Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Cdo/177/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu G. Z., bývajúceho v M.,

zastúpeného JUDr. Radoslavom Sotákom, advokátom v Michalovciach, Nám. Slobody 3,

proti žalovanej Rapid life životná poisťovňa, a.s., so sídlom v Košiciach, Garbiarska 2,

zastúpenej JUDr. Gabrielom Gulbišom, advokátom v Košiciach, Nemcovej 22, o určenie, že

poistný vzťah trvá, vedenej na Okresnom súde Košice I, pod sp. zn. , o

dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo 14. marca 2013, sp. zn. 5

Co 142/2012, takto

rozhodol:

Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a .

Dovolanie o d m i e t a .

Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania 81,47 €,

k rukám právneho zástupcu Mgr. Radoslava Sotáka, do 3 dní.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Košice I rozsudkom zo 7. februára 2012, č. k. –283

pripustil zmenu návrhu v zmysle podania žalobcu zo 6. novembra 2011. Určil, že poistná

zmluva č. 5041300047, uzavretá medzi žalobcom a žalovanou 2. februára 1998 s dobou

poistenia 20 rokov, t. j. od 3. februára 1998 do 3. februára 2018, so skrátenou dobou platenia

poistenia 15 rokov, t. j. od 3. februára 1998 do 3. februára 2013, s poistnou sumou pre prípad

smrti vo výške 16 596,959 € a poistnou sumou pre prípad dožitia konca poistnej doby,

3. februára 2018, vo výške 28 997,709 €, je platná a účinná, a že tento poistný vzťah naďalej

trvá. Žalovanej uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok vo výške 99,50 € na účet Okresného

súdu Košice I do 15 dní od právoplatnosti rozsudku a povinnosť nahradiť žalobcovi trovy

2

právneho zastúpenia vo výške 1 870,80 € na účet JUDr. Radoslava Sotáka, do 15 dní

od právoplatnosti rozsudku. Dospel k záveru, že žaloba je dôvodná, pretože žalobca mal

naliehavý právny záujem na požadovanom určení ( ). Uviedol, že

bez autoritatívneho rozhodnutia súdu žalobca nevie, či poistný vzťah so žalovanou trvá, a či

v budúcnosti, kedy má žalovaná vyplatiť v zmluve dohodnuté poistné plnenie, bude aj

žalovanou (poistiteľom) vyplatené. Poukázal na ust. a nasl.

a dospel k záveru, že právny úkon, uzavretý účastníkmi konania je riadny a platne uzavretý.

Z jeho obsahu vyplynulo, že ide o pomenovanú – poistnú zmluvu, ktorej vznik, zmena, zánik

a podmienky sú upravené v . Spôsoby zániku poistenia upravuje

v ustanoveniach až 802. Dokazovaním bolo preukázané, že

žalovaná listom z 9. júna 2008 oznámila žalobcovi zánik poistenia, s poukazom na Všeobecné

poistné podmienky pre životné poistenie (čl. 11 ods. 2), ktoré sú rovnako záväzné pre obidve

zmluvné strany. Ďalej mal za preukázané, že žalobca žalovanú nikdy nepožiadal o zrušenie

poistnej zmluvy. Žalobca ako poistník nikdy neadresoval žalovanej úkon, ktorým by prejavil

svoju vôľu uzavretú poistnú zmluvu zrušiť. Jednostranný právny úkon žalovanej – oznámenie

o zániku poistenia nemá oporu v uzatvorenej poistnej zmluve, v ustanoveniach Občianskeho

zákonníka ani vo Všeobecných poistných podmienkach pre životné poistenie (súčasť

uzavretej poistnej zmluvy). Žalovaná nemala právo žiadať o zrušenie poistenia s vyplatením

odkupnej hodnoty a nespotrebovaného poistného. Súd sa nestotožnil s jej právnou

argumentáciou spočívajúcou v tvrdení, že skončiť poistenie možno aj inak, ako je upravené

v až . Zákon jednoznačne zakotvuje nemožnosť

vypovedať poistenie osôb, s výnimkou poistenia pre prípad úrazu (§ 800 ods. 3 Občianskeho

zákonníka). K tvrdeniam žalovanej o nutnosti zmeny pôvodne uzatvorených zmlúv z dôvodu,

že Národná banka Slovenska, ako orgán dohľadu, jej na základe vykonanej kontroly, uložila

povinnosť vykonať opatrenia smerujúce k náprave, súd uviedol, že podľa § 3la zákona

