšší súd preto nevidí dôvod odkloniť sa od ustálenej judikatúry ani
v danej veci.
Dovolateľka namieta, že súdy nevykonali všetky dôkazy potrebné na úplné a správne
zistenie skutkového stavu. K tomu treba uviesť, že prípadné nevykonanie určitého dôkazu
môže mať za následok len neúplnosť skutkových zistení, nie však procesnú vadu podľa
§ 237 O.s.p. K rovnakým záverom dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky aj
v rozhodnutiach R 37/1995, R 125/1999 (ak súd v priebehu konania nevykonal všetky
navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, nemožno to
považovať za odňatie možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.). Napokon,
význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázkami, ktorých posúdenie je zásadne
v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať
o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť, či a aké dôkazy na zistenie
skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie
(porovnaj I. ÚS 52/03).
Súd účastníkovi neodníme možnosť konať pred ním ani tým, že nesprávne vyhodnotí
niektorý z vykonaných dôkazov. Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko,
čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.). Rozhodnutie
súdu, ktorého podkladom sú nesprávne vyhodnotené dôkazy, môže byť prípadne z tohto
dôvodu vecne nesprávne, avšak táto skutočnosť sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania
podľa § 237 O.s.p. Aj Ústavný súd Slovenskej republiky už vysvetlil, že do obsahu
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý
proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nepatrí
právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov
súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov
(I. ÚS 97/97). V prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov nejde o dôvod, ktorý by zakladal
prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. (pozri aj R 42/1993).
Namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení žalovanou nie je
procesnou vadou konania podľa § 237 O.s.p. (výlučne ktorá by, ako už bolo uvedené, mohla
v danom prípade založiť prípustnosť dovolania žalovanej). Žalovanou vytýkaná neúplnosť
alebo nesprávnosť by mohla byť (prípadne) spojená s procesnou vadou konania v zmysle
§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., vada tejto povahy ale prípustnosť dovolania nezakladá.
Nie je dôvodná ani námietka žalovanej, že odvolací súd vec posudzoval aj podľa
ustanovení § 797 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktoré neboli predmetom právnych úvah
súdu prvého stupňa bez toho, aby postupoval podľa § 213 ods. 2 O.s.p. Treba uviesť, že
odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pričom
poukázal na dôvody rozhodnutia súdu prvého stupňa, s ktorými sa stotožnil a uviedol, prečo
námietky žalovanej nepovažoval za dôvodné. Vychádzal pritom z ustanovení, podľa ktorých
vec posudzoval už súd prvého stupňa, uvedené ust. § 797 a nasl. Občianskeho zákonníka
neboli predmetom posudzovania tak pred súdom prvého stupňa ako ani pred odvolacím
súdom. Z uvedeného možno vyvodiť, že rozhodnutie odvolacieho súdu nemožno považovať
za prekvapivé.
Dovolateľka namietala, že nižšie súdy opomenuli svoju povinnosť podľa § 118 ods. 2
O.s.p., dovolací súd túto námietku skúmal aj v súvislosti s tým, či dovolateľke nebola takýmto
postupom odňatá možnosť konať pred súdom. Podľa tohto ustanovenia, po vykonaní úkonov
podľa odseku 1, predseda senátu alebo samosudca podľa doterajších výsledkov konania
uvedie, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné,
ktoré právne významné skutkové tvrdenia zostali sporné a ktoré z navrhnutých dôkazov budú
vykonané a ktoré dôkazy súd nevykoná, aj keď ich účastníci navrhli. Žalovaná trvala na tom,
že v dôsledku porušenia tohto ustanovenia rozhodnutie odvolacieho súdu bolo pre ňu
nepredvídateľné, prekvapivé a nedostala ani možnosť na vzniknutý stav reagovať.