č. , ktorým bol novelizovaný o poisťovníctve a o zmene

a doplnení niektorých zákonov, poisťovňa a pobočka zahraničnej poisťovne boli povinné

určiť výšku poistného na základe poistno-matematických metód tak, aby výška poistného

zabezpečovala trvalú splniteľnosť všetkých záväzkov, vrátane tvorby dostatočných

technických rezerv a spôsobu ich umiestnenia. Podstatné bolo, že zmluvný vzťah vznikol

2. februára 1998, teda v čase, kedy vyššie citované zákonné ustanovenie ešte nebolo účinné,

preto sú účastníci konania viazaní svojimi prejavmi vôle, obsiahnutými v poistnej zmluve

uzatvorenej 2. februára 1998. Žalovaná tvrdila, že v priebehu trvania právneho vzťahu došlo

k vzniku takej právnej skutočnosti, ktorá mala za následok zánik právneho vzťahu v dôsledku

3

nemožnosti plnenia, majúci svoj pôvod v zmene právneho predpisu. V danom prípade poistné

v prípade poistného produktu UDP-K u žalovanej nebolo vypočítané v súlade s poistno-

matematickými metódami. Podľa ide o plnenie, ktoré je

objektívne nemožné, žalovaná preto musela postupovať v súlade so zákonom a bezodkladne

zosúladiť svoje právne pomery s novými ustanoveniami zákona o poisťovníctve. Žalovaná

ukončila poistný vzťah, ktorý vznikol na základe poistnej zmluvy svojím jednostranným

prejavom, lebo druhý zmluvný partner s ukončením poistného vzťahu nesúhlasil. V čase

vzniku poistného vzťahu spĺňala žalovaná všetky zákonom predpokladané podmienky

pre poskytovanie produktov poistenia a z obsahu spisu Národnej banky Slovenska

č. 52/1024/1995 je zrejmé aj to, že dohľad vykonávaný Ministerstvom financií SR

nevykazoval žiadne nedostatky. Ak poistenie trvá, otázka možnosti, či nemožnosti plnenia

neprichádza do úvahy tak, ako to uvádza žalovaná vo svojich vyjadreniach, naviac nie je

nesolventným subjektom. Pokiaľ ide o právnu nemožnosť plnenia, možno sa ňou zaoberať až

v čase platného skončenia poistnej zmluvy (uplynutím času). O súdnom poplatku súd

rozhodol podľa , a o trovách konania podľa

Proti tomuto rozsudku podali odvolanie žalobca aj žalovaná. Žalobca podal odvolanie

proti výroku o trovách konania a žalovaná proti výrokom, ktorými bolo rozhodnuté vo veci

samej.

Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo 14. marca 2013, sp. zn. ,

rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti potvrdil ( ), návrh

na prerušenie konania zamietol a žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov

odvolacieho konania 552,75 € na účet advokáta JUDr. Radoslava Sotáka, do 3 dní

od právoplatnosti rozsudku. Dospel k záveru, že návrh žalovanej na prerušenie konania podľa

nie je dôvodný, pre posúdenie dôvodnosti nároku žalobcu nie je

rozhodujúce zodpovedanie prejudiciálnej otázky tak, ako túto koncipovala žalovaná

vo svojom návrhu na prerušenie konania. Právne normy týkajúce sa vykonávania dohľadu

Národnou bankou Slovenska nad poisťovacími podnikmi (poisťovňami), teda normy

verejného práva, nie sú pre posúdenie veci a jej rozhodnutie relevantné. Teda nie je ani

zrejmé, aký dopad na posúdenie predmetu konania by malo zodpovedanie prejudiciálnej

otázky Súdnym dvorom Európskych spoločenstiev v znení navrhnutom žalovanou. Jej

vyriešenie nie je potrebné pre rozhodnutie v konkrétnom konaní. Napadnutý rozsudok

považoval za vecne správny. Nestotožnil sa s námietkami žalovanej, že súd prvého stupňa

neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie

rozhodujúcich skutočností ( ). Uviedol, že súd nie je povinný

vykonať všetky navrhnuté dôkazy účastníkmi konania. Neúplné zistenie skutkového stavu je

odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola

okolnosť, že súd prvého stupňa nevykonal účastníkom navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať

právne významnú skutočnosť, avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy účastníkmi

navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. K námietke, že

súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým

zisteniam ( ), uviedol, že skutkové zistenia nezodpovedajú

vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. , a to

vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo

z prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul

rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas

konania najavo. Nepovažoval za dôvodnú ani námietku, že rozhodnutie súdu prvého stupňa

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ). Uviedol, že

právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne

závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym

posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl

v aplikácii práva ide vtedy ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť alebo ak

použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad. Preto

pokiaľ žalovaná v odvolaní namietala postup súdu z hľadiska procesnoprávnych predpisov,

nie je toto odvolanie dôvodné. V plnom rozsahu sa stotožnil aj s rozhodnutím súdu prvého

stupňa o trovách konania. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1

v spojení s a

Proti rozsudku krajského súdu do výroku, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého

stupňa a výroku o náhrade trov odvolacieho konania, podala dovolanie žalovaná. Navrhla, aby

dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu (ako aj rozsudok súdu prvého stupňa) zrušil a vec

vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie, alebo aby tieto rozsudky zmenil a žalobu

v celom rozsahu zamietol a zaviazal žalobcu na náhradu trov konania. Namietala, že súd jej

odňal možnosť konať pred súdom v zmysle , (nižšie súdy opomenuli

v rámci vykonávania dôkazov listinami správny procesný postup podľa , odvolací

súd vec v odvolacom konaní posúdil aj podľa právnych ustanovení § 797 a nasl. Občianskeho

zákonníka, teda z pohľadu ustanovení, ktoré neboli predmetom právnych úvah

pred prvostupňovým súdom bez toho, aby odvolací súd postupoval podľa ),

nesprávne právne posúdenie ( ) v otázke nemožnosti plnenia, tým,

že nesprávne poistné vzorce prijalo Ministerstvo financií Slovenskej republiky, z ktorého

dôvodu je zodpovedné za vzniknutý právny stav a škodu, ktorá spoločnosti vznikla. Tiež inú

vadu konania ( ) v tom, že súd nepostupoval v súlade s ust.

ods. 2 Navrhla tiež, aby dovolací súd konanie o dovolaní prerušil do skončenia konania

o dovolaní vo veci vedenej na Najvyššom súde SR pod sp. zn. , v ktorom sa

rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie dovolacieho súdu.

Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu navrhol dovolanie ako neprípustné odmietnuť

a priznať mu náhradu trov dovolacieho konania. Uviedol, že súdna prax je jednotná v názore,

že ak súd niektorý dôkaz nesprávne vyhodnotí, môže to viesť k nesprávnym skutkovým

zisteniam a v konečnom dôsledku aj k vecne nesprávnemu rozhodnutiu, nezakladá to však

vadu v zmysle (pozri R 37/1993, R 125/1999 a R 6/2000). Do obsahu

základného práva podľa SR a práva na spravodlivý proces podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka vyjadrovať sa k spôsobu

hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ním navrhnutého

spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (). Nesprávne hodnotenie dôkazov nie

je samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy ak je dovolanie procesne prípustné. Ďalšie

dovolacie dôvody uvedené žalovanou považoval za irelevantné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podala včas účastníčka konania ( ) zastúpená advokátom

( ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) po tom

čo nezistil splnenie podmienok pre odloženie vykonateľnosti (dovolaním) napadnutého

rozhodnutia v zmysle ustanovenia , skúmal, či je dôvodný jej návrh na prerušenie

dovolacieho konania.

Podľa pre konanie na dovolacom súde platia primerane ustanovenia

o konaní pred súdom prvého stupňa, pokiaľ nie je ustanovené niečo iné; ustanovenia § 92

ods. 1 a 4 a § 95 však pre konanie na dovolacom súde neplatia. Podľa § 109 ods. 2 písm. c/

súd konanie preruší, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať

význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.

6

Podľa ide o fakultatívne prerušenie občianskeho súdneho

konania, čo znamená, že súd v tomto prípade (na rozdiel od situácie upravenej v § 109 ods. 1

písm. b/ prvá veta , kedy je povinný prerušiť svoje konanie, lebo jeho rozhodnutie závisí

od otázky, ktorú v tomto konaní nie je oprávnený riešiť) nemusí (nie je povinný) konanie

prerušiť ani vtedy, ak prebieha iné občianske súdne konanie, kde sa rieši otázka, ktorá môže

mať význam pre výsledok jeho konania, (podobne aj R 34/2011 - prerušenie konania podľa

závisí od úvahy súdu a je upravené len ako procesná možnosť

súdu, nie však jeho povinnosť, ak súd konanie podľa uvedeného zákonného ustanovenia

nepreruší, neodníme účastníkovi možnosť konať pred súdom podľa ).