V súvislosti s uvedenou námietkou treba uviesť, že ustanovenie § 118 O.s.p. upravuje
postup sudcu vo vzťahu k nesporným skutočnostiam a sporným skutočnostiam. Zabezpečuje
vyššiu ochranu účastníkov konania tým, že sudca usmerní účastníkov konania o rozsahu
dokazovania, ktoré mieni vykonať, čím sa môžu minimalizovať stavy tzv. opomenutých
návrhov na dokazovanie zo strany účastníkov. Sleduje sa ním aj predvídateľnosť postupu
súdu a tým aj posilnenie práva na spravodlivý súdny proces.
Všetky ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (vrátane ustanovenia § 118) treba
vykladať systémovo a vo vzájomnej súvislosti. Musí sa pri tom vždy prihliadať na osobitosti
každej prejednávanej veci pri súčasnom rešpektovaní princípu rovnosti. Je preto vždy vecou
individuálneho posúdenia, aké dôsledky majú (prípadné) procesné nedostatky, ku ktorým
došlo v občianskom súdnom konaní v postupe súdov (pozri II. ÚS 264/2006). Nemožno
pritom opomenúť, že cieľom ustanovenia § 118 ods. 2 O.s.p. je zamerať procesnú aktivitu
strán na skutočnosti, ktoré sú podľa posúdenia súdu sporné, teda viesť účastníkov už počas
konania k tomu, aby dokázali predvídať rozhodnutie súdu. Okrem toho cieľom tohto
ustanovenia je tiež zjednodušiť a zrýchliť konanie tak, aby sa nevykonávali zbytočné dôkazy,
ktoré súd nepovažuje za dôležité a nevenovala sa pozornosť bezdôvodným skutkovým
tvrdeniam, ktoré podľa názoru súdu sú buď nesporné alebo právne bezvýznamné.
V predmetnom konaní medzi účastníkmi nebol sporný skutkový stav, spočívajúci
v tom, že žalobca uzavrel s právnym predchodcom žalovanej poistnú zmluvu na životné
poistenie na dobu určitú s dohodnutým mesačným poistným. Sporným bolo posúdenie, či
došlo k zrušeniu uvedených poistných zmlúv s výplatou odkupnej hodnoty podľa § 788 ods. 2
písm. f/ Obč. zák. na základe ustanovení Obč. zák. a čl. 11 ods. 2 Všeobecných poistných
podmienok pre životné poistenie, pretože žalovaná už ďalej nemohla pokračovať v nesprávne
kalkulovanom poistení. Z obsahu spisu vyplýva, že súd sa oboznámil s rozsiahlou písomnou
dokumentáciou a s argumentáciou žalobcu, žalovaná sa k žalobe náležite vyjadrila (čl. 57–214
spolu s prílohami), vo veci prebehlo pojednávanie, na ktorom boli prítomné obe strany
(7. februára 2012) a mali možnosť vyjadriť sa, predložiť dôkazy, predniesť návrhy, boli
vypočutí právni zástupcovia oboch strán a taktiež im bolo umožnené, aby na záver
pojednávania zhrnuli svoje návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci
(čl. 268).
Za týchto okolností, keď súd v skutočnosti zameral dokazovanie na zistenie sporných
skutočností a účastníkom umožnil realizovať všetky procesné práva, ktoré im priznáva platná
právna úprava na realizáciu ich práv a právom chránených záujmov a umožnil im tak
ovplyvniť výsledok súdneho konania (o čom svedčí obsah celého spisu), dovolací súd dospel
k záveru, že nebolo treba ešte osobitne oboznamovať, ktoré dôkazy budú vykonané a ktoré
vykonané nebudú. Požiadavka žalovanej v predmetnej veci už znamenala, aby súd naznačil
svoj predbežný právny názor, čo však prekračuje rámec ustanovenia § 118 ods. 2 O.s.p., ktoré
upravuje iba povinnosti pri vedení pojednávania. V tejto súvislosti je tiež vhodné poukázať aj
na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky (IV. ÚS 16/2012). Právny názor a
hodnotiace úsudky sú vlastné až samotnému rozhodnutiu vo veci, nie však postupu súdu
v zmysle § 118 ods. 2 O.s.p. sledujúceho ciel efektívneho priebehu konania smerujúcemu
k právne relevantným okolnostiam daného prípadu. Námietka dovolateľky o povinnosti súdu
vytvoriť žalovanej procesnú možnosť predkladať súdu iné (nové) dôkazy podporujúce jej
obranu, nie je dôvodná. Zámerom ustanovenia § 118 ods. 2 O.s.p. totiž nie je zmeniť
rozloženie bremena tvrdenia, či dokazovania medzi účastníkmi konania. Námietky žalovanej
v tomto smere preto nie sú dôvodné.