V danom prípade predmetom sporu bolo určenie platnosti a účinnosti poistnej zmluvy

č. 5041300047, uzavretej medzi žalobcom a žalovanou, a že poistný vzťah medzi žalobcom

a žalovanou, aj po oznámení zániku zo strany žalovanej naďalej trvá. Túto otázku súdy

nižších stupňov posudzovali podľa ustanovení a nasl.

a ustanovení Všeobecných poistných podmienok, ktoré boli súčasťou poistnej zmluvy. Preto

otázka, riešená v konaní vedenom na Najvyššom súde Slovenskej republiky sp. zn.

(do skončenia ktorého navrhuje žalovaná toto konanie prerušiť): „či ani

prípadné pochybenie dozorného orgánu nad poisťovníctvom pri schvaľovaní obchodného

plánu poisťovacej činnosti žalovanej, ktorého súčasťou boli aj kalkulácia a charakteristika

poistenia sadzby UDP-K majúce za následok prípadný nesprávny úradný postup tohto

orgánu“, nie je otázkou majúcou podstatný vplyv a význam pre rozhodnutie v danej veci, tak

ako to požaduje ust. Dôvodnou by takáto otázka bola, ak by išlo

o spor medzi žalovanou a orgánom dohľadu nad finančným trhom, v predmetnom konaní ale

ide o súkromnoprávnu vec. Pre určenie, či právny vzťah medzi žalobcom a žalovanou trvá,

nie je právne významné posúdenie vzťahu medzi orgánom dohľadu nad finančným trhom

a žalovanou.

Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že nie je daný dôvod, pre ktorý

by malo byť vyhovené návrhu žalovanej na prerušenie dovolacieho konania (§ 109 ods. 2

písm. c/ ). Dovolací súd vzhľadom na to návrh zamietol.

V ďalšom dovolací súd skúmal, či dovolanie žalovanej smeruje proti rozhodnutiu,

proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolanie žalovanej smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, v jeho potvrdzujúcej

časti a v časti ktorou rozhodol o trovách odvolacieho konania.

Dovolanie proti rozsudku je prípustné, ak je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu,

ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej ( ).

Dovolanie je prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil

od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci ( ).

Dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok

súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že

je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,

alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku

vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa a ( ).

Prípustnosť dovolania žalovanej v tejto časti z uvedených ustanovení Občianskeho

súdneho poriadku nevyplýva – napadnutý nie je zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238

ods. 1 ), dovolací súd v tejto veci dosiaľ nezaujal záväzný právny názor (

) a napadnutým je potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky

rozsudku uvedeného v

So zreteľom na to by dovolanie žalovanej v tejto časti bolo procesne prípustné, len ak

by v konaní došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované v

O vadu uvedenú v tomto ustanovení ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí

do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť

účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne

zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát.

Vady konania v zmysle až e/, v dovolaní namietané neboli

a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania žalovanej v tejto časti preto

z uvedených ustanovení nemožno vyvodiť.

S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu súdov

nižších stupňov sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či dovolateľke bola v konaní

odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle

Odňatím možnosti konať pred súdom ( ) sa rozumie procesne

nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu alebo inému všeobecne záväznému právnemu

predpisu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka

občianskeho súdneho konania. Žalovaná v súvislosti s namietaním, že došlo k procesnej vade

tejto povahy, v dovolaní uviedla, že súd prvého stupňa „prakticky vôbec“ nevykonal

dokazovanie. O procesnú vadu tejto povahy ide vtedy, keď súd neumožnil účastníkovi

vykonať jeho procesné práva, najmä právo predniesť (doplniť, či doplňovať) návrhy, vyjadriť

sa k rozhodným skutočnostiam, k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo

označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo so súhlasom prednesu senátu dávať v rámci

výsluchu otázky účastníkom (svedkom) a právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy,

vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci (čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv

a slobôd, ako aj § 101 ods. 1, § 117 ods. 1, § 118 ods. 1 a 3, § 123, § 126 ods. 3, § 131, § 211,

). Zo spisu nevyplýva, že by žalovanej bolo odňaté niektoré z týchto procesných

práv.

Dovolateľka vyvodzovala odňatie možnosti konať pred súdom z toho, že nižšie súdy

opomenuli v rámci vykonávania dôkazov listinami správny procesný postup podľa § 129

O tom, ako v tej – ktorej veci prebiehalo súdne konanie (vrátane dokazovania)

na súdoch nižších stupňov, môže dovolací súd usudzovať len z obsahu spisu, osobitne

zo zápisníc o súdnych pojednávaniach (pozri , ). Z obsahu

zápisnice z pojednávania pred súdom prvého stupňa zo 7. februára 2012 (čl. 267 – 269 spisu),

vyplýva, že súd vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov konania podľa ,

oboznámil aj písomné dôkazy tvoriace obsah spisu. Takáto protokolácia priebehu konania

nedáva dostatočný podklad pre záver, či dokazovanie listinnými dôkazmi, ktoré sú v spise

založené, bolo/nebolo vykonané v súlade s Avšak, i keby prípadne nešlo len

9

o nedostatočnú protokoláciu dokazovania vykonaného v súlade so zákonom, ale o správnu,

skutočnému priebehu dokazovania zodpovedajúcu protokoláciu postupu priečiaceho sa

ustanoveniu § 129 O.s.p, vykazoval by procesne nesprávny postup súdu prvého stupňa znaky

iba, tzv. inej (procesnej) vady konania v zmysle (prípustnosť

dovolania nezakladá), nie procesnej vady konania v zmysle Nevykonanie

dôkazu listinným spôsobom upraveným v ustanovení je za tzv. inú vadu

považované aj v ďalších rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (pozri napr.

sp. zn. a , , ,

). Najvyšší súd preto nevidí dôvod odkloniť sa od ustálenej judikatúry ani

v danej veci.

Dovolateľka namieta, že súdy nevykonali všetky dôkazy potrebné na úplné a správne

zistenie skutkového stavu. K tomu treba uviesť, že prípadné nevykonanie určitého dôkazu

môže mať za následok len neúplnosť skutkových zistení, nie však procesnú vadu podľa

K rovnakým záverom dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky aj

v rozhodnutiach R 37/1995, R 125/1999 (ak súd v priebehu konania nevykonal všetky

navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, nemožno to

považovať za odňatie možnosti konať pred súdom v zmysle ). Napokon,

význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázkami, ktorých posúdenie je zásadne

v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať

o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť, či a aké dôkazy na zistenie

skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie

(porovnaj ).

Súd účastníkovi neodníme možnosť konať pred ním ani tým, že nesprávne vyhodnotí

niektorý z vykonaných dôkazov. Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz

jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko,

čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci ( ). Rozhodnutie

súdu, ktorého podkladom sú nesprávne vyhodnotené dôkazy, môže byť prípadne z tohto

dôvodu vecne nesprávne, avšak táto skutočnosť sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania

podľa Aj Ústavný súd Slovenskej republiky už vysvetlil, že do obsahu

základného práva podľa a práva na spravodlivý

proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nepatrí

právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov

súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov

(). V prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov nejde o dôvod, ktorý by zakladal

prípustnosť dovolania podľa (pozri aj R 42/1993).

Namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení žalovanou nie je

procesnou vadou konania podľa (výlučne ktorá by, ako už bolo uvedené, mohla

v danom prípade založiť prípustnosť dovolania žalovanej). Žalovanou vytýkaná neúplnosť

alebo nesprávnosť by mohla byť (prípadne) spojená s procesnou vadou konania v zmysle

, vada tejto povahy ale prípustnosť dovolania nezakladá.

Nie je dôvodná ani námietka žalovanej, že odvolací súd vec posudzoval aj podľa

ustanovení a nasl. , ktoré neboli predmetom právnych úvah

súdu prvého stupňa bez toho, aby postupoval podľa Treba uviesť, že

odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa podľa , pričom

poukázal na dôvody rozhodnutia súdu prvého stupňa, s ktorými sa stotožnil a uviedol, prečo

námietky žalovanej nepovažoval za dôvodné. Vychádzal pritom z ustanovení, podľa ktorých

vec posudzoval už súd prvého stupňa, uvedené ust. a nasl.

neboli predmetom posudzovania tak pred súdom prvého stupňa ako ani pred odvolacím

súdom. Z uvedeného možno vyvodiť, že rozhodnutie odvolacieho súdu nemožno považovať

za prekvapivé.