Pokiaľ dovolateľka namieta, že v konaní na súdoch nižších stupňov došlo k procesnej
vade uvedenej v § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., dovolací súd uvádza, že tzv. iná (než v § 237
O.s.p. uvedená) procesná vada konania je relevantným dovolacím dôvodom, prípustnosť
dovolania ale nezakladá.
K námietke žalovanej, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), dovolací súd uvádza, že právnym posúdením
je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený
skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie veci je síce
relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že ho možno uplatniť v procesne prípustnom
dovolaní, samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (pozri
aj R 43/2003 a R 54/2012). Nejde totiž o vadu konania vymenovanú v § 237 O.s.p., ani znak
(atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 238 O.s.p. ako zakladajúci
prípustnosť dovolania. Keďže žalovanou bol tento dovolací dôvod uplatnený v dovolaní,
ktoré nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd podrobiť napadnutý rozsudok
posúdeniu z hľadiska správnosti v ňom zaujatých právnych záverov.
Z dôvodov uvedených vyššie dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie žalovanej
v časti smerujúcej proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený
prvostupňový rozsudok vo veci samej, nie je procesne prípustné.
Dovolanie žalovanej smeruje aj proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bolo
rozhodnuté o trovách odvolacieho konania. Dovolaním je v tejto časti napadnutý výrok, ktorý
je síce súčasťou rozsudku odvolacieho súdu, má ale charakter uznesenia (pozri § 167 ods. 1
O.s.p.) a tento charakter nestráca, i keď je súčasťou výrokovej časti rozsudku. Vzhľadom
na túto povahu rozhodnutia odvolacieho súdu o trovách konania treba prípustnosť uvedenej
časti dovolania posudzovať podľa ustanovení, ktoré vymedzujú, kedy je prípustné dovolanie
proti uzneseniu (§ 239 O.s.p.).
Výpočet uznesení odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie procesne prípustné,
podáva § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. Ustanovenie § 239 ods. 3 O.s.p. ale z okruhu uznesení, proti
ktorým je dovolanie prípustné, výslovne vylučuje (o.i.). uznesenie odvolacieho súdu o trovách
konania. Vzhľadom na to je dovolanie žalovanej v danej časti procesne neprípustné.
Keďže v danom prípade dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu (o trovách
konania) nie je podľa § 238 ani § 239 O.s.p. prípustné a vady uvedené v § 237 O.s.p. neboli
zistené, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovanej ako neprípustné podľa § 243b
ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietol. S poukazom na právnu úpravu
dovolacieho konania nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska
jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti žalovanej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 a
§ 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd priznal žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania, ktorá
spočíva v odmene advokáta za jeden úkon právnej služby, ktorý mu poskytol vypracovaním
vyjadrenia k dovolaniu zo 24. júna 2013 (§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhl. č. 655/2004 Zb.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v zmysle znení
neskorších predpisov). Základnú sadzbu tarifnej odmeny určil podľa § 11 ods. 1 písm. a/ tejto
vyhlášky vo výške 60,08 € (u určovacích žalôb treba vychádzať zo sadzby stanovenej
pre spory s neoceniteľnou hodnotou veci), čo s náhradou výdavkov za miestne
telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške výpočtového základu (§ 16 ods. 3
vyhl.) 7,81 € s 20 % DPH (§ 18 ods. 3 vyhl.) 13,58 € spolu predstavuje 81,47 €.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 9. apríla 2014
JUDr. Oľga Trnková, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Monika Poliačiková