Dovolateľka namietala, že nižšie súdy opomenuli svoju povinnosť podľa § 118 ods. 2

, dovolací súd túto námietku skúmal aj v súvislosti s tým, či dovolateľke nebola takýmto

postupom odňatá možnosť konať pred súdom. Podľa tohto ustanovenia, po vykonaní úkonov

podľa odseku 1, predseda senátu alebo samosudca podľa doterajších výsledkov konania

uvedie, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné,

ktoré právne významné skutkové tvrdenia zostali sporné a ktoré z navrhnutých dôkazov budú

vykonané a ktoré dôkazy súd nevykoná, aj keď ich účastníci navrhli. Žalovaná trvala na tom,

že v dôsledku porušenia tohto ustanovenia rozhodnutie odvolacieho súdu bolo pre ňu

nepredvídateľné, prekvapivé a nedostala ani možnosť na vzniknutý stav reagovať.

V súvislosti s uvedenou námietkou treba uviesť, že ustanovenie upravuje

postup sudcu vo vzťahu k nesporným skutočnostiam a sporným skutočnostiam. Zabezpečuje

vyššiu ochranu účastníkov konania tým, že sudca usmerní účastníkov konania o rozsahu

11

dokazovania, ktoré mieni vykonať, čím sa môžu minimalizovať stavy tzv. opomenutých

návrhov na dokazovanie zo strany účastníkov. Sleduje sa ním aj predvídateľnosť postupu

súdu a tým aj posilnenie práva na spravodlivý súdny proces.

Všetky ustanovenia (vrátane ustanovenia ) treba

vykladať systémovo a vo vzájomnej súvislosti. Musí sa pri tom vždy prihliadať na osobitosti

každej prejednávanej veci pri súčasnom rešpektovaní princípu rovnosti. Je preto vždy vecou

individuálneho posúdenia, aké dôsledky majú (prípadné) procesné nedostatky, ku ktorým

došlo v občianskom súdnom konaní v postupe súdov (pozri ). Nemožno

pritom opomenúť, že cieľom ustanovenia je zamerať procesnú aktivitu

strán na skutočnosti, ktoré sú podľa posúdenia súdu sporné, teda viesť účastníkov už počas

konania k tomu, aby dokázali predvídať rozhodnutie súdu. Okrem toho cieľom tohto

ustanovenia je tiež zjednodušiť a zrýchliť konanie tak, aby sa nevykonávali zbytočné dôkazy,

ktoré súd nepovažuje za dôležité a nevenovala sa pozornosť bezdôvodným skutkovým

tvrdeniam, ktoré podľa názoru súdu sú buď nesporné alebo právne bezvýznamné.

V predmetnom konaní medzi účastníkmi nebol sporný skutkový stav, spočívajúci

v tom, že žalobca uzavrel s právnym predchodcom žalovanej poistnú zmluvu na životné

poistenie na dobu určitú s dohodnutým mesačným poistným. Sporným bolo posúdenie, či

došlo k zrušeniu uvedených poistných zmlúv s výplatou odkupnej hodnoty podľa § 788 ods. 2

písm. f/ Obč. zák. na základe ustanovení Obč. zák. a čl. 11 ods. 2 Všeobecných poistných

podmienok pre životné poistenie, pretože žalovaná už ďalej nemohla pokračovať v nesprávne

kalkulovanom poistení. Z obsahu spisu vyplýva, že súd sa oboznámil s rozsiahlou písomnou

dokumentáciou a s argumentáciou žalobcu, žalovaná sa k žalobe náležite vyjadrila (čl. –214

spolu s prílohami), vo veci prebehlo pojednávanie, na ktorom boli prítomné obe strany

(7. februára 2012) a mali možnosť vyjadriť sa, predložiť dôkazy, predniesť návrhy, boli

vypočutí právni zástupcovia oboch strán a taktiež im bolo umožnené, aby na záver

pojednávania zhrnuli svoje návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci

(čl. 268).

Za týchto okolností, keď súd v skutočnosti zameral dokazovanie na zistenie sporných

skutočností a účastníkom umožnil realizovať všetky procesné práva, ktoré im priznáva platná

právna úprava na realizáciu ich práv a právom chránených záujmov a umožnil im tak

ovplyvniť výsledok súdneho konania (o čom svedčí obsah celého spisu), dovolací súd dospel

12

k záveru, že nebolo treba ešte osobitne oboznamovať, ktoré dôkazy budú vykonané a ktoré

vykonané nebudú. Požiadavka žalovanej v predmetnej veci už znamenala, aby súd naznačil

svoj predbežný právny názor, čo však prekračuje rámec ustanovenia , ktoré

upravuje iba povinnosti pri vedení pojednávania. V tejto súvislosti je tiež vhodné poukázať aj

na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky (). Právny názor a

hodnotiace úsudky sú vlastné až samotnému rozhodnutiu vo veci, nie však postupu súdu

v zmysle sledujúceho ciel efektívneho priebehu konania smerujúcemu

k právne relevantným okolnostiam daného prípadu. Námietka dovolateľky o povinnosti súdu

vytvoriť žalovanej procesnú možnosť predkladať súdu iné (nové) dôkazy podporujúce jej

obranu, nie je dôvodná. Zámerom ustanovenia totiž nie je zmeniť

rozloženie bremena tvrdenia, či dokazovania medzi účastníkmi konania. Námietky žalovanej

v tomto smere preto nie sú dôvodné.

Pokiaľ dovolateľka namieta, že v konaní na súdoch nižších stupňov došlo k procesnej

vade uvedenej v , dovolací súd uvádza, že tzv. iná (než v

uvedená) procesná vada konania je relevantným dovolacím dôvodom, prípustnosť

dovolania ale nezakladá.

K námietke žalovanej, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci ( ), dovolací súd uvádza, že právnym posúdením

je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený

skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie veci je síce

relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že ho možno uplatniť v procesne prípustnom

dovolaní, samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (pozri

aj R 43/2003 a R 54/2012). Nejde totiž o vadu konania vymenovanú v , ani znak

(atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v ako zakladajúci

prípustnosť dovolania. Keďže žalovanou bol tento dovolací dôvod uplatnený v dovolaní,

ktoré nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd podrobiť napadnutý rozsudok

posúdeniu z hľadiska správnosti v ňom zaujatých právnych záverov.

Z dôvodov uvedených vyššie dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie žalovanej

v časti smerujúcej proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený

prvostupňový rozsudok vo veci samej, nie je procesne prípustné.

13

Dovolanie žalovanej smeruje aj proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bolo

rozhodnuté o trovách odvolacieho konania. Dovolaním je v tejto časti napadnutý výrok, ktorý

je síce súčasťou rozsudku odvolacieho súdu, má ale charakter uznesenia (pozri § 167 ods. 1

) a tento charakter nestráca, i keď je súčasťou výrokovej časti rozsudku. Vzhľadom

na túto povahu rozhodnutia odvolacieho súdu o trovách konania treba prípustnosť uvedenej

časti dovolania posudzovať podľa ustanovení, ktoré vymedzujú, kedy je prípustné dovolanie

proti uzneseniu ( ).

Výpočet uznesení odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie procesne prípustné,

podáva a Ustanovenie ale z okruhu uznesení, proti

ktorým je dovolanie prípustné, výslovne vylučuje (o.i.). uznesenie odvolacieho súdu o trovách

konania. Vzhľadom na to je dovolanie žalovanej v danej časti procesne neprípustné.

Keďže v danom prípade dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu (o trovách

konania) nie je podľa ani prípustné a vady uvedené v neboli

zistené, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovanej ako neprípustné podľa § 243b

ods. 5 v spojení s odmietol. S poukazom na právnu úpravu

dovolacieho konania nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska

jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti žalovanej, ktorá úspech nemala ( v spojení s a

). Dovolací súd priznal žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania, ktorá

spočíva v odmene advokáta za jeden úkon právnej služby, ktorý mu poskytol vypracovaním

vyjadrenia k dovolaniu zo 24. júna 2013 ( vyhl. č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v zmysle znení

neskorších predpisov). Základnú sadzbu tarifnej odmeny určil podľa § 11 ods. 1 písm. a/ tejto

vyhlášky vo výške 60,08 € (u určovacích žalôb treba vychádzať zo sadzby stanovenej

pre spory s neoceniteľnou hodnotou veci), čo s náhradou výdavkov za miestne

telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške výpočtového základu (§ 16 ods. 3

vyhl.) 7,81 € s 20 % DPH (§ 18 ods. 3 vyhl.) 13,58 € spolu predstavuje 81,47 €.

14

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 9. apríla 2014

JUDr. Oľga Trnková, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Monika Poliačiková